Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/92/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107200346
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8107200346.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: PPA CONTROLL, a.s., Vajnorská 137, Bratislava, IČO:
17 055 164, zastúpený JUDr. Pavlom Jurekom, advokátom AK v Bratislave, Nám. SNP 22, proti
žalovanému: ZPA KŘIŽÍK, a.s., Masarykova 10, Prešov, IČO: 31 708 536, zastúpený JUDr. Danielou
Ruskovou, advokátkou AK v Prešove, Masarykova 10, Prešov, o zaplatenie 200.365,10 eur s prísl., o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/239/2007 - 503 zo dňa 18. 11.
2008 v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb/239/2007 - 529 zo dňa 5. 2. 2010, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 117.204,27 eur a 0,025 % úroky z omeškania zo sumy 625,72 eur, zo sumy 896,24 eur,
zo sumy 84.494,56 eur r u š í a v tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením konanie v časti o
zaplatenie sumy 1.905.487,95 Sk zastavil. Ďalej žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 4.130.711,20 Sk
s 0,025 % denným úrokom z omeškania zo sumy 101.075,40 Sk od 21. 5. 2003 do zaplatenia, zo sumy
45.712,- Sk od 21. 5. 2003 do zaplatenia, zo sumy 319.809,90 Sk od 21. 5. 2003 do zaplatenia, zo sumy
2.799.518,15 Sk od 20. 6. 2006 do 6. 6. 2008, zo sumy 944.612,20 Sk od 7. 6. 2008 do zaplatenia, zo
sumy 128.167,10 Sk od 20. 6. 2003 do zaplatenia, zo sumy 18.850,50 Sk od 12. 9. 2003 do zaplatenia,
zo sumy 27.000,- Sk od 15. 10. 2003 do zaplatenia, zo sumy 2.545.483,20 Sk od 18. 11. 2003 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 573.349,50 Sk do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V dôvodoch tohto rozhodnutia súd
prvého stupňa uviedol, že žalobca si uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 6.036.199,15
Sk. V návrhu uviedol, že uzavrel so žalovaným ako hlavným dodávateľom na stavbu Tunel Branisko
zmluvu o dielo v znení dodatkov č. 1 až 6. V zmysle tejto zmluvy sa žalobca spolupodieľal na výstavbe
tunela Branisko, pričom investorom stavby bola Slovenská správa ciest, Miletičova 9, Bratislava. Žalobca
bol subdodávateľom pri realizácii technologického celku TC 432 - Centrálny riadiaci systém, konkrétne
predmetom zmluvy boli činnosti uvedené pod bodom 3.1.1. až 3.1.11. v znení dodatkov č. 1 až 6. Ďalej
v bode 4.5 zmluvy bolo dohodnuté zádržné právo žalovaného vo výške 5 % z každej fakturovanej sumy
týkajúcej sa bodov 3.1.1 a 3.1.2 zmluvy pre prípad výskytu kolaudačných závad alebo nedorobkov.
Uvedenú sumu bol žalovaný povinný uhradiť žalobcovi v zmysle zmluvných podmienok podľa čl. 60
bod 3, ktoré tvorili súčasť zmluvy. Podľa čl. 60 zmluvných podmienok, bol žalovaný povinný vyplatiť
jednu polovicu zadržaných platieb pri vydaní protokolu o prebraní prác a druhú polovicu zadržaných
platieb mal vyplatiť po uplynutí záručnej doby. V prípade, že mali rôzne úseky a objekty iné záručné
doby, uplynutím záručnej doby bolo myslené uplynutie poslednej. Zrealizované práce boli žalovanému
riadne vyfakturované okrem iných, ktoré žalovaný uhradil aj faktúrami č. 2200000429, 2200000496,
2200000497, 2200000498, 2200000499, 2200000586, 2300000015, 2300000076, 2300000115,
2300000116, 2300000117, 2300000118, 2300000119, 2300000179, 2300000181, 2300000321,
2300000323, 2300000324, 2300000345, 2300000388, 2300000389, 2300000401, a to na základe
zisťovacích preberacích protokolov a ich príloh - súpisov vykonaných prác. Uvedené faktúry žalovaný

neuhradil napriek skutočnosti, že svoj dlh uznal na základe koncoročnej inventarizácie záväzkov a
pohľadávok č. 2004/12 zo dňa 2. 2. 2005, keď odsúhlasil zostatok neuhradených faktúr. V zmysle čl.
60 bod 3 všeobecných podmienok bol objednávateľ oprávnený uplatniť si zádržné právo k faktúram
č. 2200000429, 2200000496, 2200000497, 2200000498, 2200000499, 2300000015, 2300000076,
2300000115, 2300000116, 2300000181, 2300000321, 2300000324, 2300000345, 2300000388 v
celkovej výške 2.799.518,15 Sk, nakoľko tieto spadali pod predmet zmluvy vymedzený v bodoch 3.1.1 a
3.1.2 zmluvy. Predmetnú sumu žalovaný ku dňu podania žaloby neoprávnene zadržiaval napriek tomu,
že všetky podmienky pre jej vyplatenie boli splnené. Žalovaný dielo riadne prevzal na slávnostnom
odovzdaní, a to dňa 19. 6. 2003. Aplikujúc čl. 60 bod 3 všeobecných podmienok, posledná záručná doba
uplynula 19. 6. 2006 a od tohto dátumu žalovaný uvedenú sumu zadržiaval neoprávnene. Predmet
vykonaného diela fakturovaný vo faktúrach č. 2300000117, 2300000118, 2300000119, 2300000179,
2300000323, 2300000389, 2300000401 v celkovej výške 3.217.830,50 Sk nespadal pod predmet
zmluvy vymedzený v bodoch 3.1.1 a 3.1.2 zmluvy, teda žalovaný nemal z tohto titulu nárok na
zadržiavanie peňažných prostriedkov. Uvedené faktúry žalovaný sčasti uhradil. Súd prvého stupňa
v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že vydal platobný rozkaz vo veci, proti ktorému žalovaný v
zákonnej lehote podal odpor, v ktorom spochybnil nárok žalobcu z dôvodu, že mu právo na zaplatenie
žalovanej sumy nevzniklo, a to z dôvodu, že sumy vo výške 401.060,- Sk z faktúry č. 2200000429,
vo výške 209.562,50 Sk z faktúry č. 2200000496, vo výške 34.413,75 Sk z faktúry č. 2200000497,
vo výške 30.788,70 Sk z faktúry č. 2200000498, vo výške 30.801,50 Sk z faktúry č. 2200000499,
vo výške 386.959,- Sk z faktúry č. 2200000586, vo výške 204.000,- Sk z faktúry č. 2300000015, vo
výške 109.012,50 Sk z faktúry č. 2300000076, vo výške 71.205,- Sk z faktúry č. 2300000115, vo
výške 103.470,- Sk z faktúry č. 2300000116, vo výške 21.600,- Sk z faktúry č. 2300000181, vo výške
3.656,25 Sk z faktúry č. 2300000321, vo výške 81.018,75 Sk z faktúry č. 2300000324 a vo výške
173.970,20 Sk z faktúry č. 2300000345 predstavovali druhú polovicu platieb zadržaných žalovaným z
dôvodu uplatneného zádržného práva podľa čl. 4 bod 4.5 Zmluvy o dielo zo dňa 1. 8. 2002. Povinnosť
uvoľniť tieto zadržané platby v zmysle čl. 60 bod 3 písm. b) zmluvných podmienok, ktoré boli súčasťou
zmluvy o dielo, žalovanému nevznikla, pretože doteraz neuplynula záručná doba všetkých objektov,
ktoré boli predmetom zmluvy o dielo. Taktiež uviedol, že suma 938.000,- Sk z faktúry č. 2300000388
nebola zaplatená z dôvodu, že nebol spracovaný celkový prevádzkový predpis, za ktorý žalobca
vyúčtoval celkovú cenu 1.938.000,- Sk a keďže uvedenú časť diela nesplnil, právo na jeho zaplatenie
mu nevzniklo. Žalobcovi nevzniklo právo na úhradu faktúry č. 2300000401 vo výške 11.322.981,60
Sk, nakoľko túto faktúru žalovaný uhradil len v rozsahu preukázateľne vykonaného diela, t.j. v sume
8.777.498,10 Sk a vo zvyšnej časti 2.545.483,50 Sk žalobcovi právo na zaplatenie nevzniklo pre
nevykonanie prác v tomto rozsahu. Z tohto dôvodu žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Súd ďalej na
základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého účastníci uzavreli 1. 8. 2002 zmluvu
o dielo, ktorej predmetom podľa čl. 3 zmluvy bola kompletizácia realizácie projektovej dokumentácie
pre jednotlivé časti diela špecifikované v tomto článku. Cena predmetu plnenia bola v čl. 4 dohodnutá
vo výške 157.956.324,- Sk spolu s DPH. Dielo malo byť realizované podľa harmonogramu, ktorý tvoril
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súčasťou zmluvy bola aj dohoda strán o zádržnom práve, tak ako to
bolo vyššie špecifikované, a tiež pre prípad omeškania si účastníci v bode 13.1 zmluvy dohodli úrok z
omeškania vo výške 0,025 % denne z dlžnej sumy. Jednotlivé ustanovenia tejto zmluvy boli v priebehu
realizácie diela menené formou dodatkov 1 až 6. Zrealizované práce boli žalobcom vyfakturované
tak, ako to bolo uvedené v žalobe, a to na základe zisťovacích preberacích protokolov a ich príloh -
súpis o vykonaných prácach. Ku dňu podania žaloby neboli zo strany žalovaného uhradené faktúry vo
výške 6.036.199,15 Sk. Na preukázanie oprávnenosti svojho nároku žalobca poukázal na inventarizáciu
záväzkov a pohľadávok č. 2004/12, v ktorom žalovaný odsúhlasil zostatok neuhradených faktúr, a to aj
faktúr tvoriacich žalovaný nárok. Žalovaný poukazoval najmä na uplatnenie zádržného práva, ako ho
špecifikoval v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj uplatnenie započítacej námietky z dôvodu, že pre
nesplnenie diela v dohodnutom rozsahu musel požadovať dopracovanie diela od iných subdodávateľov,
a preto vzniknuté náklady následne započítal na nárok žalobcu započítacím prejavom zo dňa 25. 6.
2007. V priebehu konania uhradil žalovaný na účet žalobcu sumu v celkovej výške 1.854.905,95 Sk
dňa 6. 6. 2008, a to časť faktúry č. 2200000029 vo výške 396.010,- Sk, faktúru č. 2200000496 vo
výške 209.562,50 Sk, faktúru č. 2200000497 vo výške 34.413,75 Sk, faktúru č. 2200000498 vo výške
30.788,70 Sk, faktúru č. 2200000499 vo výške 30.801,50 Sk, faktúru č. 2200000586 vo výške 386.959,-
Sk, faktúru č. 2300000015 vo výške 204.000,- Sk, faktúru č. 2300000076 vo výške 109.012,- Sk,
faktúru č. 2300000116 vo výške 103.470,- Sk, faktúru č. 2300000181 vo výške 21.600,- Sk, faktúru
č. 2300000115 vo výške 71.205,- Sk, časť faktúry č. 2300000321 vo výške 2.094,05 Sk, faktúru č.
2300000324 vo výške 81.018,75 Sk, faktúru č. 2300000345 vo výške 173.970,20 Sk. Žalobca tak navrhol

zaviazať žalovaného na zaplatenie zvyšku istiny. K čiastočnému späťvzatiu žaloby žalovaný podaním
zo dňa 20. 10. 2008 uviedol, že predmetná suma predstavovala druhú polovicu platieb zadržaných
žalovaným z dôvodu uplatneného zádržného práva, pričom k úhrade pristúpil napriek skutočnosti, že mu
nevznikla povinnosť na ich vyplatenie, nakoľko doteraz neuplynula posledná záručná doba na predmet
plnenia, čo bolo podmienkou vzniku tejto povinnosti, nakoľko dňa 21. 5. 2008 uplynula záručná lehota len
na úsek diela podľa čl. 3 bod 3.1.6, keďže žalobca doteraz v zmysle čl. 10 bod 10.2 zmluvy o dielo a bodu
62 bod 1 všeobecných zmluvných podmienok nedokončil a neodovzdal prevádzkový predpis technológie
tunela Branisko. Žalovaný však zvážil okolnosť, že napriek uvedeným skutočnostiam ide o platby za
plnenie diela, na ktoré žalobcovi inak právo vzniklo a ustanovenie bodu 62 bod 1 všeobecných zmluvných
podmienok mu umožňuje úhradu zadržaných platieb aj pred vydaním protokolu o uplynutí záručnej
doby. Súd ďalej poukázal na výpovede svedkov Ing. P., Ing. F., predsedov predstavenstiev zmluvných
spoločností, na výpoveď svedka Ing. L. Y., zástupcu žalovanej spoločnosti pre veci technické, a na
základe vykonaného dokazovania mal za to, že vec je treba hodnotiť v zmysle § 536 ods. 1, § 546 ods.
1, § 554 ods. 1, § 560 ods. 1, § 323 ods. 1 a § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobcom uplatnený
nárok na zaplatenie žalovanej sumy žalovaný namietal z dôvodu uplatnenia zádržného práva, ako aj z
dôvodu nesplnenia predmetu zmluvy riadne. V priebehu konania však žalovaný pristúpil k úhrade časti
ceny diela, na ktorú si uplatnil zádržné právo, aj keď poukázal na to, že záručná doba na túto časť diela
ešte nezačala plynúť, teda by žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie ceny diela v tejto časti až neskôr.
Toto tvrdenie žalovaného však súd posúdil ako nedôvodné, naopak sa stotožnil so skutkovým záverom,
že žalovaný dielo riadne prevzal na slávnostnom odovzdaní celého diela, na ktorom sa zúčastnili všetky
subdodávateľské spoločnosti, a to dňa 19. 6. 2003, teda posledná záručná doba aplikujúc čl. 60 bod 3
všeobecných podmienok uplynula po 3 rokoch, teda 19. 6. 2006. Po zaplatení ceny diela v tejto časti
tak predmetom dokazovania bolo posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie zvyšnej časti
žalovanej sumy v celkovej výške 4.130.711,20 Sk (4.181.293,20 Sk - 50.582,- Sk). V tejto súvislosti súd
prvého stupňa poukázal na to, že žalobca akceptoval nárok žalovaného uplatnený vo faktúre č. 2005051
vo výške 50.582,- Sk v spojení s vynaložením nákladov na odstránenie vád diela, ktorú sumu žalovaný
započítal na vzájomnú pohľadávku v tejto výške vo faktúre č. 2300000118 splatnej 20. 5. 2003, a to
dňom, keď sa tieto vzájomné krycie pohľadávky stretli dňa 26. 1. 2006 a aj v tejto časti zobral žalobu
so súhlasom žalovaného späť. Po vyhodnotení dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je
potom v časti 4.130.711,20 Sk dôvodný. Poukázal na inventarizáciu záväzkov a pohľadávok č. 2004/12
zo dňa 31. 1. 2005, v ktorej žalobca požiadal žalovaného o odsúhlasenie zostatkov podľa účtovného
stavu k 31. 12. 2004, ako aj o vrátenie potvrdenej kópie späť s tým, že v prípade, ak predmetné vyjadrenie
doručené nebude, bude žalobca vykazovaný zostatok považovať za správny a vzájomne odsúhlasený.
Na inventarizácii, ktorej súčasťou boli aj faktúry tvoriace zvyšnú časť žalovaného nároku, sa nachádzajú
pečiatky a podpisy zástupcov oboch zmluvných strán. Túto inventarizáciu preto súd posúdil ako uznanie
záväzku zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, teda bolo povinnosťou žalovaného preukázať,
že uznané pohľadávky žalobcu sú neoprávnené. Žalovaný však toto nepreukázal. Súd sa stotožnil s
výkladom čl. 3 bod 3.4 zmluvy a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, takže
inventarizáciu pohľadávok a záväzkov, vrátane čiastočnej úhrady faktúr, posúdil ako uznanie záväzku.
Súčasne žalobca priznal žalovanému aj dohodnutý úrok z omeškania v zmysle bodu 13.1 zmluvy.
Uviedol, že žalovaný neuhradím faktúr v lehotách ich splatnosti dostal sa do omeškania s plnením svojho
peňažného záväzku, preto je povinný zaplatiť žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania z jednotlivých
faktúr, resp. ich časti (pri faktúre č. 2300000118 zníženej o započítanú sumu 50.582,- Sk) až do
zaplatenia podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zároveň súd v časti, v ktorej žalobca nevzal
žalobu späť, týkajúcej sa započítanej sumy na úrok z omeškania z tejto faktúry, žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti tej časti, ktorou bol zaviazaný zaplatiť
žalobcovi sumy tam uvedené. Dôvodom odvolania bolo neúplné zistenie skutkového stavu, pretože súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tak dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na námietky, ktoré vyslovil v odpore proti platobnému rozkazu a súčasne uviedol, že prvostupňový súd
pochybil, keď zaujal stanovisko, že žalovaný dielo riadne prevzal na slávnostnom odovzdaní dňa 19.
6. 2003, a teda že záručná doba uplynula 19. 6. 2006. Potom, čo žalovaný sčasti cenu diela zaplatil,
súd už posudzoval dôvodnosť nároku vo zvyšnej sume 4.130.711,20 Sk, pričom dospel k záveru, že
tento nárok žalobcu je dôvodný. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd oprel o inventarizáciu pohľadávok
č. 2004/12 zo dňa 31. 1. 2005, ktorou žalovaný odsúhlasil zostatky podľa účtovného stavu k 31.12.
2004, a to preto, že jej súčasťou boli aj faktúry tvoriace zvyšnú časť žalovaného nároku a je opatrená

pečiatkami a podpismi zástupcov zmluvných strán. Túto inventarizáciu prvostupňový súd posúdil ako
uznanie záväzku zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi a podľa záverov súdu bolo povinnosťou
žalovaného preukázať, že uznané pohľadávky žalobcu boli neoprávnené, čo podľa názoru súdu sa
žalovanému nepodarilo. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
a preto vyhotovenú inventarizáciu pohľadávok a záväzkov vrátane čiastočnej úhrady faktúr posúdil ako
uznanie záväzku. S týmto názorom však žalovaný nesúhlasil, a to z dôvodu, že medzi žalobcom a
žalovaným bola dňa 1. 8. 2002 uzatvorená písomná zmluva o dielo v znení dodatkov č. 1 až 6, ktorej
súčasťou boli zmluvné podmienky všeobecné a v tejto boli dohodnuté nielen predmet a cena diela, ale
aj ďalšie podmienky pre plnenie diela. Podľa čl. 3 bod 3.1 predmetom zmluvy o dielo bola kompletizácia
realizačnej projektovej dokumentácie pre technologické celky tam uvedené, spolu so zapracovaním
nadväznosti medzi jednotlivými technologickými celkami do realizačnej projektovej dokumentácie s
vyhotovením realizačnej projektovej dokumentácie zodpovedajúcej požiadavkám slovenskej legislatívy,
ďalej montáž a dodanie technologického zariadenia pre TC 432 - Centrálny riadiaci systém, ako aj
koordinácia dodávok a výkonov pri jednotlivých technologických celkoch, vývoj a spracovanie riadiacich
algoritmov pre celú technológiu tunela, vykonanie funkčných skúšok TC 432 - Centrálny riadiaci systém
a v spolupráci s dodávateľmi technologických celkov tunela vykonanie komplexných skúšok celého
technologického vybavenia tunela Branisko, vrátane jeho uvedenia do trvalej prevádzky, a to všetko v
rozsahu prílohy č. 2 zmluvy o dielo „Technická a cenová špecifikácia“, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy o dielo. Podľa čl. 3 bod 3.2 súčasťou predmetu plnenia bolo aj spracovanie dokumentácie
skutočného zhotovenia diela, jej dodanie v počte 6 vyhotovení v tlačenej forme a 1 vyhotovenie v
elektronickej forme vo forme DGN na CD nosičoch. V zmluve o dielo zmluvné strany okrem iného dohodli
presný spôsob splnenia diela, dĺžku a plynutie záručných dôb, zádržné právo a vznik povinnosti na
uvoľnenie zádržného, ako aj menovite dohodli zástupcov zmluvných strán, ktorí sú oprávnení konať za
zmluvné strany v jednotlivých veciach týkajúcich sa zmluvy. Žalovaný tvrdil, že pri posúdení splnenia
povinností žalobcu, ako aj žalovaného zo zmluvy o dielo, mal prvostupňový súd vychádzať len z
príslušných ustanovení zmluvy o dielo a nie z tvrdení žalobcu o splnení diela spôsobom uvedeným
v žalobe. Prvostupňový súd síce uviedol, že svoje rozhodnutie oprel aj o zmluvu o dielo a listinné
dôkazy, toto jeho konštatovanie je však všeobecné a veľmi strohé, bez konkrétneho uvedenia, ktoré
navrhnuté dôkazy vykonal, ktoré z vykonaných dôkazov a konkrétne, ktoré listinné dôkazy podporili
tvrdenia žalobcu, resp. vyvrátili obranu žalovaného. Za takéhoto stavu žalovaný považoval napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu za nepreskúmateľné. Žalovaný tvrdil, že prvostupňový súd pochybil,
keď sa nevysporiadal s jeho obranou, ktorou poukazoval na skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo právo na
zaplatenie uplatneného nároku, lebo nesplnil dielo tak, ako sa k tomu v zmluve zaviazal. Podľa čl. 11 bod
11.2 zmluvy o dielo zhotoviteľ poskytuje objednávateľovi záruku na predmet plnenia v zmysle čl. 3 zmluvy
o dielo v trvaní 3 rokov a na predmet zmluvy podľa bodu 3 dodatku č. 1 zmluvy o dielo v trvaní 5 rokov.
Záručná doba podľa čl. 10 bod 10.2 zmluvy o dielo začne plynúť od dátumu odovzdania a prevzatia
dohodnutého kompletného diela uvedeného v preberacom protokole, ktorý je potvrdený žalobcom
ako zhotoviteľom, investorom a žalovaným ako objednávateľom. Povinnosť vypracovať o odovzdaní
a prevzatí diela protokol a jeho obsahové náležitosti vyplývajú zmluvným stranám z ustanovenia čl.
10 bod 10.4 a nasl., ako aj bodu 48.1 všeobecných zmluvných podmienok. Zo žiadneho ustanovenia
zmluvy o dielo nevyplýva, že k splneniu diela dôjde, resp. môže dôjsť na slávnostnom odovzdaní celého
diela. Zmluva o dielo jednoznačne upravuje, že dokladom o splnení diela je len preberací protokol
potvrdený investorom a žalovaným. Je pravdou, že dňa 19. 6. 2003 sa začala skúšobná prevádzka tunela
Branisko, avšak nešlo o dielo, ktoré je predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi konania
a žalobca nebol jeho zhotoviteľom. Žalobca sa na plnení diela podieľal ako subdodávateľ žalovaného
a bol zhotoviteľom iba časti podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi ním a žalovaným. Žalobca však v
tomto termíne nepreukázal splnenie diela podľa zmluvy o dielo riadne, t.j. predložením preberacieho
protokolu na celý predmet plnenia podľa zmluvy o dielo. Žalovaný preto tvrdil, že prvostupňový súd
pochybil, ak na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, len na základe tvrdenia žalobcu
v žalobe a výpovede jeho štatutárneho orgánu na pojednávaní, dospel k záveru, že žalobca splnil
dielo podľa zmluvy riadne dňa 19. 6. 2003, a teda týmto dňom začala plynúť 3-ročná záručná doba.
Prvostupňový súd nevyhodnotil uplynutie 5-ročnej záručnej doby, ktorá sa vzťahovala na dielo, ktoré
bolo podľa preberacieho protokolu č. 28/2003 splnené dňa 21. 5. 2003, a teda záručná doba na túto
časť diela uplynula až dňom 21. 5. 2008. Pochybenie prvostupňového súdu o určení uplynutia 3-ročnej
záručnej doby dňom 19. 6. 2006 a ignorovanie 5-ročnej záručnej doby, ktorá uplynula až dňa 21. 5.
2008, spôsobilo aj nesprávne určenie vzniku povinnosti žalovaného na vydanie zadržaných platieb v
celkovej sume 1.905.487,95 Sk v zmysle bodu 60.3 všeobecných zmluvných podmienok. Žalovaný
zdôraznil, že žalobca doteraz dielo v rozsahu, v akom sa k jeho plneniu zaviazal, riadne nesplnil, a preto

záručná lehota nezačala plynúť. Žalovaný poukázal na ust. čl. 11 bod 11.2 zmluvy o dielo, podľa ktorého
záručná doba začne plynúť od dátumu odovzdania a prevzatia dohodnutého kompletného predmetu
diela uvedeného v preberacom protokole. Podľa bodu 61.1 všeobecných zmluvných podmienok iba
vydanie protokolu o ukončení záručnej doby podľa čl. 62.1 je považované za konečné odsúhlasenie
prác. Podľa bodu 62.1 všeobecných zmluvných podmienok zmluva o dielo je považovaná za splnenú po
vydaní a podpísaní protokolu o ukončení záručnej doby obstarávateľom, ktorý ho odovzdá zhotoviteľovi.
Tam je uvedený dátum, v ktorom zhotoviteľ splnil všetky svoje povinnosti vo vzťahu k vykonaniu a
odovzdaniu prác a odstráneniu vád k spokojnosti obstarávateľa. Protokol o uplynutí záručnej doby
je vydaný obstarávateľom do 56 dní po jej uplynutí. V prípade, že úseky a objekty majú rozdielne
doby trvania záručnej doby, považuje sa plynutie záručnej doby za ukončené uplynutím záručnej doby
posledného z nich. V prípade, že boli zhotoviteľovi uložené práce podľa čl. 49, je ukončením záručnej
doby dátum ukončenia týchto prác. Vydanie protokolu o ukončení záručnej doby nie je podmienkou pre
platbu druhej časti zadržaných platieb podľa podmienok stanovených v čl. 60.3 všeobecných zmluvných
podmienok. Žalobca takýto dôkaz, teda preberací protokol o splnení kompletného diela potvrdený
investorom a žalovaným, nepredložil a tak nepreukázal, či mu vzniklo a kedy mu vzniklo v zmysle
bodu 60.3 všeobecných zmluvných podmienok právo na vydanie platieb zadržaných žalovaným podľa
čl. 4 bod 4.5 zmluvy o dielo a či žalovaný sa s ich vydaním dostal do omeškania a je teda povinný
znášať sankcie s tým spojené, ako ho k ich plateniu prvostupňový súd zaviazal. Súčasťou zmluvy o
dielo podľa čl. 3 bod 3.2 bolo aj spracovanie dokumentácie skutočného zhotovenia diela v rozsahu
dohodnutom v zmluve o dielo. Na pojednávaní dňa 28. 10. 2008 štatutárny orgán žalobcu tvrdil, že
dielo v tejto časti splnil tým, že dokumentáciu zaslal poštou, ako dôkaz predložil poštovú sprievodku,
ktorá však nepreukazovala obsah zásielky a jej odosielateľom nebol žalobca, ale iná spoločnosť, ktorá
nemala so žalovaným uzavretú zmluvu o dielo na predmet plnenia v tomto spore. Aj v prípade, že
by sprievodka preukazovala zaslanie dokumentácie žalovanému v rozsahu potrebnom na splnenie,
nemôže slúžiť ako dôkaz o splnení diela. Ak by aj súd dospel k záveru, že týmto odoslaním došlo k
splneniu diela, záručná doba na predmet celého plnenia diela podľa zmluvy o dielo by začala plynúť až
od tohto dátumu, t.j. od júna 2005. Dokladom o splnení diela, tak ako to už žalovaný uviedol, môže byť
len preberací protokol potvrdený investorom a žalovaným. Žalobca takýto dôkaz súdu nepredložil a teda
nepreukázal, že dielo v tejto časti riadne splnil. Prvostupňový súd pochybil, keď rozhodnutie o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi aj sumu 938.000,- Sk z faktúry č. 2300000388 a 2.545.483,50 Sk z faktúry
č. 2300000401 oprel len o inventarizáciu záväzkov a pohľadávok č. 2004/12 zo dňa 31. 1. 2005. Žalovaný
tvrdil, že prvostupňový súd nesprávne posúdil uvedenú inventarizáciu, keď ju vyhodnotil ako uznanie
záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca, ktorý vykonal inventarizáciu svojich
pohľadávok podľa § 29 a § 30 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, zaslal žalovanému odsúhlasenie
zostatkov podľa účtovného stavu k 31. 12. 2004. Súpis pohľadávok alebo záväzkov je len účtovným
dokladom podľa účtovných predpisov a tieto, ani žiadne iné, s ním nespájajú právne účinky. Jeho
potvrdenie alebo nepotvrdenie nemá za následok uznanie záväzku. Okrem toho, záväzne je možné
uzavrieť len právo, ktoré v čase uznania existuje, čo podľa žalovaného sa v priebehu prvostupňového
konania nepreukázalo. Žalovaný tvrdil, že ani čiastočné zaplatenie uvedených faktúr nemalo účinky
uznania zvyšku dlhu v žalovanom rozsahu, pretože žalovaný opakovane, aj pred inventarizáciou aj
po nej, oznámil žalobcovi dôvody, pre ktoré mu uvedené sumy nezaplatil. Prvostupňový súd priznal
žalobcovi právo na zaplatenie sumy 938.000,- Sk týkajúcej sa časti odplaty za spracovanie celkového
prevádzkového predpisu aj napriek tvrdeniu žalovaného, že žalobca dielo riadne nesplnil a nepredložil
dôkaz o splnení tejto časti diela. Skutočnosť, že Ing. Z. podpísal prevzatie prevádzkového predpisu
neznamená, že dielo bolo splnené, lebo žalobca nepredložil preberací protokol podpísaný investorom
a žalovaným. Je síce pravda, že z celkovej dohodnutej sumy za túto časť diela vo výške 1.938.000,-
Sk žalovaný časť odplaty vo výške 1.000.000,- Sk zaplatil, ale z korešpondencie, ako aj z rokovaní,
ktoré prebehli medzi zmluvnými stranami vyplynulo, že prevádzkový predpis nebol spracovaný v súlade
s požiadavkami, ktoré mal tento prevádzkový predpis spĺňať. Prvostupňový súd priznal žalobcovi právo
aj na zaplatenie sumy 2.545.483,50 Sk napriek tvrdeniu žalovaného, že žalobcovi na zaplatenie tejto
sumy nevzniklo právo, lebo inžiniersku činnosť pri koordinácii dodávok a výkonov v uvedenej hodnote
žalobca nevykonal a aj napriek skutočnosti, že žalobca na preukázanie splnenia diela aj v tomto
rozsahu nepredložil žiaden dôkaz. Faktúrou č. 2300000401 vo výške 11.322.981,60 Sk vyúčtoval
žalobca žalovanému odplatu za inžiniersku činnosť pri koordinácii dodávok a výkonov napriek tomu, že
investor a žalovaný súpis koordinačných prác v hodnote 2.545.483,50 Sk nepotvrdil. Z tohto dôvodu
žalovaný zaplatil žalobcovi len za tie práce a výkony, ktoré žalobca preukázateľne splnil, t.j. vo výške
8.777.498,10 Sk. Tieto činnosti za žalobcu vykonal žalovaný vlastnými pracovníkmi a na vlastné náklady.
Ak investor zaplatil žalovanému odplatu za tieto činnosti, ako sa na to odvolával žalobca, tak len preto, že

žalovaný splnil dielo podľa zmluvy, ktorú mal s investorom uzavretú. Zaplatenie týchto prác investorom
žalovanému preukazuje, že žalovaný splnil svoju povinnosť zo zmluvného vzťahu s investorom, ale nie
je dôkazom o tom, že uvedené činnosti splnil žalobca. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s obranou
žalovaného týkajúcou sa zániku pohľadávky žalobcu v sume 578.294,- Sk a 5.050,- Sk na základe
jednostranných zápočtov žalovaného. Žalovaný uvedenými jednostrannými zápočtami započítal voči
žalobcovi v súlade s bodom 49.4 všeobecných zmluvných podmienok pohľadávky, ktoré mu vznikli za
činnosti, ktoré bol povinný vykonať žalobca v rámci zodpovednosti za vady plynúce zo zmluvy o dielo
počas záručnej doby, a ktoré namiesto neho vykonal žalovaný, pretože žalobca tieto odmietol vykonať.
Prvostupňový súd nerozhodol o neplatnosti jednostranných zápočtov žalovaného, a preto účinky týchto
zápočtov trvajú. Žalovaný ďalej namietal aj nesprávnosť priznania úroku z omeškania a trov konania.

Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.

Odvolací súd rozsudkom č. k. 3Cob/30/2010 - 955 v spojení s opravným uznesením č. k. 3Cob/30/2010
- 961 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti tak, že
návrh žalobcu na zaplatenie 117.204,27 eur zamietol a tiež pokiaľ boli požadované 0,025 % úroky z
omeškania zo sumy 625,72 eur, zo sumy 896,24 eur a zo sumy 84.494,56 eur a súčasne zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti, t.j. o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi 19.910,22 eur a 0,025 % úrok z omeškania zo sumy 3.355,08 eur od 21. 5. 2003
od zaplatenia, zo sumy 1.517,36 eur od 21. 5. 2003 do zaplatenia, zo sumy 10.615,74 eur od 21. 5.
2003 do zaplatenia, zo sumy 92.926,98 eur od 20. 6. 2006 do 6. 6. 2008, zo sumy 31.355,38 eur
od 7. 6. 2008 do zaplatenia a zo sumy 4.254,37 eur od 20. 6. 2003 do zaplatenia a tiež vo výroku
o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí odvolací
súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav pokiaľ ide o existenciu zmluvy o
dielo uzavretej medzi účastníkmi konania zo dňa 1. 8. 2002, vrátane 6 dodatkov. V priebehu konania
bolo preukázané, že žalobca zaplatil na žalovanú sumu 1.854.905,95 Sk, a to na faktúry uvedené na
č.l. 401 spisu. Ďalej bolo preukázané aj to, že dňa 25. 6. 2007 žalovaný jednostranne započítal sumu
578.294,- Sk podľa faktúr č. 2006015 splatnej 17. 7. 2006 v sume 403.014,- Sk a faktúry č. 2006033
splatnej 29. 1. 2007 v sume 175.280,- Sk, ktorá pohľadávka mu vznikla z dôvodu odstránenia vád diela,
za ktoré žalobca zodpovedal, a to vynaložením nákladov na dopracovanie dokumentácie skutočného
vyhotovenia tunela Branisko, pričom započítanie sa týkalo faktúr č. 2300000117, fa č. 2300000119, fa
č. 2300000179 (tam išlo o čiastočný zápočet), fa č. 2300000118 zo dňa 20. 5. 2003 tak isto čiastočný
zápočet, fa č. 2300000323 zo dňa 11. 9. 2003, fa č. 2300000389 splatnej 14. 10. 2003 a fa č. 2300000321
splatnej 11. 9. 2003, ďalej žalovaný započítal pohľadávku 63.884,- Sk podľa fa č. 2006023 splatnej dňa
29. 9. 2006, ktorá mu vznikla v súlade s bodom 64.1 všeobecných zmluvných podmienok vynaložením
nákladov na odstránenie vád diela, za ktoré žalobca zodpovedá a túto sumu započítal na pohľadávku
žalobcu v uvedenej výške podľa fa č. 2300000179 splatnej 19. 6. 2003 (čiastočný zápočet), a to dňom,
keď sa tieto vzájomne kryjúce pohľadávky stretli dňa 29. 9. 2006. Ďalej započítal pohľadávku 50.582,-
Sk podľa fa č. 2005051 splatnej dňa 26. 1. 2006, ktorá mu vznikla v súlade s bodom 64.1 všeobecných
zmluvných podmienok, vynaložením nákladov na odstránenie vád diela, za ktoré žalobca zodpovedá
(oprava zariadenia optického modemu) a túto sumu započítal na pohľadávku žalobcu vo výške 50.582,-
Sk podľa fa č. 2300000118 splatnej dňa 20. 5. 2003 (čiastočný zápočet), a to dňom, keď sa tieto vzájomne
kryjúce pohľadávky stretli 26. 1. 2006. Na č.l. 241 spisu sa potom nachádza zápočet sumy 5.050,- Sk
podľa fa č. 20070015 s dátumom splatnosti 10. 7. 2007, ktorá žalovanému vznikla pri odstránení vád
diela, za ktoré žalobca zodpovedal, vynaložením nákladov na dopracovanie dokumentácie skutočného
vyhotovenia tunela Branisko a túto sumu započítal na fa č. 2200000429 s dátumom splatnosti 31. 12.
2002. V priebehu dokazovania na súde prvého stupňa potom žalobca uznal započítanie sumy 50.582,-
Sk (viď č.l. 237). Ďalej odvolací súd konštatoval, že z faktúr s koncovým číslom 429 bola uhradená
suma 396.010,- Sk, s koncovým číslom 496 bola uhradená celá suma, s koncovým číslom 497 celá
suma, s koncovým číslom 498 celá suma, s koncovým číslom 499 celá suma, s koncovým číslom 586
celá suma, s koncovým číslom 15 celá suma, s koncovým číslom 076 celá suma, s koncovým číslom
115 celá suma, s koncovým číslom 116 celá suma a s koncovým číslom 181 celá suma. Z čiastočného
späťvzatia žaloby vyplynulo, že celkom bola zaplatená suma aj z faktúry s koncovým číslom 324 a
345 a časť faktúry s koncovým číslom 321 vo výške 2.094,05 Sk. Teda na tieto faktúry bola zaplatená
celkove suma 257.083,- Sk. Odvolací súd sa zaoberal námietkou žalovaného, že nedošlo k odovzdaniu
diela 19. 6. 2003, a to v zmysle zmluvy o dielo a všeobecných zmluvných podmienok. V tejto súvislosti
poukázal na vyjadrenie investora (viď č.l. 888), podľa ktorého Národná diaľničná spoločnosť k 10. 6. 2011
nemala žiadne podlžnosti vo vzťahu k žalovanému vyplývajúce z predmetnej zmluvy a v zmysle tohto

mu uhradila celú cenu diela. Národná diaľničná spoločnosť potvrdila však, že doteraz nebol odovzdaný
zo strany žalovaného Prevádzkový predpis, resp. jeho konečná verzia. Z ďalšieho vyjadrenia investora
(viď č.l. 827) vyplynulo, že k odovzdaniu predmetného diela došlo v mesiacoch máj až jún 2003 a z tohto
vyplynula postupnosť vypracovania preberacieho protokolu v období od 5. 5. 2003 do 19. 6. 2003 (viď
č.l. 829). Z uvedeného vyplynulo, že investor prevzal dielo, ktorého dodávateľom bol žalovaný a žalobca
subdodávateľom dňa 19. 6. 2003. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že dielo bolo odovzdané
s vadami a teda, že nedošlo k riadnemu odovzdaniu diela v zmysle § 554 ods.1 Obchodného zákonníka.
Odvolací súd tu poznamenal, že ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zodpovednosť za
vady diela patria medzi dispozitívne ustanovenia v zmysle § 263 Obchodného zákonníka, a teda platia,
pokiaľ si zmluvné strany nedohodnú niečo iné. Zmluvné strany však súčasťou zmluvy urobili aj zmluvné
podmienky, ktoré v bode 64.1 upravovali situáciu, podľa ktorej, ak sa podľa názoru stavebného dozoru
v dôsledku nehody, zanedbania alebo inej udalosti vyskytne počas vykonávania prác alebo záručnej
doby potreba nutne opraviť vady alebo vykonať iné práce v záujme bezpečnosti diela a zhotoviteľ nie je
schopný alebo ochotný takéto práce ihneď vykonať, je obstarávateľ oprávnený zamestnať a zaplatiť iné
osoby na vykonanie týchto prác. Pokiaľ je tieto práce podľa názoru obstarávateľa povinný vykonať podľa
zmluvy zhotoviteľ na svoje náklady, tak všetky preukázateľné náklady vzniknuté týmto obstarávateľovi
sú započítané proti pohľadávke zhotoviteľa jednostranným úkonom obstarávateľa. Z uvedeného teda
vyplýva, že žalovaný prevzal dňa 19. 6. 2003 dielo, pričom podľa § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka
zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania (§ 554 Obchodného zákonníka).
To znamená, že v konkrétnom prípade musí ísť o vady, ktoré existovali v čase 19. 6. 2003. Po tomto
dátume by mohlo ísť o zodpovednosť podľa § 560 ods. 3 Obchodného zákonníka, čo však v konaní
preukázané nebolo alebo o zodpovednosť za vady podľa § 563 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, t.j.
zodpovednosť za vady, ktoré vznikli počas záručnej doby. Vady, ktoré vznikli počas záručnej doby však
nemajú vplyv na zaplatenie ceny diela. Vady diela, ktoré vznikli do 19. 6. 2003 žalovaný odstránil v zmysle
zmluvných podmienok a náklady na ich odstránenie započítal. V tejto súvislosti odvolací súd pripomenul,
že žalovaný má zaplatenú cenu diela zhotoveného pre investora a tento žiadnu zodpovednosť za vady
diela vo vzťahu k žalovanému neuplatňuje (viď č. l. 889). Tiež zdôraznil, že k odovzdaniu diela došlo 19.
6. 2003, čo vyplynulo zo správy investora a k inému dátumu sa už dielo odovzdávať nebude. Žalovaný
mohol uplatniť zodpovednosť za vady, ktoré malo v čase jeho odovzdania, tieto však žalovaný podľa jeho
tvrdenia odstránil a náklady na ich odstránenie započítal v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok.
Ďalšie vady, ktoré sa prípadne vyskytli v čase záručnej doby, nemôžu mať vplyv na zaplatenie ceny
diela. Odvolací súd teda vychádzal z toho, že dielo bolo odovzdané 19. 6. 2003, pričom podľa čl. 6
bodu 6.2 zmluvy o dielo po odovzdaní a prevzatí celého diela mal zhotoviteľ vystaviť konečnú faktúru, z
ktorej budú odpočítané platby za čiastkové faktúry s tým, že podľa čl. 6 bod 6.4 lehota splatnosti faktúr
je 50 dní odo dňa ich doručenia objednávateľovi. Z vykonaného dokazovania na odvolacom súde bolo
preukázané, že žalobca takúto konečnú faktúru nevystavil, a teda faktúry vystavené po 19. 6. 2003, to
znamená s koncovým číslom 321, 323, 324, 345, 388, 389 a 401, ako čiastkové faktúry, už nemohli byť
vystavené, pretože v zmysle čl. 6 bod 6.2 po odovzdaní a prevzatí diela mal zhotoviteľ vystaviť konečnú
faktúru, z ktorej mal odpočítať platby za čiastkové faktúry, mal túto faktúru objednávateľovi doručiť a po
uplynutí 50 dní by bola táto konečná faktúra splatná. Odvolací súd mal za to, že teda čiastkové faktúry
vystavené po 19. 6. 2003 už nemohli byť vystavené, pretože dohoda znela na vystavenie konečnej
faktúry, táto vystavená nebola, a preto nenastala splatnosť celkovej ceny diela, keďže po 19. 6. 2003,
t.j. po odovzdaní a prevzatí diela, nebola vystavená konečná faktúra. Žalobca nemôže mať nárok na
zaplatenie súm, ktoré vyúčtoval čiastkovými faktúrami po 19. 6. 2003. Keďže ide o sumy v celkovej
výške 3.787.987,95 Sk, z ktorej sa ale odpočítava suma 257.083,- Sk už žalobcom zaplatená (viď č.l.
401 spisu), potom odvolací súd musel ohľadne tejto sumy žalobu zamietnuť. Ide o sumu 117.204,27
eur. Tak isto potom musel zamietnuť aj požadovaný úrok z týchto faktúr, pokiaľ bol požadovaný zo sumy
18.850,50 Sk, zo sumy 27.000,- Sk a 2.545.483,11 Sk, ktoré sa týkali faktúr s koncovým číslom 323,
389 a 401. Po prepočte na platnú menu ide o sumy 625,72 eur, 896,24 eur a 84.494,56 eur. Z tohto
dôvodu podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti. V ostatnej časti odvolací
súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, lebo bolo potrebné skúmať, či žalovaný dôvodne započítal svoje
pohľadávky z titulu nároku zo zodpovednosti za vady diela na jednotlivé čiastkové faktúry vystavené
žalobcom, pretože touto otázkou sa súd prvého stupňa nezaoberal (viď č.l. 241 spisu a č.l. 188 spisu
zo dňa 25. 6. 2007). Ďalej odvolací súd uložil skúmať aj to, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so
zaplatením jednotlivých faktúr, a to so zreteľom na čl. 6 bod 6.4 zmluvy o dielo, keďže lehota splatnosti
faktúr bola 50 dní od ich doručenia objednávateľovi. Touto otázkou sa tak isto súd prvého stupňa
pri dokazovaní nezaoberal. Otázka výskytu vád diela v čase do 19. 6. 2003, t. j. do momentu jeho
odovzdania, ich odstránenia žalovaným, výšky nákladov na ich odstránenie a dôvodnosti zápočtu bolo

otázkou ďalšieho dokazovania. Žalovaný z hľadiska zodpovednosti za vady diela postupoval tak, že sám
tieto odstránil a náklady započítal na ďalšie faktúry. Z tohto pohľadu žalovaný v konaní neuplatňoval
nároky podľa § 564 a § 436 Obchodného zákonníka, a preto mu tieto nemohli byť prisúdené. Pokiaľ
žalobca namietal, že konkludentným konaním došlo medzi zmluvnými stranami k zmene zmluvy o dielo,
v tejto súvislosti odvolací súd poukázal na bod 18.2 zmluvy čl. 18, podľa ktorého zmluvu je možné
meniť a dopĺňať výlučne písomnými dodatkami podpísanými zástupcami zmluvných strán oprávnenými k
uzatváraniu obchodných vzťahov. K takejto písomnej zmene a doplneniu zmluvy o dielo, okrem dodatkov
pod bodom 1 až 6, nedošlo. Ďalej konštatoval, že inventarizácia záväzkov a pohľadávok (viď č.l. 46 spisu)
č. 2004/12 zo dňa 2. 2. 2005 nie je uznaním dlhu zo strany žalovaného, keďže takáto listina nenapĺňa
hmotnoprávne podmienky uznania záväzku. Ak teda odvolací súd zamietol žalobu do výšky 117.204,27
eur (3.530.895,90 Sk), potom zostala predmetom konania suma 599.815,28 Sk, t.j. 19.910,22 eur, čo
spolu dáva sumu 4.130.711,20 Sk, o ktorej súd napadnutým rozsudkom rozhodol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, na základe ktorého rozhodol Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 4Obdo/12/2012 zo dňa 30. 9. 2013. Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho
súdu č.k. 3Cob/30/2010 - 955 z 23. 11. 2011 v spojení s opravným uznesením č.k. 3Cob/30/2010 - 961
z 9. 12. 2011 v napadnutej zmeňujúcej časti zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
V prevyšujúcej časti dovolanie odmietol. V dôvodoch konštatoval, že v prejednávanej veci je dovolanie
proti prvému výroku napadnutého rozsudku prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., pretože smeruje proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší
súd v uvedenom uznesení uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je zaplatenie
neuhradenej časti ceny diela podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi konania, pričom odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie 117.204,27 eur s prísl. tak, že žalobu v
tejto časti zamietol s právnym záverom, že aj keď celé dielo bolo 19. 6. 2003 odovzdané a prevzaté,
žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie čiastkových faktúr vystavených po tomto dátume. Poukázal na
ustanovenie čl. 6 bod 6.2 zmluvy o dielo, podľa ktorého po odovzdaní a prevzatí celého diela vystaví
zhotoviteľ konečnú faktúru, od ktorej odpočíta platby za čiastkové faktúry. V zmysle uvedenej dohody
podľa názoru súdu po odovzdaní a prevzatí diela môže byť vystavená len konečná faktúra a ak táto
vystavená nebola, nenastala celková splatnosť ceny diela. S týmto právnym názorom odvolacieho súdu
dovolací súd nesúhlasil. Citoval ust. § 536 ods. 1, ust. § 546 ods. 1, ust. § 548 ods. 1 Obchodného
zákonníka, u ktorého zdôraznil, že právo na zaplatenie ceny diela vzniká v dobe dohodnutej v zmluve.
Uvedené ustanovenie je dispozitívnej povahy, čo znamená, že povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu
diela môže byť dohodnutá účastníkmi zmluvy rôzne. Platobné podmienky účastníci dohodli v čl. 6 zmluvy
o dielo, z ktorého je zrejmé, že žalovaný sa ako objednávateľ zaviazal uhradiť cenu za časti diela
na základe čiastkových faktúr vystavených žalobcom ako zhotoviteľom na základe súpisu vykonaných
prác odsúhlaseného objednávateľom. Z čl. 6 bod 2 zmluvy vyplýva, že po odovzdaní a prevzatí celého
diela zhotoviteľ vystaví konečnú faktúru, z ktorej budú odpočítané platby za čiastkové faktúry. Uvedený
spôsob platenia ceny diela dohodnutý v čl. 6 bod 1 zmluvy zmluvné strany akceptovali a ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania čiastkové faktúry žalovaný aj uhrádzal. Odvolací súd dospel nesprávnym
výkladom uvedených ustanovení zmluvy k právnemu záveru, že po odovzdaní a prevzatí celého diela
zhotoviteľ nemá pred vystavením konečnej faktúry právo na vystavenie čiastkových faktúr, a teda aj na
zaplatenie časti ceny diela na ich základe. V zmluve bolo zakotvené právo zhotoviteľa na zaplatenie
časti ceny diela na podklade odsúhlasených dokladov o skutočne vykonaných prácach. V konečnej
faktúre vystavenej po odovzdaní a prevzatí diela mali byť zohľadnené platby čiastkových faktúr. Z
citovaných ustanovení zmluvy však nemožno vyvodiť záver, že zhotoviteľ nemá právo na zaplatenie
časti ceny podľa odsúhlaseného súpisu vykonaných prác na základe čiastkovej faktúry vystavenej po
odovzdaní a prevzatí diela. Podľa zmluvy žalobcovi ako zhotoviteľovi diela vzniklo po jeho odovzdaní
a prevzatí objednávateľom právo na zaplatenie dohodnutej ceny. Pokiaľ žalobca žalobou uplatnil právo
na zaplatenie ceny diela do výšky dohodnutej v zmluve, nemožno žalobu zamietnuť s odôvodnením, že
zaplatenie časti ceny diela bolo uplatnené na základe čiastkových faktúr vystavených po odovzdaní a
prevzatí diela a nie na základe konečnej faktúry. Otázka času vystavenia faktúry môže mať vplyv len na
omeškanie dlžníka s jej zaplatením, nie na vznik nároku na zaplatenie ceny diela. Vzhľadom na uvedené
nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku ktorého odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a žalobu zamietol, Najvyšší súd SR dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v uvedenej časti
podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolateľ vo vzťahu k druhej časti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu namietal vadu konania
podľa § 237 písm. f) O.s.p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal pritom na nedostatočné a nepresvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým odôvodnil zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Dovolací súd vychádzajúc z ústavne významných úvah dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu spĺňa požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia s
poukázaním na ust. § 221 ods. 1 O.s.p. obsahuje aj dôvody, pre ktoré odvolací súd časť rozhodnutia
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v tejto
súvislosti konštatoval, že súd prvého stupňa sa nezaoberal započítacou námietkou vznesenou v konaní
žalovaným z titulu nároku zo zodpovednosti za vady diela, preto poukázal na potrebu doplniť v tejto
časti dokazovanie. Ďalej vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal otázkou, kedy sa žalovaný dostal
do omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr, preto mu uložil doplniť dokazovanie aj v tomto smere.
Najvyšší súd SR nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) O.s.p. a z
uvedených dôvodov odmietol dovolanie žalovaného v tejto časti podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s §
218 ods. 1 písm. c) O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný
prostriedok prípustný.

Odvolací súd po vrátení veci postupoval v zmysle právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v
uznesení sp. zn. 4Obdo/12/2012 zo dňa 30. 9. 2013, a teda predmetom odvolacieho konania bola suma
117.204,27 eur, ktorá dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bola zamietnutá a tiež pokiaľ
boli zamietnuté požadované úroky z omeškania vo výške 0,025 % zo sumy 625,72 eur, zo sumy 896,24
eur a zo sumy 84.494,56 eur.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predmetom tohto odvolacieho konania zostala faktúra s
koncovým číslom 321, ale po odpočte sumy 2.094,05 eur (viď č.l. 401 spisu), faktúra s koncovým číslom
323, 388, 389 a 401. U faktúr č. 324, 345 došlo k zaplateniu a tieto sumy sú zahrnuté už v späťvzatí
žaloby a zastavení konania. Teda v úhrne ide o sumu 3.530.895,90 Sk, čo zodpovedá platnej mene
117.204,27 eur. Pokiaľ ide o tieto faktúry, platia dôvody zrušujúceho rozsudku 3Cob/30/2010 - 955 zo
dňa 23. 11. 2011 aj v tomto odvolacom konaní, aj pre toto zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu a okrem
iného aj ten dôvod, že je potrebné skúmať, či boli splnené podmienky preplatenia čiastkovej faktúry s
koncovým číslom 401 s ohľadom na odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa jednak nevykonania
prác, ktoré boli uvedené v tejto faktúre a jednak z plnenia podmienok pre zaplatenie čiastkovej faktúry v
zmysle zmluvy o dielo v čl. 6 bod 6.1. Odvolací súd súčasne upriamuje pozornosť súdu prvého stupňa
na procesný nedostatok spočívajúci v tom, že žalobca pôvodne z istiny 2.799.518,15 Sk požadoval úrok
z omeškania vo výške 0,025 % denne od 20. 6. 2006 do zaplatenia. Podaním zo dňa 20. 6. 2008 (viď
č.l. 401 spisu) však uvádza po čiastočnom späťvzatí žaloby, že požaduje zaplatenie istiny 4.181.293,20
Sk s 0,025 % denným úrokom z omeškania, ale už potom z jednotlivých súm ako je to v tomto podaní
uvedené, a teda si súd prvého stupňa neujasnil a nerozhodol o požadovanom úroku z omeškania vo
výške 0,025 % denne od 20. 6. 2006 zo sumy 2.799.518,15 Sk. Táto suma zodpovedala sume, ktorú
podľa návrhu žalovaný zadržal a tvorila časť celkovo požadovanej istiny 6.036.199,15 Sk. Teda aj v
tomto smere bude treba vyzvať žalobcu, aby svoj návrh upresnil a túto neurčitosť návrhu odstránil.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania
(§ 224 ods. 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.