Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 30, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/63/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820204920
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3820204920.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcov 1/ O. a 2/ D., zastúpených M., proti
žalovaným 1/ O., nezistený vlastník, toho času pobyt neznámy, 2/ A., nezistený vlastník, toho času pobyt
neznámy a 3/ V. nezistený vlastník, toho času pobyt neznámy, zastúpeným Z., o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa

23. júla 2021, č. k. 12C/33/2020-94, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ - 3/ n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením zo dňa 23. júla 2021 č. k. 12C/33/2020-94 súd prvej inštancie konanie zastavil.

Žalovaným 1/ - 3/ voči žalobcom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že sa žalobcovia
domáhali, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v k.ú. A.. Z. prvej inštancie ex offo zisťoval procesnú spôsobilosť žalovaných. Z pozemno-knižnej
vložky č. XX a č. XXX zistil, že žalované 1/ a 2/ boli v už v roku 1909 plnoleté a žalovaná 3/ bola
maloletá. Z rozsudku zo dňa 28.01.1971 č.k. 5C 320/70-11, a návrhu v predmetnej veci, ktoré listiny
predložili sami žalobcovia, súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 1/ O. má v záhlaví vyššie uvedeného

rozsudku dátum narodenia XX.XX.XXXX s tým, že v tom čase bola na neznámom mieste v USA a
žalovaná 2/ A., má dátum narodenia XX.XX.XXXX s tým, že v tom čase bola na neznámom mieste vo
Francúzsku. Z vyššie uvedených zistení tunajšieho súdu potom vyplynulo, že ku dňu podania žaloby na
súd v predmetnej veci (16.11.2020) by mala žalovaná 1/ takmer 132 rokov, žalovaná 2/ takmer 125 rokov
a žalovaná 3/, keďže už 17.05.1909 ako maloletá dedila, a teda v tom čase už žila viac ako 111 rokov.
Z tohto zisteného stavu vyvodil, že žalobca označil na strane žalovaných fyzické osoby, ktoré v čase

podania žaloby boli vzhľadom na predpokladaný vek osobami zrejme zomrelými. Ak určitá „osoba“ už
v čase podania žaloby nemá spôsobilosť byť stranou sporu, tento nedostatok nie je možné dodatočne
odstrániť (po podaní žaloby), nakoľko nedošlo k účinnému podaniu žaloby, a to bez zreteľa na to, na
akej strane takýto subjekt vystupuje. Pokiaľ v čase podania žaloby ten, kto je označený za stranu sporu
nežil, nie sú s podaním žaloby spojené hmotnoprávne účinky podania žaloby. Ide o
neodstrániteľnú vadu konania, ktorej následkom je obligatórne zastavenie konania. Vzhľadom na vyššie

uvedené zistenia v zmysle § 61, § 62 a § 161 ods. 1, 2 CSP súd konanie zastavil.

2. Proti uzneseniu podali žalobcovia včas odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutieavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Žalobcoviasnázorom
súdu prvej inštancie nesúhlasia a považujú jeho rozhodnutie za právne nedôvodné a neopodstatnené.
Súd prvej inštancie podľa nich pochybil pri aplikácii § 61, § 62 a § 161 ods. 1, 2 CSP vo vzťahu

k špeciálnym hmotnoprávnym predpisom zákon č. 180/1992 Z.z. § 16a,b § 13 zákon č. 229/1991 Zb. o
pôde (reštitučný zákon o pôde ) § 18 a zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách§ 34 ods. 3, 11 o oprávnení SPF zastupovať neznámych vlastníkov pred súdom vo vzťahu k otázke
procesnej subjektivity neznámych vlastníkov. Odvodzovali, že špeciálne právne predpisy vytvorili určitú
osobitnú výnimku z vyššie uvedených procesno-právnych predpisov, aby aj nepochybne zomrelé osoby

mohli byť účastníkmi konania (správne stranami sporu - pozn. odvolacieho súdu) zastúpené zákonným
zástupcom „SPF“, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov nezistených
vlastníkov (aby táto osobitná skupina osôb neutrpela na svojich právach). Lex specialis má v právnom
štáte vždy prednosť a platnosť pred lex generali. Poukázali na „stanovisko NS SR sp.zn 8Cdo 31/2018 z
15.04.2019“. Sú toho názoru, že žalované môžu v predmetnom súdnom konaní vystupovať

na strane žalovaných ako strana sporu, ktorú zastupuje zo zákona zástupca „SPF“. Žalobcovia ďalej
poukazujú na skutočnosť, že žalovaná 1/ je skutočne neznámym - nezisteným vlastníkom, identifikátory
uvedené na LV XXXX pri jej osobe k boli nesprávne a chybné, preto ich kataster opravil (v konaní X
14/2021).

3. Zástupca žalovaných 1/ - 3/ k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu

ponecháva na voľnu úvahu súdu.

4. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v medziach daných podľa
§§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387

ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

5. V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že uznesenie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho
skutkového a právneho záveru, je odôvodnené riadne a správne, preto sa odvolací súd plne stotožňuje s
dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a v celom rozsahu na ne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje.

6. Podľa čl. 2 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.

7. Odvolací súd po preskúmaní veci k záveru, že súd prvej inštancie riešil otázku procesnej subjektivity
tzv. neznámych vlastníkov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ako mu ukladá čl. 2 C.s.p.
8. Ako záväzné pre odpoveď na predmetnú otázku poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp.zn. 6 Cdo/11/2016. Podľa tohto rozhodnutia cit.
„V záujme spriechodnenia procesu usporiadania vlastníckych vzťahov k
pozemkom a i obnovenia dostatočne hodnoverného spôsobu evidencie práv k nehnuteľnostiam, ktorý
sa v tuzemských podmienkach vytratil prakticky v súvislosti s opustením intabulačného princípu a
stratou niekdajšieho významu inštitútu pozemkovej knihy, bol o. i. ustanovený zákonný mechanizmus

nakladania Slovenského pozemkového fondu 1. s pozemkami, ktorých vlastník je známy, ale ktorého
miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie je známe (podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. c/ zákona 180) a 2.
pozemkami, ktorých vlastník nie je známy (podľa písmena d/ rovnakého ustanovenia). Pre obe takéto
kategórie pozemkov zákon zaviedol i legislatívnu skratku „pozemky s nezisteným vlastníkom“ (tu por.
i čl. I § 13 a § 16 ods. 1 písm. b/ zákona 180); pričom pri takýchto vlastníkoch (resp. pozemkoch),

ako aj pri pozemkoch, ktorých vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v
súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií alebo ak sa nepreukáže
inak (čl. I § 16 ods. 1 písm. c/ zákona 180) zákon priznáva na to určenej právnickej osobe (ktorou je
práve Slovenský pozemkový fond) oprávnenie na zastupovanie vlastníkov v konaniach pred súdmi a
inými orgánmi verejnej správy (čl. I § 16 ods. 2 zákona 180). Priblížená právna konštrukcia podľa názoru

dovolacieho súdu spôsobuje udržateľnosť označenia Slovenského pozemkového fondu za zástupcu
presne označeného (a i v žalobe či v inom podaní určenom súdu prinajmenšom menom a priezviskom
identifikovaného) evidovaného vlastníka len u vlastníkov pozemkov spadajúcich do rámca definície
z ustanovenia čl. I § 8 ods. 1 písm. c/ zákona 180, teda len u tých, o ktorých je nepochybné, že
existujú (čo u fyzických osôb znamená, že ešte žijú a u právnických osôb, že vznikli a dosiaľ nezanikli)

a znakom ich neznámosti je neznámosť ich adresy alebo sídla (prinášajúca problém komunikácie s
takýmito vlastníkmi a aj ich bezproblémového zapojenia do súdnych či iných konaní, týkajúcich sa ich
nehnuteľného majetku). Takéto označenie ale naopak nemôže prichádzať do úvahy u tých vlastníkov,
ktorí nie sú známi vôbec, spravidla preto, že pôvodný vlastník už neexistuje a nie je zrejmé, kto je jehoprávnym nástupcom. Každý pokus tvrdiť opak by bol pripustením možnosti vykonania súdneho konania
a vydania v ňom i vecného rozhodnutia o predmete sporu aj za cenu neexistencie jednej z
podmienok konania, či presnejšie pri zaťažení konania neodstrániteľnou prekážkou, brániacou jeho

ďalšiemu pokračovaniu a takto tiež popretím jedného zo základov, na ktorých stojí civilný proces. Je totiž
všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania alebo tiež tzv. notorietou (tu por. i
§ 121 O. s. p. dnes § 186 C.s.p.- pozn. odvolacieho súdu), že mŕtva fyzická osoba ani už zaniknutá
osoba právnická nemajú spôsobilosť mať práva a povinnosti, s nedostatkom takejto spôsobilosti ide
takpovediac ruku v ruke i nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a ak takáto skutočnosť

je tu už v čase začatia konania (na rozdiel od úmrtia fyzickej osoby či zániku osoby právnickej až
v jeho priebehu, za určitých okolností reparovateľných postupmi podľa § 107 O. s.
p.), vadu spočívajúcu v snahe o zapojenie takéhoto „subjektu“ do súdneho konania nejde napraviť
žiadnym spôsobom, ale pri postavení súdu pred takúto procesnú situáciu musí dôjsť (bez ďalšieho) v
časti dotknutej takouto vadou k zastaveniu konania (podľa § 19 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. -
dnes § 61 a § 161 C.s.p.). Riešením, ako tento problém preklenúť, sa javí len druhové pomenovanie

označenia účastníka majúceho byť zastúpeného Slovenským pozemkovým fondom v takomto prípade,
napr. spôsobom „Neznámy (resp. nezistený) vlastník nehnuteľností ..., zast. Slovenským pozemkovým
fondom ...“ alebo „Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka
menom ..., zast. Slovenským pozemkovým fondom, ...“.

9. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozoznáva dva druhy
neznámych/nezistených vlastníkov, pričom pri neznámych/nezistených vlastníkoch, pri ktorých je
zrejmé, že by už nemali žiť, je nutné žalovať „neznámych nezistených právnych nástupcov po
nezistených vlastníkoch menom....“ zastúpených Slovenským pozemkovým fondom.

10. Žalobcoviauviedli,žesvojnázoropierajúouznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky sp.zn.
8 Cdo 31/2018 z 15. apríla 2019. Toto uznesenie však vychádza práve z vyššie citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/11/2016, ktoré aj v odsekoch 51 a 52
odôvodnenia cituje.

11. Žalobcovia pri interpretácii uvedeného rozhodnutia opomenuli, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
jasne vyjadril, že predpokladom pre to, aby bolo možné v sporovom konaní vec prejednať s nezisteným
vlastníkom zastúpeným Slovenským pozemkovým fondom je jeho existencia, čo u fyzickej osoby
znamená, že ešte žije, a u právnickej osoby, že vznikla a dosiaľ nezanikla. K tejto otázke Najvyšší súd
Slovenskej republiky v zmieňovanom uznesení sp. zn. 6 Cdo/11/2016 formuloval záver, že

neodstrániteľnú prekážku zakladá už skutočnosť, že „s prihliadnutím k bežnej i najdlhšej
známej dĺžke života sa to (že strana žije - pozn. odvolacieho súdu) nejaví pravdepodobným, resp. javí
omnoho menej pravdepodobným než možnosť opačná. Zostáva dodať, že v tomto konkrétnom prípade
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhliadol na strane subjektu prekážku konania preto, že nepovažoval
za pravdepodobné, aby ešte žil vo veku 122 rokov.

12. V danej veci možno podľa názoru odvolacieho súdu rovnaký záver prijať aj vo vzťahu k žalovaným 1/
- 3/, ktorých smrť, odhliadnuc od toho, že ju tvrdia samotní žalobcovia, javí sa byť vysoko pravdepodobná
vzhľadom na vek, ktorého by sa ku dňu podania žaloby dožili (žalovaná 1/ takmer 132 rokov, žalovaná
2/ takmer 125 rokov a žalovaná 3/ viac ako 111 rokov).

13. Súd prvej inštancie upozorňoval žalobcov na tento nedostatok, prekážku konania v priebehu sporu
vo výzve na späťvzatie žaloby podľa § 138 C.s.p. po vykonanom predbežnom právnom posúdení veci,
pričom odkázal žalobcov na citované uznesenie sp. zn. 8 Cdo 31/2018, ktoré obsahuje návod na možné
riešenie problému. Žalobcovia však na uvedenú výzvu takýmto spôsobom nereagovali a označenie

žalovaných v žalobe ponechali.

14. Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon
priznáva. Procesná subjektivita zodpovedá spôsobilosti mať práva a povinnosti v zmysle § 7
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Fyzické osoby nadobúdajú spôsobilosť mať práva a povinnosti v zásade

narodením, ich spôsobilosť mať práva a povinnosti zaniká smrťou.

15. Procesná subjektivita je jednou zo základných procesných podmienok; jej absencia je
neodstrániteľnou prekážkou konania. Vyplýva to z toho, že procesnoprávna subjektivita je odvodená odhmotnoprávnej spôsobilosti mať práva a povinnosti. To, že daný „subjekt“ nie je spôsobilý mať práva
a povinnosti podľa hmotného práva, má ten dôsledok, že nemá ani procesné práva. Ak určitá „osoba“
už v čase podania žaloby nemá procesnoprávnu subjektivitu, tento nedostatok nie je možné dodatočne

odstrániť (po podaní žaloby), nakoľko nedošlo k účinnému podaniu žaloby, a to bez zreteľa na to, na
akej strane takýto subjekt vystupuje. Pokiaľ v čase podania žaloby ten, kto je v nej označený za stranu
sporu, nežil, nie sú s podaním žaloby spojené hmotnoprávne účinky podania žaloby. Takýto nedostatok
nemožno odstrániť. Skutočnosť, že v čase podania absentuje procesnoprávna subjektivita,
má vždy za následok zastavenie konania.

16. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 256
ods. 1. Žalobcovia síce zavinili zastavenie konania, avšak náhradu trov konania nie je komu priznať. Na
žalovanej strane niet nikoho, komu by vzniklo právo na náhradu trov konania. (pozri Mazák, J., Šoltýs, Ľ.
Trovy konania v civilnom procese. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 1997, s. 76). Žalované sa
nestali stranou sporu a len strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Preto odvolací súd rozhodol,

že žalovaným 1/ - 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).