Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/34/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2205205060
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2205205060.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: N. L., nar. X.X.XXXX, bytom P. č.
XXX, pre vymoženie 716,99 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom:
Mgr. Vladimír Cipár, Exekútorský úrad Bratislava, Vazovova 9, pod sp. zn. EX 424/2005, na odvolanie

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 7.1.2013, č.k. 6Er/234/2005-21
a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v prvom odseku výroku vyhlásil predmetnú exekúciu za
neprípustnú a zároveň ju v druhom odseku zastavil. V treťom odseku uložil súd oprávnenému povinnosť
zaplatiť náhradu trov exekúcie k rukám súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára do troch dní odo dňa
právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), § 57 ods.
1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a § 22, § 39
Občianskeho zákonníka ako i smernicou rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov. Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Súd

posúdil Zmluvu o úvere ako typovú zmluvu, ktorej obsah nemohol povinný vopred ovplyvniť. Mohol len
zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť. Z uvedeného dôvodu súd považoval za potrebné preskúmať,
či zmluvné podmienky obsiahnuté v Zmluve o úvere nie súd v rozpore s dobrými mravmi, resp. či
neobsahujú neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán. Súčasťou Zmluvy o úvere číslo 1660009 zo dňa 10.9.2004
je splnomocnenie, v zmysle ktorého „dlžník ako splnomocniteľ splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša

Kušníra, advokátska kancelária Za kasárňou 1, 831 01 Bratislava na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku“ Súd
preskúmal uvedenú zmluvnú podmienku, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, pričom musí konštatovať jej
neprijateľnosť a následne aj absolútnu neplatnosť. Prvostupňový súd mal za to, že splnomocnenie Mgr.

Tomáša Kušníra v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu v mene
povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné.Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník
uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonným dôsledkom
uznania záväzku je vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Povinný v deň

uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v
čase, keď žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť,
nebolovšakmožnépredpokladaťjehovýšku.Uznaťzáväzokjeprávomdlžníka,ktorévbudúcnostimôže
realizovať, ale aj nemusí. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti.
Takáto dohoda je neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže vzniknúť

v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak
v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase
nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť advokáta
uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia
povinným. V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor
záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby

zástupcu,nakoľkozmluvaoúvereakopredtlačobsahovalamenosplnomocnencaMgr.TomášaKušníra.
Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť
záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte
s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z
možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§

22 ods. 2 OZ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len potenciálna možnosť takéhoto
rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ
spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom
účastníci právneho úkonu vedeli. Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi Mgr. Tomášom Kušnírom
a povinným je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, potom aj notárska

zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré
za povinného urobil Mgr. Tomáš Kušnír, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného
zastúpenia ako neplatného právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva
priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť
prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením

a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému
došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu sa nepremlčuje.

Proti tomuto rozhodnutiu, proti výrokom, ktorými prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a

zastavil ju, podal oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym

otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný
súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá

neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada
kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa

k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti.
Ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd

nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak
spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak

spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti
prieskumu exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného

poriadku a § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so
zákonomadobrýmimravmimôževykonaťibanotár.Nápravanedostatkovnotárskejčinnostijeprípustná
len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového
obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva
alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému

nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať
náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred
všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu.
V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane
druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením

ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu
ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a

aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený
nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal
možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne
nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný

iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadnaprekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie

je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné.Poukázalnato,žeinštitútuznaniadlhuniejemožnéviazaťnasplatnosťzáväzkuadospieť
k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok

vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosťnotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluajepredpokladom,abyuznaniedlhubolovykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil

záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie advokátovi, ktorý pri

plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne
rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný

súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a podanie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka
jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky
formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva,
pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by
bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa

odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktorénie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa
názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku,

§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 57ods. 1 písm. g)

v spojení s § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
10.9.2004 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 12.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo výške
9.600,- Sk, celkovo 21.600,- Sk, v desiatich dohodnutých splátkach po 2.160,- Sk. Súčasťou zmluvy

o úvere je i splnomocnenie, na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so
sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal
záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako

súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníčkou.

Z notárskej zápisnice napísanej v Bratislave na Flöglovej ulici č. 8 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so
sídlom v Partizánskom dňa 6.2.2005 pod č. N 509/2005, NZ 5104/2005, NCRLs 5050/2005 vyplýva, že
Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej

osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 25.833,- Sk a zaviazal sa dlh
zaplatiť do 22.2.2005 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v
danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym
výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch

ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,

aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemoholovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy

boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,

len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom

sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené

zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice

advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a
možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z úradnej činnosti
súdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa

resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami
dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír, nemal oprávnenie

povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej
zápisnice zastupovať, ich právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný
a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods.
2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súdurobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára

pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl i v tom, že daný
dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh
dlžníka - povinného ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak
áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka
výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako

dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia
zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a
v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu
bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti
namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka

a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne
neplatné v zmysle § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s
poukazom na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí

zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne
vzniknutéplnomocenstvo.Zpodstatyvecitotižlogickyvyplýva,ženemožnoúčinneodstúpiťodprávneho
úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená

notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Vzhľadom

na zastavenie exekúcie bolo potom nedôvodným rozhodovať o navrhnutej zámene exekútora.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom

argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto
vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Odvolací súd preto predmetné

uznesenie súdu prvého stupňa ako v napadnutých výrokoch vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p.
potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu

dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá

právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 10.9.2004, z tohto hľadiska je daná
právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetenciisúdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď
ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom
na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný úkon
spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného
prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže
jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými
normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú
formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to
žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu.
Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú

nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľomubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a

Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa

uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“
Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ,
pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd
je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej

sa oprávneného, čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor
EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica
Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahusankcieobsiahnutejvzmluveoúveresospotrebiteľom,aktentosúdmánatentoúčelkdispozícii

nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho
práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu
nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázky, pre ktoré žiada

oprávnený konanie prerušiť a predložiť ich Súdnemu dvoru EÚ sú formulované všeobecne, bez vzťahu
k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu
Súdneho dvora EÚ.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu

odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej

veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s
obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo údajným porušením zásady

kontradiktórnosti ktorá znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so
stanoviskamiadôkazmipredloženýmisúduscieľomovplyvniťjehorozhodnutie-čiužprotistranoualebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol
vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného

slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2.
zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob
súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže
líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme
procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom

iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadnéprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.