Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201199
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5920201199.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobkyne: Mgr.
A. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. - H., ul. W. č. XXXXX/X, zastúpenej splnomocneným zástupcom
JUDr. Martin Bicko, s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, ul. Dukelská č. 972/7-3, IČO: 53 559 002,
proti žalovanému: Základná škola s materskou školou, so sídlom Martin, ul. Hurbanova č. 27, IČO: 30

233 844, zastúpenému splnomocneným zástupcom Mgr. Petrom Balážom, advokátom so sídlom E.,
ul. R. č. XXXXX/XX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/20/2020-67 zo dňa 22. júna 2021,
takto

r o z h o d o l :

Vo výroku I. zostáva uznesenie okresného súdu n e d o t k n u t é.

Vo výroku II. uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok uznesením č. k. 5Cpr/20/2020-67 zo dňa 22.06.2021 konanie zastavil
(výrok I.). Zároveň priznal žalobcovi (ďalej „žalobkyni“) voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 29.06.2020 v spojení s doplnením
doručeným dňa 22.07.2020 a upresnením doručeným dňa 09.10.2020 sa žalobkyňa voči žalovanému

domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
02.03.2020 v skúšobnej dobe je neplatné a zároveň sa domáhala určenia, že má nárok na náhradu
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa, keď oznámila žalovanému, že trvá na
ďalšom zamestnávaní až do dňa, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci tak, ako bol dohodnutý
pracovný pomer podľa mesačného zárobku do 30.06.2020. Podaním doručeným súdu dňa 17.05.2021
žalovaný oznámil, že dňa 05.05.2021 uhradil žalobkyni sumu 1.264,94 eur, ktorá predstavuje nárok na

náhradu mzdy za mesiace máj a jún 2020. Žalobkyňa v nadväznosti na výzvu súdu zo dňa 20.05.2021,
podaním doručeným prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu dňa 17.06.2021 zobrala
podanú žalobu späť a žiadala priznať trovy konania, nakoľko po podaní žaloby žalovaný zaplatil to,
čoho sa domáhala, preto žaloba a nároky z nej stratili opodstatnenie a takéto správanie sa žalovaného
zapríčinilo späťvzatie žaloby.
Následne okresný súd citoval ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146, § 218 ods. 1, § 234 ods. 2, § 251, § 256 ods.

1, § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“. Konštatoval, že
vzhľadom na procesný úkon žalobkyne, ktorá zobrala svoju žalobu v celom rozsahu späť, súd konaniezastavil, pričom súhlas žalovanej strany so späťvzatím žaloby nebol potrebný, keďže k späťvzatiu
žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie a z
osobitného predpisu nevyplýval žiadny spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami, pre ktorý by bol

súhlas žalovaného potrebný. Z tohto dôvodu stanovisko žalovaného k späťvzatiu žaloby nezisťoval.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu podanej žaloby mal súd preukázané, že žalobkyňa sa domáhala

neplatnosti skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 02.03.2020 ako aj
náhrady mzdy do 30.06.2020. V tomto prípade podľa názoru súdu, zastavenie konania je potrebné
pripísať na ťarchu žalovanej strany, nakoľko žalovaný po podaní žaloby uhradil žalobkyni sumu 1.264,94
eur,ktorápredstavujenároknanáhradumzdyzamesiacemájajún2020,pričomkokolnostiamplatného
skončenia pracovného pomeru sa žalovaný nijakým spôsobom vecne nevyjadril. V rámci vyjadrenia k
žalobe podaním zo dňa 09.09.2020 len uviedol, že má záujem vec vyriešiť mimosúdne. Za situácie, kedy

bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 30.06.2020 a žalobca (správne žalovaný - poznámka
odvolacieho súdu) uhradil mzdové nároky do júna 2020, súd mal za to, že zastavenie konania procesne
zavinil žalovaný, keď žalobkyňa práve pre správanie sa žalovaného zobrala podanú žalobu späť.

2. Proti uzneseniu okresného súdu, a to do výroku II. podal odvolanie žalovaný prostredníctvom

splnomocneného zástupcu.
V odvolaní uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania dvoch výrokov a to výroku o určení, že
skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 02.03.2020 v skúšobnej dobe
je neplatné a výroku na zaplatenie bližšie nešpecifikovanej sumy ako náhrady mzdy od oznámenia,
že trvá na ďalšom zamestnávaní do dňa, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Druhý žalobný

nárok považoval za neurčitý nespĺňajúci náležitosti podania podľa § 129 C. s. p., t. j. za neúplné
podanie. Na túto skutočnosť upozornil už vo svojom prvom podaní - vyjadrení k žalobe zo dňa
09.09.2020. Napriek tomu žalobkyňa až do skončenia konania žalobný návrh v tejto časti nedoplnila.
Nielenže neuviedla sumu, ktorej zaplatenia sa domáha, ale nešpecifikovala ani dátum, od ktorého sa
domáha platenia náhrady mzdy napriek tomu, že tento dátum (dátum doručenia oznámenia o trvaní

na ďalšom zamestnávaní žalovanému) jej musel byť známy. Ďalej žalovaný uviedol, že sa počas
konania opakovane pokúšal so žalobkyňou dohodnúť na mimosúdnom vysporiadaní sporu. O rokovaní
priložil emailovú komunikáciu ako aj návrh dohody o sporných nárokoch, ktorú vypracoval podľa jej
požiadaviek. Napriek tomuto táto bezdôvodne dohodu odmietla podpísať, opakovane nereagovala na
výzvy jeho právneho zástupcu na urovnanie sporu, pričom v liste zo dňa 13.05.2021 priznala, že

sa dohodnúť nechcela. Žalobkyňa sa počas celého konania zastupovala sama. Sama bez právneho
zastúpeniaskoncipovalaapodalažalobu.Ažnáslednepouspokojenínároku,ktoréhovýškuanivžalobe
nevymedzila, nechala sa zastupovať advokátom. Ten vo veci urobil len jednoduché podanie, ktorým
zobral celú žalobu späť. Takéto konanie sa vzhľadom na to, že vec mohla byť skončená mimosúdne ale z
dôvodov na strane žalobkyne nebola, javí ako šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa síce

v zmysle práva má nárok na právnu pomoc, avšak v prípade, že je jej nárok uspokojený vo výške 100
%, tak výkon tohto práva udelením plnej moci advokátovi na jeden jediný procesný úkon navyše mesiac
po tom, čo bol jej nárok v plnom rozsahu uspokojený, je nepochybne zneužitím a zjavne svojvoľným
uplatňovaním tohto práva. Podľa žalovaného súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 % a to z oboch žalobných návrhov zdôvodňujúc rozhodnutie tým, že on zavinil zastavenie

konania tým, že uhradil to, čo žalobkyňa požadovala, t.j. to, čo bolo predmetom konania a to po podaní
žaloby. Žalobkyňa však nešpecifikovala, akú sumu požaduje zaplatiť, čiže súd ani nemohol posúdiť, či
bolo počas konania zaplatené to, čo bolo predmetom konania. S poukazom na ust. § 251 C. s. p. mal
za to, že výdavky žalobkyne na právne zastúpenie vo veci, v ktorej niečo žalovala ale sama nevedela
alebo nechcela uviesť akú sumu požaduje, a následne sa po úhrade ním vykonanej rozhodla nechať

zastupovať advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené. V čase, keď žalobkyňa udelila plnú
moc advokátovi, bol už jej nárok uspokojený. V tom čase teda už nemala žiadne právo, ktoré by si mohla
uplatňovať a vo vzťahu ku ktorému by potrebovala právne zastúpenie. Predmet samotného právneho
zastúpenia (plnú moc súd žalovanému nedoručil) je teda viac ako sporný, keďže z hmotnoprávneho
hľadiska nároky, ktoré mal advokát uplatňovať na súde, už neexistovali. Odvolávajúc sa na rozhodnutie

Ústavného súdu SR č. III. ÚS 166/2009 mal za to, že v danom prípade trovy žalobkyne spojené s
prevzatímjejzastúpeniaaspäťvzatímžalobyvčase,keďužňouuplatňovanýnárokneexistoval,nemôžu
sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku. Ten už v čase prevzatia zastúpenia neexistoval
a teda neexistujúce právo nemožno presadzovať. On už v podaní zo dňa 17.05.2021 oznámil súdu,že žalobkyňa sa s ním bezdôvodne odmietla dohodnúť. V čase späťvzatia žaloby už pracovný pomer
žalobkyne netrval, čiže zanikol aj akýkoľvek záujem na určení, že skončenie pracovného pomeru bolo
neplatné, keďže náhrada mzdy bola žalobkyni zaplatená v plnom rozsahu.

Za daného stavu, kedy žalobkyňa odmietla dohodu a nezobrala žalobu späť ani obratom po tom, čo
jej bolo všetko vyplatené, možno hovoriť o dôvodoch hodných osobitného zreteľa podľa § 257 C. s.
p. V zmysle konštantnej judikatúry pri posudzovaní, či je dôvodné aplikovať § 257 C. s. p. je potrebné
skúmať okrem iných okolností aj postoj strán sporu v priebehu konania. Postoj žalobkyne v konaní bol
taký, že robila všetko pre to, aby spor pokračoval aj napriek možnosti dohodnúť sa. Keďže žalobkyňa

bezdôvodne odmietala podpísať dohodu, ale zjavne jej išlo iba o zaplatenie náhrady mzdy (dôkazom je,
že po úhrade žalobu v celom rozsahu zobrala späť), žalovaný sa rozhodol poukázať jej náhradu mzdy
za mesiace máj a jún 2020 na účet aj bez dosiahnutia dohody. Chcel tak zabrániť vzniku ďalších trov
v prípade nariadenia a konania pojednávania, keďže je verejnoprávnym subjektom a zákon mu ukladá
hospodárnenakladaťsfinančnýmiprostriedkami.Žalobkyňanepotrebovalaadvokátanapodaniežaloby,
na rokovanie o mimosúdnom urovnaní sporu, na posúdenie návrhu dohody o sporných nárokoch. Na

späťvzatie žaloby však už považovala za potrebné nechať sa zastupovať advokátom. Priznanie náhrady
trov konania žalobkyni za týchto okolností sa nejaví ako spravodlivé. Paradoxne vyznieva aj fakt, že
súčasťou návrhu dohody o sporných nárokoch bola aj klauzula, že žalobkyňa nebude trvať na náhrade
trov konania. Žalobkyňa s touto klauzulou nemala žiadny problém. Dnes však od neho náhradu trov
konania požaduje.

Podľa názoru žalovaného súd nemal žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania a to z dôvodu,
že bezdôvodne trvala na spore, ktorý bolo možné ukončiť mimosúdne (žalovaný jej ponúkal presne
toľko, koľko jej následne uhradil a na základe čoho žalobkyňa zobrala žalobu späť), nechala sa právne
zastupovať advokátom v čase, keď už jej nárok neexistoval, právny zástupca žalobkyne neposkytol
právnu pomoc účelne a hospodárne, keďže prevzal zastúpenie vo veci uplatnenia neexistujúcich práv (to

je okrem iného aj v rozpore s § 18 ods. 2 zákona o advokácii). Súd mal v danom prípade rozhodnúť tak,
že nárok na náhradu trov konania nepriznáva žiadnej zo strán z dôvodov hodných osobitného zreteľa
podľa § 257 C. s. p.
Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd uznesenie vo
výroku II. zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania a prizná mu nárok na

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 357 písm. m/ C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s.
p.) a uznesenie súdu prvej inštancie ohľadom napadnutého výroku II. ako vecne správne potvrdil podľa
ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

5. Okresný súd napadnutým uznesením konanie zastavil v súlade s dispozičným úkonom žalobkyne,
ktorá sa žalobou domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru žalovaného pracovnou zmluvou
zo dňa 02.03.2020 v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce zo dňa 20.04.2020 dané žalovaným
žalobkyni je neplatné a žalovaná (správne žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) má nárok na

náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v sume .... eur mesačne brutto odo
dňa keď oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do dňa, keď jej žalovaný umožní
pokračovať v práci. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania pre správanie žalovaného, ktorý po
podaní žaloby uhradil žalobkyni sumu 1.264,94 eur predstavujúcu nárok na náhradu mzdy za mesiace
máj a jún 2020, pričom k okolnostiam platného skončenia pracovného pomeru sa nijakým spôsobom

vecne nevyjadril, len uviedol, že má záujem vec vyriešiť mimosúdne.

6. Žalovaný odvolaním napadol výrok II. o trovách konania poukazujúc v prvom rade na to, že súd priznal
žalobkyni nárok na ich náhradu z oboch žalobných návrhov napriek tomu, že žalobkyňa nešpecifikovala
akú sumu požaduje zaplatiť, čiže súd ani nemohol posúdiť, či bolo počas konania zaplatené to, čo

bolo predmetom konania. Mal tiež za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania v zmysle § 257 C. s. p. spočívajúce v tom, že žalobkyňa bezdôvodne trvala na
spore, ktorý bolo možné ukončiť mimosúdne (žalovaný jej ponúkal presne toľko, koľko jej následne
uhradil a na základe čoho žalobkyňa zobrala žalobu späť), nechala sa právne zastupovať advokátom včase, keď už jej nárok neexistoval, jej právny zástupca neposkytol právnu pomoc účelne a hospodárne,
keďže prevzal zastúpenie vo veci uplatnenia neexistujúcich práv (to je okrem iného aj v rozpore s § 18
ods. 2 zákona o advokácii). Súd mal rozhodnúť tak, že nárok na náhradu trov konania neprizná žiadnej

zo strán.

7. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 C. s. p.).

8. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

9. Náhradu trov civilného sporového konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
procesnej zodpovednosti za zavinenie upravenou v § 256 C. s. p. a uplatňovanou aj pri rozhodovaní
o náhrade trov konania zastaveného pre späťvzatie žaloby. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ust.
§ 256 C. s. p. sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je

inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú
tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom
zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej
prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí) a dôsledkom je vznik trov protistrany.

10. Podľa ust. § 257 C. s. p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Výnimočné uplatnenie ust. § 257 C. s. p. je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o
náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto

stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov
právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Ustanovenie § 257 C. s. p. teda
predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a
náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane.
Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť

náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť
k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä
koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 C. s. p. pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej

strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je fixované moderačné právo
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania Je výrazom toho, že

tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,

či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

12. S poukazom na uvedené a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, odvolací súd zhodne s
prvoinštančným súdom je toho názoru, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania v dôsledku

späťvzatia žaloby zo strany žalobkyne.

13. Odvolací súd v preskúmavanej veci nevzhliadol dôvody pre použitie § 257 C. s. p., nakoľko neboli
naplnené podmienky pre jeho aplikáciu, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
Predmetom sporu boli dva nároky - o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej

dobe a uplatňovanie si náhrady mzdy, v ktorom síce žalobkyňa neuviedla sumu v číselnom vyjadrení,
ale túto špecifikovala odo dňa jej oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní do dňa umožnenia
pokračovať v práci. Tým, že žalovaný uhradil žalobkyni náhradu mzdy mal za to, že aj jej prvý nárok
je dôvodný, a preto mala žalobkyňa ohľadom neho úspech. Čo sa týka druhého nároku uhradil jejnáhradu mzdy v sume 1.264,94 eur, s ktorou sa žalobkyňa stotožnila a považovala tak ňou uplatnený
nárok sa splnený. Žalovaný napriek tomu, že vo vyjadrení k žalobe ako i v odvolaní namietal nejasnosť
podanej žaloby, uhradil dňa 05.05.2021 (po podaní žaloby t. j. dňa 29.06.2020) žalobkyni požadovanú

náhradu mzdy. Jeho tvrdenia sú preto v rozpore s jeho konaním. Poukazovanie žalovaného na snahu
dohodnúť sa so žalobkyňou mimosúdne, resp. nepodpísanie ním predloženej listiny označenej ako
„Dohoda o sporných nárokoch uzavretú v zmysle § 32 Zákonníka práce“ zo dňa 18.11.2020 odvolací súd
nepovažoval za také správanie, pre ktoré by žalobkyni nemala náhrada trov konania prislúchať. Jeho
námietka, že žalobkyňa sa dala zastúpiť až po splnení nároku z jeho strany je tiež nedôvodná. Právo

na zastúpenie v konaní pred súdom je realizáciou ústavou garantovaného práva na právnu pomoc pred
súdmi, upraveného tiež Civilným sporovým poriadkom (§ 89 a nasl. C. s. p.). Pre voľbu zástupcu zákon
neustanovuje žiadne obmedzenia, je teda len a len na strane sporu, či si splnomocneného zástupcu
zvolí, kedy a ak pôjde o zastúpenie advokátom, ktorého z advokátov zapísaných v zozname advokátov
vedeného Slovenskou advokátskou komorou si zvolí. Žalobkyni len preto, že sa doposiaľ zastupovala
sama, nič nebránilo využiť následne služby advokáta, o to viac, keď zo strany žalovaného jej bola

zaplatenánáhradamzdyabolopotrebnénauvedenéreagovať,atoajpredmetnýmúkonom-späťvzatím
žaloby.

14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a uznesenie
okresného súdu v napadnutej časti, a to vo výroku II., s ktorým sa stotožnil, ako vecne správne potvrdil.

Vo výroku I. zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté, nakoľko nebolo napadnuté odvolaním.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa, a to v celom rozsahu,
a preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).