Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119324591
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6119324591.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jozefa Zlochu, ako členov senátu, v spore žalobcov:
1/ U. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v V. V., F. č. XXXX/XX, a 2/ U. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v B. U., č. XX, obidvaja zastúpení JUDr. Františkom Vavráčom, advokátom so sídlom v Banskej
Bystrici, Horná č. 51, proti žalovanej Y. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v U., P. U. č. XX, zastúpenej
JUDr. Jakubom Bílekom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa č. 7, o určenie, že
dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 11C/32/2019-188 zo dňa 17.06.2020 v znení opravného uznesenia č.k. 11C/32/2019-221 zo dňa

06.08.2020, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi 1/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu 1/.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do 3 dní

od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu 2/.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení
zriadenej poručiteľom U. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, dňa 29.03.2016
vo forme notárskej zápisnice spísanej L.. P. L., notárom so sídlom v Banskej Bystrici, pod sp. zn.
N 440/2016, NZ 33362/2016, NCRza 5283/2016 nie sú v zmysle ustanovenia § 469a Občianskeho

zákonníka dané vo vzťahu k žalobcovi 1/ (prvý výrok), ďalej určil, že dôvody vydedenia uvedené v listine
o vydedení zriadenej poručiteľom U. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, dňa
29.03.2016 vo forme notárskej zápisnice spísanej JUDr. P. L., notárom so sídlom v Banskej Bystrici,
pod sp. zn. N 440/2016, NZ 33362/2016, NCRza 5283/2016 nie sú v zmysle ustanovenia § 469a
Občianskeho zákonníka dané vo vzťahu k žalobcovi 2/ (druhý výrok) a žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní do právoplatnosti
rozhodnutia súdu o ich výške (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním a právneho posúdenia veci, podľa ktorého „notárskou zápisnicou spísanou dňa
23.09.2016 u notára JUDr. P. L. sp. zn. N 440/2016 poručiteľ U. V. spísal závet s listinou o vydedení;listinou o vydedení vydedil v zmysle § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka svojho syna
U. V. z dôvodu, že: a) v rozpore s dobrými mravmi mi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe, a to v
období roku 1988, 1993 a 1994 a teraz v roku 2016, kedy som bol hospitalizovaný s vážnou chorobu

v E. nemocnici v V. V., kde ma nebol ani pozrieť, a to napriek tomu, že v období rokov 1993 a 1994
tam pracoval ako ošetrovateľ, a pritom som bol odkázaný aj na jeho pomoc, b) neprejavuje o mňa
opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, dokonca predstieral, že študuje na vysokej
škole (pedagogická fakulta UMB Banská Bystrica), a to len preto, aby som na neho platil výživné;
na túto skutočnosť som prišiel až po dvoch rokoch“; súčasne „listinou o vydedení vydedil poručiteľ

U. V. v zmysle § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho zákonníka svojho syna U. V. z dôvodu, že:
a) v rozpore s dobrými mravmi mi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe, a to v období roku 1988,
1993 a 1994 a teraz v roku 2016, kedy som bol hospitalizovaný s vážnou chorobu v E. nemocnici v
V. V., a pritom som bol odkázaný aj na jeho pomoc, b) neprejavuje o mňa opravdivý záujem, ktorý
by ako potomok mal prejavovať, od ukončenia základnej vojenskej služby, kedy žiadal, aby som na
neho prepísal svoj byt v V. V. až do dnešného dňa ma nikdy nenavštívil, nestretol sa so mnou a ani

nijakým iným spôsobom neprejavil záujem o mňa ako svojho otca; vzhľadom na uvedené skutočnosti
som dospel k záveru, že nie sú potomkami, ktorí by mali čo len morálne právo po mne dediť, a preto
ich vydeďujem z celého môjho majetku; toto vydedenie sa vzťahuje aj na ich potomkov“; súd prvej
inštancie vychádzal z názoru, že „dôvody vydedenia uvedené v § 469a písm. a) a b) Občianskeho
zákonníka sa týkajú negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahu poručiteľa a potomka; zákonný

dôvodvydedeniapodľa§469apísm.b)Občianskehozákonníkavyžaduje,abyneprejavenieskutočného
záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí teda samotná existencia tohto stavu; medzi stranami nebola
táto skutočnosť, teda neexistencia záujmu zo strany žalobcov voči porušiteľovi sporná; sporné bolo, či
tento nezáujem bol dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o svojich potomkov“; súd prvej
inštancie dospel k záveru, že „na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že poručiteľ o

žalobcu1/neprejavovalskutočnýzáujem,ktorýbymalakorodičprejavovaťvočisvojmudieťaťu;žalobca
1/ bol zverený po rozvode do osobnej starostlivosti matky, zároveň bolo rozhodnuté o úprave styku,
ktorý poručiteľ nedodržiaval (vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. P 131/75 zo dňa 23.10.1986);
z odôvodnenia tohto rozhodnutia ako aj výpovede žalobcu 1/, mal súd preukázané, že žalobca 1/
navštevoval športovú školu, bol majstrom SR, ČSSR v zjazdovom lyžovaní, z dôvodu čoho cestoval aj

do zahraničia; poručiteľ ako otec v uvedenom konaní poprel, že by syn mal s tým, že chodí do športovej
školy, zvýšené výdavky; súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu 1/, že ak vznikla potreba konania
o zrušenie povolenia písomného súhlasu k vycestovaniu do zahraničia žalobcu 1/ ako maloletého,
tak jej muselo predchádzať také správanie sa poručiteľa, ktoré ju odôvodňovalo; súdom bola uložená
nielen povinnosť otcovi platiť na výživu svojho dieťaťa, súd musel rozhodovať o zvýšení výživného, ako

aj o výkone rozhodnutia o výživnom; to, že vzťah medzi poručiteľom a žalobcom 1/ nemal charakter
skutočného vnútorného vzťahu potvrdzuje aj rozsudok o zrušení vyživovacej povinnosti Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 21C/252/92 zo dňa 21.01.1993, ktorý súvisí aj s dôvodom vydedenia žalobcu
1/ v roku 2016; žalobca 1/ mal podľa textu vydedenia predstierať, že študuje na vysokej škole len preto,
aby poručiteľ na neho platil výživné; potom sú tvrdenia žalovanej, že poručiteľ sa v čase tohto konania

snažil o obnovenie vzájomných vzťahov so žalobcom 1/ (poukazovala na to, že zobral žalobu späť v
časti sumy 4.550,- Kčs s odôvodnením, že mu preplatok na výživnom dopraje) v priamom rozpore s
obsahom vydedenia, ktorým malo byť predstieranie štúdia na vysokej škole, len aby mu platil výživné;
pokiaľ poručiteľ vnímal správanie sa žalobcu 1/ ako nemorálne, a to až do takej miery, že ho po 23 rokoch
z uvedeného dôvodu vydedil, žalovaná nepresvedčila súd o tom, že by poručiteľ ako otec sa snažil o

vzťah so svojim synom žalobcom 1/ v čase jeho plnoletosti; konanie o zmene priezviska žalobcu 1/ súd
nepovažoval za relevantné pre vyhodnotenie vzťahu poručiteľa a žalobcu 1/“; ďalej súd prvej inštancie
uviedol, že „pokiaľ ide o žalobcu 2/, aj v jeho prípade dospel súd na základe vykonaného dokazovania k
záveru, že jeho nezáujem o poručiteľa bol nezavinený, to znamená, že z jeho strany išlo tiež o dôsledok
toho, že poručiteľ neprejavoval záujem o neho ako svojho potomka; žalovaná síce predložila množstvo

listinných dôkazov, ktorými sa snažila záujem poručiteľa preukázať, ale po vyhodnotení týchto listín
(rozsudky, sťažnosti), ako aj skutkových tvrdení a výpovedí žalovanej a žalobcu 2/ a svedkov dospel
súd k záveru, že medzi rodičmi žalobcu 2/ išlo v období sťažností a trestných oznámení predovšetkým
o vyrovnávanie si vzájomných účtov po rozvode a vzťah poručiteľa k žalobcovi 2/ nemal charakter
skutočného vnútorného vzťahu otca a syna; ani výsluchom žalovanej a svedkov nebola preukázaná

existencia takéhoto skutočného vzťahu; podstatné je v tejto súvislosti najmä to, že žalobca 2/ ako dieťa
nemal na správanie rodičov dosah; žalovaná najprv tvrdila, že kontakt bol pravidelný, štandardný v čase
od kedy bol žalobca 2/ v ôsmom ročníku ZŠ do nástupu na vojenskú službu, neskôr v duplike uviedla, že
kontakt bol v rozsahu, aký bol možný s ohľadom na okolnosti prípadu; žalobca 2/ v písomných podaniachuviedol, že došlo v období do jeho dospelosti k sporadickým kontaktom súdom určeného styku, nešlo
však o pravidelné stretávanie; žalovaná si v rámci svojej výpovede spomenula len na nedeľné obedy
a stretnutia v pohostinstve Mladosť, žiadne iné aktivity otca a syna z obdobia, kedy mal byť podľa ňou

tvrdených skutočností vzťah medzi poručiteľom a žalobcom 2/ v čase jeho dospievania, resp. od ôsmeho
ročníka základnej školy až do dospelosti štandardný, neuviedla; išlo pritom o obdobie minimálne 3 rokov,
kedy s poručiteľom žila a keby takéto aktivity boli, musela o nich vedieť a v rámci takéhoto konania, v
ktorom sa preukazuje existencia záujmu otca o syna, si na ne aj spomenúť; ani výpoveďou jej netere p.
V. nebol preukázaný pravidelný kontakt, resp. pravidelné stretávanie sa poručiteľa so žalobcom 2/ v čase

jeho dospievania; svedkyňa uviedla, že môže dosvedčiť len jeden kontakt aj to v čase, keď mal žalobca
12 rokov; pokiaľ ide o oslavu 18. narodenín žalobcu 2/, ktorú mal zorganizovať pre neho poručiteľ,
žalovaná súd nepresvedčila o týchto tvrdeniach; napokon ona sama ako aj svedkyňa U. vypovedala, že
to bola jej iniciatíva všetko zaplatiť, teda nebola tam žiadna príprava oslavy, poručiteľa v tejto súvislosti
v rámci výpovede vôbec nespomenula; svedkyňa U. pri výpovedi nevedela uviesť koľko ľudí tam asi
bolo, a tvrdenia žalovanej, že na oslave boli aj sesternice, sa ich výpoveďami nepotvrdili; žalovaná

nepresvedčila súd a nepreukázala ani tvrdenia o tom, že žalobca 2/ chcel od otca po návrate z vojenskej
služby byt; jej výpoveď sa nezhoduje s výpoveďou svedkyne U., ktorá tvrdila, že bola práve vtedy u nich
na návšteve, a po tom ako poručiteľ oznámil, že syn chce od neho byt, mala im vynadať a povedať, že to
ste už dávno mali vysporiadať a odišla; žalovaná vypovedala, že kolegyňa povedala, porozprávajte sa,
to sú vaše súkromné záležitosti a odišla; vzhľadom na existenciu týchto protirečení, ale aj vyhodnotením

spôsobu výpovede žalovanej, ktorá uvádzala neprimerané množstvo nadbytočných detailov, ktoré boli
vo veľkom nepomere oproti centrálnym detailom, nekonzistentný spôsob opisovania udalosti oslavy v
Mladosti ako aj okolností guľášu v Môlči, vyhodnotil súd jej výpoveď ako nevierohodnú a nepresvedčivú;
aj v prípade žalobcu 2/ musel súd rozhodovať o zvýšení výživného a o výkone rozhodnutia o výživnom,
to znamená, že potreba takýchto konaní a aj rozhodnutí súdu tiež preukazuje, že tu neexistoval skutočný

záujem otca o syna a jeho potreby; na základe zistených skutočností dospel súd k záveru, že vzťah
poručiteľa a žalobcu 2/ bol v čase jeho dospievania formálny, nebola preukázaná existencia skutočného
vnútorného vzťahu otca a syna“; ďalej súd prvej inštancie uviedol, že „listinný dôkaz list nevlastnej
sestry žalobcu 2/, v ktorom oslovovala poručiteľa ako otca, je z obdobia roku 1983, teda z času, keď
žalobca 2/ mal iba 4 roky, a kedy boli aj podľa výpovedí svedkov a strán sporu vzťahy v poriadku; súd

nevykonal navrhované dôkazy výsluch U. V. (sestry poručiteľa), ktorá zomrela a R. V. (matky žalobcu
2/), na ktorom už žalobcovia na pojednávaní netrvali; rovnako súd nevykonal navrhovaný dôkaz výsluch
U. V. (sestry žalovanej), na ktorom už žalovaná na pojednávaní netrvala“; súd prvej inštancie uzavrel,
že „na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že sám poručiteľ nemal záujem sa so
svojimi deťmi stýkať a udržiavať s nimi bežné príbuzenské vzťahy; dôvod vydedenia stanovený v § 469a

písm. a) Občianskeho zákonníka uvedený v notárskej zápisnici u oboch vydedených pod písm. b) nie je
daný ani u jedného so žalobcov; žalobca 1/ bol v roku 1988 maloletý, a žalovaný 2/ bol maloletý v roku
1988, 1993 aj 1994; to znamená, že v tomto čase nemali objektívne možnosť ako maloletí zabezpečiť
poručiteľovi pomoc v chorobe; k naplneniu dôvodu vydedenia podľa § 469a písm. a) Občianskeho
zákonníka nestačí, že poručiteľ bol chorý; potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba,

od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytnutie takejto pomoci, a ktorá takúto pomoc aj reálne
poskytuje a poskytovať môže, pretože má na to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie
týka (z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/109/2010); žalovaná v spore napriek tomu, že to namietali
žalobcovia v rámci repliky aj na pojednávaní, neuviedla akou chorobou, resp. diagnózou poručiteľ trpel;
nepredložila k tvrdeným skutočnostiam o potrebe pomoci žiaden dôkaz, ani nenavrhla žiaden dôkaz;

žalovaná ani netvrdila, že by si poručiteľ bez cudzej pomoci nemohol zabezpečiť základné životné
potreby, a že o tieto potreby nebolo postarané inak, napr. z jej strany vzhľadom na to, že žili v spoločnej
domácnosti od roku 1990 až do jeho úmrtia; zároveň v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ
potomkov o pomoc v chorobe požiadal, a že by títo mali samotnú vedomosť o chorobe poručiteľa,
ktorá by si vyžadovala ich pomoc; tvrdenia žalovanej, že poručiteľ žalobcovi 1/ pri stretnutí v nemocnici

povedal o zdravotných problémoch a požiadal ho o pomoc výpoveďou žalobcu 1/ nepreukázali; žalovaná
takúto vedomosť nepreukázala ani u žalobcu 2/, keď túto vedomosť odvodzovala od toho, že mu to
mala povedať matka, ktorá poručiteľa stretla, a ktorej sa mal poručiteľ o zdravotných problémoch zveriť;
žalobcovia tak podľa súdu o odkázanosti poručiteľa na ich pomoc v chorobe nevedeli“; nakoniec súd
prvej inštancie uviedol, že „pokiaľ ide o udalosti, ktoré sa odohrali po smrti poručiteľa medzi žalobcom

2/ a žalovanou (výzvy na vypratanie, trestné oznámenie) tieto súd nevyhodnotil ako konanie v rozpore s
dobrýmimravmi,pretožetakétomožnostidomáhaťsasvojichprávmákaždývzmysleplatnýchprávnych
predpisov SR; žalovaná po tom ako žalobca 2/ poprel jej tvrdenia a uviedol vlastné skutkové tvrdenia
ohľadne okolností pohrebu (o čom predložil aj SMS komunikáciu), tieto už nepoprela, ani neuviedlaďalšie skutočnosti o predmetných udalostiach (§ 167 ods. 4 C.s.p., § 151 ods. 2 C.s.p.); súd nepovažoval
konanie žalobcu 2/ v súvislosti s pohrebom poručiteľa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, dôvody
pre ktoré nevyhovel žalovanej boli logické a preukázané SMS komunikáciou medzi ním a žalovanou;

súd potom nepovažoval za potrebné vykonávať vo veci ďalšie dokazovanie preverovanie objednávky
pohrebužalovanou;okremtohotakýtodôkazajehozabezpečeniebolovplnejdispozíciižalovanej,preto
naň nepotrebovala súčinnosť súdu v zmysle § 210 C.s.p.; súd preto vyhovel žalobe žalobcov a rozhodol,
že dôvody vydedenia stanovené v listine o vydedení vo forme notárskej zápisnice ani u jedného z nich
niesúdané“;nazákladeuvedenéhosúdprvejinštanciežalobežalobcov1/a2/vplnomrozsahuvyhovel.

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho
zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešným žalobcom priznal
proti žalovanej plnú náhradu trov konania.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.

2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 04.08.2020 (č.l. 213-216 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom
rozsahu; vyjadrila názor, že súd prvej inštancie neprávnym procesným postupom porušil jej právo na

spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

2.1.1 V prvom rade nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že „poručiteľ nemal záujem sa so
svojimi deťmi stýkať a udržiavať s nimi bežné príbuzenské vzťahy“ a považovala ho za rozporný
s vykonaným dokazovaním a predloženými listinnými dôkazmi (najmä ohľadne konania o úprave

styku); listinné dôkazy o domáhaní sa úpravy styku s maloletými deťmi považovala za dostatočné
na preukázanie záujmu poručiteľa o deti; za nepravdivé označila tvrdenia žalobcov, že poručiteľ bol
alkoholik a nezaujímal sa o nich, keď tento záver vyplýva z odôvodnenia rozsudkov vo veci sp. zn.
P 163/1986 (rozsudky z rokov 1986, 1987, 1991 a 1994); v uvedenom videla nesprávne skutkové
zistenia súdu prvej inštancie, ktorý podľa nej sledoval len tvrdenia žalobcov a nevenoval pozornosť

jej argumentácii; vyjadrila názor, že za jediné meradlo vnútorného vzťahu poručiteľa a žalobcu 2/
považoval súd prvej inštancie konanie o vyživovacej povinnosti, ktoré však žiadnym podľa nej žiadnym
spôsobom nevyjadruje postoj otca k deťom, ale len majetkovú situáciu alebo potrebu matky na vyššie
výživné z dôvodu rastu nákladov; poručiteľovi však matka nepodávala informácie o deťoch, tieto ho
nekontaktovali, preto nemal možnosť vedieť, akú výšku výživného požadujú a rovnako aj o zániku

vyživovacej povinnosti nebol informovaný a musel sa jej domáhať na súde; zdôraznila, že povinnosť
platiť výživné predstavuje len jednu z rodičovských povinností, ktoré si poručiteľ plnil podľa svojich
možností, pričom krátkodobý výkon rozhodnutia o zameškanom výživnom nemožno hodnotiť ako trvalé
neplnenie si vyživovacej povinnosti alebo nezáujem o maloleté deti; rovnako konanie o súhlase s
vycestovaním žalobcu 1/ predstavuje len jedno súdne konanie, ktoré bolo motivované snahou matky

preniesť rodičovské práva na svojho nového partnera, pričom v konaní došlo k dobrovoľnému udeleniu
súhlasu, čo tiež nemožno hodnotiť ako nezáujem poručiteľa o deti; nezáujem o deti nemožno vyvodiť
ani z konania o zrušenie vyživovacej povinnosti, ktoré bolo jedným z dôvodov vydedenia; z uvedeného
je zrejmé, že poručiteľ mal snahu stretávať sa s maloletými deťmi, pričom stretávaniu bránila najmä
matka žalobcu 2/, ktorá opakovane nerešpektovala súdne rozhodnutia, ani jeden zo žalobcov však

nepreukázal, že by po nadobudnutí plnoletosti prejavil záujem o stretnutie s otcom (poručiteľom), pričom
za podstatné považovala, že tvrdenia žalobcov o ich vzťahu s poručiteľom sa nepreukázali, naopak boli
vyvrátené listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami, z ktorých nevyplynula povaha poručiteľa tak,
ako ju opisovali žalobcovia.

2.1.2 Nesúhlasila ani s názorom súdu prvej inštancie, že nepredložila dôkaz o odkázanosti poručiteľa
a spochybnila postup súdu prvej inštancie pri vyhodnotení dokazovania v tomto smere; vyjadrila názor,
že samotná existencia ochorenia poručiteľa a jeho odkázanosti nebola v konaní spochybnená, pretože
žalobcovia spochybnili len ich vedomosť, resp. nevedomosť o zdravotnom stave poručiteľa; existenciaochorenia poručiteľa je otázkou skutkovou, súd jej existenciu zisťuje z vykonaných dôkazov (listina o
vydedení) alebo zo skutkových tvrdení strany (žalovanej), ktoré sa v prípade nepopretia protistranou
považujú za nesporné; postup súdu prvej inštancie v tomto smere považovala za nepredvídateľný

a prekvapivý, čo je v rozpore s právom strany na spravodlivý proces; za neprípustné považovala,
aby súd prvej inštancie bez spochybnenia existencie ochorenia poručiteľa protistranou túto skutočnosť
spochybnil sám vlastnou činnosťou bez dokazovania na pojednávaní; o nepreukázaní ochorenia
poručiteľa sa tak dozvedela až z napadnutého rozsudku, preto k odvolaniu priložila lekárske správy, z
ktorých vyplýva pravdivosť tvrdení o ochorení poručiteľa v listine o vydedení, pričom ak by odvolací súd

uvedené považoval za novoty v odvolacom konaní vyjadrila názor, že ide o prípad podľa § 366 písm.
c) a d) C.s.p., pretože nemala vedomosť o tom, že súd považuje za sporný aj samotný zdravotný stav
poručiteľa; ďalej zdôraznila, že pokiaľ ide o vedomosť žalobcov o zdravotnom stave poručiteľa, v konaní
bolo preukázané tvrdenie poručiteľa, že žalobca 1/ pracoval v E. nemocnici, pričom súd prvej inštancie
túto skutočnosť nevyhodnotil v jej prospech; vedomosť žalobcu 2/ o zdravotnom stave poručiteľa možno
vyvodiť aj z jeho správania po smrti poručiteľa, keď o tejto skutočnosti sa dozvedel od netere poručiteľa

V. V., pričom na rozdiel od vedomosti o chorobe poručiteľa, po zistení o smrti poručiteľa bez rozhodnutia
dedičského súdu bezodkladne začal vykonávať úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku poručiteľa; je
zrejmé, že pokiaľ sa jednalo o možnosť dedenia, nemali žalobcovia problém získať si informácie o úmrtí
a majetkových pomeroch poručiteľa, čo preukazuje existenciu dôvodov vydedenia ako aj skutočnosť, že
širšia rodina žalobcov mala vedomosť o zdravotnom stave poručiteľa a informovala o tom aj žalobcov.

2.1.3 Nesúhlasila ani s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k naplneniu
obidvoch dôvodov vydedenia; podľa jej názoru, súd prvej inštancie odmietol rešpektovať voľnosť
poručiteľa pri jeho poslednej vôli, pričom boli dané dôvody vydedenia, pretože žalobcovia nepreukázali,
že by prejavovali záujem o otca (poručiteľa) a že by mu poskytli pomoc v chorobe; tieto skutočnosti

samotné zakladajú nedôvodnosť žaloby, pričom súd prvej inštancie mal primárne skúmať, či zo strany
žalobcov došlo k naplneniu dôvodov vydedenia a nie v konaní sledovať a dokazovať, z akého dôvodu
sícedôvodyvydedeniaexistujú,alenemožnoichnaplnenieodžalobcovpožadovať,keďuvedenézjavne
popiera podstatu ustanovenia § 469a Občianskeho zákonníka; súd prvej inštancie pritom uviedol, že
zákonný dôvod vydedenia podľa § 469a písm. b) Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby neprejavenie

skutočného záujmu bolo potomkom zavinené a nestačí samotná existencia tohto stavu; v konaní však
bolo preukázané, že poručiteľ sa v čase ich maloletosti so žalobcami stretával a pokiaľ mu to nebolo
umožnené, domáhal sa tohto stretávania na súde, v čase nadobudnutia plnoletosti však už poručiteľ
nemal dosah na stretávanie sa so žalobcami, preto v tomto čase je na žalobcoch, aby sa s poručiteľom
skontaktovali, najmä za situácie, keď poručiteľ na nich z pochopiteľných dôvodov kontakt nemal; dôvody

vydedenia sa pritom viažu na správanie žalobcov v čase ich plnoletosti, preto nie je zrejmé, prečo
súd prvej inštancie nezohľadnil zavinenie žalobcov vo vzťahu k ich postoju k poručiteľovi; pokiaľ súd
prvej inštancie vychádzal z názoru, že nebola preukázaná existencia skutočného vnútorného vzťahu
otca a syna, nie je zrejmé, akými dôkazmi okrem predložených súdnych rozhodnutí, by bolo možné
tento vzťah preukázať, pričom v rámci výsluchu žalobcu 2/ v čase jeho maloletosti tento uviedol, že

otca navštevuje rád; rovnako súd prvej inštancie nereflektoval tvrdenia poručiteľa v listine o vydedení
ohľadneneposkytnutiapomocizostranyžalobcovnapriektomu,žetítonepreukázali,ženemalimožnosť
poskytnúť poručiteľovi pomoc, pričom z konania žalobcu 2/ a zamestnania žalobcu 1/ vyplýva, že mali
možnosť oboznámiť sa so zdravotným stavom poručiteľa a napriek tomu poskytnutie pomoci poručiteľovi
nepreukázali; zdôraznila, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jej konkrétnym argumentom

o záujme poručiteľa o žalobcov, pričom všetky jej argumenty odmietol s odkazom na nepreukázanie
skutočného vzťahu otca a detí, ktorý však bol v konaní preukázaný rozsiahlou dokumentáciou; vyjadrila
názor,ženeakceptovanievôleporučiteľasodôvodnenímjehozavinenianadôvodochvydedeniabymalo
byťvýnimočnýminštitútom,ktorýsauplatnílenvkrajnýchprípadoch,nieautomatickypripochybnostiach
o intenzite vzťahu poručiteľa a detí; judikatúra pritom vyžaduje trvalý nezáujem poručiteľa o deti, keď

opakované návrhy na výkon rozhodnutia o styku naopak preukazujú záujem poručiteľa.

2.1.4 Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považovala žalovaná navyše za nedostatočne
odôvodnený, pretože nespĺňa parametre ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. nakoľko nedáva odpoveď na
argumentyžalovanej,ktorýmisabránilavpísomnomvyjadreníkpodanejžalobeavosvojichprednesoch

na pojednávaní napriek tomu, že ide o argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie kľúčové a preto sa na ne
vyžadovala špecifická odpoveď.2.1.5 Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu
žalobcov zamietol.

2.2 Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 02.09.2020 (č.l. 232-233 spisu) k odvolaniu žalovanej
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že odvolanie nepovažujú za dôvodné; nesúhlasili s
názorom žalovanej o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov,
pretože „jej predstava o správnych skutkových zisteniach je zameraná len na tie zistenia, ktoré sú
vytrhnutézkontextuamajúobjasniťjednotlivozáujemporučiteľaožalobcov“;vyjadrilinázor,žesúdprvej

inštancie v rámci hodnotenia dôkazov vzal do úvahy dôkazy žalobcov aj žalovanej; podľa ich názoru
„žalovaná chce vstúpiť do nezávislého hodnotenia súdu tvrdeniami, že väčší význam pre hodnotenie
produkovaných dôkazov treba prikladať tým, ktoré predložila ona a bez existujúcich dôvodov ignoruje
dôkazypredloženéžalobcami“;zdôraznili,ževrámcihodnoteniavykonanýchdôkazovnedošlozostrany
súdu prvej inštancie k porušeniu princípov formálnej logiky, preto argumenty žalovanej treba brať len ako
„tendenčne zaujatý uhol pohľadu posudzovania charakteru a významu dôkazov pre potreby právneho

posúdenia“; ďalej nesúhlasili s tvrdením žalovanej, že v konaní nespochybnili samotnú existenciu
ochorenia poručiteľa a jeho odkázanosť, pretože uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s obsahom
spisu nakoľko uvedené skutkové tvrdenia žalovanej namietli vo svojom stanovisku zo dňa 12.11.2019,
kde uviedli, že o chorobe (diagnóze) a odkázanosti poručiteľa nemali vedomosť, pričom žalovaná
tieto sporné skutočnosti neurobila predmetom dokazovania; nesúhlasili ani s tvrdením žalovanej o

nesprávnom právnom posúdení veci; na základe uvedeného navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku.

2.3 Žalovaná v odvolacej replike zo dňa 21.10.2020 (č.l. 272-273 spisu) prostredníctvom svojho
právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcov poukázala na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku nezaoberal jej tvrdeniami, že poručiteľ mal snahu stretávať sa so žalobcami

ako maloletými deťmi, domáhal sa styku s nimi a riadne si plnil vyživovacie povinnosti, pričom
krátkodobý výkon rozhodnutia o výživnom bol zapríčinený zhoršenou finančnou situáciou poručiteľa,
čo však nemožno hodnotiť ako nezáujem otca o deti; poručiteľ využil všetky možnosti ako prejaviť
záujem o maloleté deti, ktoré mu neboli zverené do starostlivosti, pričom najmä matka žalobcu 2/
stretávaniuporučiteľasosynombránila;napadnutýrozsudokpretopovažovalazarozpornýsvykonaným

dokazovaním, najmä s listinnými dôkazmi, ktoré predložila; ďalej uviedla, že nemala vedomosť, že súd
prvej inštancie nepovažuje chorobu poručiteľa za preukázanú, pretože žalobcovia spochybňovali len ich
vedomosť o zdravotnom stave poručiteľa, nie samotnú existenciu ochorenia; v odvolaní preto navrhla
vykonanie nových dôkazov na preukázanie tvrdení poručiteľa o jeho zdravotnom stave uvedené v listine
o vydedení, z ktorých vyplýva, že poručiteľ dlhodobo trpel rôznymi zdravotnými ťažkosťami a to aj v

roku 2016, kedy sa rozhodol spísať listinu o vydedení; ďalej vyjadrila názor, že širšia rodina vedela o
zdravotných problémoch poručiteľa a informovala o tom aj žalobcov, pretože ešte za života poručiteľa
pri návšteve jeho netere V. V. jej to podrobne opísala, pričom táto jej odmietla dať telefonický kontakt na
žalobcovaniuviesťichadresy;ďalejpoukázalanasprávaniežalobcovposmrtiporučiteľa,ktoríhneďako
sa dozvedeli o jeho smrti, začali sa zaujímať o dedičské konanie a pohreb poručiteľa, a to napriek svojmu

negatívnemu postoju k poručiteľovi počas jeho života; žalobcovia z finančných dôvodov nerešpektovali
prianie poručiteľa o spôsobe pochovania, pričom poručiteľ za týmto účelom uzavrel poistenie s tým,
že oprávnenou osobou na vyplatenie poistného plnenia bola žalovaná; žalobcovia však v rozpore s
ustanovením § 817 ods. 1 Občianskeho zákonníka tvrdili, že poistné plnenie je súčasťou dedičstva
a odmietli jej vydať úmrtný list poručiteľa za účelom výplaty poistného plnenia; konanie žalobcov

po smrti poručiteľa označila za majetkovo motivované; pokiaľ žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu
poukázali na nedoplatok na nájomnom za účelom jej vykreslenia ako neplatičky, tento nedoplatok
vznikol ešte za života poručiteľa, nemala o ňom vedomosť a hneď ako sa o nedoplatku dozvedela
dlžnú sumu uhradila; poukázala na skutočnosť, že žalobcovia popreli vedomosť o zdravotnom stave
poručiteľa, ale po jeho smrti si nemali problém zistiť informácie o jeho majetkových pomeroch a údajnom

neplatení nájomného, preto ich konanie považovala za motivované vidinou dedičstva napriek tomu, že
s poručiteľom neudržiavali žiadny kontakt, neposkytli mu potrebnú pomoc v chorobe a neprejavovali
o neho žiaden záujem; konanie žalobcov považovala za rozporné s dobrými mravmi, keď takmer
okamžite po smrti poručiteľa sa ju všetkými prostriedkami snažili vyhnať z bytu, ktorý dlhodobo užívala
s poručiteľom, nechali ju odpojiť od elektriny, pričom bola nútená uzavrieť novú zmluvu o dodávke

elektriny; zdôraznila, že v konaní bola preukázaná snaha poručiteľa o kontakt so žalobcami, ktorých ako
dospelých synov nemohol donútiť, aby sa s ním stretávali; žalobcovia neposlali poručiteľovi svadobné
oznámenie, poručiteľ nikdy nevidel ich manželky a vnúčatá; žalobcovia nepreukázali snahu o obnovenie
vzťahov s poručiteľom; poukázala na to, že poručiteľ spísal listinu o vydedení v roku 2016 v časeplnoletostižalobcov,kedyboliichvzťahyužhlbokonarušené;žalobcoviaporučiteľavdospelostižiadnym
spôsobom nekontaktovali a nesnažili sa o obnovu vzťahov, nie je teda podľa nej zrejmé, prečo súd prvej
inštancie nezohľadnil zavinenie žalobcov vo vzťahu k ich postoju k poručiteľovi; na základe uvedených

dôvodov považovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny a nezákonný.

2.4 Odvolaciu repliku doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcov dňa 22.12.2020
prostredníctvom elektronickej pošty na vedomie (č.l. 283 spisu); žalobcovia sa viac v odvolacom konaní
nevyjadrili.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcov, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na
odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§
379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a

procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.4.2 Odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol
postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj

odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné
opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.).

4.4.3 Predmetom konania v prejednávanom spore bolo ťažiskovo skúmanie dôvodov vydedenia
žalobcov 1/ a 2/ zo strany poručiteľa uvedených v listine o vydedení zo dňa 23.09.2016; podľa

§ 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť potomka, ak v rozpore
s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných
závažných prípadoch; podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, poručiteľ môže vydediť
potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať;
vydedenímsarozumiejednostrannývýslovnýprejavporučiteľovejvôle,ktorýmsaodnímapotomkoviako

neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona; vydedenie ako jednostranný
právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti; materiálnou náležitosťou
vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho
dôvodu vydedenia uvedeného v zákone; ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka taxatívnevypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich do štyroch skupín; pre všetky dôvody je charakteristické
negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi; dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o
vydedení; z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho

zákonníka vyplýva,ženaichzáklademožnopostihnúťširokýokruhnegatívnychskutočnostíexistujúcich
vo vzťahoch poručiteľa a potomka; výkladom ustanovení § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho
zákonníka sa opakovane zaoberal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach, pričom dospel k záveru, že
„skutková podstata citovaného ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka predpokladá
neposkytnutie pomoci poručiteľovi v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, potrebnosť

takejto pomoci a zároveň rozpor takéhoto správania potomka (spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej
pomoci) s dobrými mravmi, teda rozpor s etickými a kultúrnymi pravidlami všeobecne uznávanými
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie; skúmanie týchto predpokladov musí byť posudzované so zreteľom na všetky
zistené okolnosti konkrétneho prípadu; musí byť napr. brané do úvahy nielen to, či pre toho, kto bol
poručiteľom vydedený, bolo objektívne možné pomoc v danej dobe poručiteľovi poskytnúť a či potrebná

pomoc nebola poručiteľom bezdôvodne odmietaná, ale aj to, aký bol vzťah poručiteľa a vydedeného
potomka od jeho vzniku, t.j. od narodenia potomka“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/123/2009 zo dňa 30.06.2009); ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že „k platnému
vydedeniumôžedôjsťlenzasplneniadôvodovuvedenýchvustanovení§469aObčianskehozákonníka;
pôjde predovšetkým o otázku skutkovú a posúdenie okolnosti konkrétneho prípadu; z formulácie

dôvodov vydedenia uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka vyplýva,
že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch
poručiteľa a potomka; dovolací súd pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle
ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, považoval za významný vzťah medzi
poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen

predstieraného, formálneho; existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných
vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka
a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto
záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého

záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené
neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu; zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom
zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu; záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o
poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu; pokiaľ je skutočnosť,

že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje
záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo
byť dôvodom k jeho vydedeniu“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/239/2009 zo dňa 24.02.2010); súdna prax dospela súčasne k záveru, že „z formulácie dôvodov
vydedenia uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b) Občianskeho zákonníka vyplýva, že na ich

základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a
potomka; ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska;
o neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka
pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol
potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti

a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť; potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť
dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne;
treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi; k naplneniu tohto
dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo
sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii (dedič mu neposkytol pomoc v iných závažných prípadoch,

napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích osôb); potreba
pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať
poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má
pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka; pri odkázanosti poručiteľa na pomoc
je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda,

či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka; pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia
uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu
potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä,
či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho;existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z
osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom
pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť

ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo;
najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti,
prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu; tento
dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené,
nestačí len samotná existencia takéhoto stavu; záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa

treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu; pokiaľ je skutočnosť, že potomok
trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem
o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo
byť dôvodom na jeho vydedenie; o neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto
ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným
poručiteľom“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/109/2010 zo dňa

29.02.2012); obdobne súdna prax najvyššieho súdu konštatuje, že „otázku, či potomok o poručiteľa
trvale neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, je potrebné posudzovať
vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu; z hľadísk, ktoré je potrebné pri tomto dôvode vydedenia
vždy skúmať je aj to, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem,
ktorý by ako potomok mal prejaviť, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať

s ním bežné príbuzenské vzťahy; vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky
príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí,
nie v prípade, keď ide o situáciu, keď je mu tento stav ľahostajný, prípadne, keď k nemu aj sám
prispel; zákonný dôvod vydedenia uvedený v citovanom ustanovení § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len

samotná existencia takéhoto stavu“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/32/2014 zo dňa 27.05.2014); súčasne najvyšší súd dospel k záveru, že „o neposkytnutie
pomoci (§ 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka) pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi
odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti
poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť;

potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí
v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne; je potrebné neposkytnutie pomoci posudzovať z
toho hľadiska, či dedičovo správanie (ne)bolo v rozpore s dobrými mravmi; dôvod vydedenia dediča
podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je potrebné posudzovať objektívne, či išlo
o taký nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči

poručiteľovi potomok ani minimálny záujem o jeho život a zdravie a podobne“ (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/59/2012 zo dňa 27.05.2014); ďalej podľa súdnej
praxe platí, že „pre vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia prichádza do úvahy len
taký zákonný dôvod, ktorý tu existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení; to znamená,
že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku

na vydedenie; dôvod vydedenia uvedený poručiteľom v listine o vydedení musí byť daný už v čase
spísania takejto listiny“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/98/2018
zo dňa 24.06.2020); napokon podľa súdnej praxe „pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v
zmysle § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je potrebné za významný považovať vzťah medzi
poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen

predstieraného, formálneho; existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných
vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka
a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia nemožno opomenúť
ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo,
najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti,

prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu; tento
zákonný dôvod vydedenia vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené,
nestačí len samotná existencia takéhoto stavu“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/173/1996 zo dňa 01.11.1997).

4.4.4 Na základe uvedeného po preskúmaní veci v súlade so závermi súdnej praxe (bod 4.4.3
odôvodnenia) dospel odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že dôvody vydedenia
žalobcov 1/ a 2/ uvedené v listine o vydedení zo dňa 23.09.2016 nie sú dané; z dokazovania vyplynul
záver, že žalobcovia 1/ a 2/ pochádzajú z rozvedených manželstiev poručiteľa s ich matkami, po každomz rozvodov boli žalobcovia v čase ich maloletosti zverení do starostlivosti matiek a poručiteľovi bola
uložená povinnosť platiť žalobcom výživné; s matkami žalobcov mal poručiteľ konflikty a narušené
vzťahy, pričom ohľadne výkonu rodičovských práv a povinností k žalobcom počas ich maloletosti sa

opakovanie viedli súdne konania (najmä o zvýšenie výživného, udelenie súhlasu s vycestovaním a
úpravu styku); so žalobcom 1/ sa poručiteľ prakticky nestretával; so žalobcom 2/ sa poručiteľ stretával
sporadicky, i keď z dokazovania vyplynulo, že poručiteľ opakovane podával návrhy na úpravu styku
so žalobcom 2/ a na základe rozhodnutí sa viedli aj konania o ich výkon; po nadobudnutí plnoletosti
žalobcov sa stretávanie s poručiteľom obmedzilo len na náhodné stretnutia; je zrejmé, že medzi

poručiteľom a žalobcami sa ani v jednom prípade nevytvoril naozajstný vzťah medzi otcom a synom;
súčasne podľa odvolacieho súdu zavinenie na tomto stave nemožno pričítať žalobcom, pretože každý
z nich bol v tom čase maloletý a narušenie vzťahov bolo ťažiskovo zapríčinené narušeným vzťahom
poručiteľa s matkami žalobcov, na ktorom nemali samotní žalobcovia žiadnu vinu a nie je možné im
ani klásť za vinu rozpad vzťahov poručiteľa s ich matkami; v tomto období z odôvodnenia rozsudkov
vyplynulo aj požívanie alkoholických nápojov zo strany poručiteľa ako aj jeho násilné správanie voči

matkám žalobcov, čo tiež malo nepochybne vplyv na nedostatočnom vytváraní vzťahu poručiteľa so
žalobcami; podľa odvolacieho súdu nemožno súčasne očakávať, že pokiaľ sa naozajstný vnútorný vzťah
medzi poručiteľom a žalobcom nevytvoril počas ich maloletosti, po nadobudnutí ich plnoletosti sa ich
vzťah k poručiteľovi sám od seba automaticky zmení; od žalobcov tak podľa odvolacieho súdu nebolo
možné požadovať zmenu v ich postojoch voči poručiteľovi ani po dosiahnutí ich plnoletosti, lebo v tom

čase medzi žalobcami a poručiteľom neexistoval žiadny skutočný vnútorný citový vzťah, v ktorom by
mohli pokračovať, resp. na ktorý by mohli prípadne nadviazať; z tohto dôvodu nemôže byť daný ani
dôvod vydedenia žalobcov podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka uvedený v spornej
listine o vydedení, t.j. že o poručiteľa trvalo neprejavujú opravdivý záujem, ktorý by ako potomkovia
mali prejavovať, pretože žalobcovia ako potomkovia poručiteľa tento stav nezavinili, nakoľko tento mal

pôvod v nedostatočne vytvorenom vzťahu k poručiteľovi počas ich maloletosti; súčasne pokiaľ ide o
dôvod vydedenia žalobcov podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka uvedený v spornej
listine o vydedení, t.j. že v rozpore s dobrými mravmi neposkytli poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe
v rokoch 1988, 1993, 1994 a 2016, z dokazovania nevyplynula vedomosť žalobcov o zdravotnom
stave (chorobe) poručiteľa, ktorou mal trpieť; na preukázanie vedomosti žalobcov o zdravotnom stave

poručiteľa nestačí, že o tejto chorobe mala vedieť širšia rodina poručiteľa, resp. že si tieto informácie
mali žalobcovia zistiť sami, ako v tomto smere v spore argumentovala žalovaná; tiež z dokazovania
vyplynulo, že v určitom čase, kedy mali podľa spornej listiny o vydedení poručiteľovi poskytnúť potrebnú
pomoc z dôvodu choroby, boli žalobcovia ešte maloletí, preto neposkytnutie pomoci poručiteľovi v
tomto období ani nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi; v konaní nebolo preukázané ani

tvrdené štúdium (resp. predstieranie štúdia) žalobcu 1/ na vysokej škole (pedagogickej fakulte) uvedené
v spornej listine o vydedení; navyše vyživovaciu povinnosť možno zrušiť aj spätne k okamihu zmeny
pomerov a spotrebované výživné po nadobudnutí plnoletosti sa vracia, preto táto skutočnosť sama
osebenemôžepredstavovaťdôvodvydedenia;nakonieczdokazovanianevyplynulanizáver,žežalobca
2/ žiadal od poručiteľa prepis jeho bytu, preto nebol preukázaný skutkový základ tohto dôvodu vydedenia

v spornej listine o vydedení; pokiaľ ide o návrh žalovanej na vykonanie dokazovania v odvolacom
konaní dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovia v konaní (v replike k vyjadreniu žalovanej k žalobe)
popreli svoju vedomosť o zdravotnom stave (chorobe) poručiteľa, t.j. ide súčasne o popretie odkázanosti
poručiteľa na ich pomoc, preto na preukázanie tohto sporného skutkového tvrdenia žalovanej bolo
potrebné vykonať dokazovanie; dokazovanie navrhnuté žalovanou až v odvolacom konaní preto nebolo

navrhnuté včas, t.j. ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní (na vykonanie dokazovania neboli
splnené podmienky ustanovenia § 366 C.s.p.); na základe týchto skutočností sa odvolací súd stotožnil
so súdom prvej inštancie, že dôvody vydedenia žalobcov uvedené v spornej listine o vydedení nie sú
dané; pri rozhodovaní súčasne vychádzal aj z názoru, že v prípade splnenia podmienok dedenia je
pravidlom dedenie potomkov po poručiteľovi (dedičstvo sa v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka

nadobúda už smrťou poručiteľa), vôľa poručiteľa teda nemá prednosť pred dedením potomkov (ako sa
snažila argumentovať žalovaná) a na nastúpenie účinkov vydedenia musia byť splnené zákonné dôvody
uvedené v ustanovení § 469a Občianskeho zákonníka, t.j. bez splnenia zákonných dôvodov nie je vôľa
poručiteľa vydediť potomkov rozhodujúca; splnenie zákonných dôvodov vydedenia žalobcov zo strany
poručiteľa uvedené v spornej listine o vydedení nebolo ani podľa odvolacieho súdu v prejednávanom

spore preukázané; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o vyhovení žalobe (prvý a druhý výrok) ako vecne správny potvrdil.4.4.5 Žalovaná v podanom odvolaní osobitne namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie; odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pre porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces

podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. ako sa toho domáhala žalovaná v podanom odvolaní; na
rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo
dňa 03.12.2015, bolo prijaté stanovisko, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku; Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.
1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2; z uvedeného
stanoviska pre účely odvolacieho konania za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.06.2016 vyplýval záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto

rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016
mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nemožno
vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol; v právnych pomeroch
Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 predstavuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

v odôvodnených prípadoch porušenie práva strany na spravodlivý proces a preto bude predmetné
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj naďalej použiteľné;
preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolania žalovanej dospel odvolací súd
k záveru, že napadnutý rozsudok riadne obsahuje uvedenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku žalobcov, preto v prejednávanom spore

neboli splnené výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku nemôže vyplývať len zo samotného nesúhlasu
žalovanej s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho dôvodmi.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaná podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie neprávnym procesným postupom
porušil jej právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a

procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti
uplatneného nároku; skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne
posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalovanej
nepodarilo spochybniť (body 4.4.1 až 4.4.4 odôvodnenia); odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie

práva žalovanej na spravodlivý proces (bod 4.4.5 odôvodnenia) ani inú vadu konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej; na vykonanie žalovanou navrhnutého dokazovania
v odvolacom konaní (tzv. novoty v odvolacom konaní) neboli splnené procesné podmienky podľa § 366
C.s.p. (bod 4.4.4 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania pred súdom prvej
inštancie (tretí výrok), ktorý bol tiež vecne správny a odôvodnený plným úspechom žalobcov v spore.8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobcovia boli v odvolacom
konaní v plnom rozsahu úspešní, priznal im odvolací súd proti žalovanej každému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %). Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady

(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.
zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcov
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

10. Rozsudok bol písomne vyhotovený v predĺženej lehote podľa § 223 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378
ods. 1 C.s.p.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).