Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 80Ek/820/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120304550
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120304550.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie
obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00321796, zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., so
sídlomJilemnického4012/30,03601Martin,IČO:36715352protipovinnému:G.,nar:XX.X.XXXX,trvale
bytom M. XXX/XX, XXX XX. Q. o vymoženie 14,97 eura s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 80Ek/820/2020 zo dňa 05. 06. 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 80Ek/820/2020 zo
dňa 05. 06. 2020 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 80Ek/820/2020 zo dňa 05. 06. 2020.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 29.05.2020, domáhal
od povinného vymoženia 14,97 EUR s prísl., na základe exekučného titulu - Výkaz daňových
nedoplatkov Mesta Žilina, sp. zn. OSMD/120/022291 zo dňa 20.12.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 02.09.2013 (ďalej ako „exekučný titul“).
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.
80Ek/820/2020 zo dňa 05. 06. 2020 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3

písm. a) Exekučného poriadku zamietol v časti vymoženia výšky iných trov 42,00 eur.
3. Proti uzneseniu podal oprávnený včas sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým tým, cit.: „Zákon č.
233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní, zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne
vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní. Toto
obmedzenie je síce stanovené zákonom, ale bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR), naopak subjekt, ktorému sú retroaktívne obmedzené jeho práva (selektívne zákonom určený

veriteľ), musí znášať náklady s týmto obmedzením (náklady s opätovným iniciovaním exekučného
konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného). Zákonodarca zrejme v
snahe o určité „vyváženie“ vzniknutej situácie v dôvodovej správe k § 6 predmetného zákona uvádza:
„Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách
starejexekúcievsúladespravidlamiprečiastočnévymoženienárokuoprávneneponechalapaušálnych
trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne

trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z
pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných
trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša
oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu
„práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky).
Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený

požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ V prípade ak by
oprávnený nemal možnosť (tak ako to tvrdí súd v napadnutom uznesení) v opätovnom návrhu navykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným
zavinením) ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky, od povinného, bolo by ust. § 6 zák. č. 233/2019
celkom zjavne v rozpore s Ústavou SR.“ Navrhol preto sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z.

(ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
6. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), okrem náhrady súdneho
poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
7. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k
záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Sudca po preskúmaní napadnutého

uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z
takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom
odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení a
podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie
správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti oprávneného.

8. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na
vymoženie iných trov vo výške 42,00 eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc
že ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. K
uvedenému súd uvádza, že pokiaľ ide o sumu 42,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy
starej exekúcie ukončenej ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na

túto nedisponuje oprávnený spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov
je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať
paušálne trovy od oprávneného. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa
ani nedoručuje) a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným

titulom na vymáhanie paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu
exekútorovi totiž podľa názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho
exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z
oprávneného na povinného). Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na náhradu

trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy
42,00 eur od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č.
233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Z
uvedených dôvodov, pokiaľ mieni oprávnený uvedený nárok uplatniť v exekúcii ako príslušenstvo podľa
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, potom absentuje spôsobilý exekučný titul na jeho uplatnenie.

9. K námietke oprávneného, že z dôvodovej správy má vyplývať úmysel zákonodarcu súd uvádza, že
dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno
sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno
o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými
podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu

celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá prijatému
normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019Z.z.niejepodstatnounáležitosťouvýškavymáhanéhonároku.Taktiežpodľadôvodovejsprávy

k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.
ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška
paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie

podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul
predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú
konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpores dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú
správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným)
znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých

miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad, ktorý sa má mať oporu v
dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu.
10. K námietke oprávneného, že ide o zásah do vlastníckeho práva oprávneného na príslušenstvo
súd uvádza, že zákonom 233/2019 Z.z. došlo ,abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo
svojej podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu,

pri ktorom dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 03. 2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie). Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva
zákonná prezumcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že
sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie je aj dôvodom
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 03.

2017. Ako vyplýva z Upovedomenia o zastavení starej exekúcie, exekúcia proti povinnému trvala od
04. 05. 2011 (doručenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi) do jej zastavenia dňa
30. 01. 2020, teda takmer 9 rokov s výsledkom vymáhania: 0,00 eur. Pokiaľ sa za päť rokov nepodarilo
vymôcťnárokoprávneného,jetobezpochybnostídôvodomnazastavenieexekúciepretzv.nemajetnosť
povinného, zvlášť ak súdy majú rozhodovať podľa skutkového stavu, ktorý tu je v čase vydania

rozhodnutia. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že
tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity
povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania
exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že
systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca pristúpil k regulácii

uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a
d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného
majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne.
Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním
predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel

právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením
exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením
exekúcie úspešný. Nie je možné sa tak stotožniť s názorom oprávneného, že bez svojej viny si nemôže
ako príslušenstvo uplatňovať trovy zastavenej exekúcie, keď ide o dôsledok skutočnosti, že vedená
exekúcia nebola úspešná, a to ani z časti, a oprávnený sa naďalej domnieva, že v exekučnom konaní

bude úspešný.
11. K uvedeným záverom súd, na zdôraznenie správnosti uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky
v odôvodnení uznesenia č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020, ktorým odmietal ústavnú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú, o.i. uviedol, cit.: „Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z.
bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla

exekúcia proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie
s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou
exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného
aj pojem stará exekúcia. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre
účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať,

že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného
alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného
poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla
2017 je to § 199c ods. 1, pozn.). Aj z uvedeného je zrejmé, že názor oprávneného, podľa ktorého ide o
zásah do jeho majetkových práv na príslušenstvo exekúcie, nie je správny, keď aj podľa ústavného súdu,

vecným dôvodom bolo riešenie neúnosnej situácie na exekučných súdoch, legitímnym dôvodom bola
z toho dôvodu kolízia s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania, a to aj zadefinovaním
nemajetnosti povinného, ako už uviedol súd vo svojich úvahách v odseku 10. odôvodnenia.
12. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

80Ek/820/2020 zo dňa 05. 06. 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so
záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v časti vymoženia výšky iných trov 42,00 eur od povinného
nedôvodný, keď oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený
súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať, nejdeteda ani o trovy exekúcie oprávneného, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný
dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti 42,00 eur.
13. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262

ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní
o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).