Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, July 15, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111214515
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3111214515.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senate zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov

JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobkyne P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., Y.
XXX/X, právne zastúpená JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom Trenčín, Nám. sv. Anny 15/25
proti odporcovi: POHODA FESTIVAL, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zochova 6-8, IČO: 45 639 043, právne
zastúpený JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, s.r.o., so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO:
36 866 598, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. júna 2020, č.k. 27C/106/2011-616,
takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n
n ý zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a nasledujúci Občiansky
zákonník) sumu 20.000,- eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

III. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o trovách konania m e n í tak, že žalobkyni

p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania voči žalovanému
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.uložilžalovanémupovinnosť zaplatiťžalobkyni
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a nasledujúci Občiansky zákonník) sumu 15 000,-
eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom
III. žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. Vec právne posúdil podľa § 11, § 13
ods. 1- 3, § 16, § 100 ods. 2, § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, v znení protokolov č. 3, 5 a 8, čl. 17 ods. 1, 2 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach (vyhl. č. 120/1976 Zb.) (ods.1.). V odôvodnení uviedol, že rozsudkom Okresného súdu
Trenčín zo dňa 12.06.2015 č.k. 27C/106/2011-462 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur a vo zvyšnej časti (o zaplatenie sumy 40.000,- eur) bola
žaloba zamietnutá. Na základe odvolania žalovaného bol tento rozsudok zrušený uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 24.05.2016 č.k. 6Co/837/2015-522 a vec bola vrátená prvoištančnému súdu na
ďalšie konanie. Podľa rozhodnutia odvolacieho súdu pasívne legitimovaným v tomto spore je žalovaný.

K žalovanému nároku žalobkyne uviedol, že zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy, keď titulom ochrany osobnosti (§ 11 Obč. zák.), najmä práva na ochranu života a
zdravia /telesnej integrity/ v súvislosti s poškodením zdravia s trvalými a neodstrániteľnými následkami
sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 70.000,- eur. Poukazovala, že k poškodeniu zdraviadošlo počas jej účasti na hudobnom festivale, ktorého usporiadateľom bol žalovaný, ktorý v rozpore
s právnymi predpismi nezabezpečil vhodné podmienky na riadne a bezpečné uskutočnenie podujatia,
keď v koncertnom stane O2 došlo ku zrúteniu konštrukcie tohto stanu, následkom čoho žalobkyňa

utrpela viaceré závažné a život ohrozujúce poranenia s trvalými následkami, jednostrannou stredne
ťažkou poruchou sluchu. Náhradu nemajetkovej ujmy právne odôvodnila ust. § 11 a nasl., § 13 Obč.
zák. tým, že bol poškodený jej život, zdravie /telesná integrita/, v súvislosti s poškodením zdravia
s trvalými neodstrániteľnými následkami. Bolo potrebné sa detailne zaoberať, či skutočne v prípade
žiadaného nároku ide o nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák., alebo či nejde o ďalšie

odškodnenie alebo napr. zvýšenie už raz priznaných nárokov z titulu poškodenia na zdraví formou
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení len skonštatoval,
že žalobkyňa si ochranu svojich osobnostných práv neuplatňuje na totožných skutkových tvrdeniach,
ako si uplatnila nárok na náhradu škody mimosúdne, pričom neuviedla rozdielnosť skutkových tvrdení a
aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie mal
zvažovať a vylúčiť, aby tie isté následky neboli uplatňované aj cez ust. § 11 a § 13 Obč. zák.. Žalobkyňa

v žalobnom návrhu tvrdila, že bolo postihnuté jej právo na život, zdravie, pričom tieto zložky práva
odškodňuje sťaženie v živote a v spoločnosti zák. č. 437/2004 Z.z.. Odvolací súd poukázal na správne
posúdenie uvedenej otázky v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, keď žalovaný je primárnym
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z objektívnej zodpovednosti. V predmetnom konaní
bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa zakúpením vstupenky sa stala účastníčkou festivalu,

ktorý usporiadal žalovaný. Žalovaný ako organizátor verejného kultúrneho podujatia zodpovedá za
dodržiavanie bezpečnostných predpisov v zmysle ust. § 5 zákona č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych
podujatiach a v zmysle ust. § 415, 420 ods. 1 a 2, § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka porušil právne
povinnosti.Nárokyztituluochranyosobnostivšakniejemožnéuplatniťnazákladetotožnýchskutkových
tvrdení, na ktorých základe sa uplatňujú nároky na bolestné a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Na výzvu prvoinštančného súdu, aby sa žalobkyňa vyjadrila k žalobe v zmysle právneho
názoru, uvedeného v rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 24.05.2016, žalobkyňa v písomnom podaní
zo dňa 23.01.2020 uviedla, že si uplatňuje nárok v rozsahu sumy vo výške 30.000,- eur. Súd svoje
rozhodnutie o priznaní náhrady žalobkyni v takejto výške odôvodnil tým, že pri rozhodovaní zohľadnil,
že v tomto prípade bolo náhle a neočakávane zasiahnuté právo na zdravie veľmi mladého a zdravého

človeka v tom čase vo veku 19 rokov na prahu dospelého života a to na kultúrnom podujatí, ktorého
účelom bolo poskytnutie zábavy, že žalobkyňa v dôsledku zranení prežila šok, mnoho fyzického i
psychického trápenia, po dlhý čas bola v nemocnici odlúčená od najbližších a jej zranenia si vyžiadali
dlhodobú liečbu a napriek tomu majú trvalé následky, v dôsledku ktorých je znížená kvalita osobného
i spoločenského života žalobkyne. Súd zdôraznil, že neprihliadal len na subjektívne pocity žalobkyne,

ale aj na objektívne hľadisko a dospel k záveru, že predmetnú ujmu by obdobne vnímala aj každá iná
fyzická osoba a považovala by ju za ujmu závažnú. Keďže predmetom konania nebolo odškodnenie
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne, súd neprihliadal na žalobkyňou tvrdené konkrétne trvalé
následky zranení, ktoré utrpela. Ďalej súd uviedol, že zohľadnil aj to, že k neoprávnenému zásahu,
za ktorý je zodpovedný žalovaný ako podnikateľ, došlo pri výkone jeho podnikateľskej činnosti, ktorú

vykonával nepochybne za účelom dosiahnutia zisku a že žalovaný naďalej v tejto oblasti podniká
a verejné kultúrne podujatie, pri ktorom došlo k neoprávnenému zásahu, organizuje opakovane
každoročne a preto zaplatenie nemajetkovej ujmy v takejto výške zrejme nebude mať pre žalovaného
likvidačný charakter. Tiež súd uviedol, že prihliadol aj na postoj žalovaného prezentovaný v súdnom
konaní, ktorým tento absolútne a bezvýnimočne odmietal pripustiť akýkoľvek podiel zodpovednosti

na ujme na osobnostných právach žalobkyne a do vyhlásenia tohto predchádzajúceho rozsudku sa
žalovaný výslovne neospravedlnil žalobkyni za nespornú skutočnosť, že na festivale, ktorého bol on
organizátorom, utrpela ujmu na osobnostných právach a obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie,
že celej udalosti je mu ľúto, pričom dával do popredia vlastnú ujmu, ktorú mal udalosťou utrpieť. Napokon
súd uviedol, že prihliadol tiež na skutočnosť, že žalobkyni už bolo zo strany poisťovne žalovaného

poskytnuté plnenie titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 11.311,05 eur. Z
týchto dôvodov považoval súd sumu 30.000,- eur za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
zodpovedajúcu zákonným hľadiskám a všetkým zisteným okolnostiam prípadu, pričom táto nevybočuje
ani z rámca priznávaných plnení súdmi SR v iných obdobných veciach. Krajský súd v Trenčíne v
rozhodnutí, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu v tejto veci uviedol, že okresný súd

v odôvodnení len skonštatoval, že žalobkyňa si ochranu svojich osobnostných práv neuplatňuje na
totožných skutkových tvrdeniach, ako si uplatnila nárok na náhradu škody mimosúdne, avšak neuviedol
rozdielnosť týchto skutkových tvrdení, pričom mal zvažovať a vylúčiť, aby tie isté následky neboli
uplatňované aj cez ustanovenia § 11 a násl. Obč. zák.. Odvolací súd uviedol, že je potrebné zisťovať,či následky spojené so škodou na zdraví žalobkyne nie sú nárokom podľa § 444 Obč. zák., pretože
ak by boli priznané podľa zásad pre odškodňovanie sťaženia spoločenského uplatnenia, tak by ich
nebolo možné posudzovať podľa § 11 a násl. Obč. zák., pretože nárok na sťaženie spoločenského

uplatnenia má povahu špeciálnej úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti. Zároveň však odvolací súd
uviedol, že pri dodržiavaní prílišného formalizmu pri posudzovaní tejto veci by bolo žalobkyni odopreté
uplatňovanie nároku v zmysle § 11 a násl. Obč. zák. a inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia
by bola tak fakticky ukrátená o určitú sumu nemajetkovej ujmy, kde zákonný limit výšky nemajetkovej
ujmy nie je explicitne stanovený a tento posudzuje vždy súd. Napokon odvolací súd uviedol, že v ďalšom

konaní bude úlohou súdu dostatočne vyhodnotiť právnu kvalifikáciu nárokov, ktorých sa žalobkyňa
dožaduje, pričom nie je touto kvalifikáciou v žalobe viazaný a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci
doterajších plnení žalobkyni z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na už poskytnutú
sumu plnenia. Žalobkyňa uviedla, že podstata zníženia kvality jej života od nízkeho veku po celú dobu
trvania jej života spočíva jednak v tom, že je jednostranne nepočujúcou osobou a jednak v tom, že
je osobou trpiacou trvalým šumením (tinitom) v poškodenej časti jej sluchového orgánu. Je vystavená

zvýšenému riziku úrazu pri viacerých činnostiach v bežnom živote, najmä v čase jej účasti v cestnej
premávke, či už ako vodiča, cyklistu alebo chodca, ale aj pri ďalších činnostiach, ďalej je diskvalifikovaná
z viacerých profesijných činností, ktoré by s ohľadom na svoje schopnosti a vzdelanie mohla vo
svojom pracovnom živote inak vykonávať a napokon je sťažená aj jej bežná komunikácia pri osobnom
kontakte s inými ľuďmi ako aj prostredníctvom technických zariadení. Žalobkyňa poukázala na to, že v

dôsledku trvalého šumenia v poškodenej časti jej sluchového orgánu je znížená hodnota jej odpočinku a
relaxácie, keď žalobkyňa v tichom prostredí a najmä pred spánkom pociťuje takéto šumenie ako výrazný
diskomfort a toto jej znižuje aj kvalitu oddychu potrebného pre ďalší zdravý život. Napokon žalobkyňa
poukazuje na to, že v dôsledku utrpeného poškodenia sluchu podstatne ťažšie znáša bežné chrípkové
ochorenia spojené s prechladnutím a nádchou. Je zrejmé, že takto prednesené skutkové tvrdenia,

na ktorých žalobkyňa zakladá uplatnený nárok v tomto konaní, nie sú tvrdeniami tých skutočností,
ktoré boli premietnuté do bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne a teda,
ktoré by boli už poskytnutým plnením na náhradu škody žalobkyni reparované. Žalobkyňa predložila
k svojim skutkovým tvrdeniam znalecký posudok č. 39/2019 zo dňa 18.11.2019 od LEGE ARTIS
znalecká organizácia, s.r.o. z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Traumatológia, Chirurgia

a Neurochirurgia, z ktorého vyplynulo, že súčasťou bodového hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne v predošlom horeuvedenom znaleckom posudku neboli ďalšie diagnózy, a to
čiastočná strata vlasov, deformita tváre u ženy stredného stupňa, drobné neurologické odchýlky od
normy, za ktoré bolo zároveň stanovené bodové hodnotenie vrátane jeho zvýšenia spolu na 580
bodov, čo predstavuje náhradu vo výške 8.386,80 eur. Žalobkyňa ďalej predložila lekársku správu z

psychologického vyšetrenia zo dňa 6.9.2019 od PhDr. et Mgr. Aleny Bednárovej, klinického psychológa,
zktorejvyplývalo,žeužalobkynepoprekonaníživotohrozujúcejtraumyjevklinickomobrazemanifestný
deficit v procese učenia, celková mentálna flexibilita je v oslabení, ťažkosti sa manifestujú najmä v
oblasti exekutívnych funkcií, potenciál uplatniť sa na trhu práce je redukovaný a prítomná je úzkosť v
strednompásmesdiskrétnymiprejavmiPTSD(posttraumatickástresováporucha).Žalobkyňapredložila

aj lekársku správu zo dňa 18.7.2019 od MUDr. Evy Ralausovej, otorinolaryngológa, z ktorej vyplývalo,
že v poškodení sluchu žalobkyne nenastala žiadna zmena a u tejto pretrváva tinnitus vľavo a horšia
zrozumiteľnosť reči v hluku.

2.Zoznaleckéhoposudkuč.9/2010MUDr.JúliusadeRiggo,PhD.zodňa26.08.2010súdprvejinštancie

zistil, že v tomto posudku bolo ohodnotené z predmetného úrazu žalobkyne okrem bolestného aj
sťaženie spoločenského uplatnenia ( ďalej len SSU) to podľa položky 284b - jednostranná stredne ťažká
porucha sluchu vo výške 50 bodov + 50% navýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. t.j. o 25 bohov za: nízky
vek pacientky a neschopnosť komunikovať. Iné diagnózy a položky neboli v posudku uvedené. V ods. 3)
bodu A. časti III. Posudku sa uvádza okrem iného, že "pretrváva porucha sluchu vľavo stredne ťažkého

stupňa s tinitom, stav je možno hodnotiť ako ustálený a iný neurologický deficit nie je diagnostikovaný."
Súd prvej inštancie zistil vo Wikipédii, že Tinitus (lat. tinnitus alebo tinnitus aurium) alebo hučanie v
ušiach alebo ušný šelest je (trvalejšie) počutie zvukov (hučania, šumenia, zvonenia, pískania, klopania
a podobne) v uchu iných než tých, ktoré prichádzajú zvonka (halucinácie sa pod pojem nezaraďujú).
Zvuky môžu v rôznych intervaloch silnieť alebo slabnúť. Na liečbu neexistuje zatiaľ spoľahlivá metóda.

V znaleckom posudku č. 39/2019 znaleckej organizácie LEGE ARTIS s.r.o. so sídlom v Košiciach zo
dňa 18.11.2019 sa uvádza bodové hodnotenie SSU žalobkyne z predmetného úrazu a to pol. 250d -
čiastočná strata vlasov - 90 bodov + zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 90 bodov, pol. 259d - deformita tváre
u ženy stredného stupňa - 150 bodov + zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 150 bodov, pol. - 256 - drobnéneurologické odchýlky od normy - 100 bodov, pol. 284b - jednostranná porucha sluchu vľavo - 50 bodov
+ zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 50 bodov, celkom spolu 655 bodov. Rok 2010 možno považovať za
dátum, kedy bolo možné po prvý raz hodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Znalecká organizácia

považovala za nutné do plnenia sťaženia spoločenského uplatnenia zahrnúť jazvu po operácii, táto má
plošný charakter, je vo vlasatej časti a prezentuje sa viac ako lokalizovaná alopécia ako jazva, preto
ju obodovali pol. č. 250d. Na základe prevedeného psychiatrického vyšetrenia žalobkyňa neutrpela
žiadne psychické následky po predmetnom úraze. Znalecká organizácia navýšila jednotlivé položky
podľa klinickej relevantnosti vzhľadom na trvalý hendikep poškodenej v ďalšom osobnom, pracovnom,

aj spoločenskom živote, vzhľadom na vek, kedy dané poranenie utrpela. Dané trvalé následky sú
stacionárne, nemožno očakávať zlepšenie ich rozsahu, stav nie je chirurgicky korigovateľný, kombinácia
uvedených následkov spôsobuje trvalý kozmetický hendikep u mladej ženy. V osobnej anamnéze (na
str. 10 posudku) sa uvádza, že skončila vysokú školu v Bratislave v r. 2015, rok bola na zahraničnej
stáži v Anglicku, bola aj v USA, kde cestovala a potom nastúpila pracovať do firmy CEMMAC a.s.
od r. 2016, s prácou je spokojná. Je slobodná, žije sama od r. 2018, kedy si kúpila byt, deti nemá,

priateľa nemá, športuje vo voľnom čase - plávanie, korčuľovanie, bicykel, tenis, kolektívne športy, vo
voľnom čase číta, počúva hudbu, venuje sa priateľom i rodine, cestuje do prírody i po mestách. V
lekárskej správe MUDr. Evy Ralausovej, ORL ambulancii v Trenčíne zo dňa 18.07.2019 sa uvádza
po vyšetrení audio, že ide o stratu sluchu vpravo 2,7%, vľavo 53,2%, CSS 15,3%, pretrváva tinnitus
vľavo, horšia zrozumiteľnosť reči v hluku a pacientke - žalobkyni bola doporučená zdravá životospráva

a chránenie uší pred hlukom. V závere psychologického vyšetrenia PhDr. Aleny Bednárovej so sídlom
v Trenčíne zo dňa 06.09.2019 sa uvádza, že pacientka- žalobkyňa po prekonaní život ohrozujúcej
traumy, v klinickom obraze manifestný deficit v procese učenia, celková mentálna flexibilita je v oslabení,
ťažkosti sa manifestujú najmä v oblasti exekutívnych funkcií. Pacientkin potenciál uplatniť sa na trhu
práce je redukovaný. Prítomná je úzkosť v strednom pásme, diskrétne prejavy PTSD. Vhodné zvážiť

psychoterapeutické vedenie na spracovanie dôsledkov prežitých udalostí a plnohodnotné zaradenie sa
do sociálneho života. V tejto správe sa uvádza, že pacientka v súčasnosti nespĺňa dostatočný počet
diagnostických kritérií posttraumatickej stresovej poruchy najmä vzhľadom k tomu, že od udalosti už
uplynul značný čas, že sa pacientka vďaka resiliencii, obnoveniu vnútorných zdrojov a dostatočnej
podpory sociálnej sieti dokázala navonok adekvátne prispôsobiť, avšak funkčné dôsledky pretrvávajú

po súčasnosť a jej anticipovaná úzkosť je priamym následkom udalosti. Osobnosť je emočne menej
stabilná, extrovertná, bez prítomnosti neurotických príznakov, bez psychotických prejavov. Subjektívne
pacientka udala ťažkosti so spracovávaním traumatického materiálu, pocity skresleného vnímania pod
vplyvom organického poškodenia vnútorného ucha, pretrvávajúce obavné, strachové myšlienky aj bez
adekvátneho vonkajšieho podnetu, ťažkosti s plnohodnotným zaradením sa do sociálneho pracovného

života.

3. Žalobkyňa sa žalobou, podanou dňa 31.06.2011, domáha ochrany svojich osobnostných práv podľa
§ 11 Občianskeho zákonníka, výslovne špecifikovaných ako ochranu pred zásahom do práva na život
a zdravie (telesnej integrity). Rovnako tak aj v návrhu na mimosúdne vyrovnanie nemajetkovej ujmy a

náhrady škody zo dňa 12.10.2010, adresovanej žalovanému a tak isto aj v písomných vyjadreniach
právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 23.01.2020 a 24.03.2020. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdený
zásah do osobnosti žalobkyne spočíval v zásahu do jej práva na život a zdravie. V priebehu konania
žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu zásah do osobnosti žalobkyne rozšírila o ďalšie
skutočnosti resp. ďalšie následky, ujmy, o ktorých sa doteraz nerozhodovalo a žalobkyňa si ich

neuplatňovala. Súd v tejto súvislosti uvádza, že uvedená rozšírená argumentácia, odôvodnenie žaloby,
nemá vplyv na podstatu podanej žaloby a nejedná sa teda o zmenu žaloby, pretože nejde o zmenu
v uplatňovanom právnom nároku. Stále sa totiž jedná o ochranu osobnosti z rovnakého skutkového
základu. Zmena sa týka iba špecifikácie oblasti osobnostných práv žalobkyne, do ktorých mal žalovaný
neoprávnene zasiahnuť.

4. Z dôvodu zmeny procesných predpisov od 01.07.2016 a v zmysle § 470 ods. 1 a § 216 CSP súd
vychádzazožalobyipísomnýchvyjadrenížalobkyneatozkonkrétnehoprávnehovzťahu,oktoromtvrdí,
žeexistujeajeohrozenýaleboporušenýazkonkrétnehonárokuztohtoprávnehovzťahu,ktorémužiada
žalobkyňa poskytnúť súdnu ochranu, ktorým sú nároky z ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák..

Súd podľa týchto ustanovení nemôže žalovaný nárok posudzovať ako zmenu žaloby na náhradu škody
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako sa domáhal žalovaný. Je dispozičným právom žalobkyne,
či bude žiadať zaplatenie nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák., alebo náhradu škody za
sťaženie spoločenského uplatnenia , pričom je všeobecne známe zo súdnej praxe, že poškodený simôže uplatniť len jeden z týchto dvoch nárokov. Z obsahu žaloby a písomných vyjadrení žalobkyne
je zrejmé, že si vybrala nárok podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a súd žalobu posudzoval
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný považoval doplnené vyjadrenie žalobkyne za

zmenu žaloby a nárok uplatnený ako náhradu škody z ublíženia na zdraví - SSU a vzniesol námietku
premlčania. Keďže žalobkyňa nežiadala o zmenu žaloby a ani súd neposúdil doplnenie žaloby podľa jej
obsahu ako zmenu žaloby (žalobkyňa nežiadala a § 216 CSP), predmetom konania je stále nárok na
ochranu osobnosti žalobkyne podľa § 11 a nal. Občianskeho zákonníka. Podľa § 100 ods. 2, veta prvá
Občianskeho zákonníka sa právo na ochranu osobnosti ako právo rýdzo osobnej povahy nepremlčuje,

iba právo na náhradu škody spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti (§ 16
Občianskeho zákonníka ), ale toto nie je predmetom tohto sporu. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol,
že žalobkyňa uplatňuje podanou žalobou (od začiatku) zaplatenie peňažnej sumy 30.000,- eur, pričom
táto suma prevyšuje sumu 8.386,80 eur a ak by aj právna kvalifikácia uplatneného nároku na zaplatenie
takejtosumybolavecousúdu(alenieje),znamená,žetvrdeniežalovanéhootom,žežalobkyňabynárok
nazaplateniesumy8.386,80euruplatnilaažpodanímzodňa23.1.2020,nemážiadneopodstatnenie.Pri

eventuálnom samostatnom posudzovaní nároku na zaplatenie peňažnej sumy 8.386,80 eur ako nároku
na náhradu škody na zdraví z hľadiska jeho premlčania podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
nie je námietka žalovaného dôvodná, pretože subjektívna premlčacia doba na uplatnenie takéhoto práva
vyplývajúca z tohto zákonného ustanovenia začne plynúť za súčasného splnenia dvoch podmienok
a to že sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa sa nepochybne o

škode na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu podľa znaleckého posudku č.
39/2019 dozvedela až z tohto znaleckého posudku zo dňa 18.11.2019, v ktorom bolo takéto (ďalšie)
sťaženie spoločenského uplatnenia konštatované a bodovo hodnotené a písomné doplnenie žaloby zo
dňa 23.01.2020 bolo podané na súd v 2 - ročnej premlčacej lehote podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

5. Medzi stranami nebolo sporné a vyplýva to aj zo žaloby a písomných podaní strán sporu, že žalovaný
zaplatil žalobkyni náhradu škody za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia z predmetného
úrazu podľa znaleckého posudku MUDr. Júliusa De Riggo PhD č. 9/2010 zo dňa 26.08.2010 vo výške
spolu 11.311,05 eur a to konkrétne za bolestné za zlomeninu lebečnej spodiny- prednej a strednej jamy,

zlomeninu čelovej a spánkovej kosti, zlomeninu okraja očnice-čelovej kosti, poškodenie vnútorného
ucha pri zlomenine lebečnej spodiny v jej strednej časti, otras mozgu II. stupňa, epidurálne krvácania
s navýšením bodov za umelú ventiláciu a operáciu, celkovo 1.285 bodov, za sťaženie spoločenského
uplatnenia: - jednostrannú stredne ťažkú poruchu sluchu s navýšením bodov za nízky vek pacientky
a neschopnosť komunikovať, celkovo 75 bodov. V predmetnom spore žalobkyňa doplnila svoj nárok

o ďalšie ujmy, uvedené v znaleckom posudku č. 39/2019 znaleckej organizácie LEGE ARTIS s.r.o. so
sídlom v Košiciach zo dňa 18.11.2019 z predmetného úrazu a to: pol. 250d - čiastočná strata vlasov
- 90 bodov + zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 90 bodov, pol. 259d - deformita tváre u ženy stredného
stupňa - 150 bodov + zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 150 bodov, pol. - 256 - drobné neurologické
odchýlky od normy - 100 bodov, + prvotné sťaženie spoločenského uplatnenia: /pol. 284b - jednostranná

porucha sluchu vľavo - 50 bodov + zvýšenie podľa § 10 ods. 4 zák. 50 bodov/, celkom spolu 655 bodov
vrátane odškodnenej položky 284b-75 bodov. Ďalej sa v posudku uvádza: rok 2010 možno považovať za
dátum, kedy bolo možné po prvý raz hodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Znalecká organizácia
považovala za nutné do plnenia sťaženie spoločenského uplatnenia zahrnúť jazvu po operácii, táto má
plošný charakter, je vo vlasatej časti a prezentuje sa viac ako lokalizovaná alopécia ako jazva, preto

ju obodovali pol. č. 250d. Na základe prevedeného psychiatrického vyšetrenia žalobkyňa neutrpela
žiadne psychické následky po predmetnom úraze. Znalecká organizácia navýšila jednotlivé položky
podľa klinickej relevantnosti vzhľadom na trvalý hendikep poškodenej v ďalšom osobnom, pracovnom,
aj spoločenskom živote, vzhľadom na vek, kedy dané poranenie utrpela. Dané trvalé následky sú
stacionárne, nemožno očakávať zlepšenie ich rozsahu, stav nie je chirurgicky korigovateľný, kombinácia

uvedených následkov spôsobuje trvalý kozmetický hendikep u mladej ženy. V lekárskej správe MUDr.
Evy Ralausovej, ORL ambulancii v Trenčíne zo dňa 18.07.2019 sa uvádza po vyšetrení audio, že ide
o stratu sluchu vpravo 2,7%, vľavo 53,2%, CSS 15,3%, pretrváva tinnitus vľavo, horšia zrozumiteľnosť
reči v hluku a pacientke - žalobkyni bola doporučená zdravá životospráva a chránenie uší pred hlukom.
Porovnaním vyššie uvedených dvoch znaleckých posudkov súd dospel k záveru, že v súčasnosti u

žalobkyni existujú ujmy, následky z predmetného úrazu, ktoré doteraz neboli odškodnené žiadnou
formou, ani z titulu náhrady škody - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a ani z titulu ochrany
osobnosti. Išlo o tieto ujmy: čiastočná strata vlasov, deformita tváre ženy stredného stupňa, drobné
neurologické odchýlky od normy, chránenie si uší pred hlukom - de facto vylúčenie návštevu hudobnýchfestivalov ahlučnýchkoncertov,hučanievušiachaleboušnýšelest,prítomnáúzkosťvstrednompásme,
diskrétne prejavy PTSD. Žalobkyňa si vybrala a domáhala sa z titulu ochrany do jej práva na život
a zdravie podľa § 11 a nal. Občianskeho zákonníka a súd ich posúdil vzhľadom na vyššie uvedené

neodškodnené ujmy. Zároveň je tým vylúčené podľa súdnej praxe odškodnenie tejto ujmy ako náhrady
škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Za zásah do práva na zdravie žalobkyne tak už
bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie iba v časti jednostranná porucha sluchu vľavo. Žalobkyňa sa
však okrem odškodnenia za zásah do jeho práva na zdravie domáha aj odškodnenia za zásah do jej
práva na život, ktorý v sebe zahŕňa aj právo na súkromný, rodinný život a spoločenský život. Preto súd

prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žaloby z týchto hľadísk.

6. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním nepochybne zistené, že následkom predmetného
úrazu došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu života a zdravia (telesnej integrity), pričom časť
následkov už bola odškodnená formou náhrady škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
(bod 29. rozsudku) a časť, uvedená v bode 30. tohto rozsudku nebola odškodnená žiadnou formou.

Podľaznaleckéhoposudkuznaleckáorganizácienavýšilajednotlivépoložkypodľaklinickejrelevantnosti
vzhľadom na trvalý hendikep poškodenej v ďalšom osobnom, pracovnom, aj spoločenskom živote,
vzhľadomnavek,kedydanéporanenieutrpela.Danétrvalénásledkysústacionárne,nemožnoočakávať
zlepšenieichrozsahu,stavniejechirurgickykorigovateľný,kombináciauvedenýchnásledkovspôsobuje
trvalý kozmetický hendikep u mladej ženy. Ďalším obmedzením žalobkyne podľa lekárskej správy ORL

žalobkyňa sa má vyhýbať hluku, čo znamená, že ide o obmedzenia v návšteve hudobných festivalov
a koncertov, kde je hlučnosť pomerne vysoká, čo je všeobecne známe. Súd sa nestotožnil s názorom
žalovaného,žežalobkyňanetrpížiadnymiujmami,ktorébyodôvodňovalijejnároknanemajetkovúujmu.
Ujmy žalobkyne, ktoré neboli odškodnené, týkajúce sa kozmetického hendikepu žalobkyne ako ženy
ako aj hučanie v ušiach, sú podľa znaleckého dokazovania nevyliečiteľné, preto bol súd názoru, že bolo

pre žalobkyňu zbytočné chodiť na lekárske vyšetrenia a nezostalo jej nič iné, ako sa s týmito následkami
zmieriť a naučiť sa s nimi žiť. Pritom ide o ujmy, ktoré nemusí byť vidieť pre iné osoby, ale objektívne
pôsobia na psychiku poškodeného, vrátane úzkosti. Ide o ujmy, ktoré bežne postihujú niektorých starých
a prestárlych ľudí, ale nie mladých ľudí. Podľa psychologického vyšetrenia sa to žalobkyni aj podarilo,
avšak za psychickej podpory rodiny. Skutočnosť, že žalobkyňa pracuje, cestuje, športuje, venuje sa

priateľom a príbuzným (nemá svoju rodinu a deti), však automaticky neznamená, že jej zdravotný a
psychický stav je rovnaký, ako pred predmetným úrazom. A práve toto bol zásah do práva žalobkyne
na život a zdravie, ktoré súd odškodnil. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal z rozhodnutí
tunajších súdov i "rebríčka" hodnôt ESĽP s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný nemal vplyv na
počasie v čase festivalu, i keď ho usporadúva (a na to má vplyv) stále v rovnaký čas v júli, kedy je

nestále počasie (a nie napr. v auguste, kedy býva počasie stabilnejšie bez búrok). Súd pri rozhodovaní
vychádzalajzprocesnýchustanovení,platnýchpresúdnekonanieatoz§217ods.1CSP,podľaktorého
pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Z pohľadu tohto procesného ustanovenia je
rozdiel pri rozhodovaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, pri ktorom sa vychádza z
aktuálneho zdravotného a celkového stavu poškodeného v čase rozhodnutia súdu, ktorý sa uplynutím

niekoľkých rokov od udalosti môže zlepšiť a nevykazovať veľké trvalé následky a pri rozhodovaní o
ochrane osobnosti, pri ktorej súd prihliada na zásah do práva žalobkyne na ochranu života a zdravia, ku
ktorému došlo od momentu úrazu až do rozhodnutia súdu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie
určil výšku primeraného finančného zadosťučinenia za zásah do práva žalobkyne na ochranu života a
zdravia vo výške 15.000,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie

určil podľa § 232 ods. 3 CSP dlhšiu lehotu na plnenie pre žalovaného vzhľadom na výšku priznanej
sumy. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP pre čiastočný úspech vo veci.

7. Proti tomuto rozsudku, výroku II. a III., podala žalobkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu, v
zákonom stanovenej lehote odvolanie, podľa ust. § 355 ods. 1 ako i z dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. h). Navrhla, aby odvolací súd na základe § 388 CSP a s poukazom na § 390 písm. a) CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj ďalšiu sumu 15.000,- eur do 3 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. tak, že žalobkyňa má právo na náhradu trov prvoinštančného
konania proti žalovanému v rozsahu 100%. Súčasne žiadala, aby odvolací súd priznal žalobkyni aj

právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. Doposiaľ bolo za zásah
do práva žalobkyne na zdraví poskytnuté primerané zadosťučinenie iba v časti jednostranná porucha
sluchu vľavo, avšak žalobkyňa sa okrem odškodnenia za zásah do jej práva na zdravie domáha aj
odškodnenia za zásah do jej práva na život, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na súkromný, rodinný aspoločenský život a preto súd posudzoval dôvodnosť žaloby z týchto hľadísk. V nadväznosti na to
súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne zistené, že následkom
predmetného úrazu došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu života a zdravia, pričom časť týchto

následkov už bola odškodnená formou náhrady škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
a časť uvedená v bode 30. tohto rozsudku nebola odškodnená žiadnou formou. Napokon súd prvej
inštancie uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa netrpí žiadnymi ujmami, ktoré
by odôvodňovali jej nárok na nemajetkovú ujmu a že skutočnosť, že žalobkyňa pracuje, cestuje, športuje
a venuje sa priateľom či príbuzným ešte neznamená, že jej zdravotný a psychický stav je rovnaký ako

pred úrazom a práve tieto skutočnosti predstavujú zásah do práva žalobkyne na život a zdravie, ktoré
súd odškodnil, pričom pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z rozhodnutí tunajších súdov aj
ESĽP s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný nemal vplyv na počasie v čase festivalu aj keď ho
usporadúva stále v rovnaký čas, kedy je nestále počasie, na čo už žalovaný vplyv nemá. S poukazom
na takto vymedzené skutočnosti určil výšku primeraného finančného zadosťučinenia za zásah do práva
žalobkyne na ochranu života a zdravia vo výške 15.000,- eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako

nedôvodnú. Žalobkyňa týmto odvolaním napáda rozsudok súdu prvej inštancie len vo výroku II., ktorým
bola jej žaloba vo zvyšnej časti, teda v rozsahu 15.000.- eur zamietnutá a vo výroku III., ktorým
bolo rozhodnuté o náhrade trov konania tak, že na ich náhradu nemá právo žiadna zo strán sporu,
pretože v týchto častiach považuje žalobkyňa tento rozsudok za nesprávny, založený na nesprávnom
právnom posúdení veci, čím je daný dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobkyňa sa

nestotožňuje ani s odôvodnením dĺžky doby na splnenie povinnosti uloženej žalovanému vo výroku I.
rozsudku súdu prvej inštancie, a to najmä s ohľadom na dobu už viac ako 10 rokov, ktorá uplynula
od neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne ako aj charakter uplatneného nároku,
avšak napriek tomu v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie týmto odvolaním nenapáda. Pokiaľ ide
o výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne v časti o zaplatenie

sumy 15.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie, na ktorých založil záver o
primeranosti sumy nemajetkovej ujmy v peniazoch len vo výške 15.000.- eur (podľa výroku I. rozsudku)
považuje žalobkyňa za nesprávny a neúplný. Predchádzajúcim rozsudkom v tejto veci bola žalobkyni
priznaná titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch suma vo výške 30.000,- eur, pričom podľa
žalobkyne nedošlo vo vzťahu k rozsahu skutočnosti, na ktorých bol záver súdu o primeranosti

takejto sumy založený, ku žiadnej zmene v neprospech žalobkyne, ale naopak následne vykonaným
dokazovaním bola preukázaná aj existencia ďalších následkov u žalobkyne vyplývajúcich predovšetkým
zo znaleckého posudku znaleckej organizácie č. 39/2019 zo dňa 18.11.2019 ako aj z lekárskych
správ zo dňa 18.7.2019 a 6.9.2019, ktoré nemohli byť pri predchádzajúcom rozhodovaní súdu prvej
inštancie v tejto veci ešte zohľadnené. Aj s poukazom na túto skutočnosť sa potom javí určenie sumy

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške menšej o 50% oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu
ako neopodstatnené. Žalobkyňa uviedla, že existujú ďalšie skutočnosti, ktoré neboli doposiaľ v rámci
takéhoto hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia vôbec zohľadnené a ktoré vo svojom súhrne
odôvodňujú uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobkyne na život a zdravie. Žalobkyňa je jednostranne nepočujúcou osobou a trpí

trvalým šumením (tinitom) v poškodenej časti jej sluchového orgánu a v dôsledku jednostrannej hluchoty
je vystavená zvýšenému riziku úrazu pri viacerých činnostiach v bežnom živote, najmä v čase jej účasti
v cestnej premávke, či už ako vodička, cyklistka alebo ako chodec, ale aj pri ďalších činnostiach, ďalej je
diskvalifikovaná z viacerých profesijných činnosti, ktoré by s ohľadom na svoje schopnosti a vzdelanie
mohla vo svojom pracovnom živote inak vykonávať a napokon je sťažená aj jej bežná komunikácia pri

osobnom kontakte s inými ľuďmi ako aj prostredníctvom technických zariadení. Žalobkyňa poukázala
na to, že v dôsledku trvalého šumenia v poškodenej časti jej sluchového orgánu je znížená hodnota jej
odpočinku a relaxácie, keď žalobkyňa v tichom prostredí a najmä pred spánkom pociťuje takéto šumenie
akovýraznýdiskomfortatotojejznižujeajkvalituoddychupotrebnéhopreregeneráciuorganizmuaďalší
zdravý život, ťažšie znáša bežné chrípkové ochorenia spojené s prechladnutím a nádchou. Je zrejmé, že

takto prednesené skutkové tvrdenia, na ktorých žalobkyňa zakladá uplatnený nárok v tomto konaní, nie
sú tvrdeniami tých skutočností, ktoré boli premietnuté do bodového hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne a teda, ktoré by boli už poskytnutým plnením na náhradu škody žalobkyni
reparované. Všetky tieto skutočnosti uvedené žalobkyňou, ktoré boli aj vykonaným dokazovaním
dostatočne preukázané, zakladajú potom vo svojom súhrne dôvodnosť nároku v celej výške. Pokiaľ

súd prvej inštancie svojim rozhodnutím bez podstatnej zmeny skutkových a právnych okolnosti priznal
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len v rozsahu 15.000,- eur oproti predchádzajúcemu
rozsudku, ktorým bola žalobkyni táto náhrada priznaná vo výške 30.000,- eur, tak takýto postup súdu
považuje žalobkyňa za nesprávny a zároveň predstavujúci aj neopodstatnenú odlišnosť v postupe súdupri posudzovaní toho istého nároku v priebehu toho istého aj keď dlhotrvajúceho konania. Pokiaľ ide
o výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, tak tento považuje žalobkyňa za
celkom nesprávny a v rozpore so súdnou praxou pri rozhodovaní o náhrade trov konania v obdobných

veciach. Pri posúdení nároku na náhradu trov konania v danej veci je potrebné vychádzať predovšetkým
z toho, že žalobkyňa uplatnila právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré jej aj boli
napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie priznané, pričom výška uplatneného peňažného nároku
závisela jednak od výsledkov znaleckého dokazovania a jednak, a to v rozhodujúcej miere, od úvahy
súdu. V čase, kedy žalobkyňa predmetný nárok uplatnila, platilo ustanovenie § 142 ods. 3 OSP, v zmysle

ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd mu mohol priznať plnú náhradu trov
konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, pričom v takom prípade sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočítavala z výšky súdom priznaného plnenia. V teraz platnom CSP síce takáto
výslovná úprava nie je obsiahnutá, avšak princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP by sa mal uplatňovať
naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného ust. § 255 CSP v súlade s čl. II ods. 1. čl. III. ods. 1

a čl. IV. CSP. Ústavný súd Slovenskej republiky k tejto veci uviedol v rozhodnutí č. IV. ÚS 649/2018-11
zo dňa 29.11.2018, že pripúšťa, že ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. US
56/2017). Tomuto záveru podľa názoru ústavného súdu nebráni ani absencia výslovnej právnej úpravy

v CSP zhodnej so skoršou úpravou v § 142 ods. 3 OSP, pričom uvedené je vecou aplikácie a výkladu
relevantných ustanovení CSP všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o trovách konania v konkrétnej veci /
viď rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 649/2018-11 zo dňa 29.11.2018, uznesenie ÚS SR 1. US
56/2017 zo dňa 8.2.2017 ako aj rozhodnutie I.ÚS 204/2017-13 zo dňa 19.4.2017, uznesenie č. IV. ÚS
71/2019-12 zo dňa 7.2.2019. Podľa žalobkyne je s poukazom na uvedené právne závery rozhodnutie

súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v tejto veci celkom nesprávne. Je zrejmé, že priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj len v rozsahu 50% z požadovanej sumy predstavuje plný
procesný úspech žalobkyne v konaní pri jeho skúmaní čo do právneho základu a nie čo do výšky
priznaného nároku (ktorá závisela od úvahy súdu) a že žalobkyňa by mala mať pri správnom posúdení
nároku na náhradu trov konania nárok na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Na základe

všetkých vyššie uvedených skutočností žalobkyňa preto cestou svojho advokáta navrhuje, aby odvolací
súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle petitu tohto odvolania
a žalobkyni priznal aj právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
8. Proti tomuto rozsudku, výroku I., podal žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom
stanovenej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok je nesprávny. Súd prvej inštancie uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 15.000,- eur
nesprávne, v rozpore s právne záväzným rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci, tiež v rozpore so
zásadou špeciality Zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia (ďalej len „Zákon č. 437/2004 Z.z.“), ktorý je vo vzťahu špeciality ku nárokom podľa § 12 a
nasl. Občianskeho zákonníka, a ďalej bez odôvodnenia vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch a jej výšky. Súdom priznaný nárok žalobkyne neexistuje, pretože následky, ktorými súd
vznik tohto nároku odôvodnil (v zmysle bodu 30 a 42 odôvodnenia rozsudku), sú odškodňované podľa
osobitného Zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako nároky vyplývajúce zo sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“), ktorý má
v tejto veci ako osobitný (špeciálny) právny predpis pri aplikácii prednosť pred použitím ustanovení

Občianskeho zákonníka. Výrok I. rozsudku je podľa právneho názoru odvolateľa v logickom rozpore
s bodom číslo 42 odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd uvádza, že nároky žalobkyne podľa bodu 30
rozsudku (t.j. ďalšie nároky podľa Znaleckého posudku číslo 39/2019, vypracovaného LEGE ARTIS
znalecká organizácia, s.r.o., ktorých výška je ohraničená sumou 8.386,80 eur - ďalej tiež len „súkromný
znalecký posudok“) neboli odškodnené žiadnou formou, a práve to bol zásah do práva žalobkyne

na život a zdravie, ktoré súd odškodnil podľa znenia bodu 42 odôvodnenia rozsudku, avšak sumou
15.000,- eur. Jednotlivé následky, ktoré súd podľa bodu 42 rozsudku odškodňuje, sú presne nároky
zo sťaženia spoločenského uplatnenia a nie nároky podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Pri odškodnení týchto nárokov nemôže byť dôvodná suma 15.000,- eur, ale iba suma určená na
základe lekárskeho posudku, celkom 8.386,80 eur. Súd prvej inštancie posúdil právny nárok žalobkyne

titulom náhrady nemajetkovej ujmy priamo vo výroku, čím dostal výrok do rozporu s odôvodnením
rozsudku. Súd prvej inštancie neuviedol žiadne iné konkrétne následky, ktoré by žalobkyňa v konaní
tvrdila a ktoré by v konaní pred súdom boli preukázané dôkaznými prostriedkami. Podľa bodu
42 rozsudku znalecká organizácia v súkromnom znaleckom posudku už navýšila jednotlivé položkypodľa klinickej relevantnosti vzhľadom na trvalý hendikep poškodenej v ďalšom osobnom, pracovnom,
aj spoločenskom živote, vzhľadom na vek, kedy dané poranenie utrpela. Dané trvalé následky sú
stacionárne a nemožno očakávať zlepšenie ich rozsahu, kombinácia uvedených následkov spôsobuje

trvalý kozmetický hendikep u mladej ženy (t.j. následok odškodňovaný ako SSU podľa položky 250d,
259d súkromného znaleckého posudku číslo 39/2019). Ďalšia okolnosť, že sa má žalobkyňa vyhýbať
hluku, návšteve festivalov, je taktiež odškodňovaná iba v rámci systému sťaženia spoločenského
uplatnenia a na tento následok u žalobkyne už súkromný znalecký posudok číslo 39/2019 tiež prihliada.
Súd podľa bodu 42 rozhodnutia odškodnil náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch kozmetický

hendikep žalobkyne ako ženy, avšak tento sa má podľa súkromného znaleckého posudku odškodniť
jednoznačne ako sťaženie spoločenského uplatnenia podľa položky 250d - čiastočná strata vlasov -
90 bodov + zvýšenie o 90 bodov, a podľa položky 259d - deformita tváre u ženy stredného stupňa
- 150 bodov + zvýšenie o 150 bodov. Súčasne odškodnil náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch
aj trvalé hučanie v ušiach žalobkyne, avšak predovšetkým nebolo tvrdené ani preukázané žiadne
hučanie v ušiach žalobkyne, pretože v konaní je preukázaný a tvrdený následok nižšej intenzity, než

aký zvažoval súd, a to iba šumenie v jednom uchu žalobkyne, ktoré súkromný znalecký posudok
odškodnil ako položku 256 - drobné neurologické odchýlky od normy - 100 bodov. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že tieto následky nemožno teda vôbec odškodňovať v systéme
nárokov zo zásahu do práva na ochranu osobnosti. Súd priznal žalobkyni viac, než umožňuje Zákon
č. 437/2004 Z.z.. Pokiaľ súd odškodňoval nejakú psychickú ujmu žalobkyne (údajne úzkosť), alebo

dočasnú zmenu v psychike žalobkyne, ktorú sa s pomocou rodiny bez lekárskej pomoci podarilo
napraviť, tak taký následok bol znaleckým dokazovaním skúmaný, avšak bez objektívneho nálezu u
žalobkyne podľa predloženého súkromného znaleckého posudku. Ak by taký následok existoval, tak
spôsobenépsychicképoruchysataktiežodškodňujúvrámcisťaženiaspoločenskéhouplatnenia.Súdsa
s námietkami žalovaného o tom, že aj prípadné psychické následky na zdraví poškodeného charakteru,

ktorý uvádzala žalobkyňa, odškodňujú podľa Zákona č. 437/2004 Z.z., vôbec nezaoberal. Subjektívne
pocity nemožno podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít brať do úvahy pri
nárokoch vyplývajúcich z práva na ochranu osobnosti, ale vždy je rozhodujúce objektívne kritérium.
Súd prvej inštancie rozhodol tak, ako by ustanovenie § 4 Zákona č. 437/2004 Z.z. vôbec neexistovalo
(bod 32 a 33 rozsudku), čím poprel žalovanému právo na súdnu ochranu a na spravodlivé konanie a

zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol tak,
že žalobkyňa mala právo si vybrať, či si svoje nároky na ujme na zdraví bude pred súdom uplatňovať
ako nárok podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonník alebo ako sťaženie spoločenského uplatnenia
podľa Zákona č. 437/2004 Z.z.. Súd vytvára neprípustnú duplicitu nárokov, pretože žalobkyňa má podľa
predloženého súkromného znaleckého posudku za ujmy vymenované súdom v bode 33 rozsudku nárok

na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 8.386,80 eur, keď súd žalobkyni za tie isté
následky priznal duplicitný nárok na zaplatenie 15.000,- eur právnym titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Všetky nároky, ktoré žalobkyňa popisuje od
vrátenia veci odvolacím súdom, sú sčasti nové nároky a sčasti pôvodné nároky, ktoré sa odškodňujú
výlučne podľa Zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Až v prípade, ak by nejaký špecifický následok takto odškodnený byť nemohol vôbec (ani
s použitím zákonom stanovenej analógie podľa § 4 ods. 3 Zákona č. 437/2004 Z.z.), až potom by do
úvahy prichádzalo posudzovanie nárokov podľa § 12 a nasl. Občianskeho zákonníka. Taký následok
však v prípade žalobkyne neexistuje. Žalobkyňa mala vznik svojich nárokov riadne dokazovať lekárskym
posudkom. Súd prvej inštancie priznal nárok žalobkyni na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

napriek tomu, že podľa Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014, právo na náhradu škody
z titulu úhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka
a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú
samostatné nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých
skutkových tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom a súčasne rozhodol

v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný podľa ust. § 391 ods. 2 CSP,
vyjadreným v Uznesení odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne v tejto veci zo dňa 24.5.2016, sp.
zn. 6Co/837/2015-522. Súd prvej inštancie v odôvodnení len skonštatoval, že žalobkyňa si ochranu
svojich osobnostných práv neuplatňuje na totožných skutkových tvrdeniach ako si uplatnila nárok na
náhradu škody mimosúdne, pričom neuviedla rozdielnosť skutkových tvrdení a aplikáciu ust. § 11 a

nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal vylúčiť, aby tie isté následky neboli uplatňované
aj cez ust. § 11 a § 13 OZ. V tomto smere poukazuje odvolací súd na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 13. augusta 2014, sp.zn. I.ÚS 426/2014, keď nároky, ktorých sa domáhala
navrhovateľka formou nemajetkovej ujmy cez ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti stým, že bolo zasiahnuté do jej zdravia, telesnej integrity, ako aj do jej rodinného a súkromného života
sa uplatňujú v rámci odškodňovania bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia, cez
zákon č. 437/2004 Z.z. Tie zložky práva, ktoré uplatňuje žalobkyňa v konaní z titulu nemajetkovej

ujmy cez ustanovenia týkajúce sa ochrany osobnosti, sú zložkami práva, ktoré sa priznávajú aj keď
sa odškodňuje sťaženie spoločenského uplatnenia/vek, poškodenie zdravia, zníženie kvality života,
profesijné uplatnenie, kultúrne, spoločenské a športové vyžitie/. Napriek tomu, že súd prvej inštancie
najskôr postupoval podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a nechal žalobkyňu vypracovať
znalecký posudok na ďalšie nároky zo sťaženia spoločenského uplatnenia a napriek tomu, že

žalobkyňa tieto nároky v konaní uplatnila písomným podaním zo dňa 23.1.2020, označeným ako
„Doplnenie odôvodnenia výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ v sume 8.386,80
eur, súd prvej inštancie pochybil, keď toto podanie žalobkyne nepovažoval za zmenu žaloby (podľa
ustanovenia § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe), resp. pochybil, keď nárok žalobkyne neposúdil ako nárok zo sťaženia
spoločenského uplatnenia, ale ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 15.000,-

eur, ktorého výška nebola doložená žiadnym dôkazom. Súd prvej inštancie tým spôsobom zároveň
rozhodol v rozpore s ustanovením § 391 ods. 3 CSP. Nároky z titulu ochrany osobnosti nie je možné
uplatniť na základe totožných skutkových tvrdení, na ktorých základe sa uplatňujú nároky na bolestné a
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ má byť vedľa nároku na náhradu škody na zdraví
i nárok na ochranu osobnosti, musia tieto dva inštitúty vychádzať z odlišných skutkových tvrdení. Tieto

odlišnéskutkovétvrdeniabysazásadnemalitýkaťzásahovdoodlišnýchdielčíchosobnostnýchprávnež
tých, ktoré odpovedajú zásahom do práva na život a zdravie /viď Nález Ústavného súdu Českej republiky
zo dňa 04.05.2005, sp.zn. P1.ÚS 16/04/. Nároky, ktoré žalobkyňa preukázala Znaleckým posudkom
číslo 39/2019, vypracovaným LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o., sú nárokmi zo sťaženia
spoločenského uplatnenia, preto nie je možné posudzovať nejaké ďalšie nároky podľa ustanovenia

§ 12 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd nemá zistené ani odôvodnené okolnosti, za ktorých k
údajnému porušeniu práva došlo, ani závažnosť vzniknutej ujmy, aby tieto odôvodňovali priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 15.000,- eur, ktorá sa zjavne blíži ku dvojnásobku sumy,
ktorú za rovnaké následky určuje v Slovenskej republike platný právny predpis, konkrétne Zákon č.
437/2004 Z.z.. Súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu a opätovne

priznal nárok z právneho titulu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a svojím nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; resp. to zakladá inú vadu konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nebolo vykonané žiadne dokazovanie k určeniu výšky súdom stanovenej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- eur. K odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods.
1 písm. b) a d) CSP žalovaný uviedol, že súd neuviedol ani nezdôvodnil, ktoré konkrétne právo
žalobkyne z práv na ochranu osobnosti malo byť zasiahnuté a ktoré odškodňuje, v čom spočíva
zásah do práva na ochranu osobnosti, jeho intenzitu. Zistené ujmy žalobkyne sa dajú všetky odškodniť
podľa zásad stanovených Zákonom č. 437/2004 Z.z. Súd prvej inštancie sa nezaoberal primeranosťou

zadosťučinenia, závažnosťou vzniknutej ujmy (vzhľadom na výšku náhrady) ani okolnosťami, za ktorých
kporušeniuprávažalobkynenaochranuzdraviadošlo.Súdmalzobraťdoúvahy,žepodľapredloženého
znaleckého posudku mala žalobkyňa nárok na ďalšie odškodnenie SSU vo výške 8.386,80 eur, ktoré súd
ale žalobkyni nepriznal, súd neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo tak postupoval, prečo dal prednosť
odškodneniu nárokov uvedených v súkromnom znaleckom posudku, ktoré sú obmedzené v sume

8.386,80 eur, a to tým spôsobom, že tieto odškodnil sumou 15.000,- eur, ktorá suma je neprimeraná,
za nekonkretizované následky. Podľa právneho názoru odvolateľa súd svojim postupom a následne aj
rozhodnutím porušil svoju viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu a nepostupoval ani spôsobom,
ako mu odvolací súd uviedol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže súd nesprávne na vec neaplikoval ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka,

ani ustanovenia osobitného Zákona č. 437/2004 Z.z.. Súd nevykonal a žalobkyňa ani nenavrhovala
vykonať dôkaz na preukázanie iného zásahu do jej práva na ochranu zdravia, než uvedené v Znaleckom
posudku číslo 39/2019. Aj duševné traumy z otrasných zážitkov alebo tiesnivých situácií sa odškodňujú
v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd nesprávne na vec neaplikoval ustanovenie § 444
Občianskehozákonníka,aniustanoveniaosobitnéhoZákonač.437/2004Z.z. a nesprávneuprednostnil

použitie ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd nároky žalobkyne, ktoré odškodňoval podľa
bodu 42 a 30 odôvodnenia rozhodnutia náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nesprávne právne
posúdil,pretožešlozjavneonárokysubsumovanépodpoložky,ktorésaodškodňujúibavrámcisťaženia
spoločenského uplatnenia podľa PRÍL.1 SADZBY BODOVÉHO HODNOTENIA ku Zákonu 437/2004Z.z.: položka 250d - čiastočná strata vlasov - 90 bodov + zvýšenie o 90 bodov, položka 259d - deformita
tváre u ženy stredného stupňa - 150 bodov + zvýšenie o 150 bodov, položka 256 - drobné neurologické
odchýlky od normy - 100 bodov. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s

ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie jasne ani výstižne nevysvetlil, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalovaného, nevysporiadal sa s podstatnou právnou
argumentáciou žalovaného, nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalovaný
výslovne popiera existenciu takých následkov, ktoré tvrdí žalobkyňa, a ktoré nie je možné preukazovať
konkrétnymi dôkazmi, resp. ktoré žalobkyňa ani konkrétnymi dôkazmi nepreukazuje. Pre právne

posúdenie veci je podstatné, že všetky tieto nároky, ktoré žalobkyňa popisuje od vrátenia veci odvolacím
súdom, sú sčasti nové nároky a sčasti pôvodné nároky, ktoré sa odškodňujú výlučne podľa Zákona
č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý je vo
vzťahu špeciality ku nárokom podľa § 12 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí ,
že je v dôsledku poškodenia zdravia vylúčená z viacerých oblastí pracovného uplatnenia a je tiež
zvýšené jej ohrozenie pri bežných činnostiach vo vonkajšom prostredí, pretože má šumenie v uchu

(čiastočná strata sluchu už bola odškodnená) a má zníženú kvalitu spánku a odpočinku, tak svojou
povahou ide jednoznačne o stav sťaženia spoločenského uplatnenia podľa definície obsiahnutej v
ustanovení § 2 ods. 2 Zákona č. 437/2004 Z.z.. Ak by odvolací súd umožnil žalobkyňu odškodňovať
v režime ochrany osobnosti za šumenie v uchu, bol by to už uviedol v zrušujúcom rozsudku, pretože
v tomto ohľade je tvrdenie žalobkyne o šumení v uchu nie nové, uvádzalo sa už pred súdom prvej

inštancie v konaní pred zrušením rozsudku. Odvolací súd však upravil súd prvej inštancie tak, aby
posudzoval nároky ako ďalšie nároky na náhradu škody, konkrétne sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sama žalobkyňa tvrdí, že tieto následky nie je možné preukazovať konkrétnymi dôkazmi, pretože ide
o jej subjektívne vnemy žalobkyne, žalovaný popiera existenciu týchto skutkových okolností. Poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 302/2010, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 15/03 (32/2003 ZSP), Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 189/2 (ASPI 15/2011), Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 426/2014 (ASPI
15/2015). Limit nárokov, ktoré sa odškodňujú v rámci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí
vychádzaťzurčitýchobjektívnychkritérií,nemôžepredstavovaťsvojvôľusúdu.Ikeďsúdurčujeprípadnú
výšku takejto náhrady na základe voľnej úvahy, nesmie dôjsť ku vzniku bezdôvodného obohatenia

priznaním neprimeranej výšky náhrady. V rozhodovacej praxi súdov sa začala uplatňovať zásada, že
je potrebné zohľadniť objektívne hľadiská, ktoré môžu byť východiskom pre stanovenie výšky náhrady,
napr. nastavená výška odškodňovania obetí trestných činov, keď obeť násilného trestného činu má
nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy
(podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov), suma minimálnej

mzdy v roku 2009 bola 307,70 eur, na rok 2020 v sume 580 eur, desaťnásobok štátom nastaveného
odškodnenia pri veľmi závažných morálnych traumách tak činí maximálne 5.800,- eur jednorazovo (t.j.
až pri závažnej morálnej ujme podľa § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov,
pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia
alebo trestnom čine sexuálneho zneužívania má obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie

odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy). Náhrada 15.000,-
eur je tak v zjavnom nepomere s tým, čo štát považuje za primerané vyplatiť obeti trestného činu napr.
obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia alebo trestnom čine
sexuálneho zneužívania. K primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej ako „ÚS SR“) ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) a to sp.zn. IV.
ÚS 302/2010, rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 34/2011, keď matke dieťaťa , ktoré zahynulo pri dopravnej
nehode ,bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 eur, rozsudok NS SR sp.zn. 3
Cdo 46/2010 - manželke bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- Sk (9958,17 eur)
ako zadosťučinenie za smrť manžela pri dopravnej nehode. V rozsudku NS SR sp.zn. 1 Cdo 77/2009

bola v dôsledku usmrtenia syna a brata žalobcov pri dopravnej nehode priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 6.638,78 eur pre otca, 6.638,78 eur pre matku a 6.638,78 eur pre sestru. Vzhľadom na
nové tvrdenia žalobkyne, že tvrdené následky nie je možné preukazovať konkrétnymi dôkazmi, pretože
ide predovšetkým o subjektívne vnemy a prežívanie samotnej žalobkyne, ktoré môže táto len iným
osobám interpretovať, žalovaný výslovne popiera, že u žalobkyne tvrdený následok pretrváva, pretože

žalobkyňa s tvrdeným následkom za viac ako 10 rokov nevyhľadala žiadnu lekársku pomoc a neuvádza
žiadnu svoju snahu o zmiernenie alebo odstránenie takých následkov. Súkromný znalecký posudok
preukazuje neexistenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa neuvádza žiadne lekárske vyšetrenia od roku 2010 až do júla 2019v súvislosti s úrazom, ktoré však boli iniciované až potrebou nechať si vypracovať súkromný znalecký
posudok. Ku námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, súd uviedol, že žalobkyňa sa o svojej ďalšej
škode na zdraví dozvedela až zo súkromného znaleckého posudku, nie je potom zrejmé, prečo súd

tento nárok, doložený znaleckým posudkom na 8.386,80 EUR, žalobkyni nepriznal. Je pritom zrejmé, že
žalobkyňa sa o svojej škode na zdraví mohla dozvedieť už v roku 2010, podľa súkromného znaleckého
posudku bol už vtedy jej zdravotný stav ustálený. Žiadame preto odvolací súd, aby znova posúdil aj
vznesenú námietku premlčania, i keď sme túto vzniesli z dôvodu právnej istoty a je zrejmé, že žalobkyňa
nárok uplatňovala v sume 30.000,- eur a je vecou právneho posúdenia, ktorým súd nárok do tejto výšky

posúdi. Žalobkyňa však zjavne mohla od roku 2010 predložiť taký znalecký posudok, ktorý by určoval
jej sťaženie spoločenského uplatnenia tak, ako to učinila súkromným znaleckým posudkom až v roku
2019. Táto okolnosť nemôže byť na vrub žalovanému. Žalovaný výslovne popiera, že zasiahol do práva
žalobkyne na ochranu osobnosti v nejakom rozsahu, ktorý by nebol pokrytý v rámci systému náhrady
škody na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia, všetky tvrdenia o následkoch, ktoré uvádza
žalobkyňa v podaní zo dňa 23.1.2020, sa odškodňujú v rámci náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Popiera tvrdené následky zníženia hodnoty odpočinku a relaxácie v dôsledku šumenia v
uchu, pretože takéto následky neboli zistené ani predloženým súkromným znaleckým posudkom, a ak
by také existovali, odškodňujú sa tiež (ako prípadné poruchy spánku) v rámci sťaženia spoločenského
uplatnenia. Podľa súkromného znaleckého posudku žalobkyňa neutrpela žiadnu psychickú poruchu,
neutrpela žiadne psychické následky po predmetnom úraze. Neboli zistené, ani preukázané poruchy

spánku alebo odpočinku žalobkyne. Súkromný znalecký posudok preukazuje, že žalobkyňa poruchami
spánkunetrpí,podľaosobnejanamnézynastr.10súkromnéhoznaleckéhoposudkuvedieplnohodnotný
život. Súkromný znalecký posudok preukazuje neexistenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa neuvádza znalcom žiadne lekárske
vyšetrenia od roku 2010 až do júla 2019 v súvislosti s úrazom, ktoré však boli iniciované až potrebou

nechať si vypracovať súkromný znalecký posudok. Navrhol, aby odvolací súd týmto odvolaním v časti I.
napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne v celom rozsahu, resp. pre prípad, ak odvolací súd
nebude považovať za premlčaný dodatočne v roku 2019 v konaní uplatnený ďalší nárok žalobkyne na
odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaného
právnym titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zaviaže zaplatiť žalobkyni nanajvýš

sumu 8.386,80 eur a vo zvyšku žalobu zamietne.

9. Žalovaný v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s odvolaním nesúhlasí a
napadnuté výroky II. a III. rozsudku považuje za vecne správne. Poukázal na svoje odvolanie podané
dňa 3.7.2020. Žalobkyňa v konaní predložila súkromný Znalecký posudok číslo 39/2019, vypracovaný

LEGE ARTIS znaleckou organizáciou, s. r. o., ktorý preukazuje, že za všetky na zdraví a živote utrpené
následky žalobkyne má nárok iba na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorých výška je
ohraničená sumou 8.386,80 eur. Žalovaný neuznáva žiaden nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 11 a nasl. Obč.z.), avšak z dôvodu, že odvolanie žalobkyne smeruje voči výške
takej náhrady, ktorú súd zamietol, žalovaný sa vyjadruje aj ku nemožnosti priznať žalobkyni zvýšenú

náhradu. Požiadavka žalobkyne je neprimeraná a nedôvodná, žalobkyňa v celom konaní nezdôvodnila
a ani nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov na priznanie extrémne neprimerane vysokej náhrady vo
výške 30.000,- eur, z ktorej súd nárok v sume 15.000,- eur zamietol. Žalobkyňa v podanom odvolaní
svoje následky nepopisuje v súlade so skutočným stavom, nepravdivé je tvrdenie v odvolaní o tom, že
je jednostranne nepočujúcou osobou. V podanom odvolaní popisované následky sú prehnané zrejme

v záujme získania ďalšieho peňažného nároku. V konaní je preukázané, že žalobkyňa nemá následok
jednostranne nepočujúcej osoby, žalobkyňa podľa doloženého lekárskeho posudku a foniatrického
vyšetrenia z 18.8.2010, podložené cez audiogram z 12.8.2010, počuje frekvencie od 1500 Hz vľavo
od 50dB. Sluch žalobkyňa nestratila. V konaní bolo zistené, že žalobkyňa na zlepšenie tohto stavu
sluchu nepoužíva načúvacie zariadenie, pretože jej to nikto neodporučil. I keď určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou voľnej úvahy súdu, taká voľná úvaha musí podliehať možnosti
preskúmania dôvodov, z ktorých súd určitú výšku náhrady určil a z akých vykonaných dôkazov pritom
vychádzal. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
ktoré vyžadujú, aby aj miera zásahu do práva na ochranu osobnosti bola zistená dokazovaním a
náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme, pričom pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Samotná žalobkyňa však na
preukázanie utrpenej ujmy predložila iba súkromný znalecký posudok, ktorý preukazuje nárok na
SSU ohraničený sumou 8.386,80 eur. Žalobkyňa ku tvrdeným následkom už len na str. 5 vyjadrenia
z 24.3.2020 uviedla, že ide o skutočnosti odvodené od trvalého zdravotného postihnutia žalobkyne,ktoré nie je možné preukazovať konkrétnymi dôkazmi, pretože ide predovšetkým o subjektívne vnemy
a prežívanie samotnej žalobkyne, ktoré môže žalobkyňa len interpretovať iným osobám. Žalovaný
preto popiera existenciu takých tvrdených, ale nepreukázaných nárokov žalobkyne. Žalobkyňa pritom

presne zotrvala na tom, že uplatňuje v konaní odškodnenie za zložky práva, ktoré sa priznávajú
aj keď sa odškodňuje sťaženie spoločenského uplatnenia, t. j. vek, poškodenie zdravia, zníženie
kvality života, profesijné uplatnenie, kultúrne, spoločenské a športové vyžitie. Žalobkyňou namietaný
následok (avšak nepreukázaný a žalovaným preto popretý), vo forme zníženej kvality odpočinku a
spánku v dôsledku šumenia v jednom uchu (teda nie v dôsledku hluchoty ani v dôsledku hučania

v uchu), spadá pod právnu kategóriu zníženie kvality života, ktorá sa môže odškodňovať iba podľa
zásad platných pre odškodňovanie SSU. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že jej zdravotný a psychický stav
nie je rovnaký ako pred úrazom, tak všetky také následky týkajúce sa zdravotného stavu (včítane
psychického stavu) žalobkyne, sú odškodňované v rámci systému SSU. Všetky nároky žalobkyne je
možné odškodniť podľa špeciálnej právnej úpravy podľa Zákona č. 437/2004 Z.z., musia byť preto
odškodňované podľa tohto osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa vznik svojich nárokov na SSU

preukázala predloženým súkromným znaleckým posudkom, ich náhrady sa však nedomáha, ale trvá na
odškodnení formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tieto právne možnosti však nie sú na výber
dané poškodenému, pretože právny poriadok je tu ovládaný zásadou špeciality právneho predpisu,
ktorým je Zákon č. 437/2004 Z.z. A preto všetky následky, ktoré súd v konaní zistil zo súkromného
znaleckého posudku, môžu byť odškodňované výhradne podľa tohto zákona. Vzhľadom na nové

tvrdenia žalobkyne po vrátení veci odvolacím súdom, že tvrdené následky nie je možné preukazovať
konkrétnymi dôkazmi, pretože ide predovšetkým o subjektívne vnemy a prežívanie samotnej žalobkyne,
ktoré môže táto len iným osobám interpretovať, žalovaný výslovne poprel, že u žalobkyne tvrdený
následok vznikol, resp. pretrváva, pretože žalobkyňa s tvrdeným následkom za viac ako 10 rokov
nevyhľadala žiadnu lekársku pomoc a neuvádza žiadnu svoju snahu o zmiernenie alebo odstránenie

takých následkov (znížená kvalita odpočinku alebo spánku žalobkyne). Žalovaný výslovne poprel
skutkové tvrdenia žalobkyne, že má zníženú kvalitu odpočinku a spánku v dôsledku úrazu, pretože kvôli
tomu žalobkyňa (podľa súkromného znaleckého posudku) desať rokov nevyhľadala žiadnu odbornú
pomoc a nesnažila sa o zmiernenie tvrdených následkov. Podľa súkromného znaleckého posudku
žalobkyňa neutrpela žiadnu psychickú poruchu, neutrpela žiadne psychické následky po predmetnom

úraze. Neboli zistené, ani preukázané poruchy spánku alebo odpočinku žalobkyne. Žalovanému tak
nemohol vzniknúť peňažný záväzok za neexistujúce následky, ani za žalobkyňou tvrdené následky, pre
odstráneniealebozmierneniektorýchnevyhľadalažalobkyňazaobdobie10rokovžiadnuodbornú,resp.
lekársku pomoc. Súkromný znalecký posudok preukazuje, že žalobkyňa poruchami spánku netrpí, podľa
osobnej anamnézy na str. 10 súkromného znaleckého posudku vedie plnohodnotný život. Súkromný

znalecký posudok preukazuje neexistenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa v odvolaní uviedla trvalé následky, ktoré podľa názoru
žalovaného, ak by existovali a ak by boli preukázané, tak sa odškodňujú ako SSU. V odvolaní tvrdený
následok jednostrannej nepočujúcej osoby neexistuje, v konaní nie je preukázaná hluchota na jednu
stranu. Žalobkyňa by sa bezdôvodne obohatila na úkor žalovaného, pokiaľ by za následky na jej

zdraví, ktoré v konaní definovala, dostala viac, ako upravuje právny predpis pri odškodňovaní SSU. K
odvolaniu žalobkyne voči výroku III. o náhrade trov konania žalovaný uviedol, že žalobkyňa nemôže
byť v celom rozsahu v tejto veci úspešná, pretože môže mať len eventuálne ďalší nárok na zaplatenie
SSU vo výške 8.386,80 eur, tak ako to zdôvodňuje žalovaný podaným odvolaním zo dňa 3.7.2020, a
v takom prípade by žalobkyňa so svojím nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola

úspešná vôbec. Žalobkyňa po predložení súkromného znaleckého posudku, ktorý preukazoval nárok
na SSU do sumy 8.386,80 eur, pokračovala v konaní o zaplatenie 30.000,- eur a stále sa domáha
zaplatenia30.000,-eur(vrámciochranyosobnosti),ikeďtakýnárokniejedaný.Žalobkyňasatakzjavne
bezúspešne domáha práv, ktoré sú v časti nad 8.386,80 eur popreté predloženým znaleckým posudkom.
Žalovaný sumu 8.386,80 eur, preukázanú ako ďalšie SSU, žalobkyni zatiaľ dobrovoľne nie je povinný

zaplatiť, pretože žalobkyňa síce v konaní súkromný znalecký posudok predložila, avšak žiadnym právne
relevantným spôsobom nevyzvala žalovaného na uhradenie tejto sumy, vyplývajúcej zo súkromného
znaleckého posudku. Žalovaný tak so splnením tejto sumy nie je ani v omeškaní, vzhľadom na to,
že žalobkyňa žalovaného doposiaľ na náhradu tohto ďalšieho SSU nevyzvala a v konaní písomným
podaním po predložení súkromného znaleckého posudku uviedla, že svoju žalobu nezmenila a naďalej

žiada zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ochrany osobnostných práv,
svojho života a zdravia. Nežiada nehradiť preukázané SSU. Žalovaný sa preto domáha spravodlivého
rozhodnutiaonáhradetrovkonaniavtomzmysle,akorozhodolprvostupňovýsúdvovýrokuIII..Navrhol,
aby odvolací súd odvolaním žalobkyne v časti II. a III. napadnutý rozsudok potvrdil.10. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

11. Súdne konanie o žalobe žalobkyne proti žalovanému o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej
ujmy začalo dňa 21.06.2011 doručením žaloby súdu prvej inštancie podľa § 82 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP) v znení neskorších predpisov.

12. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),

ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali v zákonnej lehote strany
v spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363
CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

16. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania /§ 379 CSP/ a odvolacími dôvodmi /§ 380

ods. 1 CSP/.

18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť
rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380

ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388
CSP zmeniť. Odvolací súd vec preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné v časti náhrady
trov konania a v zamietajúcej časti je dôvodné do rozsahu priznanej sumy vo výške 20.000,- eur.

19. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1

písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

20. Žalobkyňa deklarovala v odvolaní odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a žalovaný odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b/, d/, f/ a h/ CSP- písm. b/, keď súd procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, d/ - konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a f/, keď súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania.Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

22. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

23. Pokiaľ žalovaný deklaroval v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu ,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní/ napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne/aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

Odvolateľ však v odvolaní nešpecifikoval žiadne konkrétne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej
inštancie , ktoré podľa jeho názoru mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

24. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

25. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli

najavoinakzhľadiskaichzávažnosti,zákonnosti,pravdivostialebovierohodnostijelogickýrozpor,alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

26. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľnéhohodnoteniadôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitosti prerozhodnutie.Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.27. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

28. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného
skutočného stavu veci, keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil dôvodnosť
návrhu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská, pričom v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil len čo do výšky
uplatneného nároku a v časti trov konania.

29. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní odvolateľmi vznesené, a dospel k názoru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť. Žalobkyňa namietala, že
súd mal priznať žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- eur ako i trovy konania v rozsahu
100%. Žalovaný nesúhlasil s priznanou výškou nemajetkovej ujmy, keď žalobkyňou uplatnený nárok je
nárokom zo sťaženia spoločenského uplatnenia, na ktorý sa vzťahuje špeciálny zákon č. 437/2004 Z.z.

o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, resp. nárok mal posúdiť podľa § 444 Občianskeho
zákonníka ako nárok na náhradu škody.

30. Súd prvej inštancie skonštatoval, že následkom úrazu žalobkyne, ku ktorému došlo dňa 18.7.2009
na hudobnom festivale Pohoda, ktorého usporiadateľom bol žalovaný, došlo k zásahu do jej práva na

život a zdravie / telesnej integrity/ . Súd poukázal na znalecké posudky, v zmysle ktorých je u žalobkyne
trvalýhendikepvosobnom,pracovnomajvspoločenskomživotevzhľadomnavek,kedydanéporanenie
utrpela. Trvalé následky sú stacionárne a kombinácia následkov spôsobuje trvalý kozmetický hendikep
u mladej ženy. Žalobkyňa sa má vyhýbať hluku, má hučanie v ušiach. Ide o ujmu, ktorú nie je vidieť pre
iné osoby, ale objektívne pôsobia na psychiku poškodeného, vrátane úzkosti. I keď žalobkyňa športuje,

pracuje, venuje sa priateľom a príbuzným, neznamená to automaticky, že jej zdravotný stav je rovnaký,
ako pred predmetným úrazom. Súčasne posúdil vznesenú námietku premlčania za aplikácie ust. § 100
ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, keď právo na ochranu osobnosti je právom rýdzo osobnej
povahy, ktoré sa nepremlčuje. Doplnené vyjadrenie žalobkyne posúdil ako rozšírenú argumentáciu,
odôvodnenie žaloby, preto nie je daný dôvod na zmenu žaloby a predmetom konania je stále nárok na

ochranu osobnosti žalobkyne podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

31. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, pričom v časti určenia
výšky nemajetkovej ujmy zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu
vo výške 20.000,- eur z nasledujúcich dôvodov :

32. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

33. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2
OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.34. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva.

35. V zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v hlave I., článok 2 je na prvom
mieste právo na život, ktoré je chránené zákonom a je postavené nad všetky ostatné práva. Od práva
na život sa odvíjajú všetky ostatné práva a s tým súvisiace výšky peňažného plnenia.

36. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy.

Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo
svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým.
Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie
práv,ktorésúdemonštratívneuvedenév§11Občianskehozákonníka.Tútoochranuzákonzabezpečuje
v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí
zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo

porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených
v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú,

pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

37. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne, rozsiahlo a dôsledne posudzoval nárok žalobkyne
v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ako nárok na ochranu osobnosti, ktorý je rýdzo

osobnej povahy. Žalobkyňa počas účasti na hudobnom festivale Pohoda dňa 18.7.2009 utrpela závažné
a život ohrozujúce poranenia, keď došlo k zrúteniu konštrukcie stanu. V priebehu konania žalobkyňa
predložila dva znalecké posudky a lekárske správy, z ktorých súd prvej inštancie ustálil jednoznačné
a správne závery. Z posudku č. 9/2010 MUDr. Júliusa DE Rigga zo dňa 26.08.2010 vyplýva, že
následkom zlomeniny spodiny lebečnej v jej strednej časti, v ktorej je uložené vnútorné ucho, je

prítomná pretrvávajúca porucha- stredne ťažká porucha sluchu vľavo s tinitom, trvalým šumením, ktoré
možno hodnotiť ako ustálené. Ide o jednostranné zníženie úrovne sluchu redukujúce tóny nad 1000
Hz. Z ďalšieho znaleckého posudku č. 39/2019 znaleckej organizácie LEGE ARTIS , s.r.o., so sídlom
v Košiciach zo dňa 18.11.2019 je zrejmé , že žalobkyňa má ťažkosti súvisiace s katastrofickými
predstavami pri náhlej zmene počasia /búrka, vietor/ a udalosť, ktorá sa stala v roku 2009, kedy na

žalobkyňu padla kovová konštrukcia stanu na hudobnom festivale Pohoda, nesie charakter traumy,
ktorá presahuje bežnú ľudskú skúsenosť. Žalobkyňa bola v priamom ohrození života a jej blízka
priateľka následkom zranení po 3 mesiacoch zomrela. U žalobkyne ide o akútnu stresovú poruchu,
traumatické udalosti, opakované zážitky, dlhodobé vystavovanie nepríjemným detailom traumatických
udalostí. Po úraze došlo u žalobkyne k čiastočnej strate vlasov, deformite tváre stredného stupňa, k

jednostrannej poruche sluchu vľavo, jazve vo vlasovej časti. Dané trvalé následky sú stacionárne a
nemožno očakávať zlepšenie ich rozsahu. Z lekárskej správy MUDr. Evy Ralausovej odvolací súd zistil,
že u žalobkyne pretrváva tinnitus vľavo, horšia zrozumiteľnosť reči v hluku a žalobkyňa sa musí chrániť
pred hlukom. PhDr. Alena Bednárová uviedla, že žalobkyňa je po prekonaní život ohrozujúcej traumy, v
klinickom obraze manifestný deficit v procese učenia, celková mentálna flexibilita v oslabení a potenciál

žalobkyne je na trhu práce redukovaný. Je prítomná úzkosť v strednom pásme. V súčasnosti nie je
žalobkyňa v posttraumatickej stresovej situácii z dôvodu obnovenia vnútorných zdrojov a dostatočnej
podpory sociálnej sieti. Osobnosť žalobkyne je emočne menej stabilná, extrovertná. Subjektívne však
žalobkyňa uvádza ťažkosti so spracovaním traumatického materiálu, pocity skresleného vnímania pod
vplyvom organického poškodenia vnútorného ucha, pretrvávajú ohavné, strachové myšleinky aj bez

adekvátnejšieho vonkajšieho podnetu, ťažkosti s plnohodnotným zaradením sa do sociálneho života.
Aj s odstupom času sú prítomné čiastočné kritériá poruchy: vtieravé myšlienky, negatívne nálady,
vyhýbanie sa, vzrušivosť pri podnetoch asociovaných s traumou.

38. Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že žalobkyňa, vo veku 19 rokov, utrpela

celoživotnú traumu, ktorú si ponesie so sebou do konca života. Je až absurdný a zarážajúci postoj
žalovaného v tomto konaní s cieľom nadľahčiť danú situáciu a vyviniť sa z fatálnych následkov, ktoré
žalobkyňa, ako veľmi mladé dievča utrpela. Nikto z nás si ani nevie predstaviť, čo sa každý deň
odohráva u žalobkyne, ako sa len veľmi ťažko vyrovnáva s udalosťami z roku 2009. Uzatvoriť a povedať,že žalobkyňa neurobila nič pre to, aby odstránila nežiadúce dôsledky a nepodrobila sa liečbe, je
neprijateľné. Každý ľudský organizmus reaguje na traumatické udalosti rozdielne a pamäťové stopy v
nás zanechávajú rôzne následky. Vyššie uvedené znalecké posudky ako i lekárske správy jednoznačne

potvrdili poškodenie zdravia žalobkyne vo veľmi mladom veku a len vďaka svojmu najbližšiemu okoliu,
pomoci lekárov, dokázala žalobkyňa pokračovať v živote. Nie je možné však bagatelizovať utrpenú
nemajetkovú ujmu, poukazom na intenzitu zásahu - na hudobnom festival, keď pod vplyvom počasia
došlo k nečakanej, život ohrozujúcej situácii, zrúteniu stanu. Už len táto udalosť, ktorá nie je len bežná,
zanechala stopy na psychike žalobkyne. U žalobkyne sa prejavuje akútna stresová porucha, zážitky z

udalosti sa jej opakujú, prakticky denno - denne je vystavovaná spomienkam, ktoré jej môžu spustiť
obyčajný vietor, dážď, búrka. Rovnako sa musela žalobkyňa vyrovnať so stratou svojej kamarátky, ktorá
následkom zranení podľahla. Prakticky do konca života si môže niesť posledné okamihy života svoje
priateľky. Už len táto skutková okolnosť zakladá právo žalobkyne na nemajetkovú ujmu. I keď žalobkyňa
ukončila vysokoškolské vzdelanie, je riadne zamestnaná, môže sa zdať, že dokáže viesť normálny
život, ale psychická trauma, ktorú utrpela, ju bude sprevádza na každom kroku. Všetky vyššie uvedené

následkytraumatickéhozážitkusúzákladnýmatribútomosobnostnýchprávatoprávanaživotazdravie.

39. Nezanedbateľný je i fakt, že následkom úrazu došlo u žalobkyne k čiastočnej strate vlasov,
má plošnú jazvu na hlave, deformitu tváre. Žalobkyňa má stredne ťažkú poruchu sluchu vľavo,
musí sa vyhýbať hluku, má horšiu zrozumiteľnosť reči v hluku, ušný šelest, jr prítomná úzkosť v

strednom pásme. Preto odvolacia námietka žalovaného, že subjektívne pocity nemožno podľa ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít brať do úvahy pri nárokoch vyplývajúcich z práva na
ochranu osobnosti, nie je dôvodná. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ poukazom na rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, žiadne rozhodnutie necitoval, neuviedol, ktoré konkrétne rozhodnutie
vzťahujúce sa na danú vec mal na mysli. Pokiaľ poukazoval na subjektívne pocity žalobkyne, odvolací

súd opakovane zdôrazňuje, že žalobkyňa utrpela traumu na hudobnom koncerte, vo veku 19 rokov,
s následkami, s ktorými sa súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd vysporiadal vyššie a tvrdenia
žalovaného o subjektívnych pocitoch, pri traumatickom zážitku žalobkyne sú irelevantné.

40. Žalovaný v podanom odvolaní opakovane poukazoval na aplikáciu ust. zákona č. 437/2004 Z.z. o

náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keď uvedený zákon je vo vzťahu špeciality
ku nárokom podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ako i aplikáciu ust. § 444 OZ, nedostatočné
odôvodnenie nároku na náhradu nemajetkovej umy ako i stanovenie výšky náhrady. Súd prvej inštancie
správne posúdil predmetný nárok žalobkyne podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto
odvolacia argumentácia odvolateľa a to opakovane na aplikáciu ustanovení nesúvisiacich s predmetnou

vecou je zjavne celkom bezdôvodná. Žalobkyňa sa domáhala svojich práv poukazom na právo na život
a zdravie v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nárok riadne špecifikovala. Preto ďalšia
odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vo výroku I. rozhodnutia výslovne uviedol, že
nárok priznáva titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch /§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka/,
pričom v odôvodnení bodu 42. rozhodnutia odôvodňuje nárok žalobkyne na odškodnenie sťaženia

spoločenského uplatnenia, keď dostal výrok do rozporu s odôvodnením, je zjavne celkom nedôvodná.

41. Tvrdenie žalované, že nárok žalobkyne je možné odškodniť iba v rámci systému sťaženia
spoločenského uplatnenia je účelové a zavádzajúce. Ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka výslovne
umožňuje uplatnenie predmetného nároku žalobkyňou tak, ako sa ho správne v podanej žalobe

domáha. V súkromnom znaleckom posudku č. 39/2019 je jednoznačne uvedené, že u žalobkyne
ide o trvalý hendikep v ďalšom osobnom, pracovnom, spoločenskom živote vzhľadom na vek, kedy
predmetné poranenie utrpela. Následky sú trvalé a nie je možné očakávať zlepšenie ich rozsahu,
kombinácia trvalých následkov spôsobuje trvalý kozmetický hendikep. Tieto vyššie uvedené ujmy
výrazným spôsobom zasiahli do života a zdravia žalobkyne, ktorú skutočnosť správne vyhodnotil aj súd

prvej inštancie.

42. Kritika a nesúhlas žalovaného s rozhodnutím súdu prvej inštancie s poukazom na neprípustnú
duplicitu nárokov, bez vecnej argumentácie so zdôraznením, že predmetné nároky sa odškodňujú
výlučne cez zákon o sťažení spoločenského uplatnenia je tak nedôvodná. Rovnako nie je možné

považovať nároky žalobkyne za nové nároky, po doplnení dokazovania. Súd prvej inštancie viazaný
názorom odvolacieho súdu správne postupoval, riadne vykonal dokazovanie, uplatnený nárok správne
posúdil v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ polemizuje žalovaný, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila na základe totožných skutkových tvrdení,žalovaný svoje tvrdenie nepreukázal. Žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na ochranu života a
zdravia, predložila v konaní relevantné dôkazy, ktoré skutkovo odôvodnila.

43. Žalovaný namietal, že súd žalobkyňou doplnené podania, po vrátení veci odvolacím súdom, je
potrebné považovať za zmenu žaloby, o ktorej mal súd rozhodnúť. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorý správne uzatvoril, že išlo o
rozšírenú argumentáciu žalobkyne o ďalšie skutočnosti, resp. ďalšie následky, ujmy, ktorá skutočnosť
nemá vplyv na podstatu podanej žaloby a nejde o zmenu v uplatňovanom nároku. Žalobkyňa podala

predmetnú žalobu riadne a včas a to dňa 21.06.2011, keď k poškodeniu zdravia a teda do zásahu práv
žalobkyne žalovaným došlo dňa, 18.7.2009, preto nárok žalobkyne nie je premlčaný. Pokiaľ žalobkyňa
v priebehu konania predložila na preukázanie svojich tvrdení ďalší súkromný zanelcký posudok, nemá
táto skutková okolnosť vplyv na premlčanie nároku žalobkyne. Premlčaniu nepodliehajú osobné práva
(práva zviazané s osobnosťou človeka) a prejavy osobných stránok človeka.

44. Občiansky zákonník neurčuje minimálnu ani maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie
výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú
môže súd priznať je ohraničená výškou žalobkyňou požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá
musí byť zrejmá zo žalobného návrhu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom

voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa
tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu mimo rámec akejkoľvek kontroly.

45. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol
neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno presne zistiť skutočnú ujmu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej
ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo.

46. V zmysle ustálenej judikatúry v danom prípade išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobkyne, ktoré sú chránené ust. § 11 a nasl. OZ, a to konkrétne do práva na život, ktorý zahŕňa právo

na súkromný, rodinný a spoločenský život a zdravie. Predpoklady pre priznanie náhrady nemateriálnej
ujmy v peniazoch súd odvodil od ust. §13 ods. 2 OZ, keďže takýto zásah je svojou povahou „trvalý a
neodstrániteľný". Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadať
ku všetkým okolnostiam danej veci i k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje aj k výške náhrady,
ktorej zmyslom je vyvážiť, prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu.

47. V zmysle záverov rozhodnutia Ústavného súdu vo veci v náleze II. ÚS/ 424/2012 zo 6. novembra
2014, rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy ponecháva zákon na voľnej úvahe súdu.
Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou.
Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej

ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s
ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol.
Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie.
Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46).

48. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd pri úvahe o primeranosti výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal predovšetkým z celkovej povahy a aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu
(t.j. prihliadol najmä k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu
zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujmy). Konkrétne žalobkyňa
zažila udalosť, ktorá nie je pre človeka bežnou udalosťou, bola v priamom ohrození života, na koncerte,

kde bola so svojou kamarátkou, ktorá zraneniam podľahla. Už len táto skutková okolnosť je tak
intenzívna, že nie je možné predpokladať, že do zásahu osobnostných práv žalobkyne nedošlo tak,
ako to nasmieta žalovaný.

49. Pri posúdení súdom priznanej sumy nemajetkovej ujmy odvolací súd zohľadňoval aj vlastnú

rozhodovaciu činnosť (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.
decembra 2017), keď rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. septembra 2018, č.k.
27C/173/2012-637 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. júna 2020, č.k.
19Co/70/2019 -786 súd priznal žalobcom 1/ a 2 / v konaní na ochranu osobnosti / kde v konaní vystupujetotožný žalovaný 1/ ako v predmetnom konaní/, za zásah do ich osobnostných práv- práva na život,
práva na rodinný život, keď dcéra žalobcov zraneniam, ktoré utrpela na hudobnom festival, podľahla,
sumu vo výške 30.000,- eur v prospech každého zo žalobcov. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza,

že v danej veci žalobkyňa uviedla, že na hudobnom festival bola so svojou kamarátkou, na ktorú sa
citované rozhodnutie vzťahuje. Citácia rozhodnutia však nedopadá na danú vec, keď v predmetnej veci
si žalobkyňa uplatňuje nemajetkovú ujmu vo vzťahu k právu na život a zdravie, je však potrebné na
rozhodnutie poukázať za situácie, že na hudobnom festivale bola žalobkyňa práve so svojou kamarátkou
a celý priebeh udalostí v žalobnom návrhu opísala. Už len táto situácia je pre dospievajúceho človeka,

udalosťou, ktorá zanechá stopy na celý život.

50. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Cdo 15/03, odvolací súd uvádza, že na danú vec sa rozhodnutie nevzťahuje poukazom
na skutkovo a právne odlišnú vec, keď žalovanej bola uložená povinnosť zdržať sa uvádzania
nepravdivých údajov voči žalobcovi ako i uloženie povinnosti ospravedlnenia. Ďalšie rozhodnutie, na

ktoré poukazuje žalovaný a to Nález Ústavného spud Slovenskej republiky, sp.zn. II.ÚS 189/2/ ASPI
15/2011/, odvolací súd neprodrobil súdnemu prieskumu, nakoľko podľa zadaných parametrov, nie je
možné rozhodnutie dohľadať.
51. Odvolateľ následne citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo 34/2011,
keď matke dieťaťa, ktoré zomrelo pri dopravnej nehode, bola priznaná výška nemajetkovej ujmy

16.596,96 eur. Odvolací súd však predmetné rozhodnutie nenašiel, zrejmé pre chybu v písaní, keď
na danú vec sa vzťahuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 265/2009.
Dovolací súd citované rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie ako nepreskúmateľné v časti odôvodnenia vznesenia námietky premlčania v súvislosti s
rozporom s dobrými mravmi. Na zdôraznenie odvolací súd dopĺňa, že ide o skutkovo a právne odlišnú

vec. Aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 46/2010 nie je možné
aplikovať na danú vec, keď rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená na ďašie konanie a nové rozhodnutie
za situácie, že žalobkyňa sa domáhala nemajetkovej ujmy za zásah do jej osobnostných práv smrťou
manžela. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 77/2009 je skutkovo i
právne odlišné, keď došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, ktorí sa domáhali

posmrtnej ochrany osobnosti ich syna a brata, pričom zdôraznil, že skutočnosť, že neoprávnený zásah
bol spôsobený z nedbanlivosti a že aj sám syn a brat žalobcov porušil svoju právnu povinnosť. Záverom
najvyšší súd uviedol, že sa zaoberal len dovolacou námietkou a nie právnym posúdením primeranosti
poskytnutého zadosťučinenia, respektíve primeranosti samotnej výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, ktoré samotné neboli predmetom dovolacej otázky.

52. Žalovaný namietal, že sa v rozhodovacej praxi súdov začala uplatňovať zásada, že je potrebné
zohľadniť objektívne hľadiská pri určení výšky náhrady, pričom takéto objektívne hľadisko, ktoré môže
byť východiskom pre stanovenie výšky náhrady, môže byť zákonodarcom stanovená výška odškodnenia
obetí trestných činov. Poukázal na ust. § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a

násobkoch minimálnej mzdy pri určení nároku na vyplateni odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu.
Odvolací súd v zmysle vyššie uvedenej námietky žalovaného uvádza, že predmetný zákon č.274/2017
Z.z. sa vzťahuje na obete trestných činov a je platný a účinný od 12.októbra 2017, ktorý je špeciálnym
vo vzťahu ku konkrétne určeným osobám. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že do zásahu osobnostných
práv žalobkyne došlo v roku 2009, kedy predmetný zákon neexistoval. Vo vzťahu k priznanej výške

náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni a námietke žalovaného o potrebe vztiahnutia obrazného stropu
náhrad prislúchajúcich obetiam násilných trestných činov aj na „odškodňovanie“ nemajetkovej ujmy
žalobkyne odvolací súd zdôrazňuje, že pre riešenie naozaj spravodlivého a absolútne kľúčového
je, že požadované zasadenie náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy žalobkyne, do kontextu iných
zásahov do iných osobnostných práv, pri ktorej sa ujmy reprezentované tými najťažšími zásahmi do

osobnostných práv (ujmy na živote a zdraví) v porovnaní s inými zásahmi (spravidla „nactiutŕhačskej“
povahy, občianskej cti, svojho mena, ) môžu javiť (prinajmenšom z pohľadu výšky náhrad priznávaných
za jednotlivé ujmy) príliš bagatelizovanými. Ide však o celé sprektrum predstaviteľných zásahov do
osobnostných práv a ujmy im zodpovedajúce, pričom na prvom mieste je právo na život a zdravie,
vychádzajúc z hierarchie osobnostných práv, preto nie je možné limitovať priznanú nemajetkovú ujmu

tak, ako to v odvolaní namietal žalovaný. Pre určenie primeranej výšky nemajetkovej ujmy v predmetnej
veci nie je možné určovať určitú hranicu, keď súd prvej inštancie správne vychádzal z indivuduálnych
okolností danej veci, neoprávneného zásahu, intenzity zásahu, veku žalobkyne, /keď žalobkyňa
ukončila stredoškolské vzdelanie a prakticky bola na začiatku svojho produktívneho i osobného života/,následkov/ trvalé a neodstrániteľné poškodenie zdravia- stredne ťažká porucha sluchu vľavo s tinitom,
teda trvalé poškodenie sluchové orgánu ako i pridružené, spúšťajúce mechanizmy pri hluku, zmene
poveternostných podmienok/, teda prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za

ktorých k porušeniu došlo.

53. Odvolateľ k námietke premlčania uviedol, že súd posúdil nárok žalobkyne v zmysle súkromného
znaleckého posudku, ktorý žalobkyňa predložila až v roku 2019, pričom žalobkyni nebránila žiadna
skutková okolnosť predložiť posudok od roku 2010. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ k námietke

premlčania neuviedol žiadne iné, odvolaciemu prieskumu podliehajúce tvrdenia, pričom súd prvej
inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaným správne uviedol, že právo na ochranu
osobnostiakoprávorýdzoosobnejpovahysanepremlčuje.Anaviacposudzovanienámietkypremlčania
poukazom na náhradu škody je v danom prípade irelevantné, keď predmetom konania je nárok na
ochranu osobnosti žalobkyne v zmysle ust. §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

54. Záverom odvolací súd uzatvára, že mnohorakosti prejavov jednotlivých zložiek osobnosti fyzickej
osoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých stránok a zložiek osobnosti.
Právo na ochranu zdravia a života patrí medzi osobnostné atribúty žalobkyne a je pre žalobkyňu jednou
z významných stránok a zložiek jej ochrany osobnosti, nakoľko má bezprostredný dopad na kvalitu jej
života. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do osobnostných

práv žalobkyne a to do práva na život a zdravie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil
poukazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto je vylúčené, aby bol nárok žalobkyne
posúdený podľa iných ustanovení tak, ako na túto okolnosť v priebehu konania ako i v rámci podaného
odvolania a to opakovane, poukazoval žalovaný. V zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ bolo zasiahnuté do
psychickej sféry žalobkyne, do jej života, zdravia, keď nemajetkovú ujmu utrpela v mladom veku. Takáto

ujma sa nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými
dôsledkami § 16 OZ/ a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej
integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov /§ 444 Občianskeho
zákonníka/. Je dôležité vyvážiť mieru ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným
vyjadrením náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na všetky okolnosti predmetného prípadu a

vyvážiť tým nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť tak žalobkyni najúplnejšiu a
najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu jej osobnosti.

55. Z jednotlivých ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatneniavyplýva,žezmyslompredmetnejnáhradyjeposkytnúťpeňažnúnáhraduzaujmuzásahomdo

telesnej integrity fyzickej osoby, pričom zo zásad na hodnotenie bolesti / § 9 vyššie citovaného zákona/,
zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia /§ 10 cit. zákona/, ale ani sadzieb bodového
hodnotenia /jednotlivé prílohy zákona č. 437/2004 Z. z./ nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali aj ujmy, ktorá sa premieta do psychickej sféry
žalobkyne, do jej práva na život a zdravie.

56. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozsudku a vo zvyšnej, nad súdom priznanú sumu, žalobu zamietol.

57. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

58. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

59. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 23. februára 2011, sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, v ktorom súd skonštatoval, že pri uplatnení nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú
výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahysúdu a až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola braná za základ pre
výpočet jednotlivých trov konania

62. Preto v zmysle vyššie uvedeného podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v
plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške, nakoľko
výška nároku závisí od úvahy súdu. V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala svojich nárokov na
zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorej výška priznaného nároku závisela od úvahy súdu a teda nejde o
procesne neúspešnú žalobkyňu , ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, preto ju

nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu . Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Žalobkyňu v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne
procesneúspešnú,keďžemalaplnýúspechčodozákladuuplatnenéhonároku,asúčasnevýškaplnenia
vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného,

v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami odvolací súd priznal žalobkyni právo na plnú náhradu
trov (celého) konania, ale iba z prisúdenej sumy.

63. Odvolací súd rozhodol o trovách prvostupňového i odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyni voči žalovanému, ktorá bola

v prvoinštančnom i v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu.
64. O výške náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania žalovaných rozhodne v súlade s § 262
ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v

lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).