Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 19, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoCsp/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119203935
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4119203935.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: B. C.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C. rad XXXX/XX, M., zastúpená Občianskym združením OPOS, so sídlom A.
Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688 proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., so
sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ

GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 1.552,52 eura s
príslušenstvom a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. októbra
2019 č. k. 36Csp/43/2019-108 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I., II.) a vo
výroku o náhrade trov konania (IV.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 1.555,52 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.555,52 eura
od 11. 04. 2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom rozhodnutia určil,
že úver zo zmluvy č. SUA13/005422 zo dňa 05. 11. 2013, uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným,
je bezúročný a bez poplatkov. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodoltak,žežalobkynipriznalnároknanáhradutrovkonaniavočižalovanémuvrozsahu100%stým,

že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, § 53 ods. 2, 5, § 107 ods. 1, 2,
§ 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 písm. b/, j/, § 11 ods.
1 písm. b/, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z.. Uviedol, že žalobou zo dňa 11. 04. 2019 sa žalobkyňa domáhala, aby jej žalovaný
zaplatil sumu 1.555,52 eura titulom bezdôvodného obohatenia, ako aj určenia, že úver zo zmluvy č.

SUA13/005422 zo dňa 05. 11. 2013, uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez
poplatkov, zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania. V žalobe uviedla, že ako dlžník uzavrela
so žalovaným ako veriteľom dňa 05. 11. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. SUA13/005422,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru na nákup motorového vozidla značky Volkswagen Golf 2.0
TDI Sportline, VIN: H v hodnote 6.690 eur. Dňa 05. 11. 2013 bola uhradená aj mimoriadna splátka, tzv.
akontácia vo výške 669 eur, ktorá bola odrátaná od celkovej ceny vozidla. Celková výška úveru bola

žalovaným vyrátaná v sume 6.021 eur ako doplatok za cenu vozidla po odrátaní akontácie s úrokovou
sadzbou vo výške 21,925509% ročne a RPMN vo výške 25,96%. Celková čiastka teda predstavovala
sumu 9.948 eur, pričom splatenie úveru bolo zabezpečené prevodom vlastníctva motorového vozidla,
keď ako jeho vlastník v technickom preukaze je zapísaný žalovaný a žalobkyňa je evidovaná len ako
jeho držiteľka, ako aj bolo zabezpečené zrážkami zo mzdy. V tomto prípade ide podľa žalobkyne o
spotrebiteľský úver. Predajca motorového vozidla - V. C. - BRIAM, ktorého si žalobkyňa vybrala, jej

navrhol uhradiť cenu vozidla cez úver spoločnosti HOME CREDIT a. s. Pripravil zmluvy, ktoré boli
formalizované a štandardizované a žalobkyňa ich podpísala v dobrej viere, že práve veriteľ budepostupovať s odbornou starostlivosťou. Ku dňu podania žaloby uhradila žalovanému sumu 7.576,52
eura. Stratila schopnosť splácať úver a zo strany žalovaného jej bola doručená žiadosť o odovzdanie
vozidla. Namietala neprijateľné zmluvné podmienky, a to neprípustnosť zabezpečovacieho prevodu

práva pri spotrebiteľskej zmluve, rozporovala výšku nákladov spojených s poskytnutím úveru vo výške
4.094,25 eura. Bol jej poskytnutý úver v sume 6.021 eur, a to v krátenej forme, preto nemala možnosť
využiť ekonomicky celú deklarovanú sumu istiny. Namietala aj postup žalovaného pri výške ročnej
percentuálnej miery nákladov 25,96%. Uvedené skutočnosti odôvodňovali podľa žalobkyne záver, že
úver je bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu čoho nemá povinnosť a žalovaný právo na iné plnenie

ako je suma, ktorú jej žalovaný ako veriteľ skutočne poskytol. Pretože doteraz uhradila sumu 7.576,52
eura, uplatnila si nárok na vrátenie sumy 1.555,52 eura. Súd dospel po vykonanom dokazovaní k
záveru, že v predmetnej veci žalobkyňou uplatnené nároky majú základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide
o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah
je typickým občianskoprávnym vzťahom. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné na
uvedený vzťah aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo. Mal za

nesporné, že k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere došlo, žalobkyňa úver čerpala. V mene
žalovaného ako veriteľa zmluvu uzatváral zástupca (finančný agent), preto zmluva o spotrebiteľskom
úvere má obsahovať aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, a to podľa toho, či ide o finančného
agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu. V tomto prípade išlo o fyzickú osobu, ktorá podnikala
pod obchodným menom Daniel Kopáčik - BRIAM, miesto podnikania C. nad Z. XXX, XXX XX C.

nad Z., IČO: 41 831 438. V záhlaví zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 05. 11. 2013 je uvedené
len obchodné meno zástupcu veriteľa, miesto podnikania uvedené nie je a ani nie je uvedená jeho
adresa trvalého pobytu, ako ani jeho identifikačné číslo. Súd pri posúdení zmluvy o spotrebiteľskom
úvere dospel k záveru, že zmluva bola nepochybne uzatváraná v zastúpení finančným agentom a
v zmluve sa nenachádzajú identifikačné údaje týkajúce sa finančného agenta tak, ako to vymedzuje

§ 9 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, absentuje miesto podnikania finančného
agenta, ako aj jeho identifikačné číslo. Na základe toho súd považoval poskytnutý spotrebiteľský
úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch,
pretože neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. b) tohto zákona. Ďalším dôvodom spôsobilým
vyhodnotiť predmetnú zmluvu ako nerešpektujúcu zákon o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý úver

ako bezúročný a bez poplatkov je to, že dodávateľ nekonal s odbornou starostlivosťou a nezistil si tzv.
bonitu spotrebiteľa, teda jeho schopnosť poskytnutý spotrebiteľský úver splácať. Ak veriteľ nekonal s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. Pri hrubom porušení odbornej starostlivosti sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie tejto povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Súd je ex offo povinný zmluvný vzťah majúci charakter spotrebiteľského
vzťahu posudzovať z hľadiska noriem na ochranu spotrebiteľa; je povinný preto skúmať,
či niektorá zo zmluvných podmienok nemá charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, na neprospech

spotrebiteľa. Smernica Rady 92/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v čl.
7 ods.1 ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok.
Súd teda predloženú spotrebiteľskú zmluvu podrobil takejto súdnej kontrole aj vo vzťahu k tomuto
ustanoveniu. Ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno vykladať inak ako ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa tým, že definujú práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním

spotrebiteľskéhoúverunazákladezmluvy ospotrebiteľskomúvere,podmienkyposkytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov
spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia. Predmetný
zákon v § 11 definuje, kedy je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
Dôvodom takéhoto záveru (o bezúročnosti a bezpoplatkovosti) je aj hrubé porušenie povinnosti podľa

§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Splnenie tejto povinnosti preukazuje dodávateľ, ktorého
zaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno. Z obsahu súdneho spisu vyplýva len to, že veriteľ využíva
na posúdenie schopnosti žiadateľa splácať úver databázu neplatičov Solus (uvedené v štandardných
európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere); iné skutočnosti, ktorými by si veriteľ splnil svoju
povinnosť- t. j. posúdil schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, zo spisu nevyplývajú. V

tomto prípade by nemohol obstáť ani prípadný argument žalovaného, že mu súd neumožnil predložiť
dôkazosplneníuvedenejpovinnosti;vsamotnýchvyjadreniachžalovanéhoabsentujeskutkovétvrdenie
(o splnení povinnosti) a dôkaz skutkového tvrdenia. Dôkazné bremeno bolo v tomto smere na strane
žalovaného ako dodávateľa. Neunesenie dôkazného bremena nemožno považovať za vadu podania,v prípade ktorej by bol súd povinný vyzvať na odstránenie, resp. doplnenie podania. Súd zároveň
poukázal na to, že v úverovej zmluve zo dňa 05. 11. 2013 je uvedená suma 10.115,25 eura ako celková
čiastka splatná spotrebiteľom, pričom pri prepočte výšky mesačnej splátky v sume 165,80 eura, ktorá

sa vynásobí počtom splátok - 60, je výsledná suma 9.948 eur. Ak k tejto sume pripočítame časť kúpnej
ceny, uhradenej v hotovosti žalobkyňou pri podpise zmluvy, dostaneme sumu vo výške 10.617 eur, čo
nie je tiež suma totožná so sumou 10.115,25 eura. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie považoval
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, preto žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalovanému
titulom úveru len istinu poskytnutého úveru, t. j. sumu 6.021 eur. Žalobkyňa preukázala, že žalovanému

uhradila celkovo sumu 7.576,52 eura, čo je o 1.555,52 eura viac ako výška poskytnutého úveru. K tomu
si žalobkyňa uplatnila sumu 167,25 eura ako uhradený poplatok za poskytnutie úveru v hotovosti pri
podpise zmluvy. Súčet súm 7.409,27 eura a 167,25 eura predstavuje sumu vo výške 7.576,52 eura. Vo
vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v tomto
spore nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny, od nej prijímal protizákonne. Dňa
06. 05. 2017 žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 770 eur, a to z dôvodu, že jej chcel odobrať motorové

vozidlo. Až po tom začala riešiť celú situáciu a po získaní informácií z internetu zistila, že žalovaný nemá
nárok na úroky, preto motorové vozidlo odmietla vydať žalovanému dňa 16. 08. 2017 a bezodkladne na
to zaslala žalovanému návrh dohody o urovnaní dňa 25. 08. 2017. Zároveň sa obrátila so žiadosťou na
Ministerstvo spravodlivosti SR. Z uvedeného je zrejmé, že najskôr až v júli 2017, ako sama uviedla, sa
dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že jej predložil na podpis formulárovú

spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona
právo nemal, právo má. Až získaním vedomostí o týchto skutočnostiach prichádzalo do úvahy podanie
žaloby a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Vo veci nie je možné
stotožniť sa s tvrdením žalovaného o potrebe začatia počítania behu 2-ročnej subjektívnej premlčacej
doby od momentu úhrady poslednej splátky istiny žalobkyňou dňa 14. 12. 2016. To, že žalobkyňa nemala

vedomosť o bezdôvodnom obohatení, svedčí aj to, že po dátume 14. 12. 2016 (kedy mala začať plynúť
tiež subjektívna premlčacia lehota podľa žalovaného) vykonala ešte úhrady v prospech účtu žalovaného.
Je pomerne bežné, najmä u osôb neznalých práva, že tieto prvotné informácie o svojich právach a
povinnostiach získavajú sprostredkovane, či už prostredníctvom príbuzných, známych, priateľov alebo
prostredníctvom médií a internetu. Až po získaní prvotnej informácie sa začnú bližšie zaujímať o svoje

práva a povinnosti a brániť sa. Ak teda získala vedomosť o bezdôvodnom obohatení podľa jej vyjadrenia
v priebehu júla 2017, podala žalobu v priebehu plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Záver
o uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa názoru prezentovaného žalovaným ku dňu 14.
12. 2018, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a navyše odporuje aj ustálenej rozhodovacej praxi,
prezentovanej množstvom rozhodnutí zdôrazňujúcich skutočnú, a nie iba predpokladanú vedomosť o

skutku z porušenia práva zakladajúceho nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Vo
vzťahu k trojročnej objektívnej premlčacej dobe súd konštatoval, že istinu poskytnutého úveru zaplatila
žalobkyňa splátkou ku dňu 14. 12. 2016, t. j. objektívna trojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa
15.12.2016auplynulabykudňu14.12.2019.Tým,žežalobaovydaniebezdôvodnéhoobohateniabola
podaná na súd dňa 11. 04. 2019, t. j. v rámci plynutia premlčacej doby, vznesená námietka premlčania zo

strany žalovaného nie je dôvodná. Súd prvej inštancie tak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu
1.555,52 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia - došlo k plneniu bez právneho dôvodu (výrok
I.). Zároveň určil, a to v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, že úver
zo zmluvy č. SUA13/005422 zo dňa 05. 11. 2013, je bezúročný a bez poplatkov (výrok II.). Súd zaviazal
žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania, ale len vo výške 5% ročne z priznanej dlžnej sumy,

a to počnúc dňom podania žaloby, keď súd uznesením zo dňa 04. 09. 2019 č. k. 36Csp/43/2019-86
pripustil zmenu žaloby o uplatnený úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.555,52 eura od
11. 04. 2019 do zaplatenia. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 11.
04. 2019 predstavovala 0,00%, súd priznal úrok z omeškania vo výške 5% rožne z dlžnej sumy a vo
zvyšku žalobu žalobkyne zamietol (výrok III.). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §

255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v
celom rozsahu, súd žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o náhrade trov konania,
napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm.

h) CSP. So závermi súdu prvej inštancie nesúhlasí, úverovú zmluvu považuje za uzatvorenú korektne
a v súlade so zákonnou úpravou § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Rovnako považuje aj bonitu
za preverenú s najvyššou možnou mierou opatrnosti. Vo vzťahu k informáciám o finančnom agentovi
poukázal na to, že tieto informácie ohľadne predávajúceho ako finančného agenta sú uvedené v bode2.2 zmluvy, dokonca v hrubo označenom formáte písma, preto mu nie je zrejmé, ako dôraznejšie mal
informácie o predávajúcom ako finančnom agentovi uviesť. Okrem toho, žalobkyni boli pred podpisom
zmluvy predložené aj Štandardné európske informácie, takže informačná povinnosť bola z jeho strany

nepochybne dodržaná. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 písm. b) nikde
bližšie nešpecifikuje a nestanovuje, akým spôsobom a na ktorom mieste zmluvy majú byť informácie
o finančnom agentovi uvedené. Informácie o finančnom agentovi v rozsahu zákonnej povinnosti v
úverovej zmluve uvedené sú, čo je nespochybniteľne preukázané. Preto nemôže ísť o ten istý prípad
ako absolútne neuvedenie informácií o finančnom agentovi do zmluvy, ktoré vnútroštátna úprava podľa

§ 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje tým, že sa spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takáto sankcia by nemohla byť považovaná za primeranú,
keďže žalobkyňa mohla riadne posúdiť rozsah svojich budúcich záväzkov. Žalovaný ďalej namietal,
že skúmanie bonity klienta nebolo doposiaľ v konaní spochybnené tak zo strany žalobkyne, ako ani
zo strany súdu. Pokiaľ teda žalobkyňa v celom konaní nenamietala a nespochybňovala skúmanie
bonity z jeho strany, nie je mu zrejmé, voči čomu sa mal brániť a na základe čoho mal dôkazy

ohľadne skúmania bonity žalobkyne do konania predkladať. V rámci postupu v poskytovaní úveru
napĺňasvojuzákonnúpovinnosťpreverovaniabonityspotrebiteľadôslednýmzisťovanímjehokreditného
skóre, čiže credit scoringu, ktoré zaisťuje oddelenie úverových rizík. Týmto procesom je posudzovaná
spotrebiteľova príjmová a výdavková stránka a ďalej sa skúmajú klientske informácie o premenných
ako napr. vek, vzdelanie, zdroj príjmov, rodinný stav, počet detí, spôsob bývania a pod. Pre tento

účel je využívaný štatistický model, ktorého výstupom je pravdepodobnosť dodržania úverových
záväzkov zo strany klienta. Uvedené na základe parametrov vytvorených odbornými zamestnancami
vykonáva automatizovaný systém. Pre predchádzanie vzniku omeškania klienta s úhradou splátok
zabezpečuje kontrolu bonity klienta, ktorej výsledkom je limit najvyššej mesačnej splátky. V rámci
neho je overovaná schopnosť klienta splácať ďalšie finančné záväzky a hradiť nevyhnutné životné

výdavky. Je zohľadňované rodinné postavenie klienta, najmä vyživovacia povinnosť, príjem partnera,
prípadne ďalšie skutočnosti. Pokiaľ z takto uvedených informácií vznikne pochybnosť o pravosti tvrdenia
klienta, pristupuje k žiadosti o predloženie potvrdenia o výške príjmu alebo výpisu z bankového účtu,
overenie údajov o zamestnaní a pod. Existenciu prípadných ďalších pochybností ohľadom bonity klienta
minimalizuje kontrolou klienta v externých registroch. Využívané sú úverové registre SOLUS a NRKI.

Žalobkyňa ako klient pri uzatváraní úverovej zmluvy uviedla, že je zamestnancom na dobu neurčitú, jej
čistý mesačný príjem predstavuje výšku 660 eur, pričom žije v domácnosti rodičov, takže nemá žiadne
paušálne mesačné výdavky domácnosti. Vzhľadom na výšku úveru, kedy žalobkyni bola poskytnutá
suma 6.021 eur, a ďalej s ohľadom na sofistikovanú analýzu, ktorej bola žalobkyňa pri dojednávaní úveru
podrobená, splnil podmienky zákona, kedy miera preverenia zodpovedá čiastke, a teda postupoval v

danej veci s odbornou starostlivosťou. Zákon apriori nestanovuje povinnosť preskúmania dát, ako veriteľ
však v prípadoch pochybností zabezpečuje dodatočné dáta, a to nad rámec svojich povinností. Tiež
poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
sa neupravuje spôsob, akým má veriteľ posudzovať schopnosť klienta splácať úver, odkazuje sa len na
odbornú starostlivosť. Túto povinnosť si v zmysle zákona dostatočne a dôsledne splnil. Prvoinštančný

súd spochybnil aj ďalšiu náležitosť, ktorou je celková čiastka splatná spotrebiteľom. V úverovej zmluve
je uvedená výška mesačnej splátky 165,80 eura, počet splátok bol dojednaný na 60. Súčasne je v
úverovej zmluve uvedený aj poplatok za poskytnutie úveru uhradený klientom v hotovosti pri podpise
úverovej zmluvy vo výške 167,25 eura. Nakoľko ide o poplatok, bol povinný ho v zmysle zákonnej úpravy
zahrnúť do celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom. Následne je výsledkom suma uvedená v úverovej

zmluve ako celková čiastka splatná spotrebiteľom (165,80 x 60) + 167,25 = 10.115,25 eura. Z ním
predloženého prehľadu úhrad vyplýva, že žalobkyňa uhradila súhrnne sumu 7.461 eura, pričom úver bol
poskytnutý vo výške 6.021 eur. Z uvedeného je zrejmé, že rozdiel medzi sumami 7.461 - 6.021 = 1.440
nepredstavuje žalobkyňou požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia. S uvedeným jeho tvrdením
sa však prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ohľadne plynutia subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby uviedol, že za jej začiatok možno považovať práve deň, kedy sa vykonali prvýkrát
úhrady bez domnelého právneho dôvodu, keďže skutkové okolnosti boli žalobkyni známe. Žalobkyňa
vedela, že plní zo zmluvného vzťahu, vedela, koľko plní a komu
plní, keďže pri posudzovaní subjektívnej doby sa nevyžaduje mať znalosť právneho posúdenia veci,
ale mať znalosť skutkových okolností vzťahu, z ktorého sa žiada bezdôvodné obohatenie vydať. V tejto

súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť krajských a okresných súdov SR. Žalobkyňa v
zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ - teda slabšia strana. Postavenie slabšej strany však
neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez
ohľadu na platné právo. U spotrebiteľa ako subjektu týchto vzťahov sa vychádza z definície priemernéhospotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný
a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne a kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa
sa teda vyžaduje určitá miera pozornosti, ktorá má svoj obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí

vykonať určité kontrolné zisťovania, aký tovar vlastne kupuje, alebo akú zmluvu uzatvára. Žalobkyňa
uhradila sumu požičanej istiny vo výške 6.021 eur splátkou splatnou dňa 14. 12. 2016. S ohľadom na
uvedené, nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je po dátume 14. 12. 2018 premlčaný
v subjektívnej premlčacej lehote, keď žaloba bola podaná 11. 04. 2019. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v napadnutých výrokoch zamietne.

3.Žalobkyňavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedla,žesúdprvejinštanciesadostatočne
vysporiadal so skutkovým stavom veci, vyjadreniami strán sporu, všetkými predloženými dôkazmi a
dospel k právnemu záveru, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil, ako i k záveru, že poskytnutý úver je zo
zákona bezúročný a bez poplatkov. Pri vznesenej námietke premlčania žalovaným bolo nutné poukázať

súdu na právne znalosti žalovaného pri podpise zmluvy, pretože jedine on sám, ktorý zmluvu pripravoval,
mal právne znalosti o tom, či zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. Ona ako spotrebiteľka a
neprávnik, neznalý právnych predpisov tejto inštitúcii, verila, že koná zodpovedne pri uzatváraní zmluvy.
Preto je nepochybné, že súd vyhodnotil konanie žalovaného ako úmyselné, minimálne s nepriamym
úmyslom spotrebiteľa poškodiť. Navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní
veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutých vyhovujúcich výrokoch spolu so súvisiacim výrokom o náhrade trov konania je potrebné
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu

prvej inštancie dňa 11. 04. 2019 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.555,52 eura, vrátane náhrady trov konania. Zároveň žiadala určiť, že úver
zo zmluvy č. SUA13/005422 zo dňa 05. 11. 2013, uzatvorený medzi stranami sporu, je bezúročný
a bez poplatkov. V žalobe dôvodila, že ako dlžník so žalovaným ako veriteľom uzavrela dňa 05. 11.
2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. SUA13/005422 prostredníctvom spoločnosti Daniel Kopáčik-

BRIAM, Kráľová nad Váhom 633, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru na nákup motorového
vozidla značky Volkswagen Golf V Diesel 2.0 TDI Sportline v hodnote 6.690 eur. Dňa 05. 11. 2013
bola uhradená aj mimoriadna splátka, takzvaná akontácia vo výške 669 eur, ktorá bola odrátaná od
celkovej ceny vozidla. Celková výška spotrebiteľského úveru bola veriteľom vyrátaná v sume 6.021 eur
ako doplatok za cenu vozidla po odrátaní akontácie, s úrokovou sadzbou 21,925509% ročne a RPMN

vo výške 25,96%, s tým, že úver bude splácaný v 60-tich mesačných splátkach, každá vo výške 165,80
eura. Celková čiastka splatená spotrebiteľom tak predstavuje sumu 9.948 eur. Splatenie úveru bolo
zabezpečené prevodom vlastníctva na predmetné vozidlo a zároveň aj zrážkami zo mzdy. Žalobkyňa
uviedla, že zmluvu podpísala v dobrej viere, že je to práve veriteľ, ktorý by mal postupovať s odbornou
starostlivosťou, v súlade s dobrými mravmi, a preto nemala žiadnu pochybnosť o tom, že veriteľ nebude

mať v úmysle zavádzať prostredníctvom nejasných a nezrozumiteľných informácií o výške úveru, ktorú
ona nemala možnosť v danej chvíli ovplyvniť. Zmluva bola vopred pripravená v neprospech spotrebiteľa.
Na úvere uhradila spolu s upomienkami 7.576,72 eura. Stratila schopnosť splácať úver a napriek
uvedeným úhradám jej bola doručená žiadosť o odovzdanie vozidla a predbežná kalkulácia záväzku vo
výške 3.854,04 eura. Zabezpečenie záväzku voči spotrebiteľovi formou záložného práva na motorové

vozidlo považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože sa tým nerešpektuje vyváženosť medzi
predmetom úverovej zmluvy, čo sa týka výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetom zálohy, ktorá sa
týka hnuteľného majetku, ktorý môže byť v ďaleko vyššej hodnote než je výška plnenia spotrebiteľa z
úverovej zmluvy, čo sa prieči dobrým mravom. Tiež poukázala na to, že z dikcie zákona jasne vyplýva,
že do výpočtu RPMN musí byť zahrnutý každý poplatok a náklad, ktorý musí dlžník v súvislosti s úverom

zaplatiť, ak je tento veriteľovi známy. V danej veci úver mal byť vo výške 6.021 eur a náklady spojené
s poskytnutím tohto úveru sú podľa veriteľa 4.094,25 eura. Namietala tak skutočnú výšku úveru, ktorá
jej bola poskytnutá. Bol jej poskytnutý úver v krátenej forme, nemá možnosť využiť celú deklarovanú
sumu istiny. Postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v rozpores požiadavkou odbornej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo
vzťahu k spotrebiteľovi. Tento jej neposkytol úplné, presné a jasné údaje o náležitostiach spotrebiteľskej
zmluvy, nepodal jej podstatné informácie a tým zapríčinil, že ako spotrebiteľ urobila rozhodnutie o

obchodnej transakcii, ktorú by inak neurobila. Uvedené skutočnosti majú za následok, že úver je
bezúročný a bez poplatkov. Do podania žaloby tak uhradila o 1.555,52 eura viac ako jej bolo poskytnuté
a tento rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré žiadala vydať.

6. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že pre

posúdenie danej veci bolo rozhodujúce posúdenie dvoch skutočností, a jednak toho, či uplatnený nárok
žalobkyne (vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným) nie je premlčaný, a jednak toho, či
je možné zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu považovať za bezúročnú a bez poplatkov.

7. Dôvodom, pre ktorý odvolací súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (v jeho vyhovujúcich
výrokoch), bolo to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa názoru odvolacieho súdu v posúdení

otázky premlčania nároku žalobkyne na uplatnené plnenie, ktorú otázku premlčania nároku žalobkyne
na plnenie je potrebné z hľadiska procesnej hospodárnosti konania riešiť primárne, neodôvodnil tak, aby
jeho závery poskytovali jasnú a jednoznačnú odpoveď na nastolené argumentačné otázky.

8. Premlčanie ako objektívna právna skutočnosť sama osebe nespôsobuje zánik práva, ale bráni jeho

vymáhateľnosti. Ide o subjektívne právo dlžníka vzniesť po uplynutí premlčacej doby (§ 101 až § 110
OZ) na súde námietku proti uplatneniu práva (tzv. námietka premlčania). Pokiaľ túto námietku dlžník
použije, súd nemôže premlčané právo (pohľadávku) priznať. Súd nie je oprávnený z úradnej moci (ex
offo) skúmať, či uplatnené právo je premlčané, ak túto námietku dlžník nevzniesol. Dôkazné bremeno
postihuje toho účastníka, ktorému je existencia skutočnosti, o ktorej tvrdí, že nastala, na prospech. V

prípade námietky premlčania znáša taký účastník dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon
spája začiatok a plynutie premlčacej doby. Námietka premlčania je bezdôvodná, ak z obsahu spisu a
skutkových zistení súdu prvej inštancie nemožno bez ďalších okolností a dôkazov posúdiť premlčanie
práva, t. j. že márne uplynula premlčacia doba.

9. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného.
To, kedy sa oprávnený dozvedel, ako takýto jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno
právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec

relevantné.

10. V kontexte vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu potom záver súdu prvej inštancie v
otázke posúdenia premlčania vyhodnotil ako nedostatočne odôvodnený, keď z rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je zrejmé, kedy presne podľa jeho záverov žalobkyňa nadobudla vedomosť o skutkových

okolnostiach vzniku bezdôvodného obohatenia, pretože súd prvej inštancie v rozsudku tento moment,
len na základe nepresného udania žalobkyne, charakterizoval tak, že sa tak stalo v mesiaci júl 2017 a
následne od tohto časového údaja začal počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby. Je však potrebné
uviesť, že z hľadiska posúdenia plynutia premlčacej doby je jej počiatok nutné ohraničiť konkrétnym
dátumom, a nie tak, ako to urobil súd prvej inštancie, preberajúc nepresné tvrdenia žalobkyne, nepočítal

plynutie premlčacej doby od konkrétneho dňa predstavujúceho počiatok jeho plynutia. Takéto počítanie
plynutia premlčacej doby nie je prípustné a neposkytuje jednoznačnú odpoveď na to, kedy presne
subjektívna premlčacia doba, vzhľadom na dátum podania žaloby, mala, resp. nemala uplynúť. V
tomto ohľade odvolací súd opätovne zdôrazňuje to, že z hľadiska vedomosti oprávnenej osoby o vzniku
bezdôvodného obohatenia sú rozhodujúce skutkové okolnosti, a nie to, ako tieto okolnosti možno

právne kvalifikovať. V tomto kontexte je potom potrebné na okamih žalobkyne o jej vedomosti o vzniku
bezdôvodného obohatenia nazerať.

11. Dôvodom, pre ktorý odvolací súd tiež pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v jeho
vyhovujúcich výrokoch, bola i skutočnosť, že s posúdením spotrebiteľského úveru súdom prvej inštancie

ako bezúročného a bez poplatkov, z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
sa odvolací súd nestotožňuje.12. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov,
pretože v uzavretej zmluve absentuje zákonná náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b/
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, takýto záver súdu prvej inštancie odvolací súd

nepovažoval za správny.

13. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere, v prípade, že je uzavieraná prostredníctvom finančného agenta,
obsahovala aj údaje o ňom, a to v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného

agenta, právnickú osobu alebo fyzickú osobu. Táto zákonná požiadavka súčasne neustanovuje, že
údaje o finančnom agentovi musia vyplývať zo záhlavia zmluvy, tak ako na jej naplnenie nazeral
súd prvej inštancie. Z obsahu uzavretej zmluvy je pritom nesporné, že údaje o finančnom agentovi,
tak ako ich vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. sú uvedené hneď
v bode 2.2 predmetnej zmluvy, a to uvedením obchodného mena agenta, miesta jeho podnikania a
identifikačného čísla, a preto podľa názoru odvolacieho súdu, na rozdiel od súdu prvej inštancie, nie

je možné konštatovať, že uzavretá zmluva by túto zákonnú požiadavku náležitosti zmluvy nenaplnila.
Odvolací súd potom mal za to, že záver súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a
bez poplatkov, pretože neobsahuje zákonnú náležitosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
b/ zákona č. 129/2010 Z. z. nie je správny.

14. Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že spotrebiteľský úver je v zmysle ustanovenia
§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročným a bez poplatkov tiež preto, že zo strany veriteľa
došlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1 (veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri
posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver), odvolací súd konštatuje, že i v tomto ohľade je potrebné
považovať odvolanie žalovaného za dôvodné.

15. Vychádzajúc z obsahu spisu v prejednávanej veci, vrátane priebehu pojednávania na súde
prvej inštancie, je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý žalobkyňa namietala bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru, nebola tá skutočnosť, že by veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Za takejto situácie potom logicky procesná obrana žalovaného v

tomto konaní nesmerovala k preukazovaniu opaku. Rovnako, pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní
prezentoval svoje predbežné právne závery tak (ako to vyplýva z jeho nahrávky), že za spornú
nepovažoval skutočnosť, že by veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti
spotrebiteľa splácať úver, a teda, že by došlo k naplneniu ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z., nemožno potom od strán sporu, predovšetkým žalovaného požadovať, aby zameral dokazovanie na

skutočnosti, ktoré neboli vyhodnotené súdom ako sporné. Na uvedenom nič nemení ani to, či žalovaný
bol prítomný na pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie svoje predbežné právne závery predniesol
(resp. vo vzťahu k nastolenej právnej otázke nepredniesol), alebo nie. Účelom oboznámenia strán
sporu s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti
tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Predvídateľné je potom také

rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Strany sporu by
nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené
tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Súd prvej inštancie vo vzťahu k nastolenej právnej otázke o aplikácii ustanovenia § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. v spojitosti s ustanovením § 7 ods. 1 predmetného zákona nepostupoval procesne

správne a jeho právne závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia sú prekvapivé, tak ako na
uvedené dôvodne poukázal žalovaný. Navyše, nemožno konštatovať ani to, že žalovaný ako dodávateľ
v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, pretože toto konštatovanie by bolo namieste len v tom
prípade, ak by spornosť tejto skutočnosti v konaní bola zrejmá a ak by za takejto situácie žalovaný
neuplatnil účinný prostriedok procesnej obrany, čo sa však nestalo. Uvedený nesprávny postup súdu

prvej inštancie bol ďalším dôvodom, prečo odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej
inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch.

16. Záverom odvolací súd poukazuje na nesprávny záver súdu prvej inštancie vyslovený v bode 27.
odôvodnenia rozhodnutia vo vzťahu k celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, keď súd prvej

inštancie nesprávne k sume získanej úhradou 60 splátok vo výške 165,80 eura (9.948 eur) pripočítal
uhradenú akontáciu žalobkyňou v hotovosti vo výške 669 eur, ktorá suma nebola poskytnutá žalovaným
a netvorí predmet úveru. Súd prvej inštancie potom nesprávne konštatoval rozpor medzi sumami 10.617
eur (9.948 + 669) a sumou 10.115,25 eura, ktorá vyplýva zo zmluvy ako celková čiastka splatnáspotrebiteľom, ku ktorej výpočtu možno dospieť tak, že k sume predstavujúcej 60 splátok po 165,80
eura (9.948 eur) bude pripočítaný náklad, ktorý žalobkyňa vynaložila na poplatok za poskytnutie úveru
vo výške 167,25 eura, čo potom správne predstavuje sumu 10.115,25 eura ako celkovú čiastku, ktorú

musí žalobkyňa zaplatiť.

17. Všetky vyššie konštatované dôvody viedli odvolací súd k postupu v zmysle ustanovenia § 389
ods. 1 písm. b/, c/ CSP a k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich
výrokoch, ako i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania a vráteniu veci súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).