Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 29, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115208339
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3115208339.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: F., trvale bytom J., zast. Advokátska kancelária JUDr. Jozef
Kováčik,s.r.o.,sosídlomLegionárska6434/2,Trenčín,protižalovanému:MinisterstvovnútraSlovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. októbra 2019, č.k. 26C/45/2015-116, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, a výrokom III. rozhodol, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.

2.Súdprvejinštancierozhodovalnazákladežaloby,ktorousažalobcadomáhal(pojejzmene,ktorábola

súdom prvej inštancie i pripustená) od žalovaného zaplatenia sumy 17.384 eur s úrokom z omeškania
titulom náhrady mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru u žalovaného.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný neplatne skončil
štátnozamestnanecký pomer so žalobcom, čo mal za zrejmé z rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
4.7.2013, č.k. 26C/166/2011-12, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.6.2014,

č.k. 5Co/196/2013-449, ktorým súd určil, že výpoveď žalovaného zo štátnozamestnaneckého pomeru
zo dňa 25.1.2011 podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorá bola doručená
žalobcovi dňa 25.1.2011, je neplatná. V uvedenej veci súd zastával názor, že náhradu mzdy je možné
zamestnancovi priznať až po tom, čo je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým
bol pracovný pomer skončený, je neplatný.

4. Uvedené bolo podľa súdu prvej inštancie v tejto veci splnené, a žalobca má teda v dôsledku jeho
neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru.

5. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou priznania náhrady mzdy, konštatoval súd prvej inštancie, je
oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy sa

poskytuje vo výške priemerného mesačného zárobku, a to odo dňa oznámenia až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznať (§ 79 Zákonníka práce).6. Žalobca dňa 25.1.2011 písomne oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, lebo
nesúhlasí s jeho výpoveďou. Súd prvej inštancie zastával názor, že žalobca by mal nárok na náhradu
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce od 25.1.2011, avšak len za predpokladu, že je schopný prácu

aj riadne vykonávať. Ak je zamestnanec práceneschopný, nemôže prácu vykonávať a náhrada mzdy
mu za toto obdobie nepatrí. Žalobca sa náhrady mzdy v období od 25.1.2011 do 30.1.2012 nedomáhal
s odôvodnením, že v tomto období bol práceneschopný.

7. Náhrady mzdy sa žalobca domáhal od 31.1.2012 do 15.9.2014. Súd prvej inštancie však žalobcom

takto uplatnenú náhradu mzdy považoval za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Pri svojom rozhodovaní
vychádzal zo skutočnosti, že sa jedná o obdobie presahujúce 12 mesiacov, za ktoré obdobie môže súd
náhradu mzdy na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, alebo vôbec nepriznať.

8. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca poberal výsluhový dôchodok, ktorý mu
bol od 1.7.2010 zvýšený zo sumy 657,95 eur na sumu 702,25 eur. Okrem toho poberal od 28.6.2010

starobný dôchodok, a to od 31.1.2012 vo výške 244,70 eur mesačne, od 1.1.2013 v sume 255,90 eur
mesačne a od 1.1.2014 vo výške 264,70 eur mesačne. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie
žalobcom uplatnenú náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov, t.j. po 25.1.2012, považoval za
nedôvodnú s poukazom na to, že žalobca v tomto období poberal jednak výsluhový dôchodok, a jednak
starobný dôchodok, a aj z dôvodu, že žalovaný žiadal, aby súd žalobcovi za toto obdobie náhradu mzdy

primerane znížil, prípadne vôbec nepriznal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu
v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

9. Vo veci bol žalovaný v konaní úspešný, preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prvej inštancie
náhradu trov konania priznal v plnej výške.

10. V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu.

11. Úvodom odvolania žalobca zrekapituloval svoj žalobou uplatnený nárok. Náhradu mzdy si uplatnil

za obdobie od 31.1.2012 do 15.9.2014 v celkovej výške 17.687,99 eur s príslušenstvom, úrokom z
omeškania.

12. Žalobca namietal, že už v žalobe poukázal na to, že splnil podmienky, ktoré ho oprávňujú požadovať
priznanie náhrady mzdy prevyšujúce obdobie 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 2CoPr/5/2017. Ďalej poukázal na viaceré
rozhodnutia súdov, ktoré mali byť v tejto veci aplikované. Upozornil, že štátny zamestnanec, s ktorým
bol neplatne skončený štátnozamestnaneckých pomer, sa môže domáhať iba náhrady funkčného platu
(§ 114 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe). Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak osobitné predpisy,
ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorý sa vzťahuje tento zákon,

obsahujú ustanovenia priemerného zárobku, priemernej mzde alebo náhrade mzdy, rozumie sa tým
funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. To znamená,
ženemáprávodomáhaťsainejnáhrady,akonáhradyfunkčnéhoplatuvovýškeurčenejpodľafunkčného
platu, ktorý mu patril ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru, a to za celý čas, za ktorý sa
náhrada priznáva.

13. V prípade neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je možné vychádzať z
potenciality príjmov za predpokladu ich zvyšovania. Nárok na náhradu funkčného platu nie je možné v
priebehu času akokoľvek zvyšovať, nakoľko taký postup je priamo vylúčený zákonom o štátnej službe.

14. V súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce žalovaný navrhol náhradu funkčného platu znížiť, a to
tak, že súd neprizná žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu za čas presahujúci obdobie 12
mesiacov. Žalobca nesúhlasil s týmto vyjadrením žalovaného, ktorý má záujem ovplyvniť jeho nároky
znížením platieb so zistením, či v rozhodnom období poberal mzdu alebo iné príjmy, napríklad dôchodky,
v akej výške, prípadne skúmal opodstatnenosť a oprávnenosť jeho nároku na náhradu funkčného

platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Obdobne absurdné je podľa žalobcu zníženie náhrady
odstupného podľa § 53 zákona o štátnej službe pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého
pomeru. Zamestnanec v štátnej službe, ktorý nevykonával štátnu službu v dôsledku toho, že s ním
bol ukončený neplatný štátnozamestnanecký pomer, má za túto dobu nárok na mzdu, dovolenkua príspevok na stravovanie. Bol to žalovaný, ktorý mu v rozpore so zákonmi neumožnil vykonávať
štátnozamestnanecký pomer. V súdnom spore (o neplatnosť skončenia pracovného pomeru) bol plne
úspešný, žalovaný teda zapríčinil protiprávny stav a musí niesť dôsledky, teda umožniť uplatnenie

nárokov a ich refundáciu. Obdobne žalovaný nesprávne konštatoval, že nemôže považovať za
oprávnený ani nárok, ktorý si z tohto dôvodu uplatnil v sume 1.504,16 eur voči žalovanému za
neposkytnutie dovolenky. Bol to žalovaný, ktorý tento nárok znemožnil.

15. Žalobca ďalej upozornil, že vyplatené odstupné pri ukončení štátnozamestnaneckého pomeru

na základe výpovede zo dňa 25.1.2011, bolo zúčtované v mesiaci september 2014. Odchodné po
ukončení služobného pomeru dňom 30.9.2014 podľa dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru, spísanej dňa 16.9.2014, vyplatené nebolo. V období od 31.1.2012 až do 5.8.2014 nebol
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie ako nezamestnaný na Úrade práce, sociálnych
veci a rodiny. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych veci a rodiny zo dňa 31.1.2012 bol zaradený do
evidencie uchádzačov o zamestnanie týmto dňom. Dňa 23.3.2015 bolo Sociálnej poisťovni, pobočka

Trenčín, doručené rozhodnutie Úradu práce sociálnych veci a rodiny zo dňa 17.10.2014, právoplatné
dňom 14.11.2014, ktorým rozhodol tak, že ho spätne nezaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie
a zároveň zrušil rozhodnutie zo dňa 31.1.2012 o jeho zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Voči Sociálnej poisťovni nemá žiadne pohľadávky. Pre výpočet mzdových náhrad je rozhodujúce
obdobie od 31.1.2012 do 15.9.2014. Žiadnu prácu nevykonával, teda nepoberal mzdu ani mzdové

náhrady. Z tohto dôvodu nie je možné uplatniť krátenie náhrady mzdy podľa §§ 55 a 56 zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe v platnom časovom období, lebo takýto postup je priamo vylúčený §
55. Rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku mu bolo doručené dňa 24.2.2014 s účinnosťou od
28.6.2010. Priznanie starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou - je vzťah medzi ním a Sociálnou
poisťovňou. To nie je vzťah žalobcu a žalovaného, a preto nie je dôvod na krátenie priznanej náhrady

mzdy. Touto otázkou by sa súd nemal zapodievať, je daná.

16. Náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa súd prvej inštancie podľa žalobcu
nezvážil a právne zvážiť mal. Ďalej žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal
aplikovanie § 114 ods. 2 zákona o štátnej službe. Podľa § 114 ods. 3 zákona o štátnej službe platí, že

ak sa na účely výpočtu peňažných plnení postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov
z priemerného čistého zárobku zamestnanca, rozumie sa tým čistý funkčný plat. Čistý funkčný plat
sa zisťuje u štátneho zamestnanca z funkčného platu odpočítaním súm poistného na nemocenské
poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, zdravotné poistenie a preddavkov na
daň z príjmov zo závislej činnosti vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre štátneho

zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa čistý funkčný plat zisťuje. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že
zamestnanec počas obdobia neplatného skončenia pracovného pomeru nevykonával prácu, a teda
zamestnávateľ nemôže poskytnúť za toto obdobie plnenia, ktoré sú viazané na výkon práce, nie je
vecne správny, pretože práve žalovaný ako zamestnávateľ mu vytváral prekážky, aby prácu vykonával,
žalovaný bol v spore (o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) úspešný, teda jeho nároky musí

žalovaný kompenzovať.

17. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný mu nemusí uhradiť všetky kompenzácie, je právne
nesprávny a poškodzuje ho na právach. Ak Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, súd
prvej inštancie dostatočne neskúmal, či je možné použiť úpravu Občianskeho zákonníka.

18. Žalobca nesúhlasil, že jeho nároky súd prvej inštancie zamietol ako celok, a preto mal za to,
že súd prvej inštancie pochybil. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného
platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru a je povinný zaplatiť úroky
z omeškania.

19. Následne žalobca uviedol, že podľa bodu 10. odôvodnenia súdu prvej inštancie na pojednávaní
dňa 18.9.2019 žalovaný namietal, že uplatňuje náhradu mzdy až do 15.9.2014. Zároveň poukázal na
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého náhrada mzdy patrí zamestnancovi najdlhšie, ak súd
rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a k tomu došlo dňa 30.7.2014.

20. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nekonal v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce, žiadnu náhradu
mu nepriznal, pritom priznať mal.21. Žalobca tiež poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, na body 24., 26. a 28. Výrok súdu
prvej inštancie je právne nepochopiteľný, pretože po oznámení výpovede nesúhlasil s výpoveďou
dňa 25.1.2011 a trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Súd prvej inštancie v tejto

veci zastával mylný právny názor, že by mal nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce od 25.1.2011, avšak len za predpokladu, že je schopný prácu aj riadne vykonávať. Bol schopný
prácu naďalej riadne vykonávať, nezmenil sa mu psychický ani fyzický stav, bol to žalovaný, ktorý mu
znemožnil výkon práce a vytváral prekážky, aby prácu mohol vykonávať. O prácu požiadal, bol spôsobilý
ju vykonávať, zamestnávateľ prácu podľa zmluvy neposkytol a trval na výpovedi, týmto vznikla práve

prekážka na strane zamestnávateľa.

22. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu správne konštatoval, že ak je zamestnanec
práceneschopný, nemôže prácu vykonávať a náhrada mzdy za toto obdobie nepatrí. Žalobca sa
náhrady mzdy v období od 25.1.2011 do 30.1.2012 nedomáhal s odôvodnením, že v tomto období
bol práceneschopný. Náhrady mzdy sa domáhal od 31.1.2012 do 15.9.2014. Súd prvej inštancie takto

uplatnenú náhradu mzdy považoval za nedôvodnú, preto ju zamietol. Súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že sa jedná o obdobie presahujúce 12 mesiacov, za ktoré
môže súd náhradu mzdy na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, alebo vôbec nepriznať. Po 12
mesiacoch nároku je možné pripustiť zníženie, nie odmietnutie. Upozornil, že dostatočným spôsobom
poukázal na judikáty všeobecných súdov SR a ČR, ktoré dostatočne odôvodňujú jeho nároky.

23. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním zistil, že poberal výsluhový
dôchodok, ktorý mu bol odo dňa 1.7.2010 zvýšený, a okrem toho poberá starobný dôchodok, je
irelevantné a ústavne neplatné. Poberanie dôchodku nemá právny vzťah s jeho žalobou uplatnenými
nárokmi.

24. Na tomto základe žalobca žiadal odvolací súd o zrušenie napadnutého rozsudku a o vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žiadal aj priznanie náhrady trov konania
v plnom rozsahu.

25. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný.

26. V plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím, keďže v konaní bolo preukázané, že
žalobca poberal príjem z výsluhového a starobného dôchodku, teda poberal vyššiu sumu, ako bola jeho
mzda.Pretomalzato,žejemožnénatentopríjemprihliadnuťakookolnosťodôvodňujúcuzníženiealebo

nepriznanie náhrady mzdy. Na tomto základe žiadal odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozsudku.

27. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) v spojení

s § 391 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

29. Medzi odvolacie dôvody (§ 365 CSP) patria aj námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach
prvoinštančného súdu. Tie sa môžu prejaviť buď v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných
na zistenie rozhodujúcich skutočností, prípadne v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do
nesprávnych skutkových zistení.

30. Nesprávne právne posúdenie môže spočívať v tom, že súd neaplikoval správnu normu, aplikoval
nesprávnu normu alebo nesprávne interpretoval správne zvolenú normu. Súd prvej inštancie teda
najskôr pochybil tým, že vec nesprávne právne posúdil spôsobom uvedeným v predchádzajúcej vete a
zároveň následkom tohto pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie.

31. Ak sa súd prvej inštancie dopustil omylu v právnom posúdení pre chybnú interpretáciu právnej normy
a z tohto dôvodu zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú povinnosťgarantovať obsah základného práva na súdnu ochranu s tým, že takýto komplexne chybný postup by
nemal naprávať súd vyššej inštancie.

32. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v rozhodnom období, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo
v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je

povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

33. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v rozhodnom období, ak celkový čas, za ktorý

by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadnenáhradumzdyzačaspresahujúci12mesiacovzamestnancovivôbecnepriznať.Náhradamzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

34. V tomto prípade súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, keď na žiadosť žalovaného ako zamestnávateľa náhradu mzdy žalobcovi nepriznal vôbec. Súd
prvej inštancie mal za to, že ide o obdobie presahujúce 12 mesiacov, za ktoré môže náhradu mzdy
na žiadosť zamestnávateľa nepriznať. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca
poberalvýsluhovýastarobnýdôchodok,pričomtútoskutočnosťhodnotilsúdprvejinštancieakourčujúcu

pre nepriznanie náhrady mzdy žalobcu.

35. S týmito závermi sa žalobca podaným odvolaním nestotožnil.

36. Na žiadosť zamestnávateľa môže súd znížiť, prípadne nepriznať náhradu mzdy zamestnancovi, ak

celkový čas, za ktorý by sa mu náhrada mzdy mala poskytnúť, presahuje 12 mesiacov (vyššie citovaný
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Zároveň možno znížiť, prípadne nepriznať iba náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce), teda prvých 12 mesiacov náhrady mzdy musí
zostať znížením, resp. nepriznaním náhrady mzdy nedotknutých za každých okolností.

37. Pokiaľ zamestnávateľ požaduje zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy zamestnancovi,
súd nie je týmto navrhovaným rozsahom viazaný. Je preto na voľnej úvahe súdu, či k tomuto
kroku pristúpi. Ústavný súd SR zdôrazňuje, že „zákonom ustanovená možnosť štátneho orgánu
rozhodnúť voľnou úvahou nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu.
Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by

znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej
neistoty“ (nález zo dňa 30.6.2011, sp. zn. II. ÚS 117/2011).

38. Pri tomto nároku, akcentuje Ústavný súd SR, je ale hranica voľnej úvahy súdu limitovaná
„rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého

skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe“, pričom ďalej
ÚstavnýSRkonkretizuje,že„pritakomtorozhodovanípretotrebavychádzaťzkonkrétnehodôvodutoho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca“ (nález zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019). Zároveň v tomto rozhodnutí
Ústavný súd SR upozorňuje, že „súd je oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po
uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, na ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie

náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si
zabezpečenia svojich základných životných potrieb“.39. Kľúčové však v tomto prípade je, že dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol o nepriznaní
náhrady mzdy žalobcovi, spočívajúce v tom, že žalobca poberal výsluhový a starobný dôchodok (pri
výsluhovom dôchodku platí rovnaké právne posúdenie, ako pri starobnom dôchodku), nie sú podľa

judikatúry pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy relevantné. Ústavný súd SR totiž vo vyššie
citovanom náleze zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019, prijal jednoznačný záver, podľa ktorého
„skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok,
nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca na účely

rozhodnutia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom
toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková
dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení poskytuje
zo starobného poistenia. Povinnosť vyplatiť mzdu, resp. plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy
alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, je zmluvným záväzkom vyplývajúcim z
§ 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce“.

40. Navyše je nutné upozorniť, že žalobca je poberateľom výsluhového dôchodku od 1.5.1995 a
starobného dôchodku od 28.6.2010, teda zamestnaný bol súčasne s poberaním týchto dôchodkových
dávok (pričom poberateľom výsluhového dôchodku bol žalobca už pred nástupom do zamestnania u
žalovaného, poberateľom starobného dôchodku sa stal žalobca počas zamestnania u žalovaného).

Znižovanie, resp. celkové nepriznanie pre poberanie týchto dávok dôchodku nie je zo strany súdu prvej
inštancie namieste. Žalobca by bol týmto postupom neprimerane znevýhodnený, a to iba pre to, že
poberal dôchodkové dávky.

41. Dôvody, ktoré slúžili súdu prvej inštancie ako podklad pre nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi, tak

nemohli byť s poukazom na vyššie citované závery Ústavného súdu SR použité.

42. Zároveň má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nedostatočne posúdil žalobcov nárok z
hľadiska časového ohraničenia vyjadreného v § 79 ods. 1 Zákonníka práce a naň nadväzujúci ďalší
nárok.

43. Náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov

(§ 79 ods. 2 Zákonníka práce).

44. Žalobca žiadal náhradu mzdy za obdobie od 31.1.2012 do 15.9.2014.

45. V konaní bolo preukázané, že žalobca oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom

zamestnávaní dňa 25.1.2011. Preukázané bolo i to, že žalobca bol práceneschopný od 25.1.2011 do
30.1.2012. Súdom (a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 4.7.2013, č.k. 26C/166/2011-12
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.6.2014, č.k. 5Co/96/2013-449) bolo
právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu dňa 30.7.2014.

46. Odvolací súd v prvom rade nesúhlasí so súdom prvej inštancie, keď na jednej strane konštatoval,
že žalobcovi počas jeho práceneschopnosti nevznikol nárok na náhradu mzdy, no na druhej strane
zároveň konštatoval, že náhrada mzdy odo dňa 31.1.2012 (od skončenia práceneschopnosti žalobcu)
do dňa 15.9.2014 (dokedy sa žalobca náhrady mzdy domáhal; týmto dňom sa i skončil pracovný
pomer žalobcu u žalovaného) je obdobie presahujúce 12 mesiacov, za ktoré môže potom podľa § 79

ods. 2 Zákonníka práce súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, ev. celkom
nepriznať. Teda súd prvej inštancie počítal vznik nároku na náhradu mzdy odo dňa 25.1.2011, kedy
žalobca oznámil žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, a zároveň mal za to, že počas
práceneschopnosti mu náhrady mzdy nepatrí. Týmto postupom však súd prvej inštancie skrátil nárok
žalobcu na náhradu mzdy (nakoľko uvažoval nad vznikom nároku na náhradu mzdy, ktorý bol počas

obdobia práceneschopnosti žalobcu „prázdny“, teda nemal v tomto období nárok na náhradu mzdy).

47. Odvolací súd zastáva presvedčenie, že žalobcovi, hoci písomne oznámil žalovanému dňa 25.1.2011,
že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, vznikol nárok na náhradu mzdy až po skončení jehopráceneschopnosti, t.j. v tomto prípade dňa 31.1.2012. I judikatúra zdôrazňuje, že „zamestnanec nemá
nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti“ (R
85/2004). Žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu mzdy dňa 31.1.2012. Náhrada mzdy podľa § 79 ods.

1Zákonníkaprácepatrížalobcovidoprávoplatnostirozhodnutiasúduoneplatnomskončenípracovného
pomeru, t.j. v tomto prípade do dňa 30.7.2014. Z uplatneného časového obdobia žalobcu tak predstavuje
nárok na náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce) len
obdobie od 31.1.2012 do 30.7.2014 (bez jedného dňa predstavuje toto obdobie 30 mesiacov, pričom
náhrada mzdy, ako to už bolo zdôraznené, podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže byť priznaná najviac

za 36 mesiacov, a teda niet dôvodu zaoberať sa týmto maximálnym časovým rámcom).

48. Zároveň je nutné zdôrazniť, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala náhrady mzdy zamestnancovi
poskytnúť, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, resp. celkom nepriznať (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce).
To znamená, že prvých 12 mesiacov náhrady mzdy nemôže byť za žiadnych okolností súdom

dotknutýchznížením,resp.nepriznanímtejtonáhradymzdy.Ažnáhradamzdypresahujúca12mesiacov
môže byť súdom dotknutá (na žiadosť zamestnávateľa) znížením, resp. nepriznaním. V intenciách
prejednávaného prípadu to znamená, že náhrada mzdy za obdobie 31.1.2012 do 31.1.2013 (teda prvých
12 mesiacov náhrady mzdy) nemohla byť súdom znížením, resp. nepriznaním dotknutá. Musela sa
preto táto náhrada mzdy priznať. Dotknutá znížením mohla byť iba náhrada mzdy presahujúca uvedené

obdobie, t.j. od 1.2.2013 - 30.7.2014. Súd prvej inštancie však takto nepostupoval, čím § 79 ods. 2
Zákonníka práce nerešpektoval.

49. Žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu mzdy až do 15.9.2014 (do skončenia pracovného pomeru).
Nárok nasledujúci po dni 30.7.2014 už preto nemôže byť nárokom z neplatne skončeného pracovného

pomerupodľa§79Zákonníkapráce(keďžetenpatríibadoprávoplatnostirozhodnutiasúduoneplatnom
skončení pracovného pomeru - § 79 ods. 1 Zákonníka práce). Nárok na náhradu mzdy od 31.7.2014 do
15.9.2014 predstavuje nárok na náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na strane zamestnávateľa (§
142 ods. 3 Zákonníka práce), pričom netreba v tejto súvislosti pri ďalšom rozhodovaní stratiť zo zreteľa,
že tento nárok nemôže byť podľa Zákonníka práce znížený, resp. celkom nepriznaný.

50. Zhrnúc uvedené, odvolací súd konštatuje, že dôvody uvedené súdom prvej inštancie pre nepriznanie
náhrady mzdy neobstoja vo svetle judikatúry Ústavného súd SR, pričom súd prvej inštancie opomenul
diferencovať žalobou uplatnený nárok podľa relevantných hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka
práce, a to jednak opomenutím rozdelenia nároku žalobcu, a jednak nerešpektovaním možnosti

zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy uplatnenej titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.
Tým sa dopustil súd prvej inštancie nesprávneho právneho posúdenia veci.

51. V dôsledku takéhoto nesprávneho právneho posúdenia veci nezmeral súd prvej inštancie
dokazovanie správnym smerom. Nesprávne právne posúdenie veci je dôvodom na zrušenie

napadnutého rozhodnutia a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 389 písm.
c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP. Preto tak odvolací súd i učinil.

52. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, popri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu,
opätovne vec prejedná a rozhodne. Vezme pri svojom rozhodovaní do úvahy i argumentáciu sporových

strán prezentovanú v odvolacom konaní.

53. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže rozhodne o náhrade trov
konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).