Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 9, 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117213569
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2117213569.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnava,sudkyňouJUDr.DanouMacáškovouvprávnejvecižalobcu:M.Q.,G..XX.X.XXXX,

K. A. XX, K., zastúpený: Kolíková & Partners, s.r.o. so sídlom Radvanská 21, Bratislava, proti
žalovanému:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomvnútraSRsosídlomPribinova2,Bratislava,
IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.134,90 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 695,07 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 486,75 eur od 23.2.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 208,32 eur
od 23.2.2018 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.5.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
uložil žalovanému zaplatiť sumu 12.207,25 eur s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,00 % zo
sumy 12.207,25 eur od 23. februára 2017 do zaplatenia a náhradu trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v zmysle ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu"), podáva žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-AV zo dňa 16. januára 2016 o zaistení žalobcu. Žalovaná Slovenská
republika podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu v zastúpení Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky zodpovedá za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi, ktorá bola žalobcovi
spôsobená nezákonným rozhodnutím o zaistení, na základe ktorého mu bola obmedzená osobná

sloboda, resp. jej bol pozbavený, v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením §
7 zákona o zodpovednosti za škodu.
Dňa16.januára2016vydaloOddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboruTrnava(ďalejlen„správny
orgán") rozhodnutie o zaistení, ktorým zaistilo žalobcu podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do
30. júna 2016 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") do ukončenia jeho azylového konania, najdlhšie
však do 19. apríla 2016.

Dňa 26. januára 2016 bol voči rozhodnutiu o zaistení podaný opravný prostriedok.
Dňa29.februára2016bolprávnemuzástupcovižalobcudoručenýrozsudokKrajskéhosúduvBratislave
sp. zn. 9Sp/ll/2016 zo dňa 15. februára 2016, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie o
zaistení.Dňa7.marca2016bolovočirozsudkuKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.9Sp/ll/2016podanéodvolanie.
Dňa 30. marca 2016 bol vydaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10SZa/8/2016,
ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

9Sp/11/2016, zrušil rozhodnutie o zaistení a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a nariadil
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Dňa 20. októbra 2016 právny zástupca žalobcu podal „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o zaistení".
Dňa 23. februára 2017 bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená listina označená ako „Žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - odpoveď" zo dňa 17. februára 2017, ktorou
žalovaná odmietla uspokojiť nárok žalobcu na náhradu škody.
Za škodu spôsobenú žalobcovi rozhodnutím o zaistení zodpovedá štát na základe ustanovenia § 3 ods.
1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu, nakoľko sa jedná o jedno z rozhodnutí, ktoré spôsobujú
obmedzenie, resp. iné pozbavenie osobnej slobody účastníka konania.
Zákon o zodpovednosti za škodu nemožno vykladať príliš formalisticky, je potrebné sa zamerať práve

na jeho účel, a teda náhradu škody, ktorú spôsobil štát (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Totižto „ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii" (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
V danej veci je nepochybné, že rozhodnutím o zaistení žalobcu vznikla škoda - nemajetková ujma,
preto je povinnosťou štátu niesť za túto ujmu zodpovednosť. Rozhodnutie o zaistení je svojou povahou
a charakterom najbližšie rozhodnutiu o zatknutí a možno ho tiež charakterizovať ako iné pozbavenie
osobnej slobody podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s § 7 zákona o zodpovednosti za škodu.

Rozhodnutie o zaistení rovnako ako všetky zásahy podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobuje obmedzenie resp. pozbavenie osobnej slobody. Zaistenie cudzinca je zásahom do
práv podľa ustanovenia ČI. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor"), ktorý je tolerovateľný len vtedy, ak spĺňa podmienky podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru (bližšie aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/8/2016 na str. 26).

Podľa dohovoru je rozhodnutie o zaistení považované za „... zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie
konanie o vypovedaní alebo vydaní". Ak je rozhodnutie o zaistení nezákonné, resp. v rozpore s čl. 5 ods.
1 písm. f) dohovoru, tak má ten voči komu bolo toto rozhodnutie vykonané nielen zákonné právo, ale
aj právo na náhradu škody v zmysle ustanovenia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Je zrejmé, že ustanovenie § 7

zákona o zodpovednosti za škodu priamo reaguje na terminológiu dohovoru a používa ju. Rozhodnutie
o zaistení preto spadá pod ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s § 7 zákona o zodpovednosti
za škodu.
Podľa ustanovenia § 7 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody má ten, na kom

bolo iné pozbavenie osobnej slobody vykonané. V predmetnom prípade bolo nezákonné rozhodnutie o
zaistení vykonané na žalobcovi.
Podľa ustanovenia § 7 zákona o zodpovednosti za škodu možno právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o zaistení uplatniť len vtedy, ak bolo rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť príslušným
orgánom alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Nezákonné pozbavenie osobnej

slobody rozhodnutím o zaistení bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10SZa/8/2016, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky deklaroval, že neboli splnené zákonné
podmienky zaistenia podľa § 88a ods. 1. písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, avšak ak je podmienkou uplatnenia

práva zrušenie právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia,
ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10SZa/8/2016, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia o zaistení, bol právnemu zástupcovi žalobcu
doručený dňa 13. apríla 2016, preto právo na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o zaistení žalobcu
nemôže byť premlčané skôr ako 13. apríla 2019. Súčasne poukazuje na fakt, že premlčacia lehota

neplynie počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 19 ods.
3 zákona o zodpovednosti za škodu.
Dňa 21. októbra 2016 bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vybavenie tejto žiadosti bolo právnemu zástupcovi žalobcudoručené dňa 23. februára 2016. Preto premlčacia lehota nemôže uplynúť skôr ako dňa 15. augusta
2019.
Rozhodnutie o zaistení bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 10SZa/8/2016 podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok. Je tomu tak preto, že správny orgán nepreukázal a nezdôvodnil naplnenie ani jednej zo
zákonných podmienok zaistenia žalobcu v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
Žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške
12.207, 25 EUR (2.207,25 EUR ako minimálnu nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku pozbavenia

žalobcu osobnej slobody a 10.000,- EUR ako navýšenie minimálnej nemajetkovej ujmy v súvislosti
s ďalšími okolnosťami, na ktoré je pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade
potrebnéprihliadať),pričomtútovýškufinančnejnáhradynemajetkovejujmy,ktorámuvzniklavdôsledku
rozhodnutia o zaistení, odôvodňuje nasledujúcimi skutočnosťami:
• pozbavenie osobnej slobody
• opakované nezákonné zaistenie žalobcu

• rozhodnutie o zaistení žalobcu vykazuje znaky svojvôle
• osoba žalobcu a podmienky v zariadení pre zaistenie cudzincov
Ujma spôsobená žalobcovi bola tak významná, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie a spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Je tomu tak
preto, že ujma bola spôsobená žalobcovi rozhodnutím o zaistení, teda obmedzením, resp. v tomto

prípade odňatím osobnej slobody. Rozhodnutím o zaistení bolo významným spôsobom zasiahnuté
do práva žalobcu na osobnú slobodu, ako jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Žalobca bol
zaistený na základe nezákonného rozhodnutia o zaistení 75 dní. Zároveň tiež poukazuje na skutočnosť,
že sa jedná o druhé nezákonné rozhodnutie o zaistení žalobcu, ktoré nasledovalo hneď potom, ako
bolo predchádzajúce rozhodnutie o zaistení zrušené pre nezákonnosť. Upriamuje pozornosť tiež na

skutočnosť, že žalobca bol v danom čase žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a súčasne aj
na skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení žalobcu vykazuje znaky svojvôle správneho orgánu. S ohľadom
na vyššie uvedené je toho názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno považovať za
dostatočné zadosťučinenie.
Je toho názoru, že obmedzenie práva na osobnú slobodu žalobcu rozhodnutím o zaistení nadobudlo

takúintenzitu,žesajednáužopozbavenieosobnejslobody.Rozhodnutieozaistenížalobcubolovydané
adoručenéžalobcovidňa16.januára2016,pričomrozhodnutieozaisteníbolozrušenéprenezákonnosť
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky až 30. marca 2016. Od 16. januára 2016 do 30.
marca 2016 - t. j. 75 dní - bol žalobca zaistený, pozbavený svojej osobnej slobody a nachádzal sa v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.

Zákon o zodpovednosti za škodu v aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého
by bolo možné oceniť pozbavenie či obmedzenie osobnej slobody. Zákon o zodpovednosti za škodu
v znení účinnom pred 1. januárom 2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sa
uvádzalo: „Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody."
Domnieva sa, že takto určený vzorec možno stále považovať za primeraný a vhodný prostriedok na
vyčíslenie primeranej hodnoty finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pozbavením
osobnej slobody v závislosti od dĺžky jeho trvania. Je toho názoru, že tento vzorec možno aplikovať aj
na nemajetkovú ujmu súvisiacu s pozbavením osobnej slobody v dôsledku nezákonného rozhodnutia

či nesprávneho úradného postupu. Je si vedomý možnej námietky, ktorá sa v súvislosti s aplikáciou
predmetného vzorca môže vyskytnúť, a to, že ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za
škody v znení účinnom do 31. decembra 2012 nemožno aplikovať, keďže predmetná právna úprava
nie je už platná ani účinná. Súčasne však dodáva, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú
súd prizná a spôsob jej výpočtu sú plne na úvahe súdu. Táto úvaha je však v zásade zákonom

limitovaná svojou maximálnou výšku, a to tak, že nemožno priznať viac, ako si žalobca uplatní a
súčasne výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť „vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu" (ustanovenie § 17 ods. 4 zákona
o zodpovednosti za škodu). Napriek tomu však súdom určená výška nemajetkovej ujmy nemôže
byť ani svojvoľná, neprimeraná a nespravodlivá. Obmedzenie svojvôle v tomto smere znamená, že

výška náhrady nemajetkovej ujmy je rovnako závislá od konkrétnych okolností prípadu, ako aj od
životnej úrovne v krajine. Zákon o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31. decembra 2012
tieto skutočnosti reflektoval a upravoval spôsob výpočtu primeranej minimálnej náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej len samotným pozbavením osobnej slobody, a to v závislosti od životnej úrovnekrajiny (táto závislosť bola vyjadrená ako „najmenej jedna tridsatina primeranej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za
každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody'"). Domnieva sa preto, že predmetný vzorec možno

naďalej považovať za primeraný, spravodlivý a nie svojvoľný prostriedok výpočtu minimálnej hodnoty
nemajetkovej ujmy v kontexte pozbavenia osobnej slobody a hoci súd ho nemusí nevyhnutne zo zákona
uplatniť, v rámci svojej voľnej úvahy ho uplatniť, resp. zohľadniť môže, a to i napriek tomu, že už nie je
predmetné ustanovenie účinné. Tento vzorec vyjadruje prostriedok, akým sa možno vyhnúť excesu pri
vyčíslení minimálnej výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej pozbavením osobnej slobody.

Súčasne poukazuje na fakt, že sa jedná o výpočet hodnoty nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
pozbavením, resp. obmedzením osobnej slobody v jej minimálnom rozsahu (ustanovenie § 17 ods.
4 zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31. decembra 2012). Vzorec reflektuje len
všeobecnú nemajetkovú ujmu, ktorá vždy vzniká osobám na území Slovenskej republiky vtedy, ak boli
nezákonne pozbavené osobnej slobody. Sám o sebe preto nezohľadňuje ďalšie osobitné okolnosti
prípadu. Tie je potrebné primerane zohľadniť nad rámec sumy vypočítanej predmetným vzorcom.

Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky dosiahla v
roku 2015 výšku 883,- EUR. 1/30 z uvedenej priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky predstavuje 29,43 EUR. Keďže bol žalobca pozbavený osobnej slobody v dôsledku
rozhodnutia o zaistení 75 dní, celková nemajetková ujma na práve žalobcu na osobnú slobodu by mala
predstavovať minimálne 2.207,25 EUR.

Aspekt pozbavenia osobnej slobody plne nevyčerpáva všetky okolnosti, na ktoré je potrebné
v predmetnom prípade pri určovaní nemajetkovej ujmy prihliadať. Určuje len minimálnu výšku
nemajetkovej ujmy v súvislosti výlučne len s faktom pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody.
Preto uvádza ďalšie skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať a ktoré odôvodňujú navýšenie
minimálnej nemajetkovej ujmy.

Pri určovaní výšky nárokovanej nemajetkovej ujmy v súvislosti s rozhodnutím o zaistení žalobcu je
potrebné okrem iného brať do úvahy aj skutočnosti, za ktorých bolo vydávané rozhodnutie o zaistení a
osobu poškodeného, jeho doterajší život (ustanovenie § 17 ods. 3 písm. a) a b) zákona o zodpovednosti
za škodu).
Dňa 15. decembra 2015 bol žalobca prvýkrát zaistený, po podaní opravného prostriedku bolo vyššie

uvedené rozhodnutie správneho orgánu zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 15. januára 2016 a bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Po
tom, ako bol žalobca dňa 15. januára 2016 prepustený z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, bol pred bránou tohto ústavu zadržaný pracovníkmi správneho orgánu, predvedený a začalo
voči nemu ďalšie konanie o zaistení, na základe ktorého voči nemu bolo dňa 16. januára 2016 v skorých

ranných hodinách vydané ďalšie nezákonné rozhodnutie o zaistení. Domnieva sa, že predmetný postup
správneho orgánu, keď opakovane nezákonne zaistí cudzinca, predstavuje významný zásah do jeho
psychickej integrity, pričom je schopný spôsobiť cudzincovi stres a značnú psychickú nepohodu. Stalo
sa tak aj v prípade žalobcu.
Nakoľko výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje tiež s prihliadnutím na okolnosti vzniku ujmy

je potrebné zohľadniť tiež skutočnosti, za ktorých bolo rozhodnutie o zaistení vydané, resp. pre ktoré
bolo zrušené Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Na to aby bolo zaistenie žalobcu v súlade s
ustanovením § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, musia byť naplnené nasledovné
podmienky:
1. Na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť Iné menej závažné prostriedky

2. Je potrebné zistenie skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu
3. Skutočnosti uvedené v podmienke č. 2 by nebolo možné bez zaistenia získať
4. Existuje riziko úteku
Vo vzťahu k podmienke č. 1 Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn.
10SZa/8/2016, ktorým zrušil rozhodnutie o zaistení žalobcu pre nezákonnosť, konštatuje, že správny

orgán nepreskúmal a nevysporiadal sa s možnými alternatívami zaistenia a zároveň sa tiež
nevysporiadal so skutočnosťou, prečo nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky než zaistenie
na dosiahnutie predmetného účelu. Preto nebola naplnené podmienka č. 1 pre zaistenie žalobcu.
Vo vzťahu k podmienke č. 2 a 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozsudku
konštatuje, že správny orgán nezisťoval a ani neuviedol, ktoré skutočnosti, na ktorých je založená

žalobcova žiadosť o udelenie azylu (keďže so žiadateľom o azyl bol vykonaný vstupný pohovor), je
potrebné zistiť a ani prečo ich nie je možné zistiť bez zaistenia.Vo vzťahu k podmienke č. 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky v už citovanom rozsudku poukázal na
to, že nebola daná a ani správnym orgánom preukázaná existencia rizika úteku žalobcu odôvodňujúca
jeho zaistenie.

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo excesívnym,
šikanóznym a svojvoľným rozhodnutím správneho orgánu bez zákonného základu. Nejedná sa len o
absenciu jednej z podmienok, ale o absenciu akejkoľvek podmienky pre zaistenie žalobcu v zmysle
predmetného ustanovenia. Je toho názoru, že svojvôľa a šikanózne správanie správneho orgánu má
vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko robí nezákonný zásah do práv žalobcu

a jemu vzniknutú ujmu na osobnej slobode závažnejšími.
Žalobca bol v čase vydania rozhodnutia o zaistení žiadateľom o azyl na územie Slovenskej republiky.
Pochádza z vojnou zmietaného mesta Aleppo v Sýrii. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 10SZa/8/2016 k tomuto uviedol nasledovné:
„Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, v ktorom sa ústavný
súd vyjadril, že veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá

už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca.
Navrhovateľ pochádza zo Sýrie a vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine, kde prebieha už
piatym rokom ozbrojený konflikt charakterizovaný neselektívnym násilím a taktiež vzhľadom na mesto,
z ktorého navrhovateľ pochádza (Aleppo), v ktorom nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi
armádou a rôznymi ozbrojenými povstaleckými skupinami, je možné predpokladať, že navrhovateľovi

bude poskytnutá v konaní o udelenie azylu niektorá z foriem medzinárodnej ochrany..."
Žalobca bol preto na území Slovenskej republiky v obzvlášť zraniteľnom postavení cudzinca unikajúceho
zo závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu, ktorý nebol schopný sa samostatne a účinne právne
brániť,atoobzvlášťvkrajine,ktorejprávnyporiadoknepoznal.Sohľadomnatútoskutočnosť,sohľadom
na miesto, z ktorého utiekol a dôvody pre ktoré utiekol (vojnový stav v Sýrii) ako aj s ohľadom na

vysokú šancu udelenia azylu, ktorú v jeho veci konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, možno
dospieť k záveru, že rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo obzvlášť závažným a citeľným zásahom do
jeho práv. Navyše nezákonné zaistenie žalobcu v trvaní 75 dní malo na žalobcu veľmi negatívny a
traumatizujúci dopad, a to aj vzhľadom na podmienky v zariadení, celkové fungovanie zariadenia a
neprimerané správanie policajtov. Žalobca s ohľadom na každodenný stres a nátlak zo strany policajtov

v zariadení po celý čas zaistenia trpel nespavosťou a nočnými morami, ktoré ho trápili ešte dlhý čas
po jeho prepustení.
V zariadení sa počas celého času žalobcovho zaistenia uplatňoval uzavretý režim, čo znamená,
že všetky zaistené osoby sa nachádzali na jednom poschodí, ktoré pozostávalo z izieb zaistených,
spoločenskej miestnosti a posilňovne, ktorá nebola vybavená takmer žiadnym náradím na cvičenie.

Mimo tohto poschodia žalobca a ostatní zaistení chodili len na jedlo do jedálne, ktorá sa nenachádzalo
na rovnakom poschodí. I napriek tomu, že zaistení by mali mať minimálne hodinu denne „vychádzku"
vonku na čerstvom vzduchu, toto nebolo zo strany zariadenia dodržiavané, a to najmä vzhľadom na
kapacitné obmedzenia policajtov v zariadení.
Zariadenie taktiež neposkytovalo zaisteným ani žiadne možnosti aktivít, neboli tam žiadne kultúrne alebo

športové aktivity, žalobca, či iní zaistení nemohli dokonca ani len samostatne pozerať televíziu. Prístup
na internet mal žalobca tiež obmedzený, internet mu sprístupnili len v urgentných situáciách, a to na
základe povolenia týždeň vopred. Internet žalobca nemohol využívať v súkromí, a podmienkou bolo
nevymazanie histórie prezerania internetových stránok. Žalobca v zariadení disponoval aj mobilným
telefónom, ktorý bol tak ako všetky ostatné veci v úschove, v sklade. V prípade, že žalobca chcel svoj

mobilný telefón využiť, musel požiadať o povolenie, ktoré nebolo vždy garantované, pričom žalobca
obdržalsvojmobilnýtelefónzoskladunajskôrpo24hod.poudelenísúhlasunajehovyužitie.Žalobcabol
kontrolovaný počas celého času ako využíval svoj mobilný telefón. Akákoľvek komunikácia žalobcu, či
už cez internet, použitím mobilného telefónu alebo pošty, s inými osobami mimo zariadenia bola detailne
kontrolovaná, prípadne boli vyhotovované kópie doručovaných alebo odosielaných zásielok žalobcu.

Každéstretnutiežalobcusosvojímprávnymzástupcombolovždyzaprítomnostipolicajtainapriektomu,
že opakovane bola táto skutočnosť namietaná.
Z toho vyplýva, že žalobca strávil v podstate celý čas svojho nezákonného zaistenia v jednej budove s
minimálnymkontaktomsblízkymiosobami,sobmedzenýmimožnosťamivychádzok(obzvlášťvzimných
mesiacoch) a bez možnosti prístupu k rôznym voľno-časovým aktivitám, čo bolo veľmi frustrujúce a

negatívne vplývajúce na psychiku žalobcu.
Žalobca ako i iní zaistení boli povinní nosiť uniformu v zariadení. Vlastné oblečenie mohli mať oblečené
len niektorí zaistení výnimočne, pričom žalobca nepatril medzi nich, ani mu nie sú známe dôvody
rozdielov v oblečení medzi zaistenými. Keďže k dispozícií mal žalobca len jednu uniformu, ktorej praniezabezpečovalo zariadenie raz za dva týždne a žalobca, či iní zaistení neboli oprávnení samostatne
využívaťpráčku,muselžalobca,keďžemuzáležalonačistotesvojhooblečeniaasvojejvlastnejhygiene,
prať pravidelne oblečenie ručne v umývadle. Žalobca, či ostatní zaistení, nemohli nosiť pevnú obuv, a

to z dôvodu „bezpečnostných opatrení", aby sa zabránilo prípadnému úteku zo zariadenia. Obmedzená
sloboda, celkové podmienky zariadenia a k tomu ešte aj povinné uniformy vzbudzovali u žalobcu pocit,
že nie je na území Slovenskej republiky cudzincom v zraniteľnom postavení, ale skôr odsúdeným za
spáchaný trestný čin.
Tiež správanie policajtov v zariadení nebolo adekvátne ich postaveniu. Mnohí nevedeli komunikovať v

inom ako slovenskom jazyku, pričom žalobca ako aj iní zaistení neovládali slovenský jazyk, a toto potom
policajti zneužívali. Policajti sa správali neprimerane, nerešpektujúc práva žalobcu. V prípade, že sa
žalobca ohradil na nerešpektovanie jeho práv zo strany policajtov, napr. keď chcel poradu so svojím
právnym zástupcom uskutočniť bez prítomnosti policajtov, bol potrestaný tým, že sa dostal na „samotku"
alebo mu zo strany policajtov bol znepríjemňovaný čas jeho zaistenia. Žalobca mal napr. negatívnu
skúsenosť aj s riaditeľom zariadenia, ktorý ho silou presunul na miesto, na ktoré nemali kamery dosah

a kričal na neho, aby prestal robiť problémy alebo mu vysvetľoval, aby prestal robiť problémy, lebo inak
sa nebude môcť stretnúť so svojou sesternicou, ktorá bola v inej budove a v samostatnej izbe, keďže
tam bola jedinou ženou.
Všetky vyššie uvedené skutočnosti, teda negatívne zážitky a skúsenosti žalobcu v zariadení, v ktorom
bol zaistený, a ich následky na psychickom a aj fyzickom zdraví žalobcu, sú faktory, ktoré by mail byť

zohľadňované pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi rozhodnutím o zaistení
spôsobená.
Žalobca si uplatňuje voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.207,25 EUR, z čoho
2.207,25 EUR predstavuje minimálnu náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody a
10.000,- EUR predstavuje navýšenie minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na konkrétne

okolnostiprípadu(opakovanézaisteniežalobcu;rozhodnutieozaistenížalobcuvykazujeznakysvojvôle;
osoba žalobcu a podmienky v zariadení pre zaistenie cudzincov)
Príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu je daná už
z povahy veci, keďže v prípade, ak by žalobca nebol zaistený, nebol by pozbavený osobnej slobody,
nemusel by sa nútene nachádzať v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a nedošlo by

k vzniku nemajetkovej ujmy.
K argumentácii žalovanej obsiahnutej v odpovedi na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
uvádza, že žalovaná v zásade argumentuje tým, že:
• Žalovaná tvrdí, že na žalobcov nárok by sa malo vzťahovať ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona
o zodpovednosti za škodu.

Domnieva sa, že vyššie uvedený názor žalovanej neobstojí. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o
zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu spôsobenú:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom
Zuvedenéhojezrejmé,žezodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmzatknutím,zadržanímalebo
iným pozbavením osobnej slobody je samostatnou zodpovednosťou rovnako ako aj zodpovednosť za
škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe. Súčasne z
textu ustanovenia § 7 zákona o zodpovednosti za škodu, ako aj z hierarchie predmetných zodpovedností

vyplýva že ustanovenie § 8 nepôsobí subsidiárne (ani ako lex generalis) vo vzťahu k ustanoveniu § 7
zákona o zodpovednosti za škodu. Preto je nemožné a neprípustné predmetné ustanovenie aplikovať
na prípad žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje tiež na fakt, že ustanovenie § 8 zákona o zodpovednosti
za škodu sa vzťahuje výlučne len na špecifikovaný výkon verejnej moci v trestnom konaní. Naproti tomu
ustanovenie § 7 zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú pozbavením

osobnej slobody v iných prípadoch.
• Žalovaná tvrdí, že žalobca si zavinil zaistenie sám neoprávneným vstupom do Slovenskej republiky.
Tento argument žalovanej je neudržateľný a v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Žalobca na území Slovenskej republiky ako osoba unikajúca pred vojnou požiadal o azyl. V zmysle
ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

je žiadateľ o azyl oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Súčasne tiež zdôrazňuje fakt,
že žalobca bol nezákonným rozhodnutím o zaistení zaistený podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov. Zaistenie žalobcu nebolo vykonané v súvislosti s tým, že sa nachádzal naúzemí Slovenskej republiky neoprávnene (ako sa snaží vykresliť žalovaná), ale zaistený bol pre potreby
azylového konania. A to napriek tomu, že na to neboli naplnené zákonné podmienky.
• Žalovaná tvrdí, že zmyslom a účelom zákona o zodpovedností za škodu nie je odškodňovanie

nelegálnych migrantov.
Účel zákona o zodpovednosti za škodu špecifikoval Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.
zn. M. ÚS 25/2011 zo dňa 24. marca 2011 nasledovne: „Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods.
3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to
spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda
takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný."
Účel predmetného zákona preto úzko súvisí s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom."

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že účelom zákona o zodpovednosti za škodu je odškodniť všetky prípady,
v ktorých bola spôsobená škoda. Táto povinnosť vyplýva už zo samotnej podstaty právneho štátu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovi bola v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zaistení spôsobená
nemajetková ujma a žalovaná v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky neuspokojila nárok
žalobcunanáhraduškody.Žalobcasipretopredsúdomuplatňujenielentútočiastku(nemajetkovúumu),

ale aj úrok z omeškania nárokovanej čiastky vo výške 5% (podľa ustanovenia § 16 ods. 4 v spojení s
ustanovením § 25 zákona o zodpovednosti za škodu v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník a v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka) od 23. februára 2017, kedy bola
odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu na náhradu škody -nemajetkovej ujmy doručená

jeho právnemu zástupcovi.

3. Podaním doručeným súdu dňa 1.3.2018 (čl. 70- čl. 74 spisu) sa žalovaný vyjadril k žalobe doručenej
súdu dňa 22.5.2017 a uviedol, že žalobca si uplatňuje náhradu škody titulom zaistenia a vydania
rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 16.01.2016. Žalobca voči

uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok, pričom Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn.
9Sp/11/2016 zo dňa 15.02.2016 rozhodnutie o zaistení potvrdil, následne však Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodnutím sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016 rozhodnutie krajského súdu zmenil a
vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a taktiež nariadil prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Uvedeným konaním mal žalobcovi podľa jeho názoru vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu titulom

zaistenia, vypočítanú podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2012 vo výške 2.207,25 eur a taktiež nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur titulom
nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
K prvému predpokladu vzniku nároku na náhradu škody uvádza, že predpokladom existencie prvého
dôvodu vzniku nároku na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti, pričom v

prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie nezrušil ako nezákonné,
ale nestotožnil sa s názorom správneho orgánu o existencii predpokladov na zaistenie a administratívne
vyhostenie žalobcu, teda súd mal za to, že vydané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol v zmysle readmisnej dohody prevzatý z
územia Českej republiky z dôvodu jeho neoprávneného pobytu a na základe protokolu o vyhostení,

pričom na územie Slovenskej republiky mal vstúpiť nelegálne z územia Rakúskej republiky.
Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. „Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.“
I keď ustanovenia § 8 sa viaže na uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby, kancelária ministra
vnútra Slovenskej republiky má za to, že na tento prípad možno použiť citované ustanovenie § 8 ods. 6

písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a to z dôvodu, že žalobca nevstúpil na územie Slovenskej republiky
legálnym spôsobom.
Nelegálna migrácia znamená neoprávnené prekročenie hranice krajiny bez platných cestovných
dokladov, víz a povolenia na pobyt, alebo neoprávnené zotrvávanie na území krajiny po skončení
platnosti dokladov, víz alebo povolenia na pobyt.

Konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného, vedomého protiprávneho konania. V
prípade, že by bol pricestoval na územie Slovenskej republiky legálne, nebolo by ani konanie o zaistení
začaté. Ako vyplýva z príloh k žalobe, žalobca mal nelegálne prechádzať krajinami Európy za pomociprevádzačov. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že zo zákona nevzniká právo na náhradu škody,
nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinil žalobca sám svojím protiprávnym konaním.
Zároveň si dovoľuje dodať, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. nie je odškodňovanie

nelegálnych migrantov, teda osôb, ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého protiprávneho konania
privodili správne konanie.
Vo veci taktiež uvádza, že Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako odvolací orgán, rozhodoval teda o
riadnomopravnomprostriedku.VtomtoprípadeKrajskýsúdvBratislavetedanepreskúmavalzákonnosť
už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. cit.: ,,Ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia na to príslušným orgánom. Táto podmienka však v tomto prípade splnená nebola.
Rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo preskúmané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v

Bratislave. Predmetné rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť.
V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 159/2012 z
03.07.2012, cit: „Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa
ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných
prostriedkov.“

Žalovaný taktiež uvádza, že zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. jasne vyplýva, že v dôsledku
zrušeného rozhodnutia musí súčasne aj poškodenému vzniknúť škoda, pretože v zmysle uvedeného
ustanovenia uplatnenie náhrady škody prichádza do úvahy len za podmienky, že v dôsledku takto
zrušeného či zmeneného právoplatného rozhodnutia došlo zároveň aj k vzniku škody, čo však nie je
tentoprípad.Vdôsledkuzrušeniarozhodnutiaozaistenížalobcoviodvolacímorgánom,žalobcovižiadna

škoda nevznikla.
Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody vo výške 2.207,25 eur
vypočítanú podľa vzorca, ktorý bol upravený v zákone č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012.
Tieto ustanovenia v súčasnosti nie sú platné a účinné a v žiadnom prípade ich nemožno uplatniť ani
na situáciu, ktorá vznikla niekoľko rokov po skončení ich platnosti a účinnosti. Výšku požadovanej

nemajetkovej ujmy považuje v celom rozsahu za nepreukázanú.
Žalobca sa taktiež domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Žalobca svoje nároky
odvodzuje výlučne od rozhodnutia o zaistení, ktoré má podľa jeho názoru znaky svojvôle a bolo podľa
názoru žalobcu vydané v rozpore so zákonom. Žalobný návrh neobsahuje žiadne vysvetlenie, prečo
práve suma 10.000,- eur by mala byť žalobcovi priznaná ako nemajetková ujma, žalobca nepreukázal

taký zásah do svojich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy.
Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. sa týka práva
na náhradu škody, nie však náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to požaduje navrhovateľ vo svojom
žalobnom návrhu.
Z obsahu a účelu zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi náhradou škody

a náhradou nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu sú aj v texte predmetného zákona použité rôzne pojmy
odlišujúce nárok na náhradu škody od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný má za to, že tak ako v prípade Občianskeho zákonníka, tak aj zákon 514/2003 Z. z. dôrazne
rozlišuje nárok na náhradu skutočnej škody (napr. náhrada trov právneho zastúpenia), a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, kde dôkazné bremeno leží na žalobcovi, pričom posudzovanie nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až po tom, čo súd ustáli, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je teda
subsidiárnym nárokom a prichádza do úvahy až po tom, ak je bezpečne a jednoznačne preukázané, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a prečo.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. „v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.“Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. „výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.“
Právny zástupca žalobcu síce opiera svoj žalobný návrh o zákon č. 514/2003 Z. z., avšak k žalobnému
návrhu na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz vo vzťahu k žalobcovi, ktorý by

preukazoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež vo vzťahu k údajnej
nemajetkovej ujme sa nijako nevyjadril k písmenám a) až d) § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a tiež
nepredložil k ustanoveniu § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. žiaden dôkaz vo vzťahu k žalobcovi.
Zo zápisnice o podaní vysvetlenia žalobcu vyplýva, že žalobca nemal na území Slovenskej republiky
pred jeho protiprávnym vstupom udelený žiadny druh pobytu, a nikdy na území Slovenskej republiky
nebol zamestnaný. Ďalej žalovaný uvádza, že všetky konania ohľadom jeho neoprávneného vstupu a

pobytu na území Slovenskej republiky boli voči žalobcovi začaté a vedené zákonným spôsobom. Právo
na azyl žalobcovi upreté nebolo, nakoľko jeho žiadosť o azyl bola prijatá a riešená príslušným orgánom.
Žalobca sa vyjadril, že nemá dostatok finančných prostriedkov potrebných na pobyt na území Slovenskej
republiky a v členských štátoch Európskej únie. Taktiež uviedol že, nemá na území Slovenskej republiky
a v členských krajinách Európskej únie zabezpečené ubytovanie ani vybavené zamestnanie. Uvedené

skutočnosti boli pred jeho zaistením posudzované z dôvodu možného uloženia povinnosti hlásenia
pobytu alebo uloženia peňažnej záruky bez obmedzenia osobnej slobody podľa ustanovenia § 89
zákonač.404/2011Z.z.opobytecudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníniektorých
predpisov.
Žalovaný si tiež dovoľuje poznamenať, že v priebehu azylového konania sa každému žiadateľovi o

udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie alebo
stravné, základné hygienické potreby a iné veci, ktoré nevyhnutne potrebuje na prežitie. Zároveň
sa takémuto žiadateľovi počas pobytu v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku poskytuje
vreckové a počas pobytu v pobytovom tábore môže žiadateľ navštevovať kurz slovenského jazyka,
pričom výdavky s tým spojené uhrádza žalovaný Finančné náklady súvisiace s jeho pobytom na území

Slovenskej republiky zatiaľ znášal len štát, a vzhľadom na možné uplatnenie nariadenia Rady (ES)
č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny voči
navrhovateľke, je tu reálny predpoklad, že Slovenská republika bude aj v budúcnosti znášať aj naďalej
finančné náklady súvisiace s jeho pobytom na území Slovenskej republiky. Preto žalovaný považuje

žalobný návrh právneho zástupcu navrhovateľky o náhradu nemajetkovej ujmy v prípade jeho klientky
v plnej miere za neopodstatnený.
S poukazom na vyššie uvedené je evidentné, že žalobca žil (a je reálny predpoklad, že ak bude
na základe tzv. „Dublinského dohovoru“ vrátený späť na územie Slovenskej republiky ako žiadateľ o
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany aj naďalej bude žiť) na trovy žalovaného.

Na základe vyššie uvedených skutočností možno podľa žalovaného konštatovať, že žalobcovi nemohla
vzniknúť akákoľvek majetková alebo nemajetková ujma a jeho návrh podaný podľa § 17 zákona č.
514/2003 Z. z. je nedôvodný.
Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu škody je preukázanie vzniku škody, porušenia právnej
(zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a

vznikom škody. Náhrada nemajetkovej ujmy je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. viazaná na špecifické
podmienky a to:
- samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením,
- nie je možné ju uspokojiť inak a súčasne,
- preukázateľne došlo k závažnej ujme navrhovateľa a k následkom v jeho súkromnom živote a

spoločenskom uplatnení.
Žiadne z vyššie uvedených zákonom predpokladaných následkov však podľa žalovaného nenastali a
žalobca ich ani nijakým spôsobom nepreukázal.
Ohľadom podmienky danej v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 z. z. žalovaný záverom poukazuje na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 209/2012 z 29.06.2012 v zmysle ktorého musí

súd prvého stupňa posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je už samotné konštatovanie
porušenia práva pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením.
Na vznik práva na náhradu škody musia byť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti
(kauzálneho nexusu) medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou.O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí,
že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, nevznikla by ani škoda. Je teda potrebné preukázať, či

nezákonné rozhodnutie bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že žalobcovi škoda vznikla.
Hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci sú:
a) nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
b) škoda,

c) príčinná súvislosť.
Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Podľa žalovaného k naplneniu hmotnoprávnych
podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo a ani neboli žalobcom
preukázané.
Čo sa týka žalobcom uplatneného nároku na úrok z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej
ujmy, tento žalovaný považuje za rozporný tak so zákonom, ako aj ustálenou judikatúrou súdov

Slovenskejrepubliky.Vprípadenemajetkovejujmyvznikápovinnosťtútouhradiťaždňomprávoplatného
rozhodnutia príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia
súdom uloženej povinnosti.
Vzhľadom na uvedené má za to, že neboli naplnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a z tohto dôvodu je žalobný návrh v celom rozsahu nedôvodný.

4. Dňa 11.4.2018 splnomocnený zástupca žalobcu doručil súdu návrh na spojenie vecí na spoločné
konania (konania vedeného pod sp.zn 19C/39/2017 a konania vedeného pod sp. zn. 21C/32/2018),
keď dňa 6.4.2018 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba žalobcu: M. Q., proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.927,65 eur s

príslušenstvom (vedená pod sp.zn. 21C/32/2018).

5. Uznesením č.k. 19C/39/2017-90 zo dňa 7.9.2018 súd spojil konanie vedené na Okresnom súde
Trnavapodsp.zn.19C/39/2017skonanímvedenýmnaOkresnomsúdeTrnavapodsp.zn.21C/32/2018
s tým, že sa budú viesť pod spoločnou spisovou značkou 19C/39/2017.

6. Žalobca sa žalobou doručenou 6.4.2018 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.927,65 eur, úrok z omeškania vo výške vo výške 5,00 % zo sumy
10.927,65 eur od 23.02.2018 do zaplatenia a náhradu trov konania.

7. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v zmysle ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu") podáva žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) o zaistení

žalobcu. Žalovaná Slovenská republika podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu
v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) zodpovedá za vzniknutú
nemajetkovú ujmu žalobcovi, ktorá bola žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím o zaistení, na
základe ktorého mu bola obmedzená osobná sloboda, resp. jej bol pozbavený, v zmysle ustanovenia §
3 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením § 7 zákona o zodpovednosti za škodu.

Dňa 19.10.2015 vydal správny orgán rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. O.-I.-K.-XXX-
XXX/XXXX-Q. a súčasne uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu trvania
2 rokov.
Dňa 19.10.2015 bol žalobca prvýkrát zaistený rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-I.-K.-XXX-XXX/
XXXX-Q.podľaustanovenia§88ods.1písm.d)zákonaopobytecudzincovnačasnevyhnutnepotrebný

s dĺžkou doby zaistenia do času odovzdania žalobcu v rámci Dohody medzi vládou Slovenskej republiky
a vládou Rakúskej republiky o readmisii osôb s neoprávneným pobytom (readmisná dohoda), najdlhšie
však do 19.4.2016. Nakoľko nemohlo dôjsť k naplneniu účelu zaistenia (nebolo možné realizovať
readmisiu, resp. odovzdanie navrhovateľa), žalobca bol dňa 15.12.2015 príkazom Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov č. O.-I.-M.-XXX-XXX/XXXX-F. prepustený zo zaistenia (ustanovenie

§ 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov).
Dňa 15.12.2015 zaistil správny orgán druhýkrát žalobcu rozhodnutím o zaistení podľa ustanovenia §
88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016 (príloha č. 4). Túto žalobu nanáhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi odôvodňuje práve týmto nezákonným
rozhodnutím o zaistení.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp 1/2016-56 zo dňa 15.1.2016 bolo rozhodnutie

o zaistení zrušené, vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne Krajský súd v
Bratislave nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Dňa 16.1.2016 (v skorých ranných
hodinách) tretíkrát vydal správny orgán rozhodnutie o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q.
podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Dňa 30.03.2016 bol vydaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/8/2016,

ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.2.2016 a zrušil rozhodnutie správneho orgánu o zaistení č. O.-I.-K.-XX-XXX/
XXXX-Q. zo dňa 16.1.2016, vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie a nariadil bezodkladné
prepustenie navrhovateľa.
Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
o zaistení zo dňa 11.01.2018 žalobca požiadal o mimosúdne prerokovanie jeho nároku. Dňa 23.02.2018

bola žalobcovi doručená odpoveď žalovanej označená ako „Predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody - odpoveď“ zo dňa 20.02.2018.
Je toho názoru, že za škodu spôsobenú žalobcovi rozhodnutím o zaistení zo dňa 15.12.2015 zodpovedá
štát na základe ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákon o zodpovednosti za škodu, nakoľko sa jedná
o jedno z rozhodnutí, ktoré spôsobujú obmedzenie, resp. iné pozbavenie osobnej slobody účastníka

konania.
Zákon o zodpovednosti za škodu nemožno vykladať príliš formalisticky, je potrebné sa zamerať práve
na jeho účel, a teda náhradu škody, ktorú spôsobil štát (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Totižto „ ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo

zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale
je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii“ (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
Je nepochybné, že rozhodnutím o zaistení žalobcu vznikla nemajetková ujma. Rozhodnutie o zaistení
je svojou povahou a charakterom najbližšie rozhodnutiu o zatknutí a možno ho tiež charakterizovať

ako iné pozbavenie osobnej slobody podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s § 7 zákona o
zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie o zaistení rovnako ako všetky zásahy podľa § 3 ods. 1 písm. b)
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobuje obmedzenie resp. pozbavenie osobnej slobody. Poukazuje
na skutočnosť, že zaistenie cudzinca je zásahom do práv podľa čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorý je tolerovateľný len vtedy, ak

spĺňa podmienky podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) tohto dohovoru. Ak je rozhodnutie o zaistení nezákonné,
resp. v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, tak má ten voči komu bolo toto rozhodnutie vykonané
nielen zákonné právo, ale aj právo na náhradu škody v zmysle ustanovenia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Je
zrejmé, že ustanovenie § 7 zákona o zodpovednosti za škodu priamo reaguje na terminológiu dohovoru
a používa ju. Je toho názoru, že rozhodnutie o zaistení spadá pod ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) v

spojení s § 7 zákona o zodpovednosti za škodu.
Podľa ustanovenia § 7 zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody má ten, na kom
bolo iné pozbavenie osobnej slobody vykonané. V predmetnom prípade bolo nezákonné rozhodnutie o
zaistení vykonané proti žalobcovi.

Podľa ustanovenia § 7 zákona o zodpovednosti za škodu možno právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o zaistení uplatniť len vtedy, ak bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Nezákonné pozbavenie
osobnej slobody rozhodnutím o zaistení bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
4Sp 1/2016-56 zo dňa 15.1.2016, v ktorom Krajský súd v Bratislave deklaroval, že došlo k významným

procesným pochybeniam majúcich vplyv na práva navrhovateľa a súčasne nebolo odôvodnené splnenie
podmienok zaistenia podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu sa právo na náhradu škody premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, avšak ak je podmienkou uplatnenia práva
zrušenie právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým

bolo zrušené právoplatné rozhodnutie. Nakoľko zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
4Sp 1/2016-56 bol vydaný dňa 15.1.2016, je zrejmé, že právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutím o zaistení sa nemôže premlčať skôr ako 15.1.2019. Je tiež faktom, že počas
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody/nemajetkovej ujmy premlčacia lehota neplynie(ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu). V tejto súvislosti uvádza, že dňa 23.1.2018
bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody a vybavenie tejto žiadosti bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 23.2.2018.

Rozhodnutie o zaistení bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp
1/2016-56 zo dňa 15.1.2016 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. e) a d) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok.
Žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej
výške 10.927,65 eur (927,65 eur ako minimálnu nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku pozbavenia

žalobcu osobnej slobody a 10.000,- eur ako navýšenie minimálnej nemajetkovej ujmy v súvislosti s
ďalšími okolnosťami, na ktoré je pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade potrebné
prihliadať), pričom túto výšku finančnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku
rozhodnutia o zaistení, odôvodňuje nasledujúcimi skutočnosťami:
- pozbavenie osobnej slobody,
- osoba žalobcu,

- podmienky v zariadení pre zaistenie cudzincov,
- excesívny a šikanózny postup správneho orgánu.
Ujma spôsobená žalobcovi bola tak významná, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie a spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak (ustanovenie
§ 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu). Je tomu tak preto, že ujma bola spôsobená žalobcovi

rozhodnutím o zaistení, teda obmedzením, resp. odňatím osobnej slobody.
Rozhodnutím o zaistení bolo významným spôsobom zasiahnuté do práva žalobcu na osobnú slobodu,
ako jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Žalobca bol zaistený na základe nezákonného
rozhodnutia o zaistení 32 dní. Poukazuje na fakt, že žalobca bol zaistený v období Vianoc. Rozhodnutie
bolo vydané v chaotickom konaní, pričom postup správneho orgánu proti žalobcovi sa javí ako šikanózny

(3 zaistenia na území Slovenskej republiky z toho 2 nezákonné). S ohľadom na vyššie uvedené je toho
názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie.
Je toho názoru, že obmedzenie práva na osobnú slobodu žalobcu rozhodnutím o zaistení nadobudlo
takúintenzitu,žesajednáužopozbavenieosobnejslobody.Rozhodnutieozaistenížalobcubolovydané
a doručené žalobcovi dňa 15.12.2015, pričom rozhodnutie o zaistení bolo zrušené pre nezákonnosť

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 15.1.2016. Od 15.12.2015 do 15.1.2016 - t. j. 32 dní - bol
žalobca zaistený, pozbavený svojej osobnej slobody a nachádzal sa v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov.
Zákon o zodpovednosti za škodu v aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého
by bolo možné oceniť pozbavenie či obmedzenie osobnej slobody. Zákon o zodpovednosti za škodu

v znení účinnom pred 1. januárom 2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sa
uvádzalo: „Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody."
Domnieva sa, že takto určený vzorec možno stále považovať za primeraný a vhodný prostriedok na

vyčíslenie primeranej hodnoty finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pozbavením
osobnej slobody v závislosti od dĺžky jeho trvania. Je toho názoru, že tento vzorec možno aplikovať aj
na nemajetkovú ujmu súvisiacu s pozbavením osobnej slobody v dôsledku nezákonného rozhodnutia
či nesprávneho úradného postupu. Je si vedomý možnej námietky, ktorá sa v súvislosti s aplikáciou
predmetného vzorca môže vyskytnúť, a to, že ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škody

v znení účinnom do 31.decembra 2012 nemožno aplikovať, keďže predmetná právna úprava nie je už
platná ani účinná. Súčasne však dodáva, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd prizná a
spôsob jej výpočtu sú plne na úvahe súdu. Táto úvaha je však v zásade zákonom limitovaná svojou
maximálnou výšku, a to tak, že nemožno priznať viac, ako si žalobca uplatní a súčasne výška náhrady
nemajetkovej ujmy nemôže byť „vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými

trestnými činmi podľa osobitného predpisu" (ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu).
Napriek tomu však súdom určená výška nemajetkovej ujmy nemôže byť ani svojvoľná, neprimeraná
a nespravodlivá. Obmedzenie svojvôle v tomto smere znamená, že výška náhrady nemajetkovej ujmy
je rovnako závislá od konkrétnych okolností prípadu, ako aj od životnej úrovne v krajine. Zákon
o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31. decembra 2012 tieto skutočnosti reflektoval a

upravoval spôsob výpočtu primeranej minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej len samotným
pozbavením osobnej slobody, a to v závislosti od životnej úrovne krajiny (táto závislosť bola vyjadrená
ako „najmenej jedna tridsatina primeranej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnejslobody“). Domnieva sa preto, že predmetný vzorec možno naďalej považovať za primeraný, spravodlivý
a nie svojvoľný prostriedok výpočtu minimálnej hodnoty nemajetkovej ujmy v kontexte pozbavenia
osobnej slobody a hoci súd ho nemusí nevyhnutne zo zákona uplatniť, v rámci svojej voľnej úvahy ho

uplatniť, resp. zohľadniť môže, a to i napriek tomu, že už nie je predmetné ustanovenie účinné. Tento
vzorecvyjadrujeprostriedok,akýmsamožnovyhnúťexcesuprivyčísleníminimálnejvýškynemajetkovej
ujmy spôsobenej pozbavením osobnej slobody.
Súčasne poukazuje na fakt, že sa jedná o výpočet hodnoty nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
pozbavením, resp. obmedzením osobnej slobody v jej minimálnom rozsahu (ustanovenie § 17 ods.

4 zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31. decembra 2012). Vzorec reflektuje len
všeobecnú nemajetkovú ujmu, ktorá vždy vzniká osobám na území Slovenskej republiky vtedy, ak boli
nezákonne pozbavené osobnej slobody. Sám o sebe preto nezohľadňuje ďalšie osobitné okolnosti
prípadu. Tie je potrebné primerane zohľadniť nad rámec sumy vypočítanej predmetným vzorcom.
PriemernánominálnamesačnámzdazamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikydosiahlavroku
2014 výšku 858,- eur a v roku 2015 výšku 883,- eur. 1/30 z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v

hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2014 predstavuje 28,60 eur a v roku 2015 predstavuje 29,43
eur. Keďže žalobca bol pozbavený osobnej slobody v dôsledku rozhodnutia o zaistení 32 dní (z toho 17
dní v roku 2015 a 15 dní v roku 2016), celková nemajetková ujma na práve žalobcu na osobnú slobodu
by mala predstavovať minimálne 927,65 eur{(17x28,60)+(15x29,43)}.
Žalobca bol v čase vydania rozhodnutia o zaistení žiadateľom o azyl na územie Slovenskej republiky.

Pochádza z vojnou zmietaného mesta Aleppo v Sýrii. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku
sp. zn. 10SZa/8/2016 k tomuto uviedol nasledovné: „Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu
SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, v ktorom sa ústavný súd vyjadril, že veľká pravdepodobnosť udelenia
azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca,
by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. Navrhovateľ pochádza zo Sýrie a vzhľadom na

bezpečnostnú situáciu v krajine, kde prebieha už piatym rokom ozbrojený konflikt charakterizovaný
neselektívnym násilím a taktiež vzhľadom na mesto, z ktorého navrhovateľ pochádza (Aleppo), v ktorom
nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi armádou a rôznymi ozbrojenými povstaleckými skupinami,
je možné predpokladať, že navrhovateľovi bude poskytnutá v konaní o udelenie azylu niektorá z foriem
medzinárodnej ochrany..."

Zuvedenéhojezrejmé,žeNajvyššísúdSlovenskejrepublikyreflektujeaktuálnusituáciuvmesteAleppo,
z kade pochádza a uniká žalobca. Situácia v Sýrii a obzvlášť v meste Aleppo je natoľko vážna, že osoby
pochádzajúce z tohto mesta majú podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v
rozsudku sp. zn. 10SZa/8/2016 veľkú pravdepodobnosť udelenia azylu. Koniec koncov sám žalobca
požiadal o azyl dňa 5.1.2016, potom, čo mu bola poskytnutá náležitá právna pomoc.

Na základe uvedeného je toho názoru, že žalobca bol na území Slovenskej republiky v obzvlášť
zraniteľnom postavení cudzinca unikajúceho zo závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu (ohrozenie
života a zdravia) a nebol schopný sa samostatne a účinne právne brániť. V tejto súvislosti sa javí
nezákonné zaistenie žalobcu (najmä ak ide o opakované zaistenie) zo strany správneho orgánu ako
obzvlášť nežiaduce a neprimerane zasahujúce do jeho práv. Zdôrazňuje, že išlo o druhé zaistenie na

území Slovenskej republiky v priebehu relatívne krátkeho času. S ohľadom na miesto, z ktorého žalobca
utiekol ako aj s ohľadom na vysokú šancu udelenia azylu, ktorú u utečencov v obdobnom postavení
ako žalobca deklaroval Najvyšší súd Slovenskej republiky, možno dospieť k záveru, že rozhodnutie o
zaistení žalobcu bolo obzvlášť závažným a citeľným zásahom do jeho práv. Je toho názoru, že tieto
skutočnosti významným spôsobom ovplyvňujú aj nemajetkovú ujmu, ktorá bola žalobcovi rozhodnutím

o zaistení spôsobená.
Osobitnými skutočnosťami, na ktoré je pri vyčísľovaní nemajetkovej ujmy potrebné prihliadať, sú
podmienky zaistenia. Žalobca s ohľadom na každodenný stres a nátlak zo strany policajtov v zariadení
po celý čas zaistenia, ako aj s ohľadom na celkové podmienky zaistenia trpel nespavosťou a nočnými
morami, ktoré ho trápili ešte dlhý čas po jeho prepustení. Žalobca veľmi negatívne vnímal uzavretý režim

uplatňovaný v zariadení pre pobyt cudzincov, podľa ktorého bol nútený sa počas celého pobytu v zaistení
zdržiavaťvýlučnenajednomposchodí,vjednejbudove,výnimkupredstavovaloibastravovanievjedálni.
Zariadenie s odkazom na kapacitné dôvody neumožňovalo zaisteným tzv. „vychádzky“, napriek tomu,
že na to mali nárok. Žalobca strávil v podstate celý čas svojho nezákonného zaistenia v jednej budove s
minimálnymkontaktomsblízkymiosobami,sobmedzenýmimožnosťamivychádzok(obzvlášťvzimných

mesiacoch) a bez možnosti prístupu k rôznym voľno-časovým aktivitám, čo bolo veľmi frustrujúce a
negatívne vplývajúce na psychiku žalobcu. V zaistení bola tiež poskytovaná nedostatočná zdravotná
starostlivosť. Žalobca tiež negatívne vnímal významné obmedzenie súkromia, keď mu nebol umožnený
súkromný prístup na internet či k jeho vlastnému mobilnému telefónu, podrobne boli kontrolované ajlistové či poštové zásielky. Žalobca ako i iní zaistení boli povinní nosiť v zariadení uniformu. Keďže
žalobca mal k dispozícii len jednu uniformu, ktorej pranie zabezpečovalo zariadenie len raz za dva
týždne. Žalobca ako aj ostatní zaistení nemohli nosiť pevnú obuv, a to z dôvodu „bezpečnostných

opatrení“, aby sa zabránilo prípadnému úteku zo zariadenia.
Aj správanie policajtov v zariadení nebolo adekvátne ich postaveniu. Mnohí nevedeli komunikovať v
inom ako slovenskom jazyku, pričom žalobca ako aj iní zaistení neovládali slovenský jazyk. Policajti
sa správali neprimerane, nerešpektujúc práva žalobcu. Žalobca sa stretol s vulgárnymi nadávkami zo
strany policajtov či vyhrážkami.

Zhrňujúcvyššieuvedenémožnokonštatovať,žepobytvzaisteníbolprežalobcunepríjemnýastresujúci.
Upozorňuje tiež na fakt, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza v zraniteľnom postavení
cudzinca, ktorý zo závažných dôvodov (z dôvodu prebiehajúcej občianskej vojny) uniká z krajiny svojho
pôvodu. Pobyt žalobcu v zaistení a celkové podmienky zaistenia nezodpovedali jeho vyššie uvedenému
postaveniu. Obmedzená sloboda, celkové podmienky zariadenia a k tomu ešte aj povinné uniformy
vzbudzovaliužalobcupocit,ženiejenaúzemíSlovenskejrepublikycudzincomvzraniteľnompostavení,

ale skôr odsúdeným za spáchaný trestný čin.
Vyššie uvedené skutočnosti sú o to vážnejšie, že k nim dochádzalo počas zaistenia navrhovateľa v
období sviatkov.
Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť celkový postup správnych orgánov vo
vzťahu k žalobcovi. Žalobca bol na území Slovenskej republiky zaistený celkovo 3x a z toho 2x

nezákonne. Je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení bolo výsledkom nezákonného procesu, ako uvádza aj
Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 4Sp 1/2016-56: „Z uvedeného je zrejmé že odporca najskôr
navrhovateľa vypočul a následne mu oznámil, že je voči nemu vedené konanie o jeho zaistení ... Teda
navrhovateľovi neoznámil začatie konanie o jeho zaistení. Takýmto postupom odporca porušil ust. § 18
ods. 3 správneho poriadku, nakoľko vo veci zaistenia navrhovateľa konal bez začatia konania a bez

oznámenia začatia takéhoto konania navrhovateľovi.“
Žalobca bol opakovane nezákonne prezaisťovaný bez toho, aby sa vôbec dostal na slobodu.
Zamestnanci správneho orgánu ho vždy čakali pred Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, kde ho po prepustení okamžite predviedli a začali proti nemu ďalšie konanie o zaistení.
Rozhodnutie o zaistení (vo vzťahu ku ktorému si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy) trpí

aj ďalšími vadami. Správny orgán, napriek tomu, že žalobcu zaisťoval opakovane - už druhý krát, v
rozhodnutí o zaistení vôbec nevyhodnotil splnenie základnej podmienky zaistenia cudzinca - existenciu
rizikaútekuasúčasneanineuviedol,ktoréúkonyjeprivýkonerozhodnutiaoadministratívnomvyhostení
žalobcu potrebné vykonať.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení je nezákonné a excesívne. Proti

žalobcovi bolo bezprostredne po sebe vykonaných viacero nezákonných zaistení, čo sa javí ako
šikanózne správanie/postup správneho orgánu, ktorý sa bez zákonných dôvodov opakovane snažil
o udržanie žalobcu v zaistení. Takýto postup správneho orgánu proti osobe v postavení žalobcu je
neakceptovateľný, ponižujúci a zvyšuje ujmu, ktorá bola žalobcovi spôsobená, nakoľko predstavuje
významný zásah do psychickej integrity človeka a spôsobuje značný stres a psychickú nepohodu.

Žalobca si uplatňuje voči žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.927,65 eur, z čoho 927,65
eur predstavuje minimálnu náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody a 10.000,-
eur predstavuje navýšenie minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu je daná už

z povahy veci, keďže v prípade, ak by žalobca nebol zaistený, nebol by pozbavený osobnej slobody,
nemusel by sa nútene nachádzať v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a nedošlo by
k vzniku nemajetkovej ujmy.
K argumentom žalovanej obsiahnutým v listine „Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody -
odpoveď“ zo dňa 20.02.2018, ktorým žalovaná v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

odmietla uspokojiť nárok žalobcu uvádza, že žalovaná dospela k záveru, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, doručená žalovanej dňa 23.1.2018, je opakovaná.
S týmto právnym názorom žalovanej sa nemožno stotožniť.
Ako správne uvádza žalovaná, a nepopiera to ani žalobca, proti žalobcovi vydal správny orgán spolu
tri rozhodnutia o zaistení - rozhodnutie č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 19.10.2015, rozhodnutie

č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015 a rozhodnutie č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa
16.01.2016. Je tiež faktom, že prvé rozhodnutie stratilo účinnosť, nakoľko odpadol účel zaistenia, druhé
nasledujúce rozhodnutie o zaistení bolo zrušené ako nezákonné - ide o rozhodnutie o zaistení v tomtokonaní (kde si žalobca uplatňuje škodu za zaistenie od 15.12.2015 do 15.01.2016), tretie rozhodnutie o
zaistení bolo tiež zrušené ako nezákonné (išlo o zaistenie od 16.01.2016).
Je zrejmé, že ide o tri samostatné rozhodnutia, z ktorých dve boli zrušené ako nezákonné. Každé z

týchto dvoch nezákonných rozhodnutí spôsobovalo zaistenie žalobcu v inom období. Preto si žalobca
uplatnil dva samostatné nároky. Je zjavné, že ide o súvisiace, ale nie totožné nároky. Preto argumentácia
žalovanej neobstojí.
Žalobcovi bola v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zaistení (ktorého nezákonnosť bola potvrdená v
zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp 1/2016-56 zo dňa 15.01.2016) spôsobená

nemajetková ujma vo výške 10.927,65 EUR (z čoho 927,65 EUR predstavuje minimálnu nemajetkovú
ujmu spôsobenú pozbavením, resp. obmedzením osobnej slobody a 10.000,-eur predstavuje navýšenie
tejto minimálnej nemajetkovej ujmy o konkrétne okolnosti prípadu) a žalovaná v zastúpení Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky neuspokojila nárok žalobcu na náhradu škody. Žalobca si preto pred súdom
uplatňuje nielen túto čiastku (nemajetkovú umu), ale aj úrok z omeškania nárokovanej čiastky vo výške
5% (podľa ustanovenia § 16 ods. 4 v spojení s ustanovením § 25 zákona o zodpovednosti za škodu

v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a v spojení s
ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka) od 23.2.2018, kedy bola odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu
na náhradu škody - nemajetkovej ujmy doručená jeho právnemu zástupcovi.

8. Podaním doručeným súdu dňa 10.6.2019 (čl. 99 - čl. 103 spisu) sa žalovaný vyjadril k žalobe
doručenej súdu dňa 6.4.2018, uviedol, že k prvému predpokladu vzniku nároku na náhradu škody
uvádza, že predpokladom existencie prvého dôvodu vzniku nároku na náhradu škody je zrušenie
rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti, pričom v prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie nezrušil ako nezákonné, ale nestotožnil sa s názorom správneho orgánu o

existenciipredpokladovnazaistenieaadministratívnevyhosteniežalobcu,tedasúdmalzato,ževydané
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol v zmysle readmisnej dohody prevzatý z
územia Českej republiky z dôvodu jeho neoprávneného pobytu a na základe protokolu o vyhostení,
pričom na územie Slovenskej republiky mal vstúpiť nelegálne z územia Rakúskej republiky.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. „Právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba
uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.“
I keď ustanovenia § 8 sa viaže na uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby, kancelária ministra
vnútra Slovenskej republiky má za to, že na tento prípad možno použiť citované ustanovenie § 8 ods. 6
písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a to z dôvodu, že žalobca nevstúpil na územie Slovenskej republiky

legálnym spôsobom.
Nelegálna migrácia znamená neoprávnené prekročenie hranice krajiny bez platných cestovných
dokladov, víz a povolenia na pobyt, alebo neoprávnené zotrvávanie na území krajiny po skončení
platnosti dokladov, víz alebo povolenia na pobyt.
Konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného, vedomého protiprávneho konania. V

prípade, že by bol pricestoval na územie Slovenskej republiky legálne, nebolo by ani konanie o zaistení
začaté. Ako vyplýva z príloh k žalobe, žalobca mal nelegálne prechádzať krajinami Európy za pomoci
prevádzačov. Z uvedeného dôvodu má za to, že zo zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko
si samotné konanie o zaistení zavinil žalobca sám svojím protiprávnym konaním.
Zároveň si dovoľuje dodať, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. nie je odškodňovanie

nelegálnych migrantov, teda osôb, ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého protiprávneho konania
privodili správne konanie.
Vo veci taktiež uvádza, že Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako odvolací orgán, rozhodoval teda o
riadnomopravnomprostriedku.VtomtoprípadeKrajskýsúdvBratislavetedanepreskúmavalzákonnosť
už právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. cit.: ,,Ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatnéhorozhodnutia na to príslušným orgánom. Táto podmienka však v tomto prípade splnená nebola.
Rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo preskúmané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v
Bratislave. Predmetné rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť.

V tejto súvislosti poukazuje na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 159/2012 z
03.07.2012, cit: „Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa
ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných
prostriedkov.“ Zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. jasne vyplýva, že v dôsledku zrušeného
rozhodnutia musí súčasne aj poškodenému vzniknúť škoda, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia

uplatnenie náhrady škody prichádza do úvahy len za podmienky, že v dôsledku takto zrušeného či
zmeneného právoplatného rozhodnutia došlo zároveň aj k vzniku škody (viď cit: „....možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo...“), čo však nie je tento prípad.
V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení žalobcovi odvolacím orgánom, žalobcovi žiadna škoda
nevznikla.
Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody vo výške 927,65 eur

vypočítanú podľa vzorca, ktorý bol upravený v zákone č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012.
Tieto ustanovenia v súčasnosti nie sú platné a účinné a v žiadnom prípade ich nemožno uplatniť ani
na situáciu, ktorá vznikla niekoľko rokov po skončení ich platnosti a účinnosti. Výšku požadovanej
nemajetkovej ujmy považuje v celom rozsahu za nepreukázanú.
Žalobca sa taktiež domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur. Žalobca svoje nároky

odvodzuje výlučne od rozhodnutia o zaistení, ktoré má podľa jeho názoru znaky svojvôle a bolo podľa
názoru žalobcu vydané v rozpore so zákonom. Žalobný návrh neobsahuje žiadne vysvetlenie, prečo
práve suma 10.000,- eur by mala byť žalobcovi priznaná ako nemajetková ujma, žalobca nepreukázal
taký zásah do svojich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy.
Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. sa týka práva

na náhradu škody, nie však náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to požaduje navrhovateľ vo svojom
žalobnom návrhu.
Z obsahu a účelu zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi náhradou škody
a náhradou nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu sú aj v texte predmetného zákona použité rôzne pojmy
odlišujúce nárok na náhradu škody od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalovaný tu poukazuje na analógiu obsiahnutú v Občianskom zákonníku: „Treba mať na zreteli to, že
režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú
na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu
škody(natomničnemeníanizákonč.514/2003Z.z.,ktorýpredpokladá,žepriodškodňovanípodľajeho

ustanovení môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú
ujmu). Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a
obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy,
ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je

právomajetkovejpovahy,ktorémôžepatriťtakfyzickejakoajprávnickejosobeanemáabsolútnu,alelen
relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou
škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba
z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať.
Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda

predstavujúdvecelkomsamostatnépráva,ktorésúpodmienenérôznousférouochranyzabezpečovanej
Občianskym zákonníkom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 176/2012 zo dňa
26.09.2013).
Žalovaný má za to, že tak ako v prípade Občianskeho zákonníka, tak aj zákon 514/2003 Z. z. dôrazne
rozlišuje nárok na náhradu skutočnej škody (napr. náhrada trov právneho zastúpenia), a nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, kde dôkazné bremeno leží na žalobcovi, pričom posudzovanie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až po tom, čo súd ustáli, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je teda
subsidiárnym nárokom a prichádza do úvahy až po tom, ak je bezpečne a jednoznačne preukázané, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a prečo.

Právny zástupca žalobcu síce opiera svoj žalobný návrh o zákon č. 514/2003 Z. z., avšak k žalobnému
návrhu na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz vo vzťahu k žalobcovi, ktorý by
preukazoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež vo vzťahu k údajnejnemajetkovej ujme sa nijako nevyjadril k písmenám a) až d) § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a tiež
nepredložil k ustanoveniu § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. žiaden dôkaz vo vzťahu k žalobcovi.
Zo zápisnice o podaní vysvetlenia žalobcu vyplýva, že žalobca nemal na území Slovenskej republiky

pred jeho protiprávnym vstupom udelený žiadny druh pobytu, a nikdy na území Slovenskej republiky
nebol zamestnaný.
Ďalej žalovaný uvádza, že všetky konania ohľadom jeho neoprávneného vstupu a pobytu na území
Slovenskej republiky boli voči žalobcovi začaté a vedené zákonným spôsobom. Právo na azyl žalobcovi
upreté nebolo, nakoľko jeho žiadosť o azyl bola prijatá a riešená príslušným orgánom. Žalobca sa

vyjadril, že nemá dostatok finančných prostriedkov potrebných na pobyt na území Slovenskej republiky
a v členských štátoch Európskej únie. Taktiež uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky a v
členských krajinách Európskej únie zabezpečené ubytovanie ani vybavené zamestnanie. Uvedené
skutočnosti boli pred jeho zaistením posudzované z dôvodu možného uloženia povinnosti hlásenia
pobytu alebo uloženia peňažnej záruky bez obmedzenia osobnej slobody podľa ustanovenia § 89
zákonač.404/2011Z.z.opobytecudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníniektorých

predpisov.
Žalovaný si tiež dovoľuje poznamenať, že v priebehu azylového konania sa každému žiadateľovi o
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie alebo
stravné, základné hygienické potreby a iné veci, ktoré nevyhnutne potrebuje na prežitie. Zároveň
sa takémuto žiadateľovi počas pobytu v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku poskytuje

vreckové a počas pobytu v pobytovom tábore môže žiadateľ navštevovať kurz slovenského jazyka,
pričom výdavky s tým spojené uhrádza žalovaný. Finančné náklady súvisiace s jeho pobytom na
území Slovenskej republiky zatiaľ znášal len štát, a vzhľadom na možné uplatnenie nariadenia Rady
(ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (Ú. v.

EÚ L 050, 25.2.2003) voči navrhovateľovi, je tu reálny predpoklad, že Slovenská republika bude aj v
budúcnosti znášať aj naďalej finančné náklady súvisiace s jej pobytom na území Slovenskej republiky.
Preto považuje žalobný návrh právneho zástupcu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy v prípade jeho
klienta v plnej miere za neopodstatnený.
S poukazom na vyššie uvedené je evidentné, že žalobca žil (a je reálny predpoklad, že ak bude

na základe tzv. „Dublinského dohovoru“ vrátený späť na územie Slovenskej republiky ako žiadateľ o
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany aj naďalej bude žiť) na trovy žalovaného.
Na základe vyššie uvedených skutočností možno podľa žalovaného konštatovať, že žalobcovi nemohla
vzniknúť akákoľvek majetková alebo nemajetková ujma a jeho návrh podaný podľa § 17 zákona č.
514/2003 Z. z. je nedôvodný.

Záverom podotýka, že právny zástupca žalobcu zastupuje rôznych cudzincov v konaniach o náhradu
škody, pričom výpočet nemajetkovej ujmy je vo všetkých prípadoch založený na rovnakom základe
čo sa týka dĺžky zaistenia, a vždy je suma vypočítaná podľa vzorca zvýšená o sumu 10.000,- eur. Je
pozoruhodné, že každý cudzinec, ktorý sa domnieva, že bol daný jeho nárok na náhradu škody podľa
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., považuje svoju ujmu za rovnakú.

Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu škody je preukázanie vzniku škody, porušenia právnej
(zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a
vznikom škody. Náhrada nemajetkovej ujmy je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. viazaná na špecifické
podmienky a to:
- samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením,

- nie je možné ju uspokojiť inak a súčasne,
- preukázateľne došlo k závažnej ujme navrhovateľa a k následkom v jeho súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení.
Žiadne z vyššie uvedených zákonom predpokladaných následkov však podľa žalovaného nenastali a
žalobca ich ani nijakým spôsobom nepreukázal.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí,
že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, nevznikla by ani škoda. Je teda potrebné preukázať, či
nezákonné rozhodnutie bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že žalobcovi škoda vznikla.
Hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci sú:
a) nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
b) škoda,
c) príčinná súvislosť.Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Podľa žalovaného k naplneniu hmotnoprávnych
podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo a ani neboli žalobcom
preukázané.

Čo sa týka žalobcom uplatneného nároku na úrok z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy,
tento považuje za rozporný tak so zákonom, ako aj ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky.
V prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia
príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej
povinnosti. Uvedené vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012,

sp. zn. 6 Cdo 185/2011, podľa ktorého: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej
lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“
V prípade, ak nie je naplnený prvý ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, nie je možné
posudzovanie tretieho predpokladu.
Vzhľadom na uvedené má za to, že neboli naplnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a z tohto dôvodu je žalobný návrh v celom rozsahu nedôvodný, preto
navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

9. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaného (k obom žalobám) vyjadril podaním doručeným súdu dňa
4.7.2019 (čl. 110 - čl. 113 spisu) a uviedol, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu

vznikla v dôsledku nezákonného obmedzenia osobnej slobody v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písm.
b) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), teda titulom:
- zaistenia na základe rozhodnutia o zaistení č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015
(uplatňovaná nemajetková ujma vo výške 10.927,65 EUR);

- zaistenia na základe rozhodnutia o zaistení č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 16.01.2016
(uplatňovaná nemajetková ujma vo výške 12.207,25 EUR).
K nezákonnosti rozhodnutia o zaistení žalobcu a „podmienke skončenia konania“ uvádza, že žalovaná
vo svojich vyjadreniach uvádza, že „v prejednávanej veci ... napadnuté rozhodnutie nezrušil ako
nezákonné, ale nestotožnil sa s názorom správneho orgánu o existencii predpokladov na zaistenie

a administratívne vyhostenie žalobcu, teda súd mal za to, že vydané rozhodnutie je nedostatočne
odôvodnené.“
S týmto tvrdením žalovanej nemožno súhlasiť. Na tomto mieste považuje za potrebné upriamiť
pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 20/2009 zo dňa
30.05.2011: „Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však

možné konštatovať, že pod nezákonným sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky ... Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru,
ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia
musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z

dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu
jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“
V predmetnom prípade je zrušujúcim rozhodnutím rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Sza 8/2016 ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp 1/2016-56. Z týchto rozsudkov je
zrejmé,žepríslušnésúdypriposudzovanízákonnostipostupuaprávnehoposúdeniasprávnychorgánov

dospeli k záveru, že tieto sú v rozpore s právnou úpravou, a preto rozhodnutia správnych orgánov zrušili.
Inými slovami, rozhodnutia o zaistení žalobcu boli nepochybne zrušené pre nezákonnosť.
Na tomto mieste považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti
za škodu: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“
Súd, ktorý rozhoduje o nároku na náhradu škody je vždy nevyhnutne viazaný rozhodnutím, ktoré
zrušilo nezákonné rozhodnutie pre nezákonnosť. V konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím nemožno prehodnocovať závery takýchto zrušujúcich rozhodnutí, k čomu

napádažalovaná.Takútosnahužalovanejjepotrebnéodmietnuť.Keďžežalovanáneuvádzažiadnetaké
argumenty, ktoré by odôvodňovali odklon od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v predmetných otázkach, je toho názoru, že na tieto jej námietky nemožno prihliadať a je potrebné
konštatovať, že rozhodnutia o zaistení žalobcu boli zrušené príslušnými orgánmi pre nezákonnosť.Čo sa týka zavinenia žalobcu na zaistení, žalovaná sa vo svojich vyjadreniach odvoláva na ustanovenie
§ 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu s tým, že podľa jej názoru si žalobca zaistenie
spôsobil sám, a preto štát nenesie zodpovednosť za škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu v dôsledku

nezákonného zaistenia vznikla. S týmto tvrdením a právnym názorom žalovanej sa nestotožňuje. Podľa
ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), b) c) a d) zákona o zodpovednosti za škodu: „(1) Štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.“
Ustanovenie § 8 zákona o zodpovednosti za škodu je nazvané nasledujúcou rubrikou: „Rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe“
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aplikujúc najmä systematický výklad, je zrejmé, že ustanovenie § 8

ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu sa vzťahuje len na nároky na náhradu škody uplatnené
právnym titulom podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) zákona o zodpovednosti za škodu, teda na škodu
spôsobenúnezákonnýmrozhodnutímoväzbe,ochrannomopatreníalebotreste.Acontrariovyzdvihujúc
princíp legality platí, že výnimka podľa ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu
sa nevzťahuje na žiadny iný nárok na náhradu škody (podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), b) a d)

zákona o zodpovednosti za škodu).
Žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o zaistení - teda iným obmedzením osobnej slobody zákonom o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci výslovne neuvedeným - teda podľa ustanovenia
§ 3 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu. Ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona o

zodpovednosti za škodu preto nemožno na prípad žalobcu vzťahovať.
Argumentácia žalovanej o zavinení žalobcu však neobstojí ani materiálne. Žalovaná totiž zavinenie
žalobcu vyvodzuje z toho, že ten sa na území Slovenskej republiky nachádzal nelegálne v dôsledku
čoho musel byť nevyhnutne zaistený. Toto tvrdenie žalovanej však nemá oporu v právnom poriadku
Slovenskej republiky. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny právny predpis alebo

právna norma, ktorá by ako sankciu za nelegálny vstup na územie Slovenskej republiky ukladala trest
vo forme zaistenia. Vychádzajúc z ustanovenia § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. zákona o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je sankciou
za neoprávnený vstup na územie Slovenskej republiky administratívne vyhostenie. Podmienky zaistenia
cudzinca vymedzuje zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 (ak nejde o žiadateľa o azyl) a

v ustanovení § 88a (ak ide o žiadateľa o azyl). Platí, že cudzinca možno zaistiť len vtedy, ak sú
splnené podmienky v týchto ustanoveniach uvedené. Neoprávnený pobyt cudzinca na území Slovenskej
republiky však nie je sám o sebe dôvodom zaistenia. Zjednodušujúc vyššie uvedené (v súlade so
zákonom o pobyte cudzincov a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
zaistenia) platí, že nie každý, kto sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene môže byť aj

obmedzený na svojej osobnej slobode. Preto neobstojí argumentácia žalovanej, ak vyvodzuje zavinenie
žalobcu na svojom zaistení z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky nachádzal neoprávnene.
Nad rámec už uvedeného považuje za potrebné zdôrazniť nespornú skutočnosť, že žalobca v čase
zaistenia bol žiadateľom o azyl. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z. o
azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“): „Žiadateľ je do rozhodnutia

o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo
osobitný predpis neustanovuje inak...“
Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto ani nie je pravdou, že by sa žalobca v čase konania o jeho
žiadosti o azyl nachádzal na území Slovenskej republiky neoprávnene, ako to tvrdí žalovaná.
Kpodmienkeprávoplatnostinezákonnéhorozhodnutiauvádza,žežalovanátiežnamieta,žerozhodnutie

o zaistení bolo zrušené na základe podaného opravného prostriedku, preto žalovanej nemohla vzniknúť
zodpovednosť za škodu a nemajetkovú ujmu.
Natomtomiestepovažujezapotrebnéuviesť,žežalobcasineuplatňujesvojnárokakonároknanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 5 a
nasl. zákona o zodpovednosti za škodu, ale titulom nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) v

spojení s § 7 zákona o zodpovednosti za škodu a uplatňujúc priamo vykonateľné a explicitne zakotvené
právo na kompenzáciu podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Preto sa žalovanou citované obmedzenia podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti
za škodu na prípad žalovanej nevzťahujú.Nad rámec vyššie uvedeného považuje za potrebné poukázať na účelovosť argumentácie žalovanej,
ktorá sa snaží zbaviť svojej zodpovednosti spôsobom v rozpore so základnými princípmi morálky
a slušnosti. Žalovaná vyzýva súd prvej inštancie na aplikáciu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o

zodpovednosti za škodu, ale pritom úmyselne opomína ustanovenie § 6 ods. 3 zákona o zodpovednosti
za škodu, podľa ktorého: „Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez
ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie
bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné
rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť

aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.“
Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, žalovaná okrem iného spochybňuje aj žalobcom uplatnenú výšku
finančnej náhrady uplatnenej nemajetkovej ujmy, ako aj samotný právny dôvod uplatňovania finančnej
náhrady nemajetkovej ujmy. S tvrdeniami žalovanej nesúhlasí. Zákon o zodpovednosti za škodu priamo
identifikuje, čo si ako náhradu škody môže žalobca uplatňovať, a to v ustanovení §17, pričom z
ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti za škodu vyplýva nárok na finančnú náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorý si uplatňuje žalobca.
Je potrebné uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva pri výklade čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vchádza z predpokladu, že nezákonná ujma na tak
zásadnom práve, ako je právo na osobnú slobodu, je vždy tak zásadná, že v zásade vyžaduje primerané
finančné odškodnenie. Výnimku predstavuje situácia, ak štát dobrovoľne poskytne osobe inú formu

satisfakcie,atájevovzťahukvzniknutejujmeadekvátna.Vtomtoprípadepovažuježalobcazapotrebné
zdôrazniť, že žalovaná sa mu žiadnym spôsobom neospravedlnila, neposkytla mu ani inú náhradu
vzniknutej nemajetkovej ujmy, a to ani po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Prístup žalovanej k žalobcovi a k jeho nároku tak v predsúdnom konaní ako aj vo vyjadrení
žalovanejjeskôrvýsmechomprincípomprávnehoštátu,urážanímžalobcuakoprevzatímzodpovednosti

za vlastné protizákonné konanie. Takéhoto charakteru je aj argumentácia žalovanej spočívajúca v tom,
že vyčíta žalobcovi práva, ktoré mu priznáva zákon o azyle či medzinárodné dohovory. Prípadne mu
vyčíta nároky, ktoré mu budú patriť ako osobe, ktorej bol udelený azyl, teda z dôvodu, že ušiel z krajiny, v
ktorej mu bol priamo ohrozený jeho život a zdravie. Považuje za potrebné zdôrazniť, že poberanie dávky,
príspevku alebo iného plnenia od štátu ešte štátu neumožňuje ho beztrestne nezákonne obmedzovať

na osobnej slobode a ani ho nezbavuje zodpovednosti za náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorú
svojim nezákonným konaním (obmedzením slobody) spôsobil. Opačný prístup je charakteristický pre
totalitné štáty, nie pre právny štát, ktorým Slovenská republika v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky má byť.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, že žalovaná žiadnym spôsobom mimosúdne neodškodnila žalobcu

(ani formou ospravedlnenia) a zohľadňujúc fakt, že nezákonným zaistením došlo k zásahu do jedného z
najdôležitejších práv fyzickej osoby - práva na osobnú slobodu, je žalobca toho názoru, že je daný jeho
nárok na finančnú náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy.
Žalobca v žalobách jednoznačne vysvetlil svoj postup, ako vyčísľoval svoj nárok. Zohľadňoval pri tom
fakt, že priznanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy je výlučne na úvahe konajúceho súdu pričom

zákon o zodpovednosti za škodu v ustanovení § 17 ods. 3 len demonštratívne vymenúva okolnosti,
na ktoré by súd mal prihliadať pri určovaní tejto náhrady. Žalobca špecifikoval, ktoré okolnosti, v akej
miere a z akého dôvodu žiada zohľadniť a koľko považuje za primeranú náhradu. Žalobca vždy označuje
listinné dôkazy, ktoré navrhuje vykonať a tie aj priložil k žalobe. Je toho názoru, že nemajetková ujma
bola náležite odôvodnené, preukázaná a vyčíslená.

Čo sa týka príčinnej súvislosti, je toho názoru, že príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou
uplatňovanou žalobcom a nezákonným zaistením je jednoznačne daná, čo vyplýva aj z dôkazov
predložených žalobcom. Je totiž nesporným faktom, že obmedzenie osobnej slobody (čo je dôvodom
vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu), bolo vykonané na základe rozhodnutia o zaistení (čo nesporuje ani
žalovaná).

K uplatnenému úroku z omeškania uplatnenej nemajetkovej ujmy uvádza, že argumentáciu žalovanej je
potrebné odmietnuť ako účelovú a nesprávnu. Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti
za škodu: „Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo

jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebouplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.“
Z ustanovenia § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu jednoznačne vyplýva, že žalovaná

sa do omeškania vo vzťahu k uplatnenému nároku dostáva už dňom doručenia oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody. Úrok z omeškania má sankčný charakter vo vzťahu k žalovanej, že
neuspokojila nárok žalobcu pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody spôsobenej štátom.
Iba výnimočne, v odôvodnených prípadoch, môže súd určiť začiatok plynutia lehoty omeškania neskôr.
Žiadne výnimočné dôvody v tomto konaní neboli identifikované.

Na prípad žalobcu nemožno aplikovať ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo 185/2011 zo dňa 14.3.2012, keďže toto rozhodnutie sa vzťahuje na výklad zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.
Na prípad žalobcu sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2013 (v znení novely zákona č.

412/2012 Z. z.).

10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním doručeným dňa 23.9.2019 (čl. 127 až čl. 128
spisu) a uviedol, že žalovaný sa naďalej v plnej miere pridržiava svojich predchádzajúcich písomných
vyjadrení. Čo sa týka konania žalobcu, poukazuje na to, že žalobca si bol vedomý, že na územie

Slovenskej republiky vstúpil ilegálne, pričom nemal záujem požiadať o azyl, nakoľko sa snažil dostať do
iných krajín Európskej únie. V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca si mal a musel byť vedomý,
že ilegálny vstup na územie akéhokoľvek štátu Európskej únie môže mať za následok sankcie podľa
legislatívy príslušného štátu. Zároveň podotýka, že žalobca na území Slovenskej republiky nežiadal o
azyl ihneď po jeho zaistení. Uvedené konanie žalobcu považuje žalovaná za účelové.

Dňa 15.12.2015 po prepustení žalobcu z ÚPZC Medveďov bol následne predvedený na správny orgán,
kde bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia a následne bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení
v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1, písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. vedené pod č.p.: O.-I.-K.-XXX-
XX/XXXX, ktorým bolo žalobcu potrebné zaistiť na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia
z územia Slovenskej republiky, ktoré vydal správny orgán pod č.p.: O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. dňa

19.10.2015. Proti tomuto rozhodnutiu o zaistení žalobca podal dňa 22.12.2015 opravný prostriedok.
Dňa 15.1.2016 vydal Krajský súd Bratislava pod spisovou značkou 4Sp/1/2016-56 Rozsudok v mene
Slovenskej republiky, kde predmetné rozhodnutie o zaistení vedené pod č.p.: O.-I.-K.-XXX-XX/XXXX zo
dňa 15.12.2015 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Taktiež Krajský súd Bratislava nariadil bezodkladné
prepustenie žalobcu zo zaistenia. Žalobca až dňa 5.1.2016 počas zaistenia v ÚPZC Medveďov požiadal

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (č.p.: O.-I.-K.- XX-XXX/XXXX-Q.).
Dňa 15.1.2016 po prepustení žalobcu z ÚPZC Medveďov bol následne predvedený na správny orgán,
kde bola s menovaným spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia a následne bolo žalobcovi vydané
rozhodnutie o zaistení v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1, písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. vedené
pod č.p.: O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 16.1.2016, kedy bolo žalobcu potrebné zaistiť na účel zistenia

tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo
možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Proti tomuto rozhodnutiu o zaistení žalobca podal
dňa 26.1.2016 opravný prostriedok. Dňa 15.2.2016 vydal Krajský súd Bratislava pod spisovou značkou
9Sp/11/2016-71 rozsudok v mene Slovenskej republiky, kde predmetné rozhodnutie o zaistení vedené
pod č.p.: O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 16.1.2016 potvrdil.

Dňa 8.3.2016 bolo na Krajský súd Bratislava doručené odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
spisová značka 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.2.2016.
Dňa 30.3.2016 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok, ktorým zmenil rozsudok Krajského
súdu Bratislava pod spisovou značkou 9Sp/11/2016-71 tak, že zrušil rozhodnutie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Dňa 30.3.2016 bol menovaný cudzinec prepustený zo zaistenia z ÚPZC Medveďov na základe rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
S poukazom na uvedené má žalovaný za to, že konanie o zaistení žalobcu bolo začaté výlučne v
dôsledku jeho vlastného, vedomého protiprávneho konania. V prípade, že by prichádzal žalobca na
územie Slovenskej republiky legálne a bez falošného preukazu, nebolo by ani konanie o zaistení začaté.

Z uvedeného dôvodu žalobcovi zo zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko si samotné
konanie o zaistení zavinil sám, svojím protiprávnym konaním.
Záverom žalovaný poukazuje na nesprávne a neodôvodnené tvrdenia žalobcu, podľa ktorých mal
žalovaný znevažovať práva žalobcu alebo mu vyčítať práva, na ktoré má ako účastník konania oudelenieazylunárok.Žalobcasiúčelovovykladátietotvrdeniažalovaného,bezoporyvtom,čožalovaný
naozaj tvrdil. Žalovaný vo svojich vyjadreniach len poukázal na rôzne práva a nároky, ktoré žalobca
ako účastník azylového konania má. Žalovaný počas celého konania postupoval podľa ustanovení

príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom žalobcovi zabezpečil aj všetky z týchto
predpisov vyplývajúce práva. Na základe uvedeného má za to, že podaná žaloba je v celom rozsahu
nedôvodná a nie je možné jej vyhovieť.

11. Zástupca žalobcu pred súdom dňa 5.2.2020 ( Zápisnica čl. 148 - čl. 152 spisu) uviedol, že sa

pridržiava návrhov a argumentácie obsiahnutej v oboch žalobách. Uplatňuje si v tomto konaní sumu
23.134,90 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.207,25 eura od 23.2.2017
do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 10.927,65 eura od 23.2.2018 do zaplatenia.
Je toho názoru, že na celú uplatnenú nemajetkovú ujmu je potrebné nahliadať ako na ujmu ktorej nárok
vyplýva z čl. 5 Dohovoru.

12. Žalobca pred súdom dňa 5.2.2020 uviedol, že pochádza zo Sýrie, študoval na univerzite keď došlo
k povstaniam, tieto povstania boli mierové a ich úlohou bolo ukončiť roky trvajúcu tyraniu v krajine,
ktorá upierala občanom ich základné práva. Avšak bolo odpovedané tak ako sa očakávalo, násilím,
prenasledovanímatýranímvočiprotestujúcim.Sámtozažilpredtýmnežbolnútenýzkrajinyodísť,abysi
zachránil svoj vlastný život. Keďže bol súčasťou protestov proti vláde, nemohol dostať sýrsky pas, ktorý

je potrebný na cestovanie a na to, aby človek mohol bežným spôsobom prekročiť hranice. Prvé cestovné
doklady, ktoré dostal v živote boli vydané slovenskou vládou na základe jeho chráneného statusu. Má
troch bratov, ktorí museli tiež z krajiny utiecť v rôznych časových obdobiach, avšak oni mali šťastie, že
pasy získali pred povstaním. Použili svoje pasy na to, aby získali potrebné povolenia a cestovali. Jeden
z nich je momentálne vo Švédsku, druhý je momentálne v USA. Posledný z bratov má status utečenca

v Nemecku. Ani jeden z nich si nemusel prejsť zadržaním a takým zaobchádzaním a ponížením ako si
musel prejsť on v tejto krajine.
Hneď po príchode na Slovensko ho zadržali na 164 dní čo je takmer 6 mesiacov, avšak žiada iba o
kompenzáciu za 107 dní, a to len preto, že si nebol vedomý možností, že môže namietať aj svoje prvé
zadržanie. Bolo to z dôvodu, že polícia ku všetkým prípadom pristupovala rovnako, bol obeťou tzv.

škatuľkovania v týchto procesoch, keďže v tom čase bol zvýšený počet ľudí, ktorí prekračovali hranice.
Polícia si nedala tú námahu aby všetkým vysvetlila aký bude postup a čo sa bude diať a keď pochopil
svoje práva a začal namietať dôvody svojho zadržania, polícia trvala na tom, že ho bude opakovane
zadržiavať,bezohľadunato,akédôkazyaleboúmyslypreukázalresp.predložil.Počaspostupovvrámci
zadržania mu bol poskytnutý arabský tlmočník, nevedel ani o možnosti výmeny tlmočníka, tento tlmočník

náhodne pochádzal z rovnakej krajiny ako on, avšak zhodou okolností mal opačné politické názory ako
on, táto osoba pre neho predstavovala rovnaké spôsoby, ktoré videl u sýrskej vlády, a podľa všetkého
polícia a tlmočník sa ponáhľali, tlmočník mu nevysvetlil, čo sa presne deje, len naozaj veľmi vágne
vysvetlil jednotlivé body rozhodnutia. Nie všetko čo sa stalo počas stretnutia s políciou je zaznamenané
na papieri, bolo mu povedaných veľa sugestívnych vecí, aby robil to čo chce polícia, nie to čo chce on, a

keďže mal na rukách putá a bol vlastne v starostlivosti polície, nebol žiadny spôsob ako by to preukázal
aj to čo nebolo zaznamenané. Polícia mu povedala, že či už zápisnicu podpíše alebo nie, je záväzná.
Polícia ani len nepredstierala, že bude rozhodovať nejaký čas v jeho prípade, len jednoducho prišli do
zariadenia, vypočuli ho, aby ušetrili čo najviac času. V skutočnosti tento výsluch dokonca absolvoval v
uniforme zariadenia. ,,Predstavte si aký to musí byť pocit, keď vyjdete z miestnosti s ďalším rozhodnutím

o zadržaním vrátite sa do rovnakej izby kde ste strávili predchádzajúce dva mesiace, nemáte na práci
vôbec nič a v skutočnosti práveže niekto s vami má svoje plány, pretože kontrolujú každú stránku vášho
života, kedy idete jesť, kedy idete do kúpeľne, na toaletu.“ Takto vyzeral jeho život 6 mesiacov počas
zadržania. Nemal žiadne spojenie s vonkajším svetom, okrem telefónnej búdky, ktorú mu poskytli v
zariadení, za ktorú sa platí, a keďže je cudzinec, nikoho tu nepoznal, musel za hovory platiť, mal k

dispozícii 5 eur, ktoré mohol využiť na telefonovanie a treba mať tiež na pamäti, že tento telefón používa
minimálne 40 ďalších ľudí. Čo sa týka televízie, ktorú mali k dispozícii, aj túto televíziu týchto 40 ľudí
zdieľalo spoločne. Títo ľudia sú minimálne 15tich národností a každý z nich chcel pozerať iný kanál a
preto sa polícia rozhodla, že oni budú kontrolovať televíziu a u nich bude ovládač tejto televízie. Počas
zadržania trpel akútnou bolesťou zuba, ale jediná zdravotná starostlivosť, ktorej sa mu dostalo bolo, že

by mu tento zub vytrhli, tak sa musel rozhodnúť, či si ho dám vytrhnúť alebo nie, jediné lieky, ktoré mu
boli dané, boli lieky proti bolesti, ktoré pri pravidelnom používaní poškodzujú žalúdok, takže si mohol
vybrať medzi bolesťou zuba a bolesťou brucha.Je človek, ktorý si veľmi váži slobodu a práva až do takej miery, že odišiel zo svojej krajiny, takže keď
bol zadržaný, tak za svoje práva bojoval, pretože v zariadení v Medveďove mal len veľmi málo týchto
práv, ktoré mohol využívať. Problémy nastali, keď sa začal domáhať o vonkajšom svete. Vtedy za ním

prišiel riaditeľ zariadenia osobne a vyhrážal sa mu samotkou. Snažil sa preukázať dobrú vôľu a naučiť
sa slovenčinu, takže keď sa riaditeľa spýtal otázkou „čo“ namiesto „prosím“ tak vybuchol, ukázal mu, že
táto otázka je neslušná a mal by mu preukazovať rešpekt formálnym spôsobom. Zdalo sa mu, že tento
človek mal s ním osobný problém, lebo ho zaujímalo, čo sa deje v rámci zariadenia. V zariadení bola
zadržaná aj jeho sesternica, a bola jedinou ženou v druhej budove zariadenia. Niekoľkokrát do týždňa

do tej budovy chodil, aby sa s ňou porozprával a ukázal jej, že v tom nie je sama, samozrejme po získaní
povolenia od polície. Keď namietal, že policajti mu otvárajú poštu a robia si z nej kópie, tak riaditeľ sa
mu vyhrážal tým, že mu zruší povolenie navštevovať sesternicu, ak sa bude domáhať svojich práv alebo
ak bude namietať voči nesprávnym postupom. Od úplne prvého kontaktu so slovenskou políciou nikdy
nepreukázal žiadny náznak akejkoľvek agresie či násilia, práve naopak spolupracoval, ale bez ohľadu
na to, vždy keď ho polícia brala napr. na výsluch, mal na rukách putá a reťaze na nohách a tie mu dali

dole iba keď bol pred sudcom, v týchto reťaziach musel chodiť až na súd po ulici. Myslí si, že nikto by
nebol nadšený, keby musel na verejnosti chodiť v putách, najmä ak neurobil nič zlé.
Denný program v zariadení bol taký, že musel vstávať o 7.00 na sčítanie a pripraviť sa na raňajky, budia
ich tak, že kovovou tyčou búchali po kovových dverách a nemal ani na výber neísť na raňajky, keď nemal
chuť, lebo počas raňajok chodia upratovať a pre upratovačky predstavoval nejakú hrozbu. Vstával ráno

bez problémov, ale videl ako niektorí ľudia, ktorí ešte spali, policajti ich budili nohou.
Keďže bol zadržaný v zimnom období, mohli ísť na dvor iba na hodinu týždenne, hoci na základe
podmienok, ktoré sú vyvesené v budove by mali mať nárok na jednu hodinu denne. Takisto
nerešpektovali jeho súkromie, ak sa chcel kedykoľvek stretnúť s právnym zástupcom, vždy pri nich stáli
policajti, ktorí ovládali anglický jazyk.

V zariadení trpel silnými depresiami, ktoré neprešli len tak, mal poruchy spánku, a ešte aj rok potom ako
ho prepustili mával nočné mory. Vie, že žalovaná strana sa bráni tým, že nič z toho nebolo dokázané,
ale ako by mohol niečo také dokázať, keďže celé prostredie v zariadení je kontrolované, nemal pri sebe
ani telefón, aby si mohol nahrať to čo sa tam deje. Bolo to v dobe keď tam bol on, dúfa, že sa to zmenilo.
Na otázku zástupcu žalovaného, aby sa žalobca vyjadril ako prišiel na územie SR? Žalobca

uviedol: ,,Vrátili ma z ČR, z toho dôvodu, že predtým ako som bol v ČR som bol v SR“
Na otázku zástupcu žalovaného, podľa našich informácií ste nelegálne vstúpili i na územie Rakúskej
republiky a malo byť vykonané na základe readmisnej dohody odovzdanie žalobcu Rakúskej strane, či
skutočne bol na území Rakúskej republiky? Žalobca uviedol: ,,Áno.“
Na otázku zástupcu žalovaného, nelegálne? Žalobca uviedol: ,,Prekročil som hranice bez povolenia, ale

keďže som bol utečenec tak to nepovažujem za nelegálne. Ako viete utečenec sa stáva utečencom keď
opustí svoju krajinu pôvodu a nie keď mu utečenectvo je udelené.“
Na otázku zástupcu žalovaného požiadali ste v Rakúsku o udelenie azylu? Žalobca uviedol: ,,Nie. Až
na Slovensku.“
Na otázku zástupcu žalovaného, keď ste sa cítil byť utečencom už okamihom opustenia krajiny pôvodu,

z akého dôvodu ste nepožiadali o udelenie azylu v Rakúskej republike? Žalobca uviedol: ,,Keď som
odišiel zo svojej krajiny tak prvá krajina do ktorej som vstúpil bolo Turecko a nie Rakúsko. Vtedy v tom
čase neexistoval zákonný spôsob ako požiadať o azyl v Turecku. V skutočnosti som mal namierené do
Nemecka, lebo som si bol vedomý možností žiadať o azyl v Nemecku a nebol som si vedomý takejto
možnosti v Rakúsku na Slovensku a v ČR. Toto mi bolo vysvetlené mojim právnym zástupcom počas

zadržania. Preto som žiadosť o azyl podal v druhej polovici decembra 2015, kdežto moje zadržanie
začalo 19.10.2015.“
Na otázku SZ žalovaného, prečo nepožiadal o azyl už pri jeho výsluchu dňa 19.10.2015, keď bol na
toto priamo opýtaný a vyjadril sa, že nežiada o azyl, opakovane mu bola takáto otázka položená dňa
15.12.2015 pri výsluchu, dnes na pojednávaní sa žalobca vyjadril, že o možnosti udelenia azylu v SR

nevedel, žiada, aby odstránil resp. vysvetlil tento rozpor, resp. prečo nepožiadal o azyl, keď sa ho na
to správny orgán priamo pýtal? Žalobca uviedol: ,,Počas výsluchov na polícii si oni dopredu pripravili
dokumenty aj s odpoveďami, ktoré si vytlačili, videl som to na obrazovke počítača, takže viem, a ako som
spomínal, môj tlmočník mi to poriadne nevysvetlil, väčšinu vecí si len mrmlal pre seba, povedal mi, že
dôležité je len to rozhodnutie. Ešte by som dodal, že čo sa týka tlmočníka, keď ma pustili namietal som

jehoprítomnosť,namietalsomhoakotlmočníka,ahociarabčinajemôjrodnýjazyk,taksomuprednostnil
na konanie angličtinu, aby som zabránil tomu, že táto osoba sa niekde objaví v mojom konaní. Odpovede
boli pripravené dopredu, v skutočnosti sa ma na to aj tak nikto nepýtal.“Na otázku zástupcu žalovaného akých konkrétnych práv vám nebolo umožnené v zariadení sa
domáhať? Žalobca uviedol: ,,Myslím si, že mám právo sa rozhodnúť kedy budem jesť a kedy nie, takisto
si myslím, že mám právo odísť z budovy aspoň na hodinu denne, inak prirodzeným dôsledkom je

depresia, takisto mám právo na súkromie, keď sa rozprávam so svojim zástupcom a tieto práva som
nemal. Myslím si, že mám právo na dôstojnosť a tým mám na mysli, že by som nemal mať putá na
rukách a reťaze na nohách pokiaľ to nie je potrebné, keď som sa na to opýtal, povedali mi, že sú to
príkazy, rozkazy.“
Na otázku zástupcu žalovaného aká konkrétna fyzická ujma vám bola spôsobená? Žalobca

uviedol: ,,Napadol na riaditeľ zariadenia, sotil do mňa, veľmi jasne si pamätám, že sa ubezpečoval, že
na mieste nie sú kamery, a takisto čo som spomínal mal som problémy so žalúdkom, nemal som prístup
k primeranej zubnej starostlivosti.“
Na otázku zástupcu žalovaného akú konkrétnu psychickú ujmu žalobca utrpel? Žalobca uviedol: ,,Nie
som na toto odborník, takisto som sa nemohol o tomto poradiť s odborníkom, ale môžem veľmi
jednoznačne povedať, že v tom čase som trpel veľmi silnou depresiou, nebol som si istý, či ma pustia

niekedy v dohľadnej dobe, najmä ak mi polícia povedala, že majú právo ma zadržať na dobu 18
mesiacov, mal som poruchy spánku, ktoré súviseli s depresiou, o ktorej som hovoril, že som ňou trpel,
nočné mory. Neviem ako presne popísať pocit poníženia a nedostatku ľudskej dôstojnosti.“
Na otázku zástupcu žalovaného ako dlho trpel žalobca psychickou ujmou? Žalobca uviedol: ,,Neviem
presne, ale myslím si, že to bolo 6 mesiacov nasledujúcich po mojom prepustení.“

Na otázku zástupcu žalovaného ako dlho trpel fyzickou ujmou a či mala nejaké trvalé následky? Žalobca
uviedol: ,,Nemal som žiadne dlhodobé následky a hneď ako som mal prístup k zubnej starostlivosti,
prestal som mať aj problémy so žalúdkom, avšak za zubnú starostlivosť som musel zaplatiť viac, bolo
to drahšie, lebo stav zubu sa časom zhoršil.“
Na otázku zástupcu žalovaného, tieto ujmy boli predmetom vyšetrenia lekárom v zariadení, v ktorom bol

zaistený, alebo prípadne iným lekárom? Žalobca uviedol: ,,Lekár v zariadení o týchto problémoch vedel,
dal mi iba lieky proti bolesti, potom von keď som sa dostal, som musel ísť za zubárom, ktorý myslím
si, že vie o mojom prípade.“
Na otázku zástupcu žalovaného, liečil sa žalobca nejakým iným spôsobom potom ako bol prepustený,
či už z dôvodu tvrdenej fyzickej alebo psychickej ujmy, ak áno, akým? Žalobca uviedol: ,,Ako som

spomínal navštevoval som veľakrát zubára, takisto som navštevoval pravidelne psychológa, ktorého mi
poskytla mimovládna organizácia, pred ním som nespomínal svoje depresie, lebo som sa hanbil, ale
predpokladám, že mu to bolo jasné, že to vedel.“
Na otázku zástupcu žalovaného ako dlho ste navštevovali psychológa? Žalobca uviedol: ,,Boli to
minimálne 4 sedenia, presne to uviesť neviem. Prestal som k nemu chodiť, lebo som sa presťahoval na

iné ubytovanie, pretože toho psychológa mi poskytovali v rámci ubytovania, kde som býval.“
Na otázku zástupcu žalovaného, vyhľadali ste nejakého iného psychológa po presťahovaní? Žalobca
uviedol: ,,Nemyslím si, že táto otázka je na mieste, lebo iba preto, že som bol schopný tieto stavy
prekonať, neznamená, že neboli vážne, a viete si predstaviť, keďže som bol v tejto krajine nový, musel
som si vybaviť a obstarať veľmi veľa vecí.“

Na otázku zástupcu žalovaného, vyhľadali ste toho psychológa, mali ste dostatok času? Žalobca
uviedol: ,,Nie.“
Na otázku zástupcu žalovaného, v čom spočíval každodenný stres a nátlak policajtov v zariadení
konkrétne? Žalobca uviedol: ,,Napr. už samotná neistota je veľmi stresujúca, keď neviete kedy získate
svojuslobodu,najmäkeďsommal25rokovanajproduktívnejšiemesiacemôjhoživotasomtaktostrácal,

takisto vyhrážky, že ma dajú na samotku boli veľmi stresujúce, takisto bolo pre mňa stresujúce, že som
si nemohol regulovať svoj deň, a okrem toho, čo som aj predtým spomínal, nemyslím si, že je ešte
niečo ďalšie. Nútili ma policajti, aby som išiel do jedálne a takisto keď ste v takomto zariadení máte
obmedzené množstvo jedla, čo je pre mňa tiež forma nátlaku, keď som bol viac hladný, nemohol som
si viac naložiť. Napríklad také neohlásené prehliadky izieb, vtrhli nám do izby, hľadali zapaľovače, veci,

ktoré nechceli, aby sme mali na izbe, čo mi pripomína, že sa mi trikrát stalo, že som bol podrobený
osobnej prehliadke, táto prehliadka zahŕňala prehliadku i intímnych častí, čo bolo pre mňa degradujúce.
Táto osobná prehliadka je bežným postupom policajtov, a robili to napriek tomu, že mali skener, vďaka
ktorému by takúto prehliadku nemuseli robiť. A to sa dialo zakaždým keď ma brali z alebo do zariadenia,
minimálne trikrát sa to stalo a je to v hlbokom rozpore s mojim náboženským presvedčením. Vždy keď

som vychádzal alebo vchádzal do zariadenia sa to dialo. Povedal som minimálne trikrát myslel som tým
počas celej doby zaistenia.“13. Žalovaný pred súdom dňa 5.2.2020uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrení, trvá na
argumentoch na základe ktorých považuje žalobu za plne nedôvodnú, vo vzťahu k uplatneným úrokom
z omeškania opakovane namieta uplatnenú výšku úrokov z omeškania, ktoré sa vzťahujú k nároku

na nemajetkovú ujmu, tieto nie je možné priznať, nakoľko ustálená súdna prax a judikatúra hovorí,
že nárok na úrok z omeškania je viazaný až rozhodnutím o priznaní nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k
námietkam žalobcu, že žalovaný sa doposiaľ žalobcovi neospravedlnil, poukazuje na to, že žalobca
nežiadal ospravedlnenie.
Je toho názoru, že žalobca nepreukázal neprimerané správanie voči nemu v zariadení, ktoré žalobca

opisuje v žalobe a vo vyjadreniach, rovnako nepreukázal ani ním tvrdenú skutočnosť, že utrpel fyzickú
a psychickú ujmu. Žalovaný zotrváva na svojom názore, že voči žalobcovi postupoval zákonne v súlade
s predpismi SR. Poukazuje na to, že celý tento proces začal z dôvodu nelegálneho vstupu žalobcu na
územie členských štátov EÚ, na Slovensku sa začalo toto konanie z dôvodu vrátenia z ČR. Keby žalobca
vycestoval do Nemecka, kde to mal naplánované legálne, tak ako jeho súrodenci, k tomuto konaniu
by nebolo došlo. Vo vzťahu k opísaniu podmienok v konkrétnom zariadení si dovoľuje poznamenať, že

popísaním podmienok, ktoré museli byť v zariadení dodržiavané, ešte neznamená, že boli nezákonné.
Ak sú tieto podmienky upravené v nejakej právnej norme a tieto boli dodržané, má za to, že nemohlo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

14. Žalovaný sa k výpovedi žalobcu na pojednávaní dňa 5.2.2020 vyjadril písomne podaním zo dňa

19.6.2020 doručeným dňa 8.7.2020 (čl. 165 - čl. 167 spisu), uviedol, že v celom rozsahu popiera všetky
tvrdenia žalobcu, tieto považuje za účelové a nepravdivé.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu na pojednávaní ohľadom údajných vopred pripravených dokumentov
s odpoveďami, ako aj vo vzťahu k tvrdeniam o údajnom namietaní tlmočníka a údajnom nevysvetlení
veci tlmočníkom uvádza, že dňa 19.10.2015 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka

konania, týkajúca sa jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Pred spísaním samotnej zápisnice bol
žalobca riadne poučený o tom, že má právo na tlmočníka, pretože neovláda jazyk, v ktorom sa konanie
vedie. K tomuto úkonu bol pribratý tlmočník z jazyka arabského do jazyka slovenského a naopak. Prvá
otázka v zápisnici o vyjadrení účastníka konania bola, cit. „Rozumiete tlmočníkovi a súhlasíte, aby bolo
tlmočenie v arabskom jazyku?“ Odpoveď žalobcu, cit. „Áno, súhlasím.“ Žalobcovi boli kladené otázky

prostredníctvom tlmočníka, na ktoré žalobca riadne odpovedal. Žalobca sa nevyjadril, že by nesúhlasil
s osobou tlmočníka, alebo že by bol odmietal vypovedať. Taktiež dáva žalovaný do pozornosti súdu,
že žalobca odmietol požiadať o azyl na území Slovenskej republiky. Následne, po spísaní zápisnice,
túto podpísal.
Dňa 16.1.2015 bola so žalobcom spísaná ďalšia zápisnica o vyjadrení účastníka konania, pričom bol k

tomuto úkonu opätovne pribratý tlmočník z jazyka arabského do jazyka slovenského a naopak, pán E.
A.. Žalobca opätovne súhlasil s tlmočením, pričom osobu tlmočníka nenamietal a to aj za prítomnosti
jeho právnej zástupkyne M. R.. Žalobca aj túto zápisnicu podpísal.
Žalobca teda v oboch prípadoch osobu tlmočníka nenamietal, obe zápisnice podpísal a súhlasil s ich
obsahom.Žalovanýpretoodmietaakékoľvektvrdeniaotom,žebyodpovedemalibyťvopredpripravené.

Takéto tvrdenia považuje žalovaný za vymyslené a nepravdivé.
Vo vzťahu k tvrdeniam k osobe tlmočníka a jeho údajnému neúplnému tlmočeniu žalovaný tohto
písomne požiadal o vyjadrenie sa k tvrdeniam žalobcu, ktoré sa týkali jeho osoby (ako napr. tvrdenia
žalobcu ohľadom údajných opačných politických názorov, na tvrdenia žalobcu o tom, že sa mal údajne
ponáhľať a nevysvetliť mu, čo sa deje.). Pán A. na žiadosť žalovaného písomne odpovedal. Z jeho

odpovede vyplýva, že osoba žalobcu mu ostala v pamäti a to dôvodu, že ide o osobu z rodiny známeho
hollywoodskeho režiséra M. Q.. Pán A. si nevie vysvetliť prečo žalobca tvrdí, že má iný politický názor
ako on, keďže sa počas svojej tlmočníckej práce o politike nikdy nerozprával, dokonca nemá nijaký
vyhradený politický názor. Pán A. taktiež uviedol, že považuje za absurdné spájanie jeho osoby s
praktikami vládnych kruhov v Sýrii. Pán A. uviedol, že si vždy robil svoju prácu svedomite a najlepšie

ako len vedel a nemal žiaden čo i najmenší dôvod niekomu ukrivdiť, obzvlášť v tomto prípade, keď si
bol vedomý, že žalobca je z rodiny jeho obdivovaného režiséra a má so sebou aj právneho zástupcu.
K tvrdeniam žalobcu vo vzťahu k pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
žalovaný uvádza:
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov plní úlohy vo veci ubytovania zaisteného štátneho

príslušníka tretej krajiny, vo veci prípravy a výkonu administratívneho alebo súdneho vyhostenia, vo veci
prevozu zaistenej osoby podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 a vo veci
výkonu readmisie podľa platnej readmisnej dohody s daným štátom.V útvare zaistenia je vnútorným poriadkom stanovený časový rozvrh dňa, ktorý sa uplatňuje pre všetky
zaistené osoby. Špecifiká u osôb, ktoré sú v izolácii zo zdravotných dôvodov alebo v oddelenom režime
zaistenia sú upravené taktiež vo vnútornom poriadku UPZC. Z dôvodu ochrany objektu, zabezpečenia

bezpečnosti zaistených osôb a personálu, za účelom dodržiavania kontroly režimových opatrení, sú
priestory monitorované kamerovým systémom tak v interiéri, ako aj exteriéri. Pre zachovanie súkromia
zaisteným osobám v ubytovacích priestoroch nie sú monitorované kamerovým systémom izby, sociálne
zariadenia a spoločenské miestnosti.
V zariadení pracuje odborne vyškolený personál, ktorý podlieha pravidelným previerkam po stránke

odbornej a zdravotnej. Zariadenie navštevuje pravidelne okresný aj krajský prokurátor, ktorý vykoná
kontrolu zákonnosti procesu zaistenia a kontrolu priestorov spĺňajúcich stanovené podmienky určené
hlavným hygienikom MV SR, ktorý tiež chodí vykonávať v kontroly. Zariadenia umožňuje bez
obmedzenia vstup do objektu mimovládnym organizáciám, právnym zástupcom , pracovníkom
UNHCR, pracovníkom migračného úradu a návštevám za účelom kontaktu so zaistenými osobami.
Zariadnie poskytuje zaisteným osobám zdravotnú starostlivosť v rámci verejného zdravotného poistenia

prostredníctvom ambulancie všeobecného lekára, a ak je to potrebné, zabezpečí zdravotnú starostlivosť
i mimo zariadenia.
Zaistená osoba môže podľa § 97 ods. 1 a 3 zákona č. 404/2001 Z. z. odosielať na vlastné náklady
písomnosti a objednať si knihy, dennú tlač a časopisy, vrátane zahraničných, ak sú distribuované
v Slovenskej republike. Podľa § 97 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. môže štátny príslušník tretej

krajiny podávať štátnym orgánom Slovenskej republiky žiadosti a sťažnosti, ktoré policajný útvar ihneď
odošle. Pre každú zaistenú osobu platia v zariadení rovnaké práva a povinnosti stanovené v právnych
predpisoch SR. Všetky zaistené osoby sú pred umiestňovaním poučené v jazyku, ktorému rozumejú,
o všetkých právach, povinnostiach a tiež následkoch za nedodržiavanie vnútorného poriadku. Počas
zaistenia sa poučenie opakuje v pravidelných intervaloch, ako je uvedené v § 90 ods. 2 písm. f) zákona

č. 404/2011.
Zaistená osoba je v zmysle § 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. povinná dodržiavať vnútorný poriadok
v UPZC, plniť príkazy a pokyny policajta. Kto túto povinnosť poruší, dopustí sa priestupku podľa § 118
ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2001 Z. z.
Zaistenie bezpečnosti medzi zaistenými osobami a taktiež personálu je jednou zo základných úloh

zariadenia. V rámci vykonaných oprávnených kontrol ubytovacích priestorov boli nájdené rôzne
predmety, ktoré si zaistené osoby - muži sami vyrobili poškodením zariadenia a mohli byť použité ako
bodné alebo rezné zbrane. Tieto predmety sú v úschove riaditeľa zariadnia.
V ubytovacích priestoroch môže byť na jednom poschodí umiestnených až 45 osôb. Pred umiestnením
a odobratím osobných vecí, medzi nimi i mobilného telefónu, je umožnené zaistenej osobe vyrozumieť

telefonicky zastupiteľský úrad a príbuzných. Môže im uviesť telefónne číslo, na ktoré sa im dá nepretržite
telefonovať počas zaistenia. Súčasne majú zaistené osoby možnosť z neho telefonovať, čo takmer
všetky zaistené osoby využívajú. Každá zaistená osoba má tak zabezpečený kontakt mimo zariadenia.
Okrem uvedeného má zaistená osoba možnosť sledovania televízie. K dispozícii je množstvo kanálov
satelitnej televízie.

Zaistená osoba je súčasťou verejného zdravotného poistenia a v tomto rozsahu je jej zabezpečená
lekárska starostlivosť, tak ako ktorémukoľvek občanovi SR. Doplatky za lieky, vyšetrenie alebo
zdravotnícke pomôcky si hradí zaistená osoba z vlastných finančných zdrojov. Ak tieto nemá, hradí tieto
doplatky MV SR.
V súvislosti s ošetrením u stomatológa je potrebné uviesť, že ak poistenec nemá absolvovanú

ročnú preventívnu prehliadku, musí ošetrenie plne hradiť. Ak zaistená osoba nemá vlastné finančné
prostriedky, MVSR uhradí len nevyhnutné ošetrenia. V praxi to znamená, že zaistená osoba je
eskortovaná k stomatológovi, ktorý vykoná nevyhnutný zákrok podľa jeho odborného uváženia. V
prípade, že by zaistená osoba odmietla návštevu stomatológa, pri bolesti sú mu prostredníctvom lekára
poskytnuté lieky na tlmenie bolesti.

V prípade, že sa zaistená osoba domáha osobného stretnutia s riaditeľom zariadenia, je takejto
požiadavke vyhovené, pričom stretnutie prebieha v na to určenej návštevnej miestnosti, ktorá je pod
kamerovým záznamom. Riaditeľ zariadenia sa so zaistenou osobou stretáva za prítomnosti ďalšieho
policajta. Vzhľadom k tomu, že podstatná časť zaistených osôb ovláda anglický jazyk, je prednostne
prítomný policajt, ktorý tento jazyk ovláda. Tak tomu bolo aj v tomto prípade.

Žalovaný popiera všetky vymyslené a nepravdivé tvrdenia vo vzťahu k riaditeľovi zariadenia. Zo strany
riaditeľa zariadenia nedošlo voči žalobcovi k žiadnemu vyhrážaniu, žiadnym útokom a nemal s ním
žiaden osobný problém, ako to žalobca nepravdivo, zrejme účelovo, tvrdil. Riaditeľ zariadenia povolil
žalobcovi v UPZC i vzájomnú návštevu osoby, ktorú označil za príbuznú a tak umožnil ich častéstretávanie sa. Okrem uvedeného riaditeľ neeviduje žiadnu sťažnosť žalobcu na riaditeľa alebo na
kohokoľvek z personálu, pričom túto možnosť mal a mohol tak urobiť kedykoľvek či už priamo riaditeľovi
alebo prostredníctvom pracovníkov zariadenia, či jeho právneho zástupcu, prípadne prostredníctvom

pracovníka Slovenskej humanitnej rady, ktorý pravidelne do zariadenia chodí. Okrem uvedeného, na
zabezpečenie kontaktu so zaistenými osobami a personálom je určený vlastný zamestnanec zariadenia,
ktorý sústreďuje všetky podnety od zaistených osôb a rieši ich s kompetentnými pracovníkmi.
V poštovom styku je zo strany zariadenia dodržiavané listové tajomstvo. Žiadne fotokópie súkromných
listov nie sú vykonávané. Doručenú listovú zásielku alebo balík otvára adresát priamo pred

zodpovedným pracovníkom zariadenia z dôvodu, aby sa predišlo doručeniu nedovolených vecí, ako
napr. ostré predmety, omamné, psychotropné látky a pod.
Vo vzťahu k eskorte na súdne pojednávanie dňa 15.02.2016 do budovy Krajského súdu v Bratislave,
táto bola vykonaná v súlade s § 52 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 171/1993 Z. z. použitím pút na ruky,
tak ako bolo uvedené v príkaze na vykonanie eskorty zo dňa 12.02.2016. Iný donucovací prostriedok
použitý nebol.

Vnútorný poriadok zariadenia obsahuje okrem iného aj časový rozvrh dňa od 06.30 hod. do 22.00 hod.,
v ktorom sú časovo rozvrhnuté všetky činnosti, ako napr. stravovanie, právo na dve denné vychádzky vo
vymedzenom priestore, každá v trvaní najmenej hodinu, nepretržitý 8 hodinový spánok (viď § 96 ods. 1
zákona č. 404/20011 Z. .z ), a tieto je povinná dodržiavať každá zo zaistených osôb. Na vychádzku má
zaistená osoba právo, nie je to jej povinnosť, čo zaistené osoby využívajú najmä v nepriaznivom počasí,

kedyodmietajúvychádzku.Počasichstravovaniasavykonávaupratovanieubytovacíchpriestorov,kedy
z bezpečnostných dôvodov musia tento priestor všetci opustiť. Rovnako z bezpečnostných dôvodov
nesmú byť v ubytovacích priestoroch žiadne predmety, ktoré by bolo možné použiť ako bodnú či sečnú
zbraň, alebo ktorou by mohlo dôjsť k fyzickému napadnutiu, tzn. patria sem aj železné tyče. Policajti vo
výkone služby disponujú len zákonom stanovenými donucovacími prostriedkami.

Prehliadku zaistenej osoby upravuje § 100 zákona č. 404/2011 Z. z. a jej povinnosťou je tejto sa podrobiť.
Uvedené vyplýva aj z nariadenia MV SR č. 26/2007 o postupe pri umiestňovaní cudzincov do útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov.
Podľa žalovaného je mätúce konanie žalobcu, ktorý na jednej strane žiada žalovaného o poskytnutie
medzinárodnej ochrany a na strane druhej žalovaného žaluje a žiada náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalovaný záverom podotýka, že všetky úkony so žalobcom boli vykonané z dôvodu, že sa na území
Slovenskejrepublikyzdržiavalnelegálne,bezplatného cestovnéhodokladuabezpovoleniapríslušných
orgánov. Mal si byť preto vedomý skutočnosti, že bude musieť strpieť úkony vyplývajúce z platnej
legislatívy v danej krajine, do ktorej nelegálne vstúpil.
Žalovaný má za to, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy nijako nepreukázal, práve naopak, žalovaný má

za to, že v rámci svojej procesnej obrany preukázal, že so žalobcom sa konalo výlučne v súlade s platnou
legislatívou SR a že tvrdenia žalobcu sú účelovo vymyslené za účelom úspechu v prejednávanej veci.
Záverom si žalovaný dovoľuje uviesť, že zo znenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva,
že náhrada nemajetkovej ujmy je viazaná na konkrétnu osobu. To znamená, že uplatnenú ujmu by
s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. mal žalobca aj preukázať, a to

najmä svojou výpoveďou, nakoľko zaistenie, ako zásah do osobnej slobody, je viazané výlučne na
osobu poškodenú. Žalobca doposiaľ nepreukázal konkrétne následky, ktoré malo rozhodnutie o zaistení
vyvolať. Z konania žalobcu je podľa žalovaného evidentné že sa jedná o nelegálneho migranta, ktorý na
územie Slovenskej republiky pricestoval nelegálne, a následne, po tom, čo si zvolil právneho zástupcu,
čisto účelovo požiadal o azyl. Žalovaný podotýka, že ak by žalobca zvolil legálny spôsob prekročenia

štátnej hranice Slovenskej republiky, nebola by vznikla táto situácia. Uvedené považuje žalovaný za
fakt. Trvá na tom, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. nie je odškodňovanie nelegálnych
migrantov, teda osôb, ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého protiprávneho konania privodili
správne konanie.

15. Na pojednávaní dňa 28.9.2020 (Zápisnica čl. 287 spisu ) zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava
doterajšej argumentácie.

Žalovaný uviedol, že žalobca pri výpočte minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z už
neaktuálneho vzorca, spôsob výpočtu, resp. vzorec minimálnej sumy nemajetkovej ujmy považuje

za neaplikovateľný a účelový, s predmetným vzorcom nesúhlasí a tento namieta v celom rozsahu.
Má za to, že predmetný výpočet nie je možné aplikovať na občanov iných krajín ako je Slovenská
republika. Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. vychádzalo zo skutočnosti, že sa jednalo o
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, teda o ekonomicky činnú osobu. Žalobcu však nieje možné považovať za zamestnanca. Žalobca, ktorý v Slovenskej republike nebol ekonomicky činný a
žiadnym spôsobom neprispel k vytváraniu hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky, by nemal
byť na účel posúdenia považovaný za zárobkovo činnú osobu.

Žalobcom uplatnený nárok vo výške dva krát po 10.000,- eur má predstavovať navýšenie nároku, t.
j. minimálnej nemajetkovej ujmy o konkrétne okolnosti prípadu. Takáto právna konštrukcia (zvýšenie
nemajetkovej ujmy) však nemá právny základ a žalovaná je toho názoru, že suma nemajetkovej ujmy má
byť vyjadrená jednou sumou s príslušným odôvodnením. Okolnosti, ktoré žalobca v žalobe a následných
vyjadreniach popisuje ako okolnosti odôvodňujúce navýšenie minimálnej výšky nemajetkovej ujmy,

považuje žalovaná za subjektívne vnímanie a prežívanie žalobcu, ktoré v konaní neboli nijakým
spôsobom preukázané. Žalovaná má za to, že nie každé subjektívne vnímanie a pociťovanie určitých
skutočností možno považovať za ujmu v morálnej sfére jedinca, ktorej má automaticky zodpovedať
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tvrdenia žalobcu žalovaný v plnej miere rozporuje.
Žalovaná je toho názoru, že žalobcom požadovaná suma navýšenia minimálnej výšky nemajetkovej
ujmy je neprimeraná vzhľadom na okolnosti, pričom jej výška nie je žiadnym logickým alebo

matematickým spôsobom odôvodnená.
Žalovaná poukazuje zhodne s vyjadrením žalobcu uvedeným na strane 7 jeho vyjadrenia zo dňa
24.07.2020, že policajné orgány nemali inú možnosť, ako si vynútiť povinnosti vyplývajúce zo zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
404/2011 Z. z.“), nakoľko v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie o zaistení žalobcu -

cit.: „Nepopierame fakt, že ÚPZC Medveďov nemal inú možnosť ako povinnosti vyplývajúce zo zákona
č. 404/2001 Z. z. vynucovať, keďže v danom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie o zaistení.“
Keďže policajné orgány v plnej miere rešpektovali vykonateľné rozhodnutie o zaistení žalobcu a
postupovali v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. a zákonom č. 171/1993 Z. z., rozporuje v plnej
miere dôvodnosť okolností odôvodňujúce navýšenie minimálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktoré uvádza

žaloba.
Príloha č. 1 predložená žalobcom označená ako cit.: „Stanovisko Ligy za ľudské práva k podmienkam v
zaistenívÚtvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincovvMedveďovezodňa17.03.2020“spolusprílohami
je rozsiahlym vyjadrením tretieho sektora, ktoré nie je právne záväzné. Žalovaný namieta, že predmetné
stanovisko je účelovo vypracované a tvrdenia sa nezakladajú na pravde a žalovaný tieto rozporuje v

celom rozsahu.
K uvedenému obdobiu roka 2015 a 2016 uvádza, že v zariadení - Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov prebiehali na základe Dohody o spolupráci s mimovládnou organizáciou Liga
za ľudské práva, monitoringy pre UNHCR, ktorými sa monitorovala všeobecná situácia v predmetnom
zariadení, pričom prebiehali stretnutia so zaistenými cudzincami a stretnutia s vedením zariadenia.

Z každého monitoringu bola spracovaná „Správa z monitorovania pre UNHCR na základe Dohody o
spolupráci“ (ďalej len „memorandum“).
V období rokov 2015 a 2016 boli v predmetnom zariadení prijatí pracovníci Slovenskej humanitnej
rady, MARGINAL, UNHCR, IOM, CPP či Kancelárie verejného ochrancu práv. Zo strany žiadnej
z menovaných inštitúcii neboli zaznamenané na adresu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Medveďov žiadne negatívne reakcie. V roku 2015 vykonávala mimovládna organizácia Liga za ľudské
práva monitoring žiadateľov o azyl umiestnených v útvare zaistenia pre UNHCR na základe Dohody o
spolupráci. Z jednotlivých správ citujeme viackrát opakovanú prvú vetu v závere monitorovacej správy:
„Vo všeobecnosti hodnotíme situáciu v ÚPZC Medveďov ako dobrú, spĺňajúcu základné štandardy
starostlivosti o zaistených cudzincov, v niektorých otázkach plniac svoje úlohy iste aj nadštandardne.“

„Oznámenie o výsledku prieskumu zameraného na umiestňovanie zaistených príslušníkov tretích krajín
v priestoroch s oddeleným režimom zaistenia a návrh opatrení s výzvou na ich prijatie č. 2627/2015/VOP
zodňa29.10.2015“(ďalejlen„oznámenieombudsmanky“)ježalobcompredloženýmlistinnýmdôkazom,
ktorý má preukazovať nehumánne podmienky v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov. S uvedeným oznámením sa žalovaný nestotožňuje a v ňom uvádzané tvrdenia nepovažuje

za pravdivé. Predmetné oznámenie rovnako neobsahuje a nepopisuje podmienky prípadu vo vzťahu
k žalobcovi, t. j. žalobca predkladá dôkaz, ktorý sa na jeho prípad nevzťahuje, a preto ho žalovaný
považuje za nepoužiteľný a účelový a dovoľuje si navrhnúť súdu prvej inštancie, aby naň neprihliadal.
Prílohač.11predloženážalobcomoznačenáakocit.:„Úradnýprekladpísomnéhosvedectvap.M.-Q.K.-
I. ako elektronický dokument, ktorý vznikol zaručenou konverziou“ (ďalej len „svedectvo K.“) je listinným

dôkazom, ktorý už žalobca mohol v konaní pred súdom prvej inštancie predložiť. Žalobca predmetný
dôkaz predkladá súdu až po koncentrácii konania, navyše na svedectvo nepoukazoval ani v jednej svojej
žalobe a výsluch p. K. nenavrhoval. Predmetné svedectvo žalovaný považuje za účelové.Žalovaná sa vo svojom vyjadrení zo dňa 19.6.2020 vyjadrovala k osobám tlmočníkov, ktorí tlmočili z
arabského do slovenského jazyka a opačne z dôvodu, aby žalovaná ilustrovala, že po námietkach
voči osobe Dr. Ing. B. A. bol tento pri ďalších úkonoch nahradený ďalším tlmočníkom E. A., a to

podľa požiadaviek žalobcu. Žalovaná žalobcovi vyšla v ústrety a vyhovela jeho požiadavke zmeny
tlmočníka, ktorý bol maximálne ústretový a žalobcovi tlmočil až nad rámec požiadaviek, ktoré sú
kladené na vykonávanie tlmočníctva. Obrázky zo sociálnej siete facebook, ktoré majú preukazovať
politické presvedčenie Dr. Ing. B. A., ktorý mal svojím tlmočením žalobcovi škodiť, považuje žalovaný
za bezpredmetné a irelevantné.

Žalobcom predkladané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré súdu prvej inštancie a
žalovanému neboli predložené v úradnom jazyku, sa právne ani skutkovo nepribližujú k prípadu žalobcu
a podľa žalovaného ich nie je možné na prípad žalobcu použiť, nakoľko sa naň nevzťahujú, keďže
vychádzajú z úplne odlišných právnych aj skutkových okolností. Zároveň je žalovaný toho názoru, že
len odkaz na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, navyše nesúvisiace s prípadom žalobcu,
automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a tento nárok ani

nepreukazuje.
Žalobcom popisované útrapy a prežité utrpenie v žalobe zo dňa 22.05.2017 a v žalobe zo dňa 5.4.2018
majú ilustrovať dôvody navýšenia minimálnej výšky nemajetkovej ujmy. Žalovaná poukazuje na to, že
právny rámec vzťahujúci sa na žalobcu podliehal režimu zákona č. 404/2011 Z. z., v súlade s ktorým je
vydaný Vnútorný poriadok Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý bližšie upravuje

podmienky zariadenia a práva a povinnosti zaistených osôb. Predmetnému režimu bol podriadený aj
žalobca, čo je nesporný fakt.
Podľa § 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., cit.: „Štátny príslušník tretej krajiny je povinný dodržiavať
vnútorný poriadok zariadenia, plniť príkazy a pokyny policajta.“
Podľa § 92 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z., cit.: „Zariadenie prevádzkuje Policajný zbor. Riaditeľ

zariadenia vydá vnútorný poriadok, v ktorom upraví podrobnosti o právach a povinnostiach štátneho
príslušníka tretej krajiny umiestneného v zariadení.“
Žalovaný všetky žalobcom popisované údajne prežité útrapy rozporuje a dovoľuje si priblížiť a doplniť
svoj už prezentovaný názor v nasledovných bodoch:
- Vychádzky

Žalobca opakovane uvádza, že aj napriek tomu, že zaistené osoby mali mať vychádzku na čerstvom
vzduchu minimálne hodinu denne, cit.: „toto nebolo zo strany zariadenia dodržiavané a to najmä
vzhľadom na kapacitné obmedzenia policajtov v zariadení.“
S predmetným tvrdením žalobcu sa nie je možné stotožniť, nakoľko toto sa nezakladá na pravde.
Podľa čl. 5 bod 5.1 vnútorného poriadku Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej

len „vnútorný poriadok“), cit.: „Vychádzky sa v ÚPZC vykonávajú v čase určenom v bode 1.1.1. vo
vymedzených priestoroch ÚPZC, v trvaní najmenej 1 hodinu počas jednotlivých vychádzok, za dozoru
hliadky ÚPZC.“
Podľa čl. 5 bod 5.4 vnútorného poriadku, cit.: „Vychádzky sa neuskutočňujú len výnimočne a to v
dôsledku nepriaznivého počasia, alebo z iných závažných dôvodov, ak tak rozhodne riaditeľ ÚPZC.“

V obsahu čl. 1 bod 1.1.1 je zrejmé, že vychádzky sú zaisteným osobám umožnené v doobedňajších
hodinách (od 09.05 hod. do 12.15 hod.) a v poobedňajších hodinách (od 14.00 hod. do 17.10 hod.), a
to v trvaní minimálne hodinu počas jednotlivých vychádzok.
Tvrdenia žalobcu v tomto smere neobstoja, nakoľko mu ako aj iným zaisteným osobám bolo umožnené
využiť určený čas v zmysle čl. 1 bod 1.1.1 na vychádzku na čerstvom vzduchu. Skutočnosť, že

mnohé zaistené osoby uvedené nerešpektujú a túto možnosť odmietajú využiť, nie je možné dávať
na zodpovednosť žalovanému a už vonkoncom nie je možné od uvedených nepravdivých tvrdení
odvodzovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V súvislosti s uvedeným žalobcovi akákoľvek ujma
vzniknúť nemohla.
- Stretnutia žalobcu s advokátom a právnikom tretieho sektora

Podľa č. 7 bod 7.1 vnútorného poriadku, cit.: „Počas celej doby zaistenia štátneho príslušníka tretej
krajiny sa umožní vstup do ÚPZC pracovníkom Medzinárodnej organizácie pre migráciu, mimovládnych
organizácií a osôb poskytujúcich právnu ochranu so súhlasom riaditeľa ÚPZC, v čase ktorý nenarušuje
plnenie úloh ÚPZC.“
Žalobcovi bola počas celej doby jeho zaistenia umožnená komunikácia s advokátom, ako aj s právnikom

mimovládnych organizácii, a to podľa potreby vykonávaných úkonov a v potrebnom rozsahu. Právo na
právnu ochranu žalobcovi odopreté nebolo.Tvrdenie žalobcu, že cit.: „Každé stretnutie žalobcu so svojím právnym zástupcom bolo vždy za
prítomnosti policajta i napriek tomu, že opakovane bola táto skutočnosť namietaná.“ sa nezakladá na
pravde a žalovaný ho rozporuje.

Na tomto mieste je nutné poznamenať, že je potrebné rozlišovať medzi právnikom mimovládnych
organizácii, napr. Ligy za ľudské práva a advokátom zaistenej osoby. Uvedené nie je žiaduce spájať a
stotožňovať, nakoľko pri oboch právnych zástupcoch platí odlišný režim poskytovania právnych služieb
v zariadení.
V prípade realizácie stretnutia zaistenej osoby a právnika tretieho sektora, teda mimovládnej

organizácie, sa toto realizuje za prítomnosti policajta v miestnosti, a to z dôvodu ochrany zúčastnených
s poukazom na dlhoročnú prax a viaceré incidenty, pri ktorých je ohrozené zdravie a život. Právnici
mimovládnej organizácie nemajú postavenie advokáta.
V prípade realizácie stretnutia zaistenej osoby a advokáta, sa toto uskutočňuje bez prítomnosti policajta
v miestnosti, ktorý však pozoruje stretnutie cez okno dvier, aby v prípade nutnosti mohol okamžite
zasiahnuť. Proti žalobcovi nebolo vedené žiadne trestné stíhanie.

- Internet a ďalšie námietky žalobcu v súvislosti s voľnočasovými aktivitami
Žalobca uvádza, že cit.: „prístup na internet mal obmedzený, internet mu sprístupnili len v urgentných
situáciách, a to na základe povolenia týždeň vopred. Internet žalobca nemohol využívať v súkromí.“
Žalobcom uvádzané tvrdenia sú úmyselne zveličované a nezakladajú sa na pravde, žalovaný s nimi
nesúhlasí a en bloc ich rozporuje.

Zaistené osoby majú možnosť využiť prístup na internet na počítači umiestnenom v kultúrno-
spoločenskej miestnosti, a to na základe požiadavky schválenej pracovníkom Slovenskej humanitnej
rady. Nakoľko sa v zariadení nachádzalo množstvo zaistených osôb a žalobca sa tam nenachádzal
jediný, tak je logické, že musel existovať kľúč, podľa ktorého sa prístup zaisteným osobám umožňoval,
pričom žiadna z nich nebola zvýhodňovaná ani znevýhodňovaná na úkor iných.

Prístup na internet bol neobmedzený a bezplatný, zaistené osoby ho mohli využiť na prezeranie
akýchkoľvek stránok. Skutočnosť, že žalobca bol na prístup na internet zvyknutý a tento berie ako svoje
základné ľudské právo ešte neznamená, že systémom prístupu naň v predmetnom zariadení, do ktorého
bol umiestnený ako nelegálny migrant došlo k vzniku ujmy, ktorá zodpovedá náležitému odškodneniu v
peniazoch. Žalovaný vylučuje skutočnosť, že žalobca prístup na internet nemal, nepovažuje prístup na

internet za základné ľudské právo, a zdôrazňujeme, že aj v súčasnosti sa jedná o nadštandard, ktorým
nie sú vybavené ani mnohé domácnosti v Slovenskej republike.
Z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že prístup na internet považuje za automatický zvyk, ktorý zrejme jediný
dokázal vyplniť jeho voľný čas, keďže uvádza, že v zariadení neboli žiadne kultúrno-športové činnosti.
Skutočnosť, že sa žalobca nudil a že sa vedel zabaviť výlučne internetom, nie je možné považovať za

zásahdojehoprávaslobôd.Žalovanýrozporujetvrdeniežalobcuonemožnostianeexistenciikultúrnych
a športových aktivít v zariadení.
Podľa čl. 10 bod. 10.1 vnútorného poriadku, cit.: „V ÚPZC sa vykonáva kultúrna a športová činnosť v
čase určenom v 1.1.1.“
Podľa čl. 10 bod. 10.3 vnútorného poriadku, cit.: „Kultúrna činnosť pozostáva najmä z čítania novín,

časopisov, písania listov, spoločenských hier, ako aj inej činnosti, ktorej charakter neodporuje účelu
zaistenia.“
Podľa čl. 10 bod 10.4 vnútorného poriadku, cit.: „Športová činnosť sa zameriava na pohybové cvičenia
na športovisku ÚPZC, alebo na to vyhradených priestoroch ubytovacích blokov.“
Žalobca opomenul skutočnosť, že zaistené osoby mali neobmedzený a bezplatný prístup do posilňovne,

ktorá od roku 2015 disponovala úplne novými prístrojmi na cvičenie. Skutočnosť, že žalobca nevyužíval
túto možnosť vyplnenia si voľného času, nie je možné považovať za zásah do jeho ľudských práv a
nemožno za uvedené brať na zodpovednosť žalovaného. Ani v tejto súvislosti žalobcovi žiadna ujma
vzniknúť ani nemohla.
Ďalej mali zaistené osoby možnosť využiť svoj čas v rámci čl. 1 bod 1.1.1 na pinpong, futbal, volejbal,

basketbal, mohli pozerať televíziu, ktorá disponovala až tisíckou satelitných staníc. Samozrejme, pri
počte zaistených osôb z rôznych krajín je nutné dohodou upraviť režim sledovania televízie. Skutočnosť,
že zrovna v istom čase žalobca nemohol sledovať konkrétny kanál, nakoľko väčšina zaistených
sledovala niečo iné, nepredstavuje ujmu, ktorú by bolo potrebné odškodniť v peniazoch prípadne
akokoľvek inak.

Zaistené osoby mali tiež k dispozícii DVD prehrávač, rádio, miestnosť na modlenie, kam bol prístup
neobmedzený, rôzne knihy, časopisy či muzikoterapiu, v rámci ktorej sa zaistené osoby mohli priamo
zapojiť hraním na hudobné nástroje prípadne spevom.Z uvedeného je zrejmé, že zaistené osoby majú k dispozícii množstvo kultúrno-spoločensko-športových
aktivít, avšak účasť na nich je dobrovoľná. Za predpokladu, že sa žalobca týchto nezúčastňoval,
nemožno to dávať na zodpovednosť žalovanému a už vôbec nie je možné uvedené nepravdivé tvrdenia

žalobcu považovať za zásah do jeho práv, ktorý mu spôsobil morálnu ujmu, ktorú navyše požaduje
odškodniť v peniazoch. S tvrdeniami žalobcu sa žalovaný nestotožňuje.
- Mobilný telefón
Žalobca ďalej namieta, že nemal neobmedzene k dispozícii svoj mobilný telefón.
Podľa čl. 8 bod 8.1.2 vnútorného poriadku, cit.: „Osoby vstupujúce do priestorov ÚPZC sú povinné:

odovzdať do úschovy zbrane, mobilné telefóny (mobilné telefóny sa odkladajú do odkladacej skrinky
na vchode), prostriedky audiovizuálnej techniky alebo veci (vrátane alkoholických nápojov, omamných
látok, psychotropných látok, prekurzorov, jedov, výbušnín, nástražných a výbušných systémov a iných
obdobných látok), ktorými by mohli ohroziť život a zdravie osôb v ÚPZC.“
Podľa čl. 8 bod 8.1.1 vnútorného poriadku, cit.: „Osoby vstupujúce do priestorov ÚPZC sú povinné: riadiť
sa pokynmi službukonajúceho policajta.“

Z právneho rámca, ktorému sa žalobca musel podriadiť a ktorý sa na žalobcu vzťahoval vyplýva, že
odňatie mobilného telefónu žalobcovi nemožno považovať za policajnú svojvôľu alebo policajnú šikanu.
Odňatie mobilného telefónu bolo nevyhnutnou podmienkou vstupu žalobcu do predmetného zariadenia,
a to práve z dôvodu nutnosti ochrany života a zdravia službukonajúcich policajtov a tiež zaistených osôb.
Žalovaný má za to, že mobilný telefón nepredstavuje vec osobnej potreby, ale sme toho názoru, že ide

o nadštandard. Mobilný telefón bol žalobcovi dávaný do dispozície na základe schválenej požiadavky.
Pre prípady potreby telefonovania v zásade kamkoľvek (právnik, mimovládne organizácie, príbuzní, ...)
bol neobmedzene k dispozícii pevný telefón, takže právo na informácie a komunikáciu s právnym
zástupcom, príp. rodinou boli vždy zabezpečené a plne k dispozícii. Žalobcovi ani uvedeným nemohlo
dôjsť k žiadnemu zásahu do jeho práv tak, aby bolo možné domáhať sa nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.
- Oblečenie a obuv
Žalobca uvádza, že v zariadení boli nútení nosiť „uniformu“, neboli oprávnení samostatne využívať
práčku, nemohli nosiť pevnú obuv, a to ani v zimných mesiacoch.
Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu rozporuje, tieto sa nezakladajú na pravde.

Zaistené osoby v zariadení dostávajú čisté a nové oblečenie vrátane posteľného prádla. Je tomu
tak preto, že zaistené osoby prichádzajú do zariadenia v znečistenom a znehodnotenom vlastnom
odeve. Z dôvodu ochrany zdravia policajtov v zariadení, ako aj ostatných zaistených osôb pred rôznymi
ochoreniami, je takýto postup viac ako žiaduci. Žalobca pred odchodom zo zariadenia obdržal svoje
pôvodné oblečenie, avšak čisté a v tom aj odišiel. Žiadna zaistená osoba nebola zvýhodňovaná v tomto

smere tak, ako to popisuje žalobca - všetky zaistené osoby boli povinné nosiť oblečenie zariadenia,
povolené boli ale vlastné krátke nohavice v letných mesiacoch.
Pranie všetkého odevu zaistených osôb, ako aj posteľnej bielizne zabezpečuje zariadenie a je
vykonávané v Bratislave, pričom je realizované raz za dva týždne, príp. podľa potreby. Zároveň všetky
zaistené osoby dostanú prášok na pranie, ktorým, v prípade potreby, si môžu samostatne vyprať

nevyhnutné oblečenie.
Tvrdenie žalobcu, že nemohol nosiť pevnú obuv je zavádzajúcim a nepravdivým tvrdením. Všetky
zaistené osoby pri vstupe do zariadenia obdržali otvorenú obuv a pevnú obuv, tzv. botasky, resp.
tenisky. V prípade ich poškodenia alebo znehodnotenia, čo sa stávalo často, boli tieto zaisteným osobám
bezplatne nahrádzané novými. V budove zariadenia je nutné sa prezúvať do otvorených prezuviek, a to

aj z hygienických dôvodov a žalobcu nikto nenútil aby v zimných mesiacoch chodil po vonku v otvorenej
obuvi, uvedené nie je pravdou.
- Správanie sa policajtov
Žalobca uvádza, že policajti sa v predmetnom zariadení k zaisteným osobám nesprávali primerane a
nerešpektovali práva žalobcu. Mnohí policajti mali zneužívať skutočnosť, že zaistené osoby neovládali

slovenský jazyk.
S tvrdeniami žalobcu žalovaný nesúhlasí, rozporuje ich v celom rozsahu. Žalobca účelovo skresľuje
fakty a uvádza nepotvrdené skutočnosti, ktoré v konaní nepreukázal a ktorými sa snaží presvedčiť súd
o údajne utrpenej ujme.
Podľa § 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., cit.: „Štátny príslušník tretej krajiny je povinný dodržiavať

vnútorný poriadok zariadenia, plniť príkazy a pokyny policajta.“
Podľa čl. 8 bod 8.1.1 vnútorného poriadku, cit.: „Osoby vstupujúce do priestorov ÚPZC sú povinné: riadiť
sa pokynmi službukonajúceho policajta.“Službukonajúci a zasahujúci príslušníci Policajného zboru disponujú oprávneniami v zmysle ustanovení
§ 17 a nasl. zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 171/1993 Z. z.“). Oprávneniam policajta zodpovedajú povinnosti na strane povinných osôb,

medzi ktoré patria občania Slovenskej republiky a tiež občania tretích krajín. Žalobca bol povinný sa
podriadiť jednak režimu vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich otázku jeho postavenia ako
osoby nelegálneho migranta a jednak bol povinný sa podriadiť pokynom policajtov, ktorých oprávnenia
vyplývajú ex lege zo zákona č. 171/1993 Z. z.
Žalovaný rozporuje tvrdenia žalobcu ohľadom zneužívania postavenia žalobcu a zneužívania jeho práv.

Policajti konali v súlade so zákonom a vzťahujúcimi sa internými predpismi a vnútornými nariadeniami
žalovaného, nedošlo z ich strany k žiadnemu excesu, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny
úradný postup spĺňajúci podmienky podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Policajti sa v zariadení správajú v
súlade s podmienkou rešpektovania práv zaistených osôb. V prípade, ak mal žalobca pocit, že mu je
zo strany policajtov ubližované alebo bránené v uplatňovaní jeho práv, mohol podal sťažnosť alebo iný
podnet podľa čl. 11 bod 11.1 až 11.3 vnútorného poriadku Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Medveďov. Žalobca žiadnu sťažnosť ani iný podnet na správanie sa policajtov ani riaditeľa zariadenia
nepodal, preto nie je možné konštatovať, že ich správaním došlo k naplneniu podmienky existencie
nesprávneho úradného postupu, resp. že by ich správaním došlo k porušeniu práv žalobcu. Uvedené
je nepodloženým a nepreukázaným tvrdením žalobcu.
Podľa čl. 11 bod 11.1 vnútorného poriadku, cit.: „Zaistené osoby môžu podávať návrhy, podnety,

sťažnosti a uplatňovať požiadavky.“
Podľa čl. 11 bod 11.2 vnútorného poriadku, cit.: „Písomné návrhy, podnety, sťažnosti a požiadavky
zaistených osôb policajt vykonávajúci službu v ubytovacích priestoroch ÚPZC zaeviduje v Knihe
návrhov, podnetov, sťažností a požiadaviek odovzdá riaditeľovi ÚPZC na ďalšie riešenie.“
Podľa čl. 11 bod 11.3 vnútorného poriadku, cit.: „Ústne podané návrhy, podnety sťažnosti a požiadavky

policajt, ktorý vykonáva dozor v ubytovacích priestoroch, zapíše do Knihy návrhov, podnetov, sťažností
a požiadaviek a odovzdá ich riaditeľovi ÚPZC na ďalšie riešenie.“
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., cit.: „Osoba umiestnená v cele môže podávať návrhy,
podnety a sťažnosti. Písomné návrhy, podnety a sťažnosti sa odovzdávajú veliteľovi útvaru Policajného
zboru na ďalšie riešenie. Ústne podané návrhy, podnety a sťažnosti policajt, ktorý vykonáva ochranu

cely, spíše a odovzdá ich tomuto veliteľovi na ďalšie riešenie.“
- Porušovanie listového tajomstva
Žalobca vôbec prvýkrát až v žalobe zo dňa 5.4.2018 uvádza, že zo strany policajtov malo dochádzať
k porušovaniu listového tajomstva, nakoľko policajti zariadenia mali kontrolovať žalobcove listové či
poštové zásielky a robiť si z nej kópie. Uvedené tvrdenia, ktoré žalovaný považuje za vymyslené, nie

sú pravdivé a rozporujeme ich.
Listové tajomstvo žalobcu nebolo porušované a tiež nedochádzalo k vyhotovovaniu fotokópií z jeho
poštových zásielok. Uvedené tvrdenie žalobcu je nepreukázané.
- Putá
Tvrdenie žalobcu, že počas eskorty mu boli založené putá a tým došlo k porušeniu jeho základných

ľudských práv až v takej miere, že uvedené napĺňa podmienky priznania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je dôvodná.
Žalobcovi boli založené putá pri vykonávaní eskorty, pričom o založení pút a pútacieho pásu rozhoduje
vždy veliteľ eskorty v súlade s oprávnením policajta podľa zákona č. 171/1993 Z. z, ktorý sa
rozhoduje vždy vzhľadom na konkrétne okolnosti s poukazom na ochranu verejného záujmu. Z

hľadiska negatívnych skúseností predstavujúcich predovšetkým útek zaistených osôb bolo preventívne
prikročené k založeniu pút žalobcovi. Žalobca bol v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov
uvedené povinný strpieť. Žalovaný podotýka, že na založenie pút žalobcovi existovali zákonné dôvody,
pričom zákonné oprávnenia zasahujúcimi policajtmi neboli prekročené. Policajti používajú donucovacie
prostriedky zákonným spôsobom a v nevyhnutnej miere v opodstatnených prípadoch. Policajt pri ich

použití zvažuje všetky okolnosti, aby nedošlo k zmareniu prebiehajúceho úkonu.

16. Zástupca žalobcu sa ku skutočnostiam uvedeným žalovaným na pojednávaní dňa 28.9.2020 vyjadril
písomne podaním doručeným súdu dňa 28.10.2020 (čl. 296 - čl. 299 spisu) uviedol, že poukazuje na
§ 151 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého ak

strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o
predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151
ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Rovnako ako skutkové tvrdenie, ajpopretie skutkových tvrdení musí byť substancované. V tomto svetle sa javia tvrdenia žalovanej v jej
vyjadrení ako „Tvrdenia žalobcu žalovaný v plnej miere rozporuje“ (str. 2 vyjadrenia), „...tvrdenia sa
nezakladajú na pravde a žalovaný tieto rozporuje v celom rozsahu“ (str. 3 vyjadrenia), „S uvedeným

oznámením sa žalovaný nestotožňuje a v ňom uvádzané tvrdenia nepovažuje za pravdivé.“ (str. 3
vyjadrenia), „...nezakladá na pravde a žalovaný ho rozporuje“ (str. 5 vyjadrenia), „Žalobcom uvádzané
tvrdenia sú úmyselne zveličované a nezakladajú sa na pravde, žalovaný s nimi nesúhlasí a en bloc
ich rozporuje.“ (str. 6 vyjadrenia) príliš všeobecné a nespôsobilé vyvolať účinky účinného popretia
skutkových tvrdení žalobcu, najmä v súvislosti s tým, že žalobca predložil viacero dôkazov na podporu

svojich tvrdení, vrátane svojho výsluchu, a počas svojho nezákonného zaistenia sa nachádzal v situácií,
kedy v dôsledku opatrení, ktorým sa musel podrobiť v zaistení, nebolo objektívne možné pre žalobcu
získať ďalšie dôkazy.
Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný
následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. „Nepostačuje všeobecné
vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba

konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou.“ O to viac, keď má byť
dôkazom o inom skutkovom priebehu citácia z určitého záväzného predpisu a žiadne skutkové tvrdenie,
ako napríklad výpis z vykonaných vychádzok z obdobia, počas ktorého bol žalobca nezákonne zaistený
či kamerový záznam zachytávajúci správanie žalobcu, ktoré odôvodňuje nasadenie pút na ruky či
nohy. Tu však už ideme nad rámec povinností žalobcu vyplývajúcich z CSP a opakujeme, že bremeno

účinného popretia skutkových tvrdení protistrany zaťažuje žalovaného, rovnako ako následky spojené
s neunesením tohto bremena.
Žalovaná tvrdí, že „Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. vychádzalo zo skutočnosti, že sa
jednalo o zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, a teda o ekonomicky činnú osobu.“. Podľa
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v §

7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody. Výklad citovaného ustanovenia prezentovaný žalovanou nevyplýva ani z jeho jazykového,
gramatického, logického, systematického, historického a ani iného výkladu (žalovaná neprezentuje
žiadny z týchto výkladov). Tvrdenie žalovanej možno zaradiť spolu s tvrdením žalovanej o „nelegálnych“

migrantoch a nedá sa z neho necítiť pohŕdavosť, s akou žalovaná pristupuje k žalobcovi. Dokonca ho
možno vnímať ako urážlivé. Snáď netreba analyzovať, že citované ustanovenie číselne určovalo sumu
zajedendeňnezákonnéhopozbaveniaosobnejslobody,niepodmienkypriznanianemajetkovejujmy.Zo
skutočnosti, že určenie sumy bolo zákonodarcom naviazané na jednu tridsatinu priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR nevyplýva, že sa ustanovenie nevzťahuje na cudzinca

alebo na osobu ekonomicky nečinnú. Opačný výklad by smeroval k porušeniu ústavného práva žalobcu
v zmysle Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Vo vzťahu k Stanovisku Ligy za ľudské práva k podmienkam v zaistení v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov v Medveďove zo dňa 17.3.2020 žalovaná uvádza, že ide o vyjadrenie tretieho sektora,
ktoré malo byť účelovo vypracované a nepravdivé.

Žalovaná však neposkytuje žiadne vecné argumenty a dôkazy spôsobilé vyvrátiť obsah predloženého
stanoviska. Liga za ľudské práva je mimovládnou organizáciou, ktorá viac ako 15 rokov poskytuje
právnu pomoc cudzincom a utečencom na Slovensku, pričom v tejto oblasti má na Slovensku najväčšiu
expertízu a za svoju činnosť získala viaceré ocenenia. Všetky skutočnosti uvedené v stanovisku
považujeme za pravdivé a založené na dôkazoch a svedectvách cudzincov umiestnených v ÚPZC

Medveďov, ktoré Liga za ľudské práva zhromaždila za roky monitorovacích aktivít a poskytovania
právneho poradenstva pre cudzincov v ÚPZC Medveďov. Liga za ľudské práva vykonávala v ÚPZC
Medveďov monitoring na základe Dohody o spolupráci len do 27.10.2015, nie ako žalovaná mylne
uvádza aj v priebehu roka 2016. Od tohto času poskytovala Liga za ľudské práva výlučne právne
poradenstvo pre zaistených cudzincov.

K predmetnému monitoringu je potrebné uviesť, že Liga za ľudské práva zaznamenala počas každej
monitorovacejnávštevynegatívnereakciecudzincovnapodmienkypanujúcevzaistení,ktorépravidelne
preverovala a konzultovala s vedením ÚPZC Medveďov, avšak častokrát bez akéhokoľvek premietnutia
do praxe. Podmienky zaistenia cudzincov sú roky rovnaké, bez akéhokoľvek zlepšenia.
Zistenia Ligy za ľudské práva z monitorovacích návštev boli zaznamenané v monitorovacích správach.

Žalovaná v tomto smere účelovo cituje vetu vytrhnutú z kontextu, ktorá sa mala opakovane objaviť v
monitorovacích správach Ligy za ľudské práva, pričom opomína zvyšok monitorovacích správ čo do
iných zistení.Žalovanáďalejtvrdí,ževobdobírokov2015a2016nebolizostranyinýchinštitúciínavštevujúcichÚPZC
Medveďov zaznamenané žiadne negatívne reakcie. Toto tvrdenie žalovanej sa opätovne nezakladá na
pravde minimálne s poukazom na Oznámenie o výsledku prieskumu Verejnej ochrankyne práv zo dňa

20.11.2015, č. 2627/2015/VOP a Vy´sledky presku´mania policajne´ho za´sahu v U´tvare policajne´ho
zaistenia pre cudzincov zo strany Verejnej ochrankyne práv.
Taktiež žalovanou následne uvádzaná skutočnosť, že sa s výsledkami jednotlivých prieskumov Verejnej
ochrankyne práv z roku 2015 nestotožňuje a nepovažuje ich za pravdivé, je z hľadiska dôkaznej situácie
irelevantná. V predložených prípadoch ide o výsledky prieskumu nezávislého štátneho orgánu (Verejnej

ochrankyne práv), ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody
fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej
moci, vrátane osôb umiestnených v ÚPZC Medveďov na základe podnetu alebo z vlastnej iniciatívy.
Verejná ochrankyňa práv v danom prípade zrealizovala prieskum na základe podnetov podaných
priamo zo strany zaistených cudzincov a Ligy za ľudské práva, pričom výsledky oboch spomenutých
prieskumovsaodvolávajúnaskutočnostiadôkazyzistenéazhromaždenépočasdôkladnéhoprieskumu

vykonaného na mieste. Žalovaná okrem jej nepodložených tvrdení k danej veci nepredložila žiadny
dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť alebo vyvrátiť jednotlivé zistenia Verejnej ochrankyne práv,
ktoré detailne mapujú podmienky, ktoré v danom čase panovali v ÚPZC Medveďov.
Čo sa týka vyjadrenia žalovanej vo vzťahu k údajnému nahradeniu tlmočníka v konaní pred žalovanou
(z osoby V.. T.. B. A., O.. G. E. A.) na základe námietok žalobcu, aj toto tvrdenie sa nezakladá na pravde.

K zmene tlmočníka v konaní pred žalovanou zo dňa 16.1.2016 došlo nie z dôvodu, že by žalovaná
vyhovela požiadavke žalobcu, ale z dôvodu, že tento tlmočník sa v pokročilých nočných hodinách dňa
16.1.2016 nemohol dostaviť a odporučil na tlmočenie svojho synovca.
Žalovaná celé svoje vyjadrenie koncipuje v tom duchu, že zaistený cudzinec sa momentom zaistenia
v ÚPZC Medveďov stáva výlučne subjektom povinností. Tento názor žalovanej považuje za potrebné

skorigovať. Zaistený cudzinec by sa nemal stať momentom zaistenia výlučne subjektom povinností, hoci
takýto výklad ÚPZC Medveďov aplikuje v praxi voči zaisteným cudzincom, ale práve naopak, zostáva
subjektom jednotlivých práv a oprávnení, ktoré mu priznáva právny poriadok a Ústava Slovenskej
republiky. Dávam do pozornosti názor Verejnej ochrankyne práv o tom, že skutočnosť, že ÚPZC
Medveďov koná vo vzťahu k cudzincovi, ktorý je obmedzený na osobnej slobode, zvyšuje požiadavky

na záruky zo strany štátu, že zabezpečí dodržiavanie jeho základných práv a slobôd.
Čo sa týka jednotlivých skutočností tvrdených žalobcom vo vzťahu k podmienkam jeho zaistenia v ÚPZC
Medveďov, nad rámec už viackrát uvedeného poznamenáva, že žalobca bol žiadateľom o azyl (o azyl
požiadal dňa 5.1.2016), pričom v takom prípade žalobcovi prináleží právo na návštevy (...) osôb, ktoré
žiadateľovi o azyl poskytujú právnu pomoc v podmienkach, ktoré zabezpečujú súkromie. (porovnaj § 98

ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov). Citované ustanovenie neobmedzuje právo na súkromie
pri poskytovaní právnych služieb na advokáta, preto žalovaná nesprávne uvádza, že na osoby z Ligy
za ľudské práva sa vzťahuje odlišný režim.
Vnútorný poriadok ÚPZC Medveďov v čl. 7 ods. 2 síce stanovuje, že “Počas prítomnosti pracovníkov
Medzinárodnej organizácie pre migráciu, mimovládnych organizácií a osôb poskytujúcich právnu

ochrana vykonáva dozor v návštevnej miestnosti hliadka ÚPZC.”, avšak vyššie citované ustanovenie
jednoznačným spôsobom potvrdzuje tvrdenia žalobcu vo vzťahu k nerešpektovaniu jeho práva na
zabezpečenie dôvernosti stretnutí s právnym zástupcom. Napokon je fakt, že podzákonné právne
predpisy (ako je napr. Vnútorný poriadok ÚPZC Medveďov) nemôžu priznávať menej práv, ako priznáva
zákon v § 98 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Tvrdenia žalovanej, že prítomnosť policajta v miestnosti je z dôvodu zabezpečenia ochrany
zúčastnených s poukazom na dlhoročnú prax a viaceré incidenty, pri ktorých je ohrozené zdravie a život,
považuje za absurdné, nakoľko sa jedná o ničím nepodložené tvrdenie, ktoré ÚPZC Medveďov aplikuje
v praxi proti vôli nielen zaistených cudzincov, ale aj osôb poskytujúcich právnu ochranu v tomto zariadení
(napr. už spomínanej Ligy za ľudské práva, ktorej zamestnanci nemali v priebehu rokov poskytovania

právneho poradenstva jedinú negatívnu skúsenosť so zaistenými cudzincami, ktorá by odôvodňovala
prítomnosť policajta v miestnosti, ktorú opakovane bezúspešne namietali).
Navyše žalobca nebol v postavení osoby, ktorej bola poskytovaná právna pomoc v trestnom konaní, a ku
ktorému režimu Vnútorný poriadok ÚPZC Medveďov v čl. 7 ods. 3 stanovuje: “Ak osoby poskytujú právnu
ochranu v trestnom konaní vedenom proti zaistenej osobe, hliadka ÚPZC vykonáva dozor pred vstupom

do návštevnej miestnosti.” Napriek uvedenému sa na žalobcu ako osobu, ktorej nebola poskytovaná
právna pomoc v trestnom konaní vzťahovali prísnejšie podmienky než takým osobám, ktorým sa taká
právna pomoc poskytovala.
- Prístup na internetŽalovaná používanie internetu hodnotí vo svojom vyjadrení ako „nadštandard, ktorým nie sú vybavené
ani mnohé domácnosti v Slovenskej republike.“ Je síce pravda, že mnohé domácnosti nemusia byť
na Slovensku vybavené internetom. Obyvatelia týchto domácností však na rozdiel od žalobcu nie sú

proti svojej vôli pozbavení na osobnej slobode a ďalších právach. Ak majú záujem, prístup na internet si
vedia bez problémov zabezpečiť. Na rozdiel od nich žalobca, ktorému boli odobraté všetky veci osobnej
potreby, vrátane komunikačných prostriedkov v rámci režimu zaistenia v ÚPZC Medveďov, túto možnosť
nemal. Pre žalobcu internetové spojenie s rodinou a priateľmi predstavovalo častokrát jediný spôsob
kontaktu s vonkajším svetom v stave, kedy jeho krajina a mesto, z ktorého pochádzal boli brutálne

ostreľované a bombardované zo strany sýrskeho režimu (december 2015). Porovnávať neporovnateľné
zo strany žalovanej je preto v danom prípade nemiestne, keďže žalobca nemal na výber.
- Oblečenie
Žalovaná uvádza, že „zaistené osoby v zariadení dostávajú čisté a nové oblečenie vrátane posteľného
prádla. Je tomu tak preto, že zaistené osoby prichádzajú do zariadenia v znečistenom a znehodnotenom
vlastnom odeve.“ Toto vyjadrenie žalovanej považuje za nemiestne. Nie je to prvýkrát, čo sa žalovaná

vyjadruje o zaistených cudzincoch hanlivým spôsobom v snahe vykresliť ich ako nebezpečné, nelegálne
či nečisté „živly“.
Hoci je dehumanizujúci jazyk, ktorý žalovaná používa, typický pre spôsob vyjadrovania Ministerstva
vnútra SR a jednotlivých jeho zložiek, takýto jazyk považuje v konaní pred súdom za neprípustný.
Žalobca si neželá, aby bol žalovanou označovaný za nelegálneho migranta, osobu v znečistenom a

znehodnotenom oblečení, či nebezpečnú osobu, ktorej stretnutie s právnym zástupcom, či prevoz si
vyžaduje prítomnosť policajta alebo použitie pút na rukách a nohách. Žalobca sa nedopustil žiadneho
správania, ktoré by zadávalo dôvod na takéto dehumanizujúce označenia. V tomto smere preto žalobca
vyjadruje nádej, že žalovaná do budúcna zachová dôstojnosť konania pred tunajším súdom a napraví
spôsob svojho vyjadrovania vo vzťahu k osobe žalobcu.

Vo vzťahu k samotnej “uniforme“, ktorú museli zaistení cudzinci nosiť, žalobca uvádza, že vyjadrenie
žalovanej v ostatnom len potvrdzuje žalobcove tvrdenia. Nosenie modrej teplákovej uniformy za situácie,
kedy má zaistený cudzinec k dispozícii vlastné civilné oblečenie (v úschove ÚPZC Medveďov), resp.
si vie takéto oblečenie zabezpečiť a pomocou pracieho prášku, ktorý je zaisteným poskytovaný (ručné
pranie v umývadle) aj pravidelne udržiavať, považuje žalobca za neprimerané a stigmatizujúce. V

zaistených cudzincoch len umocňuje pocit, že sú vo väzení bez toho, aby spáchali nejaký trestný čin.
Navyše pranie odevu v dvojtýždňových intervaloch, ktoré zabezpečuje ÚPZC Medveďov, nemožno
považovať za dostačujúce, osobitne ak cudzinec nemá k dispozícii žiadne náhradné oblečenie, ktoré by
mal na sebe v čase, kedy si má oprať túto teplákovú uniformu v záujme patričného udržiavania hygieny
a čistoty.

Čo sa týka obuvi, žalobca zotrváva na tvrdení, že počas jeho pobytu v zaistení nemal k dispozícii žiadnu
uzatvorenú obuv. Jedinú obuv, ktorú mal k dispozícii boli priedušné, otvorené „crogs“ šľapky, ktoré nie
sú vhodné ani na zimné počasie ani na vonkajšie športové aktivity či prechádzky.
- Správanie sa príslušníkov PZ
Žalovaná uvádza v tomto smere uvádza, že „ak mal žalobca pocit, že mu je zo strany policajtov

ubližované alebo bránené v uplatňovaní jeho práv, mohol podať sťažnosť alebo iný podnet podľa
čl. 11 bod 11.1 až 11.3 vnútorného poriadku ÚPZC Medveďov.“ Toto tvrdenie žalovanej opätovne
nevychádza z reality, v akej sa nachádzal žalobca počas jeho pozbavenia osobnej slobody v ÚPZC
Medveďov. V podmienkach, kedy je cudzinec bez znalosti slovenského jazyka ponechaný napospas
svojvôli príslušníkov žalovanej, ktorí ho opakovane nezákonne prezaisťujú napriek rozhodnutiam súdov

a správania príslušníkov a vedenia ÚPZC Medveďov, ktoré sa vždy, keď sa žalobca domáhal svojich
práv alebo sťažoval prostredníctvom právneho zástupcu, prejavilo voči nemu tak, že mu bolo ohrozené
obmedzením návštev zaistenej sesternice, samotkou (raz bol žalobca zavretý na niekoľko hodín v
rámci výstrahy v návštevnej miestnosti) alebo fyzickým zakročením, reálne nedáva možnosť brániť
sa voči takémuto správaniu. Toto všetko navyše vyvolávalo v žalobcovi nielen pocit svojvôle, ale aj

bezprávia. V tomto smere si dovolí poukázať na zistenia Verejnej ochrankyne práv, ktorá na str. 7
Oznámenie o výsledku prieskumu Verejnej ochrankyne práv zo dňa 20.11.2015, č. 2627/2015/VOP
uviedla: „Prieskum potvrdil, že pri aplikácii § 93 zákona o pobyte cudzincov nie sú v činnosti orgánu
verejnej správy vytvorené dostatočné záruky ochrany základných práv a slobôd umiestňovanej osoby
a nie je možné vylúčiť svojvôľu v postupe orgánu verejnej správy.“ Uvedené možno tvrdiť aj vo vzťahu

k akémukoľvek cudzincovi, ktorý by sa snažil počas jeho obmedzenia osobnej slobody v predmetnom
zariadení sťažovať alebo domáhať svojich práv, nakoľko o takýchto sťažnostiach rozhoduje osoba, ktorej
správanie a rozkazy, či pokyny voči podriadeným sú často predmetom sťažnosti.
- Použitie pútŽalovaná vo vzťahu k opakovanému použitiu pút voči žalobcovi vo vyjadrení uvádza, že: „Z
hľadiska negatívnych skúseností predstavujúcich predovšetkým útek zaistených osôb bolo preventívne
prikročené k založeniu pút žalobcovi. Žalobca bol v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov uvedené

povinný strpieť. Žalovaný podotýka, že na založenie pút žalobcovi existovali zákonné dôvody, pričom
zákonné oprávnenia zasahujúcimi policajtmi neboli prekročené. (...) Policajt pri ich použití zvažuje všetky
okolnosti, aby nedošlo k zmareniu prebiehajúceho úkonu.“
Je toho názoru, že vyššie uvedené tvrdenie vykazuje znaky svojvôle a nezákonnosti, pretože žalovaná
zjavne prehliada relevantnú právnu úpravu, ktorá upravuje použitie donucovacích prostriedkov. V tejto

súvislosti preto opätovne dáva do pozornosti ustanovenie § 50 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o
policajnom zbore, ktoré upravuje použitie pút ako jedného z donucovacích prostriedkov nasledovne:
„pred použitím donucovacích prostriedkov je policajt povinný osobu, proti ktorej zakročuje, vyzvať, aby
upustila od protiprávneho konania, s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov.
Od výzvy a výstrahy môže upustiť iba v prípade, keď je sám napadnutý alebo je ohrozený život alebo
zdravie inej osoby a vec neznesie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti.“

Zákon o policajnom zbore nikde neupravuje možnosť “preventívneho” použitia donucovacích na
základe predošlých negatívnych skúseností s inými zaistenými cudzincami. Na paušalizovaný prístup k
cudzincom zo strany žalovanej žalobca poukazoval pred súdom nielen vo vzťahu k jeho opakovanému
zaisteniu, kde cudzinecká polícia opakovane predpokladala, že ujde (tak sa nestalo po jeho prepustení),
ako aj pri použití donucovacích prostriedkov vo forme pút a spútavacieho opasku. Vyjadrenia a

dôkazy predložené žalovanou tieto jeho tvrdenia len potvrdzujú. Najvyšší súd SR opakovane v tomto
smere judikoval, že cudzinecká polícia nemôže pri rozhodovaní vo veciach zaistenia cudzincov toto
odôvodňovať zovšeobecnením predošlého správania sa iných cudzích štátnych príslušníkov, ale musí
posudzovať každý prípad individuálne. V prípade žalobcu sa tak očividne nestalo.
Žalovanánaopaknebolaoprávnenázaložiťžalobcoviputáaspútavacíopasokbeznaplneniapodmienok

uvedených v § 50 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. a keďže tak spravila, prekročila tým svoje
zákonné oprávnenia. V prípade žalobcu nedošlo ani k naplneniu litery zákona, ani k individuálnemu
posúdeniu okolností, nakoľko predmetný príkaz na použitie donucovacích prostriedkov vydal riaditeľ
ÚPZC Medveďov tri dni pred samotným uskutočnením eskorty na pojednávanie na súde.

17. Na pojednávaní dňa 9.11.2020 (Zápisnica čl. 302 - čl. 303 spisu) žalovaný uviedol, že naďalej
rozporuje všetky skutočnosti tvrdené žalobcom ako aj o prežitých útrapách, ako i nárok na samotné
priznanie odškodnenia, za nezákonné rozhodnutie. Poukazuje na to, že v priebehu celého konania
sa zástupca žalobcu snaží preniesť bremeno dôkazu na žalovaného, takýto postup nie je v súlade s
ustanoveniami CSP. Je toho názoru, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu. Žalobca považuje tvrdenia

žalovaného za účinne nepopreté v prípade, ak ich nepodloží vlastnými dôkazmi pričom žalobca má zato,
že v takomto prípade sú tvrdenia žalobcu nesporné a preukázané.
Čo sa týka odvolávania sa žalobcu na závery zo šetrenia 3. sektora, poukazuje na to, že v týchto
šetreniach zistené skutočnosti nijako nesúvisia s osobou žalobcu. V týchto šetreniach nie je žalobca
žiadnym spôsobom ani spomínaný, v týchto šetreniach nie sú ani žiadne iné osoby konkretizované. Je

toho názoru, že žalobca zavádza súd klamlivými tvrdeniami o výlučne negatívnych záveroch šetrenia
3. sektora, kde stále poukazuje na to, že v zariadení boli zistené nevyhovujúce podmienky. Poukazuje
na to, že boli vytýkané nedostatky, ktoré mali byť odstránené ale odstránené neboli. Uvedené nie je
pravdou, keď z viacerých šetrení Ligy za ľudské práva a to šetrenie zo dňa 09.04.2015 a 11.05.2015,
17.17.2015, 03.07.2015, 29.07.2015 vyplýva, že tvrdenia žalovaného o vyhovujúcich, štandardných až

nadštandardných podmienkach sú pravdivé, teda uvedené vyvracia tvrdenie žalobcu o pretrvávajúcich
a nevyhovujúcich podmienkach v zariadení. V správach sa uvádza, že podmienky sú vyhovujúce a
spĺňajú základné štandardy.
Z rovnakého dôvodu navrhuje aby súd neprihliadal ani na stanovisko ochrankyne práv, keď takisto ako v
spomínaných šetreniach Ligy pre ľudské práva, ani v stanovisku ochrankyne práv osoba žalobcu vôbec

nie je spomínaná a poukazuje tiež na to, že toto stanovisko bolo vypracované po vzbure v zariadení v
septembri 2015 , teda vôbec sa netýka a nesúvisí so situáciou žalobcu.
Je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi boli spôsobené akékoľvek útrapy.
Žalobca vo svojom vyjadrení stále poukazuje na to, že u žalobcu bol použitý tzv. spútavací pás, uvedené
tvrdenie je nepravdivé, boli použité výlučne len putá, spútavací pás nebol použitý čo vyplýva aj zo

záznamov eskorty na ktoré sa žalobca sám odvoláva.

18. Zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 9.11.2020 uviedol, že v prvom rade sa chce ospravedlniť,
ak niektoré vyzneli osobne, toto nebolo účelom vyjadrenia. Čo sa týka tvrdenia protistrany o prenášanídôkazného bremena, k tomuto uvádza, že medzi sporovými stranami v tomto spore nie je rovnovážne
postavenie strán, nakoľko žalobca v čase svojho zaistenia nemal možnosť zhromaždiť akékoľvek
dôkazy, pretože ústav v ktorom bol zaistený mal v držbe mobilný telefón žalobcu. Napriek uvedenému,

žalobca nerezignoval na svoju dôkaznú povinnosť. Navrhoval svoj výsluch, v konaní bol vypočutý.
Žalobca predložil písomne svedectvo a napokon predložil už spomínané správy z tretieho sektora
vrátane správy verejnej ochrankyne práv.
Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že existujú určité pozitívne správy tretieho sektora, ktoré majú
preukazovať vyhovujúce až nadštandardné podmienky. V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca

tvrdil, aké podmienky v zariadení existujú, tým si splnil svoju povinnosť tvrdenia, predložil k svojmu
tvrdeniudôkazy(správaligyzaľudsképrávaaverejnejochrankynepráv)čímdošlokprenosudôkazného
bremena. Žalovaná síce v tejto súvislosti odkazuje na päť správ ligy za ľudské práva, avšak ani jednu
z týchto správ nepredložila.
Žalovaná tvrdí, že žalobca nebol konkretizovaný v predložených správach, poukazuje na skutočnosti, že
v týchto správach neboli konkretizované ani iné osoby, a správy sa týkali podmienok zaistenia v útvare

pre zaistenie cudzincov v Medveďov, kde žalobca aj bol zaistený.

19. Z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Sp/1/2016-56 zo dňa 15.1.2016 vyplýva, že na
základe odvolania navrhovateľa - M. Q. súd zrušil napadnuté rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
PolicajnéhozboruTrnava(odporca)ozaistenížalobcuč.O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q.zodňa15.12.2015

a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň nariadil okamžité prepustenie zaisteného.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd rozhodnutie zrušil pretože odporca navrhovateľovi
neoznámil začatie konania o jeho zaistení a pretože neodôvodnil existenciu rizika jeho úteku ako
elementárneho predpokladu zaistenia.

20. Na základe vykonaného dokazovania - výsluchu strán sporu, oboznámením sa s písomnými
vyjadreniami strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: Rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015;
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/1/2016-56 zo dňa 15.1.2016; Rozhodnutím oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava rozhodnutie o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XX-XXX/

XXXX-Q. zo dňa 16.1.2016; Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.
februára2016;RozsudkomNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyč.k.10SZa/8/2016zodňa30.3.2016;
Zápisnicou o vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.10.2015; Stanoviskom Ligy za ľudské práva zo dňa
17.3.2020; Oznámením verejnej ochrankyne práv zo dňa 29.10.2015; písomným vyjadrením M. K., a
zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 19.10.2015 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava
rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. a súčasne uložil
žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu trvania 2 rokov.
Dňa 19.10.2015 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava
rozhodnutie o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d)

zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný s dĺžkou doby zaistenia do času odovzdania
žalobcuvrámciDohodymedzivládouSlovenskejrepublikyavládouRakúskejrepublikyoreadmisiiosôb
s neoprávneným pobytom (readmisná dohoda), najdlhšie však do 19.4.2016. Nakoľko nemohlo dôjsť k
naplneniu účelu zaistenia (nebolo možné realizovať readmisiu, resp. odovzdanie žalobcu), žalobca bol
dňa 15.12.2015 príkazom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. O.-I.-M.-XXX-XXX/

XXXX-F. prepustený zo zaistenia (ustanovenie § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov).
Dňa 15.12.2015 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava
rozhodnutie o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to na
čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. (čl. 12 spisu 21C/32/2018)

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/1/2016-56 zo dňa 15.1.2016 bolo rozhodnutie o
zaistení č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015 zrušené, vec bola vrátená správnemu orgánu
na ďalšie konanie a súčasne Krajský súd v Bratislave nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo
zaistenia. (čl. 56 predmet. spisu)
Dňa 16.1.2016 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava

rozhodnutie o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov do ukončenia jeho azylového konania, najdlhšie však do 19. apríla 2016.
(čl. 15 predmet. spisu)Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15. februára 2016, potvrdil rozhodnutie
o zaistení žalobcu č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 16.1.2016. (čl. 25 predmet. spisu)
Rozsudkom č.k. 10SZa/8/2016 zo dňa 30.3.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.2.2016 a zrušil rozhodnutie správneho
orgánu o zaistení č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 16.1.2016, vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie
konanie a nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa. (čl. 36 predmet. spisu)
Zaistenie žalobcu na základe predmetných rozhodnutí o zaistení trvalo od 15.12.2015 do 15.1.2016
(celkovo 32 dní) a to na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 15.12.2015 a od 16.1.2016 do 30.3.2016

(celkovo 75 dní) na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 16.1.2016.
21. Predmetom konania bolo uplatnenie náhrady škody - nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť nezákonným Rozhodnutím o zaistení č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q. vydaným dňa 15.12.2015
Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Trnava a nezákonným Rozhodnutím o zaistení č.
O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. vydaným dňa 16.1.2016 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava, ktorými mu bola obmedzená osobná sloboda, resp. jej bol pozbavený.

22. Skutkový stav tak ako je opísaný v bode 20 tohto rozsudku nebol medzi stranami sporný, medzi
stranami bolo sporné:
- či predmetné rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť
- vznik škody/ujmy

- príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody,
teda existencia základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu žalovaným tak, ako to
predpokladá Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
23. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení platnom do 28.2.2019, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 7 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení platnom do 28.2.2019, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené
ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa§17ods.1Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci

v znení platnom do 28.2.2019, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení platnom do 28.2.2019, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.XI.1950,
v znení platnom od 1.6.2010), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového
zákonom:
- zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol zatknutý alebo
pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

24. Súd po zistení, že bola splnená podmienka predbežného prerokovania nároku, na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci boli splnené i všetky zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a to vzhľadom na nasledovné:

24.1. Nezákonné rozhodnutie

Vzhľadom na povahu uplatneného nároku - škoda, ktorá mala vzniknúť obmedzením/pozbavením
osobnejslobodyžalobcunazákladerozhodnutíozaistení,súdnauplatnenýnárokaplikovalustanovenie
§ 3 ods. 1 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019 (,,štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody“) a naň nadväzujúce
ustanovenie § 7 citovaného zákona (,,právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu“).
Žalobca bol zaistený dňa 15.12.2015 rozhodnutím správneho orgánu - Oddelenie cudzineckej polície

Policajného zboru Trnava (č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q.), ktoré bolo po podaní opravného prostriedku
žalobcom zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Sp/1/2016-56 zo dňa 15.1.2016,
vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne Krajský súd v Bratislave nariadil
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Dôvodmi zrušenia rozhodnutia bolo zistenie takej vady,
ktorá mala vplyv na jeho zákonnosť a jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.

Dňa 16.1.2016 bol žalobca znova zaistený rozhodnutím správneho orgánu - Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava (č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q.), ktoré bolo po podaní opravného
prostriedku žalobcom Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.2.2016
potvrdené. Rozsudkom č.k. 10SZa/8/2016 zo dňa 30.3.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/11/2016-72 zo dňa 15.2.2016 a zrušil rozhodnutie

správneho orgánu o zaistení č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa 16.1.2016, vec vrátil správnemu
orgánu na ďalšie konanie a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
Z uvedeného vyplýva, že obe predmetné rozhodnutia (Rozhodnutie o zaistení č. O.-I.-K.-XXX-
XXX/XXXX-Q. zo dňa 15.12.2015 a Rozhodnutie o zaistení č. O.-I.-K.-XX-XXX/XXXX-Q. zo dňa
16.1.2016) boli zrušené pre nezákonnosť, keď podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7 Cdo 27/2011 zo dňa 20.3.2012 ,,Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo
všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Teda aj napriek tomu, že zákon č.
514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod
nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje,
či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku
alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie
zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlostať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti.
Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné

a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Ak v preskúmavanej veci príslušný orgán, ktorým
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd nepochybne bol, zrušil právoplatné rozhodnutie z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, možno dospieť k záveru, že ho zrušil z dôvodu jeho
nezákonnosti, pretože takéto rozhodnutie (ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)

je v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými právnymi predpismi, teda je nezákonné. Otázku
nezákonnosti súdy nemôžu (v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia)
riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor
musí rešpektovať tak súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd rozhodujúci o náhrade
škody.Presúd,rozhodujúcionáhradeškodyjepotomtakétorozhodnutiezáväznéasúdmusívychádzať
zo zistenej nezákonnosti príslušným orgánom (vyjadrenej tým, že rozhodnutie ruší alebo mení), v danej

veci zo zrušujúceho rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.“
Vzhľadom na uvedené, neobstojí obrana žalovaného, že rozhodnutie správneho orgánu - Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. O.-I.-K.-XXX-XXX/XXXX-Q.) zo dňa 15.12.2015 nebolo
zrušené ako právoplatné, preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody, keď v zmysle vyššie
uvedeného, nie je dôvod na daný prípad aplikovať ustanovenie § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z..

24.2. Vznik škody
Nezákonným rozhodnutím o zaistení vznikla žalobcovi škoda - nemajetková ujma, keď žalobca bol
pozbavený osobnej slobody od 15.12.2015 do 15.1.2016 a od 16.1.2016 do 30.3.2016 (celkovo 107
dní), teda rozhodnutie bolo na žalobcovi vykonané (§ 7 Zákona č. 514/2003 Z.z.).

24.3. Príčinná súvislosť medzi nezákonnosťou rozhodnutia a vznikom škody.
Je nepochybné, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu bolo v priamej príčinnej súvislosti s
predmetnými rozhodnutiami o zaistení, keď tieto boli vykonateľné dňom vydania rozhodnutia, teda ich
účinky nastali dňom ich vydania, keď týmto dňom bol žalobca zaistený a pozbavený osobnej slobody.
25. Nemajetková ujma

25.1. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že vzhľadom na
ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím - pozbavenie osobnej slobody žalobcu nepretržite
v trvaní 107 dní, nie je dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, je
dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy.
Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadňoval v zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods.

3 Zákona č. 514/2003 Z.z., osobu poškodeného a jeho doterajší život; závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom život;
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a dospel k záveru, že
priznaná výška nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch je primeraná a to vzhľadom na nasledovné
skutočnosti:

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca bol v zmysle readmisnej dohody prevzatý
z územia Českej republiky z dôvodu jeho neoprávneného pobytu a na základe protokolu o vyhostení,
pričom na územie Slovenskej republiky mal vstúpiť nelegálne z územia Rakúskej republiky. Uvedené
nebolo v konaní sporné. Žalobca teda i na územie Slovenskej republiky vstúpil bez akýchkoľvek
cestovných dokladov, teda nelegálne. Z jeho konania je zrejmé, že ani nemal záujem požiadať o

azyl, nakoľko sa snažil dostať do Nemecka, čo potvrdil i vo výpovedi pred súdom. Žalobca na území
Slovenskej republiky nežiadal o azyl ihneď po zaistení, ale až následne dňa 5.1.2016 počas zaistenia v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom o možnosti požiadať o azyl bol poučený
už pri výsluchu dňa 19.10.2015 (Zápisnica z výsluchu čl. 75-76 predmetného spisu). Žalobca nevedel
hodnoverne na pojednávaní pred súdom vysvetliť, prečo o azyl nepožiadal pri prvom výsluchu. Jeho

tvrdenie, že v skutočnosti sa ho pri výsluchu na to nikto nepýtal a odpovede boli pripravené vopred
neobstoja, keď žalovaný poprel takéto tvrdenie žalobcu a napokon žalobca zápisnicu podpísal, ak by
s ním bolo jednané tak ako uvádza, teda, že mal za to, že zápisnica neobsahuje jeho vyjadrenia a
odpovede boli vopred pripravené nemal dôvod zápisnicu podpisovať. Podľa tvrdenia žalovaného v
konaní, ktoré neboli žalobcom žiadnym spôsobom vyvrátené, žalobca sa nevyjadril, že by nesúhlasil s

osobou tlmočníka, alebo, že by bol odmietal vypovedať. Dňa 16.1.2015 bola so žalobcom spísaná ďalšia
zápisnica o vyjadrení účastníka konania, pričom bol k tomuto úkonu opätovne pribratý tlmočník pán E.
A., žalobca opätovne súhlasil s tlmočením, pričom osobu tlmočníka nenamietal a to aj za prítomnosti
jeho právnej J. M. R., žalobca aj túto zápisnicu podpísal (uvedené nebolo v konaní sporné).Vzhľadom na uvedené súd považoval za účelové následné namietanie osoby tlmočníka žalobcom
rovnako ako súd považoval za účelové dodatočné požiadanie o azyl, keď cieľom žalobcu bolo dostať
sa do Nemecka.

Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o zaistení žalobcu bolo začaté výlučne v dôsledku
vlastného, vedomého konania žalobcu, žalobca si mal a musel byť vedomý, že ilegálny vstup na územie
ktoréhokoľvek štátu Európskej únie môže mať za následok sankcie podľa legislatívy príslušného štátu.
V tejto súvislosti súd poukazuje i na to, že nemožno ani zohľadňovať skutočnosť na ktorú poukazoval
zástupca žalobcu a to, že: ,,žalobca bol v obzvlášť zraniteľnom postavení cudzinca unikajúceho zo

závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu - pochádza z vojnou zmietaného mesta Aleppo v Sýrii“, keď
zo samotnej výpovede žalobcu dňa 19.10.2015 na oddelení cudzineckej polície PZ Trnava vyplýva, že
žalobca neprišiel do štátov Európskej únie priamo zo Sýrie, keď zo Sýrie vycestoval ešte dňa 10.2.2013
do Turecka, kde až do 25.8.2015, teda bezmála 2 roky žil a príležitostne pracoval, následne s pomocou
prevádzača išiel do Grécka, potom do Macedónska, Srbska, Maďarska, Rakúska a cez SR do Českej
republiky, kde bol zadržaný (Zápisnica o výsluchu zo dňa 19.10.2015 čl. 75-76 spisu).

25.2. Výpočet výšky nemajetkovej ujmy
Žalobca pri výpočte výšky nemajetkovej ujmy poukazoval na to, že zákon o zodpovednosti za škodu v
aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého by bolo možné oceniť pozbavenie či
obmedzenieosobnejslobody,pričomzákonozodpovednostizaškoduvzneníúčinnompred1.januárom

2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sa uvádzalo: „Výška nemajetkovej ujmy
spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody." Žalobca teda pri výpočte výšky nemajetkovej
ujmy vychádzal analogicky u uvedeného ustanovenia a výšku nemajetkovej ujmy vypočítal nasledovne:

- Zaistenie od 15.12.2015 do 15.1.2016 (celkovo 32 dní) - priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky dosiahla v roku 2014 výšku 858,- eur a v roku 2015
výšku 883,- eur; 1/30 z uvedenej sumy v roku 2014 predstavuje 28,60 eur a v roku 2015 sumu 29,43
eur; žalobca bol pozbavený osobnej slobody celkovo 30 dní, z toho 17 dní v roku 2015 a 15 dní v roku
2016; celková nemajetková ujma je 927,65 eur (17 dní krát 28,60 eur + 15 dní krát 29,43 eur)

- Zaistenie od 16.1.2016 do 30.3.2016 (celkovo 75 dní) - priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikydosiahlavroku2015výšku883,-eur;1/30zuvedenej
sumy predstavuje 29,43 eur; 29,43 eur krát 75 dní = 2.207,25 eur.

Vzhľadom na všetky v rozsudku uvedené skutočnosti z ktorých súd vychádzal pri určení výšky

nemajetkovej ujmy sa súdu javilo primeraným a opodstatneným určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy
životného minima v čase kedy žalobca bol pozbavený osobnej slobody.
Preto súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 695,07 eur, ktorá bola určená nasledovne:
Z webovej stránky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR súd zistil, že výška životného minima
na plnoletú fyzickú osobu bola v období od 1.7.2015 do 30.6.2016 198,09 eur .

Žalobca bol zaistený v období od 15.12.2015 do 15.1.2016 a následne v období od 16.1.2016
do 30.3.2016, t.j. výška životného minima denne a celková výška škody za počet dní zaistenia bola
nasledovná:
· od 15.12.2015 do 15.1.2016 - suma 198,09 eur krát 12 mesiacov delene 365 dní v roku = 6,51 eur
denne krát 32 dní = 208,32 eur

· od 16.1.2016 do 30.3.2016 suma 198,09 eur krát 12 mesiacov delene 366 dní v roku (priestupný rok
- mesiac február mal 29 dní) = 6,49 eur denne krát 75 dní = 486,75 eur.

26. K požadovanému navýšeniu nemajetkovej ujmy žalobcom
26.1. Čo sa týka navýšenia odškodnenia, nemajetkovej ujmy s poukazom na okolnosti tvrdené žalobcom

(zaobchádzanie s ním v zariadení; podmienky v zariadení), ktorých následkom mala byť fyzická a
psychická ujma žalobcu, súd má za to, že v konaní nebolo preukázané tak neprimerané správanie
sa príslušníkov v zariadení ako ani také podmienky v zariadení, ktoré by boli v rozpore s Vnútorným
poriadkom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej označované ako ,,zariadenie“),
keď žalovaný sa vyjadril ku všetkým namietaným skutočnostiam (uvedené v bode 15 tohto rozsudku), v

konaní nebolo preukázané, že so žalobcom by bolo zaobchádzané v rozpore s podmienkami a režimom
v zariadení tak ako to upravoval Vnútorný poriadok zariadenia. Samotné vnímanie obmedzujúcich
opatrení upravených Vnútorným poriadkom zariadenia, ktorý je vydaný na základe zákona č.404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, nie je možné považovať za porušenie týchto právžalobcu, keď žalobca bol povinný ,,dodržiavať vnútorný poriadok zariadenia, plniť príkazy a pokyny
policajta“ (§ 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov).
K námietke žalobcu ohľadom použitia pút čo žalobca považoval za neprimerané a za porušenie

základných ľudských práv, súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 1 písm. c) Zákona č. 171/1993 Z.z.
o policajnom zbore v znení neskorších predpisov na ktoré sa odvolával žalovaný ,, Policajt je oprávnený
použiť putá pri vykonávaní služobných zákrokov alebo procesných úkonov s predvedenými, zaistenými,
zadržanými, zatknutými osobami alebo s osobami, ktoré sú vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody, ak je dôvodná obava, že sa pokúsia o útek“. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že policajt

bol oprávnený pri predvádzaní žalobcu pred súd, keďže sa jednalo o vykonávanie procesného úkonu
(predvedenie žalobcu pred súd) použiť putá.
Ustanovenie § 50 ods. 3 citovaného zákona na ktoré poukazoval žalobca (,,Pred použitím donucovacích
prostriedkov je policajt povinný osobu, proti ktorej zakročuje, vyzvať, aby upustila od protiprávneho
konania, s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. Od výzvy a výstrahy môže
upustiť iba v prípade, keď je sám napadnutý alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec

neznesie odklad, alebo tomu bránia iné okolnosti.“) sa na daný prípad nevzťahuje, nakoľko v danom
prípade sa nejednalo o zákrok proti osobe, ale ako už súd uviedol, jednalo o vykonávanie procesného
úkonu - predvedenie žalobcu pred súd.
Napokon takéto konanie príslušného policajta nebolo jeho svojvoľným rozhodnutím, podľa vyjadrenia
žalovaného o založení pút rozhodoval vždy veliteľ eskorty, ktorá skutočnosť nebola v konaní

spochybnená. Použitie spútavacieho opasku u žalobcu žalovaný poprel.

26.2. Ani listinné dôkazy predložené žalobcom - Stanovisko Ligy za ľudské práva k podmienkam v
zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove zo dňa 17.3.2020 (čl. 181 - čl.
185 spisu); Oznámenie verejnej ochrankyne práv o výsledku prieskumu zameraného na umiestňovanie

zaistených príslušníkov tretích krajín v priestoroch s oddeleným režimom zaistenia zo dňa 29.10.2015
(čl. 186-čl. 205) nepreukazujú, že so žalobcom by sa zaobchádzalo v rozpore s Vnútorným poriadkom
zariadenia, keď z uvedených listín nevyplýva, že zistené a konštatované skutočnosti by sa týkali priamo
žalobcu. Tieto dokumenty nepreukazujú, že so žalobcom by sa zaobchádzalo v rozpore s Vnútorným
poriadkom zariadenia. V týchto listinných dôkazoch sa všeobecne opisujú podmienky zaobchádzania s

cudzincami; nadmerné používanie donucovacích prostriedkov; používanie fyzickej sily proti zaisteným;
nedostatok kontaktu s vonkajším svetom; povinnosť zaistených nosiť odev a obuv poskytnutú v útvare;
zbytočné obmedzenie potravín; jazyková bariéra; nedostatočná zdravotná starostlivosť; obmedzený
pohyb na čerstvom vzduchu; nedostatok dôvernosti počas konzultácie klienta s právnym zástupcom;
porušenie práva na listové tajomstvo; prekážky v prístupe k právnej pomoci; právo na účinný opravný

prostriedok; právo byť informovaný o dátume a čase vyhostenia.
Rovnako správa verejnej ochrankyne práv zo dňa 29.10.2015 obsahuje správu o výsledku prieskumu v
zariadení, konštatovanie zistených nedostatkov i voči konkrétnym zaisteným osobám (žalobca v správe
nie je uvedený), a tiež výzvu riaditeľovi zariadenia na prijatie konkrétnych opatrení. Teda rovnako, ako
Stanovisko Ligy za ľudské práva, ani tento listinný dôkaz nepreukazuje žiadne porušenie práv žalobcu

počas jeho zaistenia v zariadení.
Z hľadiska členenia týchto materiálov a opisov nedostatkov z pohľadu ich spracovateľov (Liga pre ľudské
práva; Verejná ochrankyňa práv) v komparácii so žalobou je zrejmé, že žalobca v týchto materiáloch
uvedené nedostatky, použil v žalobe, pričom však, ako už súd uviedol, ani jeden nedostatok sa netýkal
jeho osoby. Len samotné stotožnenie sa žalobcu s týmito materiálmi nie je možné považovať za

objektívny dôkaz - preukázanie takéhoto konania voči žalobcovi.

26.3. Čo sa týka ,,incidentu“ na ktorý poukazoval žalobca - fyzické napadnutie riaditeľom zariadenia,
žalovaný poprel takéto konanie riaditeľa zariadenia, uviedol, že zo strany riaditeľa zariadenia nedošlo
voči žalobcovi k žiadnemu vyhrážaniu, žiadnym útokom a nemal so žalobcom žiadny osobný problém,

ako to žalobca nepravdivo, zrejme účelovo tvrdil. Riaditeľ zariadenia povolil žalobcovi i vzájomnú
návštevu osoby, ktorú označil za príbuznú a tak umožnil ich časté stretávanie sa. Žalovaný tiež poukázal
na to, že neeviduje žiadnu sťažnosť žalobcu na riaditeľa alebo na kohokoľvek z personálu, pričom
žalobca túto možnosť mal a mohol tak urobiť kedykoľvek či už priamo riaditeľovi alebo prostredníctvom
pracovníkov zariadenia, či jeho právneho zástupcu, prípadne prostredníctvom pracovníka Slovenskej

humanitnej rady, ktorý pravidelne zariadenie navštevovali.
ŽalobcapredložilpísomnésvedectvoM.K.,ktorýuviedol,žebolsvedkomtoho,žeriaditeľútvarupotiahol
M. Q. za šaty na miesto, kde nie sú monitorovacie zariadenia (kamery), správal sa k nemu ponižujúco
a napadol ho fyzicky úderom do oblasti pleca po to, čo M. dojedol jedlo v jedálni. M. mu oznámil, žeriaditeľ bol na neho nahnevaný, strčil ho do oblasti pleca, zadržal ho samého v miestnosti - čakárni po
dobu niekoľkých hodín v budove riaditeľstva. (čl. 276 predmetného spisu)
Súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že k takémuto konania došlo, keď písomné vyjadrenie

M. K. zostalo iba v rovine tvrdenia, nakoľko sám žalobca nenavrhol jeho výsluch pred súdom, žalovaný
poprel akékoľvek násilie voči žalobcovi, pričom ním opisované konanie vylúčil úplne. Žalovaný navrhoval
výsluch riaditeľa, čo žalobca považoval za neúčelné a nehospodárne; súd rovnako ako žalobca
nepovažoval výsluch riaditeľa zariadenia za účelný.

26.4. Ako dôvod na zvýšenie nemajetkovej ujmy žalobca poukazoval tak na skutočnosť, že ,,rozhodnutie
o zaistení žalobcu bolo excesívnym, šikanóznym a svojvoľným rozhodnutím správneho orgánu bez
zákonného základu a je toho názoru, že svojvôľa a šikanózne správanie správneho orgánu má vplyv na
určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko robí nezákonný zásah do práv žalobcu a jemu
vzniknutú ujmu na osobnej slobode závažnejšími...“ a poukazoval tiež na skutočnosť, že ,,žalobca bol
opakovane a obratom po prepustení znova zaistený, čo možno tiež považovať za šikanovanie.“

Súd je toho názoru, že uvedené nie je dôvodom na zvýšenie nemajetkovej ujmy, keď uvedené -
nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody je dôvodom na náhradu škody,
pričom v danom prípade, si žalobca ako samostatný nárok uplatňuje i náhradu škody za rozhodnutie
o následnom zaistení dňa 16.1.2016. Preto nemožno ešte osobitne prihliadať na túto skutočnosť ako
na dôvod pre navýšenie odškodnenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na traumu, ktorá mu bola

spôsobená, keď ihneď po prepustení ho znova zadržali. Žalobca však v konaní vôbec nepreukázal, že
mu nejaká trauma vznikla, že by bola potrebná nejaká liečba, uvedené zostalo iba v rovine tvrdenia.
Rovnako poukazoval na traumu v súvislosti s obmedzením osobnej slobody.
Súd k údajnej traume, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená uvádza, že je pochopiteľné, že samotné
obmedzenie osobnej slobody je psychickou záťažou pre človeka všeobecne. Ako už súd ale

uviedol, žalobca vzhľadom na okolnosti za ktorých sa dostal na územie SR si musel byť plne
vedomý neoprávnenosti prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky, a preto musel byť s určitým
obmedzením osobnej slobody uzrozumený a musel si byť vedomý, že v prípade zaistenia, môže nastať
takáto situácia. Už samotné konanie žalobcu, že sa rozhodol bez dokladov - nelegálne prechádzať
cez územia iných štátov, muselo byť pre neho stresujúce, nakoľko nevedel čo ho čaká, kde môže byť

zadržaný, aké budú následky tohto jeho konania. Preto skutočnosť, že bol umiestnený v zariadení, kde
mal dokonca zabezpečené na náklady štátu ubytovanie, stravovanie, vreckové, ošatenie, nemohla byť
o nič viac pre žalobcu stresujúca ako neistota, či sa dostane bez ujmy do krajiny do ktorej smeroval.

27.Čosatýkanámietokžalobcukneuneseniubremenapopretiaskutkovýchtvrdenížalobcužalovaným,

čoho procesným následkom je uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia žalobcu sú nesporné,
podľa názoru súdu sa žalovaný ku skutočnostiam, ktoré tvrdil žalobca skutkovo vyjadril, keď žalovaný
uviedol ako sú upravené vychádzky v zariadení; za akých podmienok sa realizujú stretnutia zaistených
s advokátom, príp. inou osobou; aké sú podmienky pri používaní internetu; aké sú podmienky
používania mobilného telefónu; aké oblečenie nosia zaistení a prečo; akú obuv používajú zaistení a

prečo. Namietané neprimerané správanie policajtov voči žalobcovi žalovaný poprel, takisto žalovaný
poprel porušenie listového tajomstva žalobcu. Žalovaný teda uviedol svoje skutkové tvrdenia ohľadom
uvedeného. V danom prípade, keďže žalobca tvrdil, že boli porušené jeho práva, dôkazné bremeno bolo
na ňou.
Negatívna dôkazná teória sa neuplatňuje absolútne, a preto nie vždy dochádza k presunutiu dôkazného

bremena na protistranu. (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív autorov, Civilný sporový poriadok,
Veľké komentáre, C.H.BECK)
Súdu ani nie je zrejmé ako by mal žalovaný v danej veci preukazovať, že žalobca mal vytvorené
podmienky v zariadení v súlade s Vnútorným poriadkom zariadenia a že neboli porušované jeho práva.
Ak žalovaný poprel skutočnosti tvrdené žalobcom, neznamená to, že nastupuje domnienka, že tvrdenia

žalobcu sú nesporné.
V danom prípade, keďže žalovaný poprel tvrdenia žalobcu a žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, zostali
tvrdenia strán sporu v rovine ich tvrdení. Keďže žalobca bol v predmetnom konaní tým, kto sa domáhal
nároku, na ňom bolo dôkazné bremeno preukázať skutočnosti na základe ktorým mu jeho právo patrí.

28. Čo sa týka námietok žalobcu voči osobe tlmočníka počas tlmočenia v čase jeho zaistenia, k
uvedenému súd zaujal svoje stanovisko v bode 25.1 tohto rozsudku, k čomu súd považuje za potrebné
v súvislosti s námietkami žalobcu k osobe tlmočníka dodať, že súd nemal dôvod akokoľvek posudzovať
a riešiť v tomto konaní zaujatosť tlmočníka, keďže to súviselo s konaním o zaistení. Pokiaľ žalobcamal za to, že osoba tlmočníka je zaujatá, uvedené mohol namietať v konaní o zaistení a to v celom
konaní, teda i v odvolacom konaní. Predmetom tohto konania je uplatnenie nároku na náhradu škody
z dôvodu nezákonného rozhodnutia, súd nemôže v tomto konaní preskúmavať procesný postup a teda

ani námietky účastníkov v konaní o zaistení.

29. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody spolu s príslušenstvom súd žalobu s poukazom
na dôvody uvedené v rozsudku ako nedôvodnú zamietol.

30. Úrok z omeškania
Žalobca žiadal priznať i úrok z omeškania vo výške 5% ročne podľa ustanovenia § 16 ods. 4 v spojení s
ustanovením § 25 Zákona o zodpovednosti za škodu v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a to od 23. februára 2017 kedy bola odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu na
náhradu škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie v období od 16.1.2016 do 30.3.2016) doručená jeho
právnemu zástupcovi a od 23.2.2018 kedy bola odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu na

náhradu škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie v období od 15.12.2015 do 15.1.2016) doručená jeho
právnemu zástupcovi.

Podľa§16ods.4Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
v znení neskorších predpisov, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí

iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota

omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 25 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení neskorších predpisov, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy

odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení. (ods. 1) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. (ods. 2)

Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.
Súd priznal žalobcovi i nárok na úrok z omeškania zo súdom priznanej sumy nemajetkovej ujmy a

to v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keď zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci umožňuje v prípade priznaného nároku na náhradu škody priznať i úrok
z omeškania. Keďže v danej veci si žalobca v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody uplatnil u žalovaného titulom nemajetkovej ujmy sumu tak, ako si ju uplatnil i v predmetnom
konaní a žalovaný mu písomne oznámil, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, nakoľko tento

nárok neuznáva, žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody. Odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu na náhradu
škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie v období od 15.12.2015 do 15.1.2016) bola doručená právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 23. februára 2018 a odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobcu na
náhradu škody - nemajetkovej ujmy (zaistenie v období od 16.1.2016 do 30.3.2016) bola doručená

právnemu zástupcovi žalobcu a od 23. februára 2017. Preto súd priznal úrok z omeškania zo sumy
486,75 eur od 23.2.2017 a zo sumy 208,32 eur od 23.2.2018.
Súd pri určení výšky úrokovej sadzby vychádzal z výšky základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky, ktorá je od 16.3.2016 0,00%, preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne.31. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.(ods. 1)
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.(ods. 2)

V danej veci rozhodnutie o výške škody - nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.
Z komentára k ustanoveniu § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že zásadu úspechu
vo veci treba uplatniť aj na konania v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. (Doc. JUDr. Marek Števček,
PhD. a kolektív autorov, Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C.H.BECK, str. 926)
Vzhľadom na uvedené, keďže žalobcovi bolo čiastočne vyhovené, patrí mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% z priznanej sumy nemajetkovej ujmy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.