Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 27, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917204088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5917204088.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U. I., bývajúceho v Ž., S. XXX/XXA, zastúpeného
JUDr. Martinom Olosom, advokátom v Rajeckých Tepliciach, Karola Kašjaka 1, proti žalovanej B. O.
O..U..L.., so sídlom v V., B. P. X, Y.: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Martou Wertlenovou, advokátkou
v Žiline, Predmestská 8537/2B, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu
mzdy, vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 9Cpr/9/2017, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2019 sp. zn. 5CoPr/1/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. augusta 2018 č. k.

9Cpr/9/2017-189 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, ktoré jej je žalobca povinný zaplatiť vo výške, ktorá bude určená samostatným
uznesením súdu prvej inštancie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z oznámenia o okamžitom
skončení pracovného pomeru z 11. apríla 2017 vyplýva, že pracovný pomer bol so žalobcom ako
zamestnancom žalovanej skončený z dôvodu prezumovaného § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001
Z.z.Zákonníkpráce(ďalejlen„Zákonníkpráce“),t.j.zdôvoduzávažnéhoporušeniapracovnejdisciplíny

žalobcom. Z uvedeného oznámenia jednoznačne vyplýva vôľa žalovanej okamžite skončiť pracovný
pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to dňom doručenia predmetného oznámenia.
Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nejasnosti prejavu vôle žalovanej v oznámení o okamžitom
skončení pracovného pomeru zdôraznil, že na toto oznámenie žalobca reagoval listom z 11. apríla
2017 s tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z vecných aj formálnych
dôvodov, a teda prejavu vôle žalovanej rozumel. Čo sa týka dôvodu okamžitého skončenia pracovného

pomeru spočívajúceho v tom, že žalobca od jeho preradenia až do okamžitého skončenia pracovného
pomeru odmietal pracovať na pridelenej pracovnej pozícii (aj po opakovaných výzvach), súd prvej
inštancie uviedol, že toto porušenie pracovnej disciplíny zakladá dôvodnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovanej. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal, že mu zdravotný stav po pracovnom úraze, ktorý utrpel 26. januára 2016, bránil
vykonávať práce na novej pracovnej pozícii na oddelení Parts Quality v zmysle odborného vyjadrenia

M. zo 14. februára 2017, pričom práve žalovaná preukázala, že žalobca bol na výkon týchto prác
zdravotne spôsobilý. Napriek absencii stručnej charakteristiky práce v pracovnej zmluve uzatvorenej
medzi stranami sporu skonštatoval, že pracovný pomer vznikol platne. Tento nedostatok má síce
za následok porušenie § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, avšak stručnú charakteristiku druhu
práce pri dojednanom druhu práce „robotník“ možno jednoznačne vyvodiť z následného správania
sa strán, keď žalobca až do pracovného úrazu vykonával práce určitého druhu na základe pokynov

jemu nadriadeným zamestnancom žalovanej. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 460/2012-32, podľa ktorého pracovná zmluva je platná ajvtedy, ak bola uzatvorená len ústne, prípadne iba konkludentne. Súd prvej inštancie tiež posudzoval
otázku, či sa pri preradení na inú prácu vyžadovala dohoda medzi žalobcom a žalovanou. Mal za to,
že v danom prípade išlo o preradenie zamestnanca v rámci dojednaného druhu práce v pôvodnej

pracovnej zmluve, keď tak práce vykonávané pred preradením na inú prácu, ako aj po preradení
na inú prácu, mali byť jednoduchými prácami, na ktoré sa nevyžadovalo žiadne osobitné vzdelanie,
odborné školenie alebo vyšší kvalifikačný predpoklad. Tieto práce zároveň čiastočne obsahovo súviseli,
keď jednou z činností v rámci pracovnej náplne pred pracovným úrazom žalobcu bola aj následná
kontrola finálneho produktu a po preradení na inú prácu bola touto náplňou kontrola dodávaných

produktov. Na tomto mieste poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. decembra
2007 sp. zn. 21Cdo/2858/2007. Porovnaním charakteru pracovnej činnosti, ktorú žalobca vykonával
dobrovoľne a bez námietok pred pracovným úrazom s prácou, ktorú mal vykonávať na základe záznamu
o preradení na inú prácu z 30. januára 2017 dospel k záveru, že nešlo o zmenu druhu práce, ale iba
o preradenie zamestnanca v rámci existujúcej pracovnej pozície „robotník“ pri oboma stranami dovtedy
akceptovanom druhu práce. Zdôraznil, že medzi stranami došlo k jednoznačnému dojednaniu o mieste

výkonu práce, ktorým bolo sídlo žalovanej a oddelenie Injection bolo určené ako pracovisko v rámci
výrobnej štruktúry žalovanej, keď pri splnení podmienok podľa § 55 ods. 2 písm. a), ods. 3 Zákonníka
práce nie je zamestnávateľ pri ponuke práce limitovaný iba na pôvodné pracovisko, ale na všetky jeho
pracoviská v rámci dojednaného miesta výkonu práce. Ďalej dôvodil, že v konaní nebolo preukázané a
ani tvrdené, že by žalovaná uznala dôvody, pre ktoré žalobca odmietal vykonávať prácu po preradení v

rámci dojednaného druhu práce. Podľa názoru súdu si žalobca musel byť v danej situácii vedomý toho,
že odmietaním výkonu prác by neporušil pracovnú disciplínu iba v prípade správnosti jeho domnienok
o neplatnom preradení na inú prácu. Dodal, že ak žalobca nesúhlasil s preradením, mohol sa domáhať
na súde určenia jeho platnosti, čo však neurobil. K ďalšiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru uvedenému pod bodom 2 oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru z 11. apríla

2017 (žalobca sa mal opakovane a bez vedomia vedúcich zamestnancov pohybovať mimo svojho
pracoviska, tráviť čas využívaním súkromných elektronických zariadení alebo kontrolou pracovných
postupov zamestnávateľa na rôznych pracoviskách, pričom ani po opakovaných ústnych upozorneniach
na porušenie pracovnej disciplíny nedošlo k náprave jeho správania a naďalej mal porušovať povinnosti
zamestnanca aj pokyny nadriadených) uviedol, že tento dôvod okamžitého skončenia pracovného

pomeru nevykazuje prvky jasnosti a určitosti, pretože z popisu porušenia pracovnej disciplíny nie je
zrejmé, kedy a akým spôsobom sa mal žalobca dopustiť porušenia pracovnej disciplíny a uvedený opis
porušenia pracovnej disciplíny nie je vymedzený dostatočne určito tak, aby ho bolo možné jednoznačne
odlíšiť od iných skutkových dôvodov. Pokiaľ ide o dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
spočívajúci v tom, že žalobca mal 20. februára 2017 svojím mobilným telefónom bez vedomia a

súhlasu zamestnávateľa fotiť, prípadne aj zhotovovať videozáznam skladových priestorov, výrobkov a
zamestnancov, pričom intenzita konania žalobcu mala byť taká vysoká, že nevhodne ovplyvňuje iných
zamestnancov a narúša pracovné prostredie, súd prvej inštancie dospel k záveru, že toto porušenie
pracovnej disciplíny žalovaná preukázala iba čiastočne. Vyhotovovanie videozáznamu či fotografií zo
strany žalobcu jednoznačne nevyplynulo zo žiadneho v spore vykonaného dôkazu. Poukázal však

na skutočnosť, že žalobca si vyhotovil fotografiu zo skladových priestorov žalovanej, ktorú použil
na vypracovanie podnetu na porušovanie predpisov BOZP, ktorý podal na Inšpektorát práce Žilina.
Vzhľadom na uvedené uzavrel, že dané konanie žalobcu nie je porušením pracovnej disciplíny takej
intenzity, ktoré by oprávňovalo žalovanú okamžite s ním skončiť pracovný pomer, keďže z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že by žalobca použil predmetnú fotografiu na iný ako ním uvedený účel.

Takýto výkon práva by bol tiež v rozpore s dobrými mravmi, pretože zamestnanec by bol zo strany
zamestnávateľa sankcionovaný za to, že dôvodne upozornil príslušný štátny orgán na porušovanie
bezpečnostných predpisov zamestnávateľom. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. apríla 2019 sp.
zn. 5CoPr/1/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Skonštatoval, že

súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uviedol, že z obsahu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru
z 11. apríla 2017 nepochybne vyplýva, že žalovaná končí pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 68ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom okamih skončenia pracovného pomeru je deň doručenia tohto
oznámenia. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo v posudzovanom prípade dôvodné. Zdôraznil zásadný rozdiel medzi druhom práce výslovne

dohodnutýmvpracovnejzmluveapracovnounáplňou,ktorájejednostrannýmpríkazomzamestnávateľa
a ktorou sa zamestnancovi bližšie špecifikujú úlohy v rámci zmluvne dohodnutého druhu práce. V
prejednávanej veci žalovaná nemenila druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve so žalobcom. Žalobca
až do pracovného úrazu druh práce nenamietal a prácu vykonával podľa pokynov žalovanej. Absenciu
stručnej charakteristiky druhu práce v pracovnej zmluve (čo nie je dôvodom neplatnosti pracovnej

zmluvy) začal namietať až v súvislosti so vznikom sporu týkajúceho sa jeho preradenia na inú prácu.
Ďalej dôvodil, že v danom prípade nebol potrebný súhlas žalobcu na jeho preradenie na inú prácu, keďže
išlo o preradenie zamestnanca v rámci dojednaného druhu práce v pôvodnej pracovnej zmluve, nie o
zmenu druhu práce. Práce vykonávané pred preradením na inú prácu, ako aj po preradení na inú prácu,
mali byť jednoduchými prácami, na ktoré sa nevyžadovalo osobitné vzdelanie, odborné školenie alebo
vyšší kvalifikačný predpoklad. Tieto práce čiastočne obsahovo súviseli, keď jednou z činností v rámci

pracovnej náplne pred pracovným úrazom žalobcu bola aj následná kontrola finálneho produktu a po
preradení na inú prácu bola touto náplňou kontrola dodávaných produktov. Žalobca bol teda preradený v
rámci existujúcej pracovnej pozície „robotník“ pri oboma stranami dovtedy akceptovanom druhu práce.
Vovzťahukmiestuvýkonuprácepodľapracovnejzmluvyuviedol,žeoddelenieInjectionbolourčenéako
pracoviskovrámcivýrobnejštruktúryžalovanej,avšakprisplnenípodmienokpodľa§55ods.2písm.a)a

ods. 3 Zákonníka práce nie je zamestnávateľ pri ponuke práce limitovaný iba na pôvodné pracovisko, ale
na všetky jeho pracoviská v rámci dojednaného miesta výkonu práce. Poukázal na odborné vyjadrenie
k zaradeniu zamestnanca zo 14. februára 2017, v ktorom B.. J. konštatuje, že práca robotníka na
pracovisku Parts Quality je pre pracovníka (žalobcu) pri zabezpečení vo stanovených podmienok
zo zdravotného hľadiska vhodná a spĺňa podmienky práce. Uzavrel, že žalovaná vytvorila žalobcovi

primerané pracovné podmienky, preradila ho na inú prácu, ktorú mohol podľa lekárskeho posudku
vykonávať vzhľadom na jeho zdravotný stav po pracovnom úraze a dlhodobej práceneschopnosti.
Žalobca však bez objektívnych dôvodov odmietal pracovať na pridelenej pracovnej pozícii, čo založilo
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom pre hrubé porušenie pracovnej
disciplíny zo strany zamestnanca v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené

odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). O nároku na náhradu
trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie,
v ktorom uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia viacerých právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte neboli vyriešené. Predmetné otázky vymedzil v dovolaní nasledovne:
a) či odmietnutie vykonávania inej práce než práce dohodnutej v pracovnej zmluve na základe
preradenia zamestnanca na inú prácu zamestnávateľom, pokiaľ neboli splnené hmotnoprávne
podmienky na preradenie na inú prácu podľa § 55 Zákonníka práce, je závažným porušením pracovnej

disciplíny a dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
b) či v písomnom oznámení o dôvode preradenia na inú prácu a o jeho trvaní musí z hľadiska platnosti
právneho úkonu zamestnávateľ uviesť celú charakteristiku (t. j. špecifikáciu) práce a popis pracovného
miesta, na ktoré je zamestnanec preradený, alebo postačuje iba označenie názvom pracoviska, na

ktoré je zamestnanec preradený a takisto, či absenciou bližšieho špecifikovania druhu práce v pracovnej
zmluve môže následne zamestnávateľ obchádzať zákonné podmienky (predpoklady) pre preradenie
zamestnanca v rámci pracovnej zmluvy,
c) či je z hľadiska platnosti jednostranného právneho úkonu prípustné (resp. postačujúce), aby v
okamžitomskončenípracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľanebolozamestnávateľomzhľadiska

prejavu vôle výslovne uvedené, že pracovný pomer zamestnanca zamestnávateľ končí okamžite a
taktiež, aby okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo ako jednostranný
právny úkon zamestnávateľa označené zamestnávateľom ako „oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru“ a nie ako „okamžité skončenie pracovného pomeru“,
d) či je možné konanie zamestnanca považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny a za

dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, pokiaľ sám zamestnávateľ toto konanie zamestnanca v minulosti (v časovo
predchádzajúcom zázname o vykonaní pohovoru o porušení pracovnej disciplíny) sám kvalifikoval iba
ako porušenie pracovnej disciplíny, a nie ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a zamestnancaupozornil iba na možnosť podania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v prípade
opakovaného porušenia pracovnej disciplíny,
e) či pracovná náplň je jednostranným príkazom zamestnávateľa, ktorou zamestnancovi bližšie

jednostranne špecifikuje úlohy v rámci dohodnutého druhu práce, ktorý je dohodnutý v pracovnej zmluve
ako dvojstrannom právnom úkone.
V ďalšej časti dovolania bližšie konkretizoval jednotlivé dovolacie námietky a sumarizoval skutkový stav
veci. Záverom skonštatoval, že jeho preradenie na inú prácu bolo vo viacerých smeroch nezákonné,
pretože naň bol ex lege potrebný súhlas, ktorý neudelil a z preradenia vôbec nevyplýva charakteristika/

špecifikácia práce, resp. popis pracovného miesta, na ktoré bol preradený. V kontexte uvedeného
navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

4. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné. Uviedla, že dovolateľ namieta nesprávne
skutkové zistenia súdu v základnom konaní a vyvodenie nesprávneho právneho záveru na základe

týchto nesprávnych skutkových zistení, čo nezodpovedá uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalobca zastúpený v súlade so zákonom (§ 429

ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

10. V posudzovanom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia
odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi

a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.

12. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo

k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).13. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že toto
ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a

uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje
rozhodnutie a dovolací súd zároveň ešte túto právnu otázku neriešil.

14. Dovolateľ nastolil v dovolaní päť právnych otázok, od vyriešenia ktorých podľa jeho názoru záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci a ktoré mal odvolací súd vyriešiť nesprávne, pričom takto

položené otázky ešte neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené. Dovolateľ síce jasným
a zrozumiteľným spôsobom uviedol v dovolaní konkrétne právne otázky, avšak dovolací súd zastáva
názor, že tieto otázky sú hypotetické, resp. ich vyriešenie by malo iba akademický charakter a vo
vzťahu k predmetnej veci ich nemožno považovať za rozhodujúce. Odvolací súd (zhodne so súdom
prvej inštancie) vo veci posudzoval platnosť a dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s
dovolateľom pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Keďže v konaní bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané, že dovolateľ bez objektívnych
dôvodov odmietal pracovať na pridelenej pracovnej pozícii, žalovaná bola oprávnená okamžite s ním
skončiť pracovný pomer v zmysle citovaného ustanovenia Zákonníka práce. Dovolateľom nastolenými
právnymi otázkami sa tak súdy nižších inštancií vôbec nezaoberali [otázky a), b), c), d) uvedené v
bode 3. tohto uznesenia], resp. sa nimi zaoberali, avšak neboli pre rozhodnutie posudzovanej veci

kľúčové [otázka e) uvedená v bode 3. tohto uznesenia], preto dovolateľ nevymedzil právnu otázku, na
ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd preto uzatvára, že uvedená dovolacia
argumentácia nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods.
1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

15. Nakoľko v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP vymedzený spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP, dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

16. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.