Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 21, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/155/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610213747
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6610213747.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Ul.
Pribinovač.25,81109Bratislava,IČO35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomUl.Grosslingova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnej W. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. M. č.
XXX/XX, XXX XX Y., vedenej pod sp.zn. EX 10468/10 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so
sídlom exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 451,- eur s

príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci
č. k. 17Er/890/2010-40, zo dňa 03. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 10468/10 súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Lučenci dňa 14.09.2010
pod č. 5606 078891, vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Rozhodnutie okresný (exekučný) súd odôvodnil tým, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom
rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade

ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe
neplatnejrozhodcovskejdoložky.Okresnýsúdusúdil,ževexekučnejvecibymalobyťvymáhanéplnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah účastníkov zmluvy podlieha režimu spotrebiteľského práva.
Zmluvu o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VOP) preskúmaval z hľadiska kritérií,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, poukázal na ust. smernice Rady

č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1, čl.
6 ods. 1 a prílohy tejto smernice ods. 1 písm. q)). Ako podmienku zmluvy neprijateľnú a od počiatku
neplatnú vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 18.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ (povinný)
osobitne nedojednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere,
jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Spotrebiteľ sa podpisom
zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či

už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Poverenie na vykonanie exekúcie už bolo
súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trval na pokračovaní v exekúcii.Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust.
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté
vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí

lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu
pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom
rozsahu a redukovanú pre všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe
žaloby (podľa O.s.p.) a rozhodcovský rozsudok môže preskúmať len z taxatívne vymedzených dôvodov
(§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia

nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Aplikujúc Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách exekučný
súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v slovenskej republike
povahu prameňa práva, preto nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné
rozhodnutie. Rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci
neprípustnéanemožné,nakoľkorozhodnutiaoznačujútých,ktorýmsúurčenéasúzáväznélenprenich.

Rozhodcovská doložka je platná, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom. Nebráni dlžníkovi, aby si svoje
práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si
uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle doložky.

Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej
podstatných náležitostí, nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti
oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku

rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného
konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne

zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

V priebehu odvolacieho konania dňa 07.09.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na

prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské
znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných
úradných jazykoch únie. Slovenský súd nemohol používať ako prameň práva smernicu Rady č. 93/13/
EHS (priamo aplikovať), ktorá bola implementovaná do právneho systému na území SR ešte v rámci tzv.

„prístupového obdobia“, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá
(zák. č. 150/2004 Z.z. je zabezpečená jej úplná účinnosť). Prerušenie konania navrhol s poukazom na
všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:
1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať
zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (v
záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl.,
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Zmluvu o úvere

zo dňa 30.01.2009 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a zároveň ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch.

Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom

konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Zasprávnypovažujenázorokresnéhosúdu,žeorozhodcovskejdoložkezakotvenejibavoVšeobecných
podmienkach poskytnutia úveru (bod 18.) nemožno vysloviť iný záver než, že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky

upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ)
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami
zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol.
Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej

doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil. Uvedené
okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne
sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Rozhodcovská doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V

Zmluve o úvere zo dňa 30.01.2009 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so
Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim
žiadnevýhradyazaväzujesaichdodržiavať.Súčasnepotvrdzujeprevzatiezmluvyvrátanevšeobecných
podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú všaklen nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve. Potom
nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi uzavretá v kogentne
predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti).

Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej doložky, jeho rozhodnutie nemožno
považovať za vydané oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení
rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej

klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave právneho poriadku SR - Občianskeho
zákonníka - súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je smernica Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Nie
je na škodu, že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na ust. cit. smernice a ustálenú

judikatúru Európskeho súdneho dvora.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný

titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159

ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo

veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase. Okresný súd v danej veci rozhodol 03.08.2012, pričom zákon č. 230/2012 Z.z. ktorým bol doplnený

Exekučný poriadok nadobudol účinnosť dňa 08.08.21012 a podľa právneho stavu platného do tohto
dňa exekučný súd nemal povinnosť nariaďovať pojednávanie, ak rozhodoval podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku. Keďže exekučný súd v danej veci rozhodoval pred 08.08.2012, je bez vplyvu na
túto skutočnosť prechodné ust. § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré odkazuje na použitie právnej
úpravy účinnej od 08 08.2012 aj na exekučné konania, ktoré začali pred 08.08.2012.

Napokon postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať
dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, keď z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že
oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských

rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej
vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných
titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti
odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia Okresného súdu Lučenec, č. k. 5Er/642/2009-16

zo dňa 30. 4. 2012, č. k. 6Er/614/2006-39 zo dňa 14. 2. 2013, č. k. 8Er/1059/2009-18 zo dňa 16. 3.
2012, č. k. 12Er/916/2008-16 zo dňa 27.1.2012, č. k. 13Er/892/2004-30 zo dňa 14.12.2012 a č. k.
21Er/39/2011-15 zo dňa 19.12.2011, ako aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12CoE/5/2013 zo dňa 30. 1. 2013, sp. zn.14CoE/145/2012 zo dňa 23. 4. 2012, sp. zn. 15CoE/35/2013
zo dňa 27. 2. 2013, sp. zn. 16CoE/123/2013 zo dňa 28. 8. 2013 a sp. zn. 17CoE/167/2012 zo dňa 25. 7.

2012. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a
preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), či už
priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku), alebo aj v ktorejkoľvek
inej fáze priebehu exekučného konania (§ 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p.). Právotvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno
vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť
toto svoje právo využiť (§ 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak

účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom
predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej
veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný
oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo
známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a

dôkazy na ich preukázanie. Zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval
zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym

dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu

úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená

Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,

že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská

doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úverusi spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,
dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po

preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom

prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných

jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger
Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov,
ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo
v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať

proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie
podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík. Predkladanie rozhodcovských doložiek
spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene
nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnomvyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie
doložky do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy
na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri

nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, treba
odsudiť ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože
štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní

EÚ) “ - uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysleprávaSlovenskejrepublikyjetozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty

základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s

doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie

konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.