Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, September 6, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117213332
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117213332.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima Banka Slovensko, a. s., so
sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.
L. XXXX/X, XXX XX J., v konaní o zaplatenie 9.893,90 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 25Csp/127/2017 - 46 zo dňa 15.01.2018 po zrušení rozsudku Krajského

súdu v Prešove č.k. 5Co/87/2018 -103 zo dňa 31.07.2018 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 2Cdo/263/2019 -219 zo dňa 30.09.2020, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby čo do zvyšku a v III.
súvisiacom výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že
výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nezaplatenú istinu vo výške 9.893,90 Eur, úrok
vo výške 266,49 Eur, úrok z omeškania vo výške 3,87 Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z
nezaplatenej istiny 9 893,90 Eur od 27.04.2017 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku, výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi právo na
náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude presne špecifikovaná

osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4; § 53 ods. 1, 5; § 54 ods. 1, 2 a § 517 ods. 1, 2
zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“); § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č 87/1995 Z.z.; § 497 a násl. Obchodného zákonníka.

3. Skonštatoval, že úverová zmluva zo dňa 7. augusta 2015 obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom č. 129/2010 Z.z., keďže je v nej uvedená výška úveru, druh úveru, výška mesačnej splátky,
počet splátok, konečná splatnosť úveru, úroková sadzba 7,90 %. RPMN 9,15 %, priemerná RPMN
10,39 % a celková čiastka, ktorú klient uhradí spolu s poskytnutou výškou úveru (16.104,- Eur). Uviedol,
že z prehľadu splácania vyplýva, že žalovaná sa dostala do omeškania už prvou splátkou a neskôr

uhrádzala splátky nepravidelne a často po lehote splatnosti. Od februára 2017 neuhradila žiadne ďalšie
mesačné splátky. Listom zo dňa 26. apríla 2017 žalobca vyhlásil predčasné zosplatnenie úveru a vyzval
žalovanú na úhradu dlhu v celkovej výške 10.224,26 Eur do 6. mája 2017. Žalovaná do podania žaloby
neuhradila žiadnu čiastku. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že za úver možno dohodnúť úroky a že za
úver možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t. j. úverové obdobie. Zákon teda
umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a žiadať

si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do
splatnosti úveru. Rovnako zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľprávo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť
zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatený do jeho
splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, a to či už zákonné (napr.

úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).
Vychádzal pritom z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35 Odo/l01/2002 zo dňa 24.
marca 2004. Konštatoval, že úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ, ako úprava všeobecná vo vzťahu ku
všetkýmobčianskoprávnymzáväzkom,pomenovávapríslušenstvo,ktorémožnopriomeškanísplnením
peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny v prípadoch, kedy zákon

o kvalite príslušenstva mlčí, ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania,
má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to v rozsahu
zamietnutej časti a v časti trov konania. Vyslovil svoj nesúhlas so zamietnutím žaloby v časti zmluvného
úroku po zosplatnení. Trval na tom, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných

prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka s tvrdením, že povinnosť dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia
úveru s tým, že strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. aj dobu, počas ktorej má dlžník
platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchýlne. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má
pritom veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania,

ako aj úroku z úveru je podporná, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve. V tejto
súvislosti odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017 -90 zo dňa 31.01.2017.
Poukazujúc na § 497 Obchodného zákonníka uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len
poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, a to až
do okamihu ich reálneho vrátenia. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka,

ktoréjeskutočnosťou,ktorázakladávzniknovýchsankčnýchzáväzkovdlžníka,samotnývzniknárokuna
úrok z úveru neovplyvňuje. Podľa odvolateľa aplikujúc ust. § 506 Obchodného zákonníka ani odstúpenie
od zmluvy nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu
s úrokmi, lebo ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať
do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, lebo situácia nastala pre

neplnenie si povinnosti dlžníka. Poukázal v tejto súvislosti na konkrétne rozsudky Krajského súdu v
Banskej Bystrici. Uviedol, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od
úrokov z úveru upravených v § 502 Obchodného zákonníka. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých
podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a
na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z

úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, preto má dlžník zásadne
povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru
veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodnú niečo iné. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí
je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa
na takúto povinnosť veriteľovi v zmluve zaviazal. V ďalšom sa zaoberal odôvodnením vyššie uvedených

rozhodnutí so záverom, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny
úveru až do úplného zaplatenia úveru. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, v ktorom bol vyslovený nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie,
že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru má žalobca právo len na úroky z omeškania a že právo
na úroky, ako cenu poskytnutých peňazí už nárok nemá. Využitie práva veriteľ na zosplatnenie mení

splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť
zhoršenie ( a dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. K uvedenému odkázal aj na
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, z ktorého odôvodnenia
zdôraznil názor, že zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia

peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na rozdiel od
toho úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie zo splatením istiny a veriteľ ich
môže požadovať, i keď neboli dojednané. Pritom môžu existovať popri sebe (uznesenie NS ČR 33
Cdo/212/2014 z 21.08.2014). Žalobca tiež odkázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici čk.
43Co/19/ 2017-103 zo dňa 29.11.2017, v ktorom odvolací súd nesúhlasil so súdom prvej inštancie v

tom, že žalobca ako veriteľ z úverovej zmluvy nemá nárok na úroky z omeškania z úrokov z úveru. V
prípade týchto úrokov z omeškania nejde o neprípustné úroky z úrokov ako to tvrdí súd prvej inštancie.
Úroky z úveru predstavujú cenu požičaných peňazí ktorú je dlžník povinný zaplatiť spolu so záväzkom
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky tak, ako to vyplýva aj z úpravy § 497 Obchodného zákonníka.Pokiaľ dlžník mešká s úhradou úroku, má veriteľ právo požadovať úrokov z omeškania z nezaplatených
úrokov z úveru. Preto navrhol aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietanom rozsahu a

žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná aj
náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa 31. júla 2018 č.k. 5Co/87/2018-103
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá a stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu čo do zmluvného úroku
vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od 27. apríla 2017 do zaplatenia zamietol. Rovnako dôvodil, že
zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver

a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu
a to až do splatnosti úveru. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal
povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Súd prvej inštancie
správne rozhodol, keď zamietol aj úrok z omeškania zo splatených úrokov. Poznamenal, že skutočne
požadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstva,atoúrokyzomeškaniazdojednanýchúrokovveriteľ

nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Nezakotvujú
teda majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Dôvodil, že súd
prvej inštancie v predmetnej veci v napadnutej časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistenýchskutočnostívyvodilsprávnyprávnyzáver,svojerozhodnutieodôvodnilriadneavrozhodnutísa
vyporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožnil, a ktoré považoval za správne,
zodpovedajúce zásadám spravodlivého procesu pred súdom.

7. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca rozsiahle dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil s poukazom na ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu riešená a to od otázky „či nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení “. Navrhol, aby dovolací
súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) k
vymedzenej otázke poukázal na svoju rozhodovaciu činnosť a to rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 42/2020
zo 16. júna 2020 a rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 94/2019 z 18. augusta 2020. V rozhodnutí sp. zn. 5
Cdo 42/2020 zo dňa 16. júna 2020 konštatoval, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu
je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej

len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového
zmluvnéhovzťahu,právapovinnostístrán,ktorézozmluvnéhovzťahuvyplývajú,riešeniaotázok,naakú
dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania,
výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je v
zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere

tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri
posudzovanítohtoprávnehovzťahuvychádzaťajzustanoveníObchodnéhozákonníkaozmluveoúvere
§ 497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom
ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je
možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ). V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 94/2019 zo dňa 18. augusta

2020 dospel k záveru, že úrok z úveru a úrok z omeškania sú dva odlišné inštitúty, ktoré je potrebné
dôsledne odlišovať a nemožno ich zamieňať. Po zosplatnení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží
úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil)
až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia
za omeškanie s úhradou peňažného záväzku

9. Vzhľadom na to, že nastolená dovolacia otázka je posudzovaná rozdielne, dovolací súd pristúpil k jej
posúdeniu z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Nakoľko však žalobcom nastolená právna
otázka už bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 42/2020 tak, že v ňom konštatoval,že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri
riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí a uvedený právny záver dovolací súd vyslovil
aj v ďalších jeho rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 115/2019, 3 Cdo 113/2019, 8 Cdo 125/2018, preto sa

stotožnil s ich závermi aj v predmetnej veci.

10. Z uvedených dôvodov najvyšší súd zrušil (v zmysle § 449 ods. 1 CSP) rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 453 ods. 3 CSP.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

13. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy

konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom,
keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

14. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti z dôvodu, že žalobcovi ako veriteľovi
prináležia zmluvné úroky len do dňa zosplatnenia úveru, a po tomto dni už nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania. Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere rešpektujúc právny názor dovolacieho
súdu považoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a to vzhľadom na už ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR v tejto otázke.

15. Vo vzťahu k pojmu ustálená rozhodovacia prax poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 10/2021 zo dňa 25.02.2021, kde Najvyšší súd SR v bode 11. odôvodnenia
uviedol, že: „V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu“ (§ 421 ods. 1 C.SP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali.“ Vo vzťahu k uvedenému pojmu zaujal obiter dictum stanovisko aj
Ústavný súd SR vo veci č. k. I. ÚS 51/2020 -50 zo dňa 09.06.2020 nasledovne: „Inak povedané, pokiaľ
nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017

z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí
spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto
rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j.
opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z

uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by
ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.“

16. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Najvyšší súd SR sa otázkou nároku na zaplatenie zmluvného
úroku po zosplatnení zaoberal v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 113/2018 zo dňa 30.07.2019, sp. zn.

5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.02.2020, 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020, sp. zn. 2 Cdo 115/2019 zo
dňa 30.06.2020, sp. zn. 3 Cdo 1/2020 zo dňa 25.08.2020, sp. zn. 8 Cdo 135/2020 zo dňa 26.08.2020,
sp. zn. 3 Cdo 35/2020 zo dňa 24.09.2020, sp. zn. 6 Cdo 56/2020 zo dňa 28.10.2020, sp. zn. 2 Cdo
83/2020 zo dňa 29.10.2020, sp. zn. 7 Cdo 186/2020 zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 4 Cdo 10/2021 zo dňa25.02.2021 a napokon aj v R 5/2021, v ktorých jednotne dospel k záveru, že po vyhlásení predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi prináleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení
povinnosti zaplatil dlžník ako cenu peňazí. Z uvedeného je zrejmé, že takto prezentovaný právny názor

je už ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu tak, ako to konštatoval dovolací súd vo svojom
zrušujúcom uznesení.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a

v súvisiacom výroku III. o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie v zmysle § 391 CSP.

18. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
i dovolacím súdom - opätovne posúdiť nárok žalobcu na zmluvný úrok vo výške 7,90% ročne z
nezaplatenej istiny od 27.04.2017 do zaplatenia, vysporiadať sa námietkami žalobcu (rozhodovacia prax

dovolaciehosúdu)-následnevoveciznovarozhodnúť,asamozrejme,svojerozhodnutievzmyslezásad
uvedených v § 220 ods. 2, 3 CSP aj náležite odôvodniť.

19. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.