Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 2, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/181/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214206102
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7214206102.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.
Moniky Koščovej a JUDr. Andrey Galdunovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice, so sídlom
Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti povinnému: V. W., I.. XX.XX.XXXX, Z. N. - E., vedenej
súdnymexekútoromJUDr.JánomOndášom,ExekútorskýúradsosídlomvKošiciach,Mlynárska16,pod
sp. zn. EX 352/2014, o vymoženie 15,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Košice II zo dňa 28.06.2019, č.k. 39Er/774/2014-10

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví zastavil exekúciu
(I. výrok) a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 41,34
EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným vo forme zápisnice pred súdnym
exekútorom dňa 18.02.2014 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia svojej
pohľadávkynazákladeexekučnéhotitulu-právoplatnéhoavykonateľnéhoBlokunapokutunezaplatenú
na mieste Mestskej polície Košice č. 117315 zo dňa 22.07.2013. Dňa 21.02.2014 doručil súdny
exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd udelil

poverenie na vykonanie exekúcie dňa 13.03.2014. Dňa 26.02.2019 doručil súdny exekútor súdu prvej
inštancie podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Po
citovaní § 243h ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku súd prvej inštancie uviedol, že
vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, sa
oboznámil s návrhom súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol, že povinný je na
základe vykonaných lustrácií nemajetný, dlhodobo nezamestnaný, bezdomovec od roku 2007, proti

povinnému je vedených 28 exekučných konaní a jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Súd následne konštatoval, že existencia nedostatku majetku povinného musí byť podložená šetrením
súdneho exekútora, pričom skúmanie majetkových pomerov povinného v exekučnom konaní je vecou
súdneho exekútora. To znamená, že od majetkových šetrení zistených súdnym exekútorom závisí, či
súdny exekútor bude v exekúcii pokračovať. Do kompetencie exekučného súdu tak nespadá šetrenie
majetkových pomerov povinného. To je úlohou súdneho exekútora, ktorý v priebehu exekučného

konania preveruje majetkové pomery povinného, pričom pokiaľ dospeje k záveru, že majetok povinného
nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, podá na súd podnet na zastavenie exekúcie z tohto dôvodu.
V danom prípade preskúmaním osobných a majetkových pomerov na strane povinného, súčinnosťou
s orgánmi SR a vyhľadávaním v príslušných registroch súdny exekútor zistil, že povinný je nemajetný,
a že jeho majetok nepostačuje na úhradu pohľadávky ani trov exekúcie. Po preskúmaní exekučného
spisu súdneho exekútora, najmä však listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov

povinného súdnym exekútorom súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky prezastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu exekúciu
zastavil.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 1, 5 a § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov exekúcie spolu vo výške 41,34 EUR podľa ust. § 3, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a
§ 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu zaviazal
oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude
znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní uviedol, že je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie

nesprávne,pokiaľjuzastavilpodľa§57ods.1písm.h)Exekučnéhoporiadku,pretožeexekúciamalabyť
zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná
a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania
nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie
snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z

dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu,
kedy možno prizastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a vakej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa,
aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto
prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie
bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo

dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy
zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.
Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať
exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne

konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je
nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo
zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS
IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom
na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva

ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené
a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd
v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj
právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele

proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na
základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie

oprávnenému.

6. Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od

01.07.2016, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal
uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).9. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

13. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie
sa začalo dňa 10.02.2014, kedy bola u súdneho exekútora spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie
exekúcie. Exekučným titulom je Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. * 117315 zo dňa 22.07.2013,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.07.2013 a vykonateľnosť dňa 06.08.2013. Súd prvej inštancie
vydal súdnemu exekútorovi dňa 13.03.2014 poverenie na vykonanie exekúcie.

14. Súdny exekútor podal súdu prvej inštancie dňa 26.02.2019 podnet na zastavenie exekúcie v súlade
s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje na úhradu
pohľadávky oprávneného ani trov exekúcie.

15. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

16. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu

zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii
dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom
oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným
exekučnýmtitulom,pretojekjehovyužitiupotrebnépristupovaťsnáležitouopatrnosťou.Jepritomvecou
súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť

a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre
nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom
vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazoch.

17. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza,

ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti.
Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného
nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

18. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby
závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.19. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie dostatočne
neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní o zastavení
exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len skonštatoval, že po preskúmaní

exekučného spisu súdneho exekútora, najmä však listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie
majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre
zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu exekúciu
zastavil. V odôvodnení uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých skutočností
či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym exekútorom za

účelom zistenia majetku povinného a či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony a chýbajú aj
úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery. V rozpore so zásadou danou v ust. § 220
ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení
exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a dôvody, pre ktoré súd zastavil exekúciu, preto nemožno
považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

20. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda

existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

22. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia,
pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil ako

nepreskúmateľné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

23. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie
exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť, svoje

rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery
povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného
konania, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude
možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť
pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.

24.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).