Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 25, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714214363
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6714214363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a členov

senátu JUDr. Jána Šikutu, PhD. a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobcu Úradu pre verejné obstarávanie
so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, IČO: 31 797 903, proti žalovanému 1/ Mestu Krupina so
sídlom v Krupine, Svätotrojičné námestie 4, zastúpenému JUDr. Elou Kockovou, advokátkou so sídlom
v Hontianskych Nemciach 406, žalovanému 2/ Marius Pedersen, a.s. so sídlom v Trenčíne, Opatovská
1735, IČO: 34 115 901, o určenie neplatnosti zmlúv o poskytovaní služieb v odpadovom hospodárstve,
vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 18 C 162/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2018, sp. zn. 16 Co 119/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný 1/ má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovanému 2/ sa nárok na náhradu trov
dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. júna 2018, sp. zn. 16 Co
119/2017 ako vecne správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) z
8. novembra 2016, č. k. 18 C 162/2014 - 154, ktorým súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol
s odôvodnením, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti zmluvy č. 105/2012/OVZP

o poskytovaní služieb v odpadovom hospodárstve a nájomnej zmluvy č. 106/2012/OVZP z dôvodu
závažných porušení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase (ďalej aj „zákona č. 25/2006 Z. z.“ alebo „zákon
o verejnom obstarávaní“) bola podaná na súde po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty. Žalovaní 1/
a 2/ uzavreli žalované zmluvy dňa 18. apríla 2012. Posledný deň jednoročnej lehoty na podanie žaloby
podľa § 147a zákona o verejnom obstarávaní v zmysle všeobecného výkladového pravidla uvedeného
v § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripadol na štvrtok 18. apríla 2013, dokedy malo byť právo

uplatnené na súde. Keďže žaloba bola doručená súdu až 22. apríla 2013, po uplynutí prekluzívnej lehoty,
súd žalobu zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

2. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) podal proti rozsudku odvolacieho súdu včas dovolanie v zmysle § 432
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“ v spojení s § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, ktoré odôvodnil tým, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi otázku charakteru prekluzívnej

lehoty (hmotnoprávna, procesná) podľa § 147a zákona č. 25/2006 Z. z. ešte nevyriešil, alternatívne,
že uvedená právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP)
s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. 8 Sžfk 9/2016. Podľa
dovolateľamalajednoročnáprekluzívnalehotapodľa§147azákonač.25/2006Z.z.charakterprocesný,a preto nebolo možné konštatovať, že jeho návrh bol uplatnený po uplynutí prekluzívnej lehoty, ale mal
byť meritórne posudzovaný súdom prvej inštancie. Z tohto dôvodu dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu,
aby podľa § 449 a § 450 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že ustanovenie § 147a zákona č.
25/2006 Z. z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase) potvrdzovalo, že sa jedná o hmotnoprávnu
lehotu vychádzajúcu z hmotnoprávneho predpisu, pretože išlo o špeciálne ustanovenie vo vzťahu k

ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ poukázal tiež na skutočnosť, že predmet sporu
v priebehu konania odpadol, keďže obe žalované zmluvy zo dňa 18. apríla 2012 zanikli splnením, keďže
boli uzavreté na dobu 5 rokov. S poukazom na to, že v súčasnosti sa jedná o neúčinné zmluvy, je
bezpredmetné rozhodovať o ich neplatnosti, rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania vzhľadom na
stratu podstaty súdneho sporu. Z uvedeného dôvodu žalovaný 1/ navrhol dovolaciemu súdu dovolanie
zamietnuť a žalovanému 1/ priznať trovy dovolacieho konania.

4. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 35 CSP] po
preskúmaní procesných podmienok prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie podľa § 421

ods. 1 písm. c) nie je prípustné. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je prípustné, nie je však
dôvodné.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti, ktorá vymedzuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia a ktorú je potrebné vzhľadom na narušenie princípu právnej istoty strán, o
ktorých veci sa už právoplatne rozhodlo, vykladať reštriktívne (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3
Cdo 59/2017, sp. zn. 5 Cdo 145/2016, sp. zn. 8 Cdo 107/2017).

7.Podľa§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,(len)aktozákonpripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa
môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS

550/2012).

8. V preskúmavanej veci žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 432 CSP) a jeho prípustnosť odôvodnil ustanoveniami § 421 ods. 1 písm.
b) a c) CSP.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP ods. 2 CSP).

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)

CSP] alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [písm. c) CSP].

12. Dovolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že dovolateľom nastolená právna otázka v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešená nebola. So zreteľom na nastolenie právnej otázkyspôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dospel
najvyšší súd k záveru, že dovolanie je v danom prípade procesne prípustné; následne preto skúmal,
či je podané dovolanie dôvodné, t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.

13. Problematikou úpravy právomoci Úradu (v tom čase absentoval pri danom oprávnení prokurátor) na
podanie návrhu na určenie neplatnosti zmluvy sa zaoberal Ústavný súd SR v rozhodnutí zo 7. júla 2010,
sp. zn. III. ÚS 69/2010-60. Ústavný súd SR sa v predmetnom rozhodnutí zaoberal úpravou ustanovenia

§ 148 (návrh na určenie neplatnosti zmluvy), platným a účinným do 31. marca 2010. V uvedenom
rozhodnutí Ústavný súd SR konštatoval, že právnu úpravu ustanovenia § 148 zákona č. 25/2006 Z.
z. (od 1. apríla 2011 účinného § 147a zákona č. 25/2006 Z. z.) treba považovať za komplementárnu
vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho zákonníka, teda slovami Ústavného súdu SR vo veci
pod sp. zn. III. ÚS 69/2010-60: „V posudzovanom prípade dovolací súd, ako aj súd prvého stupňa (so
skutkovými a právnymi závermi ktorého sa dovolací súd stotožnil) dostatočne vysvetľuje, že právnu

úpravu ustanovenia § 148 zákona č. 25/2006 Z. z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase)
treba považovať za komplementárnu vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho zákonníka, teda
za právnu úpravu rozširujúcu ochranu poskytovanú označeným ustanovením Občianskeho zákonníka
zakotvením oprávnenia Úradu pre verejné obstarávanie napadnúť platnosť zmluvy uzavretej v rozpore
s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní vo verejnom záujme aj vtedy, ak by tak neurobili

účastníci spornej zmluvy. Ustanovenia zákona č. 25/2006 Z. z. teda nevylučujú aplikáciu ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka v prípadoch, keď právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza, prípadne sa prieči dobrým mravom. Aj z odôvodnení rozhodnutí dovolacieho
súdu a súdu prvého stupňa možno pritom vyvodiť, že nie každé porušenie právnych predpisov o
verejnom obstarávaní možno kvalifikovať za dôvod neplatnosti zmluvy uzatvorenej na základe takéhoto

verejného obstarávania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Musí ísť o také porušenie zákona o
verejnom obstarávaní, ktorého povaha a závažnosť spôsobujú rozpor samotného obsahu takejto zmluvy
s ustanoveniami zákona, alebo majú za následok, že takáto zmluva z hľadiska účelu odporuje zákonu
alebo ho obchádza.“

14. S účinnosťou od 1. apríla 2010 bolo predmetné ustanovenie novelou zákona o verejnom obstarávaní
č. 73/2010 Z. z. derogované. Novela zákona o verejnom obstarávaní - zákon č. 58/2011 Z. z. s
účinnosťou od 1. apríla 2011 opätovne zaviedla v ustanovení § 147a kompetenciu úradu alebo
prokurátora podať na súd návrh na určenie neplatnosti zmluvy, koncesnej zmluvy, rámcovej dohody
alebo dodatku k zmluve, koncesnej zmluve alebo rámcovej dohode, ak ich verejný obstarávateľ,

obstarávateľ alebo osoba podľa § 7 uzavrela v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Postupom
predpokladaným týmto ustanovením bolo možné postupovať iba v prípade, ak boli zmluva, koncesná
zmluva,rámcovádohodaalebododatokkzmluve,koncesnejzmluvealeborámcovejdohodeuzatvorené
v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, a teda nie iným predpisom (napr. Obchodným
zákonníkom, zákonom o cenách a pod.). Aktívnou legitimáciou na podania návrhu na určenie neplatnosti

zmluvy uzatvorenej v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní disponovali iba Úrad a prokurátor.
Návrh na určenie ich neplatnosti súdom bolo možné podať v lehote jedného roka od ich uzavretia.

15.VychádzajúcsÚstavnýmsúdomSRkonštatovanejkomplementárnejpovahyprávomociúradupodať
návrh na určenie neplatnosti zmluvy vo vzťahu k § 39 Občianskeho zákonníka dovolací súd zastáva

názor, že jednoročná prekluzívna lehota ustanovená v § 147a zákona o verejnom obstarávaní účinného
v rozhodnom čase mala hmotnoprávny charakter, tak ako majú hmotnoprávny charakter prekluzívne
lehoty, ktoré upravuje Občiansky zákonník. Súd prihliadal na uplynutie lehoty z úradnej povinnosti.
Jej márnym uplynutím právo na podanie žaloby zaniklo. Zmeškanie lehoty nebolo možné odpustiť,
nakoľko právo na podanie žaloby zaniklo zo zákona. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje,

že pre zachovanie prekluzívnej lehoty nestačilo, ak sa posledný deň lehoty podanie podalo na poštovú
prepravu, ale vzhľadom na jej hmotnoprávny charakter mal byť návrh na určenie neplatnosti zmlúv
najneskôr posledný deň lehoty doručený súdu. Odvolací súd preto podľa dovolacieho súdu rozhodol
správne, ak potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu z dôvodu nedodržania
zákonom o verejnom obstarávaní stanovenej hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty na podanie návrhu.

16. Keďže právne posúdenie veci súdmi nižšej inštancie bolo správne, dovolateľ dovolaním napadol
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, a preto najvyšší súd jeho dovolanie ako nedôvodné podľa
§ 448 CSP zamietol.17. Dovolací súd vo vzťahu k dovolateľom namietanej rozdielnej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
pri riešení v bode 2. tohto rozsudku uvedenej právnej otázky konštatuje, že spôsob vymedzenia

predpokladu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP dovolateľom nie je spôsobilý založiť
prípustnosť dovolania pre rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pretože rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. 8 Sžfk 9/2016, ktorým dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodnil,
bolo založené na inom skutkovom a právnom základe. Predmetom kasačného konania bolo posúdenie
zachovania zákonom stanovenej desaťdňovej lehoty pre podanie námietok ustanovenej v § 138 ods. 5

písm. d) zákona o verejnom obstarávaní v znení zákona č. 34/2014 Z. z. V predmetnej veci kasačný
súd ako aj Krajský súd v Bratislave (rozsudok z 8. júla 2016, č. k. 6 S 270/2014-31) zhodne dospeli k
záveru, že Úrad pre verejné obstarávanie rozhodnutím z 5. novembra 2014, č. 9263-6000/2014-ON/271
postupoval správne, keď konanie o námietkach žalobcu zastavil z dôvodu, že boli doručené po lehote
podľa § 138 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní, a to s odôvodnením, že lehota na podanie námietok
má s poukazom na formuláciu § 138 ods. 5 písm. d) zákona o verejnom obstarávaní hmotnoprávny

charakter, tzn., že námietky sa musia v desaťdňovej lehote adresátovi doručiť v zákonom predpísanej
forme, tieto nepostačuje odovzdať na prepravu (a contrario k ustanoveniu § 27 ods. 3 správneho
poriadku).

18. Dovolací súd považuje za potrebné na záver dodať, že odôvodniť prípustnosť dovolania tým, že

dovolací súd dovolateľom vymedzenú právnu otázku vo svojej rozhodovacej praxi ešte nevyriešil (§
421 ods. 1 písm. b) CSP) a súčasne tým, že o dovolateľom vymedzenej právnej otázke dovolací súd
rozhoduje rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP) sa obsahovo navzájom vylučuje.

19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP, s tým, že žalovanému 2/ nárok na ich náhradu nepriznal, keďže mu žiadne
trovy dovolacieho konania nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.