Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 29, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/121/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212202200
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7212202200.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaVancuačlenovsenátuJUDr.
Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: General Factoring a.s., Mostová 2,
Bratislava - mestská časť Staré Mesto zastúpeného spoločnosťou Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., Michalská 14, Bratislava, IČO 47 255 706 proti žalovaným: 1. Ing. G. O., nar. XX.X.XXXX, R. 7, S.,
2. H. W., nar. XX.X.XXXX, O. 4, O., obaja zastúpení advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho

3, Košice, o zaplatenie 11 584,49 eura s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Košice II zo dňa 23.5.2016 č. k. 35Cb/215/2013-361 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu
vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v l. a 2. rade povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 8.669,76 € s 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.448,82 € od 21.12.2010
dozaplatenia,zosumy98,52€od11.1.2012dozaplatenia,zosumy98,52 €od11.2.2012dozaplatenia,
zo sumy 98,52 € od 11.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.4.2012 do zaplatenia, zo sumy
98,52 € od 11.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od
11.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.9.2012 do
zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.11.2012 do zaplatenia,

zo sumy 98,52 € od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.1.2013 do zaplatenia, zo sumy
98,52 € od 11.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od
11.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.6.2013 do
zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.8.2013 do zaplatenia,
zo sumy 98,52 € od 11.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy
98,52 € od 11.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od

11.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.3.2014 do
zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.5.2014 do zaplatenia,
zo sumy 98,52 € od 11.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.7.2014 do zaplatenia, zo sumy
98,52 € od 11.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 987,52 € od 11.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od
11.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.12.2014
do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 98,52 € od 11.2.2015 do zaplatenia,

zosumy98,52€od11.3.2015dozaplatenia,zosumy98,52€od11.4.2015dozaplatenia,zosumy98,52
€ od 11.5.2015 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v prevyšujúcej časti konanie
zastavil. Žalovaným v l. a 2. rade súčasne uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi
trovykonaniavsume1.609,52€naúčet AdvokátskejkancelárieJakubčák,advokátskakancelárias.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Michalská 14, z toho trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.351,52 € a iné

trovy 258,- €, do l5 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca pôvodne podanou žalobou zo dňa
26.1.2012 uplatnil proti žalovaným nárok na zaplatenie 11 584,49 eura s 12,10% ročným úrokom zo
sumy 11 548,49 eura od 17.3.2011, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11 584,49 eura od

22.12.2010 do zaplatenia. Podaním zo dňa 4.2.2016 žiadal žalovaných spoločne a nerozdielne zaviazať
na zaplatenie 8 669,76 eura s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 3 448,82 eura od 21.12.2010
a ďalších súm tak, ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku a v prevyšujúcej časti vzal žalobu
späť. V rozsahu späťvzatia, t. j. v časti rozdielu medzi pôvodným žalobným petitom a zmeneným petitom
súd prvej inštancie konanie podľa § 96 ods. 1 O. s. p. zastavil.

3. Žalovaný v l. rade vzniesol námietku premlčania a navrhol, aby súd žalobu o zaplatenie 8 001,83
eura zamietol a aby žalovaných zaviazal na zaplatenie 3 582,66 eura s úrokom 12,10 eura (správne
12,10% - poznámka odvolacieho senátu) od 23.1.2011 do zaplatenia a úrokom z omeškania 9%
ročne zo sumy 3 582,66 eura od 22.12.2010 do zaplatenia. Poukázal na to, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a určité podmienky v nej obsiahnuté sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neprijateľné

zmluvné podmienky žalovaní špecifikovali ďalšími podaniami v priebehu konania - tvrdili, že zmluva
mala byť uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, keďže ide o spotrebiteľský vzťah; za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovali, že zo zmluvy ani z obchodných podmienok nevyplýva, že by žalovaný
v l. rade ako spotrebiteľ mohol na rozdiel od právneho predchodcu žalobcu postúpiť dlh na inú
osobu, preto namietali aktívnu legitimáciu žalobcu; za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi

považovali dohodu v čl. I zmluvy, podľa ktorej mali žalovaní zaplatiť za poskytnutie úveru právnemu
predchodcovi žalobcu 132,78 eura a tiež dohodu podľa čl. I a III bod 5 zmluvy o povinnosti žalovaných
uhrádzať pravidelný mesačný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 1,66 eura, lebo je to poplatok za
administratívnu činnosť, ktorá nie je v záujme spotrebiteľa; za rozpornú s dobrými mravmi považovali
aj dohodu podľa čl. IV bod 3 a 4 zmluvy, podľa ktorej mohol právny predchodca žalobcu v súlade

so zmenou výšky úveru zmeniť aj dohodnutý splátkový kalendár aj v neprospech žalovaného; bez
bližšieho zdôvodnenia označili za obchádzajúce zákon a odporujúce zákonu, a preto absolútne neplatné
dojednaniauvedenévčl.Vbode3a4zmluvy;zaneprijateľnúpodmienkupovažovaliustanoveniezmluvy
v časti, v ktorej žalovaný v l. rade potvrdzuje, že so znením všeobecných obchodných podmienok a
sadzobníkom právneho predchodcu žalobcu sa oboznámil, pretože sa tým prenáša dôkazné bremeno

v otázke skutočného prevzatia a oboznámenia sa s týmito listinami na spotrebiteľa. Žalovaný v l. rade
tvrdil, že vzhľadom na dátum podania žaloby sú nepremlčané splátky v celkovej sume 3 546,72 eura, t.
j. 36 splátok po 98,52 eura od 26.1.2009 do 26.1.2012 a po odpočítaní poplatku za poskytnutie úveru
vo výške 132,78 eura a poplatkov za správu úveru v sume 197,54 eura by mal žalobcovi uhradiť 3
216,40 eura. Zastával názor, že odstúpením sa zmluva od začiatku zrušuje a žalobcovi nepatrí úrok

z omeškania. Žalovaný v l. rade žiadal priznať právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume
8 037,77 eura, v ktorej sume sa chcel žalobca na jeho úkor obohatiť. V priebehu konania opätovne
vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z iného dôvodu, a to pre neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť žalobcovi tzv.
živý úver. Podľa žalovaných premlčanie je potrebné posudzovať od odstúpenia od zmluvy, ku ktorému

došlo v marci 2011.

4. Za nedôvodnú považoval žalobca žalovaným v l. rade vznesenú námietku premlčania, pretože po
postúpení pohľadávky žalovaní uhradili viaceré platby v celkovej výške 1100,- eur, ktoré plnenie má
podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka účinky uznania zvyšku dlhu a za nedôvodnú považoval

aj námietku premlčania vznesenú žalovaným v 2. rade, pretože podľa § 310 Obchodného zákonníka
sa práva veriteľa voči ručiteľovi nepremlčia pred premlčaním práv voči dlžníkovi. Žalobca zdôraznil, že
zmluvu o úvere možno posudzovať len podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom
zákonníku nie je takýto typ zmluvy upravený a podľa Obchodného zákonníka je potrebné posudzovať
aj premlčanie. Za nedôvodné považoval námietky žalovaných k postúpeniu pohľadávky, ktoré bolo

realizované podľa § 524 Občianskeho zákonníka, ani tvrdenie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky
postúpenia pohľadávky len žalobcom, keďže žalovaní neprejavili záujem o prevzatie dlhu či pristúpenie k
záväzku.Nároknapoplatokzaposkytnutieúveruoznačilsodkazomna§499Obchodnéhozákonníkaza
nárokzákonný.Požiadavkažalovanéhovl.radenaposkytnutieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenie
nemá podľa žalobcu právny ani skutkový základ, pretože zákon č. 250/2007 Z. z., na základe ktorého

tento nárok uplatnil, nadobudol účinnosť od 1.7.2007 a nemožno ho aplikovať na právne vzťahy pred
jeho účinnosťou.5. Súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov zistil, že dňa 7.5.2005 žalovaný v l. rade ako
dlžník uzavrel s právnym predchodcom žalobcu Zmluvu o splátkovom úvere č. 0179251466, na základe
ktorej mu bol poskytnutý bezúčelový peňažný úver vo výške 200 000,- Sk s dohodnutou úrokovou

sadzbou 12,10% ročne a dobou splatnosti úveru do 10.5.2015, ktorý mal žalovaný v l. rade splácať v
mesačných splátkach po 2 968,- Sk. Žalovaný v 2. rade uzatvoril dňa 7.5.2005 s právnym predchodcom
žalobcu dohodu o ručení, v ktorej sa zaviazal uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník.
Z výpisov z úverového účtu žalovaného v l. rade k 17.9.2011 súd prvej inštancie zistil, že porušil
povinnosť splácať dlh riadne a včas. Pôvodný veriteľ W. a.s. ako postupca uzavrela dňa 21.12.2010

so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola aj pohľadávka proti žalovanému.
Postúpenie pohľadávky oznámil postupca dlžníkovi listom z 28.12.2010 a súčasne ho vyzval na úhradu
dlžnej sumy 12 366,01 eura s príslušenstvom novému veriteľovi. Následne bola žalobcovi uhradená
suma 1 100,- eur, ktorú započítal na úrok z omeškania a úrok, takže celkový dlh bol vo výške 11
584,49 eura, ktorú následne uplatnil žalobou proti žalovaným. Zo správy Národnej banky Slovenska na
otázku súdu prvej inštancie, či žalobca má povolenie NBS na poskytovanie a správu nezosplatnených

úverov poskytnutých fyzickým osobám bankami a či správa úveru, ktorý nebol zosplatnený, podlieha
bankovému povoleniu podľa zákona č. 483/2001 Z.z., súd zistil, že poskytovanie úverov spotrebiteľom
z peňažných prostriedkov, ktoré neboli získané na základe verejnej výzvy, nepodlieha bankovému
povoleniu, pričom NBS vedie register veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Uviedla, že žalobcovi
nebolo udelené bankové povolenie a nie je zapísaný v registri veriteľov vedenom NBS. Povolenie NBS

podľa tohto oznámenia nepotrebuje poskytovateľ služieb podľa § 25 ods. 7 zákona o bankách alebo iný
poskytovateľ, ktorému bola správa úveru zverená na základe osobitnej zmluvy s bankou. NBS vo svojom
podaní tiež uviedla, že banky sú oprávnené podľa Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky, aj
v prípade tzv. nezosplatnených pohľadávok, tretej osobe za súčasného dodržania ustanovenia zákona
o bankách.

6. Nárok uplatnený žalobou posúdil súd prvej inštancie podľa § 524, § 526 ods. 1, § 497, § 504, §
303 a § 369 Obchodného zákonníka, podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a konštatoval, že zmluvu o úvere strán sporu
je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože Občiansky zákonník takýto
zmluvný typ neupravuje. Zastával názor, že podľa Obchodného zákonníka je potrebné posudzovať
aj premlčanie, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v danom prípade, pokiaľ ide o otázku
premlčania, neprichádza do úvahy, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka z dôvodu kratšej

( 3-ročnej premlčacej doby), by mohlo byť výhodou v prípade, ak by bol spotrebiteľ dlžníkom. Uviedol, že
odlišnosť úpravy inštitútu premlčania v Občianskom a Obchodnom zákonníku nemá súvis s ochranou
spotrebiteľa, je len výsledkom dvoch legislatívnych procesov, ktoré vyústili do prijatia dvoch kódexov.

7. K tvrdeniu žalovaného v l. rade, že žalobcovi nemohol byť postúpený tzv. živý úver, lebo nie je

držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov a tým aj na ich správu, súd prvej
inštancie uviedol, že ide reštriktívny a prísne formalistický výklad, ktorý popiera základné zásady
súkromnoprávnych vzťahov založených na princípe zmluvnej voľnosti. Zastával názor, že ak sa pôvodný
veriteľ rozhodol postúpiť svoju pohľadávku na iný subjekt, má možnosť postúpiť aj všetky práva s ňou
spojené, to znamená aj právo spravovať úver, do ktorej činnosti spadá aj právo vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť úveru, pretože či mimoriadnu splatnosť vyhlásil pôvodný veriteľ alebo postupník na postavení
dlžníka nič nemení. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj keby nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru,
to nemôže byť dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu, pretože pri plnení v splátkach plynie
premlčacia doba pri každej splátke samostatne odo dňa zročnosti každej jednotlivej splátky.

8. K námietke o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu nemožnosti postúpenia dlhu zo
strany žalovaného v l. rade na inú osobu a z toho vyplývajúci hrubý nepomer v právach a povinnostiach
zmluvných strán zakladajúci neprijateľnú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie poukázal na to,
že z listinných dôkazov nevyplýva záujem žalovaného v l. rade využiť inštitút prevzatia dlhu alebo
pristúpenia k záväzku, preto túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Rovnako posúdil aj námietku

žalovaného v 1. rade vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru, pretože v zmysle § 499 Obchodného
zákonníka, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa, za dojednanie záväzku poskytnúť
veriteľom peňažné prostriedky, možno dojednať odplatu a tiež nárok žalovaného v l. rade na poskytnutieprimeraného finančného zadosťučinenia podľa § 250/2007 Z. z. , pretože tento nárok je viazaný na
úspešné uplatnenie práva na súde v tom ktorom konaní.

9. Pokiaľ žalovaný v l. rade namietal, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak od júla 2005 nesplácal
úver a žalobca neukončil úverový vzťah, súd prvej inštancie mal za to, že táto námietka je bez právnej
relevancie, pretože odstúpenie od zmluvy je právom zmluvnej strany a jeho nevyužitie nemôže byť
v konaní postihované neúspechom. Za právne relevantné pre toto konanie nepovažoval ani ďalšie
žalovanými vznesené námietky a poukázal na presvedčivú a dostatočnú argumentáciu žalobcu.

10. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe o zaplatenie 8 669,76 eura z dôvodu nesplateného úveru
vyhovel a žalobcovi priznal aj uplatnený 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 3 448,82 eura od účinnosti
postúpenia pohľadávky, t. j. od 21.12.2010 do zaplatenia a v rovnakej výške úroky z omeškania z ďalších
splátok splatných mesačne od 11.1.2012 do zaplatenia tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

11.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§142ods.3O.s.p.ažalobcovipriznalnáhradu
trov konania podľa pomeru úspechu v spore vo výške 49,68%, pretože čiastočné späťvzatie žaloby
žalobcom z dôvodu premlčania jeho nároku považoval za neúspech žalobcu v konaní. Žalobca žiadal
priznať náhradu súdneho poplatku za podanie žaloby 520,- eur a trovy právneho zastúpenia podľa § 10
ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb za sedem úkonov právnej služby po 253,94 eura (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie k odporu, účasť na pojednávaní a 3x vyjadrenie vo veci samej),
režijný paušál 3x po 7,63 eura, 2x po 8,04 eura a 2x po8,58 eura a 20% DPH z odmeny a náhrady vo
výške 2 720,45 eura. Miera úspechu 49,67% z tejto sumy predstavuje 1 351,52 eura.

12. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho vyhovujúcej časti, podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní.
Navrhli, aby odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ až písm. d/ a písm. f/ O. s. p.
Uviedli, že žalovaný v l. rade uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava dňa 7.6.2005 zmluvu o
splátkovomúvereč.0179241466,predmetomktorejboloposkytnutiefinančnýchprostriedkovvovýške6

638,78 eura. Zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, žalovaní poukázali na to, že v konaní
namietali, že toto ustanovenie zmluvy je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne
neplatné. Pokiaľ súd prvej inštancie zastával názor, že ide o absolútny obchod a premlčacia doba sa
spravuje Obchodným zákonníkom a je 4-ročná, žalovaní odkázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3MCdo 14/2014 z 21.4.2015 a ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa

ktorej sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, a to aj na právne vzťahy
založené pred účinnosťou tohto ustanovenia. Žalovaní uviedli, že úver bol poskytnutý vo výške 6 638,78
eura, v deň poskytnutia úveru však dlžník zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu sumu 132,78 eura,
teda úver bol poskytnutý v skutočnosti vo výške 6 506,- eura. V mesačných splátkach po 98,52 eura

zaplatil dlžník 3 208,46 eura. Poukázali na to, že spoločnosť Platiť sa oplatí, s.r.o. oznámila dlžníkovi,
že veriteľ odstupuje od zmluvy listom zo 17.2.2011 a žaloba bola podaná na súd dňa 26.1.2012. Za
nepremlčané preto žalovaní považovali 36 dohodnutých splátok - k 26.1.2009 spätne, pričom vzhľadom
naodstúpenieodzmluvypredstavujúmesačnésplátkyvýšku55,14eura.Nepremlčanásumaje1985,04
eura (55,14 eura x 36), od ktorej je podľa žalovaných potrebné odpočítať poplatky za správu úveru

155,22 eura a sumu 1 100,- eura zaplatenú po postúpení pohľadávky, takže dlh je len vo výške 729,82
eura. Žalovaní zotrvali na námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože k postúpeniu
úveru na žalobcu došlo zmluvou z 28.12.2010 (správne má byť 21.12.2010, pozn. odvolacieho súdu) a
veriteľ odstúpil od zmluvy až listom zo 17.2.2011, kedy oznámil, že úver sa stal splatným. Zdôraznili, že
predmetom postúpenia úveru z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú

po lehote splatnosti nepretržite viac ako 90 dní, pričom banka musí vyzvať klienta na úhradu peňažného
záväzku.Vpredmetnejvecipodľažalovanýchnažalobcubolpostúpenýživýúver,pričomspoukazomna
oznámenie NBS žalobca nemal povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov. Z dôvodu,
že banka nemohla postúpiť tzv. živý úver, považoval žalovaný v l. rade zmluvu o postúpení pohľadávky
zaneplatnú.Namietaltiež,žekudňupostúpeniapohľadávky21.12.2010nemoholexistovaťdlhvovýške

12 366,01 eura, pretože spoločnosť Platiť sa oplatí, s.r.o. skapitalizovala úver bez toho, aby W. a.s.
úverový vzťah akýmkoľvek spôsobom ukončila.. Ak W., a.s. nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru,
žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku v takejto výške. Žalovaní uviedli, že pri postúpení
pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka je potrebné rešpektovať ustanovenie § 92ods. 8 zákona o bankách. Zdôraznili, že nebolo osvedčené, že by právny predchodca žalobcu doručil
žalovaným výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení posledných noviel, pričom bez
doručenia tejto výzvy nie je možné úver zosplatniť. Podľa žalovaných zmluva o splátkovom úvere zo

7.6.2015 ( správne má byť 7.5.2005, pozn. odvolacieho súdu) nespĺňa zákonom predpísané náležitosti
tak, aby veriteľ mohol od svojich klientov požadovať za ním poskytnutý úver akúkoľvek odplatu. S
poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch žalovaní uviedli, že nie
je možné, aby v čl. IV.5. dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov 5,97% bola nižšia ako ročná
úroková sadzba uvedená v čl. I vo výške 12,10%, pričom RPMN nemožno ani dohodnúť, pretože je

určovaná na základe zákonných kritérií. Z tohto dôvodu považovali žalovaní úver za bezúročný a bez
poplatkov. Poukázali na to, že úver bol poskytnutý v sume 6 506,- eur a žalovaní zaplatili 3 208,46
eura, a preto pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
neudržateľné.

13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené dňa 11.7.2016.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - 385 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných je dôvodné.

15. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 28.6.2016, teda za účinnosti zák.č. 99/1963
Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania
začatie predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

18. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany

porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i
eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (článok 3 ods. 1 CSP).

19. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti konanie zastavil, nebol odvolaním
napadnutý, v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť, a preto nebol odvolacím
súdom ani preskúmavaný.

20. Žalovaní v odvolaní proti rozsudku (vyhovujúcemu výroku) namietali odvolacie dôvody uvedené

v ust. § 205 ods. 2 písm.a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p. t.j. že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a že súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, v ust. § 205 ods. 2 písm.b/, c/, d/ a f/ O.s.p. t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Aj keď žalovaní v podanom odvolaní citujú vyššie uvedené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205

ods. 2 O.s.p., avšak bez bližšej špecifikácie, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, možno vyvodiť
záver,ženamietajúpredovšetkým,žesúdprvéhostupňanesprávnevecprávneposúdiltým,že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a v nadväznosti na to nedostatočne zistil skutkový stav a že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. (obdobne § 365 ods.
1 písm.f/ CSP) odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového

stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie, je nesprávne t.zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení, môže byť chybný právny názor,

v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil súd na chybnom hodnotení dôkazov. Ide
o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti.

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t.zn.,vyvodzujezoskutkovéhozisteniaaképrávaapovinnostimajústranysporupodľapríslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,

prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu (§ 205 ods. 2 písm.f/
O.s.p., ktorý zodpovedá ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP). Odvolací súd dospel k záveru, že žalovanými
tieto namietané odvolacie dôvody sú dané.

24. Žalovaní v podanom odvolaní namietali najmä, že súd prvej inštancie, vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere, z ktorej odvodzuje žalobca uplatnený peňažný nárok, otázku premlčania
nároku žalobcu a plynutia premlčacej doby nesprávne posudzoval podľa ustanovení Obchodného
zákonníka a nie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, napriek tomu že tento vzťah zo zmluvy
o úvere podlieha aj režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona č.258/2001Z.z. a tiež aplikácii

ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka ( § 52 a nasl.). Rovnako namietali, že
súd prvej inštancie pri posudzovaní platnosti postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu
W. a.s. na žalobcu ( General Faktoring a.s,) nevzal do úvahy s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách, že ku dňu postúpenia pohľadávky W. a.s. žalobcovi - Generál Factoring
a.s., nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a teda W. W. a.s. nebola oprávnená postúpiť

svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho inému subjektu a rovnako nevzal do úvahy, že v
dôsledkutohožalovanýv1.radevzniesolajnámietkunedostatkuaktívnejlegitimáciežalobcuazmluvuo
postúpení pohľadávky považoval za neplatnú, a preto súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil
a vo veci nerozhodol správne.

25. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že zmluva o poskytnutí hotovostného úveru, Zmluva
o splátkovom úvere č. 0179251466 uzavretá dňa 7.5.2005 medzi právnym predchodcom žalobcu
W. a.s. ako dodávateľom a žalovaným v 1/ rade ako spotrebiteľom je zmluvou uzavretou podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, jej obsah sa však spravuje aj ustanoveniami zák.č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia, pričom na vzťahy vzniknuté zo zmluvy

sa vzťahujú aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy.

26. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že spotrebiteľské právo a jeho úprava v Občianskom
zákonníku je dôsledkom transpozícií smerníc Európskej únie týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa.

27. Odvolací súd nespochybňuje, že zmluvu o úvere ako absolútny obchodný vzťah upravuje len
Obchodný zákonník. Ak je však zmluva o úvere zmluvou o spotrebiteľskom úvere, z hľadiska poradia
aplikovateľnosti Obchodný zákonník musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova
zmysle t.j. Občiansky zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.
Normy obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov

v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Primárne sa teda použije
špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje
po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe predovšetkým úprava
Občianskeho zákonníka týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že Obchodný zákonník samôže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích
predpisoch.

28. Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch je riešený v
rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý sa postupne vyvíja smerom k dôslednejšej
ochrane spotrebiteľa.

29. Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských

veciach sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp.zn. 5MCdo/20/2009 zo dňa
25.1.2001, keď uzavrel, že pre dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie,
či ide o obchodnoprávny vzťah, kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo
občianskoprávny vzťah, kedy je potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného uznesenia rovnako vyplýva, že vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi
občianskoprávnymi, a teda je potrebné na nich aplikovať ustanovenie Občianskeho zákonníka, vrátane

ustanovení o premlčaní.

30.Podľa§52ods.1,2Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.3.2015,spotrebiteľskouzmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

31. Zákonom č. 102/2014 Z.z., (nadobudol účinnosť dňa 1.5.2014) s účinnosťou od 1.4.2015 bola

doplnená do ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tretia veta, podľa ktorej „Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“

32. Keďže k tomuto doplnenému textu neexistuje prechodné ustanovenie, znamená to, že odo dňa

jeho účinnosti sa vzťahuje toto ustanovenie aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Potreba
aplikácie ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy založené predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia, vyplýva aj z právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vysloveného v rozhodnutí sp.zn. 3MCdo/14/2014.

33. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že k aplikácii predpisov o ochrane spotrebiteľov na tzv.
„absolútne obchody“ sa vyjadroval aj ústavný súd už v rozhodnutí z 19.6.2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10,
ktorým odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci, kde

odvolací súd vzťah z úverovej zmluvy posudzoval ako vzťah spotrebiteľský.

34. S poukazom na vyššie uvedené možno teda vyvodiť záver, že spotrebiteľský charakter
uzavretej zmluvy zároveň znamená, že na tento právny vzťah je teda potrebné aplikovať aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane ustanovení o premlčaní práv z právneho vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou, pretože ustanovenia Občianskeho zákonníka majú prednosť pred
aplikovateľnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.

35. Pokiaľ teda súd prvej inštancie k argumentom žalovaného v 1.rade ohľadne použitia trojročnej
premlčacej doby upravenej v Občianskom zákonníku uviedol, že otázky premlčania a plynutia

premlčacích dôb sa bez ohľadu na povahu jeho účastníkov posudzujú výlučne podľa Obchodného
zákonníka, odvolací súd dodáva, že s prihliadnutím už aj na vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR je tento právny záver nesprávny, ak zmluvnou stranou je spotrebiteľ. Za nesprávne je potrebné
považovať aj tvrdenie žalobcu v priebehu konania, že ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
sa nemôžu vzťahovať na právny vzťah, ktorý vznikol pred nadobudnutím jeho účinnosti, keďže uvedené

právne otázky vyriešilo vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

36. Súd prvej inštancie teda pochybil, pokiaľ sa vznesenou námietkou premlčania k žalobcom
uplatnenému nároku už nezaoberal, vzhľadom aj na čiastočné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu,pretože späťvzatie (čiastočné) učinené žalobcom nezohľadňuje premlčanie nároku žalobcu v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka.

37. Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku odvolateľov, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil
ust. § 92 ods. 8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách. Pokiaľ totiž súd prvej inštancie k námietke žalovaného
v 1/ rade o tom, že na žalobcu nemohol byť postúpený tzv. „živý úver“ ( keďže žalobca nie je držiteľom
bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou
bankovej činnosti poskytovania úverov a nie je ani oprávnený podnikať v oblasti poskytovanie úverov)

uviedol, že nevzhliadol dôvod vykladať toto ustanovenie tak, že právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru malo patriť iba pôvodnému veriteľovi, teda banke a bol toho názoru, že uplatnením takého
reštriktívneho a prísne formalistického výkladu by došlo k popretiu základných zásad súkromnoprávnych
vzťahov založených na princípe zmluvnej voľnosti, odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie
nestotožňuje. Rovnako odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie, že ide o prísne formalistický
výklad, ale ide o správny výklad zákonného ustanovenia, preto skutkové a právne závery súdu prvej

inštancie v tomto smere sú nesprávne.

38. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že zákonná úprava postúpenia
pohľadávky bankou alebo pobočkou zahraničnej banky (ďalej len „banka“) je obsiahnutá v zákone č.
483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, (ďalej

tiež len „zákon o bankách“ alebo zákon č. 483/2001 Z.z.), ako osobitná úprava (lex specialis) pred
všeobecnouúpravou(lexgeneralis)opostupovanípohľadávokv§524až530Občianskehozákonníkaa
to od nadobudnutia účinnosti aktuálneho zákona o bankách od 1.1.2002. Ustanovenie § 92 ods. 8 (pred
01.01.2009 v ust. § 92 ods. 7) zákona o bankách upravuje zákonné predpoklady pre platné postúpenie
pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Zákonom o bankách sú

- odchylne od všeobecných pravidiel o postúpení pohľadávky v Občianskom zákonníku - sprísnené
pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty takto: „Ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj
bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti tohto istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi postúpiť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky

a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom“. Z uvedeného vyplýva, že pre
platné postúpenie pohľadávky banky musia byť splnené kumulatívne všetky podmienky upravené v §
92 ods. 8 zákona o bankách t.j. 1/ pohľadávka banky môže byť postúpená, ak je splatná a to až 2/
po predchádzajúcej písomnej výzve a 3/ omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky je
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

39. Zákon o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z.) vo svojich ustanoveniach § 2 ods. 1, 2 v spojení s §
3 ods. 1 a 2 a § 5 písm.b/ a k/ umožňuje bankám (teda držiteľom bankového povolenia) poskytovať
úvery aj z peňažných prostriedkov získaných od iných osôb vo forme vkladov od verejnosti (čo
je zákonom zakázané pre každý subjekt bez bankového povolenia), pričom v záujme znemožnenia

obchádzania tejto zákonnej regulácie zákon o bankách v § 92 ods. 8 (pôvodne ods. 7) striktne reguluje
možnosť postupovania pohľadávok z bankových úverov tak, aby nedochádzalo k postupovaniu ešte
nesplatnýchpohľadávokzbankovýchúverov(tedaztzv.živýchbankovýchúverov)alebanky(apobočky
zahraničných bánk) môžu postupovať svoje pohľadávky zodpovedajúce peňažnému záväzku, či časti
peňažného záväzku bankového klienta, s ktorým je bankový klient v omeškaní nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní aj napriek písomnej výzve banky (alebo pobočky zahraničnej banky), teda banky
(aj pobočky zahraničných bánk) môžu postupovať svoje splatné pohľadávky alebo splatné časti svojich
pohľadávok. V prípade postúpenia pohľadávky banka ani pobočka zahraničnej banky (ako postupca)
nie je zbavená svojich zákonných informačných povinností podľa ust. § 526 ods. 1 a § 528 ods. 1Občianskeho zákonníka, podľa ktorých každý postupca (teda aj banka a pobočka zahraničnej banky
ako postupca) povinne musí postúpenie pohľadávky bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi.

40. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné vyvodiť, že postúpením nesplatenej pohľadávky inému
subjektu ako je banka, by došlo k neprípustnému vstupu iného subjektu do aktívneho právneho vzťahu,
ktorého účastníkom v zmysle zákonnej úpravy zákona o bankách môže byť iba banka. Z uvedeného
zároveň vyplýva, že mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru nemôže úspešne uplatniť iný subjekt
ako banka, a to ani na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže tomu bráni vyššie uvedená

prekážka o možnosti postúpiť nesplatnú pohľadávku.

41. Z obsahu spisu vyplýva a strany sporu to ani nerozporovali, že ku dňu postúpenia pohľadávky
W. a.s. žalobcovi General Factoring a.s. nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru napriek
tomu, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka ( čo je daný prípad) bola W. a.s.
oprávnená ( mala možnosť), okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere

vypovedať, prípadne od nej odstúpiť (čl. 7.6. bod 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok W.e
a.s.), ani jednu z týchto možností nevyužila. Ku dňu postúpenia pohľadávky 21.12.2010 dlh vo výške
12.366,01 eur predstavoval sumu z celkového úveru, ktorý mal trvať do 10.5.2015 (konečná splatnosť
úveru v zmysle zmluvy o splátkovom úvere). Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť záver o tom,
že by celý úver s úrokmi z neho bol splatný. Splatnými do tejto doby mohli sa stať len jednotlivé

splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v 1/ rade v omeškaní, keďže pri plnení v splátkach
plynie premlčacia doba pri každej splátke samostatne odo dňa zročnosti každej jednotlivej splátky. Súd
prvej inštancie sa však (zrejme vzhľadom aj na nesprávny výklad zákona o bankách) nezaoberal tým,
či v čase postupovania pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu -W. W. a.s. na žalobcu boli pre
platné postúpenie pohľadávky splnené kumulatívne všetky podmienky upravené v § 92 ods. 8 zákona o

bankách, okrem iného ani splatnosťou jednotlivých splátok úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný
v 1/ rade v omeškaní a ani žalobca pri uplatnení peňažného nároku žalobou, ani v priebehu konania
nepreukazoval splnenie podmienok upravených v § 92 ods.8 zákona o bankách pre platné postúpenie
pohľadávky, okrem iného ani nešpecifikoval jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný
v 1/ rade v omeškaní a ktoré by prípadne mohli byť v čase postúpenia pohľadávky splatné, teda neustálil

ani to, čo bolo predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok medzi W. a.s. ako bankou a žalobcom. Pokiaľ
ide o ďalšie odvolacie námietky pre rozhodnutie vo veci neboli podstatné, preto sa nimi odvolací súd
už nezaoberal.

42. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti,

vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP,
lebo súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a v nadväznosti na to nedostatočne zistil skutkový stav a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

43. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude odstrániť vytýkané pochybenia, predovšetkým v
dostatočnom rozsahu zistí skutkový stav veci potrebný pre posúdenie nároku žalobcu, a to v intenciách
odvolacieho súdu, umožní stranám sporu realizovať všetky ich procesné práva priznané im platným
procesnýmporiadkomavovecisamejpodoplnenídokazovaniavintenciáchodvolaciehosúduopätovne
rozhodne a rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe

tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu
vo vzťahu k žalovaným ako aj právne závery, ktoré vyvodí zo zisteného skutkového stavu a obsahom
ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany.

44. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).