Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/11/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201909
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8220201909.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu R. T. D., D. so sídlom G. X., XXX XX
J., W.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému C. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXX, XXX XX C., o zaplatenie 167,25 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov, č.k. 4Csp/59/2020-62 zo dňa 29. decembra 2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 524, § 525,
§ 526 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 1 ods.

2, § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, §
89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok z 09.12.2019, § 497, § 261 ods. 3
písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 132 ods. 1, 2, § 297 písm. b), § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu D. D. a žalovaný uzavreli dňa XX.XX.XXXX X.
o bežnom účte, ktorej predmetom bolo zriadenie účtu v banke a poskytnutie povoleného prečerpania
k účtu. Listom zo dňa 14.04.2018 mal postupca odstúpiť od zmluvy na základe ktorej banka poskytla
a viedla účet, pričom v prípade nezaplatenia ho upozornila, že bude pohľadávku vymáhať súdnou
cestou. Listom zo dňa 10.12.2019 postupca oznámil žalovanému, že pohľadávku z kreditnej karty na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s príslušenstvom postúpil dňa 09.12.2019 na žalobcu.
Zaslanie týchto výziev a oznámení banky (predovšetkým konkrétny deň ich zaslania) ani konkrétny

deň ich doručenia žalobca v konaní netvrdil a žiadnym spôsobom ich doručovanie žalovanému ani
nepreukazoval.4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody, avšak
právny vzťah medzi stranami založený predmetnou zmluvou bolo treba posudzovať i podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Žalobca nepopieral postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, ani spotrebiteľský

charakter úveru. Ďalej nezistil, že by postúpeniu pohľadávky bránila dohoda, ktorá by bola uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Úver bol poskytnutý bankou a vzhľadom na
postavenie žalovaného ako spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu zisťovať, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, rovnako mal povinnosť vykonať ex offo aj súdnu kontrolu zmluvy, či neobsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky, a to aj napriek nečinnosti žalovaného. Preskúmaním okolností dospel k záveru, že

žalobca síce preukázal existenciu ním pripojených výziev právneho predchodcu na úhradu omeškaných
splátok, resp. celého dlhu z čerpaného úveru, ako aj existenciu odstúpenia od zmluvy, avšak ani pri
jednej z týchto ním doložených listín netvrdil a ani nepreukazoval dátum odoslania ktorejkoľvek z nich
a ani dátum ich účinného doručenia žalovanému. Uviedol, že pre posúdenie dodržania lehoty 90 dní
ustanovenej v § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné, aj tvrdiť, kedy boli pripojené výzvy žalovanému
postupcom skutočne zasielané, a hlavne, kedy boli tieto žalovanému doručené, čo v danom prípade

žalobca netvrdil a ani nepreukázal. Podľa názoru súdu tak nie je možné dôjsť k bezpečnému záveru
o tom, kedy začala žalovanému plynúť lehota 90 kalendárnych dní od skutočného upozornenia na
jeho omeškanie, resp. či k takémuto upozorneniu zo strany veriteľa vôbec došlo. Zo strany žalobcu
tak neboli tvrdené a ani preukázané zákonom vyžadované podmienky pre platné postúpenie bankovej
pohľadávky, predovšetkým dodržanie lehoty 90 kalendárnych dní od upozornenia spotrebiteľa - klienta

na omeškanie, ktorá je pre klienta určená na plnenie svojho dlhu, aby sa tak vyhol prípadnému
postúpeniu takejto pohľadávky na iný nebankový subjekt. V konaní sa tým nepreukázali podmienky
platného postúpenia predmetnej pohľadávky na postupníka, t.j. žalobcu, ktorý nie je bankou, a preto
je právny úkon žalobcu a jeho právneho predchodcu neplatný pre obchádzanie zákona. Za irelevantné
je potrebné považovať, s akou sumou bol žalovaný v omeškaní, ak nebolo preukázané zaslanie a ani

doručenie žalobcom predložených listín/výziev a ani uplynutie zákonom stanovenej lehoty na zaplatenie
dlhu,zaúčelommožnostisplneniadlhupredjehopostúpením.Písomnávýzvajetotižfaktickýmúkonom,
ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu a v prípade, ak tento faktický úkon
nebol preukázateľne vykonaný a doručený žalovanému, nemôže byť v tejto časti platná ani zmluva o
postúpení, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu. Vychádzajúc z uvedeného, žalobu voči

žalovanému ako nedôvodnú zamietol.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobu zamietol, preto má žalovaný voči žalobcovi právo na
náhradu trov konania. Nakoľko ale so žalovaným nekonal, keďže sa ani nevyjadril k žalobe, žiadne trovy
mu v konaní nevznikli, a preto právo na náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie podal
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu, že
nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V prvom rade
poukázal na to, že súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 297 Civilného sporového

poriadku, ktoré je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a podľa súdu
sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. že skutkové tvrdenia neboli sporné, potom žalobe vyhovie bez
nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak sú skutkové tvrdenia sporné, potom nie sú splnené
podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je teda podľa jeho názoru
nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu, pretože nemohol žalobu zamietnuť

bez toho, aby vo veci nenariadil pojednávanie. Ďalej namietal, že súd v danom prípade nevyslovil
predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú, čím
nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov, na základe čoho mu odňal možnosť konať pred
súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach. K
splneniu podmienok pri postúpení pohľadávky uviedol, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané,

že pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8
zákona ukladá. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v
omeškaní najneskôr od 17.02.2017, kedy naposledy titulom úveru uhradil postupcovi plnenie vo výške
257,90 Eur, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 09.12.2019). Žalovaný bol v omeškaní viac ako

365 dní a zároveň bolo preukázané, že bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok, a to okrem iného aj výzvami zo dňa 19.06.2017, 14.04.2018 a 22.08.2019. Uviedol, že tieto
tvrdenia bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho zastáva názor,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,nakoľko bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve
nepretržitedlhšieako90kalendárnychdnívomeškaní.Nepopieralpostupsúduvzmysle§295Civilného
sporového poriadku, avšak v žiadnom prípade sa nestotožnil s postupom vo veci konajúceho súdu, ktorý

de facto popieral skutkové tvrdenia strán sporu (žalobcu), ktoré bolo potrebné považovať za nesporné.
Ak mal súd pochybnosti o jeho skutkových tvrdeniach, mohol ho napr. dopytovať na vyjadrenie sa
k ním uvedeným skutkovým tvrdeniam, prípadne ho mohol dopytovať ohľadne predloženia dôkazov.
Mal za to, že ochrana spotrebiteľa, ktorú súd zrejme hodlal dosiahnuť je v konečnom dôsledku takou
ochranou, ktorá poškodzuje spotrebiteľov, pretože žalovaný sa dostáva do stavu právnej neistoty, kto

je jeho veriteľom a komu má vlastne svoj dlh plniť, aby dosiahol napr. výmaz z úverového registra. Z
uvedeného dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie za len veľmi zdanlivo ochraňujúce spotrebiteľa.
Ohľadom postupu konajúceho súdu poukázal aj na závery uvedené v iných rozhodnutiach krajských
súdov, resp. rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že mu
vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania. Na základe vyššie
uvedenéhožiadal,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,ževyhoviežalobežalobcu,

resp. ho zruší a vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil aj trovy odvolacieho
konania.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. .z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p.

a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že porušením práva na
spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces.
O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b)
C.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva. Súd prvej inštancie v predmetnom prípade nenariadil pojednávanie, pretože mal za

to, že sú splnené podmienky v podľa § 297 C.s.p., s čím sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko išlo
o prípad jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšovala sumu 1.000,- Eur. Vo vzťahu neuvedeniu predbežného právneho
posúdenia odvolací súd len poukazuje na to, že v prípade opomenutia takéhoto postupu sa vydaním
rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje názory

oznámi a tým zhojí tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces
stranám sporu. Z uvedených dôvodov tento odvolací dôvod naplnený nebol.12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil,
aby došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka naplnená nebola.

14. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským,
pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny

predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom,
keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

15. Zákon o bankách predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý čo sa týka
inštitútu cesie sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. V súvislosti s
odvolacou námietkou žalobcu ohľadom postúpenia úveru z banky na nebankový subjekt, odvolací

súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť predmetom
postúpenia iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (i) splatnou (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (ii) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky (iii) nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

16. Zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že druhá obligatórna podmienka pre platnú
cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek
tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza

do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj
osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným predpokladom
pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca a ani jeho právny predchodca však
takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal splnenie jednej
z obligatórnych podmienok uvedených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca, resp. jeho právny

predchodca síce predložil súdu písomné vyhotovenie Odstúpenia od zmluvy (č.l. 7 a nasl.), Výzvy na
úhradu pohľadávky (č.l. 36, 37) a Oznámenie o postúpení pohľadávky (č.l. 38), avšak ani v jednom
prípade súdu nepredložil dôkaz o doručovaní predmetných listín žalovanému, resp. dôkaz o ich doručení
žalovanému.17. Podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ďalej vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu

(pôvodne išlo o § 92 ods. 7 Zákona o bankách) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť
použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou.“

18. Odvolací súd uvádza, že pre splnenie podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnuté, aby sa predmetná

písomná výzva dostala aspoň do dispozičnej sféry žalovaného, teda aby táto bola žalovanému odoslaná
a doručená, nepostačujúcim pre splnenie uvedenej podmienky tak bolo len písomné vyhotovenie výzvy.
Vzhľadom na to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nijakým spôsobom nepreukázal reálne
doručenie písomnej výzvy žalovanému, možno konštatovať, že vyššie uvedená obligatórna podmienka
pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nebola splnená.
Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že predmetná pohľadávka nebola zo strany právneho

predchodcu žalobcu platne postúpená, a to má za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na
strane žalobcu, čo správne uviedol súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.

19. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie
pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods.

8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané
neboli súd prvej inštancie správne dospel k záveru že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby.

20. Žalobca v podanom odvolaní ešte namietal, že v predmetnom prípade súd prvej inštancie nemohol
postupom podľa § 297 C.s.p. rozhodnúť o zamietnutí žaloby, pričom jeho tvrdenia bolo potrebné
považovať za nesporné vzhľadom k pasivite žalovaného, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita
žalovaného v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom
uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti,

že žalovaný bol v priebehu prvoinštančného konania pasívny, nevyjadril sa k podanej žalobe a ani k
ďalšímžalobcompredloženýmdôkazom,nemožnovkonečnomdôsledkudospieťkzáveruonespornosti
skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len
na základe takto tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Samotný Civilný sporový poriadok v
prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom

navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez
návrhu takýto dôkaz obstarať alebo zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého
postavenia medzi sporovými stranami, t.j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v
konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezabavila súd prvej inštancie
preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda či táto neobsahuje prípadne aj neprijateľné zmluvné

podmienky, ako aj to, či pre postúpenie pohľadávky boli splnené zákonom predpísané podmienky.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo
a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k
dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by

jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej
žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej
procesnej aktivite sporových strán. Samotné ust. § 297 písm. b) C.s.p. je formulované prostredníctvom
troch spoločných znakov, a to: (i) jednoduché právne posúdenie veci, (ii) nespornosť skutkových tvrdení
strán a (iii) výška zákonného cenzusu. Vec sama kritérium bagateľného cenzusu spĺňala, rovnako

spĺňala kritérium jednoduchého právneho posúdenia veci, keďže nárok uplatňovaný žalobcom mal
označený hmotnoprávny základ. Čo sa týka tretieho kritéria, a to nespornosti skutkových tvrdení
strán, aj toto kritérium bolo naplnené, keďže samotný žalovaný skutkové tvrdenia zo strany žalobcu
nerozporoval. Uvedené tretie kritérium v zásade nekonštatuje, či nesporné skutkové tvrdenia strán, majú
byť aj substancované, resp. do akej miery má dôjsť k ich konkretizovaniu. Cieľom týchto znakov ust.

§ 297 písm. b) C.s.p. je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch,
kde nie je nevyhnutné prejednávať argumenty strán týkajúce sa posúdenia samotného sporu. Pokiaľ
žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, vyššie uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k neprípustnému odchýleniu sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti pri prejednaní veci.Odvolací súd v tomto smere ešte poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu SR z 11. júna
2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019 v zmysle ktorých „pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok
povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať

právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca
samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a
predstavujejedenzozákladnýchprincípovcivilnéhoprocesu(čl.8CSP-procesnépovinnostiaprocesné
bremená)“. Túto odvolaciu námietku preto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

22. K námietke žalobcu, že v predmetnom prípade absentovalo aj predbežné právne posúdenie odvolací
súd uvádza, že predbežné právne posúdenie má zamedziť prekvapivosti rozsudku z dôvodu, aby bol
postup súdu pre strany v konaní transparentný a predvídateľný. Uvedená požiadavka je tak prejavom
zásady kontradiktórnosti konania, keď je zároveň kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej
vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných
návrhov. Pre využitie práva strany na predbežné právne posúdenie je potrebné, aby strana využila

svoje oprávnenie a zúčastnila sa na pojednávaní. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú túto odvolaciu
námietku, pretože súdu uviesť predbežné právne posúdenie má súd povinnosť v zmysle ust. § 181 ods.
2 C.s.p. vykonať na prvom pojednávaní. V danom prípade súd prvej inštancie nenariadil pojednávanie,
nakoľko mal splnené procesné podmienky na verejné vyhlásenie rozsudok podľa § 297 písm. b) C.s.p.,
preto táto odvolacia námietka naplnená byť nemohla. Odvolací súd v tomto smere zároveň poukazuje aj

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/17/2017, v zmysle ktorého ku zhojeniu uvedeného
nedostatku dochádza samotným rozhodnutím súdu prvej inštancie, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220
ods. 2 C.s.p. je súd povinný o.i. uviesť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou
podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil.

23. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

24. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý bol však v odvolacom konaní pasívny, k
odvolaniu sa nevyjadril a zo spisu mu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).