Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 21, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118207388
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8118207388.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: L. Č., S.. XX.XX.XXXX,
N. M. M. XX, XXX XX M., proti žalovanému: EOS KSI, Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, o zaplatenie 637,70 eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 13Csp/127/2018-161 zo dňa 08.09.2020,
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a v e c súdu I . inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol:
I. Žalobu zamieta.

II.Žalovanýmánárokvočižalobcovinanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,oktorýchvýškerozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 27.6.2018 a doplnenou písomným
podaním doručeným súdu dňa 4.9.2018 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
vrátiť mu sumu 637,70 Eur so zákonným úrokom z omeškania 5 % ročne z každej zaplatenej splátky

žalobcom (odo dňa vzniku nezákonného obohatenia) zo súm, ktoré v žalobe špecifikoval sumou a
dátumom požadovaných úrokov, a zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-
Eur „pre nezákonné obohatenie sa, kde bude zarátaná aj náhrada škody za stratu času, vypracovanie
a doručovanie výzvy z 05.04.2018; z 26.04.2018 a z 13.05.2018 zaslanej žalovanému; vypracovanie
a poštové doručovanie žaloby z 25.6.2018 a dnešnej doplnenej žaloby vo výške € 401,70 (70 hod. x
5.625-výška priemernej hodinovej mzdy na Slovensku, 3x poštovné € 1,45, 1 x poštovné € 1,90 a 1 x

poštovné € 1,70)“.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že „ako povinný z exekúcií Ex 14164/10u, vedenej na Vašom súde sp.zn.
14Er/454/10 a Ex 2263/10u, vedenej na Vašom súde sp.zn. 15Er/85/10, týmto podávam žalobu na
oprávneného z vyššie uvedených exekúcií EOS KSI Slovensko, s.no., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava
pre spáchanie trestného činu Neoprávnené obohatenie podľa ustanovenia § 226 ods. 1 Trestného
zákona, keď sa žalovaný po zamietnutí exekúcií vedome na môj úkor obohatil o sumu € 637,70 tým, že

prijímal peniaze aj po zamietnutí exekúcií a oboznámení s nekalými zmluvnými podmienkami, ktoré sú
neplatné a odmietol mi ich vrátiť späť, a tak spôsobil na mojom majetku škodu.“
Žalovaný sa však voči tomu bránil tým, že rozhodcovský rozsudok nebol zrušený, a najmä, že žalované
plnenie prijal na základe pohľadávky voči žalobcovi zo zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby č.
XXXXXXXXXX (ktorú žalobca predtým uzavrel so spoločnosťou N.), na základe ktorej mu bol okrem
iných služieb postupcu poskytnutý aj úver formou povoleného prečerpania na účte, a ktorá mu bola

postúpená.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo potrebné žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietnuť, pretože zo skutočnosti uvedených žalobcom a ani žiadnych iných zistení v tomto konaní
nevyplývalo, že by plnenia z povoleného prečerpania, ktoré žalobcovi predtým poskytla N., žalobca už

vrátil, a teda že by už pred plnením, ktorého vrátenia sa od žalovaného domáhal, plnil túto pohľadávku
nad rámec toho čo by podľa uvedenej zmluvy o bežnom účte s povoleným prečerpaním plniť mal. Súd
prvej inštancie ďalej považoval za dôvodnú aj námietku premlčania, pri ktorej žalovaný poukázal na
uplynutie subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ, ako aj premlčanie podľa § 107 ods. 2 OZ.
Súd taktiež dospel k záveru, že žaloba bola podaná po uplynutí subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby

počítanej najneskôr odo dňa jeho poslednej úhrady žalovanému, keď žalobca mal k dispozícii všetky
skutkové okolnosti o svojom eventuálnom plnení a mohol tak prvý krát podať žalobu na jeho vydanie.
Žaloba bola podaná aj po márnom uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby počítanej odo dňa
predposlednej úhrady žalobcu. V súvislosti s úvahami žalobcu o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe,
súd uviedol, že v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané nič, čo by malo svedčiť o opaku a o tom, že by
žalovaný mal úmysel sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, resp. že by vedel, že mu prijaté plnenie

nepatria. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd
žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, a keďže úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinností na súde bolo v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. predpokladom aj
pre eventuálne primerané finančné zadosťučinenie požadované žalobcom, ktorý v tom úspešný nebol,
súd žalobu zamietol aj tejto v časti (finančného zadosťučinenia, požadovaného navyše aj v zjavne

neprimeranej výške).
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu s tým, že v konaní neboli
zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

3. Proti rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právo na spravodlivý súdny proces žalobcu bolo súdom prvej inštancie porušené už dňa 31.01.2019,
keď žalobca doručil v danej veci súdu podanie označené ako „Návrh na vykonanie dôkazov“, v ktorom

žiadal, aby súd prvej inštancie vyzval žalovaného na predloženie kópie úverovej zmluvy a súd ignoroval
žalobcov návrh. Poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv. Nesúhlasil s právnym
posúdením otázky premlčania. Uviedol, že dňa 19.04.2018 bol nazrieť do exekučného spisu sp. zn.
14Er/454/2010. Následne vyzval žalovaného k zaslaniu rozhodcovského rozsudku, ktorý pri sp. zn.
430187 uvádzal pri predžalobnej výzve a k vydaniu bezdôvodného obohatenia a keď žalovaný odmietol

zaslať požadované žalobcovi, žalobca podal žalobu dňa 25.06.2018. To znamená, že žaloba bola
podaná na súd v lehote 2 rokov odo dňa, keď sa žalobca skutočne dozvedel o tom, kto sa protizákonne
obohacuje na jeho úkor a o rozsahu obohatenia. Keďže žalovaný nepredložil súdu žiadny dôkaz o
hmotnoprávnom nároku, tak je zrejmé, že sa žalovaný úmyselne obohacoval na majetku žalobcu a preto
mal žalobca za to, že konanie žalovaného nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie

bezdôvodného obohatenia a v danom prípade je teda 10 ročná objektívna premlčacia doba. Žalobca mal
zato, že nesporne preukázal uplatnenie porušenia svojich spotrebiteľských práv zo strany žalovaného,
čímnespornedošloknaplneniuhypotézynapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavzmysle
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a výška 10 000 eur je primeraná vzhľadom na skutkové okolnosti. Z
týchto dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel v celom rozsahu.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, nakoľko
nevyplynulo, že by plnenia povoleného čerpania, ktoré žalobcovi predtým poskytla N., žalobca už vrátil.
Právnym titulom na prijatie platieb titulom žalobcovho dlhu je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský

rozsudok, ktorý nikdy nebol výrokom súdneho rozhodnutia zrušený. Zrušenie rozhodcovského rozsudku
je možné docieliť len rozhodnutím súdu vo veci samej podľa osobitného predpisu. Žalobca uviedol,
že oboznámenie sa s obsahom uznesenia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie nemožno stotožňovať so začatím plynutia subjektívnej premlčacej doby. Navrhol
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a žalovanému

priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. V replike žalobca uviedol, že vyjadrenia žalovaného považuje v celej časti za nedôvodné a žiadal,
aby odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu. Objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu vo svojom vyjadrenížalovaný ani nespomenul, lebo si je vedomý, že je nepochybné, že mu dňa 02.01.2013 bolo doručené
uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. z. 26CoE/9/2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej
inštancie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Teda týmto

dňom si žalovaný musel byť vedomý, že prijíma plnenie na základe titulu, ktorý odpadol a preto jeho
konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia a preto
je v danom prípade nepochybná 10-ročná objektívna premlčacia doba.

6. V duplike sa žalovaný vyjadril, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich doterajších tvrdení a považuje

žalobu žalobcu za nedôvodnú v celom rozsahu. Žalovaný má zo, že žalobca účelovo konfrontuje
žalovaného a napokon aj súd v právnych otázkach, pričom z jednotlivých podaní žalobcu sa javí, že
tento nie je osobou znalou práva a nerozumie zákonitostiam civilného sporového procesu. Z hľadiska
povinnosti tvrdenia či novôt v odvolacom konaní, ktoré si žalobca taktiež vykladal tendenčne vo svoj
prospech,všaktietoskutočnostizostávajúvovzťahukmeritórnemurozhodnutiubezprávnehovýznamu.
Žalovaný opätovne zdôraznil, že právnym titulom na prijatie platieb titulom žalobcovho dlhu bol k

dnešnému dňu právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, pričom tento nebol nikdy výrokom
súdneho rozhodnutia zrušený.

7. Žalobca sa vyjadril k duplike, že počas konania jasne a preukázateľne dokázal, že mu nebol doručený
žiadny rozhodcovský rozsudok, nakoľko v tom čase pracoval v zahraničí a nemal ustanoveného

žiadneho zástupcu na preberanie doporučenej korešpondencie. Žalobca jasne a preukázateľne
poukázal že rozhodcovský rozsudok je neplatný a nepredstavuje žiadny hmotnoprávny nárok
žalovaného. Žiadal aby odvolací súd vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu.

8. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na

ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má zato,
že k došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne zistil, kedy
sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení.

11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikovalsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Aj táto odvolacia
námietka bola naplnená, a to tým, že súd prvej inštancie síce aplikoval na predmetný prípad správny

právny predpis, ale tento nesprávne interpretoval, a to vo vzťahu k premlčacím dobám pri bezdôvodnom
obohatení.

12. Odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia
v sume 637,70 eur s príslušenstvom s poukazom na to, že takúto sumu plnil žalovanému resp. jeho

splnomocnencovi na základe rozhodcovského rozsudku, ktorý je neplatný. Žalovaný sa však voči tomu
bránil tým, že rozhodcovský rozsudok nebol zrušený, a najmä, že žalované plnenie prijal na základe
pohľadávky voči žalobcovi zo zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby č. XXXXXXXXXX.

13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo skutočností uvedených žalobcom a ani zo žiadnych iných
zistení v tomto konaní nevyplývalo, že by plnenia z povoleného prečerpania, ktoré žalobcovi predtým

poskytla N. M.., žalobca už vrátil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je
preskúmateľné z dôvodu, že sa súd neoboznámil s exekučnými spismi sp. zn. 14Er/454/10 a 15Er/85/10
a zostali tak neobjasnené a nevysvetlené okolnosti, akých plnení sa žalobca domáhal. Žalobca žiadal
vydať exekučné vymožené plnenia, ktoré boli vedené v exekučných konaniach na Okresnom súde
Prešov, ale splátky ktoré žalobca uviedol v žalobe, zaplatil v súvislosti so zmluvou o bežnom účte fyzickej

osoby č. XXXXXXXXXX pod variabilným symbolom XXX.XXX.

14. Súd prvej inštancie ďalej zamietol žalobu z dôvodu, že žalovaný úspešne vzniesol námietku
premlčania nároku žalobcu, ktorý mu vznikol na základe bezdôvodného obohatenia v sume 637,70 eur
s príslušenstvom s poukazom na to, že sumu platil žalovanému resp. jeho splnomocnencovi na základe

rozhodcovského rozsudku, ktorý je neplatný. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a mal za to, že na
predmetný prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, vzhľadom na úmyselnosť konania
žalovaného a jej počítanie je potrebné odvíjať od jeho skutočnej vedomosti o vzniku bezdôvodného
obohatenia.Odvolacísúdsapretozaoberalpreskúmanímpostupuarozhodnutiasúduprvejinštancie,t.j.
preskúmaním toho, či v predmetnom prípade skutočne došlo k premlčaniu práva žalobcu v subjektívnej

premlčacej dobe.

15. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci
plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej
z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko

došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
zákon rozlišuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich

aplikácia na ten-ktorý prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak ide
o neúmyselné bezdôvodné obohatenie, je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a v
prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu
dobu. V zásade však pre oba dĺžky objektívnych premlčacích dôb platí, že začínajú plynúť odo dňa,
kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu.

16. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o
bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom
na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných

prípadoch, na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

17. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi
objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo
menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich

mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomyseľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň
slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).18. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.

19. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila,
resp. jej plnenie bolo poskytnuté. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je tak rozhodujúce poznanie
skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z
porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona,

o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda,
že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že počítal začatie plynutia subjektívnej
premlčacej doby odo dňa zaplatenia poslednej úhrady žalovanému (22.07.2015) keď žalobca mal k
dispozícii (poznal) všetky skutkové okolnosti o svojom plnení. S uvedeným tvrdením sa odvolací súd

stotožniť nemohol. Žalobca na pojednávaní uviedol, že sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel
v roku 2018 kedy nazrel do exekučného spisu 14Er/454/2010. Následne v odvolaní žalobca dátum
konkretizoval, že do exekučného spisu sp. zn. 14Er/454/2010 bol nazrieť dňa 19.04.2018. Odvolací súd
uvádza, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, preukázateľná
vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, čo v danom prípade nastalo dňa 19.04.2018. Žaloba

bola doručená súdu prvej inštancie dňa 27.06.2018 a preto bola podaná v rámci plynutia subjektívnej
premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto bolo potrebné konštatovať, že záver súdu prvej inštancie,
ktorý počítal začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby odo dňa zaplatenia poslednej splátky nebol
správny. Žalobca síce k uvedenému dátumu vedel komu platil a koľko platil, avšak chýbala u neho
vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto dátum 22.07.2015, nemožno

považovať za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby.

21. Ako bolo už uvedené vyššie, pre prijatie záveru o premlčaní žalobcom uplatneného práva bolo
potrebné zaoberať sa posúdením momentu začatia plynutia a momentu uplynutia nielen subjektívnej
premlčacej doby, ale aj objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie uvedený postup nedodržal,

keďže sa primárne zaoberal len subjektívnou premlčacou dobou, pričom k objektívnej premlčacej dobe
uviedol len, že uplynula odo dňa predposlednej úhrady žalobcu a v konaní nebolo tvrdené a preukázané
nič z čoho by vyplývalo, že žalovaný si mal byť vedomý, že nemá nárok na poskytnuté plnenie, preto
nepovažoval za možné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu na predmetný prípad. Uvedené posúdenie
objektívnej premlčacej doby a odôvodnenie nemožnosti aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu však

neobstojí, a to s ohľadom už na konštatované neuplynutie subjektívnej premlčacej doby. Záver o podaní
žaloby po premlčaní žalobcovho nároku tak bolo možné prijať, až po posúdení aj objektívnej premlčacej
doby, čo však súd prvej inštancie dostatočne neurobil.

22. Ako bolo už spomínané, Občiansky zákonník rozlišuje dve dĺžky objektívnych premlčacích dôb,

pričomichaplikácianaten-ktorýprípadjepodmienenácharakteromzískaniabezdôvodnéhoobohatenia,
teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné obohatenie vzniklo úmyselne alebo neúmyselne. Občiansky
zákonník však vôbec nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod úmyselným alebo neúmyselným
konaním, preto z hľadiska právnej teórie je potrebné vychádzať z právnej úpravy úmyselného a
neúmyselného zavinenia, ktoré sú definované v Trestnom zákone. O priamy úmysel ide vtedy, keď ak

ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie
a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel,
že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad,
že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť
subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty

vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Dôležitým pre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej
premlčacej doby je tak posúdenie charakteru vzniku, resp. získania bezdôvodného obohatenia. Z
odôvodnenia jeho napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo konanie žalovaného považoval
za neúmyselné a nie je zrejmé ani to, ako sa vysporiadal s tvrdeniami žalobcu.

23. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby si odvolací súd dovolí
poukázať ešte na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci
C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetlezásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ,
ktorýuplatňujesvojnároknavrátenieplneniabezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhonazákladeplnenia
spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby

povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

24. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že postup súdu prvej inštancie a ani jeho rozhodnutie
neboli správne. Odvolací súd žalobcom vznesené odvolacie námietky považoval za dôvodné, preto
odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť

a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 CSP.

26. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - oboznámiť sa s exekučnými spismi sp. zn. 14 Er/454/10 a 15/ Er/85/10, následne v dôsledku
uvedených zistení posúdiť, či na strane žalovaného došlo alebo nedošlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia a opätovne posúdiť žalobcom uplatnený nárok vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej
premlčacej doby - následne vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad

uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodní.

27. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 CSP).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).