Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, August 24, 2021

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 11Csp/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818200833
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Kyseľová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2021:5818200833.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, sudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou, v právnej veci žalobcu: H. P., nar.

XX.XX.XXXX, bytom F. C. XXX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Marína Šimková, advokátka so
sídlom Horná 49, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v konaní o určenie
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd dňa 02.05.2019 sa žalobca domáhal určenie neplatnosti Zmluvy o

revolvingovom úvere č. 209790-27064 a na ňu nadväzujúcej rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa
20.12.2014 medzi ním a žalovaným.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 18.12.2014 sa telefonicky spojil so žalovaným so žiadosťou o
poskytnutie úveru vo výške 2 500 eur - 3 000 eur z dôvodu finančných problémov, na osobnú potrebu
a za účelom zabezpečenia bežného chodu domácnosti. Bol vyzvaný spolupracovníkom žalovaného na
zaslanie dokladov o príjme, ktoré zaslal poštou. Pracovník žalovaného ho kontaktoval a oznámil mu, že

úver vo výške 2500 eur má schválený a bude platiť splátky 170 eur po dobu 18 mesiacov. Po vzájomnej
dohode sa stretli, zástupca žalovaného mu na kapote auta dal podpísať dňa 20.12.2014 Zmluvu o
revolvingovom úvere č. 209790-27064 a rozhodcovskú zmluvu č. 209790-27064 s odôvodnením, že sa
musí podpísať, inak peniaze nedostanete. Žalobca nemal vôbec možnosť ani jednu zmluvu prečítať. O
tri dni mu prišlo na účet 2500 eur, ktoré splácal 172 eur. Po zaplatení dlžnej sumy si po 18 mesiacoch,
bol informovaný, že úver prestal splácať. Žalovaný ho začal vyzývať na splatenie ďalších splátok, pričom
dlžná suma bola vyčíslená na 11 824,93 eur, čomu nerozumel, pretože si požičal 2 500 eur aj so

zákonnými úrokmi a zákonnými poplatkami, a preto suma nemohla predstavovať 11 824,93 eur. Aj v
žiadosti o úver je uvedená suma 3 000 eur, reálne mu však prišlo na účet 2 500 eur a nominálna
hodnota úveru je 9 936 eur, podpis je sfalšovaný. Spolupracovníkovi žalovaného síce oznámil, že on
dostal úver vo výške 2 500 eur a nie 11 824,93 eur. Dňa 13.04.2018 si osobne prevzal u súdneho
exekútora Mgr. Milana Somíka, Exekútorský úrad Martin, Jilemnického 12, Martin upovedomenie o
začatí exekúcie sp. zn. 15Ex/138/18, kde exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný
Slovenským arbitrážnym súdom, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov. V ňom, vyzýva

žalobcu na úhradu pohľadávky vo výške 10 939,20 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania. V
zákonnej lehote podal žalobca návrh na zastavenie predmetnej exekúcie s poukazom na § 61k ods. 1
písm. d) - a aj žalobu o neplatnosť zmlúv. Ďalej poukázal na to, že síce podpísal vopred predpripravenú
zmluvubezmožnostičítaniaorevolvingovomúverespoukazomnaustanoveniaobčianskehozákonníkaa poukazom na živnosť a jeho IČO, ale v týchto prípadoch, keďže nejde o právnickú osobu, ale
fyzickú osobu, odkaz na ustanovenia obchodného zákonníka, v právnom vzťahu, kde je účastníkom
spotrebiteľ, je irelevantný. Poukázal na ust. § 52 ods. OZ a tiež § 37 a 39 OZ, v zmysle ktorých

je zmluva a rozhodcovská zmluva neplatná. Navrhol, aby súd postupoval analogicky s rozsudkom
Krajského súdu Prešov zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 18Co 109/2011, ktorý posudzoval nemorálne techniky
a neprijateľné zmluvné podmienky. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. a), písm. d),
písm. g), písm., k), písm. m), r.) - teda na neprijateľné zmluvné podmienky ktoré zmluva obsahuje, a
ktoré sú v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a spôsobujú hrubú nerovnováhu. Tieto

neprijateľné zmluvné podmienky súd nemodifikuje, nakoľko nič by neodradilo nečestného dodávateľa
od pokračovania v používaní neprijateľnej zmluvnej podmienky, keďže súd zmenou zmluvnej podmienky
by vlastne udržiaval nečestnú obchodnú prax - rozsudok Súdneho dvora vo veci C-618/10. Preto mal za
to, že v prípade koncentrácie a synergického pôsobenia neprijateľných zmluvných podmienok, je súd
povinný vyhlásiť nie iba nekalé klauzuly za neprijateľné zmluvné podmienky, ale aj celú úverovú zmluvu
vyhlásiť za neplatnú a rovnako tak aj rozhodcovskú doložku (zmluvu).

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 08.11.2018, v jeho obsahu konštatoval,
žemedzistranamisporunebolauzavretážiadnaspotrebiteľskázmluvaavylúčilopodstatnenosťpodanej
žaloby. Žalobca sám potvrdil, že už bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom sp. zn. RK 97/08/16,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2016 a vykonateľnosť dňa 20.12.2016. Na jeho základe

ako právoplatného exekučného titulu je vedené exekučné konanie pod sp. zn. 154Ex/138/18. Javí sa
pomerne nelogicky, že žalobca si na svoje „spotrebiteľské“ postavenie spomenul s výrazným časovým
odstupomažpoposkytnutíúveru.VsúvislostistvrdeniamižalobcupoukázalnarozhodnutieNajvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3Cdo/81/2011, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve,
musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých

použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska
zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd, na základe vykonaného
dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to,
aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového
vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav

vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak účastníci vo svojich prednesoch alebo
výpovediach v priebehu konania, zmluvné dojednanie interpretujú odlišným spôsobom. Takáto situácia
neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho
konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia
obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná

za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových
pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o
vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.
Žalobca neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, pre ktoré by sa mal obsah ním slobodne
a dobrovoľne vykonaného úkonu interpretovať inak a spôsobom, ktorý je v rozpore s prejavom vôle.

Rovnako aj zvyšná časť zmluvy je pomerne jednoznačnou pri určení toho, aký úkon bol medzi stranami
vykonaný a uzavretý. V zmluve je žalobca označený ako podnikateľ a v článku 1., ods. 1.1 sa uvádza,
že peňažné prostriedky sa poskytujú na podnikateľský účel. Pritom aj z ďalších ustanovení tejto zmluvy
je zrejmé, že zakladá obchodnoprávny vzťah medzi jej účastníkmi (napríklad články 14 a 17). Táto
skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania nikdy sporná. Žalobca začal tvrdiť iné až dodatočne v

tomto konaní. Takýto postup žalobcu je špekulatívny a účelový, pretože sa na základe uvedeného snaží
konaním získať neoprávnenú výhodu. Uzavretiu zmluvy predchádzalo podanie žiadosti o úver. V nej
sa žalobca identifikoval svojim identifikačným číslom, miestom podnikania, pričom účelom čerpania
úveru bolo: investičný. Zároveň žalobca predložil živnostenský list, daňové priznania za rok 2012 a
2013 a výpis z bankového účtu. Na základe tohto považoval za neopodstatnené dovolávanie sa na

ochranu práv slabšej strany a tvrdenia o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách resp. absencií zákonných náležitostí týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov. Žalovaný poprel
tvrdenia žalobcu ohľadom výšky úveru. V zmysle predmetnej zmluvy bola nominálna výška úveru
8.256,00,- Eur, pričom zmluvná odmena predstavovala sumu 5.756,00,- Eur. Žalovaný tiež poprel
tvrdenia žalobcu o tom, že žiadosť o úver nepodpísal, toto jeho tvrdenie považoval za účelové. Rovnako

poprel tvrdenia žalobcu o tom, že nemal možnosť si prečítať zmluvu, nakoľko jej podpisom v spojitosti
s bodom 21.9 zmluvy vyhlásil, že si túto zmluvu prečítal, jej obsahu porozumel, že ju uzatvára na
základe slobodnej a vážnej vôle, nie pod nátlakom, v tiesni ani za inak nevýhodných podmienok.
Žalovaný poprel aj tvrdenia žalobcu o tom, že medzi stranami bolo umožnené, aby sa spor riešil vrozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom. Žalobca nemusel,
ak by mu podmienky pre získanie úveru nevyhovovali, žiadať o úver od žalovaného (ale od akéhokoľvek
iného subjektu), rovnako tak nemusel ani uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovská zmluva je

samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nebola podmienkou uzavretia úverovej zmluvy.
Ide o samostatnú zmluvu a listinu, ktorá nie je súčasťou inej štandardnej zmluvy, a ktorá vzniká
nezávisle od uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere. Z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne
vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o
revolvingovom úvere a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z

právnych dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej
zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Uplatnením tohto práva môže dlžník bez ohľadu
na postoj veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby to malo vplyv na trvanie zmluvy
o revolvingovom úvere.

4. Rozhodcovská zmluva nikdy nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, čo vyplýva

z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy, a vyplýva aj právo na jednostranné odstúpenie od nej. Je samostatným
právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou. Pri odstúpení od rozhodcovskej
zmluvy by bez ohľadu na (ne) súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie samotnej
zmluvy o revolvingovom úvere. Žalobca teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,
resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie

resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o revolvingovom úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol
ovplyvniť vznik a existenciu rozhodcovskej zmluvy, a teda aj obsah vzájomného vzťahu so žalovaným.
Rozhodcovská zmluva so žalobcom spĺňa charakter individuálneho dojednania. Podľa ustanovenia
bode 2 rozhodcovskej zmluvy: „veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom.

Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že
o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný.“ Vyššie uvedené pritom
potvrdzuje aj súdna prax, kedy napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 1CoE/328/2013
zo dňa 10.12.2013 uviedol cit. „Z predloženého spisu však odvolací súd zistil, že rozhodcovská zmluva
(nie rozhodcovská doložka) je uzatvorená na samostatnom liste podpísanom oprávneným aj povinným.

Rozhodcovskú zmluvu z uvedeného dôvodu nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko bola individuálne dohodnutá a obsahom rozhodcovskej doložky je aj možnosť povinného bod
7. Rozhodcovskej zmluvy odstúpiť od tejto zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní
od uzavretia tejto zmluvy. Rozhodcovskú zmluvu na základe uvedeného podľa názoru odvolacieho
súdu nemožno považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 52 a nasl. OZ.“ Predformulované znenie

dokumentov je normálnou vecou a bežnou súčasťou (nielen) úverových produktov. Na základe samotnej
skutočnosti, že nejaký zmluvný dokument bol vopred pripravený nemožno tvrdiť, že jeho uzatvorenie
nebolo v súlade s právom. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR vo veci III.ÚS/3725/13 zo dňa 10. 4.
2014 (tzv. kauza bankových poplatkov), ktorý v otázke predformulovaného znenia zmluvy konštatoval
cit. „To platí zejména proto, že jev označovaný jako typizace právního jednání či typizace aplikace

práva v podmínkách výkonu veřejné správy nabývá v informační společnosti na stále větším významu.
Problém ochrany spotřebitele však nespočívá v zákazu takových ujednání (obchodních podmínek),
nýbrž v možnosti se s nimi řádně seznámit, v jejich zřetelném označení, formulaci a možnosti je po zralé
úvaze akceptovat, nebo odmítnout, tedy jak bylo již výše zdůrazněno, je především otázkou informování
spotřebitele v předsmluvní fázi. Z tvrdení žalobcu nemožno spoľahlivo zistiť, aký právne relevantný

následok má byť s jeho uvedeným tvrdením spojený. Žalovaný preto žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.

5. O podanej žalobe súd rozhodol rozsudkom dňa 11.12.2019 pod č.k. 11Csp/27/2018 tak, že žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu, bolo prvostupňové

rozhodnutie zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.01.2021 č.k. 10CoCsp/45/2020-214.
Úlohou okresného súdu bolo posúdiť uzavretý právny vzťah a dohodnutú odplatu (za poskytnutý úver)
z hľadiska jej (ne) primeranosti aj z pohľadu dobrých mravov, resp. poctivého obchodného styku. A
bolo tiež potrebné ustáliť, či a aká výška úveru bola žalobcovi reálne poskytnutá - či suma 2 550 eur
alebo 8 256 eur, resp. či rozdiel predstavoval refinancovanie iných/starších úverov. Súd preto opätovne

konal a vo veci rozhodol, keď na základe návrhu žalobcu zo dňa 20.07.2021 pripustil zmenu žaloby,
ktorou žalobca požadoval rozhodnúť o tom, aby súd neposkytol žalovanému právnu ochranu, nakoľko
výkon práva vymáhaním neprimeranej vysokej zmluvnej odmeny vo výške 5 756 eur je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku a zmluvnú odmenu vo výške 5 756 eur žalovanému nepriznal.A ďalej sa domáhal určenia, aby súd neposkytol žalovanému právnu ochranu, nakoľko výkon práva
vymáhaním neprimerane vysokej zmluvnej pokuty vo výške 5 607,20 eur je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a žalovanému sa zmluvná pokuta vo výške 5 607,20 eur nepriznáva,

eventuálne, aby súd znížil neprimeranú zmluvnú pokutu dohodnutú v čl. 12 bod 1, v nadväznosti na čl.
12 ods. 4 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 209790-27064 zo dňa 19.12.2014 na výšku 10 % z reálne
poskytnutého úveru.

6. Žalovaný so žalobou, aj po jej zmene uznesením okresného súdu zo dňa 27.07.2021, č.k.

11Csp/27/2018-263, nesúhlasil, poukázal na to, že súd o žalobe po zmene nemôže rozhodnúť, pretože
do jeho právomoci takéto rozhodovanie nepatrí, nie je oprávnený vydať rozhodnutie týkajúce sa
exekučného konania alebo majúce vplyv na exekučné konanie, výnimkou sú len excidenčné žaloby
(o vylúčenie veci z exekúcie). O záväzkoch žalobcu (ako dlžníka) bolo právoplatne rozhodnuté a
toto rozhodnutie nebolo v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a v zákonom upravenom konaní
napadnuté žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok nebol zrušený, zo

strany žalobcu ide o obchádzanie ust. § 40 ods. 1 písm. b) zákona č. 244/2002 Z. z.. Návrh žalobcu ako
povinného na zastavenie exekúcie bol zamietnutý, exekučný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
kvalifikovala vymáhaný nárok žalovaného ako oprávneného na zaplatenie zmluvnej odmeny, či zmluvnej
sankcie ako výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom a teda by exekúciu zastavil podľa
§ 61k ods. 1 písm. a) alebo písmeno b) Exekučného poriadku. Súd nemôže za existujúcej procesnej

situácie rozhodovať o tom, či vymáhanie je alebo nie je v rozpore s právnym poriadkom SR ani vo
všeobecnosti a nie to aj na základe ust. § 265 Obchodného zákonníka. Ide o procesne neprípustnú
žalobu v rozpore s ust. § 137 C.s.p., pretože na požadovanom určení nie je tvrdený a ani preukázaný
naliehavý právny záujem a ani žiadny osobitný právny predpis takúto žalobu nepripúšťa. O nárokoch
je právoplatne rozhodnuté, prebieha exekúcia, a preto naliehavý právny záujem nemôže existovať.

Žalovaný za hlavný dôvod pre zamietnutie žaloby považuje aj úpravu hmotného práva, konkrétne ust.
§ 301 a § 502 Obchodného zákonníka a aj ust. § 265 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 265
ObZ sa týka výkonu práva, teda spôsobu realizácie nejakého oprávnenia v praxi, nedopadá na obsah
zmluvného ustanovenia, z ktorého sa právo vykonáva, čiže rozpor s poctivým obchodným stykom nie
je možné konštatovať na základe obsahu dohodnutého v zmluve, ale iba na základe toho, či spôsob

výkonu nie je napríklad šikanózny. Uplatnenie práva zo zmluvy nie je výkonom práva v rozpore s
poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 ObZ. Žalobca v konaní ani netvrdil a ani nepreukázal, že
spôsob výkonu práva veriteľa je šikanózny, neprimeraný. Uplatňovanie dohodnutého nároku zo zmluvy
samo o sebe žiadny rozpor s uvedenými zásadami nepredstavuje, pretože absentujú okolnosti, ktoré by
kvalifikovalispôsobvýkonupráva/nárokuakošikanóznyapodobne.Obsahprávnehoúkonutedapodľa§

265ObZnemôžebyťvrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku.Okremprocesneneprípustnej
žaloby, poukázal aj na to, že táto je nedôvodná aj s odkazom na ust. § 502 ObZ a § 301 ObZ. Obe
ustanovenia sú osobitnou právnou úpravou upravujúcou možnosť modifikácie zmluvného ustanovenia
v prípade úroku (čo je zmluvná odmena), resp. zmluvnej pokuty, a preto nemožno prijať záver, že
príslušnéustanoveniaumožňujúcezásahdozmluvnejslobodystránzmluvy,bynemalizmluveposkytnúť

ochranu výkonu práva pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Tieto ustanovenia sú
osobitnou právnou úpravou a vylučujú použitie § 265 ObZ. Dohodnutá odmena je primeraná, čo je
možné vyvodiť porovnaním so spotrebiteľskými úverovými vzťahmi, hoci v danom prípade o taký prípad
nejde. Zmluva o úvere bola uzavretá v 12/2014, a v tom čase mohli banky poskytovať aj v rámci
spotrebiteľských vzťahov úvery za úroky vyššie ako je úrok v prípade úveru poskytnutého žalobcovi. V

tom období bola oblasť spotrebiteľských právnych vzťahoch prísne regulovaná pokiaľ ide o otázku výšky
úrokov ako zmluvnej odmeny. Ak preto je pre regulovanú spotrebiteľskú oblasť určená ako maximálne
prípustná hodnota úroku taká hodnota, ktorá prevyšuje aj úrokovú sadzbu vyplývajúcu z úverovej
zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami, potom bude neakceptovateľné, aby v oblasti bez výslovnej
regulácie a všeobecne sa vyznačujúcou minimalizáciou zásahov do zmluvnej slobody a voľnosti, boli

za neprimerané a neprípustné považované úroky v nižšej hodnote. Úverová zmluva bola uzavretá dňa
22.12.2014, a maximálna hodnota úroku pri spotrebiteľskej zmluve k 22.12.2014 mohla byť až 42,36 %
ročne (s odkazom na § 1 ods. 1 a 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.), čo je viac ako je úrok v prípade
úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. Vo vzťahu k neprimeranej zmluvnej pokute
uviedol, že ust. § 301 ObZ neumožňuje rozhodnúť o nepriznaní nároku na súdnu ochranu v prípade

práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, len jej moderáciu, ktorá neprichádza do úvahy, pretože o nároku je
právoplatne rozhodnuté. Moderácia neprichádza do úvahy ani z dôvodu, že súd v rozhodovacej činnosti
pripustil zmluvnú pokutu násobne vyššiu ako je tá, ktorá vyplýva zo zmluvy - NS SR 3Obdo/11/2019 (R
43/2019), keď za neprimerane vysokú zmluvnú pokutu nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (2Cdo, 2Obdo/39/2010), resp. zmluvná pokuta vo výške
0,67 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (33 Obo/61/2015) a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23
% denne (33 ObO/1779/2006), či v zmysle NS SR je prípustná pokuta aj 83,95 %, 244,55 %, či dokonca

365 %. Zmluvná pokuta zabezpečuje splatenie všetkých splátok a žalobca nepredložil žiadny relevantný
dôvod na to, aby sa zabezpečenie malo obmedzovať ním navrhovaným spôsobom. Žiadal žalobu v
celom rozsahu zamietnuť.

7. Súd podľa § 180 CSP konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (jeho právneho zástupcu) a

žalovaného (jeho právneho zástupcu). Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo
dňa 24.08.2021, žiadal rozhodnúť na základe žaloby a jej zmeny. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil
podaním doručeným súdu 13.08.2021, žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti
konania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie.

8. Súd opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín, osobitne so Zmluvou

o revolvingovom úvere č. 209790 - 27064 zo dňa 19.12.2014, splátkový kalendár k tejto zmluve
z 19.12.2014 podpísaný žalobcom ako dlžníkom, Rozhodcovskou zmluvou č. 209790 - 27064,
žiadosťou o úver zo dňa 18.12.2014, tvoriacich súčasť spisu, s informáciami o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, exekučným
príkazom 154Ex/138/18 vydaný súdnym exekútorom Mgr. Milanom Somíkom, Exekútorský úrad Martin

zo dňa 21.05.2021, a zistil, že žalobe nie je možné vyhovieť.

9. V súdenej veci sa žalobca, po zmene žaloby, domáhal určenia (vyslovenia) toho, že žalovanému
súd neposkytuje právnu ochranu z dôvodu, že výkon práva vymáhaním neprimeranej zmluvnej odmeny
vo výške 5 756 eur je v rozpore so zásadami poctivého obchodné styku a zároveň žiadal, aby súd

žalovanému zmluvnú odmenu 5756 eur nepriznal. A domáhal sa aj vyslovenia toho, že žalovanému
súd neposkytuje právnu ochranu z dôvodu, že výkon práva vymáhaním neprimeranej vysokej zmluvnej
pokuty vo výške 5 607,20 eur je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a žalovanému
sa zmluvná pokuta vo výške 5 607,20 eur nepriznáva, eventuálne sa znižuje na ním žiadanú výšku. V
podstate žalobca nárok uplatnil kombinovaným spôsobom žaloby - žaloby na plnenie, keďže žiadal, aby

súd žalovanému zmluvnú odmenu a zmluvnú pokutu v ním určenej výške nepriznal, eventuálne, aby
zmluvnú pokutu znížil. A zároveň podal aj určovaciu žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je.

10. Druhy žalôb upravuje ust. § 137 C.s.p., ktorý okrem žaloby na splnenie povinnosti, ako najčastejší
druhžalôbpodľa§137písm.b)C.s.p.,pripúšťaajurčovaciežalobyatourčovaciežalobyklasické-§137

písm. c) C.s.p., t.j. žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, avšak s obmedzením, že na takom určení
musí byť daný naliehavý právny záujem, ktorý nie je potrebné preukazovať, ak podanie určovacej žaloby
vyplýva z osobitného právneho predpisu. Druhý typ určovacích žalôb predstavujú žaloby na určenie
právnej skutočnosti, ktorých podanie musí vyplývať z osobitného predpisu - § 137 písm. d) C.s.p..

11. Žaloba o neposkytnutie právnej ochrany výkonu práva jeho vymáhaním, podľa názoru súdu je
druhom žaloby podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., pretože žalobca v konečnom dôsledku sleduje určenie,
že právo, ktoré žalovaný realizuje (vymáha) tu nie je, nepatrí mu, resp. ho nemá, a preto podľa žalobcu
mu nie je možné poskytnúť ochranu. Predpokladom úspešnosti takejto žaloby je zároveň to, aby žalobca
mal na žiadanom určení naliehavý právny záujem, ktorý nie je potrebné preukazovať len v prípade, ak to

vyplývazosobitnéhopredpisu.Určenieotom,žesaneposkytujeochranavýkonuprávajehovymáhaním
z osobitného právneho predpisu nevyplýva a nevyplýva ani z ust. § 265 Obchodného zákonníka, na
ktoré odkazoval žalobca. Obchodný zákonník ako osobitný právny predpis a jeho ustanovenie § 265
obsahuje úpravu o tom, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu, avšak priamo na podanie žaloby z tohto dôvodu neodkazuje (tak ako je to v

prípade ust. § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce alebo ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, či ust. § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka). Ustanovenie§265ObZsatýkavýkonupráva,tedaspôsoburealizácienejakéhooprávnenia
v praxi, nemá dopad na obsah zmluvného ustanovenia, z ktorého sa právo vykonáva, čiže rozpor s

poctivým obchodným stykom nie je možné konštatovať na základe obsahu dohodnutého v zmluve, ale
iba na základe toho, či spôsob výkonu nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nie
je napríklad šikanózny.12. Ak potom takýto druh žaloby nevyplýva z osobitného predpisu musí byť na žiadanom určení
naliehavý právny záujem. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca naliehavý právny záujem ani len netvrdil
a dokonca ani ho nepreukázal. A s týmto tvrdením žalovaného možno súhlasiť. Aktuálne žalovaný

nárok priznaný exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom č. 97/08/16 z 20.10.2016, vydaný
Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o.,
vymáha v exekučnom konaní p. zn. 154Ex/138/2018, vedenom súdnym exekútorom Mgr. Milanom
Somíkom,ExekútorskýúradsosídlomČeskoslovenskejarmádyč.1,Martin.Dňa21.05.2021bolvydaný
exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v súlade s ust. § 64, § 94 a

nasl. Exekučného poriadku, t.j. žalovaný ako veriteľ a oprávnený z exekučného konania, disponuje
právoplatným exekučným titulom. Tento je prekážkou rozsúdenej veci keďže nebol zrušený na základe
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podanej podľa § 40 ods. 1 až 4 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, v lehote stanovenej v § 41 tohto zákona, a preto súd nemôže rozhodovať o
otázkach, ktoré boli právoplatne a vykonateľne rozhodnuté.

13. Súd je názoru, že rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku rozsúdenej veci, súd nemôže preskúmavať
jeho vecnú správnosť, pretože podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 tohto zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu. K tomu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu možno odkázať na uznesenie NS SR zo dňa 13.10

2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011 (R 46/2012).V tomto uznesení najvyšší súd konštatoval, že súd je povinný
nakladaťstakýmtorozsudkomrovnakoakosrozsudkomvšeobecnéhosúdu,leboinakbyporušilzásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak sa uplatňuje právo
na základe rozsudku vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak sa uplatňuje právo na základe
rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Tento právny záver je opodstatnený nielen v exekučnom

konaní,alevkaždomobčianskomsúdnomkonaní.Ajrozhodcovskýrozsudokukladajúcipovinnosťniečo
plniť môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie. Tento právny záver
najvyššieho súdu má opodstatnenie len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, pretože iba platná rozhodcovská doložka
alebozmluvazakladáoprávnenierozhodcovskéhosúduprejednaťarozhodnúťspormedzidodávateľom

a spotrebiteľom (pozn. súdu, hoci v rozsudku išlo o posudzovanie spotrebiteľského sporu, jeho závery o
(ne) platnosti rozhodcovskej doložky (zmluvy) zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu a prekážku
res iudicata ním vydaného rozsudku, je možné aplikovať aj na spor, v ktorom nevystupuje spotrebiteľ).

14. Oprávnenie skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, súvisí len s
potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri posudzovaní, či
v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu, môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti
rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní, ale aj v iných konaniach. Napríklad pri

riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianskych súdne konanie prekážku res
iudicata. Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna
neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku
(zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť každého
právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio). Neplatná rozhodcovská

doložka potom nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, a preto ním vydaný rozhodcovský
rozsudok nemôže založiť prekážku veci právoplatne rozsúdenej (R 77/2015).

15. Uznesenie najvyššieho súdu ukladá povinnosť bez návrhu (ex officio) skúmať (ne) platnosť
rozhodcovskej zmluvy a jej absolútna neplatnosť má za následok nedostatok právomoci

rozhodcovského súdu, potom jeho rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej.
Súdená vec nielenže nie je spotrebiteľským sporom (z nižšie uvedených dôvodov), ale ani uzavretá
Rozhodcovská zmluva č. 209790-27064 zo dňa 20.12.2014 nie je neplatná. Rozhodcovská zmluva je
uzatvorená na samostatnom liste podpísanom žalobcom a žalovaným, bola individuálne dojednaná,
jej obsahom - v bode 7, je možnosť žalobcu odstúpiť od tejto rozhodcovskej zmluvy bez uvedenia

dôvodu do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Z článku 5 rozhodcovskej zmluvy č. 209790-27064
vyplýva, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo
súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú
riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorýmz tam uvedených rozhodcovských súdov. Žalobca mal daný výber, či jeho spor bude riešený pred
rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Rozhodcovská zmluva je platná. Súd je názoru,
že na platnosť rozhodcovskej zmluvy nemá vplyv ani to, že výber rozhodcovského súdu spočíval na

zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, pretože najskôr bol možný výber medzi všeobecným a
rozhodcovským súdom, a až následne, ak sa niektorá zmluvná strana rozhodla podať žalobný návrh,
mala možnosť výberu z viacerých rozhodcovských súdov. Právo podať žalobný návrh pritom patrí obom
zmluvným stranám, t.j. nielen veriteľovi, ale aj dlžníkovi. Napokon žalobu na všeobecný súd podal práve
žalobca ako dlžník a nie žalovaný ako veriteľ. Rozhodcovskú zmluvu nemožno považovať za neplatnú

§ 37 a § 39 OZ, keďže jej uzavretie nebolo ani podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere
(bod 2 Rozhodcovskej zmluvy).

16. Rozhodcovský rozsudok potom predstavuje prekážku rozsúdenej veci, z ktorého dôvodu všeobecný
súd nemôže rozhodnúť o tom, že neposkytuje ochranu výkonu práva jeho vymáhaním, pretože žalobca
na takom určení už nemá naliehavý právny záujem, vec bola rozsúdená rozhodnutím na plnenie -

rozhodcovským rozsudkom, ktorý je exekučným titulom a na jeho základe prebieha exekúcia. Iný záver
by viedol k tomu, že súd by musel preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, čo je v štádiu
existencie prekážky veci rozsúdenej a v štádiu vykonávania exekúcie neprípustné. Vychádzajúc zo
záveru, že žalobca na určení o neposkytnutí ochrany výkonu práva vymáhaním neprimeranej zmluvnej
odmeny a zmluvnej pokuty, nemá naliehavý právny záujem, jeho žalobu zamietol.

17. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal, aby súd žalovanému nepriznal zmluvnú odmenu vo výške 5
756 eur a zmluvnú pokutu vo výške 5 607,20 eur, eventuálne túto ako neprimeranú znížil na výšku 10 %
z reálne poskytnutého úveru, všetko z dôvodu, že takýto výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. Keďže o týchto nárokoch bolo už rozhodnuté v rozhodcovskom konaní (ako súd

konštatoval) a súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva zakladajúca právomoc rozhodcovského
súdu je platná a jeho rozhodnutie predstavuje prekážku rozsúdenej veci, musel žalobu (na plnenie) v
tejto časti zamietnuť.

18. Vo vzťahu k ochrane danej ustanovením § 265 Obchodného zákonníka súd uvádza, že tým, že

obchodný zákonník v ust. § 265 všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto
zásady majú v tomto prípade právnu záväznosť. Pojem dobré mravy je obsahovo širší ako pojem zásady
poctivého obchodného styku, aj keď mnohé konkrétne porušenia dobrých mravov sa môžu prekrývať
s porušením zásad poctivého obchodného styku. Aplikácia tohto ust. § 265 ObZ je lokalizovaná do
oblasti výkonu práva. Je determinovaná tým, že ide o výkon práva, resp. odopretie súdnej ochrany

výkonu práva. V rozpore so zásadami poctivého obchodného styku môže byť pritom len výkon práva,
nie právny úkon samotný, z ktorého je právo uplatňované. Pôsobenie zásady poctivého obchodného
styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní.
O šikanovanie by šlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných
subjektov (rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 z 18. júna 2009). Preto je potrebné skúmať

okolnosti, ktoré s výkonom práva súvisia, t.j. či sa právo neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú
zásadám poctivého obchodného styku. Skúmanie môže teda prebiehať v štádiu uplatnenia (výkonu)
subjektívneho práva z uzavretej zmluvy a nie v štádiu, keď toto právo je právoplatne priznané a je nútene
vymáhané (hoci vymáhanie nároku vo svoje podstate predstavuje (nútený) výkon práva). V súčasnom
štádiu konania už nie je možné všeobecným súdom preskúmavať výkon práva.

19. Pokiaľ ide o otázku posúdenia uzavretého právneho vzťahu (ako súd vyššie odkazoval) bolo zistené,
že dňa 19.12.2014 medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom označeným PROFI
CREDIT Slovakia s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752 bola uzavretá Zmluva o
revolvingovom úvere č. 209790 - 27064 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V nej bol žalobca

vystupujúci ako dlžník označený ako - fyzická osoba podnikateľ „H. P., F. C. XXX, XXX XX F., O.: XX XXX
XXX. Z článku 1, bodu 1. upravujúceho „H. zmluvy“ vyplýva, že žalovaný ako veriteľ poskytne žalobcovi
akodlžníkovinaúčelyvýkonujehopodnikateľskejčinnostipeňažnéprostriedkyvdohodnutejvýške8256
eur do 8 (ôsmich) pracovných dní do doručenia jedného podpísaného rovnopisu tejto zmluvy dlžníkom
veriteľovi vrátane všetkých jej príloh. Žalovaný v zmluve označený ako veriteľ v uzavretom zmluvnom

vzťahu mal postavenie dodávateľa a žalobca označený ako fyzická osoba podnikateľ, podnikajúca pod
obchodným menom, zapísanom v živnostenskom registri a označený aj identifikačným číslom nemal
(nemohol) mať postavenie spotrebiteľa, a preto sa na jeho právne postavenie nemôžu aplikovať normy
spotrebiteľského práva.20. Hoci samotné označenie žalobcu ako fyzickej osoby - podnikateľa v Zmluve o revolvingovom úvere
č. 209790 - 27064 ešte samo osebe nevylučuje možnosť, aby v tomto zmluvnom vzťahu žalobca mal

postavenie spotrebiteľa, avšak to len za predpokladu, ak by bol úver určený pre jeho osobnú potrebu,
prípadne pre potrebu príslušníkov jeho domácnosti. Ochrany ako spotrebiteľ a tým aj aplikácie noriem
spotrebiteľského práva by sa potom mohol domáhať jedine vtedy, ak by žalovaný zo všetkých okolností
vedel alebo musel vedieť, že skutočným účelom úveru je osobná potreba žalobcu. Tu súd poukazuje
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 20.01.2005 č. C-464/01, podľa ktorého pri hodnotení,

či podnikateľ konal pri uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, treba brať do úvahy, či sa osoba, ktorá sa
dovolávapostaveniaspotrebiteľa,správalatak,žeudruhéhoúčastníkazmluvymohlaoprávnenevzbudiť
dojem, že koná na podnikateľské účely.

21. Súd zistil, že žalobca je nielen označený ako fyzická osoba - podnikateľ, zapísaný v živnostenskom
registri, ale aj to, že úver bol poskytnutý k výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu. Žiadna okolnosť pre

súd nezaložila záver, že by žalobca u žalovaného mohol vyvolať dojem, že nekoná na podnikateľské
účely. Žalobca ničím nepreukázal, že žalovaného žiadal o poskytnutie spotrebiteľského úveru naopak,
v žiadosti o úver deklaroval, že mieni úver použiť na podnikanie, keďže ako účel čerpania je aj v žiadosti
uvedené „investičný“ a aj podpisom zmluvy potvrdil, že peňažné prostriedky sú určené na výkon jeho
podnikateľskej činnosti, čo deklaroval aj príslušnými dokladmi - živnostenským listom, kópiou daňového

priznania a potvrdením o výške daňovej povinnosti. V žiadosti o úver sa žalobca zhodne identifikoval
identifikačným číslom, miestom svojho podnikania k čomu predložil živnostenský list, daňové priznania
za roky 2012 a 2013 a napokon aj výpis z bankového podnikateľského účtu. Žalovaný ako veriteľ
nepochyboval o tom, že žalobca nie je spotrebiteľom v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), t.j. žalovaný nemal dôvod sa domnievať, že
by žalobca mal byť spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania a úver je určený pre jeho osobnú potrebu. Vychádzajúc z týchto záverov, súd nemohol
posúdiťuzavretýzmluvnývzťahakospotrebiteľský,aplikovaťnaňnormyspotrebiteľskéhopráva,ktorých
aplikácie sa dovoláva žalobca (ešte pred zmenou žaloby).

22. Argumentácia žalobcu, že podpísal vopred predpripravenú zmluvu bez možnosti jej čítania a tá,
že hoci je v nej uvedený odkaz na živnosť a IČO, predstavuje zmluvu spotrebiteľskú a pre obsah
neprijateľných zmluvných podmienok aj zmluvu absolútne neplatnú podľa § 37 a 39 Občianskeho
zákonníka (by) bola tiež nedôvodná. Žalobca pristúpil k uzavretiu zmluvy s dohodnutým obsahom,

zmluvu podpísal a nedôslednosť jeho konania nemôže byť potom pripísaná na ťarchu veriteľa. Za
svoje konanie nesie zodpovednosť, teda aj za to, že si predpripravenú zmluvu neprečítal hoc finančné
prostriedky, prevzal. Takéto konanie žalobcu nemožno vyhodnotiť ako konanie v rozpore so zákonom
alebo s dobrými mravmi alebo tak, že nebolo urobené slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a malo
by ísť na ťarchu veriteľa - žalovaného.

23. Odhliadnuc ale od všetkého vyššie uvedeného, súdu sa javí uviesť, že pokiaľ by rozhodoval o žalobe
(pred jej zmenou, ktorú súd nemal dôvod nepripustiť, keďže výsledky doterajšieho konania mohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe), bolo by povinnosťou súdu v zmysle intencií krajského súdu
posudzovať aj to, či odplata (zmluvná odmena za poskytnutý úver) je neprimeraná z pohľadu dobrých

mravov, resp. poctivého obchodného styku a aj to, v akej výške bol žalobcovi poskytnutý úver. Žalobca
preukázal výpisom z jeho účtu, že dňa 23.12.2014 mu žalovaný ako veriteľ poskytol peňažné prostriedky
v sume 2 500 eur. Podľa uzavretej Zmluvy o revolvingovom úvere č. 209790 - 27064 mal žalovaný ako
veriteľ poskytnúť úver vo výške 8 256 eur, tento bol však ponížený o dohodnutú zmluvnú odplatu - 5 756
eur(včl.4,bod4.1.),ktorábolasplatnávdeňposkytnutiaúveru.Odohodnutúzmluvnúodmenu(odplatu)

bola ponížená suma úveru, čo bolo viacerými súdmi ustálené ako nesúladné s dobrými mravmi, ktoré
majú dopad aj na oblasť obchodno-právnych vzťahov. V danom prípade ide o ust. čl. 9, 9.1. kde bolo
dohodnuté započítanie vzájomných pohľadávok ku dňu poskytnutia úveru, kedy žalovaný ako veriteľ
ešte nedisponoval žiadnou pohľadávkou voči žalobcovi ako dlžníkovi, pretože v deň poskytnutia úveru
nebolo zrejmé, či a ako bude žalobca ako dlžník splácať poskytnutý úver, a teda či a v akej výške vôbec

pohľadávka žalovaného vznikne. Takéto započítanie je v rozpore s dobrými mravmi, a preto neplatné
podľa § 39 OZ, a ak by neexistovala prekážka rozsúdenej veci a zmena žaloby, súd by založil na ňom
svoje rozhodnutie.24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
257 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci, proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznal, prihliadnuc na dôvody hodné osobitného zreteľa.

25. Súdy sú pri rozhodovaní o náhrade trov konania vždy povinné vychádzať z konkrétnych okolností
prípadu a zohľadňovať všetky relevantné skutočnosti, pretože v niektorých prípadoch by striktné
aplikovanie zásady úspešnosti v konaní bez zohľadnenia ostatných okolností konkrétneho prípadu
mohlo viesť v praxi k nežiaducej tvrdosti, zákon umožňuje zmierniť dôsledky právnych noriem

upravujúcich platenie a náhradu trov konania v takýchto špecifických prípadoch a dáva súdu možnosť
za podmienok v ňom obsiahnutých výnimočne uplatniť moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 257
C.s.p..

26. Ustanovenie § 257 C.s.p. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C.s.p.)
a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Znamená to, že súd nemusí zaviazať

neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala nárok na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257

C.s.p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výnimočnosť
môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody
hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané
charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom špecifických sociálnych aspektov

strán sporu.

27. V danom prípade sa žalobca dovolával ochrany ako fyzická osoba-spotrebiteľ a teda aj aplikácie
noriem chrániacich spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov. Vzhľadom na to, že v danom
prípade medzi stranami sporu uzavretý vzťah nebol vzťahom spotrebiteľským, nebolo možné aplikovať

normy spotrebiteľského práva. Súd nemohol poskytnúť žalobcovi takúto ochranu, čo však nebráni súdu
prihliadnuť na výnimočné okolnosti danej veci a odzrkadliť ich pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania. Súd zistil, že neprimerané vysoká zmluvná odplata za poskytnutie úveru javí nielen znaky
rozporu so zásadami poctivého obchodného styku, ale aj v rozpore s dobrými mravmi o to viac, ak
jej splatnosť bola dohodnutá v deň poskytnutia úveru, čo v konečnom dôsledku znamená, že veriteľ

mal zaplatenú odplatu za požičanie peňazí (úrok) skôr ako dlžník začal so splácaním úveru, tento
nebol poskytnutý vo výške dohodnutej v úverovej zmluve, ale v inej, s dlžníkom nedohodnutej výške.
Ustanovenie § 502 ods. 1 ObZ pritom priznáva nárok veriteľa na úroky od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov, čo podľa názoru súdu nemožno dávať na roveň, t.j. nie je zhodné s dňom poskytnutia
peňažných prostriedkov. Takýto výkon práva nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku,

s ktorými nie je ani výška dohodnutej odplaty za poskytnutie úveru, pretože táto predstavuje až 70
% dohodnutej sumy úveru, keď samotný úver - obnos reálne poskytnutých finančných prostriedkov
predstavujelen30%zdohodnutéhoúveru.Prisplatnostiúveruv48splátkachadohodnutejvýškesplátky
172 eur, úrok (odplata) za poskytnutie úveru predstavuje 69,76 %, po zaokrúhlení 70 %. Za obvyklý
úrok treba považovať úrok, ktorý je v praxi bánk prevládajúci, t.j. taký, ktorý sa vyskytuje najčastejšie.

Pritom sa prihliada na sadzby tých bánk, ktoré majú rozhodujúci podiel na peňažnom trhu a sadzby
ktorýchsúzverejňované.Výškaúrokov,ktorúsistranydojednajúvzmluve,niejelimitovanáúrokmi,ktoré
požadujú banky, a teda ani obvyklým úrokom. Limitom, ktorý sa v tomto prípade všeobecne uznáva je,
že výška dojednaných úrokov nemá byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný
síce tvrdil, že pri regulovaných právnych vzťahoch (spotrebiteľských) sa pri určení najvyššiu prípustnej

výšky vychádza z priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov bánk, naposledy v čase
predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy a táto hodnota k 22.12.2014 bola 21,18 % a jej
dvojnásobokpredstavuje úrokvovýške42,36%,aletentoúrokjeoveľamenšíakoto,čobolodohodnuté
so žalobcom ako dlžníkom. Tvrdenie žalovaného nie je pravdivé, pretože pri dohodnutej zmluvnej
odmene vo výške 5756 eur, výške úveru 8256 eur, výške dohodnutej splátky 172 eur a dobe splatnosti

- 48 splátok, je dohodnutý úrok (odplata) za poskytnutie úveru vo výške po zaokrúhlení 70 %. A takúto
výšku odplaty nemožno ani z pohľadu poctivého obchodného styku hodnotiť ako súladnú. Takémuto
výkonu práva by nemala byť poskytnutá ochrana. Žalovaný v zmluvnom vzťahu v súlade so zásadami
poctivého styku nepostupoval, a preto tieto okolnosti, hoc ich nemohol súd uplatniť pri rozhodovaní voveci samej, musel zohľadnil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov. Preto hoci žalovaný bol úspešný,
prihliadnuc na okolnosti súdeného prípadu, nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1,2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)(§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný
dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá exekučný titul, možno vykonať exekúciu podľa § 48 ods. 2 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov.