Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 14, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/21/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320010480
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1320010480.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Márie
Šimkovej a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného N. G., pre prečin krádeže podľa
§ 212 ods. 1 písm. g/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III z 05.08.2020 sp. zn. 0T/133/2020, na verejnom zasadnutí konanom 14. septembra
2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného N. G., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 05.08.2020 sp. zn. 0T/133/2020 bol obžalovaný N. G.
uznaný za vinného v bode I./ pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
a v bode II./ pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., na
tom skutkovom základe, že

I./
dňa 08.07.2020 v čase o 11.00 hod. v H., na ulici C. X/A v predajni Kaufland, odcudzil voľne položený
tovar 2ks Esp. stereo slúchadlá spolu v hodnote 19,98 eur, 2ks Nutella 350g spolu v hodnote 5,90 eur, 1
pár pánskych ponožiek v hodnote 3,49 eur, 1 pár pánskych ponožiek v hodnote 2,49 eur tým spôsobom,
že tovar si vložil do batohu a prešiel s ním bez zaplatenia cez pokladničnú zónu, kde bol zadržaný

pracovníkom bezpečnostnej služby, čím spôsobil poškodenej spoločnosti Kaufland Slovenská republika,
v.o.s., so sídlom v Bratislave, U. cesta č. XX/A škodu vo výške 31,86 eur, hoci dňa 30.01.2020 mu bola
uložená bloková pokuta vo výške 30,- eur, ku ktorej prevzal blok na pokutu nezaplatenú na mieste, číslo
bloku XXXXXXXX, právoplatným dňa 30.01.2020, za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa dopustil dňa 30.01.2020 v
predajni Kaufland na U. ulici č. XX/A, Bratislava, kde odcudzil tovar v hodnote 1,26 eur, pričom skutku

sa obvinený dopustil aj napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II, pod sp.
zn. 0T/143/2020 zo dňa 03.06.2020, právoplatným dňa 03.06.2020, odsúdený pre prečin krádeže podľa
§ 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 3 mesiace, s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a k trestu zákazu pobytu na území Hlavného mesta Bratislava na dobu
2 rokov,

II./
dňa 08.07.2020 sa bezdôvodne zdržiaval v meste Bratislava, hoci mu bol trestným rozkazom Okresného
súdu Bratislava II, sp. zn. 0T/143/2020 zo dňa 03.06.2020, právoplatným dňa 03.06.2020 uložený okrem
iného trest zákazu pobytu na území mesta Bratislava na dobu dvoch rokov odo dňa právoplatnosti

trestného rozkazu, pričom dňa 08.07.2020 v čase o 11.50 hod v Bratislave, na ulici C. X/A v predajniKaufland bol kontrolovaný a obmedzený na osobnej slobode hliadkou Obvodného oddelenia PZ
Bratislava Rača.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák.
a § 41 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný N. G., ktoré písomne
odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 10.02.2021. V písomných dôvodoch podaného
odvolania obžalovaný konštatoval, že uvedený rozsudok je chybný, nakoľko v prvom bode obžaloby je
už právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorý nastúpil dňa 10.09.2020.
Ide o odsúdenie Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 0T/269/2020. Konajúci

súd pri rozhodovaní opomenul prihliadnuť na toto odsúdenie, v dôsledku čoho by mal vykonať ten istý
trest za jeden skutok dvakrát, čo neumožňuje žiadne ustanovenie Trestného zákona. Nezohľadnenie
predmetného odsúdenia pritom môže zakladať porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle
Ústavy SR. Vo vzťahu k druhému bodu rozsudku obžalovaný opätovne poukázal na odsúdenie vo
veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 0T/269/2020 a to v tom smere, že súd mal

postupovať podľa § 44 Tr. zák. a upustiť od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnili obžalovaný N. G., jeho obhajca a prokurátorka krajskej prokuratúry. Na tomto verejnom
zasadnutí krajský súd doplnil dokazovanie čítaním podstatného obsahu súdneho spisu Okresného súdu

Bratislava II vedeného pod sp. zn. 0T/269/2020.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom poukázal na to, že obžalovaný
na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku, ako aj na to, že obžalovaný je otcom
troch maloletých detí, ktoré sú odkázané na jeho výživu. Obžalovaný taktiež spolupracoval s orgánmi

činnými v trestnom konaní, k spáchaniu trestnej činnosti sa priznal a svoje konanie úprimne oľutoval. Boli
tak naplnené dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák. V posudzovanej veci boli
splnené podmienky na postup podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. Vzhľadom na uvedené obhajca
navrhoval, aby krajský súd vyhovel podanému odvolaniu, zrušil výrok o treste a sám rozhodol tak, že
použije uvedené zmierňovacie ustanovenie a obžalovanému uloží výchovný trest nespojený s výkonom

trestu odňatia slobody. Alternatívne navrhoval upustiť od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť
ako nedôvodné. Poukázala pritom na skutočnosť, že obžalovaný spáchal posudzovanú trestnú činnosť
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Obžalovaný N. G. na verejnom zasadnutí uviedol, že účel splní aj alternatívny druh trestu. Zdôraznil, že
sa stará o tri maloleté deti, pričom jeho život sa skomplikoval vzniknutou pandémiou, čo bolo spúšťačom
pre ním páchanú trestnú činnosť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§
306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného N.a G.a nie je
dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným vyššie uvedeným
ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie

správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z
uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podaniemimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Takéto
chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu zo strany
obžalovaného iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku, a z toho vyplývajúceho rozsahu
prieskumnej povinnosti, odvolací súd už nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia
skutku.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný N. G. na hlavnom pojednávaní konanom
05.08.2020 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. c/ Tr. por., t. j. že nepopiera spáchanie skutkov
uvedených v obžalobe, čo sa v zmysle § 257 ods. 4 Tr. por. považuje za priznanie spáchania skutkov,
následne samosudca okresného súdu prijal vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Je
nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného poučil o jeho právach, o zmysle
priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd prvého stupňa obžalovanému položil podľa

§ 257 ods. 5 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ h/ Tr. por. otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne
a až potom rozhodol okresný súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovaného
prijíma a súčasne podľa § 257 ods. 8 Tr. por. vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný
priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal
iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania obžalovaného, ktoré mohlo smerovať výlučne do výroku o treste napadnutého

rozsudku, krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že obžalovanému N.ovi G.ovi bol v predmetnej
trestnej veci uložený primeraný a spravodlivý trest, vrátane jeho výmery.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky

skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel
trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie
predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák.

základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery
na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho

vyplynúť.

Prvostupňový súd pri ukladaní trestu prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Pri zisťovaní poľahčujúcich a
priťažujúcichokolnostívšakokresnýsúdpochybil,keďnevzhliadolexistenciuniektorejztýchtookolností,

nakoľko v danom prípade bolo možné obžalovanému priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom,
že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.)
a súčasne aj priťažujúcu okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.).
Na priznanie a oľutovanie trestného činu zo strany obžalovaného možno usudzovať tak z jeho výpovede
v prípravnom konaní v spojení s jeho vyhlásením, že nepopiera spáchanie skutku a s jeho následnými

prejavmi pri záverečnej reči a poslednom slove.

I napriek uvedenému pochybeniu, okresný súd ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
správne a vo výroku o treste správne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák.

Pokiaľ ide o obhajobou prezentovanú existenciu poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní pri
objasňovaní trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní (§ 36 písm. n/ Tr. zák.), krajský súd
uvádza, že k žiadnemu takému aktívnemu konaniu, ktoré by prispelo k objasneniu trestnej činnosti
nad rámec vykonaného vyšetrovania, zo strany obžalovaného nedošlo. Z tohto hľadiska preto uvedenúpoľahčujúcu okolnosť obžalovanému pričítať nemožno. Obžalovanému však nebolo možné prisúdiť
ako priťažujúcu okolnosť ani jeho predchádzajúce odsúdenia za trestné činy (§ 37 písm. m/ Tr. zák.),
nakoľko z troch záznamov v odpise registra trestov sa v dvoch prípadoch na neho hľadí, akoby

nebol odsúdený, pričom posledné odsúdenie je skutkovou okolnosťou zakladajúcou naplnenie znaku
kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu krádeže (§ 212 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.) a preto naň nie je
možné prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť (§ 38 ods. 1 Tr. zák.).

Za situácie, keď pomer zistených a ustálených priťažujúcich a poľahčujúcich okolností bol rovnaký,

neprichádzalo do úvahy znižovanie alebo zvyšovanie príslušnej hranice trestnej sadzby uvedenej v
osobitnej časti Trestného zákona o jednu tretinu.

Nakoľko v posudzovanej veci sa vychádzalo z rozpätia trestnej sadzby od 6 mesiacov do 3 rokov, v
jej rámci bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, t. j. na samej dolnej
hranici trestnej sadzby. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o trest primeraný, keďže obžalovaný sa

už v minulosti opakovane dopustil trestnej činnosti, pričom predchádzajúce výchovné podmienečné
tresty odňatia slobody na neho nemali žiaden vplyv. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že z
hľadiska posudzovania osoby páchateľa bolo možné pri ukladaní trestu vychádzať zo zmienenej
predchádzajúcej trestnej činnosti obžalovaného, nakoľko fikciu neodsúdenia nemožno stotožňovať s
fikciou nespáchania trestnej činnosti. Ide totiž o dve rozdielne právne skutočnosti s rôznymi právnymi

dôsledkami. Opodstatnenosť súdom prvého stupňa uloženého trestu dokumentuje tiež ten fakt, že
obžalovaný sa stíhaných trestných činov dopustil počas plynutia skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II z 03.06.2020, sp. zn. 0T/143/2020 a od ich
spáchania ho teda neodradila ani hrozba nariadenia výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody. Nevyhnutnosť represívneho pôsobenia na obžalovaného v podobe nepodmienečného trestu

odňatia slobody je daná tiež tým, že obžalovaný sa stíhanej trestnej činnosti dopustil iba niečo vyše
mesiaca po uvedenom odsúdení.

S poukazom tak na charakter skutku, ako aj osobu obžalovaného, krajský súd dospel k záveru, že
uloženie trestu odňatia slobody v nižšej výmere, než akú obžalovanému N.ovi G.ovi uložil prvostupňový

súd v napadnutom rozsudku, nie je dôvodné a ani možné, nakoľko tomu bránia všetky vyššie
uvedené skutočnosti a v konečnom dôsledku aj ustanovenie § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. Do úvahy
neprichádzalo ani uloženie iného druhu trestu nespojeného s výkonom trestu odňatia slobody, keďže
určenie alternatívneho druhu trestu by sa výrazným spôsobom vymykalo požiadavke na dosiahnutie
účelu trestu. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré

mu účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je súčasne nevyhnutné na obžalovaného
pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v
sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských
noriem,aletiežjehovývojzhľadiskamožnéhopáchaniatrestnejčinnostiavneposlednomradeprispieva
k naplneniu ďalšej funkcie trestu, ktorou je ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti.

Vzhľadom na uvedené, požiadavka obžalovaného, aby mu odvolací súd uložil trest odňatia slobody v
nižšej výmere, resp. iný druh trestu nespojený s trestom odňatia slobody, bola zjavne neopodstatnená.
Vychádzajúc zo zásad pre ukladanie trestov a z trestnej sadzby upravenej v § 212 ods. 2 Tr. zák., súdom
prvého stupňa uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov rozhodne nemožno považovať za

neprimerane prísny a to ani so zreteľom na samotnú povahu spáchaného trestného činu.

Okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za

úmyselný trestný čin (§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.).

Pokiaľ obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania namietal, že mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 6 mesiacov za jednu protiprávnu činnosť dvakrát a to so zreteľom na jeho odsúdenie
trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II z 13.09.2020, sp. zn. 0T/269/2020, právoplatným dňa

14.10.2020, tak krajský súd konštatuje, že uvedeným rozhodnutím bol obžalovaný N. G. právoplatne
odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., ktorých sa dopustil dňa 10.09.2020.
Ide teda o zjavne úplne iný skutok, než pre ktorý je trestne stíhaný v posudzovanej trestnej veci.V prejednávanom prípade nemôže ísť ani o súbeh k trestným činom spáchaným dňa 10.09.2020,
keďže dňa 10.07.2020, teda ešte pred ich spáchaním, bol obžalovanému N.ovi G.ovi doručený trestný
rozkaz vydaný v tejto trestnej veci (voči ktorému obžalovaný podal odpor). V tejto súvislosti odvolací

súd dopĺňa, že pre účely posúdenia, či v danom prípade ide o súbeh trestných činov (odôvodňujúci
uloženie súhrnného trestu) alebo recidívu (ako dôvodu na uloženie trestu samostatného), je rozhodujúci
časový okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa za niektorý z trestných činov
(skutkov) toho istého páchateľa. Taký účinok (vyhlásenia rozsudku) má podľa § 353 ods. 8 Tr. por.
aj doručenie trestného rozkazu obvinenému. Na uvedený účinok nemá vplyv, ak je rozsudok súdu

prvého stupňa zrušený súdom vyššieho stupňa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku alebo ak
dôjde k zrušeniu trestného rozkazu zo zákona na základe podaného odporu (§ 355 ods. 10 Tr. por.),
pokiaľ v ďalšom priebehu trestného konania dôjde k právoplatnému odsúdeniu za dotknutý trestný čin
(Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2018, Tpj
31/2018, publikované v Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
7/2018 pod č. 59). Z uvedeného dôvodu nejde o súbeh trestných činov, ale o recidívu, preto súd prvého

stupňa postupoval správne, ak obžalovanému uložil trest odňatia slobody ako trest samostatný. Keďže
neboli splnené podmienky na ukladanie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák., nemohli byť
splnené ani podmienky na upustenie od uloženia súhrnného trestu (§ 44 Tr. zák.), pričom z hľadiska
potrebyzabezpečeniaochranyspoločnostianápravypáchateľabysúdnemoholuvažovaťanioupustení
od ďalšieho trestu.

Vo vzťahu k tým argumentom obžalovaného, ktorými poukazoval na priznanie a oľutovanie spáchaných
trestných činov, ako aj na svoje rodinné pomery, nadriadený súd konštatuje, že uloženie trestu odňatia
slobody na samej dolnej hranici ustanovenej trestnej sadzby možno považovať za adekvátne aj so
zreteľom na uvedený postoj obžalovaného k ním spáchaným trestným činom a k jeho osobným

a rodinným pomerom. Na základe všetkých vyššie popísaných skutočností možno konštatovať, že
uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému nebránilo ani ustanovenie § 34 ods.
3 Tr. zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Odvolací súd tak na podklade uvedených úvah, keďže nezistil žiadny relevantný dôvod na prípadnú
zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolanie obžalovaného N.a G.a podľa § 319 Tr. por. ako
nedôvodné zamietol.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.