Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 27, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/49/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815207148
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5815207148.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ L. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., ul. B. č. XX/XX, 2/ L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. č. XXX/XXX, 3/ L.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. Y. č. XX/XX, 4/ P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. č. XXX/XXX,
proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Bratislava,

ul. Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody vo výške 2.796,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/351/2015-332 zo dňa 22. júla
2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/ až 3/ p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostava rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté.

Žalovaná m á nárok voči žalobcom 1/ až 3/ na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) zamietol
žalobu žalobcov 1/ až 4/, ktorou sa domáhali proti žalovanej náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“),
ktorá im mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Dolnom Kubíne, Obvodné oddelenie PZ Námestovo zo dňa 04.06.2010 ČVS: ORP-209/NO-DK-2010

o vznesení obvinenia (ďalej aj „nezákonné rozhodnutie“) pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona spáchaný formou
spolupáchateľstva. Žalobu odôvodnili tým, že uznesením Okresnej prokuratúry Námestovo, sp.
zn. Pv 219/10/5507 zo dňa 11.12.2012 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zastavené
trestné stíhanie proti žalobcom, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (výsluchom strán sporu, oboznámením sa s obsahom
pripojeného spisu ČVS: ORP-209/NO-DK-2010, osobitne s uznesením okresného

prokurátora z 11.12.2012 sp. zn. Pv 219/10/5507 o zastavení trestného stíhania obvinených a obsahom
listín tvoriacich súčasť spisu, kópiami príjmových pokladničných dokladov, doručenkou o podaní žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku) dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Ako prvou sa okresný súd
zaoberal námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, teda tým, či označená žalovaná je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti k predmetu sporu. Pri posudzovaní jej pasívnej vecnej legitimácie
vychádzal z ustanovenia § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č.

514/2003 Z. z. Žalobcovia na pojednávaní (dňa 13.09.2017) spresnili označenie žalovanej, ktorým je
SR, za ktorú koná (je zastúpená) Ministerstvo(m) vnútra Slovenskej republiky so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, teda označili subjekt žalovaného. V tejto súvislosti súdprvej inštancie odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 675/2016. Pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vznesenom žalobcami súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že zastavenie trestného
stíhania preto, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a teda, že sa

nenaplnili predpoklady o spáchaní trestného činu, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
prezentujúcu názor, „...že nemožno lipnúť len na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Aj keď rozhodujúcim
meradlomopodstatnenostiatedaajzákonnostizačatiaavedeniatrestnéhostíhaniajeneskoršívýsledok

trestného konania, nemožno paušálne z každého nezákonného rozhodnutia automaticky vyvodiť nárok
na náhradu škody, ale súd musí skúmať splnenie ostatných zákonom stanovených podmienok nároku
na náhradu škody...“. Súd prvej inštancie skúmal tieto podmienky. Vychádzal z ustanovenia § 6 ods. 2
veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. a zistil, že pre priznanie nároku na náhradu škody sa vyžaduje, aby
poškodení podali proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Žalobcovia 1/ a 4/ ako
poškodení nepodali proti nezákonnému rozhodnutiu, ktorým malo byť uznesenie o vznesení obvinenia

riadny opravný prostriedok (sťažnosť), čo sa týka sťažností podaných žalobcami 2/ a 3/ tieto prokurátor
OkresnejprokuratúryNámestovouznesenímz29.09.2010,č.Pv219/10-12-13akonedôvodnézamietol.
S poukazom na ustanovenie § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. okresný súd žalobu žalobcov
1/ a 4/ zamietol. Ďalším dôvodom pre ktorý žalobu žalobcov 1/ až 4/ zamietol bolo to, že nepreukázali,
že im nejaká škoda vznikla. V tomto smere súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 153 ods.

1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) uviedol, že strana žalobcov
aj napriek tomu, že žalovaná poprela ich skutkové tvrdenia v písomnom vyjadrení k žalobe o tom,
že nedeklarovali vznik úhrady trov obhajoby obhajcovi z trestného konania JUDr. Jánovi Vajdovi, teda
poprela to, že by uhradili vyúčtovanú odmenu a náhradu hotových výdavkov, v dôsledku čoho by im
mala vzniknúť škoda, tento dôkaz predložili súdu až v odvolacom konaní. Žalovaní 1/ až 4 (správne

malo byť „žalobcovia“ - pozn. odvolacieho súdu) síce predložili doklady o úhrade trov obhajoby formou
príjmových pokladničných dokladov, ale až v podanom odvolaní a po tom, čo prvoinštančný súd založil
na ich absencii svoje prvé rozhodnutie. Preto, hoci ide o dôkazy, ktoré strana mohla predložiť už skôr, ak
by konala starostlivo, teda nezachovala zásadu sudcovskej koncentrácie, súd týmto dôkazom nielenže
nepriznal procesné účinky, ale ich vyhodnotil aj ako dodatočne vyhotovené prostriedky procesného

útoku. Takémuto záveru o dodatočnom vyhotovení príjmových pokladničných dokladov (odhliadnuc od
toho, že na ich absencii založil súd svoje rozhodnutie a že ich absenciu namietala strana žalovaného vo
vyjadrení k žalobe) svedčí aj správanie sa žalobcov (prípadne jeho právneho zástupcu), ktorí v odvolaní
tvrdili, že dňa 29.10.2018 podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, hoci sa táto skutočnosť
ukázala ako nepravdivá. Zo správy MV SR zo dňa 27.08.2019 a zo dňa 19.12.2019 totiž vyplynulo,

že k dátumu ich oznámenia neevidujú žiadnu písomnú žiadosť žalobcov o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pritom žalobcovia podali
až dňa 17.07.2020, t. j. po vytýčení termínu pojednávania, na ktorom bolo vydané toto rozhodnutie.
K namietanej nespôsobilosti, resp. neoprávnenosti splnomocnenej osoby konať za žalovanú (bod 31
odôvodnenia) okresný súd uviedol, že predmetnému rozhodnutiu predchádzalo zastúpenie žalovanej

osobou na to poverenou, preukazujúcou sa originálom poverenia predloženého súdu. Za žalovanú ako
právnickú osobou konali iní jej pracovníci, keďže je to v ich vnútorných predpisov určené - § 20 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobcami nevykonal z
dôvodu, že tieto považoval za nadbytočné, naviac strana žalobcov neozrejmila aké
skutkové tvrdenia sa majú týmito navrhnutými dôkazmi preukázať. O trovách konania súd prvej inštancie

rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej len „odvolatelia“) podali odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP, na základe ktorých odvolací súd žiadali, aby napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Zároveň si uplatnili voči žalovanej nárok na náhradu trov základného i odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Okresnému súdu vytýkali viaceré procesné pochybenia, neurčitosť a nepreskúmateľnosť výroku
I., neurčitosť výroku II., nedostatočne zistený skutkový stav v dôsledku nevykonania navrhovaných
dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach k výrokom

I. a II. uviedli, že tieto sú v rozpore s platnou súdnou judikatúrou, ktorou je súd podľa čl. 2 ods.
2 Základných princípov CSP viazaný. Poukazujúc v tomto smere na judikát R V/1968, uznesenie
Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017. Opätovne vyslovili, že súd
malvovecirozhodnúťrozsudkomprezmeškanie,navydaniektoréhobolisplnenézákonnépredpoklady,pretože žalovaná sa včas a riadne nevyjadrila vo veci samej, a to na výzvu súdu. Žalovaná síce
zaslala súdu vyjadrenia zo dňa 26.01.2016 a zo dňa 22.02.2016, ale tieto boli podpísané osobou,
ktorá nebola oprávnená konať v jej mene, pretože nepredložila súdu originál alebo overenú fotokópiu

plnomocenstvapodpísanéhoJUDr.RóbertomKaliňákom,ministromvnútraSlovenskejrepubliky.Taktiež
osoby, ktoré sa za žalovanú zúčastňovali na pojednávaní nepredložili súdu originál alebo overenú
fotokópiu plnomocenstva podpísanú vtedajším ministrom vnútra Slovenskej republiky, a teda vyslovili,
že súd nemal na pojednávaniach s týmito osobami v tejto veci konať, bol povinný vydať rozsudok
pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP. Okresný súd sa v bode 31 odôvodnenia napadnutého

rozsudkustoutonámietkouriadnenevysporiadal.Odvolateliataktiežpoukázalinanedodržanie5-dňovej
lehoty na prípravu na pojednávanie vytýčené na deň 22.07.2020 podľa § 178 ods. 2 CSP. Tvrdenie, že
„doručenie predvolania bolo prevzaté dňa 17.07.2020 + 5 dní = 22.07.2020“ je v hrubom rozpore s §
121 ods. 2 CSP o počítaní lehôt. Napadnuté rozhodnutie je tiež prekvapivé, pretože súd konal v rozpore
s ustanovením § 181 ods. 2 CSP, keď na pojednávaní dňa 22.07.2020 neposkytol žiadne poučenie
v zmysle daného ustanovenia. Bolo povinnosťou súd oznámiť žalobcom sporné skutočnosti a dať im

možnosť reagovať na právny názor súdu /body 28 a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku/. Doklady
o zaplatení trov obhajoby boli súdu predložené spolu s odvolaním zo dňa 13.11.2017 a tieto doklady sú
založenévsúdnomspise.Napojednávaníkonanomdňa22.07.2020žalobcoviasúduzopatrnostitaktiež
predložili originály týchto dokladov. Tu dali do pozornosti nález Ústavného súdu SR I. ÚS 247/2019 zo
dňa 10.09.2019. Takýmto postupom súdu bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, čo je

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Za ďalšie podľa platnej súdnej judikatúry nedoručenie
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred podaním žaloby je odstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Právne názory súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku i
v predchádzajúcich rozhodnutiach považujú za v rozpore s platnou súdnou judikatúrou, čo je odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Podľa uznesenia pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.

67/2007 zo dňa 06.02.2008, princíp právnej istoty je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho
štátu zaručeného článkom 1 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej odvolatelia vo svojom opravnom prostriedku
namietali porušenie kontradiktórnosti konania. Uviedli, že doposiaľ im neboli doručené, ani ich právnemu
zástupcovi, všetky vyjadrenia žalovaného podané počas tohto civilného sporového konania spolu
so všetkými prílohami, hoci platí zásada kontradiktórnosti civilného sporového konania zakotvená v

článku 9 Základných princípov CSP. Rozsudok okresného súdu označili za neodôvodnený, arbitrárny,
nepreskúmateľný preto, lebo sa súd nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup nie je v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním
prijaté právne závery, čo je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď nález

Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. ÚS 226/2003). Napadnutý rozsudok taktiež nie je
správny, pretože súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci z dôvodu, že nevykonal
navrhnuté dôkazy a vec nesprávne posúdil.

3. Žalovaná v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu odvolací súd žiadala, aby rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil. Odvolanie žalobcov označila za nedôvodné. Prvoinštančný súd
dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval všetky právne predpisy. Odvolatelia v súdenej
veci nepreukázali kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody tak, ako si to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z. Oba výroky napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie sú vecne a právne správne, určité, zrozumiteľné a spĺňajúce všetky zákonom

predpísané požiadavky. K „problematike zastúpenia žalovanej“ a údajnému splneniu podmienok na
vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaná opakovane uviedla, že vždy bola zastúpená povereným
zamestnancom, a to na základe poverenia udeleného ministrom vnútra Slovenskej republiky platnom
v rozhodnom čase, ktoré bolo vždy riadne založené do súdneho spisu. Za ďalšie, otázku zastúpenia
žalovanej spolu s povinnosťou súdu vydať rozsudok pre zmeškanie náležite zodpovedali súd prvej

inštancie, ale aj krajský súd, no pre vyvrátenie pochybností v konaní, ktoré v konaní v súvislosti s jeho
zastúpením nikdy ani neexistovali, uvádza, že poverený zamestnanec žalovaného na pojednávaní dňa
22.07.2020 predložil konajúcemu súdu originál poverenia podpísaného ministrom vnútra Slovenskej
republiky. Je teda zrejmé, že na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného v priebehu konania, neboli
nikdy splnené podmienky. Zároveň vyslovila, že nedisponuje vedomosťou o tom, že by žalobcovia 1/

až 4/ počas pojednávania konaného dňa 22.07.2020 navrhli a následne trvali na svojich výsluchoch,
preto je pre neho viac ako prekvapivé, že uvedené vo svojom odvolaní namietajú ako odňatie možnosti
konať pred súdom. Predmetný postup žalobcov 1/ až 3/ považuje za obštrukciu, pretože zo zápisnice,
ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania je očividné, čo odvolatelia hovorili, resp. skôr k čomu savôbec nevyjadrili. K predloženým príjmovým pokladničným dokladom o údajnej úhrade trov právneho
zastúpenia žalovaná uviedla, že ani jeden zo žalobcov 1/ až 4/ nevedel odpovedať na otázku súdu, či a
kedy uhradili svojmu právnemu zástupcovi trovy obhajoby, čo výrazne spochybnilo všetky ich vyjadrenia

a žalobu ako takú. Nezodpovedanie týchto dvoch otázok považuje za kľúčový moment, pretože uvedené
do značnej miery spochybňuje skutočnosť, či naozaj v rozhodnom čase došlo k úhrade trov obhajoby.
Žalovaná sa dôvodne domnieva, že osoba, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie a ktorá za svoju
obhajobu advokátovi zaplatila nemalé finančné prostriedky, si túto skutočnosť bude veľmi zreteľne
pamätať, o to viac, keď sa náhrady týchto finančných prostriedkov v predmetnom konaní domáha.

Vo vzťahu k tvrdeniam odvolateľov o prekvapivých rozhodnutiach a údajnej neprípustnosti dvoch
protichodných právnych záverov súdu v jednej a tej istej veci bez toho, aby ho k tomu oprávňovali zmeny
v platných a účinných právnych predpisoch alebo vo vykonanom dokazovaní, doplnil svoje vyjadrenie
o názor vyslovený Krajským súdom v Trenčíne č. k. 6Co/318/2017-513 zo dňa 24.09.2018. Žalovanej
nie je zrejmé, prečo odvolatelia namietajú nedoručovanie listín ňou vypracovaných až v predmetnom
odvolaní, keďže sa k jej podaniam vyjadrovali, aj keď zväčša použitím tradičnej argumentácie o vydaní

rozsudku pre zmeškanie žalovanej. Pojem „veľa svojich podaní“ je značne vágny a neurčitý. Žalovaná
podotýka, že jej nebola doručená údajná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odvolateľov zo dňa
29.10.2018, a preto tvrdenie žalobcov v tomto ohľade sú nepravdou. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku bola žalovanému doručená až dňa 17.07.2020.

4. Odvolatelia vo svojej odvolacej replike zotrvali na skutočnostiach uvedených v ich predchádzajúcich
písomných podaniach. Opätovne vyslovili, že výroky č. I. a II. napadnutého rozsudku sú neurčité, výrok
č. I. nevykonateľný a výrok č. II. i nesprávny. Vyslovili, že protichodné právne závery vyslovené v
analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v
spravodlivé súdne konanie. Taktiež zotrvali na námietke, že právne názory súdu prvej inštancie uvedené

v napadnutom rozsudku sú v rozpore s platnou súdnou judikatúrou.

5. Žalovaná vo vyjadrení k stanovisku odvolateľov uviedla, že podanie žalobcov neobsahuje žiadne nové
a tobôž nie relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé preukázať dôvodnosť uplatneného nároku
a žaloby ako takej. Odvolatelia opakovane rozporujú otázky, ktoré konajúce súdy už dávno vyriešili a

žalovaná k nim opätovne zaujala kvalifikované stanovisko. Žalovaná v plnej miere zotrváva na svojom
právnom názore a v celosti odkazuje na obsah všetkých jej písomných vyjadrení, ktoré sú súčasťou
súdneho spisu, a tiež zotrváva na svojej právnej argumentácii prezentovanej na pojednávaniach v
tejto veci. Taktiež vyslovila, že nebude zaujímať stanovisko k irelevantným tvrdeniam žalobcov, pretože
tieto sa ani len okrajovo netýkajú uplatneného nároku a povinnosti preukázať kumulatívne splnenie

zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

6. Odvolatelia e-mailom z dňa 06.04.2021 reflektovali na vyjadrenie žalovanej a zotrvali na
skutočnostiach uvedených v ich predchádzajúcich písomných podaniach.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ ako vecne správny potvrdil. Odvolací
súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil

v odvolaní, a ktoré označil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne správny, napriek tomu, že sa
nestotožnil so všetkými závermi súdu prvej inštancie a čiastočne považuje odvolanie odvolateľov za
dôvodné.

9. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, ktorý pri zamietnutí žaloby žalobcov
1/ až 4/ vychádzal aj z ustanovenia § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa
pre priznanie nároku na náhradu škody vyžaduje, aby poškodení podali proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok, pričom prvoinštančnému súdu dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/65/2020 zo dňa 29. septembra 2020, v ktorom dovolací súd
poukazuje na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu
z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim meradlomopodstatnenosti zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. A preto
nie je správny výklad, ktorý poskytol súd v otázke podmienenia nároku na náhradu škody v predmetnej
veci, podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, s poukazom na

§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď tento jeho výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, „...aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená“ (sp. zn.
4MCdo/15/2009 <.). Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnili žalobcovia, výsledok trestného
konania.

10. Aj napriek uvedenej nesprávnosti považuje odvolací súd napadnutý rozsudok za vecne správny, a
to z poukazom na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a s ktorými sa odvolací
súd stotožnil (bližšie viď bod 12 a 13).

11. Odvolatelia v podanom odvolaní tiež namietajú porušenie princípu kontradiktórnosti civilného
súdnehoprocesu,atovovzťahuktzv.prekvapivýmrozhodnutiamresp.prekvapivýmprávnymdôvodom,

na ktorých súd založil svoje rozhodnutie, na pojednávaní dňa 22.07.2020. Sú toho názoru, že bolo
povinnosťou súdu oznámiť odvolateľom sporné skutočnosti (uvedené v bode 28 a 29 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), dotýkajúce sa opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu a
nepreukázania vzniku škody a dať im možnosť reagovať na tento právny názor súdu. Vo vzťahu k
uvedenému vyslovili, že absentuje konkrétne poučenie, nie všeobecné poučenie podľa § 181 ods. 2

CSP. Keďže obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu
dokazovania má zásadný význam hlavne pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom
konaní, odvolací súd preskúmal tieto skutočnosti a vo vzťahu k uvedenému zistil porušenie uvedeného
princípu. Aj napriek tomuto porušeniu odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že podstatou
kontradiktórnosti je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva

predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Jej zmyslom a účelom je, aby strana
mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. No na druhej strane je potrebné
konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie
procesných podaní v určitom bode. Odvolací súd uvádza, že právo účastníkov konania reagovať na
argumenty a námietky protistrany bolo účastníkom umožnené. Vyplýva to aj zo zápisnice zo dňa

22.07.2020, kedy odvolateľom bolo umožnené vyjadriť sa.

12. Ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby bolo nepreukázanie vzniku nároku na náhradu škody
žalobcov. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že síce žalobcovia predložili doklady
o úhrade trov obhajoby formou príjmových pokladničných dokladov, ale až v podanom odvolaní a po tom,

čoprvoinštančnýsúdzaložilnaichabsenciisvojeprvérozhodnutie.Preto,hociideodôkazy,ktoréstrana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, teda nezachovala zásadu sudcovskej koncentrácie
(§ 153 ods. 1 CSP), súd týmto dôkazom nielenže nepriznal procesné účinky, ale ich vyhodnotil aj
ako dodatočne vyhotovené prostriedky procesného útoku. Takémuto záveru o dodatočnom vyhotovení
príjmových pokladničných dokladov (odhliadnuc od toho, že na ich absencii založil súd svoje rozhodnutie

a že ich absenciu namietala strana žalovaného vo vyjadrení k žalobe) svedčí aj správanie sa žalobcov
(prípadnejehoprávnehozástupcu),ktorívodvolanítvrdili,žedňa29.10.2018podaližiadosťopredbežné
prerokovanie nároku, hoci sa táto skutočnosť ukázala ako nepravdivá.

13.Odvolacísúdvzhodesprvoinštančnýmsúdomuvádza,ževdanomprípadesapredloženiedokladov

v roku 2020 (č. l. 120,121) v rámci podaného odvolania proti rozsudku Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 5C/351/2015 zo dňa 13.09.2017, t. j. 2 roky po podaní žaloby (súdu doručenej dňa 29.12.2015)
vzbudzuje nedôveryhodnosť. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd po podaní žaloby listom
s názvom „Doručenie potvrdenia o prijatí návrhu a poučenie účastníka konania“ vyzval., resp. poučil
žalobcov, aby títo označili a predložili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (č. l. 8 spisu). Na uvedený

list reagovali žalobcovia listom a to tak, že doplnili podanú žalobu a súdu predložili chýbajúce doklady,
ktoré podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov neboli nedopatrením priložené k podanej žalobe.
Ako prílohu súdu okrem iného predložili aj vyúčtovania trov konania právneho zástupcu žalobcov (č.
l. 19, 12, 25 a 28 spisu). Odvolací súd uvádza, že žalobcovia súdu nepredložili príjmové pokladničné
doklady (č. l. 120, 121 spisu), pričom tieto (odvolací súd vychádza z dátumu uvedeného na príjmových

pokladničných dokladoch) boli vyhotovené pred podaním žaloby, a teda ide o dôkazy, ktoré strana mohla
predložiť už skôr. Žalobcovia tieto doklady súdu nepredložili, ani keď ich absenciu namietala strana
žalovaného vo vyjadrení k žalobe. Žalobcovia predmetné doklady predložili až s odvolaním žalobcov 1/
až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5C/351/2015 zo dňa 13.09.2017. S poukazomna uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje s prvoinštančným súdom, ktorý v danom prípade
uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie, ktorou sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky
procesnej obrany a útoku včas. Zásada sudcovskej koncentrácie predstavuje možnosť sudcu rozhodnúť

tak, že k tým prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas (teda nepredložila ich vtedy, keď mala možnosť v rámci žaloby - vyjadrenia k žalobe - repliky k
vyjadreniu - dupliky k replike), pričom strane k takémuto podaniu (predloženiu dokladov) nič nebránilo,
súd nemusí prihliadnuť. Odvolací súd je toho názoru, že na prostriedky procesnej obrany a útoku,
ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. V danom prípade s poukazom na dostatočný časový
priestor na ich predloženie v rámci konania až do vydania rozhodnutia vo veci samej.

14. Odvolací súd zároveň pokladá za potrebné uviesť, že strany konania majú povinnosť pravdivo a
úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (ust. § 150
CSP). Skutkové tvrdenia produkované v žalobe sú prostriedkom procesného útoku v zmysle § 149 CSP,

ktoré sú strany povinné uplatniť včas. Skutkové tvrdenia produkované žalobcom v rámci procesného
útoku, ako aj prostriedky procesnej obrany žalovaného, majú dôležitý význam pre ďalšie konanie a
rozhodovanie súdu. Úspech v spore teda závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.

15. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia (§ 215 ods. 1 CSP) je súhrn skutkových zistení, ku

ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením)
skutkových poznatkov, ktoré získava predovšetkým dokazovaním. V klasickom sporovom konaní súd
vystupuje v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové
strany.

16. Odvolatelia taktiež poukazujú na princíp rovnosti zbraní, ktorý sa v súčasnosti považuje za
štandardnú a implicitnú súčasť práva na spravodlivý proces.

17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby
každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré

ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Tento princíp vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť
predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení (Dombo Beheer B. V. c. Holandsko z
27. októbra 1993).

18. Odvolací súd konštatuje, že ani odvolateľmi namietané základné právo na súdnu ochranu, ani
na spravodlivý proces odopreté pred súdom prvej inštancie nebolo. Pokiaľ namietajú, že do spísania
tohto odvolania im neboli (v čase zastúpenia - ani ich advokátovi) doručené všetky vyjadrenia
žalovanej podané počas tohto civilného sporového konania spolu so všetkými prílohami, bez uvedenia
konkrétneho vyjadrenia resp. prílohy, tu odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť z obsahu spisu

nevyplýva. Podľa doručeniek nachádzajúcich sa v spise má odvolací súd za preukázané, že zo strany
súdu prvej inštancie boli žalobcom (v čase zastúpenia - ich advokátovi) doručené všetky vyjadrenia
žalovanej, pričom z obsahu spisu vyplýva, že k týmto zaujali stanovisko aj žalobcovia.

19. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým
spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu.

20. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220
ods. 2, ktorý o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku.

21. V danom prípade má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v prejednávanej
veci náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti
sporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonnýmspôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil a z akých dôkazov. Riadne odôvodnil, z čoho
dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali, že im nejaká škoda vznikla. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku ako celok vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové,
ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. To, že žalobcovia s týmito
závermi nesúhlasia, ale ani to, keby boli aj nesprávne, neznamená arbitrárnosť napadnutého rozsudku.

22. Skutočnosť, že sa odvolatelia s právnym názorom okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS
417/08).

23. Pokiaľ ide o nevykonanie navrhnutých dôkazov, na ktoré žalobcovia poukazujú v podanom odvolaní,
odvolací súd uvádza, že samotné nevykonanie dôkazu nespôsobuje porušenie práva na spravodlivý

súdny proces. Súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykonaná a ktoré nevykoná s ohľadom
na predmet dokazovania, dôkaznú situáciu, ako aj včasnosť uplatnenia dôkazných prostriedkov.
Nevykonanie navrhnutého dôkazu by mohlo byť relevantným odvolacím dôvodom iba za stavu, keby
malo vplyv na nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. K takejto situácii však v konaní nedošlo.

24. Odvolatelia taktiež namietajú nedodržanie päť dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie vytýčené
nadeň22.07.2020podľa§178ods.2CSP.Odvolacísúdpopreskúmanídoručenieknachádzajúcichsav
spisezistil,žetátonámietkaodvolateľovniejedôvodná.Podľa§178ods.2CSPpredvolaniesadoručuje
strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo
dňom, keď sa má pojednávanie konať, pričom za deň doručenia predvolania na pojednávanie v tomto

prípadejetrebapovažovaťdeňbezprostrednéhodoručeniapodľa§105ods.1CSP.Akoplyniezobsahu
spisu, súd prvej inštancie na termín pojednávania určený dňom 22.07.2020 o 13.15 hod., predvolal
žalobcov 1/ až 4/. Predvolanie bolo žalobcovi 1/ a 3/ listinne doručené dňa 17.07.2020 a žalobcovi 2/
29.06.2020 (č. l. 287 spisu). V danom prípade odvolací súd konštatuje, že bola dodržaná zákonná 5
dňoválehotanaprípravunapojednávanietak,akotovyplývazozápisniceopojednávaní(č.l.318spisu).

25. Zároveň k uvedenému odvolací súd dopĺňa, že ak by aj v danom prípade bolo predvolanie na
pojednávanie stranám alebo ich právnym zástupcom doručené v dobe kratšej ako päť dní pred týmto
pojednávaním, dostavením sa strán alebo ich zástupcov na pojednávanie v prípade, ak na pojednávaní
o jeho odročenie nežiadajú, má súd za to, že strany s vykonaním tohto procesného úkonu súhlasia.

Ani samotná žiadosť strany na pojednávaní o odročení, nemusí vždy viesť k tomu, že súd toto
pojednávanie odročí, súd v danom prípade zvažuje, či nedodržanie päť dňovej lehoty mohlo negatívne
ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie, v každom jednotlivom prípade s ohľadom na osobitosť
procesnej situácie. Odvolací súd má zo zápisnice o pojednávaní za preukázané, že toto pojednávanie
sa uskutočnilo za prítomnosti všetkých žalobcov.

26. Odvolatelia s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017 namietajú aj neurčitosť výroku II. napadnutého uznesenia, pretože
vo výroku nie je uvedená formulácia „..o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením“. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje. Výrok rozsudku musí byť

určitý, aby ho bolo možné nútene vykonať. Musí byť formulovaný jasne, výstižne a zrozumiteľne. Znenie
výroku o trovách konania má vyjadrovať, ktorá strana má nárok na náhradu trov konania proti ktorej
strane a v akom rozsahu, prípadne ktorej strane sa priznáva nárok na náhradu trov konania proti ktorej
strane a v akom rozsahu. Keďže z výroku napadnutého uznesenia vyplýva „komu“ sa priznáva nárok na
náhradu trov konania, voči „komu“, t. j. komu vznikne povinnosť zaplatiť náhradu trov konania, odvolací

súd pokladá tento výrok za vykonateľný. Zároveň dáva odvolateľom do pozornosti bod 33 odôvodnenia
napadnutého uznesenia, kde súd prvej inštancie priznal žalovanej ako úspešnej strane sporu nárok na
náhradu trov konania, pričom uviedol „kto, akým spôsobom“ rozhodne o výške týchto trov.

27. Taktiež odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú námietku odvolateľov, že výrok I. napadnutého

rozsudku je neurčitý a nevykonateľný. Odvolatelia neuviedli, v čom vidia neurčitosť a nevykonateľnosť
daného výroku, iba uvádzajú, že tento je v rozpore s platnou súdnou judikatúrou, ktorou je súd podľa
článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP viazaný. Odvolací súd má za to, že odvolateľmi napadnutý
výrok je formulovaný jasne, výstižne a zrozumiteľne. Obsah tohto výroku má oporu v jeho odôvodnení.28. Odvolatelia opakovane tak, ako aj v predchádzajúcich odvolaniach poukazujú na to, že boli splnené
zákonné predpoklady na vydanie rozsudku pre zmeškanie, pričom poukazujú na to, že za žalovanú

konala osoba, ktorá nebola oprávnená konať v jej mene, pretože nepredložila súdu originál alebo
overenú fotokópiu plnomocenstva podpísaného ministrom vnútra Slovenskej republiky. Odvolací súd
tieto námietky pokladá za nedôvodné pričom poukazuje na bod 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
poverenia nachádzajúce sa v spise, ako aj obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.09.2017.

29. Na záver odvolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutné nadoplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

30. Aj keď sa nestotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, čo sa týka dôvodu pre

zamietnutie žaloby žalobcov 1/ až 4/ vyplývajúci z ust. § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003
Z. z., táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože v danom prípade
sú tu iné dôvody, pre ktoré nie je možné, aby dané odvolanie privodilo zmenu napadnutého rozsudku,
resp. jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku
o trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalobcom 1/ až 3/ v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná bola v
odvolacom konaní úspešná.

33. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)