Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/24/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119212836
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119212836.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobkýň 1) K. N., rod. M., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, posledne bytom F., F. XX, 2) M. L., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. XX a
3) W. M., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., F. XX, všetkých zastúpených spoločnosťou Advokátska
kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., so sídlom v Prešove, Hlavná 29, IČO: 47 253 177, proti
žalovanému: R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., Z. XX, právne zastúpenému spoločnosťou Studio
Legale,s.r.o.,sosídlomMostová2,Bratislava,IČO:36811874,ourčenievlastníckehopráva,oodvolaní
žalobkýň v 2. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/32/2019-162 zo dňa 11.03.2020

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 11C/32/2019-244 zo dňa 10.03.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom, okrem výroku o zastavení konania o žalobe
žalobkyne v 1. rade.

Priznáva žalovanému voči žalobkyniam v 2. a v 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Zastavuje konanie o žalobe žalobkyne v 1.rade

II. Žalobu zamieta.
III. Žalovaný má voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne sa žalobou z 08.08.2019 domáhali určenia
vlastníckeho práva s tým, že po tom ako žalobkyňa v 1. rade po podaní žaloby XX.XX.XXXX zomrela,
domáhali sa žalobkyne v 2. a 3. rade určenia, že do dedičstva po nebohej K. N. rod. M., zomretej
XX.XX.XXXX patrí podiel 1 k parcelám N. XXXX/X - záhrade o výmere 278m2, parcele N. XXXX/X

- zastavanej ploche o výmere 24 m2 a parcele N. XXXX/XX - zastavanej ploche o výmere 256 m2,
znázornených na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 09.08.2019 geodeta C.. Z. X. a žiadali tiež
určiť, že do dedičstva po nebohom R. N. zomretom XX.XX.XXXX patrí taktiež podiel 1 k tým istým
parcelám. Žaloba bola odôvodnená tým, že rodičia žalobkýň v 2. a 3. rade (R. N. a žalobkyňa v 1. rade)
uzavreli 14.03.1973 písomnú kúpnu zmluvu s U. a R. L. k časti mpč. XXXX/a zo zápisnice XXXX k.ú. F.
označenej parcelou EN XXXX o výmere 297m2, číslo evidenčného listu XXX. K žalobe bol pripojený aj
dotazník na registráciu zmluvy, podľa ktorého MsNV Sabinov nemal voči prevodu žiadne výhrady. Dňa

05.09.1973 rada MsNV odboru výstavby v Sabinove rozhodla o prípustnosti stavby garáže na parcele
XXXX,ktorávčasepodaniažalobybolavovýlučnomvlastníctvežalobkynev1.rade.Žalobkynevžalobe
uviedli, že ich právni predchodcovia užívali kúpený pozemok v súlade s tým, ako im ho predávajúci v
prírode odovzdali, zveľaďovali ho, oplotili a postavili garáž. Po celý čas ho užívali nerušene ako vlastníci.O tom, že ako vlastník nehnuteľnosti boli zapísané Východoslovenské tehelne n.p. sa dozvedeli až
potom, keď K. N. chcela predmetné nehnuteľnosti darovať svojim dcéram, neuviedli však kedy. Mali
za to, že vlastnícke právo k predmetným parcelám otec žalobkýň v 2. a 3. rade a žalobkyňa v 1. rade

vydržali, titulom pre dobromyseľnosť ich držby bola kúpna zmluva z roku 1973. Vlastníctvo podľa nich
nadobudli vydržaním najneskôr k 01.01.1992. V žalobe poukázali na to, že kúpna zmluva, ktorou sporné
nehnuteľnosti boli prevedené na právnych predchodcov žalovaného je absolútne neplatný právny úkon
keďže prevádzajúci nebol ich vlastníkom. Naliehavosť právneho záujmu na určovacej žalobe odôvodnili
potrebou zosúladenia právneho stavu so skutočným stavom.

Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Sporné parcely nadobudol na
základe kúpnych zmlúv z 05.04. a 20.05.2019. Poukázal na to, že z kúpnej zmluvy, na ktorú sa
žalobkyne odvolávajú nie je zrejmé, aký pozemok sa nadobúda a práve kvôli tejto nejasnosti nebola
zmluva registrovaná na štátnom notárstve, čo bolo nevyhnutné podľa vtedajšej právnej úpravy pre
nadobudnutie vlastníctva. Podľa žalovaného z kúpnej zmluvy tiež vyplýva, že existoval nevyriešený
problém s tehelňami ohľadne prevádzaného pozemku, čo vyplýva z textu zmluvy, podľa ktorého

odpredávatelia dávajú súhlas tomu, aby si kupujúci usporiadali aj vlastnícke vzťahy k prevádzanej
nehnuteľnosti. Poukázal na to, že parcela C KN XXXX/XX ani nebola uvedená v kúpnej zmluve. K tejto
parcele chýbala dobrá viera. To, že tehelne pozemok neužívali neznamená, že zaniklo ich vlastnícke
právo.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 14.03.1973 bola uzavretá a jej účastníkmi

podpísaná písomná kúpna zmluva medzi predávajúcimi U. a R. L. a kupujúcimi R. a K. N.. V bode 1
zmluvy bolo uvedené, že predávajúci odpredávajú časť nehnuteľnosti zapísanej v protokole č. XXXX k
mpč. XXXX/a pod V b, ale len časť, ktorá zostala po odobratí plochy pre tehelne a ktorá je podľa EN
označená parcelou č. XXXX o výmere 297m2 ako neplodná plocha, č.ev. listu XXX za kúpnu cenu 500
Kčs. V bode 2 zmluvy je uvedené, že kupujúci kupujú nehnuteľnosť opísanú v bode 1 tak, ako im ju

predávajúci v prírode odovzdali. V bode 4 bolo dohodnuté, že všetky dávky a poplatky vyplývajúce z
tejto zmluvy budú znášať kupujúci. V bode 5 je obsiahnutý súhlas predávajúcich k tomu, aby si kupujúci
usporiadali aj vlastnícke vzťahy k prevádzanej nehnuteľnosti podľa skutočného odovzdania v prírode.
Pre registráciu tejto zmluvy bol vyplnený aj dotazník a čestné vyhlásenie. Podľa žalobkýň k registrácii
nedošlo pre finančné dôvody keďže za registráciu bolo potrebné zaplatiť poplatok. V roku 1973 mala

byť podľa vyjadrenia žalobkýň postavená na parcele C KN XXXX/X garáž so súpisným č. XXX. Na
Liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. F. je zapísaná parcela C KN XXXX/XX o výmere 258 m2 , vo výlučnom
vlastníctve žalovaného. A vo výlučnom vlastníctve žalovaného je zapísaná aj parcela E KN č. XXXX -
orná pôda o výmere 311 m2. Žalobkyne v 2. a 3. rade tvrdili, že po celý čas od kúpy pozemkov si nikto
žiadne vlastnícke nároky na pozemky nerobil. Dane za tieto pozemky však nikdy neplatili.

Posudzujúc zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že k vydržaniu vlastníckeho práva k
spornýmpozemkomnedošlo,nakoľkouprávnychpredchodcovžalobkýňneexistovalaoprávnenádržba.
V čase uzavretia kúpnej zmluvy spôsob nadobudnutia vlastníctva pri kúpe bol upravený tak, že k zmluve
o prevode nehnuteľností bola potrebná aj registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádzalo
registráciou zmluvy. Ak právni predchodcovia žalobkýň sa ujali držby pozemku XXXX na základe kúpnej

zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli
byťsozreteľomnavšetkyokolnostivdobrejviere,žesúvlastníkmi,ajkeďsubjektívnemohlibyťosvojom
vlastníctve presvedčení. To, že kupujúci nemohli byť dobromyseľní že im predmet kúpy patrí je zrejmé
aj z bodu 5 kúpnej zmluvy, keď samotní predávajúci v zmluve dali súhlas na usporiadanie vlastníctva
k prevádzanej nehnuteľnosti. Právni predchodcovia žalobkýň si preto museli byť vedomí toho, že je

nejaký problém so zápisom vlastníctva, a že je potrebné toto vlastníctvo vysporiadať. Tvrdenia o dôvode,
pre ktorý registrácia zmluvy nebola zrealizovaná, t.j. pre finančné problémy, mal súd prvej inštancie
za irelevantné konštatujúc, že aj táto skutočnosť nabúrava tvrdenia žalobkýň o dobromyseľnosti pri
nadobúdaní pozemku. Súd uviedol, že vo vzťahu k parcele N., ktorá ani nebola predmetom kúpnej
zmluvy jednoznačne chýbala dobrá viera kupujúcich, a to aj v prípade ak by bolo preukázané tvrdenie

žalobkýň, že predávajúci im v prírode ukázali ako predmet prevodu aj tento pozemok. Ten má totiž
takmer takú výmeru ako pozemok uvedený v zmluve, a už táto skutočnosť jednoznačne vylučuje
dobromyseľnosť kupujúcich. Pre nepreukázanie predpokladov pre vydržanie vlastníctva preto žalobu
zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 132 ods.

1, § 134 ods. 1, 3.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z
pomeru úspechu k neúspechu vo veci.Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie zrušil neodkladné opatrenie, ktoré nariadil uznesením č.k.
11C/32/2019-73 z 03.09.2019, s odkazom na § 335 ods. 1 CSP, keďže žalobu zamietol.

2. Proti rozsudku ako aj proti dopĺňaciemu rozsudku podali odvolanie žalobkyne v 2. a 3. rade. Odvolanie
proti rozsudku, jeho výrokom II. a III. odôvodnili existenciou odvolacích dôvodov vymedzených v
ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), e), g), f), h) Civilného sporového poriadku. Podľa žalobkýň sa súd
prvej inštancie dopustil viacerých pochybení. V prejednávanej veci išlo o klasické vydržanie v zmysle
podmienok, ktoré musí spĺňať nadobúdateľ, teda dobromyseľnosť, nepretržitá držba, ako aj ničím a

nikým nerušené užívanie. Existencia týchto predpokladov pre vydržanie bola nimi preukázaná. Podľa
žalobkýň sa súd prvej inštancie nevysporiadal so zistením, že predávajúci z kúpnej zmluvy z roku
1973 boli výlučnými vlastníkmi aj k časti parcely označenej v žalobnom návrhu podľa geometrického
plánu ako parcela XXXX/XX, podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky XXXX mpč. XXXX, ktorú nadobudli
predávajúci manželia L. v celosti 17.06.1948. To znamená, že predávajúci v čase uzatváranie kúpnej
zmluvy boli vlastníkmi celej predávanej nehnuteľnosti. Keďže žalobkyniam nebolo doručené vyjadrenie

(duplika žalovaného), nemohli riadne reagovať na tam uvádzané skutočnosti, o ktoré opieral svoju
obranu žalovaný, nie je teda vylúčené, že v rámci návrhu dôkazov mohli využiť ďalšie dôkazy, napríklad
znalecké dokazovanie. História pozemku, ktorý je predmetom konania vo vzťahu k reálnemu oploteniu,
užívaniu a nemennosti týchto hraníc je zrejmá z predložených ortofotomáp z roku 1959 - 1977, a takto
žalobkyne dokumentovali, že ich právni predchodcovia mali nehnuteľnosť v držbe v hraniciach, ktoré

sa doteraz nezmenili. Tieto letecké snímky svedčia o tom, že predmetný pozemok sa nachádzal už v
čase uzavretia kúpnej zmluvy stále mimo areálu Východoslovenských tehelní, štátny podnik Sabinov,
právneho predchodcu žalovaného. Žalobkyne poukázali na to, že tvrdenia žalovaného ohľadne bodu
5 kúpnej zmluvy sú hypotetické, pretože predávajúci a kupujúci vychádzali zrejme zo skutočnosti, že
predmetom predaja bola parcela C KN XXXX/X - záhrada o výmere 278 m2, uvedená v zmluve, ako

aj parcela C KN XXXX/XX - zastavaná plocha o výmere 256 m2, znázornené na geometrickom pláne
č. XXX/XXXX. Obidve parcely boli vytvorené z pôvodnej mpč. XXXX vedenej v pozemnoknižnej vložke
XXXX, katastrálne územie F., ktorá bola vo výlučnom vlastníctve manželov L., teda predávajúcich, a
nikdynebolatátoparcelapredmetomvýkupuprípadnevyvlastnenia.PodľažalobkýňkparceleXXXX/XX,
ktorá nebola uvedená v zmluve sa podľa ich názoru súd mal zaoberať preukázaním titulu nadobudnutia

vydržaním aj podľa výkladu bodu 5 kúpnej zmluvy. Keďže sa žalobkyne ani nemohli vyjadriť k duplike
žalovaného, nemohli využiť právo reagovať na tam uvádzané skutočnosti aj k parcele W. č. XXXX/
XX, ktorá nemala byť uvedená v kúpnej zmluve z roku 1973. Neobstojí argumentácia, že pri bežnej
opatrnosti sa nemohli kupujúci domnievať, že vlastníci parcely mpč. XXXX im odpredávajú parcelu mpč.
XXXX, ako aj časť parcely z mpč. vo výmere XXX m2, zameranej geometrickým plánom. Parcela XXXX/

XX tvorila s parcelou XXXX ucelenú riadne oplotenú plochu. Aj v prípade ak by sa ukázali dôvody
zamietnutia žaloby súdom z titulu neregistrovania kúpnej zmluvy vo vzťahu k parcele XXXX/X, majú
za to, že parcela uvedená v žalobe, W. č. XXXX/XX, mala byť posúdená samostatne podľa § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobkýň pokiaľ by sa súd zaoberal dôslednou identifikáciou
predmetných častí pozemkov uplatňovaných žalobkyňami určovacou žalobou z titulu vydržania, bolo

by preukázané, že kúpna zmluva, od ktorej odvodzujú svoj nárok žalobkyne, je len titulom pre splnenie
podmienok vydržania. Kúpna zmluva je nie len neúčinná, ale aj neplatná v celom rozsahu, pretože aj
keď vlastníkmi boli reálne na mieste samom, teda fyzickým prevzatím oploteného pozemku účastníci
uvedení v kúpnej zmluve, tam uvedené údaje ohľadne predmetu kúpy neboli identifikované. Teda
nebolo by možné takúto zmluvu zaregistrovať. Napriek tejto skutočnosti nič nebránilo splniť podmienky

titulom vydržania uvedených parciel, keďže predmetné parcely boli odovzdané predávajúcimi a prebraté
kupujúcimi v rozsahu, ako boli užívané predávajúcimi, takto kupujúci, právni predchodcovia žalobcov,
odvodzovali dobromyseľnosť, titul nadobudnutia a splnenie minimálnej 10-ročnej vydržacej lehoty.
Tvrdenie žalovaného, že predmet kúpy poznal, domnieval sa, že oplotenie je súčasťou pozemku za
situácie, že na pozemku sa nachádza stavba so súpisným číslom, ktorú nekupoval neobstojí a nesvedčí

o primeranej opatrnosti kupujúceho. Nehnuteľnosť od roku 2018 zmenila viacerých vlastníkov, čo u
žalobkýň vyvoláva istú pochybnosť o dobrej viere žalovaného a jeho právnych predchodcov. Žalobkyne
uviedli, že ich rodičia platili riadne dane. Súd prvej inštancie podľa nich okolnosti konkrétnej veci posúdil
príliš formálne, aj keď cez ustálenú judikatúru. Žalobkyne preto žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania proti dopĺňaciemu rozsudku uviedli, že trvajú na tom, aby nariadené neodkladné
opatrenie trvalo až do právoplatného skončenia veci vedenej na súde prvej inštancie, keďže od jeho
vydania sa vo veci samej a v dôvodoch uvedených v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nič
nezmenilo, a neuplynul čas, na ktorý bolo nariadené.3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedol, že sa plne stotožňuje s rozsudkom súdu prvej
inštancie a jeho podrobným a dôkladným odôvodnením. Ani jeden odvolací dôvod citovaný žalobkyňami

v odvolaní proti rozsudku nie je naplnený a dôvodný. Pokiaľ žalobkyne namietajú, že vo vzťahu k nim
bolo porušené právo na spravodlivý proces, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s tým
prečo nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých zo strany žalobkýň, pretože svedkovia
sa mali vyjadriť iba k okolnostiam, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné, a výsluch likvidátora
Východoslovenských tehelní, š.p., bol navrhnutý až na pojednávaní čo je v rozpore so zásadou

sudcovskej koncentrácie. Podľa žalovaného z kúpnej zmluvy, na ktorú sa žalobkyne odvolávajú nie je
zrejmé, či sa nadobúda pozemok E KN č. XXXX o výmere 297 m2 č. evidenčného listu XXX, alebo je to
práve ten pozemok, ktorý bol „odobratý“ pre tehelňu. Práve kvôli tejto nejasnosti nebola pravdepodobne
predmetná kúpna zmluva registrovaná štátnym notárstvom. Pokiaľ v bode 5 kúpnej zmluvy predávajúci
splnomocnili kupujúcich na usporiadanie vlastníckych vzťahov k prevádzanej nehnuteľnosti podľa jej
skutočného odovzdania v prírode, môže to znamenať to, že oplotený pozemok má väčšiu výmeru ako

predávaný pozemok, alebo aj to, že registráciu zmluvy majú vykonať práve kupujúci, čo podporuje bod
4 kúpnej zmluvy, že všetky dávky a poplatky vyplývajúce z tejto zmluvy budú znášať kupujúci. Práve
toto ustanovenie kúpnej zmluvy poukazuje na to, že kupujúci boli povinní kúpnu zmluvu registrovať,
ale nikdy tak neurobili, pričom nie je zrejmá príčina. Súdy však judikovali, že len výnimočne sa môže
dobrá viera zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle. V danom prípade je nutné prezumovať,

že rodičia žalobkýň vedeli, že kúpna zmluva má byť registrovaná na štátnom notárstve (pri zachovaní
obvyklej opatrnosti), ale túto povinnosť si nesplnili. Z toho vyplýva, že príčinou neregistrovania zmluvy
kupujúcimi je práve právny omyl, ktorý však nie je ospravedlniteľný. Kupujúci nesplnili povinnosť, ktorá
im vyplývala z kúpnej zmluvy, a na ktorú boli dokonca splnomocnení predávajúcimi. Ak by žalobkyne
tvrdili,žeregistráciupovažovalizanepodstatnútaknemôžeísťodobrúvierukupujúcich,žesúvlastníkmi

nehnuteľností, pretože z vtedy platných právnych predpisov vyplýva, že vlastníctvo nehnuteľnosti sa
nadobúda až registráciou na štátnom notárstve. Táto skutočnosť bola verejne známa a povinnosť
registrácie im vyplývala zo zmluvy. Z toho titulu nemohla byť držba právnych predchodcov žalobkýň
oprávnená keďže nekonali v dobrej viere. Dobrá viera môže nastať iba pri ospravedlniteľnom omyle.
Žalovaný poukázal aj na dedičské konanie po poručiteľovi N., kde do dedičstva bola zahrnutá iba garáž

postavená na pozemku W. o výmere 297 m2 z Evidenčného listu XXX, žalovanému nie je zrejmé,
prečo už v tomto dedičskom konaní nebol do dedičskej podstaty zahrnutý aj pozemok E KN č. XXXX
o výmere 297 m2. Nečinnosť dedičov, teda žalobkýň len podporuje názor žalovaného, že v skutočnosti
ani nie je jasné, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom predaja a z toho dôvodu ani neboli registrované
štátnym notárstvom. Zo zmluvy zo 14.03.1973 tiež evidentne vyplýva, že existoval nevyriešený problém

stehelňamiohľadombuďvýmeryalebopolohypozemku.Právenazákladebodu5žalovanýupodozrieva
kupujúcich manželov N., že pri vydržaní nemohli byť v dobrej viere, že im nejaký pozemok patrí,
pretože už v kúpnej zmluve boli upozornení na nezrovnalosti a dostali plnú moc od predávajúcich tieto
nezrovnalosti vyriešiť vo svoj prospech. Čo sa týka pozemku C KN č. XXXX/XX, nie je žalovanému
zrejmé, ako mohli manželia N. byť vlastníkmi tohto pozemku, keď o ňom nie je zmienka ani len v

kúpnej zmluve z roku 1973. Tento pozemok nemohli podľa žalovaného vydržať pretože im chýbala dobrá
viera. Skutočnosť, že tehelňa pozemok neužívala neznamená, že jej vlastnícke právo zaniklo. Podľa
žalovaného si manželia N. v rozpore s kúpnou zmluvou podľa seba ohradili pozemok voľne podľa oka s
tým, že neskôr si vlastnícke vzťahy vyriešia s tehelňou, k čomu však nikdy nedošlo. Žalovaný poukázal
vo vzťahu k tvrdeniu žalobkýň o nesprávnej interpretácií vyjadrenia žalobkyne v 2. rade k plateniu daní,

že žalobkyňa povedala, že dane platili len za garáž, čím potvrdila, že dane riadne neplatili. Žalovaný
preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal náhradu
trov odvolacieho konania.

4. Žalobkyne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu uviedli, že zotrvávajú na dôvodoch,

pre ktoré bolo podané odvolanie. Identifikácia predmetu vlastníckeho práva právnych predchodcov
žalobkýň pozostávala z dvoch samostatných parciel, ktoré spolu tvoria v prírode reálne oplotený celok.
Túto skutočnosť súd vôbec nebral do úvahy. Tieto dve parcely mal vyhodnocovať z pohľadu rozdielneho
právneho posúdenia ako aj užívacieho práva a následného splnenia podmienky vydržania. Pokiaľ by
sa súd chcel vysporiadať s preukázaním vlastníctva žalovaného a vlastníctva tehelne, od ktorého tento

odvodzujesvojevlastníctvo,malvykonaťdokazovanie,identifikáciu.Znaleckýposudokbybolpreukázal,
že parcely podľa Geometrického plánu č. 17/2019 C.. X. nemohli byť nikdy v minulosti vo vlastníctve
tehelne. O tejto skutočnosti svedčí aj výpis z registra obnovenej evidencie pozemkov, katastrálne
územie Sabinov, kde k parcele č. XXXX, vlastník Východoslovenské tehelne, n.p., M., je uvedený titulnadobudnutia doklad č. d.XXXX/XXXX pod B2. Uvedená parcela XXXX je novovytvorená parcela z
pôvodnej mpč. P. XXXX, ktorá sa však reálne v prírode nachádza na inej časti katastrálneho územia
F.. Pokiaľ ide o titul nadobudnutia č. - d d.XXXX/XXXX pod B2 je na výpise z P. XXXX, k.ú. F. pôvodná

parcela XXXX - roľa o výmere 13 531 m2, ide iba o zmenu názvu z Dukelských tehelní, národný podnik
v Prešove na Východoslovenské tehelne, národný podnik so sídlom v Košiciach, a tento dôvod nemohol
byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva v prospech tehelní pri spracovaní ROEP. Žalobkyne sa
preto domnievajú, že ich odvolanie je plne opodstatnené. K písomnosti priložili výpis z pozemnoknižnej
vložky č. XXXX, katastrálne územie F., výpis z registra obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom

území F. s identifikáciou pozemkov.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň voči dopĺňaciemu rozsudku uviedol, že žalobkyne v
odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku nešpecifikovali odvolacie dôvody, pre ktoré napádajú dopĺňací
rozsudok. Aj keď v závere odvolania uviedli, že žiadajú odvolací súd o zrušenie dopĺňacieho rozsudku
podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, odvolací súd však nie je povinný hľadať v paragrafovom znení

odvolacie dôvody, a najmä nie vtedy, ak sú žalobkyne zastúpené advokátom. Neuvedenie odvolacích
dôvodov sa považuje za neodstrániteľnú vadu v tom zmysle, že súd účastníka konania na jej opravu
nevyzýva. Žalovaný poukázal na to, že ust. § 335 ods. 1 CSP nedáva súdu na výber a tento je
pri zamietavom rozhodnutí vždy povinný zrušiť aj uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia.
Žalobkyne však opomenuli, že ani v tejto fáze konania nejde o právoplatné rozhodnutie vo veci samej,

ale v konaní bude rozhodovať ešte odvolací súd. Žalovaný mal za to, že odvolanie žalobkýň voči
dopĺňaciemu rozsudku je potrebné odmietnuť.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými osobami (§ 359 CSP)

preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní,
ako aj konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a nasledujúcich CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania,
ani doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok ani dopĺňací rozsudok
preskúmať z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§
380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.10.2021 (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru o

tom, že odvolanie voči rozsudku ani voči dopĺňaciemu rozsudku dôvodným nebolo.

7. Odvolacia argumentácia žalobkýň vo vzťahu k dôvodom zamietnutia žaloby bola formálne založená
na tvrdení existencie odvolacích dôvodov tak ako ich upravuje § 365 ods. 1 písm. a), b), e), g), f), h)
Civilného sporového poriadku, obsahovo na existencii tých, ktoré sú upravené v § 365 ods. 1 písm.

b), e), g), f), h) Civilného sporového poriadku nakoľko neexistencia procesných podmienok konania
súdu (právomoc, príslušnosť súdu, prekážka začatého konania, prekážka rozhodnutej veci, procesnej
subjektivity), reálne namietaná ani nebola.
Odvolací súd preto posúdil len relevantnosť vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení
jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej
republiky II.ÚS 78/05).

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu, t.j. listinami zaznamenávajúcimi v konaní zrealizované úkony
súdu, vykonanými dôkazmi a z nich, na ich základe zisteným skutkovým stavom a jeho právnym

posúdením, má odvolací súd za to, že procesný postup súdu nevykazuje vady, existencia ktorých
by mohla zodpovedať tvrdeniu žalobkýň o porušení ich práva na spravodlivý proces, okrem iného aj
nevykonaním nimi navrhnutých dôkazov. Súd prvej inštancie z dokazovania riadne zistil skutkový stav
rozhodujúci pre posúdenie veci. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom, ku ktorému dospel. Súd prvej inštancie dal

jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne vysvetlenie dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol. Postup súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, vykonanie ktorých z navrhnutých dôkazov je pre pochopenie
významných okolností a súvislostí v prejednávanej veci podstatné zodpovedá racionalite, ktorá má byť
vedeniu konania a postupu súdu vlastná.Na správnych záveroch, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sa nič nezmenilo ani v priebehu
odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2
CSP), a preto k odvolacím dôvodom žalobkýň len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dodáva:

9. Žalobkyne, právne zastúpené, podali na súd žalobu domáhajúc sa toho, aby súd určil, že do dedičstva
po ich právnych predchodcoch vlastnícky patria nehnuteľnosti špecifikované v petite žalobného návrhu
v znení jeho zmeny pripustenej súdom, pričom právnym dôvodom, ktorý mal byť dôvodom určenia
vlastníctva malo byť vydržanie ako dôsledok nerušeného dlhodobého užívania nehnuteľností ich

právnymi predchodcami od 14.03.1973, keď uzavreli kúpnu zmluvu a na základe nej sa začali o
nehnuteľnosť tak, ako ju predávajúci odovzdali, starať, zveľaďovať a oplotili ju. V žalobe tiež uviedli,
že „predchádzajúci vlastník“, Východoslovenské tehelne, š.p., predmetnú časť sporných nehnuteľností
neužíval, žalovaný, aktuálne zapísaný ako vlastník, mal vynaložiť náležitú starostlivosť, v čase prevodu
preveriť právny dôvod nadobudnutia vlastníctva predávajúceho. Zmluva, na základe ktorej nehnuteľnosti
nadobudol je absolútne neplatným právnym úkonom.

Bolo na žalobkyniach k takto definovanému súhrnu skutkových tvrdení, ktoré mali viesť k následku,
ktoréhosažaloboudomáhali,predložiťalebooznačiťtakédôkaznéprostriedky,ktorýmibysapreukázalo
vlastnícke právo ich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam na základe vydržania.

10. Vydržanie je inštitútom založeným na dlhodobom vykonávaní obsahu práva v dobrej viere a

predpoklade, že toto dlhodobo vykonávané právo existuje. V prípade držby veci sa vykonáva obsah
vlastníckeho práva a držba veci je držbou tohto práva.

11. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

12. Z prvej vety citovaného zákonného ustanovenia, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
kritériomrozlíšeniamedzidržbouoprávnenouaneoprávnenoujedobrávierydržiteľa,ktorásaposudzuje
objektívne, čo vyplýva z formulácie „so zreteľom na všetky okolnosti“, nie subjektívne v zmysle vlastného

presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, v tomto zmysle subjektívna predstava držiteľa
nerozhoduje.

13. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému
nadobúdateľovisasprihliadnutímnaindividuálneokolnostiposudzovanejvecimusíjaviťakospravodlivé

(Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesenie z 28.10.2020, sp.zn. 6Cdo/169/2020).
Dobrá viera musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú je
možné s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať od každého subjektu práva, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že plocha (výmery) držaných pozemkov zodpovedá ploche uvedenej
v kúpnej zmluve. Ak bolo v kúpnej zmluve presne uvedené čo je predmetom kúpy (pozemky boli

špecifikované podľa parcelných čísel a v znaleckom posudku boli uvedené aj ich presné výmery) mohli
držitelia pri zachovaní náležitej opatrnosti zistiť, že užívajú pozemok vo väčšej výmere. Nič na tom
nemení skutočnosť, že držitelia boli snáď subjektívne presvedčení, že pozemok im patrí; k tomu, aby
boli splnené podmienky oprávnenej držby je potrebné, aby boli v dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam (Najvyšší súd Českej republiky sp.zn. 22Cdo1848/98 z 09.03.2000).

14. Vychádzajúc z názorov autorít uvedených v predchádzajúcom bode, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje, je možné posúdiť aj relevantnosť argumentácie žalobkýň tvrdiacich, že v prejednávanej veci
uniesli bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné o tom, že ich právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti
vydržali.

Dobrá viera sa pritom nedokazuje, keďže ide o vnútorné presvedčenie danej osoby, súčasne však platí,
že rozhodujúce je to, že tvrdená dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi externými skutočnosťami,
ktorými sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok.
Povinnosť tvrdenia a preukázania okolností, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery
zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním (Najvyšší súd Českej

republiky z 31.03.1998 sp.zn. 3Cdon/395/96).

15. Odvolací súd má za správny názor súdu prvej inštancie o tom, že existencia okolností svedčiacich
o existencii dobrej viery právnych predchodcov žalobkýň pri nadobudnutí sporných pozemkov nebolapreukázaná, logike a správnosti úsudku v tomto zmysle zodpovedá už hodnotenie samotného obsahu
kúpnej zmluvy a následná absencia realizácie tých úkonov, ktoré zákon v danom čase vyžadoval.
Ak predávajúci (bod 5. kúpnej zmluvy zo 14.03.1973) v zmluve výslovne „súhlasili“ aj s usporiadaním

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom kúpy, ak právni predchodcovia
žalobkýň nerealizovali úkony, na základe ktorých by došlo k registrácií zmluvy štátnym notárstvom, ak za
nehnuteľnosti neplatili daň, ak si až následne takto získané nehnuteľnosti, ako v žalobe uviedli, oplotili, to
všetko v súhrne nenasvedčuje tomu, že so zreteľom ku všetkým objektívnym okolnostiam boli v dobrej
viere, že do vlastníctva nadobudli sporné nehnuteľnosti. Okolnosťou osobitne spochybňujúcu tvrdenú

dobrú vieru je v tomto smere rozsah, výmera sporných pozemkov. Ak je v kúpnej zmluve prevádzaná
nehnuteľnosť opísaná len ako jej časť v rozsahu 297 m2 , javí sa ako nepravdepodobné, že by právni
predchodcovia boli v dobrej viere, že sú vlastníkmi nehnuteľností spolu v takmer dvojnásobnej výmere.

16. Objektívne presvedčenie o nadobudnutí držanej veci poctivým spôsobom v súlade s dobrými
mravmi je pritom aj nosnou myšlienkou Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 484/2015

zo 14.11.2018, na ktorý žalobkyne poukazovali a je zrejmé, že posúdenie toho, kedy ide o
presvedčenie objektívne, môže vyplývať len z konkrétnych posudzovaných okolností danej veci bez
zovšeobecňovania. Je tiež nepochybné, že je potrebné vychádzať z toho, či pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú je potrebné s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu vo vzťahu ku každému
subjektu práva požadovať, môže byť držiteľ v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí alebo mal alebo

mohol mať o tom pochybnosti.
V zhode s názorom súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci nemohli nemať
právni predchodcovia žalobkýň pochybnosti o tom, či sú alebo nie sú vlastníkmi. Zo zmluvy, ktorú
uzavreli,nevyplývainéakonáznaktoho,žeprevlastníckyvzťahkparceleuvedenejvzmluveakoparcela
č. XXXX o výmere 297 m2 je potrebná ďalšia aktivita, ak uvedenému nevenovali pozornosť, nie je možné

konštatovať, že zachovali náležitú opatrnosť, parcela XXXX/XX sa naviac v zmluve vôbec nespomínala.

17. Žalobkyne majú tiež za to, že súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia pokiaľ nevykonal nimi
navrhnuté dôkazy.

18. Podaním žaloby, ktorá je súborom skutkových tvrdení, sa pôvodná žalobkyňami tvrdená
hmotnoprávna skutočnosť transformovala okrem iného na súbor práv a povinností strany sporu, pričom
základnou povinnosťou žalobkýň, ak mali byť v spore úspešnými, bola povinnosť spolu so skutkovými
tvrdeniami realizovať prostriedky procesného útoku (§ 149 CSP), medzi ktoré patria aj návrhy na
vykonanie dôkazov, a tieto prostriedky procesného útoku v zmysle § 153 ods. 1 CSP uplatniť včas,

aby bez legitímneho dôvodu nedochádzalo k predlžovaniu konania alebo k zásahom do oprávnených
záujmov žalovaného.
Povinnosť navrhnúť dôkazy k preukázaniu právne významných skutočností (§ 132 CSP) je pritom
spojená s požiadavkou na určitosť dôkazného návrhu v tom zmysle, aby bolo zrejmé k akým tvrdeným
skutočnostiam má byť dôkaz vykonaný. V ust. § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, dôraz

a kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a
jej presun na strany sporu.

19. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní, ktoré na prejednanie veci nariadil na
deň 11.03.2020 vykonal dokazovanie všetkými listinami, ktoré mu strany sporu predložili do termínu

pojednávania, vykonal výsluch žalobkýň v 2. a 3. rade a zamietol návrh žalobkýň na vykonanie
dokazovania výsluchom svedkov k užívaniu sporných pozemkov rodinou žalobkýň, nakoľko, ako z jeho
predbežného právneho názoru vyplynulo, tvrdenie žalobkýň o užívaní od roku 1973 mal za nesporné,
zamietol návrh na výsluch likvidátora Východoslovenských tehelní š.p. vzhľadom na to, že tento návrh
bol podaný až na pojednávaní, čo bolo v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania, a ako v

rozsudku uviedol, nepovažoval ho naviac ani za účelný. Iné dôkazy žalobkyne do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania nenavrhli.
Ak je oprávnením súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ak je jeho povinnosťou v
dôvodoch svojho rozhodnutia ozrejmiť prečo niektoré z navrhnutých dôkazov nevykonal, nezodpovedá
realite odvolací dôvod o nevykonaní navrhnutých dôkazov. Súd prvej inštancie návrhy na dokazovanie

zamietol a v odôvodnení rozsudku uviedol prečo navrhnuté dôkazy nevykonal. Je zrejmé, že závery,
ktoré mal za relevantné z tých dôkazov, ktoré boli vykonané, nevykazujú znaky deformovania informácií,
ktoré z nich vyplynuli.Pokiaľ žalobkyne až v odvolacom konaní predložili spolu so svojim vyjadrením k vyjadreniu žalovaného
k ich odvolaniu register obnovenej evidencie pozemkov, identifikáciu parciel a výpis z pozemnoknižnej
zápisnice argumentujúc, že týmito dôkaznými prostriedkami by bolo možné vysporiadať sa s

preukázaním vlastníctva žalovaného a Východoslovenských tehelní národný podnik Košice k sporným
nehnuteľnostiam, že by sa preukázalo, že parcely nemohli byť nikdy v minulosti vo vlastníctve tehelní,
je potrebné uviesť nielen to, že išlo o listinné dôkazy, o ktorých žalobkyne ani netvrdili, že ich bez
vlastnej viny nemohli navrhnúť ako dôkazy do času než bolo súdom ukončené dokazovanie, ale aj to, že
predmetom konania nebol spor pôvodných vlastníkov pozemnoknižných parciel s vlastníkom, ktorému

svedčí súčasný zápis vlastníckeho práva na liste vlastníctva.

20. Žalobkyne tiež namietali, že v priebehu konania nemohli reagovať na skutočnosti, o ktoré opieral
svoju obranu žalovaný, keďže im nebolo doručené vyjadrenie žalovaného (duplika), čím nemá byť
vylúčené, že by mohli využiť ďalšie dokazovanie, napríklad znalecké dokazovanie.

21. Zo spisu vyplýva, že písomnosťou z 25.11.2019 žalovaný podal vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne z
31.03.2019označujúchozadupliku,tiežpokynsudkynekdoručeniutohtopodaniaprávnemuzástupcovi
žalobkýň spolu s predvolaním na pojednávanie 11.03.2020. Ak predmetné podanie, na ktorom žalovaný
zotrval, ako je zaznamenané v zápisnici o pojednávaní, skutočne nedošlo do dispozičnej sféry žalobkýň,
je potrebné uviesť, že odvolací súd uvedené nehodnotí ako takú vadu v postupe súdu prvej inštancie,

ktorá by mohla signalizovať porušenie práva žalobkýň na spravodlivý proces jednak preto, že obsahovo
ide o argumentáciu založenú na zhodných výhradách, ktoré boli uvedené aj vo vyjadrení k žalobe
datovanom 20.09.2019, ale aj preto, že nie každé porušenie procesných predpisov je porušením práva
na spravodlivý proces. V tejto súvislosti je priliehavý názor vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu
Českej republiky (I. ÚS 148/02) k článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou

právneho poriadku nielen českého, ale aj slovenského, podľa ktorého „samotné porušenie procesných
pravidiel stanovených procesnými právnymi predpismi ešte nemusí samo o sebe znamenať porušenie
práva na spravodlivý proces. V prípade subjektívneho práva na súdnu ochranu je totiž potrebné
vždy skúmať ako porušenie procesných predpisov ukrátilo jednotlivca v možnosti uplatňovať jednotlivé
procesné práva a konať procesné úkony, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre jednotlivca priaznivejšie

rozhodnutie vo veci samej“.

22. Ako už bolo uvedené, bolo na žalobkyniach tvrdiť a preukázať okolnosti, ktoré môžu svedčiť
pre záver o existencii dobrej viery ich právnych predchodcov o nadobudnutí vlastníckeho práva k
sporným pozemkom keďže tvrdenie týchto okolností zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu

vlastníckeho práva vydržaním .
Záver o vyvrátiteľnej právnej domnienke oprávnenosti držby bol argumentmi žalovaného preukázaný,
súd prvej inštancie na uvedené poukázal, na závery súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje, majúc
za to, že odvolacie dôvody žalobkýň danými neboli.

23. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 11C/32/2019-244 zo dňa 10.03.2021 súd prvej inštancie zrušil
neodkladné opatrenie, ktoré nariadil po začatí konania uznesením č.k. 11C/32/2019-73 z 03.09.2019.
Predmetným uznesením v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/117/2019-125 zo
dňa 26.11.2019 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa konania
spočívajúceho v nakladaní s parcelami N. - záhrady o výmere 276 m2, č. XXXX/X - zastavané plochy

o výmere 24 m2, vzniknuté z parcely č. XXXX, vedenej na LV č. XXXX, ku. F., zaznačených na
geometrickom pláne C.. Z. X. zo dňa 09.08.2019 a parcelou č. XXXX/XX - zastavaná plocha o výmere
258 m2 zapísané na LV č. XXXX, k.ú. F., a to najmä scudziť zaťažiť, a brániť vstupu žalobkyne v 1. - 3.
rade na tieto parcely a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

24. Žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku podali odvolanie s tým, že trvajú na tom, aby neodkladné
opatrenie trvalo do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej.

Podľa § 335 ods. 1 Civilného sporového poriadku neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo
veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta,

alebo konanie vo veci samej zastavuje.Vzhľadom na uvedené, keďže žalobkyne boli v konaní neúspešné súd prvej inštancie neodkladné
opatrenie dopĺňacím rozsudkom zrušil, čo je v súlade so zákonnou úpravou. Len tvrdenie žalobkýň o
tom, že by neodkladné opatrenie malo trvať naďalej s touto zákonnou úpravou nekorešponduje.

25. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd, majúc za to, že žiadny z odvolacích dôvodov
tvrdených žalobkyňami nebol daný, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, okrem výroku ktorým bolo zastavené konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade,
ktorýnebolodvolanímnapadnutý,potvrdil;správnemu rozhodnutiuvovecisamejzodpovedáajsúvisiaci

výrok o nároku na náhradu trov konania.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu preto voči neúspešným žalobkyniam
v 2. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.