Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 26, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/140/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215221585
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1215221585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: Ľ. C. J. Z. H. Z. N.
A. P. E. S. , N. F. X.X.XXXX, C. A. A., B.N. Č.. XX, zastúpený Mgr. Matejom Krajčim, PhD., advokátom,
Bratislava, Záhradnícka č. 51, proti žalovanému: FMD Media, a.s., IČO: 47 237 601, Bratislava, Palisády
č. 29/A, zastúpený JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Bratislava, Rudnayovo námestie č. 1, o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II. zo dňa 23. januára 2018, č.k. 10 C 369/2015-420, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave p o k r a č u j e v konaní so spoločnosťou FMD Media, a.s., IČO: 47 237
601, Bratislava, Palisády č. 29/A, ako právnym nástupcom žalovaného Nový čas, a.s., IČO: 51 249 979,
Bratislava, Prievozská č. 14.

II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23. januára 2018, č.k. 10 C 369/2015-420,

- vo výroku, ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku, ktorým žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, m e n í tak, že
žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 23.1.2018, č.k. 10 C 369/2015-420, žalobu zamietol

a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu
dňa 10.9.2015, ktorou sa žalobca voči pôvodne žalovanému, a to spoločnosti Ringier Axel Springer
Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, Bratislava, Prievozská č. 14 (prvoinštančný súd
uznesením zo dňa 15.11.2018, č.k. 10 C 369/2015-514, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2019,
v spojení s opravným uznesením zo dňa 29.5.2019, č.k. 10 C 369/2015-519, pokračoval v konaní s
právnym nástupcom žalovaného Nový čas, IČO: 51 249 979, Bratislava, Prievozská č. 14), domáhal
ochranyosobnostianáhradynemajetkovejujmy.Žalobcažalobuodôvodniltým,žežalovanýuverejňoval

v denníku Nový čas a na internetovej stránke www.cas.sk články, v ktorých sa o ňom dehonestujúco/
difamačne vyjadroval vo vzťahu k jeho policajnému zákroku zo dňa 27.9.2014, publikoval ich s jeho
podobizňou, ako aj celým jeho menom a priezviskom, v niektorých prípadoch v spojení s
jeho vekom a naviac v niektorých článkoch bez jeho súhlasu informoval o jeho súkromí. Ide o články
uverejnené v dňoch 15.10.2014 až 17.12.2014 v Novom čase s titulkami: Brutálny zásah policajtov
pre chýbajúcu nálepku STK. Surový útok na bezbrannú ženu; Hanba policajtom! Brutálny útok na

bezbrannú ženu!; Policajná brutalita na ženu: Nové dôkazy!; Policajt mi poslal výsmešný odkaz! Čo
hovoria dokumenty o C.; Policajt C. C. bol na koberčeku: Mesiac bude mimo služby; Vyzliekli ho z
uniformy!; Inšpekcia pritlačila na agresívneho policajta C.. Za útok na ženy až 8 rokov basy!; PolicajtC. (40) skončil vo väzbe: Pred sudcu v putách! Nechali ho v chládku!; Napadnutá V.
(25) reaguje na C. v putách: Som rada, že nám nemôže nič urobiť!; Obete C.: Pohľad na putá ich
upokojil!; C. riešili už aj poslanci. Galko: Pri policajtovom zásahu zomrel mladík; C. bol prítomný pri

zásahu, pri ktorom zomrel človek: Polícia prezradila detaily!; Na sociálnych sieťach policajta zatracujú aj
podporujú. Vznikla zbierka pre C.; Krajský súd rozhodol v prípade kontroverzného zákroku. Policajt C.
zostane za mrežami!; Kontroverzný muž zákona C. prvý deň na slobode. Navštívil kamošov na policajnej
stanici!; C. po 50 dňoch so svojou láskou. Naučil sa vo väzbe dobrým spôsobom?; C. má nabúrané
auto. Ďalej ide o články uverejnené v dňoch 16.10.2014 a 4.6.2015 na internetovej stránke žalovaného:

Brutálny policajt z VIDEA má veľký problém: Šokujúce svedectvá jeho ďalších obetí!; V., ktorá natočila
video z brutálneho zásahu: Policajt jej poslal odkaz, z ktorého ju zamrazilo! Čo hovoria dokumenty
o C.; Ďalšie desivé svedectvo o vyčíňaní policajta C.: Zlom mu ju, zlom! Mal kričať ako nepríčetný;
Brutálny policajný zásah v Bratislave neostal bez odozvy: Pre C. to má dohru!; Kauza brutálneho
zásahu policajta C.: Inšpekcia už začala konať!; Kauza agresívneho policajta C. pokračuje: trestné
stíhanie!; Prípad brutálneho zákroku C.: Ženy z videa vypočúvali dlhé hodiny!; Kauza agresívneho

policajta pokračuje: C. hrozí trest až 8 rokov!; Kontroverznému policajtovi hrozí až 8 rokov, naďalej sa
dejú zvláštne veci: Bojí sa C. väzenia?; Škandalózny policajt C. v rukách vlastných kolegov: Neoholený,
strhaný a v putách!; Kauza C. naberá na obrátkach: Policajt skončil v putách, V. mu poslala drsný
odkaz!; Exminister Galko: pri zásahu policajta C. zomrel človek ( 22)!; Tiefenbach bol prítomný na
zásahu, pri ktorom zomrel človek: polícia prezradila detaily!; Čo bude s agresívnym policajtom? V

kauze s C. ide do tuhého!; Súd rozhodol o osude policajta z brutálneho zásahu: Dostal
sa C. z väzby na slobodu?; Obávaný policajt opustil brány väznice v Leopoldove: C. je na slobode!;
Kontroverzný policajt C. už nesedí za mrežami: Takto spokojne opúšťal väzenie!; Kontroverzný muž
zákona C. prvý deň na slobode: Navštívil kamošov na policajnej stanici!; Policajt z brutálneho zásahu
prichytený: Takto C. nepoznáte!; Na obávaného policajta C. sa lepí smola: búračka!; Spravodlivosť

existuje! C. po brutálnom zásahu ako policajt skončil, s uniformou sa môže rozlúčiť!; C. šokuje novým
zamestnaním, jeho kolegovia krútia hlavami: Je to poriadna irónia!; Kauza C. napreduje: Prokurátor
už podal na ex policajta obžalobu! Žalobca dôvodil, že pre uvedené články je charakteristické, že je
v nich vykresľovaný difamačne ako násilnícky, agresívny, neľudský, bezcharakterný, surový človek. Je
označovaný ako brutálny, agresívny, obávaný, kontroverzný, škandalózny policajt, či policajt brutálneho

zásahu. Jeho zákrok je nazývaný ako brutálny, tvrdý, agresívny. Články sú založené vo veľkej miere
na nepodložených, nedostatočných a nepreukázaných informáciách, ktoré skresľujú pohľad čitateľov
na jeho osobu i na predmetný policajný zákrok, je v nich badať snahu o ovplyvnenie verejnej mienky a
zmenu pohľadu na jeho osobu, ktorý bol do času policajného zákroku hodnotený vždy pozitívne a ako
policajt aj viackrát odmenený. V uvedených článkoch je porušená zásada prezumpcie neviny,

nakoľko sa o ňom píše ako o právoplatne odsúdenej osobe, odsúdeniahodným spôsobom
i napriek tomu, že je doposiaľ v pozícii obvineného z trestného činu zneužitia právomoci
verejného činiteľa a obmedzovania osobnej slobody, nie osoby právoplatne odsúdenej z týchto trestných
činov. Namietal, že žalovaný zverejňoval jeho celé meno a priezvisko, jeho podobizeň, vek, teda osobné
údaje,ktorýmiboljednoznačneidentifikovaný,údajezjehosúkromnéhoživota,podobizeňjehopriateľky,

zverejnené bez jeho súhlasu. Nebol právoplatne odsúdený, musí byť považovaný za nevinného a v
takomprípadejeajprávonainformácieobmedzené.Žiadal,abysúdrozhodoltak,žežalovanýjepovinný
zdržať sa uverejňovania článkov o ňom s nepravdivými a difamujúcimi výrokmi, ako
aj uverejňovania jeho mena, priezviska a podobizne; žalovaný je povinný do 5 dní od právoplatnosti
rozsudku verejne sa mu ospravedlniť za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti,

a to písomne, zverejnením dobre viditeľného, ničím neprekrytého ospravedlnenia veľkými tlačenými
písmenami o veľkosti 13 mm (titulok) a 8 mm (text ospravedlnenia) na titulnej strane a nasledujúcej
strane aktuálneho vydania denníka Nový čas a na internetovej stránke www.cas.sk, s nasledujúcim
obsahom: „Ospravedlnenie C. C.“ Vydavateľstvo Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., uverejnilo v
denníku Nový čas a na internetovej stránke www.cas.sk o C. C. články, konkrétne: (vyššie uvedené

články s dňom ich uverejnenia, poznámka sudcu), v ktorých boli v súvislosti s policajným zákrokom
C. C. vykonanom dňa 27.9.2014 v čase 9,30 hod. na Dolnozemskej ulici v Bratislave, uvedené o C.
C. nepravdivé a difamačné informácie a zároveň bolo v týchto článkoch neoprávnene použité meno,
priezvisko a fotografia - podobizeň C. C., ktoré hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv -
občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia C. C.. Za uverejnenie týchto nepravdivých a

difamačných informácií a za neoprávnené uverejnenie mena, priezviska a podobizne C. C. a s
tým súvisiace zásahy do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia C. C., sa vydavateľstvo Ringier
axel Springer Slovakia, a.s., C. C. ospravedlňuje.“ V doplnenom podaní zo dňa 12.10.2015 (č.l. 57spisu) žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 60.000,- € titulom náhrady
nemajetkovejujmydo5dníodprávoplatnostirozsudkuinanáhradutrovkonaniaaprávnehozastúpenia.

2. Skutkový stav mal súd prvej inštancie preukázaný výsluchom strán sporu a svedka M. F., obsahom
článkov a reakcií verejnosti, prehratím videozáznamu z policajného zásahu
žalobcu, obsahom pripojeného služobného spisu žalobcu z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Žalobca zotrval na svojej žalobe, dodal že mediálnou štvanicou Nového času, ktorá prebiehala cca 3
roky na neho i jeho rodinu, mu bola spôsobená osobná a spoločenská ujma. Prišiel o svoju

slobodu, prácu, byt len preto, že 13 rokov poctivo vykonával svoju prácu. Mal viac ako 1.000 zadržaných.
K spornému policajnému zásahu uviedol, že je nevinný, bol pri jeho výkone napadnutý staršou pani
A.. Vinou Nového času sa nemohol jeden a pol roka zamestnať, teraz pracuje v Easy Taxi, sú s ním
spokojní, čaká na koniec súdneho procesu a chcel by sa vrátiť k polícii. Sústavne bol prenasledovaný
rôznymi narkomanmi, asociálmi, s ktorými prišiel ako policajt do styku, títo sa vyhrážali aj jeho rodine,
napadli ho na ulici a vykrikovali, že si o ňom prečítali v Novom čase. Prenasledovali ho i novinári, ktorí

boli okamžite prítomní pri jeho dopravnej nehode. Video nebolo úplné, bolo s ním manipulované zo
strany údajných poškodených, čo preukázalo aj znalecké dokazovanie. Nie je na ňom zachytené jeho
napadnutie zo strany staršej pani A., ktorá sa mu neskôr za to ospravedlnila. Jeho kolega B. hovoril
nepravdy, predal ho za funkciu na Inšpekcii Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Bolo to vykonané
na policajnú objednávku, pretože p. Galko bol vtedy proti p. Kaliňákovi, ktorý ho suspendoval, aby

sa ochránil. Žalovaný tvrdil, že hodnotiace úsudky, ktoré boli vyslovené v namietaných článkoch, mali
reálny skutkový základ. Žalobca bezdôvodne použil hrubú silu voči bezbrannej žene, zaobchádzal s
ňou nešetrne a spôsobom, ktorý vyvolal pohoršenie verejnosti. Novinári majú právo vyjadriť sa takýmto
spôsobom vo vzťahu k použitiu sily zo strany verejného činiteľa. Vodička bola žalobcom zastavená len z
dôvodov osvedčenia STK. Absolútne tu chýba proporcionalita použitých donucovacích prostriedkov. Ako

neprimeraný zhodnotil zásah i samotný minister vnútra Slovenskej republiky a bezpečnostný analytik
V. D.. Poprel tvrdenia žalobcu, že bol z jeho strany prenasledovaný, ako aj že účelom uverejnenia
namietaných článkov bolo ovplyvňovanie verejnej mienky v neprospech žalobcu. Primárnym motívom
konania žalovaného bolo informovanie verejnosti o otázkach verejného záujmu. Z jeho strany nedošlo
anikporušeniuprincípuprezumpcieneviny,pretožežalobcabolvždyoznačenýakoobvinený,podozrivý,

či obžalovaný, takže bolo uvedené jeho konkrétne procesné postavenie, v ktorom sa práve nachádzal.
Bola mu daná možnosť vyjadriť sa k predmetnej udalosti, pričom jeho vyjadrenie, že „je to hlúposť“,
bolo uverejnené v článku zo dňa 16.10.2014. Svedok M. F. uviedol, že ako novinár „na voľnej nohe“
pracuje a píše články pre žalovaného, písal články aj o žalobcovi v čase, keď sa na verejnosť
dostal jeho incident. Čerpal informácie predovšetkým zo zverejneného videa, vyjadrení Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, išlo o e-mailovú
korešpondenciu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky najskôr napísalo, že skutok prešetruje, potom
že žalobca bol obvinený zo zneužívania právomoci, ďalej že už nie je policajt, že bol prepustený a
napokon že bol obžalovaný zo zneužívania právomoci. Po vzhliadnutí videa má za to, že išlo o brutálny
zásah proti žene, ktorá nespáchala žiadny trestný čin, nebol dôvod na to, aby sa takto postupovalo

voči niekomu, kto napríklad nemal pri sebe občiansky, alebo vodičský preukaz. Na videu bolo vidno
ako žalobca ženu silno stlačil, jej pri tom spadli okuliare, vyzeralo to, ako keby ju vtláčal do kufra auta,
pričom ona kričala. Konanie žalobcu bolo neprimerané. On mal aj osobnú skúsenosť s predvedením, ale
nič podobné sa mu nestalo. Záujmom, ktorý sledoval pri písaní článkov, bolo poukázať na brutalitu pri
policajnýchzásahoch.Vočižalobcovinebolzaujatýpripísaníčlánkov.Jehokolegoviavrámcirozhovorov

o ňom uviedli, že bol dobrý policajt, ale nechápali prečo sa tak zachoval. Články o žalobcovi písali v
tíme, v ktorom mali rozdelené úlohy, jeho úlohou nebolo vyzvať žalobcu na vyjadrenie sa. Ak ide o
verejnečinnúosobu,jebežnénapísaťajjejmenoapriezvisko,musísavšakdodržaťzásadaprezumpcie
neviny. V žiadnom článku o žalobcovi sa neuvádza, že zneužil svoju právomoc, písalo sa o
ňom len ako o podozrivom, obvinenom, obžalovanom. Aj keby zásahu žalobcu predchádzalo niečo, čo

na videu zobrazené nebolo, i tak nebol na takýto zákrok dôvod, naviac tam bol aj jeho kolega, ktorý
nezasahoval vôbec. Povinnosťou novinára je upozorňovať na spôsob takýchto zákrokov, za ním už
nasleduje len streľba na podozrivých. Žiadny iný orgán, iba žalobca sám tvrdí, že bol predtým napadnutý.
Prvoinštančný súd uviedol, že žalobca v priebehu konania navrhol v rámci prostriedkov
procesného útoku aj výsluch svedkov Q. C., V. S., V. W., J. N. a F. W., sú to autori viacerých článkov o

ňom, avšak ich identifikačné údaje poskytnúť nevedel, preto žiadal, aby súd postupoval podľa § 197 ods.
2 C.s.p. Uvedení navrhnutí svedkovia mali preukázať, či ich tvrdenia v článkoch sú naozaj ich vlastnými
tvrdeniami, alebo ide o nepravdivé informácie zverejnené žalovaným. Na návrh žalovaného
vykonal dokazovanie spustením videozáznamu na CD nosiči zo sporného služobného zákroku, žalobcanamietol, že ide len o časť zákroku, ktorá je vytrhnutá z celkového kontextu, z dôvodu ktorého žiadal,
aby video bolo považované za nezákonný dôkaz, ako bolo konštatované aj v trestnom konaní. Jeho dáta
je potrebné porovnať s dátami, ktoré sú na videu v trestnom konaní, aby bolo zrejmé, či ide o autentické

video a či nebolo pozmeňované. Žalovaný tvrdenia o upravovaní videozáznamu poprel, ide o video
totožné s tým, ktoré bolo na internete a je naďalej prístupné verejnosti, obsah záznamu korešponduje s
tým, čo vypovedali svedkovia v trestnom konaní a v konaní o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 11, § 12 ods.
1, ods. 2, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, čl. 10 ods. 1, ods. 2, ods.
3, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 8 bod 1., čl. 10 bod 1., bod
2. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a dôvodil nedôvodnosťou žaloby. Poukázal na to, že právo na ochranu osobnosti
predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce

občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak
nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, ako je napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie,
telesná integrita, a jednak prejavy osobnej povahy, napr. podobizne, obrazové a zvukové záznamy.
Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti
treba u každého z nich posudzovať samostatne. Predmetom konania v prejednávanej veci

bola ochrana osobnostných práv žalobcu v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, pričom
žalobca predovšetkým namietal, že žalovaný ho vo svojich článkoch uverejnených v denníku
Nový čas a na svojej internetovej stránke www.cas.sk vykresľoval difamačne výrazmi ako brutálny,
agresívny, násilnícky, neľudský, bezcharakterný, surový človek, obávaný, kontroverzný a škandalózny
policajt, či policajt brutálneho zásahu. Informácie boli podľa žalobcu založené na nedostatočných a

nepreukázaných informáciách, ktoré skresľujú pohľad čitateľov na jeho osobu a je v nich badať snahu
o ovplyvňovanie verejnej mienky a zmenu jej pohľadu, keďže bol dovtedy ako policajt
vždy pozitívne hodnotený a viackrát odmenený. Žalobca namietal i porušenie zásady prezumpcie
neviny, pretože je neprípustné označovať ho ako kriminálnika, zločinca a násilníka do času, kým jeho
vinu právoplatne nepotvrdí súd. Do toho času je treba zdržať sa akejkoľvek spravodajskej úvahy

uvedeného charakteru. Žalovaný pritom zverejnil aj celé jeho meno a priezvisko, vek a informácie z
jeho rodinného života, vrátane podobizne jeho priateľky, čo všetko zasiahlo do jeho osobnostných práv.
Žalovaný je vydavateľ periodickej tlače a z jeho statusu vyplýva vysoká miera ochrany slobody prejavu,
práva i povinnosti poskytovať informácie o dôležitých otázkach verejného záujmu, preto bol oprávnený
poskytnúť verejnosti aj informácie o skutku žalobcu a mal právo hodnotiť tento skutok a vyvolať tak

verejnú diskusiu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcove tvrdenia o difamačných informáciách
a nepravdách, ktoré mali u čitateľov vyvolať skresľujúci pohľad na jeho osobu, sú všeobecnými a
nekonkrétnymi tvrdeniami, majúcimi prevažne charakter subjektívneho vnímania kontextu napadnutých
článkov. Je ale potrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami.
Kým pravdivosť a hodnovernosť skutkových tvrdení sa musí v konaní bezpečne preukázať, hodnotiace

úsudky pod tento rámec nespadajú, pretože ide o názory a myšlienky subjektívneho charakteru, na
ktoré má každý bez rozdielu právo, takže prieskumu, ani sankčnému postihu nepodliehajú, samozrejme
za predpokladu, pokiaľ ide o ich šírenie médiami, že majú svoj základ v reálnej skutočnosti. Žalobca
v priebehu konania neoznačil, ktoré konkrétne tvrdenia v uverejnených článkoch sú nepravdivé, či
pravdu skresľujúce, pričom ani nepreukázal, že skutkovými informáciami, ktoré sú v nich uvedené,

bola porušená zásada prezumpcie neviny. V článkoch sú uvedené informácie o priebehu vyšetrovania
skutku, ktorý sa stal predmetom verejného záujmu, pričom žalobca ako jeho aktér je označený jeho
konkrétnym procesným postavením (napr. podozrivý, obvinený, obžalovaný), vyplývajúcim z aktuálneho
stavu konania, v ktorom sa práve nachádzal. Žalovaný čerpal z oficiálnych zdrojov, ktoré zväčša
aj konkretizoval, alebo citoval; túto skutočnosť potvrdil i vypočutý svedok F.. Expresívne žalobcom

namietané výrazy hodnotiace jeho osobu, či jeho skutok (napr. agresívny, tvrdý, surový, brutálny),
vyplývajú z reálneho skutkového základu. Žalobca sa stal objektom verejného záujmu potom ako na
verejnosť prenikol videozáznam, ktorý zachytáva časť jeho služobného zákroku pri cestnej kontrole
motorového vozidla vodičky V. A., pri ktorej bola ako spolujazdkyňa aj jej dcéra V. A.. Predmetný skutok
saokamžitestalpredmetomzáujmumédií,politikov,odborníkovačitateľov,t.j.širokejverejnosti,zároveň

sa stal predmetom prešetrovania inšpekciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a následne
orgánov činných v trestnom konaní. Žalobca bol najskôr prešetrovaný, následne právoplatne prepustený
zo služobného pomeru, obvinený a napokon obžalovaný zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa a obmedzovania osobnej slobody. Spôsob vykonania zákroku, ako bolzachytený na predmetnom videozázname, bol zo strany žalovaného v článkoch označený za brutálny,
násilný, agresívny, tvrdý, či surový. V tomto smere išlo o hodnotiace úsudky novinárov, ktoré posúdil
ako prípustné, nakoľko charakterizujú spôsob, akým žalobca zákrok vykonal vo vzťahu k osobám,

ktoré kontroloval a vo vzťahu k dôvodu a príčine, pre ktorú zákrok vykonal. Takéto hodnotenie
považuje za spoločensky prospešné, nakoľko burcuje verejnú mienku, vyvoláva celospoločenskú
diskusiu a v konečnom dôsledku je prostriedkom alebo nástrojom riešenia určitého problému v oblasti
spoločenských vzťahov. Žalobca bol v čase zákroku policajt, teda verejný činiteľ, svojím konaním sa
stal objektom verejného záujmu. Vychádzajúc z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít odcitovaných

žalovaným v rámci použitia prostriedkov procesnej obrany sa zo závermi a právnymi vetami v nich
uvedenými v celom rozsahu stotožnil a aplikoval ich v prejednávanej veci. Žalobca ako
verejný činiteľ, musí zniesť väčšiu mieru kritiky a zásahu do svojich osobnostných práv, než akákoľvek
iná súkromná osoba, ktorá objektom verejného záujmu nie je. Tento jeho status vyplýva z funkcie, ktorú
zastával, pretože nie je bez významu, že ide o funkciu, ktorej prostredníctvom plnil dôležité úlohy štátu
v oblasti bezpečnosti a verejného poriadku. Právomoci, ktoré mu boli na tomto úseku zverené, mu

neumožňujú správať sa hrubo, či neslušne, pretože takéto správanie môže byť predmetom kritiky a
odsúdenia. Rovnako tak môže byť aj predmetom pochvaly a uznania v prípade, ak sa správa slušne
a korektne v každej situácii. Ak si potom žalobca zvolil prvú z uvedených možností, potom si kariéru
i smerovanie v živote, či stratu súkromia ovplyvnil predovšetkým sám svojim chovaním, takže nešlo o
následky konania žalovaného. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že predmetom tohto konania nebolo

vyhodnotenie služobného zákroku žalobcu z pohľadu jeho zákonnosti či nezákonnosti,
pretože táto skutočnosť je predmetom prebiehajúceho a doposiaľ neskončeného trestného konania.
Predmetom prejednávanej veci sa stala skutočnosť, či hodnotiace úsudky žalovaného uvedené v
článkoch a predovšetkým v ich titulkoch, boli adekvátne vo vzťahu k spôsobu vykonania tohto zákroku,
t.j. či mali reálny základ. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, najmä zo vzhliadnutia videozáznamu

zachytávajúceho časť zákroku, ktorého priebeh žalobca nespochybnil (žalobca iba namietal, že video
nezachytávalo udalosti ktoré sa odohrali pred spustením nahrávania zo strany dcéry vodičky) mal za
to, že hodnotiace úsudky žalovaného vo vzťahu k spôsobu vykonania zákroku boli adekvátne. Novinári
majú právo vo svojich článkoch a titulkoch preháňať, šokovať, dokonca i urážať a provokovať. Môžu
používať i expresívne výrazy, ak majú za to, že to pomôže v plnení úloh tlače robiť tzv. „strážneho psa“

demokracie. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žalovaný porušil v namietaných
článkoch zásadu prezumpcie neviny. Z článkov vyplýva, že žalobca je v nich vždy označovaný podľa
jeho aktuálneho procesného postavenia v prebiehajúcich konaniach, ako suspendovaný, zadržaný,
prepustený zo služobného pomeru, obvinený a obžalovaný. Ak sa žalobca domnieva, že ak žalovaný
vyhodnotil jeho služobný zákrok ako surový, brutálny, tvrdý, agresívny, označil ho tým zároveň za

zločinca a kriminálnika, s takýmto nelogickým záverom nie je možné sa stotožniť. Žalobca napokon ani
konkrétne neoznačil, kde a v ktorom článku mali takéto závery zo strany novinárov zaznieť. Rovnako
ani použitie celého mena a priezviska žalobcu, jeho fotografie, ako osoby, ktorá sa stala predmetom
verejného záujmu, nie je porušením práva na ochranu osobnosti. Ako už uviedol, žalobcov služobný
zákrok sa stal predmetom verejnej diskusie a predmetom spravodajstva o dôležitej otázke

verejného záujmu a v týchto prípadoch ide o bežný postup médií i v iných obdobných
prípadoch. Poukaz žalobcu na niektoré obdobné policajné zákroky, o ktorých žalovaný informoval inak,
nie je namieste, pretože žalovaný má možnosť voľby svojho postupu podľa toho, aký význam má
informácia, ktorú verejnosti v rámci spravodajstva ide sprostredkovať. Ani uvedenie veku,
ktorý žalobca dosiahol v jeho celkovom číselnom vyjadrení nie je predmetom ochrany, keďže predmetom

ochrany osobných údajov je dátum narodenia, rodné číslo, ale túto informáciu žalovaný verejnosti
nesprostredkoval. Navyše zverejnenie údajov o osobe žalobcu, či jeho fotografie, mal žalovaný aj
tzv. spravodajskú licenciu, ktorá vyplýva z ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, takže
nepotreboval jeho súhlas. K ďalším uverejneným informáciám zo súkromného života žalobcu, napríklad,
že má priateľku, ktorej fotografiu žalovaný zverejnil dôvodil, že táto skutočnosť by sa teoreticky mohla

stať predmetom ochrany tejto dotknutej osoby, hoci tým, že bola na verejnosti so žalobcom ako objektom
verejného záujmu, dobrovoľne vstúpila do tohto sledovaného verejného priestoru, takže aj jej stupeň
ochrany sa tým stal nižšie postaveným. Napokon, ak žalovaný priniesol aj iný pohľad na žalobcu, než
ten, ktorý prezentoval v rámci sporného služobného zákroku, treba to považovať za snahu o
objektivizáciu pohľadu verejnosti na osobu, ktorá sa stala objektom jej záujmu. Pri strete dvoch ústavne

chránených práv, a to práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, pri rozhodovaní o tom
ktorému z nich dá prednosť, vychádzal i z metodiky Ústavného súdu Slovenskej republiky (na ktorú
žalovaný tiež poukázal) uvedenej v jeho náleze pod sp.zn. II. ÚS 326/09. V zmysle tejto metodiky
stret posúdil nasledovne: 1. KTO - žalovaný je vydavateľ tlače, teda má privilegované postavenie zhľadiska ochrany slobody prejavu a povinnosti poskytovať verejnosti informácie o dôležitých
otázkach verejného záujmu. Novinári majú právo i povinnosť slobodne šíriť informácie a myšlienky
týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a požívajú tak vyšší stupeň ochrany. V tomto prípade

sa hranica medzi dvomi rovnocennými právami posúva na stranu slobody prejavu; 2. O KOM - žalobca
bol policajt, verejný činiteľ, vykonávateľ právomocí, ktoré mu boli štátom zverené pre úsek bezpečnosti
a ochrany verejného poriadku. Ako verejný činiteľ musel rátať s tým, že výkon jeho právomocí bude
pod drobnohľadom verejnosti a teda musí zniesť oveľa väčšiu mieru kontroly a kritiky, než bežný občan.
Rozsah jeho ochrany je užší, než rozsah ochrany bežných súkromných osôb, musí znášať väčšiu mieru

zásahov do svojich osobnostných práv. Aj tu sa hranica ochrany posúva na stranu slobody prejavu; 3.
ČO - dôležitou otázkou verejného záujmu bola činnosť štátneho orgánu a spôsob, akým vykonáva na
úseku bezpečnosti a ochrany verejného poriadku. Novinári majú právo túto činnosť hodnotiť,
majú právo i preháňať, šokovať, či urážať, majú právo kritizovať, pretože činnosť štátnych
orgánovpodliehakontroleverejnosti,ktorejnovináriinformácieotejtočinnostisprostredkovávajú. I
tu sa hranica ochrany posúva na stranu slobody prejavu; 4. KDE - namietané články mali širokú publicitu,

keďže boli zverejnené v najčítanejšom denníku Nový čas s celoslovenskou pôsobnosťou. Ak je však
autorom namietaných článkov novinár, majúci privilegované postavenie, pričom články boli spôsobilé
prispieť k verejnej debate o dôležitej otázke verejného záujmu, toto privilégium neutralizuje kritérium
miesta ich uverejnenia. Hranica ochrany sa tiež posúva na stranu slobody prejavu; 5. KEDY- informácie
boli poskytnuté aktuálne ihneď po zverejnení videozáznamu a následne boli vždy aktuálne podávané

správy opriebehucelejkauzyajejnásledkovnaosobužalobcu.Žalovanýmápovinnosťposkytovať
aktuálne informácie o dôležitých otázkach verejného záujmu, pretože informácie sú pominuteľným
majetkom a časom strácajú na svojej hodnote. Hranica ochrany sa posúva na stranu slobody prejavu;
6. AKO - titulky a hodnotiace úsudky v článkoch mali expresívny charakter. Novinári však majú právo
používať aj expresívne výrazy, majú právo preháňať, šokovať i urážať, ak to prispeje k diskusii a k

riešeniu dôležitých otázok verejného záujmu. Hranice ochrany sa posúvajú na stranu slobody prejavu.
Z uvedeného posúdenia stretu medzi právom na ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu
podľa metodiky Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že hranica ochrany je na strane slobody
prejavu, ktorej predstaviteľom je žalovaný. V tomto smere upriamil pozornosť na žalovaným citovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky, Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktoré závery na prejednávanú vec v plnom rozsahu aplikoval. Ďalej prvoinštančný
súd uviedol, že považuje za neurčitý a nevykonateľný aj samotný petit žaloby, nakoľko je v časti
znenia ospravedlnenia len všeobecný, nie je v ňom konkrétne uvedené, ktoré informácie z článkov sú
difamačné, ktoré sú nepravdivé, pričom petit žaloby na ochranu osobnosti súd nemôže modifikovať,
môže ho len akceptovať ako celok a pokiaľ čo i len časť z navrhovaného petitu je nedôvodná, musí

ho ako celok zamietnuť. Ani výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobca nijako nezdôvodnil z hľadiska
jej primeranosti a následkov tvrdeného zásahu žalovaného do jeho osobnostných
práv, keď túto skutočnosť nepodložil žiadnymi dôkazmi, ani vykonanie takých dôkazov nenavrhol a ich
neoznačil. Tvrdenie, že sa žalobca vinou žalovaného nemohol jeden a pol roka zamestnať, zostalo
len v rovine tvrdenia. Ak by aj pripustil, že neoprávnený zásah médií do osobnostných

práv konkrétnej osoby môže mať aj takýto závažný následok, túto skutočnosť by v konaní musel
mať jednoznačne preukázanú konkrétnymi dôkazmi, pričom dôkazné bremeno má osoba, ktorá takúto
skutočnosť tvrdí, u žalobcu len za predpokladu, že k zásahu do jeho osobnostných práv aj inak prišlo.
Nevykonal žalobcom navrhované prostriedky procesného útoku, a to: a/ výsluch Róberta Kaliňáka,
Ľubomíra Galka a Milana Žitného, pretože ich výsluch v zmysle vyššie uvedeného dokazovania by bol

nadbytočný, títo svedkovia vzhľadom k meritu veci by nemohli priniesť žiadne relevantné skutočnosti,
okrem svojho vlastného názoru na služobný zákrok žalobcu, ich prípadné hodnotiace úsudky nie sú pre
súd relevantné; b/ výsluch V. a V. A., nakoľko by sa vedeli vyjadriť len k samotnému priebehu
služobného zákroku, ktorý nebol predmetom konania; c/ výsluch Q. C., V. S., V. W., J. N., F. W. - autorov
niektorých žalobcom neidentifikovaných článkov, keďže ich výsluchy by boli nadbytočné, nakoľko mali

iba preukázať, či ich informácie a tvrdenia v článkoch sú ich vlastnými tvrdeniami, čo sa u nich ako u
autorov predpokladá. Žalobca svedkov identifikoval iba menom, takže ich ďalšie identifikačné údaje by
sa nedali zistiť ani z centrálneho registra obyvateľov; d/ žalobca navrhoval, aby súd zaviazal žalovaného
na predloženie počtu internetových vzhliadnutí jednotlivých článkov, ako aj počtu predaných kusov
výtlačkov denníka Nový čas, tým sa malo preukázať, že žalovaný zámerne písal o žalobcovi s cieľom

dosiahnuť na jeho úkor neprimeraný zisk; tento dôkaz nevykonal, pretože takýto úmysel žalovaného
nebol v konaní preukázaný. Naviac snaha žalovaného smerujúca k dosiahnutiu vysokej predajnosti
tlače a tým aj zisku je celkom legitímna, rovnako ako skutočnosť, že k tomu účelu využil
také znenie titulkov, ktoré čitateľov upútavali. Nevykonal ani niektoré dôkazy, ktoré navrhol žalovaný,a to pripojenie príslušného trestného spisu žalobcu, v ktorom sú výpovede rôznych svedkov, keďže
predmetom príslušného trestného konania je zákonnosť či nezákonnosť služobného zákroku žalobcu,
čo nebolo smerodajné pre meritum tunajšej prejednávanej veci a jej priebeh by tým nepochybne skĺzol

práve do tejto nepotrebnej roviny. Žalobca niektoré dôkazy z uvedeného trestného konania do spisu
založil, ale nepovažoval za potrebné ich oboznámiť práve z vyššie uvedených dôvodov. Ani skutočnosť,
či predmetný videozáznam zo zákroku bol upravovaný a ako taký bol ako dôkaz nezákonný, nie je
rozhodujúca. Aj táto skutočnosť tvorí penzum dôkazov potrebných výlučne pre trestné konanie. Časť
zachyteného zákroku zverejneného na internete a prehratého aj na pojednávaní je autentická a túto

skutočnosť ani sám žalobca nespochybnil, spochybnil len úplnosť tohto záznamu, keďže nezachytával
udalosti, ktoré sa udiali pred zákrokom. Nakoniec nevykonal ani dokazovanie navrhnuté žalovaným
smerujúce k výsluchu V. a V. A. z rovnakých dôvodov ako už uviedol pri zdôvodnení nevykonania
tohto dôkazu na základe návrhu žalobcu. Z návrhu žalovaného na výsluch ďalších svedkov vypočul len
svedka F. ako jedného z autorov článkov, pričom výsluch ďalších autorov už nepovažoval za potrebný,
ale nadbytočný, keďže by sa ním iba potvrdili tie isté skutočnosti, ktoré uviedol svedok F.. Napokon

žalovaný na výsluchu pôvodne ním navrhnutých svedkoch v ďalšom priebehu konania
ani nezotrval, vrátane výsluchu svedka B.. V konaní sa nestala spornou ani skutočnosť, že žalobca
bol zo služobného pomeru prepustený. I keď príslušný služobný spis na návrh žalovaného zabezpečil,
mal tým preukázané len to, že sa táto skutočnosť udiala a žalovaný o nej pravdivo informoval, žalobca
sám uvedenú informáciu nepoprel a nenavrhol o nej vykonať dokazovanie. Prepustenie zo služobného

pomerujeprávoplatné,vsúčasnostijepredmetomprieskumnejčinnostivsprávnomsúdnictve,čožiadna
zo strán sporu nerozporovala. K námietke žalobcu v jeho záverečnej reči, že nevykonal tzv. predbežné
prejednanie sporu, že neuviedol čo považuje za sporné a čo za nesporné, svoj predbežný právny názor,
ani ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nevykoná, odkázal na § 168 ods. 1 C.s.p. V danom
prípade nenariadil predbežné prejednanie sporu, ale priamo prvé pojednávanie, keďže do toho času

neboli zo strany žalobcu označené ani žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a tieto boli navrhnuté
až na prvom pojednávaní vo veci, takže nemohol vykonať ani predbežné právne posúdenie tejto veci
bez posúdenia až následne navrhnutých dôkazov, pričom po prvom pojednávaní sa už predbežné
prejednanie sporu, vychádzajúc zo znenia zákona, nevykonáva. Navyše žalobcovi žalovaný poskytol
priestor na vyjadrenie sa k spornému zákroku, žalobca sa vyjadril a jeho vyjadrenie žalovaný

uverejnil v článku zo dňa 16.10.2014. Nebolo potom preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný mu
neposkytol priestor na vyjadrenie sa a že zneužil skutočnosť, že policajti majú zákaz vyjadrovať sa k veci,
ktorá sa stala predmetom vyšetrovania. Uverejnenie vyjadrenia žalobcu nasvedčuje opačnému záveru.
Nemožno pripísať na ťarchu žalovaného, že uverejnil iba také vyjadrenie, aké mu žalobca poskytol a
nemožno od neho ani vyžadovať, aby dôvod takéhoto vyjadrenia ďalej zisťoval; v tomto smere žalovaný

nijako nepochybil. Na margo udalostí, ktoré sa u žalobcu udiali v súvislosti s jeho služobným zákrokom,
ktorý sa stal predmetom verejného záujmu, prepustenia žalobcu zo služobného pomeru i jeho trestného
stíhania konštatoval, že kontroverzný nebol len samotný spôsob vykonania služobného zákroku, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca nevie v záťažových situáciách zvládnuť svoje emócie, ale aj
jeho následný postih, majúci negatívny dopad na jeho profesijný život. Žalobca bol ako policajt svojimi

nadriadenýmihodnotenývždypozitívneavovzťahukvýsledkomakédosahoval,bolviackrátodmenený.
Je tak presvedčený, že jeho ojedinelé zlyhanie bolo možné riešiť i menej represívne, že jeho pozitívne
schopnosti mohli byť na úseku polície využité aj inak a že policajti všeobecne by mali byť viacej školení
na zvládanie obdobných záťažových situácií, vrátane profesionálnej pomoci odborníkov z odvetvia
psychológie (teda nie len pravidelným absolvovaním psychotestov). Tento jeho názor však nič nemení

na výsledku rozhodnutia v prejednávanej veci, pretože je nesprávny názor žalobcu, že to bol práve
žalovaný, ktorý mu „zničil život“, keď tento svojimi informáciami v článkoch i za použitia expresívnych
titulkov si len plnil svoju povinnosť informovať verejnosť o dôležitých otázkach verejného záujmu. Ak by
totiž žalobca pri služobnom zákroku postupoval inak, nemusel sa stredobodom tohto záujmu vôbec stať.
3.2. Trovy konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému

žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/,
f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že považuje napadnutý rozsudok
za vecne nesprávny, nezákonný a vo vzťahu k nemu za nespravodlivý i prekvapivý.
Podľa platnej právnej úpravy je nepopierateľné, že každý, i keď je verejne známou osobou, má právodomáhať sa ochrany voči zásahom do osobnostných práv a ochrany svojho súkromia. Žalovaný odo
dňa 16.10.2014 uverejňoval v denníku Nový Čas a na internetovej stránke www.cas.sk o ňom články, v
obsahuktorýchsaoňomvsúvislostispolicajnýmzákrokomzodňa27.9.2014vyjadrovaldehonestujúco/

difamačne tak, že ho v článkoch označoval ako násilníka, neľudského, bezcharakterného, surového,
brutálneho, agresívneho, kontroverzného a škandalózneho policajta a
človeka, pričom tieto články publikoval v spojení s jeho podobizňou i celým jeho menom a priezviskom,
v niektorých prípadoch aj s jeho vekom a bez jeho súhlasu informoval verejnosť o jeho súkromí,
všetko na základe nepodložených, nedostatočných, či skreslených informácií negatívne ovplyvňujúcich

a manipulujúcich verejnú mienku a pohľad na jeho osobu, hoci bol do času vykonania predmetného
policajného zákroku hodnotený vždy pozitívne a ako policajt bol aj opakovane odmeňovaný. Keďže
informácie zverejnené žalovaným o ňom predstavovali pokračujúci a stupňovaný útok smerujúci proti
nemu spôsobilý v mysliach čitateľov, ale i u osôb, ktoré len prechádzali zrakom po titulnej strane
denníka, navodiť dojem, presvedčenie, že je agresívny, bezohľadný a krutý človek, konajúci proti etike
a morálke bez akejkoľvek objektivizácie skutkového stavu, takže žalovaný svojim konaním zasiahol do

jeho osobnostných práv. Po podaní žaloby ho prvoinštančný súd uznesením zo dňa 23.9.2015, č.k.
10 C 369/2015-50, vyzval na doplnenie a opravu neúplného podania v časti navrhovaného petitu tak,
aby presne vyčíslil sumu, ktorej sa mieni domáhať titulom náhrady nemajetkovej ujmy a aby predložil
potrebný počet rovnopisov, pričom v odôvodnení uznesenia bolo uvedené, že žalobný návrh nespĺňa
náležitostipodaniavzmysle§42ods.3O.s.p.,pretoževžalobeabsentujepresnévyčísleniesumy,ktorej

sa mieni domáhať titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; v ostatnej časti žalobného návrhu
ho na doplnenie alebo opravu z dôvodu nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podania
podľa v tom čase platnej právnej úpravy § 43 ods. 1 O.s.p., ani § 129 C.s.p., účinného od
1.7.2016, až do rozhodnutia vo veci samej nevyzval. Domnieva sa, že ak súd prvej inštancie jeho žalobu
zamietolzdôvoduneurčitostianevykonateľnosti,resp.nesprávnosti,neúplnostialebonezrozumiteľnosti

podania, dopustil sa procesného pochybenia, keď ho nevyzval, aby svoje neúplné podanie v určenej
lehote v súlade s § 43 O.s.p., resp. § 129 C.s.p. doplnil alebo opravil, čím by mohol neurčitosť alebo
neúplnosť svojho podania odstrániť. Ďalej konštatoval, že zo strany prvoinštančného súdu mu bolo
znemožnené právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Na preukázanie dôvodnosti žalobného
návrhu, resp. neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti zo strany žalovaného, v žalobnom

návrhu pravdivo uviedol všetky jemu známe skutočnosti, ako dôkazy označil a doložil jednotlivé články
zverejnené žalovaným, obsah ktorých tvorili difamačné a pravdu skresľujúce vyjadrenia o
ňom publikované s jeho podobizňou, menom, priezviskom, vekom a tiež články, kde bez jeho súhlasu
žalovaný informoval verejnosť o jeho súkromí. Na prvom pojednávaní konanom dňa 1.6.2017 jeho
právny zástupca požiadal súd o vypočutie svedkov Milana Žitného, Ľubomíra Galka a Róberta Kaliňáka,

ktorí sa vyjadrovali k jeho osobe a žalovaný sa vo svojich článkoch opieral o ich vyjadrenia, ako aj
V. a V. A., ktoré mali byť jeho konaním údajne poškodené. Zároveň v priebehu pojednávania v
súvislosti s vyjadreniami sa žalovaného požiadal jeho právny zástupca súd, aby žalovaný uviedol počet
internetových vzhliadnutí k jednotlivým článkom, počet predaných kusov jednotlivých výtlačkov svojho
denníka, mená a priezviská autorov článkov a ďalej mená a priezviská osôb, ktoré sa

v článkoch a k týmto článkom vyjadrovali, aby ich bolo možné vo veci vypočuť. Súd prvej inštancie
uznesením vyhláseným na uvedenom pojednávaní, ktorým pojednávanie odročil na termín 3.10.2017,
okrem iného, zaviazal právneho zástupcu žalovaného zabezpečiť na termín pojednávania výsluch
jedného z navrhnutých svedkov - redaktorov. Na pojednávaní konanom dňa 3.10.2017 bol vo veci
vypočutý žalovaným zabezpečený svedok M. F., ktorý však nebol autorom článkov, ktoré sa o ňom

zverejnili, jeho svedectvo bolo účelové, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný a
ním zabezpečený svedok uvádzali nepravdivé skutočnosti o autoroch článkov i o tom,
kto predmetné články, ako a na akom skutkovom základe aj reálne vyhotovil. V kontexte
týchto nepravdivých skutočností bolo zrejmé a súd prvej inštancie mal povinnosť vypočuť svedkov, a
to reálnych autorov článkov, bez vypočutia ktorých nebolo možné objektívne verifikovať „hodnotiace

úsudky“ konkrétneho autora dotknutých článkov, preto znova navrhol vypočuť ako svedkov redaktorov
žalovaného, ktorí články o ňom aj reálne písali. Uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom
dňa 3.10.2017 bol zaviazaný jeho právny zástupca na predloženie návrhu na výsluch konkrétnych
svedkov z tých svedkov, ktorých už navrhol s poukazom na to, čo chce ich svedeckými výpoveďami
preukázať,zároveňzaviazalprávnychzástupcov,abysipripravilizáverečnéreči.Vsúladespredmetným

uznesením, podaním zo dňa 18.10.2017 predložil súdu návrh svedkov, ktorých žiadal na ďalšom
pojednávaní vypočuť, pričom svedkov konkretizoval len menom a priezviskom, keďže nedisponoval ich
ďalšími osobnými údajmi (adresa bydliska a dátum narodenia), z dôvodu ktorého požiadal súd, aby
podľa § 197 ods. 2 C.s.p. označených svedkov predvolal z adresy evidovanej v registriobyvateľov Slovenskej republiky. Napriek tomuto jeho návrhu prvoinštančný súd ním navrhované
dokazovanienevykonalanapojednávaníkonanomdňa23.1.2018uviedol,ženímnavrhovanísvedkovia
nie sú dostatočne identifikovaní, nie je uvedené čo výsluchom majú dosvedčiť alebo preukázať. Má

preto za to, že súd prvej inštancie svojim postupom vážnym spôsobom porušil jeho právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Javí sa mu rozhodnutie prvoinštančného súdu, a to
uznesenie zo dňa 3.10.2017, ktorým bol zaviazaný jeho právny zástupca na predloženie návrhu na
výsluch svedkov, ako aj právni zástupcovia strán sporu k vyhotoveniu záverečných rečí ako predčasné,
nesprávne až zmätočné, nakoľko nemohol dopredu predpokladať v akom rozsahu bude potrebné ďalšie

dokazovanie v tomto sporovom konaní vykonať a či v kontexte s navrhovaným výsluchom svedkov
bude možné uznesením vyhláseným na nasledujúcom pojednávaní ukončiť dokazovanie. Naviac súd
prvej inštancie pred vyhlásením predmetného uznesenia neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy nevykoná a ani neuviedol svoje predbežné
právne posúdenie veci a neurobil tak ani do rozhodnutia vo veci samej, čím sa dopustil procesného
pochybenia. Uvedená povinnosť však súdu vyplýva priamo z ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p., v dôsledku

čoho došlo postupom súdu prvej inštancie k znemožneniu realizácie jeho práva navrhovať dôkazy a
vyjadrovať sa k nim, pretože nemohol vedieť čo v danej právnej veci súd považuje za sporné a ani
nepoznal predbežné právne posúdenie veci, keďže ho súd na pojednávaniach konaných dňa 1.6.2017,
dňa 3.10.2017 a dňa 23.1.2018, vôbec neuviedol. Znemožnením realizácie jeho procesného práva
postupom prvoinštančného súdu v spojení s nevykonaním navrhovaných dôkazov došlo vo vzťahu k

nemu vážnym spôsobom k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka skutočnosti, že súd prvej
inštancie sa v priebehu súdneho konania vôbec nevysporiadal s navrhovaným dokazovaním,
neuviedol ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné, ktoré dôkazy nevykoná a
ani neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, túto konštatoval jeho právny zástupca i v obsahu
záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018, pričom zároveň uviedol, že mu nie je zrejmé

na základe čoho súd vôbec vyzval strany sporu na záverečné reči a tento postup súdu považuje za
vážne procesné pochybenie, ktorým odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Nestotožnil
sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia uvedeným v bode 84. z dôvodu, že prvoinštančný súd
pochybil a zvolil nesprávny procesný postup. Vzhľadom k tomu, že v dôsledku nesplnenia povinnosti
súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 C.s.p. nepoznal, ani nemohol poznať, ktoré zo skutkových

tvrdení považuje súd za sporné, ktoré za nesporné a ako predbežne vec právne posudzuje, nemohol v
spore ani riadne uplatňovať svoju vlastnú procesnú aktivitu a v rámci prostriedkov procesnej obrany a
procesného útoku vecne a účinne dokazovať svoje skutkové tvrdenia a na ich preukázanie navrhovať
dôkazy a zároveň ani predvídať rozhodnutie súdu vo veci samej, keďže napriek tomu, že žaloba
bola zamietnutá pre jej neurčitosť, prvoinštančný súd ho nevyzval na doplnenie alebo opravu svojho

podania, v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie aj za prekvapivé. Na margo procesného
pochybenia súdu prvej inštancie poukázal aj na nesprávne realizovanú poučovaciu povinnosť súdu, keď
na pojednávaní konanom dňa 1.6.2017 nesprávne poučil jeho právneho zástupcu o možnosti podania
odvolania proti uzneseniu vyhlásenom na tomto pojednávaní a ktorým bola jeho právnemu zástupcovi
uložená poriadková pokuta vo výške 350,- €. Proti uloženiu poriadkovej pokuty podal jeho právny

zástupca ústavnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho poučenia, keď následne v písomnom vyhotovení
uznesenia už bolo uvedené správne poučenie (proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné). Uznesenie
tvoriace obsah zvukového záznamu a zápisnice o pojednávaní zo dňa 1.6.2017 tak
odporuje písomnému uzneseniu, takže ide o nulitné rozhodnutie súdu, ktorým sa
nie je možné riadiť. Na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018 následne prvoinštančný súd uviedol, že

nesprávne poučenie jeho právneho zástupcu vo veci predmetného uznesenia bol omyl, ktorý sa stať
môže. V kontexte s vyššie uvedenými pochybeniami súdu prvej inštancie uviedol, že prvoinštančný
súd na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018 vykonal na návrh žalovaného dôkaz - videozáznam zo
zákroku polície zo dňa 27.9.2014 napriek jeho námietke, že video bolo považované za nezákonný
dôkaz, čo bolo konštatované aj v trestnom konaní a nie je zrejmé, či video nebolo pozmeňované a

je proti tomu, aby si súd na základe tohto videa utvoril nesprávnu domnienku. Má preto za to, že
zo strany prvoinštančného súdu došlo nielen k nesprávnemu vyhodnoteniu zákonnosti tohto dôkazu,
ale i k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaného dôkazu. Za pochybenie súdu považuje aj tú
skutočnosť, keď na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018 po záverečných rečiach právnych zástupcov
stránsporuajehovyjadrení,napriektomu,žezostranysúduprvejinštancienebolovyhlásenéuznesenie

o skončení dokazovania, vyzval strany sporu a právnych zástupcov strán, aby za účelom následného
vyhlásenia rozsudku opustili pojednávaciu miestnosť s tým, že ich na vyhlásenie rozsudku následne
zavolá a uznesenie o skončení dokazovania vyhlásil až po návrate strán sporu a
ich právnych zástupcov do pojednávacej miestnosti priamo pred samotným vyhlásením rozsudku voveci samej. V súvislosti so zásahom do jeho osobnostných práv a motívom zverejnenia predmetných
difamačných článkov v spojení s uvedením jeho mena, priezviska, fotografií, veku sa domnieva, že
účelom zverejnenia článkov zo strany žalovaného nebolo spravodajstvo alebo poskytnutie informácií

významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu neodsúhlaseného, neetického a protiprávneho
jeho medializovania, zvýšiť čítanosť periodika a finančný prospech vydavateľa, pričom „hodnotiace
úsudky“ autorov článkov vychádzali výlučne z videozáznamu, ktorý neobsahoval celý priebeh udalosti,
iba jej časť a o ktorého zákonnosti ako dôkazu sú pochybnosti, keďže aj v trestnom konaní bola
konštatovaná nezákonnosť tohto videozáznamu. Súd prvej inštancie ani nedocenil stupeň intenzity tohto

zásahu a jeho následky. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne
chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok
osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti
človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy
osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto
čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

Nutnosť zohľadňovania práva na slobodu prejavu neznamená zároveň rezignáciu práva na ochranu
osobnosti priznanej každému Ústavou Slovenskej republiky a uspokojovanie túžby po senzácii alebo
dokonca škandalizácii považuje za neprípustné. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny,
zákonný po procesnoprávnej i hmotnoprávnej stránke a odvolanie žalobcu považuje za neopodstatnené.
K odvolacej námietke žalobcu, že jedným z dôvodov, pre ktorý bola žaloba zamietnutá bolo, že
žalobný návrh v časti požadovaného zadosťučinenia bol neurčitý a nevykonateľný, keďže v ňom nebolo
konkrétne uvedené, ktoré informácie z článkov sú difamačné, resp. ktoré sú nepravdivé, pričom ho

prvoinštančný súd nevyzval na opravu žaloby a tým mu znemožnil realizovať procesné právo vykonať
opravu žaloby, konštatoval, že uvádzaný dôvod zamietnutia žaloby (v časti ospravedlnenia) je len
sekundárny. Súd prvej inštancie primárne zamietol žalobu nie z dôvodu neurčitosti a
nevykonateľnosti žalobného návrhu, ale z dôvodu že bola vecne (materiálne) neopodstatnená. Navyše
súd prvej inštancie nebol povinný žalobcu vyzývať na odstránenie vady spočívajúcej v tom, že žalobný

návrh v časti ospravedlnenia neobsahuje špecifikáciu informácií uverejnených v článkoch, ktoré sú
difamačné, resp. nepravdivé s poukazom na ustanovenia § 43 O.s.p. a § 129 ods. 1 C.s.p. Poukázal na
to, že nesprávne podanie je podanie, ktoré síce obsahuje náležitosti podania, ale niektorá z náležitosti
podania je formulovaná nesprávne. Tak tomu bolo v prípade, kedy sa síce žalobca domáhal priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale v žalobe neuviedol jej výšku, preto ho prvoinštančný súd

vyzval na odstránenie tejto vady, nemohol ho však už poučiť o tom, akú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže požadovať, pretože takéto poučenie by malo hmotnoprávny charakter. Pojmy
„neúplnosť“, „nesprávnosť” alebo „nezrozumiteľnosť“ je potrebné vykladať výlučne z procesnoprávneho
hľadiska. Súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcu nevyzval na doplnenie namietaných informácií
do textu ospravedlnenia, nakoľko obsah a formulácia ospravedlnenia je výlučnou záležitosťou žalobcu

vzhľadom na dispozičnú zásadu a nie je právom a ani povinnosťou súdu v tomto smere žalobcu
poučovať. Tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní ohľadne svedka F., ktorý nebol autorom článkov, ktoré boli
zverejnené, a ktorého výpoveď bola údajne účelová, pričom tento svedok i on mali uvádzať nepravdivé
informácie o autoroch článkov, považuje za nepravdivé. Uvedený svedok vo svojej výpovedi uviedol,
že: „Písal som aj články o žalobcovi, keď sa na verejnosť dostal jeho incident. Písal som niekoľko

takýchto článkov. Čo sa týka zdrojov týchto článkov, čerpal som predovšetkým zo zverejneného videa,
ďalej z vyjadrení MV SR a KR PZ v BA ...“, z čoho je zrejmé, že bol autorom (niektorých) žalobcom
namietaných článkov. Žalobca svoje tvrdenie, že výpoveď tohto svedka bola účelová nekonkretizoval,
preto už len z tohto dôvodu je neopodstatnená a irelevantná. Žalobca nespochybnil a nevyvrátil žiadne
konkrétne tvrdenie svedka, rovnako tak nie je jasné, z čoho žalobca vyvodzuje, že on a svedok F.

mali uvádzať nepravdivé informácie o autoroch článkov. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej
inštancie nevykonal nim navrhnuté dôkazy uviedol, že súd nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté
niektorou zo strán. Dôvody, pre ktoré súd dôkazy nevykonal, musí uviesť v odôvodnení. Jedným z
relevantnýchdôvodov,prektorýsúdnemusívykonaťnavrhnutédôkazyjeskutočnosť,ženiesúpotrebné
na zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. I. ÚS 51/2012). To, že výsluch žalobcom navrhnutých svedkov nie je potrebný na
zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie, prvoinštančný súd výstižne odôvodnil v bode
82. napadnutého rozsudku, k čomu nemá čo dodať. Výsluch žalobcom navrhnutých svedkov nebol
potrebný pre zistenie skutkového stavu, pretože ich výsluch (T., C., V., V. A., V. A.) a autorov článkovvzhľadom na obsah žaloby, keď žalobca namietal hodnotiace úsudky týkajúce sa toho, ako vykonáva
služobný zákrok na videozázname, kde je služobný zákrok zachytený, skutočne nebol potrebný pre
zistenie skutkového stavu. Podstata rozhodnutia vo veci totiž spočívala v tom, či hodnotiace úsudky

napadnuté žalobcom mali skutkový základ alebo nie. Skutkový základ predstavoval videozáznam, ktorý
zachytával služobný zákrok vykonaný žalobcom. Dodal, že žalobca v odvolaní relevantným
spôsobom nespochybnil úvahy súdu prvej inštancie, na základe ktorých dospel k záveru, že obsah
videozáznamu bol dostatočným skutkovým základom pre vyslovenie hodnotiacich úsudkov. Nestotožnil
sa ani s odvolacou námietkou žalobcu, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2 C.s.p., v

dôsledku čoho mu znemožnil realizáciu jeho procesných práv do tej miery, že tým porušil jeho právo na
spravodlivý proces a odňal mu možnosť konať pred súdom, keďže mu údajne nesprávnym procesným
postupom bola znemožnená realizácia práva navrhovať svedkov, resp. dôkazy a vyjadrovať sa k nim,
pretože k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo. Aj keby súd nepostupoval podľa § 181 ods. 2
C.s.p., nemá to nič spoločné s výkonom procesných práv strany sporu, nakoľko má totiž zásadne počas
celého konania právo skutkovo i právne argumentovať, navrhovať dôkazy a podobne. Bez ohľadu na to,

čisudcapostupujepodľa§181ods.2C.s.p.alebonie,neodnímatýmprávosporovejstranenarealizáciu
jej procesných práv. Procesná povinnosť súdu podľa § 181 ods. 2 O.s.p. nie je a nemôže byť absolútna,
najmä nemôže nahrádzať vlastnú procesnú aktivitu strán konania, a to predovšetkým žalobcu. Zdôraznil,
že žalobcovi, súc zastúpeného advokátom, muselo byť zrejmé, že predmetom (podstatou) sporu je to,
či hodnotiace úsudky (brutálny, surový, obávaný...) majú skutkový základ alebo nie. Od toho závisela

odpoveď na otázku, či sú hodnotiace úsudky realizáciou slobody prejavu alebo naopak porušením práva
žalobcu na ochranu osobnosti. Podstatou sporu tak bolo právne posúdenie, čo je zrejmé i z obsahu
napadnutého rozhodnutia, keď žalobcovi muselo byť jasné vzhľadom na jeho obranu (žalovaného),
že opiera prípustnosť hodnotiacich úsudkov predovšetkým o obsah videozáznamu. Žalobca vedel,
resp. musel vedieť, že svoju procesnú aktivitu musí zamerať proti tomuto dôkazu, čo aj urobil, pričom

namietol jeho zákonnosť, jeho neúplnosť a to, že sa so záznamom manipulovalo (prvoinštančný súd sa
s týmito námietkami vysporiadal). Potom v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k znemožneniu realizácie
procesných práv žalobcu, ktoré v skutočnosti aj v plnom rozsahu realizoval a už vôbec nie v
miere, ktorá by porušovala právo žalobcu na spravodlivý proces, takže napadnuté rozhodnutie nemohlo
byť v žiadnom prípade pre žalobcu prekvapivé. Argumentácia žalobcu v jeho odvolaní týkajúca sa

opravného prostriedku proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je vo vzťahu k napadnutému
rozsudku úplne irelevantná, nakoľko sa správnosti a zákonnosti napadnutého
rozhodnutia z hľadiska procesnoprávneho alebo hmotnoprávneho v žiadnom prípade nedotýka. Za
neopodstatnenú považuje aj odvolaciu námietku žalobcu o údajnom nesprávnom vyhodnotení dôkazu,
a to videozáznamu zo služobného zákroku žalobcu voči V. A. a V. A., ktorý bol v trestnom konaní

údajne vyhodnotený ako nezákonný. Žalobca túto svoju námietku žiadnym spôsobom nekonkretizoval
a neuviedol konkrétny dôvod, pre ktorý by mal byť videozáznam považovaný za nezákonný dôkaz.
Ten nevyplynul ani z dokumentov týkajúcich sa trestného konania vedeného proti žalobcovi alebo z
dokumentov týkajúcich sa konania o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru. Ak by aj bola pravda,
že videozáznam bol v trestnom konaní údajne vyhodnotený ako nezákonný, z ničoho nevyplýva, že

je pre civilné sporové konanie úplne irelevantný, keďže súd v civilnom sporovom konaní samostatne
hodnotí zákonnosť navrhnutých alebo predložených dôkazov. Z dokumentov týkajúcich sa trestného
konania vedeného proti žalobcovi nevyplynulo, že by súd videozáznam považoval za nezákonný dôkaz,
ani z ničoho nevyplýva, že by s videozáznamom bolo manipulované. Rovnako považuje za nedôvodné
tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní, že prvoinštančný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k

nesprávnym skutkovým zisteniam, čo vzťahuje k obsahu videozáznamu. Nie je zrejmé, v čom
súd prvej inštancie konkrétne pochybil pri hodnotení dôkazu, v čom sa jeho skutkové zistenia odchyľujú
od obsahu videozáznamu, ani či použil nesprávne úvahy pri hodnotení dôkazu a podobne. Videozáznam
zachycujúci služobný zákrok je objektívnym dôkazom o jeho priebehu a skutočnosť, že výkon služobnej
činnosti žalobcu zachytáva až od okamihu použitia donucovacích prostriedkov, v žiadnom prípade

nezoslabuje jeho vypovedaciu schopnosť. To, čo predchádzalo nezákonnému použitiu donucovacích
prostriedkov zo strany žalobcu nie je rozhodujúce, nakoľko predmetom hodnotenia bol služobný zákrok
vykonaný žalobcom. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že súd prvej inštancie vydal uznesenie o skončení
dokazovania až potom, ako vyzval strany na opustenie pojednávacej miestnosti potom ako oznámil,
že vyhlási rozsudok, je úplne irelevantná, nakoľko sa to netýka žiadnych práv žalobcu (procesných,

hmotnoprávnych) a taktiež nejde o nesprávny procesný postup. K odvolacej námietke žalobcu, že súd
prvej inštancie vec aj nesprávne právne posúdil konštatoval, že v konaní neboli preukázané žiadne
skutočnosti,ktorébyodôvodňovalizáver,žeonsledovalinýúčel,akoinformovaťverejnosť olegitímnych
otázkach verejného záujmu, rovnako tak, že konal v túžbe po senzácii alebo dokonca škandalizáciižalobcu. Z výpovede svedka F. celkom jasne vyplynulo, že informovanie o tejto udalosti bolo legitímne
a pre iniciáciu verejnej diskusie veľmi prospešné. Poukázal v tejto súvislosti na body 72., 73. a 78.3.
napadnutého rozsudku, v ktorých prvoinštančný súd inštruktívne vysvetlil legitímny záujem verejnosti

na informáciách o služobnom zákroku, ktorý vykonal žalobca. Videozáznam zachytával
priebeh služobného zákroku v dostatočnom rozsahu na to, aby mohol slúžiť ako relevantný podklad
pre vyslovenie hodnotiacich úsudkov. Odkázal ďalej na personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej
republiky zo dňa 19.12.2014, č. 206/2014, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej
republiky zo dňa 12.4.2017, č. KM-OLVS-12/2015/OPK s tým, že ide o rozhodnutie správneho orgánu,

ktoré je právoplatné a záväzné. Z výpovedi svedkýň V. A. a V. A. zaznamenaných v zápisniciach
založených do spisu vyplýva, že žalobca voči nim použil vulgárne výrazy ,,hluchá alebo sprostá“, „pi..“,
že sa voči nim správal hrubo. Tvrdenie žalobcu, že pani V. A. mala doňho strčiť (sotiť) je nepravdivé, z
výpovedí svedkov B. a V. A. iba vyplynulo, že sa ho snažila odtlačiť zo svojej bezprostrednej blízkosti
potom, ako bezdôvodne narušil jej osobnú zónu. Za mimoriadne dôležité považuje to, že žalobca ani voči
jednej zo žien nepoužil upozornenie na možné použitie donucovacích prostriedkov, ale okamžite pristúpil

k použitiu donucovacích prostriedkov. Iba jeden svedok vypovedal v prospech žalobcu (C.), tento však
služobný zákrok nemohol vidieť, pretože bolo nepochybne preukázané, že na miesto dorazil až potom,
akosaslužobnýzákrokodohral.Bolojasnepreukázané,žežalobcanemalabsolútnežiadnydôvodnato,
aby použil voči obom ženám donucovacie prostriedky (hmaty, chvaty, putá), teda fyzickú silu. Už to samé
osebe umožňuje hodnotiť žalobcu ako agresívneho, násilného, surového, brutálneho, kontroverzného,

škandalózneho a obávaného. Čokoľvek sa odohralo pred vykonaním služobného zákroku, v súvislosti
s rutinnou cestnou kontrolou a údajnými vadami dokladov k motorovému vozidlu, nemohlo odôvodniť
také správanie žalobcu voči poškodeným, aké zvolil. Novinári mali právo hodnotiť túto časť udalosti
zachytenej na videu. Išlo pritom o celkom legitímne a laické hodnotenie správania žalobcu, legitímne
predovšetkým z toho dôvodu, že bola podnietená verejná diskusia. Súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku nehodnotil zákonnosť zákroku žalobcu, hodnotiace úsudky vyslovené novinármi
taktiež nemožno chápať ako hodnotenie služobného zákroku žalobcu z hľadiska PolZ. Žalovaný ďalej
uviedol, že nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie nedocenil stupeň intenzity
predmetného zásahu a jeho následky, nakoľko v bodoch 72. a 78.2. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia podrobne odôvodnil, že hodnotiace úsudky, hoci ich považoval za expresívne, vyplývali z

reálneho skutkového základu, pričom sa pohybovali v medziach novinárskej slobody preháňať, šokovať,
urážať a starostlivo vyvažoval slobodu prejavu na jednej strane a právo žalobcu na
ochranu osobnosti na strane druhej, pričom výsledok hodnotenia aj podrobne odôvodnil. Neobstojí
ani odvolacia námietka žalobcu, že prvoinštančný súd rezignoval na ochranu osobnosti žalobcu vo
svetle ochrany slobody prejavu, pretože tak ako už uviedol, v bode 78. odôvodnenia napadnutého

rozsudku súd prvej inštancie starostlivo vyvažoval slobodu prejavu na jednej strane a právo žalobcu na
ochranu osobnosti na strane druhej, čo aj podrobne odôvodnil. To, že prvoinštančný súd pri posudzovaní
kritéria primeranosti dospel k záveru, že v danom prípade a s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
sloboda prejavu prevážila nad právom na informácie neznamená, že rezignoval na ochranu osobnosti
žalobcu. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy

odvolacieho konania.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu konštatoval, že sa v plnom rozsahu
pridržiava obsahu svojho odvolania i vyjadrení uskutočnených pred súdom prvej inštancie. Tvrdenia
žalovaného považuje za účelové, založené na fabulácii. Zopakoval, že v súvislosti so zásahom do jeho

osobnostných práv a motívom zverejnenia predmetných difamačných článkov v spojení s uvedením
jeho mena, priezviska, fotografií, veku, došlo k porušeniu práv na ochranu osobnosti, pričom
účelom zverejnenia článkov zo strany žalovaného nebolo spravodajstvo alebo poskytnutie informácií
významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu neodsúhlaseného, neetického a protiprávneho
jeho medializovania, zvýšiť čítanosť periodika a finančný prospech vydavateľa, pričom „hodnotiace

úsudky“ autorov článkov vychádzali výlučne z videozáznamu, ktorý neobsahoval celý priebeh udalosti,
ale len jej časť a o ktorého zákonnosti ako dôkazu sú pochybnosti, keď i v trestnom konaní bola
konštatovaná nezákonnosť tohto videozáznamu. Zotrval na argumentácii týkajúcej sa toho, že súd
prvej inštancie nedocenil stupeň intenzity tohto zásahu a jeho následky a zopakoval, že nutnosť
zohľadňovania práva na slobodu prejavu neznamená zároveň rezignáciu práva na ochranu osobnosti

priznanej každému Ústavou Slovenskej republiky. Uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca
škandalizácii považuje zároveň za neprípustné. Zotrval na odvolacom návrhu.7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu zotrval na
stanovisku, že žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny a
zákonný tak po procesnoprávnej i hmotnoprávnej stránke, pričom obsah vyjadrenia žalovaného

považuje za neopodstatnené. Uviedol, že žalobca nenavrhol žiadny dôkaz o tom, že jeho účelom
nebolo informovať verejnosť o legitímnych otázkach verejného záujmu; okolnosti veci svedčia opaku.
Záujem vydavateľa upútať pozornosť čitateľa a zvýšiť tak aj predajnosť, je plne legitímny s odkazom
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Karhuvaara a Iltalethi proti FÍNSKU z roku
2004. Žalobca neoznačil žiadne etické pravidlo, ktoré malo byť ním porušené, pričom pri informovaní

o veci nepostupoval neeticky. Žalobcom namietané články sa týkali legitímnych otázok verejného
záujmu a on nepotreboval pre ich uverejnenie súhlas žalobcu. Výkon slobody prejavu a práva na
informácie nie je podmienený súhlasom dotknutej osoby. Konštatoval, že obsah videozáznamu je
nesporný, žalobca nepoprel, že služobný zásah obsiahnutý na videozázname sa odohral tak ako to
bolo zobrazené, len spochybňoval, že videozáznam nezachytáva to, čo sa odohralo pred služobným
zásahom, toto však bolo spoľahlivo preukázané inými dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami V. A., V.

A., B. a ďalších. Zdôraznil, že čokoľvek sa odohralo pred vykonaním služobného zákroku v súvislosti s
rutinnou cestnou kontrolou a údajnými vadami dokladov k motorovému vozidlu, nemohlo odôvodniť také
správaniežalobcuvočipoškodenýmakézvolil.Novinárimaliprávohodnotiťtútočasťudalostizachytenej
na videu. Išlo o celkom legitímne a laické hodnotenie správania žalobcu. Videozáznam zachycujúci
služobný zákrok je objektívnym dôkazom o jeho priebehu. Skutočnosť, že výkon služobnej činnosti

žalobcu zachytáva až od okamihu použitia donucovacích prostriedkov, v žiadnom prípade nezoslabuje
jeho vypovedaciu schopnosť. Žalobca svoju námietku týkajúcu sa údajnej nezákonnosti videozáznamu
ako dôkazu žiadnym spôsobom nekonkretizoval, neuviedol konkrétny dôvod, pre ktorý by mal byť
videozáznampovažovanýzanezákonnýdôkaz,tennevyplynulanizdokumentovtýkajúcichsatrestného
konania vedeného proti žalobcovi alebo z dokumentov týkajúcich sa konania o prepustenie žalobcu zo

služobného pomeru. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd konajúci v civilnom sporovom konaní nie je
viazaný hodnotením dôkazov súdom v trestnom konaní. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie údajne
nedocenil stupeň intenzity zásahu do jednotlivých zložiek práva na ochranu osobnosti, považuje za
nepravdivé. Ako už uviedol, celkom legitímne šíril videozáznam zachytávajúci služobný zásah žalobcu
naverejnostiaajhocelkomlegitímnekomentoval.Argumentáciažalobcu,žehodnotiaceúsudkyautorov

článku nemožno považovať za relevantné, pretože hodnotenie zásahu nie je predmetom konania,
popiera slobodu prejavu a právo na informácie v ich samotnom základe. V namietaných článkoch
nehodnotil zákonnosť alebo nezákonnosť zásahu, novinári v každom prípade mali právo hodnotiť a
komentovať udalosti zachytené na videu. Išlo o celkom legitímne a laické hodnotenie správania sa
žalobcu. Autorom prejavu (hodnotiacich úsudkov) bol novinár, resp. novinári, ktorí plnia nezastupiteľnú

úlohu publicwatchdoga, ktorí sa výrazne podieľajú na formovaní verejnej mienky a stimulácii verejnej
debaty o otázkach verejného záujmu. Zopakoval, že v danom prípade súd prvej inštancie nerezignoval
na ochranu osobnosti žalobcu, keď podrobne odôvodnil prečo vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu
dal prednosť slobode prejavu a právu na informácie a v bode 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku
starostlivo vyvažoval slobodu prejavu na jednej strane a právo žalobcu na ochranu osobnosti na strane

druhej. To, že prvoinštančný súd pri posudzovaní kritéria primeranosti dospel k záveru, že v danom
prípadeasohľadomnakonkrétneokolnostiprípaduslobodaprejavuprevážilanadprávomnainformácie
neznamená, že rezignoval na ochranu osobnosti žalobcu. Poukázal ešte na to, že vystupuje ako nositeľ
„slobody prejavu“, ktorému prináleží privilegované postavenie; uverejnil informáciu o
žalobcovi, ktorého možno jednoznačne považovať za osobu absolútneho verejného záujmu; neboli

uverejnené žiadne nepravdivé a ani neúplné informácie, ktoré by mali verejnosť viesť k skreslenému
posudzovaniu žalobcu. Všetky zverejnené informácie boli v čase ich publikácie pravdivé, vychádzali
z objektívnych skutočností. S ohľadom na osobu žalobcu a závažnosť jeho konania,
na jeho následné prepustenie zo služobného pomeru a jeho trestné stíhanie, išlo nepochybne o tému
legitímneho verejného záujmu. Článok bol uverejnený v periodiku s celoštátnou pôsobnosťou,

ktorý však práve preto, že ide o „nositeľa“ slobody prejavu, má legitímne právo uverejňovať informácie
týkajúce sa otázok verejného záujmu, čo vyvažuje publicitu uverejneného článku; záujem verejnosti o
danú tému bol aktuálny aj v čase uverejnenia namietaných článkov. Článok tak bol z hľadiska verejnej
diskusie potrebný, prínosný a aktuálny. Neporušil prezumpciu neviny žalobcu, nakoľko orgány činné
v trestnom konaní nemôžu byť ovplyvnené pri vyšetrovaní verejnou mienkou alebo akýmkoľvek iným

spôsobom pri realizácii slobody prejavu. Uverejnil iba v tom ktorom čase pravdivé, overené a
aktuálne informácie v dobrej viere s cieľom informovať verejnosť pravdivo a aktuálne. Z ničoho
nemožno vyvodiť, že by akýmkoľvek spôsobom nabádal čitateľa vnímať žalobcu ako vinného. Články
vždy čitateľa informovali komplexne o priebehu celej kauzy, vrátane označenia aktuálneho procesnéhopostavenia žalobcu, ktorý dostal priestor na vyjadrenie a tento aj využil podľa svojho uváženia.
O žalobcovi uverejnil i pozitívne informácie, a to o jeho pracovných úspechoch, že bol viackrát
odmenený za plnenie služobných povinností a že úspešne absolvoval psychotesty. V danom

konkrétnom prípade je zrejmé, že sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad záujmom žalobcu
na ochranu jeho osobnostných práv. V konaní nebolo preukázané, že by bol žalovaný motivovaný len
uspokojovaním túžby po senzácii alebo dokonca škandalizovať žalobcu; žalobca žiadny takýto dôkaz
neoznačil. Zotrval na odvolacom návrhu.

8. V odvolacom konaní nastala podstatná právna skutočnosť, a síce spoločnosť Nový čas, a.s., IČO:
51 249 979, Bratislava, Prievozská č. 14, zanikla dňa 31.5.2019 v dôsledku rozdelenia. Jej právnym
nástupcom sa stala spoločnosť FMD Media, a.s., IČO: 47 237 601, Bratislava, Palisády č. 29/A, od
1.6.2019.

9. Postupom podľa ustanovenia § 64 veta prvá C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len C.s.p.), podľa ktorého ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, nadväzne tiež na ustanovenie
§ 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaného
označeného vo výroku I. tohto rozsudku. Keďže teda pôvodný žalovaný zanikol s právnym nástupcom,
nemožno postupovať podľa ustanovenia § 378 ods. l, § 64 veta druhá C.s.p. (konanie zastaviť).

10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. mája 2021; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým žalobu zamietol potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje
s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na

zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť
ešte nasledovné.

11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným

dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

12. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

13. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, že súd prvej
inštancie sa dopustil procesného pochybenia, keď ho nevyzval na doplnenie, resp. opravu neurčitého
podania (v časti ospravedlnenia), pretože z ustanovenia § 160 ods. 1 C.s.p. (§ 5 ods. 1 O.s.p.) vyplýva,
že súd poučuje strany sporu len ohľadne ich procesných práv a povinností, nemôže ich poučovať o
hmotnom práve, napríklad nemôže stranu poučiť o tom, koho má žalovať, teda kto je v spore pasívne

vecne legitimovaný, ani akého nároku sa môže domáhať od druhej strany a podobne. Ak by súd poučil
žalobcu ohľadom naformulovania správneho znenia petitu žaloby, teda vymedzil inak predmet konania,
takéto poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti
strán konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.12.2011, sp.zn. 6
Cdo 125/2011). Žalobca svoju žalobu podal na súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a

podľa § 79 ods. 1 O.s.p. mal návrh na začatie konania okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3
O.s.p.) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie
rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a muselo byť z neho
zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh na začatie konanie musel obsahovať konkrétny návrhvýroku rozsudku obsahujúci rozsah uplatneného nároku. V návrhu na začatie konania museli byť
uvedené rozhodujúce skutkové údaje konkretizujúce uplatnený nárok v takom rozsahu, ktorý umožnil
jeho jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemožnosť zámeny (uvedené platí aj za terajšej právnej úpravy).

Opísanie rozhodujúcich skutočností slúži k vymedzeniu predmetu konania po stránke skutkovej a k
jeho identifikácii, ktorá ho odlišuje od predmetov iných konaní. Žaloba musí byť presná, určitá, pretože
súd je (okrem výnimiek uvedených v zákone) ňou viazaný. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou
žaloby je petit, v ktorom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako
by mal znieť výrok jeho rozsudku. Zároveň ním určuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a súdu

medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Keďže ide v podstate o návrh súdneho výroku, kladie zákon
na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť (aj
vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je pre súd rámcom rozhodovania, z
ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch. Žalobný petit
musí byť presný, určitý a zrozumiteľný, aby mohol súd presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť,
nakoľko súd nemôže účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než sú navrhované. Pokiaľ

je žalobný petit nesprávny, t.j. vymedzenie práv a im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých
je nepresné, neurčité alebo nezrozumiteľné, prevzatie takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia
by malo za následok, že by rozhodnutie bolo nevykonateľné. Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale
nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať
účinky žalobcom zamýšľané (I. ÚS 233/97). Nedostatok zákonom stanovených náležitostí žaloby bráni

jej vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní. Ak žaloba neobsahuje uvedené náležitosti, alebo
je neúplná a nezrozumiteľná, súd (alebo poverený zamestnanec súdu) vyzve stranu sporu, aby ju v
určenej lehote opravila alebo doplnila s poučením ako treba opravu alebo doplnenie vykonať (§ 129
ods. 1, ods. 2 C.s.p.; § 43 ods. 1 O.s.p.). V danej veci žalobca opísal v žalobe rozhodujúce skutočnosti
spôsobom, z ktorého možno jednoznačne zistiť aký skutok má byť predmetom konania (policajný zákrok

zo dňa 27.9.2014), pričom konanie žalovaného podľa jeho názoru vykazovalo znaky neoprávneného
zásahu do jeho zákonom chránených osobnostných práv. Išlo o opakované uverejnenie informácií o
žalobcovi v denníku Nový čas odo dňa 15.10.2014 do 17.12.2014 a na internetovej stránke Nového
času od 16.10.2014 do 4.6.2015, v ktorých bol vykresľovaný difamačne, a to že je násilnícky, agresívny,
neľudský a bezcharakterný, surový človek a policajt. Ak žalobca v petite (okrem iného) žiadal, aby

sa mu žalovaný verejne ospravedlnil za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti za
články uverejnené v denníku Nový čas a na internetovej stránke tohto denníka s uvedením dňa vydania
článku s jeho názvom (č.l. 10 až 13 spisu), tento nebol v súlade s hmotným právom, pretože tak ako
správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, neuviedol konkrétne,
ktoré informácie v jednotlivých článkoch sú difamačné. Súd prvej inštancie nemohol žalobcu vyzvať na

odstránenie takejto vady, pretože by mu poskytol hmotnoprávne poučenie, čo by bolo neprípustné, ako
aj správne uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

14. Bolo potrebné súhlasiť so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, keď žalovaný neuviedol vo svojom odvolaní žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by
privodili pre neho iné rozhodnutie vo veci. Prvoinštančný súd dostatočným a jasným spôsobom vysvetlil,
z akého dôvodu považuje žalobu za nedôvodnú, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje.
Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch na tom skutkovom základe, že žalovaný v denníku Nový čas a aj na internetovej

stránke tohto denníka v období od 15.10.2014 do 4.6.2015 uverejňoval o ňom články, v ktorých sa
dehonestujúco, difamačne vyjadroval k jeho policajnému zákroku zo dňa 27.9.2014, pričom uverejňoval
aj jeho podobizeň s uvedením celého jeho mena, priezviska, niekedy aj veku, bez jeho súhlasu
informoval o jeho súkromí, keď v jednotlivých článkoch bol vykresľovaný ako násilnícky, agresívny,
neľudský, bezcharakterný človek a policajt.

15.Odvolacísúdpoukazuje,žeustanovenia§11anasl.Občianskehozákonníkapredstavujúvšeobecnú
občianskoprávnu úpravu ochrany osobnosti, od vymedzenia všeobecného osobnostného práva fyzickej
osoby demonštratívnym výpočtom čiastkových osobnostných práv, cez stanovenie ich obmedzení až po
výpočet prostriedkov ochrany osobnosti pre prípad neoprávnených zásahov objektívne spôsobilých tieto

práva ohroziť, resp. porušiť. Základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik sankcií za neoprávnené
zásahy dotýkajúce sa jednotlivých konkrétnych hodnôt osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) je
objektívna spôsobilosť týchto neoprávnených zásahov narušiť integritu osobnosti. Predmetom úpravy
uvedených ustanovení je okrem iného česť konkrétnej fyzickej osoby, ktorú pre svoje postoje, chovaniea konanie získala a požíva v spoločnosti a ľudská dôstojnosť; česť a dôstojnosť sú pritom jednými z
najvážnejších hodnôt osobnosti fyzickej osoby. Predmetom uvedenej úpravy je zároveň česť fyzickej
osoby, ktorú táto požíva v určitých odborných kruhoch (napr. politických, podnikateľských, právnických),

v ktorých je fyzická osoba známa pre svoju prácu a jej výsledky, pre svoju odbornú činnosť a podobne,
t.j. profesijná česť. S uvedeným sa spája i ochrana dobrého mena fyzickej osoby, keď meno patrí
medzi hodnoty osobnosti fyzickej osoby a tvorí ako určujúci individualizačný znak, pod ktorým sa fyzická
osoba uplatňuje v spoločnosti, významný atribút jej osobnosti. Právo na ochranu dobrého mena, ktoré
fyzická osoba požíva v spoločnosti, je preto taktiež súčasťou práva na ochranu osobnosti. Občianske

právo zabezpečuje ochranu uvedených hodnôt osobnosti len proti takým konaniam, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť nemajetkovú ujmu na osobnosti tým, že znižujú česť fyzickej osoby u iných osôb a
tým ohrozujú vážnosť jej postavenia a uplatnenia v spoločnosti. K neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby môže dôjsť ústne (napr. rozširovaním nepravdivých a jej vážnosť znevažujúcich -
difamačných tvrdení), písomne, či iných spôsobom. Spôsob, akým bol neoprávnený zásah uskutočnený,
je pre kvalifikáciu zásahu ako neoprávneného právne bezvýznamný. Môže mať však význam pre určenie

formy primeraného zadosťučinenia. Konanie zasahujúce všeobecne do cti a dôstojnosti fyzickej osoby
môže spočívať buď v skutkových tvrdeniach alebo v kritike, t.j. v hodnotiacich úsudkoch. Hodnotiaci
úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak,
že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
Hodnotiaci úsudok preto nemožno akokoľvek dokazovať, je však ale nutné skúmať, či sa zakladá na

pravdivej informácii a či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv
je nevyhnuteľným sprievodným javom výkonu kritiky, tzn. primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a
zneuctenie danej osoby. Právo na ochranu osobnosti majú i osoby tzv. verejného záujmu, ktorými sú
nielen osoby verejného života v užšom zmysle, t.j. osoby vystupujúce pri riešení rôznych otázok na
verejnostialeboverejnečinnéatýmvplývajúcenarôzneoblasti,alevôbecosoby,ktorénasebapriťahujú

záujem verejnosti. Takáto osoba sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo
strany médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či hodnotiace úsudky
žalovaného uvedené v článkoch, resp. titulkoch označených žalobcom boli pravdivé a či nebolo ich

cieľom hanobiť alebo zneuctiť žalobcu a aj riadne skúmal, či hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivých
informácií, či je dostatočne konkrétny (neprípustným je totiž hodnotiaci úsudok v podobe všeobecného
súdu), či je forma jeho verejnej prezentácie primeraná a či zásah do osobnostných práv je len
nevyhnutným sprievodným javom takto prezentovaného hodnotiaceho úsudku alebo je jeho primárnym
cieľom. Ak je teda hodnotiaci úsudok založený na pravdivých informáciách, je dostatočne konkrétny,

forma jeho prezentácie je primeraná a jeho primárnym cieľom nie je zásah do osobnostných práv, takýto
hodnotiaci úsudok nie je možné považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Na základe
uvedenýchkritériípotomsúdprvejinštanciedospel ksprávnemuzáveru,odktoréhonemáodvolací
súd dôvod odchýliť sa, že hodnotiace úsudky žalovaného vo vzťahu k spôsobu vykonania zákroku boli
adekvátne, že išlo o hodnotiace úsudky novinárov, ktoré posúdil ako prípustné, pretože charakterizujú

spôsob, akým žalobca vykonal vo vzťahu k osobám, ktoré kontroloval a vo vzťahu k dôvodu a príčine,
pre ktorú zákrok vykonal, keď žalobcom namietané výrazy hodnotiace jeho osobu a skutok (napríklad
agresívny, tvrdý, surový, brutálny), vyplývajú z reálneho základu.

17. V danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu spôsobilému vyvolať narušenie chránených

záujmov žalobcu, keď zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd má za to, že žalobcove tvrdenia o
difamačných informáciách a nepravdách, ktoré mali vyvolať u čitateľov skresľujúci pohľad na jeho osobu,
sú len všeobecnými a nekonkrétnymi tvrdeniami, majúcimi prevažne charakter subjektívneho vnímania
kontextu napadnutých článkov

18. Nebolo možné prisvedčiť žalobcovi, že mu bolo znemožnené právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať
sa k nim ako namietal vo svojom odvolaní, pretože prvoinštančný súd umožnil žalobcovi navrhnúť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a taktiež aj možnosť sa k jednotlivým dôkazom vyjadriť. Odvolací
súd poukazuje na to, že v sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v
ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu

všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (§ 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinný označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (§
120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa
týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantnéa nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú
treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a

rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie účastníkov
konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.4.20008, sp.zn. 3 Cdo 50/2008).
Ak teda prvoinštančný súd považoval za potrebné vypočuť ako svedka iba M. F., postupoval v
súlade s uvedeným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ani tým, že súd prvej inštancie
v uzneseniach vyhlásených na pojednávaniach o odročení pojednávania uložil žalobcovi povinnosť

predložiť návrhy na doplnenie dokazovania a po splnení tejto povinnosti súd prvej inštancie dôkazy
nevykonal, nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu ako namietal vo svojom odvolaní.

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v danom prípade postupoval správne, keď nevykonal
dokazovanie výsluchmi svedkov navrhnutých žalobcom, a to T. K., C. X., V. D., ktorí sa vyjadrovali k
osobe žalobcu, z ktorých vyjadrení žalovaný vychádzal vo svojich článkoch, ako aj V. A. a

V. A., nakoľko ich výsluchy by nemali pre predmetné konanie žiaden význam, ako správne konštatoval
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 82.), keď riadne zistil skutkový stav veci.
Odvolací súd opätovne poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (v súčasnosti Civilný sporový poriadok) ukladá
účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p.

(§ 120 ods. 1 O.s.p.) súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie
je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania, ani nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou sporovej strane
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s
následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné
mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd nemá povinnosť všetky navrhnuté
dôkazy vykonať a nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu

odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 C.s.p. (§ 120 ods. 1
O.s.p.), je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Taktiež aj
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08 konštatoval,
že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň

procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a
aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že

súdodmietnevykonaťurčitýúčastníkomnavrhovanýdôkaz,jejehozákonnoupovinnosťouvodôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že
okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené
sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva
na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu

Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní
účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy,
ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní. V predmetnej veci, tak ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie postupoval

správne, keď nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, pretože ich vykonanie by nebolo hospodárne,
pričom aj náležite zdôvodnil nevykonanie uvedených dôkazov, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje.

20. K odvolacej námietke žalobcu, že zo strany prvoinštančného súdu došlo k nesprávnemu

vyhodnoteniu zákonnosti dôkazu - videozáznamu z policajného zákroku zo dňa 27.9.2014 a tým
k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd dôvodí, že predmetný záznam nebol získaný
nezákonným spôsobom, je na ňom zachytené konanie a správanie žalobcu pri predmetnom policajnom
zákroku, ktoré žalobcu nakoniec viedli k vyvolaniu predmetného sporu, keďže popiera, že pri uvedenomzásahu bol brutálny, agresívny, surový, tvrdý. To, čo sa odohralo pred týmto zákrokom, nie je
rozhodujúce, nakoľko predmetom tohto konania je zákrok žalobcu pri incidente, tak ako aj konštatoval
žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.1.2001, sp.zn. II. ÚS 44/00, ktoré možno v
danej veci použiť, v ktorého odôvodnení (okrem iného) ústavný súd konštatuje, že policajti radi zakazujú
ich filmovanie pri služobnom zákroku či výkone funkcie s odôvodnením, že na to treba ich povolenie,
alebo tým, že od kameramana požadovali novinársky preukaz. Podľa Občianskeho zákonníka sa totiž
smú obrazové záznamy osoby vyhotovovať len s jej súhlasom a bez súhlasu, napr. na spravodajské

účely. Policajti však zabúdajú, že v službe sú verejnými činiteľmi a ochrany Občianskeho zákonníka
sa nemôžu naplno dovolávať, nakoľko verejnosť má právo dokumentovať ich konanie. Súd prvej
inštancie tak správne vykonal dokazovanie uvedeným dôkazom a na základe jeho vykonania dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalobcu uvedeným v jeho odvolaní,
že prvoinštančný súd nemal vykonať dôkaz videozáznamom, pretože bol v trestnom konaní považovaný
za nezákonný, nakoľko súd v civilnom konaní sám rozhoduje, ktoré dôkazy pripustí, ktoré nie, pričom

nie je viazaný rozhodnutím iného súdu.

21.Neboloanimožnésúhlasiťstvrdenímžalobcuuvedenýmvodvolaní,žesúdprvejinštancienedocenil
stupeň intenzity predmetného zásahu a jeho následky, pretože prvoinštančný súd vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnil ako posúdil stret medzi právom na ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu

(body 78. a 79. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí a
na doplnenie dodáva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a
masmédiám, a to najmä pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú (sociálnu) povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie dostať. Novinárom sa dokonca umožňuje používať určitú mieru preháňania a

provokácii. Vecou verejnou je nesporne aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom
konaní. Existuje preto verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp.zn. IV. ÚS 107/2010).

22. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle ustanovenia §

181 ods. 2 C.s.p. a neuviedol na prvom pojednávaní, ktoré tvrdenia sporových strán sú sporné, ktoré
považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ani neuviedol svoje predbežné právne posúdenie, čo
neurobil ani do rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie v bode 84. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal tzv. predbežné prejednanie sporu. Odvolací súd
dodáva, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na

skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, takže má viesť strany už počas konania k
tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie
tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa
pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo
právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej

procesných práv. Striktné nedodržanie postupu podľa ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. (§ 118 ods. 2
O.s.p.) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
možno považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná, ako
aj neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom) má za následok tzv. inú vadu konania,
ale nezakladá vadu zmätočnosti. Ak totiž predseda senátu toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to

žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový
poriadok priznáva. Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu, napríklad
v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom,vprávenazáverpojednávaniazhrnúťsvojenávrhyapodobne.VzmyslejudikatúryÚstavného
súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) sú právny názor a hodnotiace úsudky súdu vlastné až

samotnémurozhodnutiuvoveci,nievšakpostupuvzmysle§181ods.2C.s.p.(§118ods.2O.s.p.). Súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 C.s.p.), berie do úvahy iba skutočnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo
zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C.s.p.).
Pri výkone spravodlivosti súd nesmie byť obmedzovaný pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej

stránke veci, ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. V danej veci z obsahu zápisníc
súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu žalobcu voči nesplneniu si povinnosti
súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny názor na vec, hoci bol na pojednávaniach prítomný.
Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu (skonzumovaniu) jej prípadnéhonesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého podľa
§ 220 ods. 2 C.s.p. je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec
vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia § 181
ods. 2 C.s.p., pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava prípadného nesprávneho postupu
prvoinštančného súdu v tomto smere je daná aj možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného
prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci využil. Z uvedených dôvodov námietka žalobcu, aj keby

bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania a odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom. Napokon nikde
v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna
viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces.
Dôležité je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, čo v predmetnej veci splnené bolo.

23. Odvolací súd dodáva, že nevidí prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie ani s ohľadom
na to, že súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci nevykonal. Účelom predbežného
posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená
to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. Prekvapivosťou nie je dotknutý ani
taký postup súdu, ktorý by následne dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym

posúdením. Žalobca mal dostatok možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoj názor, že
články žalovaného sú založené vo veľkej miere na nepodložených, nedostatočných a nepreukázaných
informáciách, keď skutočnosť, že sa prvoinštančný súd k tejto argumentácii výslovne počas konania
nevyjadril, neznamená, že ho rozsudkom, ktorým ju neuznal, prekvapil. Žalobca nepreukázal základ
svojho uvedeného tvrdenia, tak už bolo konštatované a ak by sa aj súd prvej inštancie v rámci

predbežného posúdenia veci vyjadril k otázke, či hodnotiace úsudky uvedené v článkoch neboli
adekvátne, takéto posúdenie by súd nezaväzovalo i v ďalšom konaní, ak by strany sporu predložili
ďalšie dôkazy vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri predbežnom vyjadrení právneho názoru na vec
vychádzal. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (ani v odvolacom konaní) nepredložil žiaden
dôkaz, ktorý by potvrdzoval ním tvrdenú skutočnosť, že výrazy žalovaného použité v článkoch o jeho

osobe boli spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti.

24. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa procesných pochybení súdu prvej inštancie
spočívajúcich v tom, že bol nesprávne poučený o možnosti podania opravného prostriedku proti
uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty na pojednávaní a v jeho písomnom vyhotovení, že uznesenie

o skončení dokazovania vyhlásil prvoinštančný súd až potom ako sa vrátili strany sporu a ich právni
zástupcovia do pojednávacej miestnosti na vyhlásenie rozsudku vo veci samej, považoval odvolací súd
za nedôvodné, nakoľko nemali žiaden vplyv na iné rozhodnutie vo veci.

25. Odvolací súd k odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeobmedzovaný

právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci, ako už
bolo uvedené, súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje
rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a
určitevyplývajúvlogickejnadväznosti ashodnotiacouväzboukjednotlivýmdôkazomskutkovézistenia,
ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu

k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov tak nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právona to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

26. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

27. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku o náhrade
trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, pričom žalovaný odvolanie
nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, takže aj odvolací
súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie
síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p.,

ale nesprávne priznal žalovanému náhradu trov konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov
konania, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania
podľa § 388 C.s.p tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100 %. Odvolací dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné
fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej
inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti
skončenia veci.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.

1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).