Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 28, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115207948
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2115207948.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: J. Q.,
narodenýXX.XX.XXXX,zastúpenýkolíznymopatrovníkom:Úradpráce,sociálnychvecíarodinyTrnava,
dieťa rodičov: matka Q. Q., zomrelá XX.XX.XXXX, otec U.-Y. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom B.
O. XX/C/XXX, O., Talianska republika, zastúpený splnomocnenkyňou: FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO

35 955 341, so sídlom Radlinského 2, Bratislava, za účasti starých rodičov: Mgr. A. Q., narodená
XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXXX/XX, I. a E. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXXX/XX, I.,
zastúpení advokátkou: JUDr. Andrea Čechovičová, Dolné Bašty 2, Trnava, o návrhu navrhovateľov: 1.
Ing. Q. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 2. Mgr. Q. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. K.
B. XXX, o zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti a o návrhu otca o zverenie
maloletého dieťaťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 8P/30/2015-943 zo

dňa 03.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. - o zverení maloletého do
náhradnej osobnej starostlivosti, III.- o výživné, IV. - o úprave styku, V. -o trovách konania účastníkov,
VI. - o trovách konania štátu, VII. - o zamietnutí návrhu otca na zverenie maloletého r u š í a vec mu v
r a c i a v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie o návrhu starých rodičov na zverenie
maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX, do náhradnej osobnej starostlivosti zastavil, výrokom II. maloletého
J. Q., nar. XX.XX.XXXX zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov - Ing. Q.
Q., narodeného XX.XX.XXXX a Mgr. Q. Q., narodenej XX.XX.XXXX, ktorí budú povinní vykonávať
osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu ako ju vykonáva rodič a budú mať právo dieťa
zastupovať a spravovať jeho majetok len v bežných veciach s výnimkou oprávnení, ktoré boli zverené

majetkovému opatrovníkovi, výrokom III. uložil otcovi povinnosť s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku
platiť výživné na maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX vo výške 100,- eur mesačne, a to vždy do 15. dňa
toho ktorého mesiaca vopred, na účet príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, výrokom IV.
určil, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý posledný víkend v mesiaci, a to v piatok od 16.00
hod. do 18.30 hod. a v sobotu od 10.30 hod. do 18.00 hod., s tým, že Q. Q. a Q. Q. sú povinní maloletého
na styk riadne pripraviť a maloletého otcovi pred McDonald´s na rohu Hlbokej a Spartakovskej ulice

v Trnave v určenom čase odovzdať. Otec je povinný maloletého Q. Q. a Q. Q. v určenom čase na
rovnakom mieste vrátiť po skončení stretnutia. Otec je povinný 24 hodín pred stretnutím oznámiť Q. Q.
a Q. Q., či sa stretnutie uskutoční alebo nie a to formou SMS alebo emailom. Výrokom V. a VI. rozhodol
o náhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a rovnako ani
štát nemá právo na náhradu trov konania, výrokom VII. návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do
jeho osobnej starostlivosti zamietol.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 28 ods. 1, § 44, § 45,
§ 62, § 76 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, § 29 ods. 1, 3, § 52, § 58 Civilného
mimosporového poriadku, § 155 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku. Vecne rozsudok odôvodnil

tým, že na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky
na zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Súd k tomuto záveru
viedol súčasný stav a to jednak vývoj maloletého a jeho najlepší záujem. Súd konštatuje, že otec
deklaruje trvalo záujem o dieťa a podľa názoru súdu otec aj tento záujem má, avšak maloletý J. je
zvyknutý v súčasnom prostredí a podľa znaleckého posudku by vytrhnutie dieťaťa do nového prostredia

pôsobilo na neho negatívne, malo by pre neho nepriaznivé dôsledky. Uvedené skutočnosti súd viedli
k tomu, že maloleté dieťa zveril do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, lebo je to v jeho
najlepšom záujme. Súčasne súd vychádzal z toho, že predpoklady o starostlivosť o maloletého sú lepšie
na strane navrhovateľov ako otca, čomu svedčí znalecký posudok, výpoveď znalca na pojednávaní,
ako aj reálne správanie otca, ktorý napriek deklarovanému záujmu nevyužil možnosť rozšíreného styku,
pričom dokonca mal počas leta ako aj neskoršieho obdobia úplný výpadok stretávania sa s maloletým

synom a za posledné tri mesiace dieťa prakticky nevidel. Otec napriek deklarovaniu, nezabezpečil
maloletému synovi výučbu talianskeho jazyka, čo samo o sebe by zmiernilo negatívne dopady pri
presťahovanímaloletéhodieťaťadoTalianska.Súdpopojednávanívdecembri2017odročil,otcoviuložil
povinnosť predložiť dôkazy, ktoré však otec nepredložil s opatrenou apostilou, ani v plne požadovanej
verzii. V tomto období bolo otcovi umožnené rozvinúť vzťah s maloletým synom s možnosťou stretávania

sa otca s dieťaťom (po prezentovaní názorov znalca), čo však otec nevyužil a vzťah so synom nikam
neposunul, dokonca sa s dieťaťom reálne od začiatku februára do dňa konania ďalšieho pojednávania
v máji 2018 nestretol. Táto skutočnosť viedla súd k úvahe, že dieťa otcovi nezveril a jeho návrh zamietol
a zveril dieťa do starostlivosti navrhovateľov, lebo je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Zmena
súčasnéhoprostrediabybolaspojenásnegatívnymdopadomnamaloletédieťa,straumounacelýživot.

Záujem maloletého dieťaťa na riadnom a pozitívnom vývoji má prednosť pred právom otca na zverení
dieťaťa, pričom zverenie otcovi bude možné, keď si s maloletým synom vybuduje taký vzťah a dôveru,
aby maloletý syn neutrpel traumu pri zmene zverenia. Súd nemohol prihliadnuť na otcove tvrdenie, že
dieťa si vezme neskôr a umožní jeho adaptáciu, nakoľko doterajšie prehlásenia otec reálne nerealizoval.
Otec ostáva aj naďalej otcom dieťaťa a je v záujme dieťaťa, aby si s ním zlepšilo vzťah, pričom podľa

názoru súdu, ak otec bude na vzťahu pracovať, bude možná zmena zverenia do jeho starostlivosti,
avšak je nevyhnutné, aby otec využíval stanovený styk a vzťah so synom rozvíjal a zlepšoval. Plne
rozvinutý vzťah otca a syna bude zárukou toho, že dieťa bude môcť bez výraznejších adaptačných
problémov prejsť do starostlivosti otca v jeho domovskej krajine, náhradná osobná starostlivosť nebude
potrebná a nič nebude brániť otcovi prevziať dieťa do svojej starostlivosti. Súčasne súd upozorňuje

starých rodičov ako aj navrhovateľov, že je nevyhnutné, aby styk otca s maloletým umožňovali a
rozvíjali v záujme maloletého dieťaťa. Ak by bolo zistené negatívne ovplyvňovanie dieťaťa, ktoré by
otcovi bránilo v realizácii styku, budovaní reálneho pozitívneho vzťahu s otcom, mohlo by sa na návrh
pristúpiť ku krajným riešeniam v zmysle zákona (umiestnenie dieťaťa do zariadenia za účelom odbornej
diagnostiky v prípade preukázania negatívneho vplyvu navrhovateľov, resp. starých rodičov na vzťah

dieťaťa k otcovi). Navrhovatelia by mali maloletému J. zabezpečiť výučbu talianskeho jazyka, aby sa
mohol s otcom dohovoriť a súčasne je na otcovi, aby v prípade, ak výučbu nezabezpečia navrhovatelia,
znalosť taliančiny zabezpečil sám, vo vlastnom záujme a v záujme dieťaťa. Súd prvej inštancie súčasne
upravil styk otca s maloletým dieťaťom v súlade s prezentovanými názormi účastníkov zúčastnených na
pojednávaní, vrátane otca tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Keďže súd prvej inštancie rozhodol

o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, súčasne rozhodol o výživnom, ktoré
je otec povinný platiť. Stará matka špecifikovala výdavky na maloletého J. na približne v sume 200,- eur
(škôlka vo výške 55,- eur, strava 100,- eur, angličtina 20,- eur, 30,- eur mesačne výdavky na oblečenie,
maloletýjezdravý).OtecžijevTalianku,ještátnyzamestnanec,máčistýpríjempribližnevovýške1.500,-
eur, má štandardné bežné výdavky, avšak má zvýšené výdavky v súvislosti s dochádzaním za dieťaťom

na Slovensko, k čomu tiež súd prihliadol pri stanovení výšky výživného. Vyššie výživné by podľa názoru
súdu otcovi reálne znemožňovalo dochádzať za maloletým synom. Súd súčasne vychádzal z názoru
navrhovateľov, ktorý akceptovali uvedené výživné, ako aj zo skutočnosti, že maloleté dieťa má majetok,
z ktorého môžu byť uspokojované jeho potreby.

3. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 52 Civilného
mimosporového poriadku, pretože v mimosporových konaniach je v zásade vylúčený nárok na náhradu
trov konania a súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ust. § 53 a nasl. Civilného
mimosporovéhoporiadku.Súdprvejinštanciesúčasnerozhodolajonáhradetrovkonaniaštátu,ktorémutieto nepriznal v časti vzniknutých nákladov tlmočenia a prekladov, nakoľko v zmysle § 155 Civilného
sporového poriadku, tieto náklady znáša štát.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. l písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d) CSP), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. l písm. f) CSP)

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l
písm. h) CSP). Otec poukázal na skutočnosť, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a harmonický
vývin dieťaťa je prostredie rodiny tvorené otcom a matkou dieťaťa. Podotkol, že túto základnú zásadu a
principiálne fungovanie rodiny ako základnej spoločenskej bunky zakotvujú nielen ustálené spoločenské
normy, ale je upravené aj normatívne, túto základnú zásadu zakotvuje zákon o rodine, dohovor o
právach dieťaťa, usmernenie OSN k náhradnej starostlivosti o deti, rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Kutzner proti Nemecku, ako aj Ústava SR. Poukázal na to, že práva a povinnosti
detí a rodičov charakterizuje ich typická vzájomnosť a rodič má nielen povinnosť dieťa vychovávať, ale je
to aj jeho právo. Dieťa má naopak na starostlivosť zo strany svojich rodičov právo a zároveň je ústavným
právom rodičov zabezpečiť starostlivosť o deti a ich výchovu. Je to práve právo a zároveň povinnosť
rodičov vychovávať maloleté deti, ktoré zastávajú v hierarchii rodičovských práv najvyššiu priečku. V

tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 14/05, ktorého výklad
uvádza, že obsahovou náplňou ustanovenia čl. 41 ods. 4 druhá veta ústavy a čl. 32 ods. 4 druhá veta
Listiny základných ľudských práv a slobôd je ochrana tak detí, ako aj rodičov v súvislosti s obmedzením
práv rodičov a v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov. Mal z to, že v súlade s uvedeným
výkladom je preto možné uvažovať o náhradnej osobnej starostlivosti a prípadnom zverení dieťaťa

do osobnej starostlivosti inej osoby až v prípade, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť
osobnú starostlivosť o dieťa. Pokiaľ má byť takýto zásah do rodinného života legitímny, musí byť
odôvodnený jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením
doterajších životných podmienok dieťaťa. Poukázal tu aj na rozsudok ESĽP vo veci K.A. proti Fínsku.
Mal za to, že náhradnú starostlivosť môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy dieťaťa

nekvalitou jeho života preváži nad záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život. Poukázal
aj na samotný účel zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti, ktorým je predovšetkým obnovenie
nedostatočnej alebo úplne chýbajúcej starostlivosti zo strany rodičov/rodiča dieťaťa, avšak nie umelé
nahrádzanie osobnej starostlivosti rodiča starostlivosťou inej osoby, pokiaľ to nie je bezprostredne
nevyhnutné. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 136/08-15

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/306/2013. Mal za to, že súd prvej inštancie
sa dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej
starostlivosti o maloletého, ako jedným zo zásadných predpokladov zverenia maloletého do náhradnej
starostlivosti inej osoby ako otca, resp. súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nekonštatoval
také skutočnosti, ktoré by otca a priori diskvalifikovali z jeho osobnej starostlivosti o maloletého, resp.

naplnenie takých predpokladov, ktoré by bez pochybností otca z osobnej starostlivosti o maloletého
vylučovali a odôvodňovali tak nevyhnutnosť nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti o maloletého.
Uviedol, že v priebehu konania dokazoval, že je pripravený na osobnú starostlivosť o maloletého a to,
zabezpečením škôlky pre maloletého, bytovými podmienkami, pracovnými podmienkami ako aj výškou
svojho príjmu. Poukázal aj na znalecký posudok, ktorý na viacerých miestach uvádza, že vzťah medzi

maloletým a otcom aj napriek negatívnym externým vplyvom je pozitívny, úprimný a rozvinutý natoľko,
že u maloletého je prítomná pretrvávajúca túžba byť s otcom. Znalec nezistil žiadne patogénne aspekty
osobnosti otca, ktoré by mali mať negatívny vplyv na jeho osobnú starostlivosť o maloletého a jeho
ďalší vývoj. Znalec síce na pojednávaní dňa 14.12.2017 uviedol, že podľa jeho názoru je najlepšie pre
dieťa, „aby bolo zverené navrhovateľom“, tu však poukázal na skutočnosť, že zverenie dieťaťa musí byť

odôvodnené jeho nevyhnutnosťou so zreteľom aj na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne z dôvodu
zlepšenia životných podmienok dieťaťa. Otec ďalej spochybnil nevyhnutnosť zverenia maloletého J.
do náhradnej starostlivosti navrhovateľom aj tým, že zo znaleckého posudku vyplýva, že tretie osoby
(stará matka maloletého ako aj navrhovatelia) majú podstatný negatívny vplyv na maloletého, pričom
túto skutočnosť znalec konštatuje na viacerých miestach znaleckého posudku. Otec zároveň považuje

za nezlučiteľné so záujmom maloletého, aby vyrastal v prostredí osôb, ktoré negatívnym spôsobom
maloletého ovplyvňujú a snažia sa pretrhnúť prirodzené puto medzi otcom a maloletým. Mal za to, že
uvedenéovplyvňovanievytváraminimálnepochybnosťonaplneníosobnýchpredpokladovkladenýchna
záujemcov žiadajúcich o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a zásadným spôsobom spochybňujepremisu nevyhnutnosti zverenia maloletého do náhradnej starostlivosti. Povinnosťou súdu je umožniť
zlúčenie otca s maloletým dieťaťom a umožniť výkon rodičovských práv a povinností vrátane osobnej
starostlivosti otca o maloletého, nakoľko je možné, že takéto obnovenie už v budúcnosti ani nebude

možné, čo bude mať kritický dopad na kvalitu života maloletého dieťaťa a rodinný život otca ako aj
maloletého dieťaťa. Poukázal tiež na to, že maloletý bol počas trvania celého doterajšieho konania
dočasnezverenýdostarostlivostistarýchrodičov,pričomotecposmrtimatkymaloletéhonemalmožnosť
sa s maloletým stýkať, okrem styku ustanoveného súdom, teda maloletý bol dlhodobo počas celého
konania pred súdom prvej inštancie, ktoré trvalo takmer tri roky, odlúčený od svojho otca. Otec uviedol,

že si je vedomý, že dôvody dĺžky konania je nevyhnutné v každom jednotlivom prípade posudzovať
vzhľadom na osobitosti prípadu, avšak platí zásadné pravidlo, že žiadna právna a skutková zložitosť
veci nemôže ospravedlniť neprimerané prieťahy v konaní, obzvlášť v konaní týkajúcom sa maloletého
dieťaťa. Otec zároveň pripisuje konaniu veľký význam, nakoľko sa týka osobnej starostlivosti o jeho
maloletého syna, pričom bol po celú dobu trvania konania zastúpený právnym zástupcom a žiadnym
spôsobom relevantne neprispel negatívnym spôsobom k doterajšej dĺžke konania, v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie bol aktívny a poskytoval konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť. Mal za
to, že v konaní došlo k neodôvodneným prieťahom, pričom neadekvátna dĺžka konania, dlhotrvajúca
právna neistota otca a pretrvávajúci stav znemožnenia otcovej osobnej starostlivosti o maloletého
dosahujú takej intenzity, že týmto postupom súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Otec považoval za potrebné upozorniť, že súd prvej inštancie sa v priebehu konania nevysporiadal s

námietkou otca, ktorú uviedol počas pojednávania dňa 14.12.2017 týkajúcej sa pohnútky, ktorá viedla
navrhovateľov 1. a 2. k podaniu návrhu na zverenie maloletého do ich osobnej starostlivosti. Mal za to,
že reálnou pohnútkou navrhovateľov nie je osobná starostlivosť o maloletého, ale výlučne skutočnosť,
aby maloletý zostal v osobnej starostlivosti ktoréhokoľvek člena rodiny Q. bez ohľadu na to, kto sa v
konečnom dôsledku bude o maloletého starať, ako aj skutočnosť, aby zabránili otcovi vo vykonávaní

osobnej starostlivosti o maloletého. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že návrh na zverenie maloletého
do osobnej starostlivosti podali na súde prakticky všetci členovia rodiny Q.. Tým, že sa s uvedenou
námietkou v rozsudku ani počas konania žiadnym spôsobom súd prvej inštancie nevysporiadal, podľa
názoru otca mu znemožnil uskutočňovať jemu prislúchajúce procesné práva a zároveň nezistil skutočný
stav veci. Súd prvej inštancie týmto postupom konanie zaťažil takou vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávnekonečnérozhodnutiesúduobsiahnutévrozsudku.Zvyššieuvedenýchdôvodovotecnavrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej
starostlivosti otca vyhovie.

5. K odvolaniu otca sa vyjadril kolízny opatrovník. Uviedol, že vzhľadom na závery znaleckého posudku
a vykonaného dokazovania v predmetnej veci odporúča odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť, k vyjadreniu pripojil zápisnicu zo dňa 26.06.2018 spísanú so
starou matkou maloletého, ktorá poskytla informáciu, že do konca školského roku 2018 býval maloletý
v ich domácnosti. Od septembra 2018 začne navštevovať materskú školu vo B. K. B. a bude nastálo

bývať v domácnosti navrhovateľov. V súčasnosti k nim spoločne chodievajú na víkendy a prázdniny.
Navrhovatelia majú okrem svojho domu postavený i menší domček, ktorý slúži ako hosťovský dom pre
návštevy, ktorý využívajú, keď k nim prídu na návštevu. Otec maloletého za ním od pojednávania, ktoré
sa uskutočnilo dňa 03.05.2018 bol celkovo do dnešného dňa 3 krát a to v piatok dňa 04.05.2018 od
15:30 hod. do 18:00 hod. V sobotu dňa 05.05.2018 už za synom neprišiel, čo odôvodnil tým, že musí

odcestovať, pretože v nedeľu pracuje. Následne za synom otec prišiel až dňa 22.06.2018 od 15:30 hod.
do 18:00 hod., kedy mu priniesol plyšového dráčika a bol s ním i dňa 23.06.2018 od 16:00 hod. do
18:00 hod. Od vydania uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP/92/20l7-718 zo dňa 12.06.2017,
právoplatného dňa 21.06.2017 bol otec so synom celkovo 16 krát. Stará matka poskytla informáciu aj
o platení výživného otca na maloletého od vydania uvedeného uznesenia za obdobie od júna 2017 do

mája 2018, pričom v tomto období (12 mesiacov) otec zaplatil na syna výživné spolu vo výške 330,- eur.
Otcovi nikto z rodiny nebráni v styku s jeho synom, ale je pravdou, že občas rodinu hnevá, že otec so
synom netrávi toľko času, koľko žiadal od súdu, aby mu bolo umožnené. Tiež je smutné, že hoci bola
rodina ochotná v piatok maloletého nechať doma zo škôlky, aby sa s otcom mohli učiť za pomoci lektora
taliančinu, otec túto možnosť nikdy nevyužil. Tiež nepriniesol synovi ani žiadnu knižku (či už obrázkovú

alebo textovú), aby sme sa spoločne učili taliančinu počas stretnutí s ním, ale i keď otec nie je prítomný.
Rodina je vždy v určený čas stretnutia pripravená maloletého otcovi odovzdať, stará matka sa stará o
to, aby bol maloletý pred stretnutím s otcom v pohode a tešil sa na neho, sama je pedagóg a vie ako
deti motivovať.6. K odvolaniu otca sa vyjadril starý otec maloletého. Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny a zákonný. Pôvodne žiadali o zverenie starí rodičia, ktorí však vzhľadom

na zváženie perspektívy situácie, na svoj vek a zdravotný stav vzali návrh späť a dňa 21.03.2016
požiadali o zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovatelia 1. a 2., ktorí sú krstnými
rodičmi maloletého. Pokiaľ otec dieťaťa špekuluje o pohnútke vedúcej k podaniu návrhu na zverenie
maloletého do osobnej starostlivosti zo strany príbuzných jeho matky, je to čisto špekulácia. Mal za
to, že otec nedokáže pochopiť, že rodina sa v ťažkej situácii dokáže zomknúť s cieľom, čo najviac

uľahčiť vzniknutú situáciu maloletému a za rodinnou súdržnosťou vidí nedôvodne len seba ako obeť,
ktorej je bránené starať sa o syna. Ďalej uviedol, že od smrti matky maloletého prešlo dva a pol
roka, čo je dostatočne dlhá doba na vytvorenie citového puta medzi otcom a dieťaťom. Maloletý sa
na stretnutia s otcom teší, pretože starí rodičia otca nijakým spôsobom nespochybňujú. Ak by bolo
pravdivé tvrdenie otca o negatívnom ovplyvňovaní dieťaťa zo strany starých rodičov, tento by sa v ich
prítomnosti správal inak a nedal by najavo radosť, že otca vidí. Uviedol tiež, že starí rodičia si napriek

daným okolnostiam plne uvedomujú, že dieťa otca potrebuje a preto mu nijako nebránia v kontakte
s ním. Ako však bolo preukázané výpoveďami starých rodičov, ale aj znalca, je nepochybné, že otec
za uvedenú dobu nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby svoj vzťah k synovi prehĺbil, aby ho posunul do
roviny výchovnej a ochrannej. Znalecký posudok považuje za dôležitý pre rozhodnutie vo veci, nakoľko
v ňom znalec zadefinoval, že momentálne neodporúča zverenie dieťaťa otcovi, práve s ohľadom na

psychickýdopadnamaloletédieťa,ktorýbyprišieldoúplnecudziehoprostrediabezakýchkoľvekväzieb,
či už na osoby alebo prostredie. Otec nevyužil možnosť syna spoznať, vytvárať mu program podľa
vlastných predstáv, nevyužil možnosť jazykovej prípravy... Podľa názoru starých rodičov a vyplýva to aj
z vypracovaného znaleckého posudku, je otec osobnosť nezrelá, s narcistickými črtami a pokiaľ okolie
nenapĺňa jeho predstavy, reaguje impulzívne a neadekvátne. Od vypracovania znaleckého posudku

prešlo viac ako pol roka a otec nielenže vo vzťahu k synovi nenapreduje, ale z neznámych príčin
stagnuje. Maloletého navštevuje iba sporadicky, pričom ani raz nevyužil časový priestor určený súdom
na trvanie styku, nikdy s maloletým nepobudol viac ako 2 hodiny. K námietke otca, že súd prvej
inštancie sa nedostatočne vysporiadal s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti
a nekonštatoval také okolnosti, ktoré by otca z osobnej starostlivosti diskvalifikovali uviedol, že otec

sa diskvalifikuje sám svojim nezáujmom a nečinnosťou. Ak otec poukazuje na to, že je pripravený na
osobnú starostlivosť o syna, vypočítava iba materiálne podmienky, avšak pokiaľ ide o určené výživné,
ani to neplatí riadne a včas. Zdôraznil, že maloletý sa ocitol na Slovensku v decembri 2014 práve pre
neadekvátne a patologické správanie otca k jeho dnes už nebohej matke, ktorá pred ním ušla a ktorú
s plným vedomím odprevadil svojimi vyhrážkami a sms správami s textom „ZOMRI“ až na smrť pod

kolesami vlaku a pre jeho absolútny nezáujem o rodinu a o dieťa. Spolužitie rodiny, otec, matka, dieťa
v Taliansku bolo problematické, otec nevenoval rodine žiaden čas a pomoc, matka psychicky náročnú
situáciu nezvládala a nad rodinou bol stanovený sociálny dohľad. Súd pre maloletých v Bolzano vydal
uznesenie č. 26-14 VG Por.č. 273/154 zo dňa 03.06.2015, ktorým vydal už v poradí druhé dočasné
nariadenie, ktorým mal byť maloletý odovzdaný sociálnym službám za účelom jeho umiestnenia v

okresnom ústave pre maloletých. Zároveň nariadil získať všetky záznamy o starej matke maloletého
dieťaťa zo strany otca, ktorá sa liečila na psychiatrických oddeleniach a iných centrách pre osoby so
psychickými problémami ako aj dokumentáciu z centier, v ktorých vyrastal otec maloletého dieťaťa. To
sú závažné skutočnosti, ktoré bolo treba zohľadniť aj v konaní pred slovenským súdom, pretože v celom
konaní sa otec odvoláva na pomoc svojej matky pri výchove maloletého a je zrejmé, že táto nie je reálna.

Postoj otca dáva za pravdu tvrdeniu, že nie je zrelý samostatne vychovávať dieťa, pretože neprejavil
zodpovedný prístup rodiča v žiadnej rovine. Záujem otca nemôže byť nadradený záujmu dieťaťa, naopak
záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Mal za to,
že výchova musí smerovať k rozvoju osobnosti dieťaťa, musí pripraviť dieťa na aktívny život v dospelosti
v slobodnej spoločnosti a zdôrazňovať rešpekt rodičov dieťaťa, jeho vlastnú kultúrnu identitu, jazyk a

hodnoty a kultúrny pôvod a hodnoty ostatných. Toto všetko sa úspešne darí rodine zo strany matky
maloletého, ktorí sa o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti uchádzajú a práve oni preukázali,
že už majú skúsenosti s výchovou detí, vedia určovať deťom hranice, vedia vytvoriť rodinné láskyplné
prostredie a majú materiálne, ale aj psychické predpoklady na to, aby maloletému zabezpečili zdravý
fyzický aj psychický vývoj. Pokiaľ otec poukazoval na dĺžku konania, tu treba povedať, že konanie bolo

predlžované jednak reálnou potrebou prekladania listín, zmenou zákonného sudcu z objektívnej príčiny
a následne sa konanie predlžovalo aj vinou otca, ktorý navrhoval odročovať určené termíny pojednávaní.
Aniraznebolokonaniezmarenézostranyinýchúčastníkov.Vzhľadomnauvedenéskutočnostipovažujú
starí rodičia odvolanie otca za nedôvodné a navrhli odvolanie otca v celom rozsahu zamietnuť.7. K vyjadreniam kolízneho opatrovníka a starého otca k odvolaniu sa vyjadril otec. Uviedol, že sa
v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania a zdôraznil, že o náhradnej osobnej starostlivosti

a zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti inej osoby môže súd rozhodnúť až v prípade, ak rodičia
nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. Pokiaľ má byť takýto zásah
do rodinného života legitímny, musí byť odôvodnený jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie
skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením doterajších životných podmienok dieťaťa. Súd prvej
inštancie sa v konaní dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom nevyhnutnosti nariadenia

náhradnej starostlivosti o maloleté dieťa. Otec opätovne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok
zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie.

8. K vyjadreniu otca sa vyjadril starý otec, ktorý uviedol, že vyjadrenie otca neobsahuje žiadne nové
skutočnosti. Podotkol, že otec je stále v platobnej neschopnosti, nevyužíva stanovený čas na styk s

dieťaťom a mal za to, že jeho úsilie smeruje k umiestneniu dieťaťa do niektorého z talianskych detských
domovov. Takéto riešenie považuje za neprijateľné.

9. Navrhovatelia 1. a 2., kolízny opatrovník ani starí rodičia odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie
nepodali.

10. Na základe odvolania otca Krajský súd v Trnave ako odvolací súd stotožniac sa so závermi
súdu prvej inštancie ako aj jeho právnym posúdením veci, rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom
č. k. 23CoP/91/2018-1038 zo dňa 20.05.2019 ako vecne správny potvrdil a žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací

súd poukázal na vyhrotený a konfliktný vzťah otca a nebohej matky maloletého v čase ich spolužitia
v spoločnej domácnosti v Taliansku, ktorého dôsledkom bol aj nariadený edukačný dohľad talianskych
úradov nad rodinou maloletého. Otec v uvedenom čase neprejavoval o maloletého skutočný záujem a
nebol schopný ani adekvátnej starostlivosti o neho, hoci sa o svojho syna starať mohol, čo vyplýva z
uznesenísúdupremaloletýchvBolzanozodňa17.07.2014azodňa11.11.2015.Sohľadomnavýsledky

vykonaného dokazovania vrátane toho znaleckého sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej
inštancieosplnenípodmienoknazvereniemaloletéhodonáhradnejosobnejstarostlivostinavrhovateľov
1. a 2. (krstných rodičov maloletého). Odvolací súd mal za to, že sa otcovi nepodarilo v konaní náležite
preukázať, že je schopný zabezpečiť maloletému riadnu starostlivosť, pričom dôležitou skutočnosťou
pre rozhodnutie odvolacieho súdu bola aj adaptácia maloletého na prostredie, v ktorom dlhodobo, od

dovŕšeniajednéhorokuvekuvyrastáatiežnaosoby,sktorýmižijeamásnimivytvorenýblízkyvzájomný
vzťah. Podľa odvolacieho súdu by preto bolo nepredstaviteľné vytrhnúť maloletého z prostredia, na
ktoré je zvyknutý a zveriť ho otcovi, ktorý žije v cudzom štáte a ktorého jazyk maloletý neovláda. Súčasne
odvolací súd zdôraznil, že v zmysle záverov znaleckého posudku navrhovatelia 1. a 2. disponujú
kvalitnejšími osobnostnými predpokladmi na výchovu dieťaťa ako otec, pričom zverenie maloletého do

jeho výlučnej starostlivosti by pre maloletého predstavovalo ohrozenie jeho riadnej výchovy. Odvolací
súd prihliadol na všetky v konaní tvrdené a preukázané skutočnosti, pričom v konaní bol zohľadnený
najlepší záujem maloletého dieťaťa.

11. Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podal otec dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako dovolací súd uznesením č. k. 6Cdo 4/2020-1112 zo dňa 28.05.2020 dovolanie odmietol. Vo vzťahu
k otcom namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. t) skonštatoval, že tento uplatnený dovolací
dôvod nebol daný, pretože Krajský súd v Trnave dostatočným spôsobom odôvodnil svoj rozsudok a
zrozumiteľne vysvetlil úvahy, ktorého ho viedli k záveru o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej
osobnej starostlivosti navrhovateľov 1. a 2., preto v tejto časti dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c)

CSP.Vprípadeotcomuplatnenéhodovolaciehodôvodupodľa§421ods.lpísm.a)CSPdospelkzáveru,
ževdovolaníotcaabsentujeriadnevymedzenieprávnejotázky,odktorejzáviselorozhodnutieKrajského
súdu v Trnave a pri ktorej riešení sa mal Krajský súd v Trnave odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.Vtejtočastipretodovolanieotcaodmietolakoneprípustnépodľa
§ 447 písm. f) CSP.

12. Na základe ústavnej sťažnosti otca Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom I. ÚS
26/2021-63 zo dňa 19.05.2021 rozhodol, že základné právo sťažovateľa (otca) na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, základné právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského

súdu v Trnave č. k. 23CoP/91/2018-1038 zo dňa 20.05.2019 boli porušené (výrok 1.), rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 23CoP/91/2018-1038 z 20. mája 2019 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Trnave na ďalšie konanie (výrok 2.), Krajskému súdu v Trnave uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi
(otcovi) trovy konania 680,74 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu (výrok 3.) a konaniu o ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (výrok 4.)

Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že k naplneniu princípov vyplývajúcich z judikatúry
ústavného súdu a ESĽP (uvedených v časti IV.1.) rozsudkom krajského súdu (v spojení s rozsudkom
okresného súdu) nedošlo, napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky na riadne
odôvodenie zodpovedajúce v konaní zistenému skutkovému stavu a vychádzajúce z ústavne
konformného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem, Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací
súd“) sa síce zaoberal najlepším záujmom maloletého, avšak jeho posúdenie v tomto ohľade nemožno

považovať za dostatočné a zodpovedajúce čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, lebo v ňom
úplne absentujú zohľadnenie aktuálnych pretrvávajúcich potrieb maloletého a fázy jeho vývoja, a
to so zameraním na jeho psychickú, emocionálnu a sociálnu stránku. Za ústavne neudržateľný a
odporujúci podstate inštitútu náhradnej starostlivosti v zmysle zákona o rodine ústavný súd považoval
aj záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti otca zabezpečiť starostlivosť o maloletého vychádzajúci

z rozhodnutí talianskeho súdu v Bolzano vydaných v rokoch 2014 a 2015, t.j. v čase, keď ešte žila
matka maloletého, teda z neaktuálneho skutkového stavu. Neschopnosť alebo neochota rodiča postarať
sa o maloleté dieťa pritom musí byť pretrvávajúca (aktuálna) v čase rozhodovania konajúcich súdov
o zverení dieťaťa do náhradnej starostlivosti, pretože jej cieľom je len dočasné riešenie vzniknutej
rodinnej situácie a v prípade, ak to okolnosti na strane rodiča opätovne dovolia a bude to v záujme

maloletého dieťaťa, je návrat dieťaťa k svojej (pôvodnej) biologickej rodine dôvodný, preto je potrebné,
aby maloleté dieťa udržiavalo väzby s pôvodnou rodinou a tieto sa prehlbovali. Bez akejkoľvek
reakcie odvolací súd ponechal aj rozsiahlu argumentáciu otca obsiahnutú v jeho odvolaní týkajúcu
sa nesplnenia zákonných predpokladov na zverenie jeho syna do náhradnej osobnej starostlivosti
navrhovateľov. Otec pritom poukazoval na zistenia znalca, ktorý charakterizoval jeho vzájomný vzťah

s maloletým ako pozitívny, vrúcny, úprimný a potvrdzujúci prirodzenú túžbu otca starať sa o svojho
syna. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie znalca o
„nepredstaviteľnosti“ vytrhnutia maloletého z prostredia, na ktoré sa maloletý po uplynutí dlhšej doby
adaptoval. Konštatoval „osobnostnú diskvalifikáciu“ otca v starostlivosti o maloletého, avšak túto vo
svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval, a tak aj svoje nadväzujúce tvrdenie

o ohrození riadnej výchovy maloletého v prípade jeho zverenia do starostlivosti otca ostalo bez
akéhokoľvek relevantného zdôvodnenia. Odvolací súd sa tiež dostatočným spôsobom nevysporiadal
ani s listinami predloženými otcom, ktorými otec preukazoval svoju schopnosť zabezpečiť náležitú
osobnú starostlivosť o svojho maloletého syna (potvrdenie zamestnávateľa o skrátení pracovného času,
potvrdenie o prijatí maloletého do predškolského zariadenia v mieste bydliska sťažovateľa, správa o

šetrení pomerov príslušnými orgánmi v byte otca), keď len stroho uviedol, že práve túto bližšie ničím
nezdôvodnenú nevyhovujúcu osobnostnú charakteristiku otca „nemôže zvrátiť preukázaný fakt, že je
zamestnaný, má stabilný príjem, bývanie a pre dieťa v Taliansku zabezpečil škôlku“. Z ústavného
hľadiska nemôže obstáť ani záver odvolacieho súdu, že zverenie maloletého do náhradnej osobnej
starostlivosti navrhovateľov opodstatňujú ich v porovnaní s otcom kvalitnejšie osobnostné predpoklady.

Nevyhnutnosť nariadenia náhradnej starostlivosti totiž nemožno odôvodniť tým, že náhradný rodič má
lepšie predpoklady pre výchovu maloletého dieťaťa ako biologický rodič. Navyše, predmetný záver
odvolacieho súdu odporuje aj judikatúre ESĽP (rozhodnutie Kutzner proti Nemecku).
Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že skutočnosti, na ktorých Krajský súd v Trnave založil
svoje rozhodnutie o nevyhnutnosti zverenia maloletého dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti

navrhovateľov, ktorá má byť v najlepšom záujme maloletého, nie sú dostatočne odôvodnené. Ústavný
súd konštatoval, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať z ústavného hľadiska
za udržateľný a akceptovateľný, pretože nespĺňa požiadavky kladené na riadne (náležité) odôvodnenie
zodpovedajúce v konaní zistenému skutkovému stavu a vychádzajúce z ústavne konformného výkladu
a aplikácie uplatnených relevantných právnych noriem. Nakoľko napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, odvolací súd porušil práva
otca citované vo výroku predmetného nálezu, čo malo za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave. Po vrátení veci bude úlohou krajského súdu vec opätovne posúdiť, pričom
je viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, krajský súd je povinnýpostupovať podľa príslušných ustanovení Civilného mimosporového poriadku, osobitne podľa jeho čl. 6
doplniť dokazovanie so zameraním aj na zistenie názoru maloletého dieťaťa a skutočného záujmu otca
o osobnú starostlivosť maloletého tak, aby bol zistený skutočný stav veci.

13. Okresným súdom Trnava bol dňa 14.07.2021 Krajskému súdu v Trnave doručený návrh otca zo
dňa 29.06.2021 o úpravu styku otca s maloletým. Na základe výzvy Krajského súdu v Trnave zo dňa
06.09.2021 predložil otec vyjadrenie zo dňa 20.09.2021, v ktorom uviedol, že navrhuje rozhodnúť o
svojom odvolaní zo dňa 12.06.2018 tak, že trvá na zmene napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

spôsobom navrhnutým v odvolaní v časti, kde otec alternatívnym petitom navrhol, aby napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do
osobnej starostlivosti otca vyhovie (t.j. otec netrvá na zrušení napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie), alternatívne, aby odvolací súd k návrhu otca na úpravu
styku pristúpil ako k návrhu v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia.
Záverom uviedol celé znenie navrhovaného petitu a to tak, aby odvolací súd napadnutý rozsudok:

A. zmenil tak, že návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie;
B. zmenil v časti týkajúcej sa úpravy styku tak, že upravuje styk maloletého J. Q., nar. XX.XX.XXXX
s otcom, U.-Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým každý párny
týždeň od piatku 16.00 hod. do soboty 18.00 hod. s tým, že Ing. Q. Q., XX.XX.XXXX a Mgr. Q. Q.,
XX.XX.XXXX sú povinní maloletého na styk riadne pripraviť a maloletého otcovi pred McDonald´s na

rohu Hlbokej a Spartakovskej ulice v Trnave v určenom čase odovzdať. Otec je povinný maloletého Ing.
Q. Q. a Mgr. Q. Q. v určenom čase na rovnakom mieste vrátiť po skončení stretnutia. Otec je povinný 24
hodín pred stretnutím oznámiť Ing. Q. Q. a Mgr. Q. Q., či sa stretnutie uskutoční alebo nie, a to formou
SMS alebo emailom.
Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas letných prázdnin v čase od 30. júla 10.00

hod. do 20. augusta 16.00 hod.
Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas štátom nariadených jarných prázdnin v čase
od piatka 16:00 hod. predchádzajúceho týždňu, v ktorom sú nariadené jarné prázdniny, do nedele 16:00
hod. týždňa, v ktorom boli nariadené jarné prázdniny.
Otec je oprávnený stýkať sa s maloletým každý rok počas Vianočných sviatkov od 22. decembra 16.00

hod. do 03. januára 16.00 hod.
Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom

(§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie
otca má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné
vadykonania,ibaakbymalizanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,ktoréalenezistil(§67Civilného
mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného
mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné, v dôsledku čoho

je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 35 a 36 Civilného mimosporového
poriadku rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku,
odvolacie argumenty otca a právny názor ústavného súdu vyslovený vo vyššie uvedenom náleze bolo
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol maloletý J. zverený do

spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, otcovi bolo určené výživné vo výške 100,- eur
mesačne, bol upravený styk otca s maloletým a návrh otca na zverenie maloletého do jeho osobnej
starostlivosti bol zamietnutý. Vychádzajúc z obsahu odvolania otca, opravný prostriedok nesmeroval
proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie o návrhu starých rodičov na zverenie
maloletéhodonáhradnejosobnejstarostlivostibolozastavené,vtejtočastirozsudoksúduprvejinštancie

nadobudol právoplatnosť.16. V čl. 24 Charty základných práv Európskej únie ods. 2 je zakotvené, že pri všetkých opatreniach
prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom
rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

17. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek
činnosti týkajúcej sa detí nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

18. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

19. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom
rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

20. V zmysle čl. 3 Zákona o rodine, rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním
ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie
stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen
svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone
rodičovských práv a povinností.

21. V zmysle čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita
prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a

citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových

väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

22. Podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a
dôslednástarostlivosťovýchovu,zdravie,výživuavšestrannývývinmaloletéhodieťaťa,b)zastupovanie

maloletého dieťaťa, c) správa majetku maloletého dieťaťa.

23.Podľa§28ods.3vetaprváZákonaorodine,rodičovsképrávaapovinnostivykonávajedenzrodičov,
ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

24. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj
názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich
sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť
venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

25. Podľa § 44 ods. 1 Zákona o rodine, náhradnou starostlivosťou je viacero osobitne usporiadaných,
na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú
starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu
zabezpečiť.

26. Podľa § 45 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže
zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti.

27. Podľa čl. 4 veta druhá Základných zásad Civilného mimosporového poriadku, ak je účastníkom
konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých

podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej.

28.Podľa§38ods.1a2Civilnéhomimosporovéhoporiadku,akjeúčastníkommaloletý,ktorýjeschopný
vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne (ods. 1). Názor maloletého zisťuje súdspôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez
prítomnosti iných osôb (ods. 2).

29. Rodičovské práva a povinnosti ako komplex troch základných zložiek „rodičovskej moci“ - právo
dieťa vychovávať, zastupovať ho a právo spravovať jeho veci a majetok - patria rodičom od narodenia
do plnoletosti dieťaťa. Patria osobám, ktoré sú podľa zákona považované za rodičov, teda žene, ktorá
dieťa porodila - matke a mužovi, ktorému svedčí domnienka otcovstva - otcovi. V prípade ak jeden z
rodičov nežije, je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný v celom rozsahu druhý

rodič sám. Pokiaľ by ani on nemohol práva a povinnosti rodiča vykonávať, je potrebné prijať náhradné
opatrenia, akým je aj zverenie dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti (§ 44 a nasl. Zákona
o rodine).

30. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je garantované právo rodičov vychovávať a
starať sa o svoje deti, naopak deťom sa zaručuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podobne

Dohovor o právach dieťaťa ukladá zmluvným štátom povinnosť vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa
uznala zásada, že sú to rodiča, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu
a vývoj dieťaťa, pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť záujem dieťaťa. Osobná starostlivosť sa
poskytuje dieťaťu v rodine a predstavuje ju starostlivosť o stravu, bývanie, ošatenie, zabezpečenie
lekárskej starostlivosti, školskej dochádzky, mimoškolských aktivít dieťaťa a iné. Osobná starostlivosť je

teda pojem užší ako výchova. Náhradná starostlivosť pomenúva inštitút, ktorý nahrádza výkon jednej
časti rodičovských práv a povinností, a to práve osobnej starostlivosti o dieťa. Aj v prípade umiestnenia
dieťaťa do niektorej z foriem náhradnej starostlivosti sú za jeho riadnu výchovu naďalej zodpovední jeho
rodičia.

31. Náhradná starostlivosť má nahrádzať osobnú starostlivosť (nie výchovu) rodičov o maloleté dieťa
v prípade, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Znakmi náhradnej starostlivosti
sú jej: a) nevyhnutnosť - možno ju nariadiť len vtedy, ak rodičia osobnú starostlivosť nezabezpečujú
alebo nemôžu zabezpečiť. Náhradnú starostlivosť teda môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie
riadnej výchovy dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad jeho záujmom podporovať biologické väzby

a rodinný život; b) dočasnosť - zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti je len dočasné opatrenie,
ktorésúdzruší,akonáhleodpadnúprekážkypreobnoveniespoločnéhožitiadetísrodičmi.Neschopnosť
alebo neochota rodičov zabezpečiť osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa potom môže spočívať
v objektívnych alebo subjektívnych okolnostiach, napr. ak rodičia starostlivosť o dieťa zanedbávajú,
čo sa vyznačuje nedostatkom ich starostlivosti, spôsobujúcim závažné ohrozenie vývoja dieťaťa alebo

nebezpečenstva pre dieťa, zlyhanie pri zabezpečení telesných potrieb dieťaťa - výživy, ošatenia,
ubytovania, zdravotnej starostlivosti, citové zanedbávanie - nezabezpečenie citových potrieb dieťaťa
a pod. Každé zverenie dieťaťa do náhradnej starostlivosti, predstavuje faktický zásah do výkonu
rodičovských práv.

32. Jednou z foriem náhradnej starostlivosti, je náhradná osobná starostlivosť inej fyzickej osoby ako
rodiča. Základnou podmienkou pre zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti je
potreba chrániť záujem maloletého dieťaťa a subsidiárne v zmysle § 44 Zákona o rodine sú týmito
podmienkami aj skutočnosť, že rodičia nezabezpečujú, alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť
o maloleté dieťa. Naplnené musia byť vždy všetky uvedené predpoklady pre odňatie dieťaťa zo

starostlivosti jeho rodičov. V prípade posudzovania splnenia podmienok pre nariadenie náhradnej
osobnej starostlivosti berie teda súd do úvahy dve skutočnosti - záujem maloletého dieťaťa a to, či
sa žiadny rodič naozaj nemôže alebo nechce o svoje dieťa starať. Právnym následkom nariadenia
náhradnej osobnej starostlivosti je, že sa rodičia nemôžu o svoje dieťa osobne starať a túto starostlivosť
zabezpečuje osoba, ktorej bolo dieťa rozhodnutím zverené, avšak len dočasu, kým si rodič na svojej

strane nevytvorí alebo neobnoví podmienky pre prevzatie osobnej starostlivosti o dieťa. Rozhodujúcu
úlohu vo výchove dieťaťa totiž majú vždy v prvom rade jeho rodičia. Obsahom ich práva „vychovávať“
dieťa je v prvom rade právo (a povinnosť) chrániť záujem dieťa, tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie
a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo osobne
sa o neho starať.

33. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že skutočne inštitút náhradnej osobnej starostlivosti
o maloleté dieťa je inštitútom dočasným, teda sa má uplatňovať len dovtedy, kým rodičia, alebo niektorý
z nich, nie je schopný sám zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Tento inštitút nemáv žiadnom prípade nahrádzať rodičovskú výchovu a starostlivosť o ich vlastné maloleté deti, pretože
sú to predovšetkým rodičia, ktorí sú v prvom rade povinní sa o svoje maloleté deti starať a aj ich
vychovávať. Dieťa pritom má aj právo, aby ho vychovávali predovšetkým jeho rodičia, ak sú toho

schopní. Pomoc širšej rodiny s výchovou ich vnúčat má byť len sekundárna a doplnená v rámci
prirodzených rodinnoprávnych vzťahov fungujúcich v širšej rodine. Zodpovednosť za výchovu dieťaťa,
starostlivosť o neho a správu jeho vecí majú niesť predovšetkým jeho rodičia.
34. Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý J. sa narodil XX.XX.XXXX zo vzťahu rodičov v Taliansku, pričom
z obavy o zabezpečenie dôkladnej starostlivosti o dieťa a opakovaných vyjadrení matky, že o maloletého

sa nechce starať, dohliadali nad starostlivosťou o maloletého kompetentné talianske úrady. V decembri
2014, so súhlasom otca, matka spolu s maloletým odišla k svojim rodičom Mgr. A. Q. a E. Q. (ďalej aj
„starí rodičia maloletého“) na Slovensko. Starí rodičia maloletého sa návrhom z 13.04.2015 domáhali
nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti
a zaviazal na platenie výživného, pričom podali aj návrh vo veci samej. Uznesením súdu prvej inštancie
č.k. 8P/30/2015-6 zo 14.04.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu č.k. 24CoP/57/2015-249 z

23.09.2015bolmaloletýpredbežnezverenýdoichosobnejstarostlivosti.Dôvodomtakéhotorozhodnutia
bola agresivita matky voči dieťaťu, jej väzba a neprítomnosť otca na Slovensku. Návrhom doručeným
súdu prvej inštancie 06.07.2015 sa otec domáha zverenia maloletého do jeho osobnej starostlivosti.
Dňa 20.12.2015 matka maloletého zomrela. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.03.2016
sa domáhali zverenia maloletého do spoločnej osobnej starostlivosti krstní rodičia maloletého Ing. Q. Q.

a Mgr. Q. Q. (ďalej aj „navrhovatelia“) z dôvodu, že nebohej matke sľúbili, že sa o maloletého postarajú,
maloletýbudevyrastaťvichrodinespolusichdvomadeťmivovekublízkemumaloletému,otecprejavuje
len formálny záujem, nie je schopný sa o dieťa postarať, k maloletému majú navrhovatelia blízky vzťah,
maloletého majú radi. Starí rodičia maloletého následne zobrali svoj návrh na zverenie maloletého do
ich osobnej starostlivosti späť. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie o návrhu

starých rodičov, maloletého zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, ktorí
budú vykonávať osobnú starostlivosť o maloletého, zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok v
bežných veciach s výnimkou oprávnení zverených majetkovému opatrovníkovi, zaviazal otca platením
výživného na maloletého vo výške 100,- eur s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku, upravil styk
otca s maloletým každý posledný víkend v mesiaci v piatok od 16.00 hod. do 18.30 hod. a v sobotu

od 10.30 hod. do 18.00 hod., návrh otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti zamietol a
napokon rozhodol o trovách konania účastníkov a štátu. Otec maloletého uplatnil odvolacie dôvody
spočívajúcevnesprávnomprocesnompostupe,ktorýmznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil tým, že sa súd nevyporiadal s aspektom
nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti inej osoby, súd nekonštaktoval také skutočnosti, ktoré
by otca apriori diskvalifikovali z jeho osobnej starostlivosti, otec uskutočnil potrebné kroky na prevzatie
osobnej starostlivosti, dokazovanie súdu v tomto smere nepovažuje za dostatočné; poukázal na závery

znaleckého dokazovania o vzťahu medzi otcom a maloletým, neboli zistené žiadne patogénne aspekty
osobnosti, ktoré by mali negatívny vplyv na osobnú starostlivosť o maloletého; súd neprihliadol na závery
znaleckého posudku o podstatnom negatívnom vplyve navrhovateľov a starej matky na maloletého, čo
je nezlučiteľné so záujmom maloletého; poukazoval na dĺžku konania a na povinnosť súdu umožniť
zlúčenie otca s maloletým; súd sa nevysporiadal s námietkou otca o pohnútke navrhovateľov k podaniu

návrhu. Napokon bolo potrebné vychádzať z princípov a právneho názoru Ústavného súdu v Náleze č.
I. ÚS26/2021- 63 zo dňa 19.05.2021 (pozri bližšie bod 12. rozhodnutia).

35. Po preskúmaní celej veci, po oboznámení sa s dokazovaním vykonaným pred prvoinštančným
súdom, právnym názorom ústavného súdu vysloveného vo veci (ktorým je odvolací súd viazaný),

odvolací súd dospel k názoru, že v súčasnosti bez vykonania ďalšieho dokazovania nemôže odvolací
súd vecne rozhodnúť a rozsah doplnenia dokazovania presahuje účel odvolacieho konania, berúc do
úvahy aj fakt, že ide o konanie vo veci starostlivosti o maloletých. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol
nie na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania, teda neúplne zistil skutočný stav veci, a
svoje rozhodnutie zároveň nedostatočne odôvodnil, čím boli naplnené odvolateľom uplatnené odvolacie

dôvody.

36. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal
splnením zákonných podmienok umožňujúcich maloletého zveriť do náhradnej osobnej starostlivostivychádzajúc z aplikácie príslušných hmotnoprávnych ustanovení podľa § 44 a § 45 Zákona o rodine.
Zároveň napadnutý rozsudok s poukazom na zistený skutočný stav súdom prvej inštancie nezohľadňuje
ústavne komfortný výklad princípov vyplývajúcich z judikatúry ústavnú súdu a ESĽP. Konkretizácia

týchto princípov je uvedená v bode IV. 1. nálezu ústavného súdu vydaného v tejto veci (bod 12.
odôvodnenia) a vyplýva predovšetkým z rozhodnutí Ústavného súdu SR PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98,
PL. ÚS 14/05, IV. ÚS 2244/09 bod 43., II. ÚS 7/1999 a judikatúry ESĽP vo veci Kutzner proti
Nemecku z 26.02.2002, vo veci Broda proti Taliansku, K.T. proti Fínsku, Johansen proti Nórsku
zo 07.08.2001, rozhodnutie veľkého senátu vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku z 13.07.2000,

Haase proti Nemecku z 08.04.2004, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 06.07.2010, Sahin
proti Nemecku z 08.07.2003. Súd prvej inštancie zistil zo záverov znaleckého posudku, že lepšie
predpoklady na zverenie maloletého sú na strane navrhovateľov, ktorou skutočnosťou však podľa
právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze (bod. 34.) nemožno odôvodniť nevyhnutnosť
nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal
z najlepšieho záujmu maloletého, ktorý však posúdil nedostatočne, pretože v ňom úplne absentuje

zohľadnenie aktuálnych pretrvávajúcich potrieb maloletého a fázy jeho vývoja, a to so zameraním
na jeho psychickú, emocionálnu a sociálnu stránku (pozri bod 35. a 22. nálezu). Zároveň súd prvej
inštancie predčasne uzavrel otázku negatívnych dopadov na maloletého v prípade zmeny výchovného a
sociálnehoprostrediamaloletéhozverenímotcovi,pretoženegatívnedopadynebolináležitepreukázané
ani znaleckým dokazovaním a na túto otázku treba doplniť dokazovanie ako uviedol aj ústavný súd

(bod 36. nálezu). Pokiaľ ide o zistený záver znaleckého dokazovania, že správanie maloletého vykazuje
znaky negatívneho ovplyvňovania maloletého zo strany tretích osôb, táto skutočnosť nebola súdom
prvej inštancie dostatočne vyhodnotená a to v súvislosti s námietkou otca, že takéto ovplyvňovanie
je nezlučiteľné so záujmom maloletého ako aj vytvára pochybnosti o osobnostných predpokladov
navrhovateľov žiadajúcich zverenie maloletého do ich náhradnej osobnej starostlivosti, súd prvej

inštancie nedal otcovi relevantnú odpoveď na uvedenú argumentáciu, ktorá bola súdu prvej inštancie
známa z vyjadrenia otca k znaleckému posudku. Podľa názoru odvolacieho súdu otec dôvodne
argumentoval, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevenoval konkrétnym krokom otca smerujúcich
k prevzatiu maloletého do osobnej starostlivosti, súd sa zameral výlučne na hodnotenie situácie, keď
súd poskytol otcovi priestor na možnosť rozvinutia vzťahu s maloletým, ktorý otec nevyužil. Súd prvej

inštancie dostatočne nevyhodnotil skutočný záujem otca o osobnú starostlivosť.

37. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

40. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) Civilného sporového poriadku sú porušením

základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č.

18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

41. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie

tohto odklonu.

42. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s

poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, je nepreskúmateľné.

43. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo

aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

44.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b)

Civilného sporového poriadku v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia.

45. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (riadnym
neodôvodnením rozhodnutia vo vyššie uvedenom rozsahu v súlade so zákonnými požiadavkami) k

znemožneniu účastníkom realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu
prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných záveroch riadne neodôvodnil a nepodložil vykonaným
dokazovaním, nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu výrokov II. - VII. zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku a § 391 ods.
1 Civilného sporového poriadku).

47. Povinnosťou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude zistiť aktuálnu situáciu a okolnosti
prípadu, teda zohľadniť vývoj od ostatného rozhodnutia vo veci odkedy uplynulo pomerne dlhé obdobie,
doplniť dokazovanie najmä so zameraním sa na zistenie názoru maloletého jeho výsluchom pred
súdom, skutočného záujmu otca o osobnú starostlivosť podrobným výsluchom otca, ako aj vykonať
ďalšie dokazovanie, zadovážiť si dostatočné a úplné podklady pre zistenie skutočného stavu veci v

súlade s vyšetrovacím princípom (prešetriť pomery v rodine maloletého, zabezpečiť správu zo školy
o maloletom, zistiť aktuálny zdravotný stav maloletého, zabezpečiť aktuálny komplexný psychologický
posudok vo veci, zistiť aktuálne potreby maloletého so zameraním na jeho psychickú, emocionálnu a
sociálnu stránku, zaoberať sa dopadom možnej zmeny výchovného prostredia maloletého s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, zohľadniť osobnosť maloletého a jeho zdravotný stav, či sa maloletý

v prípade zverenia otcovi dokáže s takouto veľkou životnou zmenou vysporiadať, či takáto zmena
skutočne môže vyvolať traumatizujúcu skúsenosť, či v tomto smere má otec maloletého osobnostné
predpoklady reagovať na potreby maloletého a príp. vykonať ďalšie dokazovanie vyplývajúce z priebehu
konania). Zhodnotiť všetky konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, potreby a najlepší záujem
maloletého, uviesť kritéria ako dospel k najlepšiemu záujmu maloletého, rešpektovať spravodlivú

rovnováhu medzi dotknutými záujmami, zhodnotiť možný dopad rozhodnutí na maloletého, právnu vec
opätovne rozhodnúť, majúc na zreteli obsah a zmysel relevantných zákonných ustanovení, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku odôvodniť,
aj so zameraním sa na odpovede súdu na relevantné argumenty účastníkov konania. V prípadenaplnenia podmienok pre zverenie maloletého do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti záver
náležite odôvodniť tak, aby bol naplnený účel a obsah tohto rodinnoprávneho inštitútu za súčasného
rešpektovania vyššie uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, v prípade rozhodovania o úprave

styku otca s maloletým vychádzať z posledného návrhu otca zo dňa 29.6.2021.

48. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto
konanie bude končiť (§ 52 až § 58 Civilného mimosporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).