Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/37/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120341999
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:6120341999.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: BENCONT INVESTMENTS,
s. r. o., so sídlom Vajnorská 10645/100A, 831 04 Bratislava - Nové Mesto, zastúpeného: JUDr. Oskar
Chnápko, advokát so sídlom Komenského 475/3, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanej: B. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R. XXX, právne zastúpenej: Advokátska kancelária Mgr. Ondrej Barna,

Zámocká 529/34, Stropkov, o zaplatenie 543,06 eura s príslušenstvom, o späťvzatí žaloby takto

r o z h o d o l :

I. Nepripúšťa späťvzatie žaloby.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vyvolané späťvzatím žaloby v rozsahu 100
%, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom sp.zn. 4Csp/28/2020-137
zo dňa 27.07.2021 rozhodol takto:
„I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

V lehote na podanie odvolania (rozsudok žalobcovi bol doručený dňa 04.08.2021, späťvzatie žaloby
bolo podané dňa 09.08.2021) vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť a navrhol, aby súd konanie vo
veci zastavil a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a zároveň aby rozhodol o vrátení
kráteného súdneho poplatku žalobcovi.

2. Ku späťvzatiu žaloby sa vyjadrila žalovaná, ktorá vyjadrila nesúhlas so späťvzatím žaloby. Vyslovila

nesúhlas s pripustením späťvzatia žaloby s tým, že v konaní bola v celom rozsahu úspešná. Žalobca
sa po zastavení tohto konania môže kedykoľvek opätovne domáhať, napr. aj cestou upomínacieho
konania toho, čoho sa domáha v tomto konaní. Dokonca aj mimosúdne rôznymi nátlakovými metódami
(telefonicky, SMS a písomnými výzvami), môže naďalej požadovať plnenie napriek tomu, že súd prvej
inštancie jasne uviedol, že nedisponuje pohľadávkou. Jeho argumenty totiž môžu byť také, že neexistuje
žiadne právoplatné rozhodnutie, ktoré by definitívne tento záver potvrdzovalo a to vďaka dodatočnému

späťvzatiu žaloby po doručení rozsudku súdu prvej inštancie sporovým stranám. Žalovaná je invalidná
dôchodkyňa, má chronické zdravotné problémy a má obavu, že žalobca bude na ňu (za neexistencie
záväzného rozhodnutia) najmä mimosúdne vytvárať nátlak a tým jej spôsobovať stres, keď bude žiadať,
aby mu zaplatila. Je v jej záujme, aby existovalo definitívne rozhodnutie súdu medzi ňou a žalobcom.
Existujú teda reálne riziká, ktoré by v prípade neexistencie právoplatného meritórneho rozhodnutia mohli
nastať.3. Poukázala na princíp právnej istoty s tým, že je nemenej dôležité, aby nielen žalobca, ale najmä
jeho právny predchodca a jej pôvodný veriteľ prestali s masívnym poškodzovaním práv spotrebiteľov,
obchádzaním zákona a vytváraním falošných dojmov, ktoré majú za úlohu zmiasť bežného človeka, ako

je ona a pritom privodiť nepoctivému dodávateľovi, alebo jeho zdanlivo právnemu nástupcovi výrazný
ekonomický prospech. Názor, ktorý vyslovil súd prvej inštancie svedčí o sofistikovanej úžernej činnosti
žalobcu a jeho právneho predchodcu. Rozsudok súdu prvej inštancie by nemal zostať nepovšimnutý len
pre úskočnú taktiku žalobcu. Iba právoplatný rozsudok bude mať pre obe strany záväznosť a tým dôjde
k účinnej a spravodlivej ochrane práv a právom chránených záujmov, s dôrazom na zachovanie princípu

právnej istoty. Navrhla odvolaciemu súdu, aby späťvzatie žaloby nepripustil.

4. Podľa §144 CSP Žalobca môže vziať žalobu späť.

5. Podľa § 145 ods. 1 CSP Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

6.Podľa§146ods.1 CSPSúdkonanienezastaví,akžalovanýsospäťvzatímžalobyzvážnychdôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

7. Krajský súd v Prešove poukazuje na rozhodnutia

1. Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Obo/81/2010, podľa ktorého posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so
späťvzatím návrhu je výlučne vecou úvahy súdu. Nemusí ísť len o dôvody a záujmy právne, ale
aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie
nezastaví.
2. Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/136/2010, podľa ktorého späťvzatie žaloby (návrhu na začatie

konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením
tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej
vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho
súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia
žalobyjevšaklimitovanádvomaskutočnosťami,atonesúhlasomdruhejprocesnejstranysozastavením

konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno
existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho,
že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však
nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové

okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia
konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad na postavenie
účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov.
3. Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22Cdo/2149/2014 (SR 3/2015 s. 92), podľa ktorého vážné dúvody, které

opodstatňují nesouhlas žalované strany se zpétvzetím žaloby, zpravidla spočívají v tom, že žalovaný
nebo jiný účastník řízení má právni nebo jiný (morálni, ekonomický apod.) zájem na tom, aby o žalobé
bylo meritóme rozhodnuto. Vážný dúvod k nesouhlasu se zpétvzetím žaloby má žalovaný i tehdy, jestliže
dokazování ve véci postoupilo tak daleko, že lze očekávat rozhodnutí soudu.

8. Pojem istota vyjadruje určitosť, nespornosť, bezpečnosť, a teda stav, v ktorom sa môžeme na niečo
či niekoho spoľahnúť a dôverovať. Vo vzťahu k právu ide o určitosť, nespornosť a dôveru v právo,
pričom vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy ide o stav, v rámci ktorého možno
najmä predvídať postupnosť ich procesných krokov a tiež výsledok konania pred nimi, ktorý sa prejaví v
ich rozhodnutí, predovšetkým výrokovej časti. V relácii k skúmanej problematike, možno zjednodušene

povedať, že právna istota vyjadruje stav, v ktorom sa určitá osoba (fyzická či právnická) môže spoľahnúť,
že ak bude postupovať podľa platnej právnej úpravy, bude jej poskytnutá ochrana zo strany orgánov
verejnej správy a na druhej strane, v prípade, ak určitá osoba poruší príkaz alebo zákaz stanovený
právnou normou, tak sankcia, ktorá jej bude uložená, bude primeraná a jej uloženie bude riadne a
presvedčivo zdôvodnené.

9. Z charakteru právneho štátu možno vyvodiť legitímnu požiadavku, že každý sa môže spoľahnúť
na to, že mu štátna moc dopomôže k realizácii jeho subjektívnych nárokov a nebude mu v ich
uplatnení brániť. Stabilitu práva, právnu istotu jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôveryobčanov v právo a v inštitúcie právneho štátu ako také, preto ovplyvňuje i to, akým spôsobom orgány
aplikujúce právo pristupujú k výkladu právnych noriem. V tejto súvislosti možno dať do pozornosti
rozhodnutie Ústavního soudu ČR vo veci sp. zn. IV. ÚS 690/01, v ktorom tento súd uviedol, že: „Ke

znakům právního státu a mezi jeho základní hodnoty patří neoddělitelně princip právní jistoty (čl. 1
odst. l Ústavy), jehož nepominutelným komponentem je nejen předvídatelnost práva, nýbrž i legitimní
předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci v souladu s právem a zákonem stanovenými požadavky.
Tato předvídatelnost postupu orgánů veřejné moci je vyjádřením maximy, na základě níž se lze v
demokratickém právním státě spolehnout na to, že ve své důvěře v platné právo nikdo, tj. fyzická

či právnická osoba, nebude zklamán. Pouze takto předvídatelné chování naplňuje v praxi fungování
materiálně chápaného demokratického právního státu a vylučuje prostor pro případnou svévoli. Obsah
citovaných ustanovení, totiž že státní moc lze uplatnit jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví
zákon, nelze totiž chápat jako volnou úvahu státních orgánů, zda tak učiní či nikoliv, ale naopak jako
povinnost uplatňovat tuto moc (zákonem stanoveným způsobem) tam, kde je to nezbytné (k tomuto srov.
nález ve věci sp. zn. IV. ÚS 488/01 ze dne 11.7.2002, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, svazek

27, nález č. 85), neboť podřízení státní moci v obou těchto směrech svrchovanosti zákona tvoří základ
právního státu.“ JUDr. Mgr. Michal Mrva, PhD., LL.M Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická
Fakulta Zborníkzmedzinárodnejvedeckejkonferenciekonanejdňa26.októbra2018napôdePrávnickej
fakulty, Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá sa uskutočnila v rámci projektu VEGA č. 1/0686/18
„Prieskum právoplatných individuálnych správnych aktov v kontexte právnej istoty a spravodlivosti“.

10. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.
Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže

v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV. ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia

pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento
mechanizmusfaktickyariadnevyužíva(pozrirozhodnutieESĽPBeianv.Rumunsko(č.1)zo6.12.2007).

11. Súdny dvor EÚ v uznesení Súdneho dvora (šiesta komora) z 26. novembra 2020 vo veci C-807/19,
„DSK Bank“ EAD, „FrontEx International“ EAD rozhodol takto:
1. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na vydanie platobného rozkazu, neskúmal prípadnú nekalú povahu podmienky uvedenej v

zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom z dôvodu takých praktických
ťažkostí, ako je jeho pracovné zaťaženie.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby
vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vydanie platobného rozkazu, pokiaľ predpokladá, že tento

návrh je založený na nekalej podmienke uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle smernice
93/13, mohol v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor, požiadať veriteľa o dodatočné informácie s cieľom
preskúmať prípadnú nekalú povahu tejto podmienky.
3. Článok 3 a článok 8 smernice 93/13 v spojení s článkom 6 a článkom 7 tejto smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že v rámci preskúmania ex offo prípadnej nekalej povahy podmienok uvedených

v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré vnútroštátny súd
vykoná s cieľom určiť existenciu značnej nerovnováhy medzi povinnosťami strán podľa tejto zmluvy,
môže tento súd zohľadniť aj vnútroštátne ustanovenia zabezpečujúce spotrebiteľom väčšiu ochranu,
než akú stanovuje uvedená smernica.

12. Judikatúra SD EÚ vychádza z doktríny procesnej autonómie členských štátov ( C-448/17 EOS KSI
v. Danko). Slovenský právny poriadok umožňuje ex offo počas celého konania až do právoplatného
skončenia veci (§ 378 ods. l CSP) a teda aj odvolaciemu súdu vysloviť vo výroku rozsudku neprijateľnúpodmienku inter alia aj v prípade priznania bezdôvodného obohatenia z takejto podmienky. O závažné
dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby ide práve v predmetnej právnej veci.

13. Jedným z najdôležitejších symptómov celej ex offo ochrany spotrebiteľa je nateraz neprekonateľná
judikatúra Súdneho dvora EÚ vychádzajúca z fakticky nerovnovážneho postavenia spotrebiteľov oproti
dodávateľom (neskúsenosť, nevedomosť, sociálna nedostatočnosť oproti výhode formulácie zmluvy,
lepšom prístupe k právnikom a ekonómom na strane dodávateľov, porov. C-618/10 Banco Espanol).
Legislatíva a judikatúra vyrovnávajú nerovnovážny stav.

13.1.Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochranaspotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu
silu noriem verejného poriadku pozri rozhodnutie Súdneho dvora (ôsma komora) zo 16. novembra 2010
vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Ivete Korčkovskej (ôsma komora). Aj rovnocennosť právnej sily
noriem verejného poriadku s ochranou spotrebiteľov treba považovať za dôležitý dôvod nesúhlasu so

spätvzatím žaloby zo strany spotrebiteľky - žalovanej.

14. Existencia vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno, boli nepochybne preukázane
žalovanou, opodstatnená obava o opakované uplatňovanie neopodstatneného nároku aj prípadným
šikanóznym spôsobom, ale napokon možno aj ex offo konštatovať existenciu vážnych dôvodov „in

genere“ na úrovni verejného poriadku pri ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a naplnenie
čl. 6 ods. l, čl. 7 ods. l Smernice Rady 93/13 ES vo svetle rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré umožňuje
aj po právoplatnosti rozhodnutia v skrátenom konaní skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky, čo
samo o sebe so zreteľom na povahu spotrebiteľského postavenia žalovanej predstavuje bez ďalšieho
závažný dôvod, pre ktorý konanie zastaviť nemožno.

15. Je evidentný zámer ZINC EURO (právneho predchodcu žalobcu) obísť, resp. vyhnúť sa
akýmkoľvek pravidlám, právnym predpisom a právnym normám regulácie podnikania, či už bankových
alebo nebankových subjektov poskytujúcich úvery, resp. spotrebiteľské pôžičky vrátane vymknutia a
vyčlenenia sa spod kontroly a dozoru Národnej banky Slovenska ako kontrolného orgánu uvedených

subjektov.
Inak povedané tkzv. trik požičiavania peňazí prostredníctvom fyzických osôb nepodnikateľov s cieľom
obchádzať spotrebiteľskú ochranu občanov Slovenskej republiky v tejto veci nebol úspešný, nateraz
minimálne v rozsahu inkasovania poplatkov.
Krajský súd v Prešove práve pre objasnenie uvedených okolností ako aj s prihliadnutím na fázu konania

- neodôvodnené späťvzatie žaloby po vyhlásení zamietavého rozsudku nepovažoval za opodstatnené
konanie prerušiť a podať Súdnemu dvoru EU prejudiciálnu otázku postupom podľa § 162 ods.1 písm.
c) CSP.

16. Neopomenuteľným dôvodom je princíp právnej istoty vychádzajúci zo zamietnutia žaloby vo vzťahu

k žalovanej ako judikovaný právny vzťah s definitívnym verdiktom prihliadajúcim na mieru ohrozenia
práv žalovanej a tomu zodpovedá aj výrok I. tohto rozhodnutia.

17. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V
konaní vyvolanom späťvzatím žaloby bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok

na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).