Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/97/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6608200481
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6608200481.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za
ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému D. E., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom V. F. XX, XXX XX X., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou

D. K., zamestnankyňa Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 6999/07, o
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 991,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č. k. 5Er/26/2008-16, zo dňa 30. 04. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením (ktoré vydal vyšší súdny úradník) okresný súd exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „EP“) v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní“, „ZoRK“).
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, so sídlom
Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 6351/07 zo dňa 24. 09. 2007. Rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 26. 04. 2007.
Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský aplikujúc ustanovenie § 2 písm. b/, § 3 ods.

1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba
nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto
zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu.

V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica
Rady 93/13/EHS“) a prílohy danej smernice, ako aj na právny názor vyplývajúci z rozsudkov Súdneho
dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00.

Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná
individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, akosúčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu
1 Prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že
subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným
konaním, bude takmer vždy veriteľ. Podľa právneho názoru súdu veriteľ od počiatku sledoval takýmto
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho

sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti
vplývať na obsah zmluvy.

Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku,
ktorá bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom k 26. 04. 2007 (ďalej aj „OZ“).
Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, bola absolútne neplatnou
podmienkou, považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný s tým, že absencia tejto jeho
vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie, a tým aj dôvodom na jej
vyhlásenie za neprípustnú a na jej následné zastavenie.

Záverom uznesenia súd uviedol, že nakoľko exekúciu zastavil, o podaní súdneho exekútora, ktoré
predložil v zmysle ust. § 30 ods. 3 EP nebude rozhodovať. O trovách konania rozhodne osobitným
uznesením.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu,
že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný
vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne

postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade

dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis
spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom
konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty
nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov.

Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať
do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využiť možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže
ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie

§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/

O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku

č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému

dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia

merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak

súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak

by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa

jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo

akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s
právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v

zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania

vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečeniepri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové

vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania

poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Dňa 10. 08. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného datované dňom 26. 07. 2012,
v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu
právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu.

Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva
je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd
konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho
dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a)
pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúcvnútroštátneprocesnéaajhmotnéustanoveniasodkazomnasmernicu,zabránivymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.

Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje
prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 EP.

Odvolacísúduvádza,žeúlohouSúdnehodvoraEurópskejúnievrámciprejudiciálnehokonaniavzmysle
čl.267ZmluvyofungovaníEurópskejúnie(ďalej„ZFEÚ“)jeposkytnúťvýkladprávaÚnie(výkladuzmlúv;
platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na

skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha
rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych
názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej

otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky
nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s
právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj
v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej

únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto
situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa
už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva
Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd

nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,
lebo predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským

súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný
súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k
záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá

individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
príloheksmernici,resp.vexemplifikatívnomvýpočteneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutých
v § 53 ods. 4 OZ.

Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu smernice malo význam len to, že súd prvého stupňa
v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej
rozhodcovskou doložkou priamo smernicu (nech by aj obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol

zvádzať k dojmu o opaku), ale smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých
ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie

je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. zamietol.

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom (č.l. 14-15 spisu) je nutné posudzovať ako
spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa

nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru predmetnej úverovej zmluvy je nutné
vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Aj keď ustanovenie § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom k 26. 04. 2007 ustanovovalo, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
strane spotrebiteľ, teda Občiansky zákonník definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný

zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto skutočnosti
nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Platí, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou (širší pojem) a snaha použiť pri
zmluve Obchodný zákonník, naráža na prednosť Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov
k nemu. Odvolací súd tiež dodáva, že túto zmluvu možno považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle

ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy. Podľa tohto
ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Pri zohľadnení všetkých objektívnych skutočností známych zo súdneho spisu vyplýva, že veriteľ vedel

alebo musel vedieť v čase uzatvárania zmluvy, že dlžník konal mimo rámca svojej podnikateľskej
(obchodnej) činnosti. Nebolo preukázané, že pri uzatváraní a plnení zmluvy povinný konal v rámca
svojej podnikateľskej (obchodnej) činnosti. V zásade platí, že o spotrebiteľskú zmluvu nejde vtedy, ak sa
veriteľ (oprávnený) mohol zo správania (konania) dlžníka (povinného) domnievať, že účelom úveru je
získanie prostriedkov v súvislosti s podnikateľskou, resp. obchodnou činnosťou dlžníka. Len na základe

označenia povinného v zmluve, ktorý sa identifikoval nielen svojim menom, priezviskom, rodným číslom,
adresou ale aj identifikačnými znakmi podnikateľa, nemožno zmluvu charakterizovať ako zmluvu nie
spotrebiteľskú.Trebavtýchtosúvislostiachdodať,ževprípadepochybnostiotom,čiideospotrebiteľskú
zmluvu (vzťah), má dôkaznú povinnosť veriteľ.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej

(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 EP.Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.

1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok

súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútoranemácharaktersúdnehorozhodnutia.Neobstojípretoanitvrdenieoprávneného,žesúdmôže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje

za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
OZ.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská
doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa
nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovejzmluvy. Ak bol úver poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať
len ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju ako
celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky

to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§
53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej

nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, iba ak si rozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému

dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné. Odvolací súd sa nezaoberal ani odvolacími
námietkamiuvedenýmivpodaní,ktorýmoprávnenýdoplnilprávnuargumentáciukpodanémuodvolaniu,
lebo dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p), ktorá
v danom prípade uplynula dňa 25. 06. 2012.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné