Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 30, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219201042
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8219201042.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Evy Šofrankovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Advokátska kancelária
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739 proti žalovanému: T.
S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie 261,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 2Csp/26/2019 -98 zo dňa 15.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. žalobu zamietol a II. žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 497 zák. č. 513/1992 Zb. Obchodného zákonníka; § 39, § 52 ods.
1 až 4, § 53 ods. 9, § 524 a nasl., § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“);
§ 2 ods.1, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení iných zákonov (ďalej

len ,,ZoB“).

3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a
nesporné, že medzi pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným ako dlžníkom bola
uzatvorená Zmluva o Kreditnej karte č.XXXXXXXXXX zo dňa 14.01.2016, na základe ktorej poskytol
žalovanému úver s úverovým rámcom vo výške 300,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v rovnakých
12 splátkach pri výške minimálnej splátky 15,- Eur mesačne. Uzatvorenú úverovú zmluvu považoval za

zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovení § 52 OZ.

4. Súd prvej inštancie zisťoval, či v konaní je daná aktívna vecná legitimácia na strane žalobcu.
Uviedol, že žalobca predložil list zo dňa 11.09.2016, ktorým banka oznámila žalovanému, že ku dňu
21.09.2016 znižuje celkový úverový rámec na nulu z dôvodu, že žalovaný bol dlhodobo v omeškaní
so splácaním pohľadávky banky zo Zmluvy. Podľa vyjadrenia žalobcu ide o vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru. Žalobca tiež predložil výzvu zo dňa 17.10.2016, ktorou banka oznámila žalovanému že

ku dňu 30.09.2016 je žalovaný v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 330,56 Eur a zároveň ho
vyzvala k úhrade tejto sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Súd prvej inštancie zdôraznil význam
výzvy, ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky a musí predchádzať
postúpeniu aspoň 90 dní. Ani k jednej z uvedených písomností žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom,že písomnosť bola žalovanému doručená, resp. dôkaz o tom, že sa dostala alebo mohla dostať do
dispozičnejsféryžalovaného.Súdprvejinštanciepoukazujúcna§92ods.8zákonaobankáchmalzato,
že banka musí preukázateľne písomne vyzvať dlžníka na plnenie splatného dlhu 90 dní pred postúpením

pohľadávky. Je nepochybné, že žalobca hodnoverne nepreukázal, že jeho právny predchodca pred
postúpením pohľadávky konal tak, ako mu ukladá zákon o bankách v § 92 ods. 8.

5. Uvedené konštatovanie oprel o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom judikoval: Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety

prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu,
sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 OZ).

6. Zareagoval aj na argumenty žalobcu uvedené vo vyjadrení, v ktorom poukázal na rozhodovaciu

činnosť iných súdov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01 zo dňa 11.06.2003,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015 zo dňa 04.05.2016, uznesenie Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 zo dňa 30.11.2015, etc.). V nadväznosti na uvedené súd prvej
inštancie konštatoval, že v danom prípade nebolo významné, či žalovanému bolo oznámené postúpenie
pohľadávky, z čoho žalobca aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť týchto súdov odvodzoval svoju

aktívnu vecnú legitimáciu. Navyše ani v tomto smere žalobca nepreukázal, aby oznámenie o postúpení
pohľadávky bolo žalovanému doručené alebo zaslané na poštovú prepravu, resp. zaslané do jeho
dispozičnej sféry. V tomto ohľade súd prvej inštancie skúmal, či banka dodržala postup podľa § 92 ods.
8 zákona o bankách, čo nie je len otázkou, či banka dodržala bankové tajomstvo, ale je aj otázkou,
či došlo k dodržaniu zákonného postupu k tomu, aby banka mohla postúpiť pohľadávku tretiemu

subjektu. Ak žalobca argumentoval aj uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/223/2015 zo
dňa 16.03.2016, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že druhá veta citovaného zákonného ustanovenia
ustanovuje výnimku z prípadu, keď banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť právo
podľa prvej vety tohto ustanovenia, a to, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva;

to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Súd prvej inštancie zastával názor,
že banka je vždy povinná vyzvať dlžníka k úhrade svojho záväzku a pri splnení ďalších zákonných
podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu.
Toto právo však nemôže uplatniť, ak pred postúpením pohľadávky klient uhradí celý záväzok vrátane

príslušenstva, môže ho však uplatniť aj napriek tomu, teda napriek tomu, že klient uhradil celý záväzok,
ale súčet všetkých jeho omeškaní so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Uvedený názor súdu je podporovaný aj neskorším
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré žalobca vo svojom vyjadrení nespomínal, a teda už citovaným
rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28. marca 2018, podľa ktorého § 92 ods. 8 vety prvej

zákona o bankách zakotvuje podmienky, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku
inému subjektu. Ak tieto podmienky uvedené vo vete prvej citovaného zákonného ustanovenia (vrátane
doručenia, resp. dôjdenia výzvy do dispozičnej sféry klienta) nie sú splnené, k postúpeniu prísť nesmie
(je zakázané).

7. Vychádzajúc z uvedeného žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách zo strany jeho právneho predchodcu pred postúpením pohľadávky (dôjdenie výzvy banky do
dispozičnej sféry žalovaného), čo znamená, že nepreukázal, že sa platne stal veriteľom uplatnenej
pohľadávky voči žalovanému, a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

8. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie už nezaoberal samotným nárokom uplatneným
v podanej žalobe. Rovnako sa už nezaoberal ani otázkou, či vôbec právny predchodca riadne
vyhlásil mimoriadnu splatnosť povoleného prečerpania, keďže nepreukázal, aby sa písomnosť zo dňa
11.09.2016 dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Táto skutočnosť však nemení nič na vyslovenom

právnom názore súdu, pretože ak by aj došlo k riadnemu zosplatneniu úveru, žalobca nepreukázal
splnenie podmienok ohľadom výzvy banky.9. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 255 CSP. Úspešnému žalovanému
by patril nárok na náhradu trov konania, avšak si žiadne trovy neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne
trovy nevyplynuli, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Namietal, že v konaní nebolo nariadené pojednávanie, hoci na
to neboli splnené podmienky v zmysle § 297 CSP. Žalobca tak nemal reálnu možnosť sa vyjadriť k
otázke aktívnej legitimácie, ktorú súd v hodnotil ako spornú. Uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu

procesných práv žalobcu. V konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky
postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá, a teda nedošlo
k porušeniu bankového tajomstva. Bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný
na úhradu omeškaných splátok, pričom doručenie tejto výzvy žalovaný v konaní žiadnym spôsobom

nepoprel. V sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení.
Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli stranou popreté, v zmysle ust. 151 ods. 1 CSP ich je potrebné
považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB žalobca v
konaní preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou
o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou častou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Skúmanie

splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní nebolo potrebné, keďže zmluvné strany
si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchylne od ust. 92 ods. 8 ZoB. Navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, alternatívne zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo
výške 55,14 Eur.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP
a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli odvolacieho súdu

a na jeho webovej stránke dňa 25.8.2021 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12.Odvolacísúduznesenímč.k.5CoCsp/25/2020-128zodňa23.06.2020vrátilvecsúduprvejinštancie
na postup podľa § 224 CSP. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 2Csp/26/2019 -130 zo dňa 17.08.2020
opravil v Zápisnici o verejnom vyhlásení rozsudku č. k. 2Csp/26/2019 -96 zo dňa 19.11.2019 dátum jej

vyhotovenia, ktorý je totožný s dátumom verejného vyhlásenia rozsudku, t.j. 15.11.2019. Vec opätovne
predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový

stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 78/05).

14. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, že v dôsledku nenariadenia
pojednávania vo veci, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Podľa ust. § 177 ods. 1, 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie

nie je potrebné nariaďovať a) ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové
tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000,- Eur, b) strany s
rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia, c) to ustanovuje tento zákon.

16. Podľa ust. § 297 CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné

nariaďovať, ak a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa, b) ide iba o
otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- Eur.17. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednanie veci nenariadil
pojednávanie, ale došlo k verejnému vyhláseniu predmetného rozsudku dňa 15.11.2019, ktoré bolo
vopred oznámené vyvesením na úradnej tabuli a webovej stránke súdu prvej inštancie.

18. Ustanovenie § 297 CSP zakotvuje výnimku zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch a upravuje
procesné situácie, v ktorých nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Formulácia ust. § 297 písm. b)
CSP korešponduje s § 177 ods. 2 písm. a) CSP, pričom ich spoločnými znakmi sú jednoduché právne
posúdenie veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus s rozdielnou výškou. Cieľom

prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch,
kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednávať argumenty strán,
týkajúce sa právneho posúdenia veci.

19. Posúdiac predmetnú vec podľa vyššie citovaných procesných ustanovení odvolací súd zhodne
s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky, aby v

predmetnom spotrebiteľskom spore nebolo nevyhnutné na prejednanie sporu nariadiť pojednávanie.
Keďže žalovaný nevyužil možnosť vo veci sa vyjadriť, v dôsledku čoho skutkové tvrdenia žalobcu
obsiahnuté v žalobe nerozporoval, je potrebné uzavrieť, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné.
Zároveň bola splnená i ďalšia podmienka, že išlo o otázky jednoduchého právneho posúdenia veci,
keďže išlo len o plnenie z bežnej spotrebiteľskej zmluvy, včítane posúdenia, či postúpenie bankovej

pohľadávky je alebo nie je v súlade so zákonom, pričom nejde o posúdenie ojedinelé, ale hromadne sa
opakujúce za obdobných zmluvných podmienok. To, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje
zákonný limit 1.000 eur, keďže istina v danom prípade predstavuje sumu 261,- Eur, je úplne nesporné.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené

zákonné podmienky, aby súd prvej inštancie postupoval podľa procesného ust. § 297 písm. b) CSP
a vo veci nenariadil pojednávanie, pričom realizoval verejné vyhlásenie rozsudku. Takýto postup súdu
nemožno hodnotiť ako nesprávny, nedošlo ním k odňatiu procesných práv stranám, ani k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Táto odvolacia námietka žalobcu preto neobstojí.
21. V prejednávanej veci pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nie je právne významné tvrdenie

žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalovaný počas konania nepoprel žiadne
zo skutkových tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní a zároveň bol pred postúpením opakované vyzvaný k úhrade omeškaných splátok úveru, mal tieto
skutkové tvrdenia považovať za nesporné a z týchto tvrdení vychádzať, pretože neexistovali žiadne

pochybnosti o ich pravdivosti.

22. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 295 CSP podľa ktorého súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

23. Jedným zo základných nosných princípov rekodifikácie civilného procesného práva je princíp
procesnej zodpovednosti strán sporu. Podľa všeobecných ustanovení o konaní sa súd prísne spravuje
dispozičným princípom, čo sa ďalej odzrkadľuje v princípe formálnej pravdy. Najprísnejšou sankciou
za pasivitu strán v konaní, najmä za neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, je strata

sporu. Takéto nastavenie civilného procesu je však len veľmi ťažko zlučiteľné s jeho sociálnou funkciou
v sporoch s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 295 CSP predstavuje jedno z kľúčových ustanovení
prelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru
ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom.

24. Systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom
na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé

podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S
cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13/EHS dosiahnuť, SDEÚ viackrát zdôraznil,že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ
rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie

nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto
možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená
účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

25. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už má vec sudca tzv.
„nastole“apreskúmavavec,takpodľanázoruodvolaciehosúdujepovinnýexofforeagovaťnanečestné

konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS.

26. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých
ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou
zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých

okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (porovnaj č. 4 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS).

27. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná

nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd totiž musí
prihliadnuť na nekalú povahu spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa. Tak ako súd prvej
inštancie, ktorý ex offo prihliadol na splnenie zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky,
bez toho, aby musel žalovaný namietať predmetnú skutočnosť ako spornú.

28. Pri posúdení účinnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa (banky) na žalobcu (nebankový
subjekt) a teda pri posúdení danosti aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, je potrebné v prvom
rade zohľadniť jednako špecifický charakter zmluvných subjektov zmluvy o úvere na základe ktorej
bola vzniknutá pohľadávka predmetom postúpenia a jednako potrebné zohľadniť aj špecifický charakter
zmluvných subjektov zmluvy o postúpení pohľadávky. Jednotiacim znakom týchto dvoch vzťahov je, že

ich subjektom bola v oboch prípadoch banka, t. j. subjekt ktorý poskytuje úvery na základe bankovej
licencie, takže v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky banky, ktorá mala v úverovom vzťahu
voči žalovanému dominantnejšie postavenie a žalovaný v postavení spotrebiteľa mal v tomto vzťahu
postavenie výrazne slabšej strany, ktoré musí byť vyvážené poskytnutím zvýšenej ochrany jeho práv
aj z hľadiska zvýšenej kontroly splnenia všetkých zákonne deklarovaných predpokladov na postúpenie

takejto špecifickej, z nerovného vzťahu vzídenej pohľadávky (bankovej pohľadávky) prihliadnuc súčasne
aj na to, že banka týmto svojim úkonom ( postúpením pohľadávky) dostala žalovaného (spotrebiteľa) do
právneho vzťahu s iným subjektom (s postupníkom), ktorého výber žalovaný nemal možnosť ovplyvniť,
keďže v zmysle Občianskeho zákonníka na postúpenie pohľadávky inému subjektu nie je potrebný
súhlas dlžníka (t.j. v danom prípade žalovaného).

29. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a
skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť

kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu
cesie.

30. Vo vzťahu k podmienkam platnosti postúpenia bankovej pohľadávky súd prvej inštancie správne
poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.

marca 2018. Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ako zákonné
podmienky pre postúpenie pohľadávky banky.31. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za
zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v

priebehu trvania úverového vzťahu.

32. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo
sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranomčasevykonalnápravuazotrvalvovzťahusbankou,sktoroudojednalfinančnúslužbu(„Toto

právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...).
Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová
lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana
bankového tajomstva.

33. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 ZoB neupravuje len administratívne povinnosti banky

pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávky(§524anasl.).Tomunasvedčujejednak
znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a

bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže.

34. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol
urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované
ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Neplatnosť podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená, že právny úkon

takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a
povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči
každému.

35. Z obsahu spisu a napokon i z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že postupca nepostupoval

v súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca síce predložil list výzvu zo dňa 17.10.2016, ktorou oznámil
žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky a zároveň ho vyzval na úhradu dlžnej sumy,
avšak jej zaslanie, ani doručenie žalovanému v spise nie preukázané. Tým, že banka vyššie uvedenú
listinu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný
priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Keďže na žalobcu

nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej inštancie správne postupoval, ak
žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

36. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti

Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-NI; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

37. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil pretože správnemu

rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania (§ 387
ods. 1, 2 CSP).

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu

odvolacieho konania mu žiadne preukázateľne trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdomprvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).