Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/60/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708208296
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5708208296.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne SAT, s. r. o., so sídlom v Martine, M. R. Štefánika
16, IČO: 30 228 077, proti žalovanej T-system, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Banskobystrická 4, IČO: 44
685 955, zastúpenej ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Liptovskom Mikuláši, M. Pišúta
16, IČO: 36 861 251, za účasti intervenientky na strane žalovanej AVEC BUILDING, s. r. o., so sídlom v
Žiline, Terasy 6, IČO: 47 236 141, zastúpenej JUDr. Marínou Gallovou, advokátkou so sídlom v Martine,

Jilemnického 30, o vydanie nehnuteľností, vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 21C/19/2008,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 8. decembra 2015 sp. zn.
21C/19/2008 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa v meste N. a
zapísané v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie N. na liste vlastníctva číslo XXXX ako pozemok
parcela reg. „C“ č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 484 m2, pozemok parcela reg. „C“
č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 897 m2 a ako stavba (budova) súpisné číslo XXXX
postavená na pozemku parcela číslo. XXX/X (ďalej len „nehnuteľnosti“), a to do 60 dní od právoplatnosti

rozsudku. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 21.12. 1993, že za
účelom nadobudnutia týchto nehnuteľností spoločnosť Moravia Banka a. s. poskytla žalobkyni úverovou
zmluvou z 21. 6. 1993 úver v sume 15. 000.000 Sk, ktorý žalobkyňa riadne nesplácala, a že v rámci
výkonu záložného práva realizovaného bankou nadobudla kúpnou zmluvou z 12.9.1995 predmetné
nehnuteľnosti spoločnosť MOBA REAL a. s. (táto neskôr vystupovala pod obchodným menom M-

Real, a. s.). Keďže žalobkyňa považovala tento predaj za protiprávny (od uvedenej kúpnej zmluvy
podaním z 1. 6. 2004 odstúpila), podala dňa 2. 9. 2004 voči spoločnosti M-Real, a. s., žalobu o určenie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, o ktorej rozhodol Okresný súd Martin rozsudkom zo
7.9. 2005 sp. zn. 5C/115/2004 (tento nadobudol právoplatnosť 13.10.2005) tak, že žalobe vyhovel
a určil žalobkyňu za výlučného vlastníka nehnuteľností (zápis vlastníckeho práva na podklade tohto
rozsudku v katastri nehnuteľností bol zrušený). Ďalej zistil, že spoločnosť M-Real, a. s. vykonala prevod

nehnuteľností kúpnou zmluvou z 20.1.2005 na spoločnosť MISTA, s. r. o., so sídlom Hálkova 3, Žilina,
že následne došlo k viacnásobnému predaju na ďalšie subjekty, (naposledy kúpnou zmluvou z 15.
10. 2008 nadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam spoločnosť NOVALIS, s.r.o., so sídlom Vilová 23,
Bratislava), a že žalobkyňa sa žalobou doručenou na Okresný súd Martin dňa 29. 10. 2007 domáhala
určenia neplatnosti celého reťazca týchto kúpnych zmlúv, o ktorej Okresný súd Martin rozsudkom z 26.
novembra 2011 sp. zn. 18Cb/277/2007 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 30. mája 2013 sp.

zn. 13Cob/185/2012 rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Okresný súd vychádzajúc z týchto skutočností
uzavrel, že spoločnosť MISTA, s.r.o., SUAR, s. r. o., Orava Spólka Z Organiczona Odpowiedzialnościaa spoločnosť NOVALIS, s. r. o., nikdy neboli a nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností a že ich
vlastníkom je podľa rozsudku Okresného súdu Martin zo 7. 9. 2005 sp. zn. 5C/115/2004 spoločnosť
SAT, s. r. o., t. j. žalobkyňa. V spore bolo ďalej preukázané, že spoločnosť NOVALIS, s. r. o. ručila

za svoje záväzky z úverovej zmluvy uzavretej s ČSOB, a.s. spornými nehnuteľnosťami, že dlh tejto
spoločnosti ešte pred vyhlásením konkurzu prevzala spoločnosť MISTA, s. r. o., že na majetok tejto
spoločnosti bol dňa 12.5.2012 vyhlásený konkurz, a že správca konkurznej podstaty zapísal sporné
nehnuteľnosti do súpisu majetku tretích osôb zabezpečujúcich záväzok úpadcu. V rámci konkurzu došlo
k speňaženiu nehnuteľností formou dobrovoľnej dražby, ktorá sa konala dňa 18.11.2012 (žalobkyňa sa

o nej nedozvedela, lebo nebola zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka), pričom vydražiteľkou
nehnuteľností sa stala spoločnosť AVEC BUILDING, s. r. o. vystupujúca v spore ako intervenientka
na žalovanej strane, ktorá následne kúpnou zmluvou z 11. 11. 2014 vykonala prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam na žalovanú. Pri posúdení, či intervenientka a následne žalovaná nadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zvažoval Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym zákonníkom
garantovanú ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka sporných nehnuteľností a na druhej

strane aj dobromyseľnosť nadobúdateľov. Vo vzťahu k intervenientke aplikoval na vec ustanovenie
§ 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov(ďalejlen„zákonokonkurzeareštrukturalizácii“),podľaktoréhokupujúcipriodplatnomprevode
veci zapísanej do súpisu konkurznej podstaty nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol
vlastníkom tejto veci, ibaže vedel, alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok

zabezpečuje záväzok úpadcu nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci
za škodu, ktorá mu tým vznikla ibaže preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou a osobitne skúmal
jej dobrú vieru. Mal za to, že intervenientka sa pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nej očakávať,
musela dozvedieť, že kúpne zmluvy, na základe ktorých nadobudli sporné nehnuteľnosti do vlastníctva
spoločnosť MISTA s. r. o., resp. NOVALIS, s. r. o., boli určené súdnym rozhodnutím za neplatné, a

teda, že v tomto prípade je tu očividné riziko, že nadobudne nehnuteľnosti od osoby, ktorá nie je ich
vlastníkom. V katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva, ale aj z oznámenia o verejnej dražbe
boli intervenientke dostupné informácie, že ohľadom nehnuteľností prebiehajú dva súdne spory, a to
o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a o vypratanie nehnuteľností, že súdom bol vydaný aj súdny
zákaz, aby spoločnosť NOVALIS, s. r. o. s nehnuteľnosťami nakladala a v čase prevodu nehnuteľností

na žalovanú tiež poznámka o tom, že prebieha spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Rovnako aj oznámenie o dražbe obsahovalo údaje z listu vlastníctva (poznámky), kde bolo uvedené
rozšírenie žaloby sp. zn. 18Cb/277/2007 o vydanie veci a vydanie bezdôvodného obohatenia (spor o
neplatnosť kúpnych zmlúv), návrh na začatie konania o vydanie veci vedený súdom prvej inštancie
pod sp. zn. 21C/87/2009, predbežné opatrenie súdu o uložení povinnosti spoločnosti NOVALIS, s. r.

o. nenakladať so spornými nehnuteľnosťami vo veci vedenej pod sp. zn. 18Cb/277/2007. Na základe
týchto skutočností dospel k záveru, že intervenientka v rámci dražby vykonanej za účelom speňažovania
majetku v konkurznom konaní dobromyseľná nebola a teda absentovala zákonná podmienka pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k veci od nevlastníka vyplývajúca z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. Intervenientka vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vo verejnej

dražbe preto nenadobudla. Následne aj kúpnu zmluvu z 11. 11. 2014 uzatvorenú medzi spoločnosťou
AVEC BUILDING, s. r. o. a žalovanou (spoločnosťou T-system, s. r. o.) považoval za neplatnú, keďže
žalovaná kúpila sporné nehnuteľnosti od nevlastníka. Podľa okresného súdu aj žalovaná si pri uzavretí
kúpnej zmluvy musela byť vedomá toho, že na súde prebiehajú dva súdne spory ohľadom nehnuteľností,
ktoré kupovala. Žalovanej museli byť tieto skutočnosti známe nielen z evidencie nehnuteľností, ale

aj z článku IV. kúpnej zmluvy, ktorý obsahuje vyhlásenie o ťarchách viaznucich na predávaných
nehnuteľnostiach. Ani u žalovanej nebolo preto možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho
práva v dobrej viere. Napokon vyslovil názor, že na dražbe konanej 18. 11. 2012 intervenientka
nemohla nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ak záložca (spoločnosť NOVALIS, s. r. o.) nebol
sám vlastníkom predmetu dražby. Z ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách

nevyplýva, že by dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote stanovenej týmto zákonom nebola podaná
žaloba o určenie jej neplatnosti, mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a
teda že by v takomto prípade došlo k prelomeniu zásady, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než má on sám“. V danom prípade, ak intervenientka sama nebola vlastníkom predávaných
nehnuteľností, nemohla platne previesť vlastníctvo kúpnou zmluvou z 11. 11. 2014 na žalovanú, navyše

ak na jej strane nebola preukázaná ani jej dobromyseľnosť. So zreteľom na uvedené dôvody dospel k
záveru, že žalobkyňa vlastnícke právo nestratila a je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Ako vlastník
má podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva zasahuje a má právo domáhať sa vydania veci. Žalobe preto vyhovel a uložil žalovanej povinnosťvydať žalobkyni sporné nehnuteľnosti. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil odkazom na
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaná a intervenientka na strane žalovanej odvolania,
o ktorých rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom tak,
že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň rozhodol, že žiadnej zo strán sporu sa nepriznáva
náhrada trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou
správnosťou, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2

O. s. p. odkázal. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vypratania nehnuteľností preukazujúc, že
je ich vlastníčkou, keď zápis svedčiaci v katastri nehnuteľností v prospech iného vlastníka považovala
za nesprávny. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nadobudnutie vlastníctva k
sporným nehnuteľnostiam preukázala rozsudkom súdu prvej inštancie zo 7. septembra 2005 sp. zn.
5C/115/2004, ktorý určil, že žalobkyňa je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Aj napriek tomu, že
následne došlo k viacerým prevodom nehnuteľností na ďalšie subjekty nebolo preukázané, že vlastnícke

právo žalobkyne k nehnuteľnostiam právne relevantným spôsobom zaniklo. Tento záver potvrdzuje aj
rozsudok súdu prvej inštancie z 26. novembra 2011 sp. zn. 18Cb/277/2007 v spojení s rozsudkom
odvolacieho súdu z 30. mája 2013 sp. zn. 13Cob/185/2012, ktorým boli vyslovené neplatnosti kúpnych
zmlúv o prevode nehnuteľností medzi ďalšími subjektami. Za správny považoval aj záver súdu prvej
inštancie, že intervenientka nemohla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť ani dobrovoľnou

dražbou, pretože dražená vec nepatrila subjektu, ktorý s dražbou súhlasil. Následne potom nemohla byť
platne uzatvorená kúpna zmluva, ktorou intervenientka previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na
žalovanú. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Dovolanie odôvodnila dovolacím

dôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p. alebo Civilný
sporový poriadok“) tvrdiac, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 420 písm. f) C. s. p.]. Odvolaciemu súdu vyčítala, že rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
keď sa nezaoberal jej námietkou o nemožnosti vypratania nehnuteľností žalovanou, kým nebude

žalobkyňa úspešná v spore o určenie vlastníckeho práva. Nedal odpoveď ani k jej námietkam,
že intervenientka ako právna predchodkyňa žalovanej nadobudla nehnuteľnosti v konkurze, že pri
nadobudnutí vlastníctva bola preukázateľne dobromyseľná, a že žalobkyňa ani nepodala vylučovaciu
žalobu a ani žalobu o neplatnosť dražby. Poukazovala na to, že na daný skutkový stav je použiteľná
aplikácia ustanovenia § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorému však odvolací súd

nevenoval žiadnu pozornosť, akoby vôbec nehralo dôležitú úlohu to, že intervenientka nadobúdajúca
nehnuteľnosti z konkurzu bola dobromyseľná a nevedela o žiadnych nárokoch žalobkyne viažucich sa
k sporným nehnuteľnostiam. Za zmätočné označila tvrdenia odvolacieho súdu o potvrdení vlastníckeho
práva žalobkyne k nehnuteľnostiam rozsudkom súdu prvej inštancie zo 7. septembra 2005 sp. zn.
5C/115/2004, pretože spolu s intervenientkou neboli stranami sporu. V čase vydraženia nehnuteľností

v roku 2012 žalobkyni nesvedčil zápis v katastri nehnuteľností, je preto otázne, prečo nepodala
žiadne námietky proti konkurzu a následnej dražbe nehnuteľností. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto
považovala za arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Dovolanie odôvodnila aj nesprávnym
právnym posúdením veci, pričom prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a) až c) C. s. p.
Za nesprávne právne posúdenie veci považovala riešenie otázky týkajúcej sa použiteľnosti zásady

„nemo plus iuris“ v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v dobrovoľnej
dražbe. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že ani platná dobrovoľná dražba, t. j. taká, proti
ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, nemôže viesť
k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka, a teda, že neprelamuje zásadu, podľa ktorej
„nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má on sám“. Odvolací súd nesprávne právne posúdil

aj otázku, či môže byť žalobkyňa v spore o vypratanie nehnuteľností úspešná, ak žalovaná je v
katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastník nehnuteľností bez toho, aby žalobkyňa bola právoplatným
rozhodnutím súdu určená za vlastníka nehnuteľností voči žalovanej. Podľa názoru žalovanej nie je
možné, aby bol vlastník nehnuteľností povinný vypratať nehnuteľnosti jej nevlastníkovi bez toho, aby sa
určujúcimvýrokomsúduovlastníckompráveustálilo,žežalobcajeskutočnýmvlastníkomnehnuteľností.

Dala do pozornosti, že len rozhodnutie o určení vlastníckeho práva môže byť podkladom na zmenu
zápisu v katastri nehnuteľností v príslušnom liste vlastníctva a nie rozhodnutie o vyprataní nehnuteľností.
Prípustnosť dovolania v tejto otázke vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Za podstatnú otázku
v riešenej veci považovala aj otázku, či môže dobromyseľný nadobúdateľ nadobudnúť nehnuteľnosťz konkurzu, ak nehnuteľnosť (ne)bola zaradená do súpisu majetku konkurznej podstaty oprávnene
(najmä, ak žalobca voči zaradeniu do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal) a ak vlastníkom
nehnuteľnosti nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky, a teda či platí §

93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v slovenskom právnom poriadku. V tejto súvislosti
odvolaciemu súdu vytýkala, že rozhodol akoby toto ustanovenie zákona neexistovalo a bolo absolútne
irelevantné. Trvala na tom, že intervenientka nadobudla nehnuteľnosti z konkurzu dobromyseľne a
preto vlastnícke právo dobromyseľného nadobúdateľa z konkurzu formou dražby treba považovať za
nespochybniteľné. Napokon namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu v otázke možnosti posúdiť neplatnosť dobrovoľnej dražby v inom konaní, než v konaní
podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách. V tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo záverov ktorých vyplýva, že otázku neplatnosti dobrovoľnej
dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní, než v konaní podľa vyššie citovaného ustanovenia
zákona o dobrovoľných dražbách, a to ani ako otázku prejudiciálnu (sp. zn. 3 Cdo 186/2010, sp. zn. 3
Cdo 272/2007, sp. zn. 2 Cdo 66/2008, sp. zn. Obo/84/2012). Na základe uvedeného navrhla rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudla21.12.1993.Súdprvejinštancierozsudkomzo7.9.2005sp.zn.5C/115/2004lenkonštatoval

existenciu tohto práva, ktoré existovalo už predtým. To, že v katastri nehnuteľností je evidovaný ako
vlastník žalovaná, nemá na vlastnícke právo žalobkyne žiadny vplyv. Vlastnícke právo žalovanej preto
nie je potrebné určovať rozhodnutím súdu, keďže nikdy nezaniklo a v katastri nehnuteľností sa len
vyznačí pôvodný stav, teda stav pred reťazcom neplatných právnych úkonov a dražby. Navrhla preto
dovolanie žalovanej zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom
požadovanénáležitosti,vrátaneriadnehovymedzeniadovolacíchdôvodov,pristúpilkskúmaniusplnenia
podmienok prípustnosti dovolania.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších
procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a
zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti

rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej
právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to
dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.

7.Vpreskúmavanejveci,akoužbolouvedené,dovolateľkavdovolaníuviedla,žehopodávapodľa§420
písm. f) a § 421 ods. 1 C. s. p. Vec prejednávajúci senát 6 C (ďalej len “vec prejednávajúci senát“ alebo
senát „6 C“) dovolacieho súdu v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.

8. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9.Citovanéustanovenie§420písm.f)C.s.p.zakladáprípustnosťazároveňdôvodnosťdovolaniavtých

prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s

uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súduspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Za zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. označila dovolateľka nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom takouto
vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho
odôvodnenia, ako už bolo uvedené v bode 9. je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je
spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za

následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním
napádaný rozsudok odvolacieho súdu totiž v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza
skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne
názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným

rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe
tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto
nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Dovolanie v tejto časti

tak nebolo prípustné.

11. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou tvrdenou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f) C. s. p., vec prejednávajúci senát pristúpil k skúmaniu prípustnosti
dovolania aj z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, a to osobitne vo

vzťahu ku každej dovolateľkou nastolenej právnej otázke. Dovolateľka totiž namietala nielen správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa
ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba
o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej
prelamuje zásada „nemo plus iuris“, ale aj v otázke, či môže byť žalobkyňa v spore o vypratanie

nehnuteľností úspešná, ak žalovaná je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastník nehnuteľností
bez toho, aby žalobkyňa bola právoplatným rozhodnutím súdu určená za vlastníka nehnuteľností voči
žalovanej a tiež v otázke, či môže dobromyseľný nadobúdateľ nadobudnúť nehnuteľnosť z konkurzu, ak
nehnuteľnosť (ne)bola zaradená do súpisu majetku konkurznej podstaty oprávnene (najmä, ak žalobca
voči zaradeniu do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal) a ak vlastníkom nehnuteľnosti nebol

úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky.

12. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania vo vzťahu k prvej dovolateľkou nastolenej otázke treba uviesť, že
odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorú predstavuje uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 MCdo 20/2011
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
61/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 61/2014“) a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná
dražba,protiktorejvlehoteuvedenejv§21zákonač.527/2002Z.z.nebolapodanážalobaoneplatnosť,
nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo

záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Vec prejednávajúci senát 6 C sa s právnym názorom,
ktorýboltýmtojudikátomprijatýnestotožňuje,považujehozanesprávnyatedavtejtootázkejehoprávny
názor bol odlišný od právneho názoru vysloveného v tomto judikáte. Vec preto podľa § 48 ods. 1 C. s. p.
predložil na rozhodnutie veľkému senátu. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania vychádzal z názoru, že je
potrebné zvoliť extenzívny (rozširujúci) výklad ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., podľa ktorého

toto ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, no podľa názoru dovolacieho senátu, ktorý má vec prejednať a
rozhodnúť, sa odkloniť mal.14. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uznesením z 26. novembra 2019 sp. zn. 1
VCdo 1/2019 vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
extenzívny výklad právnych noriem (t. j. rozširujúci výklad, ktorým sa pod normatívne pôsobenie určitého

zákonného ustanovenia výkladom podraďujú aj iné situácie) možno uplatniť len celkom výnimočne, a
to vtedy, ak sa dá všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť. Z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a) C. s. p. ale nevyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi
závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež
vtedy, keď odvolací súd sa podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu mal odkloniť. Vyslovil názor, že právna úprava obsiahnutá v
ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nedovoľuje možnosť inej interpretácie. Extenzívny výklad
ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. je podľa veľkého senátu neprípustný.

15. Senát 6C, ktorému bola vec vrátená na prejednanie a rozhodnutie, sa pri posudzovaní prípustnosti
dovolania v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z.,

proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, (ne)možno
nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej (ne)prelamuje zásada „nemo plus
iuris“, riadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí veľkého senátu. Keďže podľa jeho
záveru extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. nie je možný a na prípad, ktorý
nastal pred senátom 6 C, nedopadá ani žiadna z konštrukcií prípustnosti dovolania vymedzených pod

písm. b) a c) citovaného zákonného ustanovenia, neostalo dovolaciemu súdu iné, než dovolanie, ktorým
dovolateľka napadla rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto právnej otázke, ako neprípustné podľa § 447
písm. c) C. s. p. odmietnuť.

16. K prípustnosti dovolania vo vzťahu k druhej dovolateľkou nastolenej otázke dovolací súd uvádza, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 27. októbra 2000 sp. zn. 2 Cdo 67/2000 uverejneného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 86/2000 (ďalej len
„rozhodnutie R 86/2000“) vyslovil právny názor, podľa ktorého súd je oprávnený v konaní o vlastníckej
žalobe ako predbežnú otázku riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto
je vlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Vychádzal z toho, že v

občianskom súdnom konaní súd môže riešiť rôzne prejudiciálne otázky. Posúdenie otázky vlastníckeho
práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou, ktorú by súd nemohol v konaní riešiť ako otázku predbežnú.
Súd je preto oprávnený v spore o vydanie (vypratanie) nehnuteľnosti riešiť túto otázku za predpokladu,
že o nej nebolo už vydané príslušným orgánom rozhodnutie (predpokladom úspešnosti takejto žaloby
je (okrem iného) preukázanie vlastníckeho práva žalobcom); nie je pritom rozhodujúce, že otázka

vlastníctva môže byť riešená aj v samotnom konaní súdu o žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. (§ 137 ods.
1 písm. c) C. s. p.). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, keďže bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, treba považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Žalovanou nastolená právna otázka,
bola teda v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Neprichádza preto do úvahy prípustnosť

dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., ale podľa písm. a) C. s. p., v ktorom prípade podmienkou
prípustnosti je odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

17. Pokiaľ v preskúmavanej veci odvolací súd v konaní o žalobe o vydanie (vypratanie) nehnuteľností,
ktorá je nesporne žalobou vlastníckou, riešil prejudiciálne, kto je vlastníkom nehnuteľností a pri jej riešení

sa odchýlil od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností, neodklonil sa od vyššie uvedeného judikátu.
Nebola tým splnená jedna z podmienok prípustnosti dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a) C. s. p. Dovolanie žalovanej preto ani v tejto otázke prípustné nie je.

18. Podľa názoru dovolacieho súdu aj v prípade ďalšej otázky, či môže dobromyseľný nadobúdateľ

nadobudnúťnehnuteľnosťzkonkurzu,aknehnuteľnosť(ne)bolazaradenádosúpisumajetkukonkurznej
podstaty oprávnene (najmä, ak žalobca voči zaradeniu do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal)
a ak vlastníkom nehnuteľnosti nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky,
dovolanie treba odmietnuť.

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právnaotázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná,nemôžebyťpovažovanázavýznamnúzhľadiskatohtoustanovenia.Zaotázkurelevantnú

v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená priamo textom príslušnej
právnej normy.

20. V danom prípade otázka formulovaná dovolateľkou je riešená priamo v hypotéze ustanovenia § 93
ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré stanovuje, že kupujúci pri odplatnom

prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom
tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje
záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Citované zákonné ustanovenie umožňuje nadobúdateľovi v
konkurze pri odplatnom prevode nehnuteľnosti zapísanej do súpisu nadobudnúť vlastnícke právo aj
vtedy, ak úpadca nebol vlastníkom nehnuteľnosti za predpokladu, že nadobúdateľ je dobromyseľný, a
teda, že nevedel a ani nemohol vedieť, že úpadca (tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok

úpadcu) nie je jej vlastníkom. Priamo citované zákonné ustanovenie dáva teda jednoznačnú odpoveď
na dovolateľkou formulovanú otázku, že dobromyseľný nadobúdateľ môže v konkurze nadobudnúť
nehnuteľnosť zaradenú do súpisu majetku konkurznej podstaty aj od nevlastníka. Konajúce súdy preto
takýmto spôsobom formulovanú otázku neriešili a ani riešiť nemohli. So zreteľom na uvedené dovolací
súddospelkzáveru,žeuvedenúotázkunemožnopovažovaťzarelevantnúzhľadiskaustanovenia§421

ods. 1 C. s. p. Nebol tak splnený zákonný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z citovaného
zákonného ustanovenia.

21. Dovolací súd v súvislosti s touto otázkou považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie
nepochybneaplikovalnavecvyššiezmienenéustanovenie§93ods.3zákonač.7/2005Z.z.okonkurze

a reštrukturalizácii a u intervenientky (ale aj u žalovanej) posudzoval jej dobrú vieru pri nadobudnutí
sporných nehnuteľností v konkurznej dražbe a dospel k záveru, že intervenientka, vzhľadom na
okolnosti danej veci, nebola pri nadobúdaní nehnuteľností dobromyseľná, a teda vlastnícke právo k
nim nenadobudla. Ak sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu s odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil a na jeho dôvody odkázal, za vecne správny považoval aj tento

záver súdu prvej inštancie (pozri k tomu bod 10. rozsudku). Dovolateľka ale správnosť tohto právneho
názoru v podanom dovolaní nenapadla.

22. Napokon, ani námietka dovolateľky, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v otázke možnosti posúdiť neplatnosť dobrovoľnej dražby v inom konaní, než v

konaní podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, neobstojí. Konajúce súdy totiž v tomto
spore neplatnosť dobrovoľnej dražby vôbec neriešili, a to ani ako otázku prejudiciálnu. Nejde preto o
právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Nebol tak splnený jeden
zo základných predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Pre
všetky prípady vymenované pod písmenami a), b) a c) § 421 ods. 1 C. s. p. totiž platí, že dovolanie

pre nesprávne právne posúdenie veci je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo
zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou právnou (v
žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú právnu otázku, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

23. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako
neprípustné podľa § 447 písm. c) a písm. f) C. s. p. odmietol.

24. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255
ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením

povinnosti žalovanej zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

25. Toto uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.