Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/119/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119206389
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5119206389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobkyne: L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, XXX XX H., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom H. XA, XXX XX
N., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom: Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO:
35792752,zastúpenémuspoločnosťou:AdvokátskakanceláriaJUDr.AndreaCviková,s.r.o.,sosídlom
Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 500,00 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/45/2019-86
zo dňa 03.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41C/45/2019-86 zo dňa 03.02.2020 vo výroku
I. tak, že:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 100,00 Eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.).
O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100
% (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia citoval ustanovenie § 3 ods. 5 tretej vety zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenie § 193 CSP a uviedol, že z právoplatného

rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 27Cps/61/2017 a rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 11Co/220/2018 vyplýva, že žalobkyňa sa ako spotrebiteľka úspešne domohla svojho práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo založené na porušení práva spotrebiteľa pri
súčasnom nedodržaní povinností poskytovateľa úveru z hľadiska dodržania obsahových náležitostí
zmluvy o revolvingovom úvere. V zmluve totiž absentovali náležitosti úverovej zmluvy týkajúce sa
konečnej splatnosti úveru, ako aj údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského
úveru požadované kogentnými ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Žalobkyňa sa domohla svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní po tom,
čo takéto konanie iniciovala a úspešne jej právo bolo priznané, pričom čelila taktiež odvolaciemu
konaniu, keďže žalovaný jej právo neuznával a prvoinštančný rozsudok napadol odvolaním. Základným
predpokladom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom, čo žalobkyňa spĺňa. Okrem formálnej podmienky vyžadovanej zákonom
mal konajúci súd za to, že sú taktiež dôvody na strane žalobkyne, ktoré vzhľadom na

individuálnu povahu jej sporu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú. Žalobkyňa
sa musela svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia domáhať súdom, keďže žalovaný neplnil
dobrovoľne a žalobkyňa bola nútená iniciovať súdne konanie jednak na súde prvej inštancie a následne
čeliť odvolaciemu konaniu. Spotrebiteľka nad rámec svojich povinností uhradila žalovanému celkom
sumu 63,16 Eur, pričom zároveň jej bola zo strany žalovaného formou dokladu vrátená suma 568,14

Eur. Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné
zadosťučinenie vznik ujmy. V dôsledku uvedeného dospel okresný súd k presvedčeniu, že suma 500,00
Eur predstavuje primerané zadosťučinenie, keďže mal k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných
skutočností, z ktorých pri svojich úvahách vychádzal. Zároveň prihliadal na to, akým spôsobom výšku
zadosťučinenia žalobkyňa zdôvodňovala, aké dôkazy v tomto označila. Súd prvej inštancie odkázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo 147/2007 a 6Obo 302/2006, z ktorých vyplýva, že

finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou za nevyčísliteľné straty,
ktoré postihnutý utrpel“, resp. „prihliadne sa aj na to, aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu
za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť“. Okresný súd o výške primeraného
finančného zadosťučinenia uvažoval v intenciách daného sporu a vychádzal z konkrétnych zistených
skutkových okolností, pričom prihliadol na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto

konania, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch
strán k protiprávnemu konaniu. Nie je významné, že žalobkyni bola v konaní priznaná suma 63,16 Eur,
pretože ide iba o čiastku, ktorú požadovala vrátiť. Je totiž potrebné vychádzať zo skutočnosti, že odplata
za úver by dosahovala sumu približne 2.000,00 Eur, a teda o túto sa mohli znížiť majetkové pomery
žalobkyne, a to v dôsledku konania žalovaného.

3. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal okresný súd z ustanovení § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1, 2 CSP a úspechu žalobkyne v spore.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne a zároveň prizná žalovanému právo na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.
5. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne skutkové a právne závery
nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia
v sume 500,00 Eur. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je subjektívne, nepreskúmateľné a založené
na všeobecných úvahách. Neposkytuje ani len rámcový popis toho, akými úvahami sa súd riadil pri

rozhodovaní. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa základné požiadavky na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia tak, ako to definuje ustanovenie § 220 CSP, keďže neobsahuje žiaden záver
súdu (či už skutkový alebo právny) vo vzťahu k predmetu sporu, predovšetkým skutkové závery
odôvodňujúce základ nároku a jeho výšku. Súdom priznané finančné zadosťučinenie nebolo podľa
obsahu a odôvodnenia rozsudku preukázané v konkrétnych skutkových okolnostiach, argumentačne

nie je podložené takým spôsobom a v rozsahu, ktorý by zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe okrem
iného uviedol, že žalobca by v danom konaní mal uniesť dôkazné bremeno o tom, že v čase uzavretia
zmluvy spôsob uvádzania konečnej splatnosti, teda v ustanovení čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní,
bol hodnotený ako nesprávny. Je irelevantné, aký výklad je prijatý s odstupom 10 rokov. Žalobca by mal

tiež uniesť dôkazné bremeno o tom, že v čase uzavretia zmluvy ktorýkoľvek súd v rámci súdnej praxe
vyžadoval rozpisovanie splátky. Aj napriek faktu, že takúto požiadavku jednotne odmietla ako nesprávnu
rozhodovaciapraxNajvyššiehosúduSR,SúdnehodvoraEÚ,podstatnéje,kedyvčaseuzavretiazmluvy
bol judikovaný výklad o nejakom rozčleňovaní splátky. Odvolateľ tiež považoval za podstatné, že v
čase uzavretia zmluvy spôsob uvádzania RPMN nebol sporný. V danej súvislosti žalovaný odkázal na

rozhodovaciučinnosťÚstavnéhosúduSR,ktorývoviacerýchrozhodnutiachformulovalzákladnékritériá
pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Napokon žalovaný zdôraznil, že z rozsudku nie je zrejmé, ako
sa súd s námietkami žalovaného vysporiadal, hoci sa týkajú právneho základu žalovaného nároku.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.

7. Uviedla, že rozsudok je vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú
líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami účastníka, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietkyspochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2012 sp. zn. 1MCdo 11/2010). Okresný
súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie,

najmä dostatočne presvedčivo vysvetlil, prečo mal nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia za preukázaný a na základe akých okolností pristúpil k priznaniu tohto nároku vo výške
500,00 Eur. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu preto spĺňa všetky požiadavky, ktoré vyžaduje
Civilný sporový poriadok, ako aj jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ
ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, žalobca pripomenul, že jeho výška závisí od úvahy

súdu. Nie je preto potrebné predkladať a vykonávať akékoľvek dôkazy tak, ako je to napríklad pri
spôsobenej škode alebo bezdôvodnom obohatení. Súd prvej inštancie vychádzal najmä z nasledovných
okolností, a to, že žalovaný spôsobil žalobkyni majetkovú ujmu v rozsahu 63,16 Eur, zároveň prihliadal
na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, na rozsah nepriaznivých následkov a
subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu a tiež na to, že odplata za úver dosahovala
sumu približne 2.000,00 Eur. Práve táto okolnosť je pomerne významná pri určovaní výšky primeraného

finančného zadosťučinenia, pretože v tomto rozsahu boli ohrozené majetkové práva žalobkyne. Výška
nedôvodne požadovanej sumy zo strany veriteľa (t. j. odplata za úver) je dôležitým hľadiskom pre
určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia aj podľa rozhodovacej praxe súdov SR. V
konkrétnostiach žalobkyňa odkázala na jednotlivé rozhodnutia súdov Slovenskej republiky. Zdôraznila,
že výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť taká, aby odradila žalovaného od ďalšieho

porušovania práv v iných prípadoch (sankčná funkcia). Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd
sa nezaoberal niektorými argumentmi žalovaného, k tomu žalobkyňa uviedla, že konajúci súd sa ani
nemohol osobitne týmito zaoberať, pretože žalovaný napáda právne posúdenie súdov vyslovené v
sporoch vedených na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27Csp/71/2017 a na Krajskom súde v Žiline
pod sp. zn. 11Co/220/2018, pričom rozsudky vydané v týchto konaniach sú právoplatné a vyriešenie

hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu tak založilo prekážku res iudicata. Ak by sa súd prvej
inštancie mal zaoberať týmito otázkami, jeho postup by odporoval zásadám spravodlivého procesu a
pravidlám právneho štátu. Takýto postup by bol nielen nezákonný, ale priam protiústavný. Napokon
žalobkyňa zdôraznila, že okresný súd nie je povinný dať odpoveď na každú jednu nastolenú
otázku v konaní, ale len na takú, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. Žalovaným

nastolené otázky uvedenú podmienku nespĺňajú, pretože tieto boli právoplatne vyriešené v inom konaní.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného

súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle §
388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

9. Predmetom sporu v posudzovanej veci je nárok žalobkyne, opierajúci sa ustanovenie

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie upravuje právo
spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie
svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi, pričom toto porušenie musí byť konštatované súdnym rozhodnutím.
Zákon teda nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola
privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Právna
úprava nereguluje žiadne pravidlá pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, jedinou

pomôckou pre zistenie správnej výšky uvedeného nároku je v ňom inkorporovaný pojem „primerané“.

10. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje istú formu satisfakcie za výsledok konania v
prospech spotrebiteľa; jeho výška však musí jednoznačne zohľadniť aj rozsah, v akom spotrebiteľ v
spore týkajúcom sa porušenia jeho práv uspel. Požiadavka na zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia totiž nemôže predstavovať nástroj na istú formu obohatenia, či neprimeranú sankciu
voči neúspešnému dodávateľovi. Uvedené platí najmä za predpokladu, že už samotný
úspech z porušenia práva spotrebiteľa je základom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. Prijatím názoru, že akákoľvek požiadavka spotrebiteľa v zmysle uvedenej úpravy jeakceptovateľná popiera zmysel daného právneho inštitútu slúžiaceho predovšetkým ako „bonus“ pre
spotrebiteľa a zároveň ako sankcia pre dodávateľa porušujúceho jeho povinnosti vo vzťahu k
slabšej zmluvnej strane. Ak sa má vytvoriť nástroj, ktorý bude viesť dodávateľov k obmedzeniu nekalých

praktík v spotrebiteľských vzťahoch, potom tento nemôže znamenať neprimeraný trest, či absolútnu
demotiváciu pri vstupovaní do ďalších zmluvných vzťahov s dlžníkmi.

11. Pri skúmaní opodstatnenosti nároku žalobkyne okresný súd správne poukázal na
základné východiská rozhodujúce pre stanovenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia,

avšak opomenul prihliadnuť na kritérium primeranosti, ktoré krajský súd považoval v danej veci za
kľúčové. Žalobkyňa síce dosiahla úspech v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
27Csp/61/2017 (vrátane odvolacieho konania), avšak nárok, ktorý jej bol právoplatne priznaný voči
žalovanému predstavoval len 63,16 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej
sumy od 31.03.2017. Finančné zadosťučinenie v sume 500,00 Eur priznané okresným súdom zjavne
niekoľkonásobne prevyšuje sumu, ktorá bola žalobkyni právoplatne priznaná v konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia vedenom proti žalovanému (v istine je to takmer osemnásobne). Z hľadiska
princípu primeranosti považoval odvolací súd za náležitú výšku žiadaného zadosťučinenia v sume
100,00 Eur, ktorá poskytne žalobkyni satisfakciu za to, že musela vstúpiť do súdneho sporu so
žalovaným o zaplatenie bezdôvodného obohatenia a zároveň vhodným spôsobom odradí žalovaného
od používania nezákonných či neprijateľných klauzúl v spotrebiteľských zmluvách (čo viedlo práve k

iniciovaniu konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27Csp/61/2017). Pri ustálení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd vychádzal primárne zo sumy istiny bezdôvodného
obohatenia právoplatne priznaného žalobkyni, keďže ona sama neprodukovala žiadne podstatné
skutkové tvrdenia, ktoré by mohli viesť k skúmaniu uplatneného nároku aj na základe iných hľadísk.
Zároveň požadovanú sumu krajský súd posúdil aj v kontexte celkovej výšky poskytnutého úveru

v zmysle zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami (29.000,- Sk, t. j. 962,62 Eur) a nakoniec
svoje úvahy smeroval aj k preventívnej funkcii primeraného zadosťučinenia, teda riadil sa snahou o
odradenie neúspešného veriteľa v používaní nezákonných zmluvných klauzúl. V pomere k sume, v
ktorej bola žalobkyňa právoplatne úspešná, predstavuje odvolacím súdom ustálené primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 100,00 Eur vhodný prostriedok nápravy tak, ako to má na mysli znenie § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

12. Zároveň považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pre rozhodnutie o výške primeraného
finančného zadosťučinenia nemožno uvažovať o nejakej forme ohrozenia, ako o jednom z kritérií pre
stanovení výšky sporného nároku. Zákon totiž striktne formuluje základnú podmienku pre priznanie

finančného zadosťučinenia slovami „spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti“. Uvedené potom znamená, že súd mohol v aktuálnom konaní vychádzať len z výšky
nároku, vo vzťahu ku ktorému bola žalobkyňa úspešná v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, a
nie z nároku, ktorý by jej mohol vzniknúť a vo vzťahu ku ktorému by mohla za istých okolností dosiahnuť
úspech v civilnom sporovom konaní.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. Dôvodová správa
k ustanoveniu § 249 CSP (ktoré v platnom znení zákona figuruje ako § 255 CSP) uvádza, že „v
tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady

trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria
môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej
strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu.
Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená

zásadarovnakéhozaobchádzaniaapovinnosťžalovanéhosaospravedlniťpriznanéboli,avšaknáhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške“.
14. Zásadu úspechu vo veci treba podľa názoru odvolacieho súdu uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Predmetom konania v posudzovanej veci bolo zaplatenie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia,ktoréhovýškabolaplnezávisláodúvahysúdu.Ajkeďodvolacísúd pristúpil k podstatnej redukcii požadovaného plnenia, uvedené neznamená, že by mala žalobkyňa
niesť zodpovednosť za jej neúspech v spore.

15. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).