Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 25, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/16/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119013841
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2119013841.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného F. Z., nar. XX.XX.XXXX,
pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 21.12.2020 č. k. 4T/77/2019-140, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 26.10.2021 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného F. Z., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 21.12.2020 č. k. 4T/77/2019-140 bol
obžalovanýF.Z.,nar.XX.XX.XXXXvH.trvalébydlisko:G.X,N.G.,uznanývinnýmzospáchaniaprečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona (v znení do 31.12.2019), na tom
skutkovom základe,

že

v období od mesiaca november 2018 až do vydania trestného rozkazu v tejto veci dňa 10.03.2020
v obci N. G. ani na iných miestach na území Slovenskej republiky úmyselne riadne a včas neplatil
výživné na svoju maloletú dcéru S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky Z. C., N. G., ul. A. XX, i

keď mu vyživovacia povinnosť vyplývala priamo zo Zákona o rodine a výška výživného bola určená
aj rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 20P/20/2014-43, právoplatným dňa
03.12.2014, a to tak, že je povinný prispievať na výživu dcéry S. Z. sumou 100,- € mesačne, vždy do 15.
dňa v mesiaci vopred k rukám jej matky Z. C., a hoci si bol obžalovaný F. Z. vedomý tejto vyživovacej
povinnosti voči maloletej dcére S., nevynaložil dostatočné úsilie, aby si získal a udržal stále zamestnanie
a zabezpečil si pravidelný zdroj príjmov, z ktorého by mohol vyživovaciu povinnosť plniť, dňa 03.01.2019

prišiel o zamestnanie vlastnou vinou - z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom do
evidencie uchádzačov o zamestnanie sa zaevidoval až dňa 08.04.2019, v dôsledku čoho mu za obdobie
od mesiaca november 2018 do súčasnosti vznikol dlh na výživnom vo výške najmenej 1.300,- €, (dlžná
suma v rozsahu obžaloby rozšírená o výživné za mesiace november a december 2019, resp. január a
február 2020, t.j. do dňa 10.03.2020, po znížení o vykonané úhrady dňa 12.03.2020 vo výške 200,- €
a dňa 16.09.2019 vo výške 100,- €).

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia
slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na
výkontrestuodňatiaslobodyzaradildoústavunavýkontrestusminimálnymstupňomstráženia.Zároveň
okresný súd podľa § 73 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické

liečenie ambulantnou formou.Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 140-142 spisu.

Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal na Okresný súd Trnava dňa

06.11.2019 pod sp. zn. 1Pv 132/19/2207-31 obžalobu na obžalovaného F. Z. pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona na skutkovom základe obžaloby.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 21.12.2020 po zákonnom poučení urobil vyhlásenie podľa
§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v

obžalobe. V dôsledku vyhlásenie o vine okresný súd rozhodol o tom, že vykoná dokazovanie len vo
vzťahu k výroku o treste a ochrannom opatrení. Okresný súd následne vykonal dokazovanie výsluchom
obžalovaného, prečítaním znaleckého posudku MUDr. Martišovej z odboru psychiatrie (č. 40/2019),
listinnými dôkazmi (lustrácia CDB, RT, Sociálnej poisťovne a ostatný spisový materiál). Vo vzťahu k
uloženiu trestu okresný súd zistil, že obžalovaný má aktuálne 2 záznamy v registri trestov, pričom prvý
z nich bol zahladený. Následne obžalovaný spáchal prečin krádeže (2. záznam v RT) a bol mu trestným

rozkazom Okresným súdom Trnava, sp. zn.: 0T/79/2018 zo dňa 29.03.2018 uložený trest vo výmere 4
mesiace s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 1 rok. V prípade obžalovaného
okresný súd vyhodnotil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona (priznal sa k
spáchaniutrestnéhočinuatrestnýčinúprimneoľutoval)ajednupriťažujúcuokolnosťvzmysle§37písm.
m) Trestného zákona (bol už za trestný čin odsúdený). V zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona okresný

súdkonštatovalrovnakýpomerpoľahčujúcichapriťažujúcichokolností. Okresnýsúdustálil,ževprípade
obžalovaného bolo nevyhnutné uložiť nepodmienečný trest, keďže obžalovaný začal s páchaním skutku
počas priebehu skúšobnej doby a jeho spáchanie bolo ohraničené až momentom vydania trestného
rozkazu. Pre výkon trestu obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Zároveň obžalovanému uložil ochranné

liečenie protitoxikomanické ambulantnou formou, tak ako navrhla znalkyňa a ako súhlasil aj obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení čo do výroku o treste podal obžalovaný odvolanie (č. l.
139 spisu), ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Marcela Ružarovského (č. l. 172-173
spisu).

Obžalovaný v odvolaní namieta, že uvedený trest považuje za neprimerane prísny a odvolaciemu
súdu navrhuje, aby zrušil výrok o treste a obžalovanému uložil trest povinnej práce v trvaní 80 hodín.
Obžalovaný týmto vyjadruje súhlas s uložením trestu povinnej práce. K tomu obžalovaný dodáva, že
v jeho prípade nie je nevyhnutné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, a to vzhľadom na

povahu spáchaného skutku a snahu obžalovaného výživné splácať. Súčasne obžalovaný poukazuje
na to, že trest odňatia slobody by mal prestavovať prostriedok „ultima ratio“, teda mal by sa ukladať v
prípadoch, kedy by iné druhy trestov zjavne neviedli k náprave a prevýchove páchateľa. Obžalovaný
preto opakovane poukazuje na fakt, že má záujem dlh na výživnom vyrovnať, pričom časť z dlhu
uhradil už pred rozhodnutím súdu prvého stupňa. Pokiaľ bude obžalovanému právoplatne uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody, bude mu vznikať nový dlh na výživnom a výkon trestu mu
znemožní zamestnať sa a dosahovať vyšší príjem. Obžalovaný má „iba“ dva záznamy v registri trestov,
pričom vo vzťahu k rozhodnutiu Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 30.07.2003, sp. zn.
1T/45/03 sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. V neposlednom rade obžalovaný poukazuje
na ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby

bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. V tejto súvislosti obžalovaný
uvádza, že uloženie iného trestu, ako trestu odňatia slobody, mu umožní zamestnať sa a dosahovať
príjem podstatne vyšší, ako prípadná práca vo výkone trestu. Treba tiež prihliadať na to, že hoci bola
maloletá S. Z. „ukrátená“ na výživnom, na ktoré má zákonný nárok, spáchanie trestného činu nemalo
negatívny vplyv na jej život, zdravie a vývin (uvedené netvrdila ani matka maloletej). Podmienky na

uloženie trestu povinnej práce sú dané, nakoľko obžalovaný s týmto trestom súhlasí, súd ho odsudzuje
za prečin s hornou hranicou trestu odňatia slobody neprevyšujúcou 5 rokov a obžalovaný nie je dlhodobo
práceneschopný ani invalidný, teda je predpoklad, že trest povinnej práce vykoná. Vzhľadom na vyššie
uvedené obžalovaný žiada odvolací súd, aby zrušil napádaný rozsudok okresného súdu vo výrokoch o
treste a v spôsobe jeho vykonania a obžalovanému uložil trest povinnej práce v trvaní 80 hodín.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 26.10.2021 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu, na ktorom oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov ako aj podstatným obsahom spisu.Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol, aby odvolanie obžalovaného bolo zamietnuté ako
nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku vzhľadom na to, že okresný súd sa náležite vysporiadal z
akého dôvodu bol ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody a podľa jeho názoru, nie je možné

ukladať iný druh trestu v tomto prípade. Obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava podaného
odvolania, má za to, že sú splnené podmienky na uloženie alternatívneho trestu, nakoľko nepovažujú
uloženie nepodmienečného trestu za nevyhnutné. Obžalovaný uviedol, že sa dopustil tejto trestnej
činnosti ale bol by rád, keby mu súd vyhovel, aby nebol nepodmienečný trest, aby si mohol nájsť prácu
a plniť si vyživovaciu povinnosť.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.

1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožňuje, plne naň odkazuje a v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto
považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby

na tieto len stručne poukázal. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára
2018)

Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého

následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia

primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok
štátneho donútenia. Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a

individuálnej prevencie, je adekvátnosť trestu za spáchaný trestný čin. Teoretické východiská penológie
poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest
podľa nej nepôsobia výchovne, ale práve naopak, pôsobia demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov,

kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Trestné konanie má sledovať rovnako
preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného
konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický
a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy.

Zdôrazniť treba tiež, že nielen samotná Ústava SR ako základný zákon štátu v čl. 16 ods. 2 („Nikoho
nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu.“), ale aj
Dohovoroochraneľudskýchprávvčl.6(„Právonaspravodlivésúdnekonanie“)atiežChartazákladných
práv EÚ v čl. 4 („Zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“) a
tiež čl. 49 ods. 3, v ktorom sú zakotvené zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov,

ktoré v sebe zahŕňajú bezpodmienečne právo každého človeka na primeraný trest a akýkoľvek zákaz
neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a ukladania trestov, ktoré v sebe zahŕňa aj zákaz ukladania
nehumánnych a neprimeraných trestov. Páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou,
zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, v žiadnom ohľade nemôžetrest prevažovať toto bezprávie. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4To/2/2013 zo 16. apríla
2013).

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To
7/2013).

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný
proces upravujú. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje odvolací súd za primeraný, zákonný a
spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim
z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a

odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný napadol rozsudok okresného súdu výlučne
čo do výroku o treste, preto predmetom odvolacieho konanie je preskúmanie rozsudku vo vzťahu k
tomuto výroku. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní dňa

21.12.2020vyhlásenievzmysle§257ods.1písm.b)Trestnéhoporiadkuotom,žejevinnýzospáchania
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, preto okresný súd so súhlasom okresného prokurátora vyhlásenie
obžalovaného prijal. Pretože inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového
stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia
obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd nemohol preskúmať tento

výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie
ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný. (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012).

Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l)

Trestného zákona a zároveň jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Preto u
obžalovaného v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona okresný súd správne konštatoval neutrálny pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Výmera základnej trestnej sadzby pre obžalovaného bola 0 - 24
mesiacov. V rámci takto určenej trestnej sadzby okresný súd prihliadol na okolnosti spáchaného skutku,
ako aj okolnosti na strane páchateľa. Obžalovanému bol trestným rozkazom Okresným súdom Trnava

sp. zn. 0T/79/2018 zo dňa 29.03.2018 uložený trest vo výmere 4 mesiace s podmienečným odkladom
a určením skúšobnej doby v trvaní 1 rok pre spáchanie prečinu krádeže. Majúc na zreteli zásady
pre ukladanie trestu, ako aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona zohľadňujúc
skutočnosť, že obžalovaný začal s páchaním skutku počas priebehu skúšobnej doby a jeho spáchanie
boloohraničenéažmomentomvydaniatrestnéhorozkazu,odvolacísúddospelkzáveru,žetrestodňatia

slobody v trvaní 2 mesiacov je trestom dostatočným, primeraným a vhodným. Správne zohľadnil okresný
súd, že v prospech obžalovaného vyznela aj čiastočná úhrada nedoplatku na výživnom ako aj zdravotné
problémy obžalovaného, ktoré sú objektívne závažnejšieho charakteru a poukázala na ne aj znalkyňa
v podanom znaleckom posudku.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v

tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu-rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu naostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal uloženia iného alternatívneho trestu, odvolací súd je toho názoru, že
pokiaľsauodsúdenéhouloženiepodmienečnéhotrestuodňatiaslobody(trestnýmrozkazomOkresného
súdu Trnava sp. zn. 0T/79/2018 zo dňa 29.03.2018) minulo svojím účinkom a v priebehu plynutia
skúšobnej doby sa dopustil ďalšej trestnej činnosti, osoba obžalovaného nedáva žiadne záruky, že
by akýkoľvek iný alternatívny trest splnil svoj účel vyžadovaný Trestným zákonom. Podľa názoru

odvolacieho súdu uloženie alternatívneho trestu a to konkrétne trestu povinnej práce, ktorého uloženia
sa obžalovaný domáhal, by neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu u obžalovaného, ktorý navyše do konania
verejného zasadnutia odvolacieho súdu akékoľvek ďalšie platby z titulu zaplatenia dlžného ani bežného
výživného neuhradil.

Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, okresný súd správne obžalovaného

zaradil na do ústavu s minimálnym stupňom stráženia postupom podľa § 48 odsek 2 písmeno a)
Trestného zákona, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Rovnako možno považovať za správny
aj výrok, ktorým okresný súd uložil obžalovanému ochranné liečenie protitoxikomanické ambulantnou
formou, tak ako navrhla znalkyňa a s ktorým súhlasil aj obžalovaný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku

v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.