Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/103/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222507
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117222507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcov: 1/ S. G., nar. XX.X.XXXX, X.
č. XX, XXXXX, X. K. K., 2/ H. G., nar. X.XX.XXXX, bytom X. č. XX, XXX XX, X. K. K., obaja v konaní
právne zastúpení: Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., Puškinova č. 16, 080 01 Prešov,
IČO: 36 855 928, proti žalovanej: Z. K., nar. X.X.XXXX, X. č. XX, XXX XX X. K. K., právne zastúpenej:
PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o. so sídlom Prešov, ul. Masarykova č. 13,
080 01, IČO: 36 492 086, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/38/2017-155 zo dňa 28.5.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) vo výroku I. žalobu
zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaná má vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Predmetnou žalobou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
pozemku registra „C“ parcely č. XXX, druh pozemku - ostatné plochy o výmere 425 m2, ktorý je zapísaný
na LV č. XXX pre k.ú. X. z dôvodu, že dňa 27.7.1971 bola na Štátnom notárstve v K. napísaná kúpna
zmluvavoformenotárskejzápisniceNXXX/XX,NZXXX/XX,predmetomktorejbolprevodnehnuteľností
zapísaných na LV č. XX - pozemky EN XX, XX/X, XX/X, XX/X - zastavaná plocha, XX/X - záhrada,
všetko v k.ú. X. z predávajúcich v 1. a 4. rade na kupujúcich (žalobcov). Žalobcovia boli pri nadobúdaní

nehnuteľností v dobrej viere, že medzi nehnuteľnosťami, ktoré nadobudli na základe predmetnej kúpnej
zmluvy, bol aj sporný pozemok, ktorý právni predchodcovia - predávajúci vždy užívali, žalobcovia ho
mienili na základe kúpnej zmluvy spolu s ďalšími nehnuteľnosťami nadobudnúť a právni predchodcovia
ho mienili žalobcom predať a sporný pozemok im spolu s ďalšími nehnuteľnosťami aj odovzdali. Uviedli,
že pozemky, ktoré právni predchodcovia užívali, tieto mali byť podľa vôle žalobcov a ich právnych
predchodcov predmetom kúpnej zmluvy a takto aj boli žalobcom odovzdané.

3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 137 CSP uzavrel, že žalobcovia
majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem (keďže ich žaloba je z hľadiska procesnej
povahy žalobou o určenie, či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP), pretože rozsudok
vyhovujúci žalobe by mohol byť podkladom na vykonanie zápisu vlastníckeho práva žalobcov k spornýmnehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Následne prvoinštančný súd citoval ust. § 134 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pre vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva musia byť splnené 3 predpoklady, a to spôsobilý predmet

vydržania, držba musí byť oprávnená a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej
doby. U nehnuteľnosti je vydržacia doba 10-ročná, do ktorej sa započítava aj doba oprávnenej držby
právneho predchodcu vydržiteľa. Právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva
priamo zo zákona (ex lege). Oprávnenosť držby je daná, ak oprávnený držiteľ je vzhľadom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo, ktoré vykonáva, patrí. Chránená držba vyžaduje, aby

bol splnený druhý zákonný pojmový znak, a to je dobrá viera (bona fides). Obsahom dobrej viery je totiž
dôvodné presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. Len dobromyseľný držiteľ, ktorý s vecou nakladá ako
so svojou vlastnou, je chráneným držiteľom a len takáto držba by bola predpokladom vydržania.
Vo veci žalobcovia svoju dobromyseľnosť odvádzali od kúpnej zmluvy, ktorú mali uzatvoriť s X. G., P. E.,
G. G., Z. H. a to dňa 27.7.1971, predmetom ktorej mal byť okrem iného aj sporný pozemok. Odovzdanie
sporného pozemku spolu s inými nehnuteľnosťami však súd prvej inštancie nemal za preukázané.

Pokiaľ ide o tvrdený omyl žalobcov s tým, že výmera nadobúdaných nehnuteľností oproti držaným
nehnuteľnostiam je zanedbateľná, prvoinštančný súd poukázal na ostatné okolnosti a to najmä to, že
ide o samostatnú parcelu nie priamo hraničiacu s pôvodnými parcelami. Samotné svedecké výpovede
nepreukazujú ani tvrdenia žalobcov, že parcelu užívali ako vlastníci, svedkovia uvádzali rodinu M..
Navyše ďalšie spochybnenie skutočností tvrdených žalobcami vyplynulo z toho, že p. M. žiadal od

žalovanej predaj časti spornej parcely (čl.61) a to opakovane.
Žalovaná naopak preukázala listinnými dôkazmi, že spornú parcelu nadobudla, kúpnou zmluvou
uzatvorenou s F. F., ktorá ju nadobudla dedením od svojej právnej predchodkyne S. Z., rod. N..
Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, ktoré bolo na nich a nepreukázali, že nadobudli vlastnícke
právo k spornej parcele. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou,

musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo
po celú vydržaciu dobu dôvodné. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej - normálnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá
viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade
naďalej subjektívne v dobrej viere.
Podľa súdu prvej inštancie žalobcovia oprávnenú držbu nemôžu založiť na omyle, ktorému sa mohli pri
normálnejopatrnostivyhnúť.Podľaustálenejrozhodovacejpraxemieruopatrnostinemožnoposudzovať
zo subjektívneho hľadiska, teda podľa individuálnych pomerov držiteľa, pri posudzovaní dobrej viery

je treba klásť na každého držiteľa rovnaké nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, vzdelanie,
skúsenosti a podobne.

Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázaním jednak titulu,
od ktorého odvodzujú svoju oprávnenú a dobromyseľnú držbu, ale ani dobromyseľnosť. Svedkovia,

ktorých navrhli vypočuť, svojimi výpoveďami nepreukázali skutočnosti tvrdené žalobcami a ani sa
nevedeli vyjadriť so znalosťou k veci k skutočnému stavu užívania nehnuteľnosti, čím nemohli preukázať
tvrdenia žalobcov. Taktiež sa nevedeli vyjadriť ani k samotnému nadobúdaciemu titulu, od ktorého
žalobcovia odvíjali oprávnenosť držby. Ak malo v minulosti dôjsť k zlým zápisom ako to naznačovali
žalobcovia, pretože sporná parcela sa nachádza oproti (cez cestu ich pozemku) a v minulosti to

bola pôvodne jedna pozemnoknižná parcela, tak uvedené tvrdenia nepodporili žiadnym dôkazným
prostriedkom a ani na týchto tvrdeniach nezaložili žalobu.
Vzhľadom na takto zistený skutkový stav vo veci súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodne podanú
zamietol.

4. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 a § 262 CSP.

5. Voči tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP). Mali za to, že žalovaná v celom kontexte predmetného súdneho sporu, ako aj v období,

ktoré mu predchádzalo, naplnila všetky atribúty a pojmové vyjadrenia pre tzv. nedbalého vlastníka.
Napriek tejto skutočnosti sa súd prvej inštancie obmedzil na formálne a rigidné konštatovanie, že
žalovaná predmet sporu nadobudla preukázanými listinnými dôkazmi. Týmto postupom prvoinštančný
súd narušil princíp všeobecnej spravodlivosti, v zmysle ktorého väčšiu mieru rizika má znášať právenedbalý vlastník. Žalovaná od počiatku vedela, že nadobúda predmetnú parcelu zaťaženú stavbou vo
vlastníctve žalobcov, pričom v zmysle záverov stavebného úradu bola odkázaná na podanie žaloby
postupom podľa Stavebného zákona a aj v tejto veci zostala ku dnešnému dňu pasívna. Opätovne

poukázalinavecné,časovéalogickénezrovnalostivúčastníckejvýpovedižalovanej,ktoréužvpriebehu
konaniapísomnenamietali.Malizato,žeprávnapredchodkyňažalovanejF.F.zjavnenemalavedomosť,
že jej, resp. aj jej matke (S. N., rod. N.), tento pozemok patrí. K prededeniu tohto pozemku došlo cca
30 rokov po smrti jej matky, aj to len z podnetu pána N., ktorý mal na veci vlastný majetkový záujem.
Tvrdenie svedkyne F. F., že na predmetný pozemok ako vlastníčka išla a videla jednu alebo dve garáže,

ktoré nahlásila, sú v priamom rozpore s inými dôkazmi, resp. ako nedokázané tvrdenia sú z procesného
hľadiska bez hodnoty. Poukázali na skutočnosť, že nimi v konaní prezentované ďalšie silné argumenty a
dôkazy svedčiace v prospech uplatneného práva žalobcov zostali súdom prvej inštancie nepovšimnuté.
Z obsahu čestného vyhlásenia F.. M. zo dňa 11.4.2019 jednoznačne vyplýva, že pozemok KN C XXX
patril rodine G. a hospodárska činnosť na ňom prevádzkovaná alebo umiestnenie stavieb rodinou M.
bola vždy vykonávaná s vedomím žalobcu S. G. (rodinná prepojenosť). Z čestného vyhlásenia žalobcu

S. G. zo dňa 10.3.2015 vyplýva, že predmetná parcela bola vždy vo vlastníctve rodiny G., keď zároveň
odkazuje na putatívny titul tak, ako bol prezentovaný v žalobe. Táto listina zároveň obsahuje podpisy
troch svedkov, z toho dvoch v konaní vypočutých, ktorí vypovedali v zhode a súlade so skutočnosťami
tak, ako ich prezentovali žalobcovia a F.. M.. Zároveň táto listina obsahuje odkaz na odlišnosť výmer
pre parcelu KN C XXX (425 m2 podľa súčasnej evidencie a výmery 644 m2 pre pôvodnú mpč. XX).

Žalobca opakovane dával do pozornosti, že nielen podľa výmery, ale aj podľa popisných informácií
majetkovej podstaty bola pôvodná mpč. XX stavebnou parcelou s domom so súp. číslom XX a súčasná
transformovaná parcela KN C XXX je parcelou so skalami, roklinami, výmoľmi, vysokými medzami atď.,
teda plocha, ktorá neposkytuje trvalý úžitok.
S plným vedomím, že domnienky a hypotézy nie sú predmetom dokazovania však dali do pozornosti

odvolaciemu súdu, že napriek skutočnosti zákonnej evidencie svedčiacej právnym predchodkyniam
žalovanej v dôsledku transkripčných chýb katastra, tieto nikdy nevedeli, že majú parcelu KN C XXX a to
v kontexte vyššie uvedenej argumentácie. Uvedený záver sám o sebe nerieši nadobudnutie vlastníctva
žalobcuakotaké,avšakvspojenísargumentáciouadôkazmisvedčiacimivjehoprospechvnadväznosti
na namietané deficity odôvodnenia rozsudku zo strany súdu prvej inštancie, je táto skutočnosť skutkovo

a právne významná. Nakoľko právne predchodkyne žalovanej - dedička parcely KN C XXX F. F., ako aj
jej právna predchodkyňa matka S. N., rod. N., získali vlastníctvo tiež len na základe putatívneho titulu,
avšak oprávnenej držby po dobu stanovenú zákonom sa nikdy neujali, vlastníčkami predmetnej parcely
sa nikdy nestali (listina odkazujúca na uznesenie súdu zo dňa 18. októbra 1934 č.d. XXXX) ako súčasť
súdneho spisu.

Za predpokladu, že by súd prvej inštancie zodpovedne pristúpil k hodnoteniu dôkazov jednotlivo aj
vo vzájomných súvislostiach, a to bez ohľadu, na ťarchu ktorej strany by judikoval výsledok sporu,
nezostal by žalobcovi subjektívny pocit, že zásadné okolnosti sporu týkajúce sa najmä putatívneho
titulu a oprávnenej držby žalobcu, grafické vyznačenie umiestnenia parcely v teréne nadväzujúce na
iné parcely žalobcov, vlastná hospodárska činnosť žalobcov a nimi dovolená, resp. tolerovaná činnosť

rod. M., nerušená výstavba a umiestnenie garáží, zostali nevyriešené spôsobom nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov.
Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v prospech žalobcov alebo
ho zrušil, nakoľko právo neexistuje preto, aby nespravodlivé a nerozumné dôsledky legitimovalo, ale
preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami. Žalobcami

odvolaním napadnutý rozsudok predmetné atribúty nenapĺňa.

6. K odvolaniu žalobcov zaslala žalovaná vyjadrenie, v ktorom navrhla napadnutý prvoinštančný
rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Mala
za to, že rozsudok je vecne správny a zákonný a odvolanie žalobcov je plne nedôvodné. Už pri

predbežnom právnom posúdení sporu súd prvej inštancie uviedol, že je na žalobcoch, aby uniesli
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu titulu, od ktorého odvádzajú dobromyseľnú držbu, teda, že
kúpnou zmluvou z roku 1971 mala byť nadobudnutá aj sporná nehnuteľnosť. Žalobcovia v priebehu
konanianeunieslidôkaznébremenotvrdeniaažiadnymspôsobomnepreukázali,žebysanimiuvádzané
skutočnosti udiali nimi prezentovaným spôsobom, a to ani listinnými dôkazmi, ani výsluchmi svedkov.

Prvoinštančný súd vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil v odôvodnení, prečo žalobu zamietol z dôvodu,
že žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli, a to jednak vo vzťahu k titulu, ako aj vo vzťahu k samotnej
dobromyseľnosti. Súd prvej inštancie i nad rámec Základných princípov CSP upravujúcich koncentráciu
konania umožnil žalobcom produkovať dôkazy, keď na pojednávaní dňa 5.3.2019 po výsluchu všetkýchsvedkov navrhnutých žalobcami vyhovel novému návrhu žalobcov na doplnenie dokazovania výsluchom
ďalšieho svedka a ďalším listinným dôkazom a tieto dôkazy vykonal na pojednávaní dňa 3.5.2019,
hoci tento návrh žalobcov bol produkovaný takmer po roku a pol od podania žaloby a napriek tomu,

že vykonanie týchto dôkazov mohli žalobcovia navrhnúť už pri podaní žaloby. Tvrdenie odvolateľov o
akomsi nezodpovednom prístupe k hodnoteniu dôkazov iste nie je na mieste. Vo vzťahu k tvrdeniam
odvolateľov, ktorými žalovanú označujú za tzv. nedbalého vlastníka uviedla, že takúto argumentáciu
v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnili, preto tieto tvrdenia odvolateľov o tom, že „súd prvej
inštancie sa obmedzil na formálne a rigidné konštatovanie, že predmet sporu žalovaná nadobudla

preukázanými listinnými dôkazmi“ sú voči samotnému súdu prvej inštancie absolútne nevhodné a pre
odvolacie konanie nepodstatné. Boli to práve žalobcovia, ktorí nedokázali za rok a pol produkovať
dôkazy a tak uniesť dôkazné bremeno a preukázať to, čo tvrdia. Súčasne aj snaha odvolateľov
spochybniť dedičské tituly právnych predchodkýň žalovanej, ako aj platnosť kúpnej zmluvy medzi ňou a
pani F., ktorých zákonnosť bola v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázaná, svedčia
o „dobromyseľnosti“ odvolateľov.

Ani tvrdenia odvolateľov o akýchsi „silných argumentoch a dôkazoch“ nemožno akceptovať s poukazom
na podrobné odôvodnenie rozsudku, nakoľko za takéto dôkazy iste nemožno považovať čestné
vyhlásenie žalobcu, ktorý tvrdí, že je vlastníkom, resp. čestné vyhlásenie pána M., ktorý žalovanú
viackrát a aj písomne požiadal o odpredaj pozemku pod jeho neoprávnenou a nepovolenou stavbou,
ktorú na jej pozemku postavili so žalobcom 1/, s ktorým zdieľajú rovnaký záujem. Žalobcovia pôvodne

v konaní tvrdili, že sú vlastníkmi už od roku 1971 a následne v priebehu konania, že sú vlastníkmi už
od roku 1934 prostredníctvom svojich právnych predchodcov, nakoľko malo dôjsť k chybnému zápisu
v katastri nehnuteľností na pani N.. Odvolatelia sami určili smerovanie dokazovania, avšak ani jedno z
vyššie uvedených tvrdení v konaní pred súdom nepreukázali. Súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho
rozsudku postupoval v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

7. Na uvedené vyjadrenie reagovali žalobcovia s tým, že s jeho závermi sa nestotožňujú a bez potreby
opakovania reprodukovať tie isté argumenty sa odvolávali na obsah podaného odvolania. Nesprávna
je však interpretácia žalovanej vo vzťahu k dátumu právnej skutočnosti patriacej do roku 1934, ktorou
žalobcovia nemenili svoju doterajšiu argumentáciu vo vzťahu k putatívnemu titulu, ale len poukázali

na skutočnosť, že právne predchodkyne žalovanej neboli vlastníčkami predmetnej parcely, a teda vo
vzťahu k nej nevystupovali spôsobom, ktorý by zabránil žalobcom k nadobudnutiu vlastníckeho práva
spôsobom uplatneným prostredníctvom tejto žaloby.

8. Na uvedené vyjadrenie reagovala žalovaná tak, že argumentáciu žalobcov, že právne predchodkyne

žalovanej neboli vlastníčkami predmetnej parcely, považuje za účelovú, pričom toto nepravdivé tvrdenie
žalobcovia v konaní nepodložili žiadnym listinným či iným dôkazom. V ostatnom plne odkázala na
správne dôvody uvedené v samotnom napadnutom rozsudku.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli, ako aj
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, nesprávnymi skutkovými zisteniami a namietanou inou
vadou konania, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,nazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniamavecisprávneprávneposúdil.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel

i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami
uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo
veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd udáva ešte nasledovné.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

14. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

15. Podľa § 129 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

16. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

17.Podľa§134Občianskehozákonníka,oprávnenýdržiteľsastávavlastníkomveci,akjumánepretržite

v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k
veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).
Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

18. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona(ex lege), pri
splnení nasledovných zákonom požadovaných predpokladov:
a) musí ísť o spôsobilý predmet vydržania,
b) držba musí byť oprávnená,

c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby.

Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov vydržania je nadobudnutie
vlastníckeho práva k veci vydržiteľom, a to okamihom uplynutia vydržacej doby.

19. Po ustálení súdom prvej inštancie o naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení, s ktorým
názorom sa odvolací súd stotožňuje, bolo potrebné vysporiadať sa s týmto originálnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a predovšetkým s tvrdenou dobromyseľnosťou.

20. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže

vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako
podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má
objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobnutia vlastníctva. Domnelým
(putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho
nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale nietorá

stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto
domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v
čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúcevlastníctvo veci, (c) kúpa alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/17/2016).

21. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol pre nepreukázanie vydržania, a to ani
titulu (kúpnej zmluvy z roku 1971) a nepreukázanie ani dobromyseľnosti zo strany žalobcov. Žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno, nakoľko nimi tvrdené skutočnosti nevyplynuli ani z listinných dôkazov, ani
zo svedeckých výpovedí svedkov nimi navrhnutých. Títo svedkovia sa nevedeli vyjadriť ani k tvrdenému
nadobúdaciemu titulu, ani k skutočnému stavu užívania spornej parcely. Svedkovia uvádzali, že parcelu

užívala rodina M., pričom pán M. opakovane žiadal od žalovanej predaj časti spornej parcely. Odvolací
súd má za to, že rozsudok je riadne odôvodnený, výstižný a jasný.

22. V odvolaní uvádzané „novoty“ sú skutočnosti pred súdom prvej inštancie netvrdené, a to o tom, že
žalovaná je „nedbalá vlastníčka“.

23. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

24. Žalobcovia v podanom odvolaní ani nepreukázali splnenie podmienok na pripustenie novôt. Tvrdenie
o tom, že žalovaná je tzv. „nedbalým vlastníkom“ odvolatelia produkovali až v odvolacom konaní. Nebolo

teda uvádzané v limitoch daných zákonnou koncentráciou konania pred súdom prvej inštancie, z ktorého
dôvodu nemôže byť toto ako novota v odvolacom konaní spôsobilé k odvolaciemu prieskumu z hľadiska
ust. § 366 CSP. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku,
alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie je obmedzené,

keďže strany sporu mali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie príležitosť tieto použiť. Odvolacia
argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov, teda tzv. novôt je takto prípustná len za splnenia
zákonom stanovených podmienok uvedených v ust. § 366 CSP.

25. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno

preukázaním svojej oprávnenej a dobromyseľnej držby. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku vec aj správne právne posúdil a po vykonanom dokazovaní rozhodol vecne
správne. Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, toto odvolatelia v odvolaní bližšie nešpecifikovali, avšak ani tento
odvolací dôvod neobstojí a to s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Možno teda

konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky atribúty požadované v ust. § 220 ods.
2 CSP, a preto ho odvolací súd v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, a to vrátane správneho
výroku o trovách konania, keď v konaní plne úspešnej žalovanej priznal vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

26. O trovách odvolacieho bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. V odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej, ktorá podala vyjadrenia k odvolaniu,
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči neúspešným
žalobcom 1/ a 2/, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).