Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118334686
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:6118334686.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov
JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: X.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XX, XXX XX A. právne zastúpený Matoška & partners, s. r. o., IČO: 45376263, so sídlom
Ševčenkova 18, 85 101 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná SLOVENSKÝ
VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, IČO: 36 022 047, so sídlom Radničné námestie 8,

969 55 Banská Štiavnica, o zaplatenie 12.748,61 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 9C/47/2018-215 zo dňa 28.05.2020 v spojení s opravným uznesením č.
k. 9C/47/2018-257 zo dňa 24.06.2020 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I., III. a vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne z tejto sumy od 30.08.2018 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej Inštancie o výške týchto trov.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 10 ods. 1 Ústavy SR, § 31 ods. 1 z. č. 138/1973 Zb., § 39, § 451 ods.
1, 2, § 456, § 458 ods. 1 OZ, čl. 4 ods. 1 Ústavy SR. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že základnou
spornou otázkou medzi stranami sporu, ktorú musel súd prvej inštancie riešiť bola otázka vlastníctva,
teda či žalobca je alebo nie je spoluvlastníkom EKN parciel uvádzaných v žalobe, ktorú mal nadobudnúť
kúpnymi zmluvami. Bolo potrebné riešiť aj otázku možného zoštátnenia korýt vodných tokov na základe

Ústavy z roku 1960 a z. č. 138/1973 Zb. Citoval § 31 ods. 1 z. č. 138/1973 Zb., kde poukázal na to, že do
vodného zákona pod pojem vodný tok boli zahrnuté aj korytá či už prirodzené, upravené alebo umelé.
Vlastnícky to znamenalo, že ku dňu účinnosti zákona, teda k 01.04.1975 poštátnenie týchto pozemkov
nastolilo to, že pozemky tvoriace prirodzené vodné toky, by nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch
patrí náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. Potom by znamenalo, že predmetný pozemok
tvorí koryto vodného toku, čo účastníci toto zhodne tvrdia. Potom prešlo do vlastníctva štátu koryto rieky

najmenej k 01.04.1975. Poukázal na dôvodovú správu k z. č. 184/2002 Z.z. o vodách a otázke pozemkov
tvoriacich koryto vodného toku. Pripustil, že je možné vybudovať nové vodné diela, ktoré môžu byť
financované už aj z iných ako štátnych prostriedkov. Navrhovanou úpravou však neboli dotknuté
doterajšie vlastnícke vzťahy k pozemkom korýt vodných tokov. Citoval § 39 ods. 1, 2 z. č. 184/2002 Z.z.,
ako aj § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z citovaného ustanovenia vodného zákona
plynie aj jednoznačný jav, že vodným tokom je nielen vodný prúd, ale aj koryto vodného toku. Poukázal aj

na publikáciu Katastr a nemovitosti, 2. vydání, 2010, s. 240-246, z ktorého vyplýva záver, že vlastníctvo
k pozemkom, ktoré tvoria koryto vodných tokov je riadené zásadou „Kudy teče, tudy znárodňuje“.Vychádzajúcztaktouvedenýchcitáciijezrejmé,žekzoštátneniukorytariekyN.prechádzajúcejcezKNE
parcely, teraz v spoluvlastníctve žalobcu došlo dňa 01.04.1975, ak nebolo už v tom čase zoštátnené,
pričom pre pasivitu strán nie je možné určiť, či sa zoštátnenie týkalo celého pozemku alebo či došlo k

zoštátneniu iba samotného koryta, čiže v tejto časti pozemku, po ktorej tečie vodný prúd. To by nastalo v
prípade, ak by pozemky neboli vedené ako vodné plochy v katastri. Aktivita bola potrebná predovšetkým
zo strany žalovaného, keďže žalobca svoje vlastnícke právo preukázal. Žalovaný tvrdil, že vlastníkom
je on a že zápis v katastri nezodpovedá skutočnosti. K zásadnej zmene v chápaní koryta daného toku
došlo v roku 2002. Vodným tokom sa chápe už iba vodný prúd, a teda vlastníctvo vodného prúdu, ktorý

je nepochybne štátny, ale je oddelený od vlastníctva parcely, po ktorej vodný prúd tečie. Parcela môže,
ale nemusí byť štátnym vlastníctvom. Od roku 2002 vzhľadom na to, že v katastri nehnuteľnosti boli tieto
parcely zapísané na určité fyzické osoby, mohli aj právni nástupcovia byť dobromyseľní v tom, že im
tieto patria. Tiež poukázal na to, že štát už mohol za vyše 30 rokov nejakým spôsobom celú záležitosť
usporiadať. Dobromyseľnosť žalobcovi môže prináležať aj tým, že nadobudol nehnuteľnosti od osoby,
ktorá bola zapísaná v katastri nehnuteľnosti. Pripustil však, že už zo zmluvy o postúpení pohľadávok je

zrejmé, že žalobca vedel, že predmetné parcely sú parcelami, po ktorých tečie vodný tok, nemožno len
na základe toho vylúčiť jeho dobromyseľnosť. Dospel k záveru, že nie je možné zlúčiť vlastníctvo toku
a vlastníctvo pozemku, po ktorom voda tečie, a preto neskúmal ďalšie vlastnícke pomery do minulosti.
Citoval rozhodnutie 5Cdo/8/2009 Najvyššieho súdu SR s tým, že užívateľ cudzej veci bez právneho
dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Rozsah, ktorého plnenia, ak tento

nie je stanovený predpisom je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorá je obvyklá v danom čase a mieste.
Rovnako konštatoval, že výklad slova užívanie spočíva v tom, že sa užíva pozemok, kde keď je na
ňom postavená stavba vo vlastníctve osoby odlišnej od vlastníka pozemku, (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 8Cdo/186/2018). Rovnako sa nemôže stotožniť súd prvej inštancie s obranou žalovaného, že
žiadnym spôsobom neužíva pozemky, ktoré patria žalobcovi, tieto pozemky sú totiž užívané už len tým,

že po nich tečie vodný prúd, ktorý je vo vlastníctve žalovaného. Z judikatúry vyplýva, že pri bezdôvodnom
užívaní cudzej veci je pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia rozhodujúce určenie všeobecnej
hodnoty nájmu. Táto veličina je skutkovou otázkou, ktorá súdom nemôže byť preskúmavaná, pretože
je to otázka odborná. Určenie výšky bezdôvodného obohatenia však je otázkou právnou a vzhľadom
na osobitosť veci je možné prihliadnuť aj na ďalšie okolnosti prípadu, to znamená, že akým spôsobom

nadobudol žalobca nehnuteľnosti, či existujúci stav žalovaným nejakým aktívnym spôsobom nespôsobil.
Po pozemkoch, ktorých spoluvlastníkom je teraz žalobca preteká vodný tok rieky N.. Možno konštatovať,
že tento stav nespôsobil štát, ale príroda samotná a zákon z roku 1973 rozlišoval, či koryto vodného toku
jekorytomprirodzeným,čižeodnepamätiprírodnýmalebokorytomumelým,toznamená,žepreloženým
alebo vytvorením činnosti človeka vzniklo takéto koryto, a potom patrí vlastníkovi pozemku náhrada.

Pokiaľ ide o prirodzené koryto, potom by sa mohlo kľudne stať, že koryto rieky by bolo prerušovanie vo
vlastníctve štátu a fyzických osôb, čo by prehľadnosti týchto vzťahov neprospelo. Vo vzťahu ku dobrým
mravom postup žalobcu považuje za investíciu s cieľom žalovať štát o tržné nájomné za vypočítaný
a odporujúci dobrým mravom. Zdôraznil, že treba rozlišovať medzi situáciami, keď sa vec nachádza
v cudzom pozemku zavinene, pretože bola vytvorená činnosťou človeka alebo nezavinene, ako je to

v prípade vodného prúdu, ktorým je daný od nepamäti a je výsledkom prírodných javov. Na základe
uvedeného súd má za to, že bezdôvodné obohatenie žalobcovi nemôže patriť vo výške komerčného
nájmu, najmä tým spôsobom, že by sa skutočne obohacoval na úkor žalovaného, ktorý vzniknutý stav
nespôsobil a dokonca, ktorý len nedostatočnosťou právnej úpravy a chaosom vo vedení verejných
evidencií nehnuteľností, prišiel o vlastníctvo parciel, po ktorých tečie vodný tok. Na druhej strane je však

potrebné uznať, že nastal stav, že vodný tok de lege lata tečie po pozemkoch, ktorých spoluvlastníkom je
žalobca a ak by si teda žalovaný chcel zabezpečiť určitú plochu pre preloženie vodného toku, musel by
za to zaplatiť, pretože by si takúto plochu musel kúpiť alebo prenajať. Preto patrí žalobcovi náhrada za
celé EKN parcely, pretože sú súčasťou CKN parciel, editovaných ako vodný tok. Prihliadajúc na všetky
okolnosti považoval 20 % určenej ceny znaleckým posudkom za primeranú, a to je práve 2.500 eur, v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 ods.
1 vládneho nariadenia SR č. 87/1995 Z.z.

3. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 255 a § 262 ods. 1 CSP.

4. K tomuto rozsudku súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie, ktorým označil žalovaného ako
Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, IČO: 36 022 047,
so sídlom Radničné námestie 8, 969 55 Banská Štiavnica.5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Poukázal na to, že
konal súd prvej inštancie nesprávne, ak konal so Slovenským vodohospodárskym podnikom, štátny
podnik ako zástupcom Slovenskej republiky, pričom sám žalobca vo všetkých svojich podaniach

doručených súdu označoval za žalovaného Slovenskú republiku, a nie Slovenský vodohospodársky
podnik. Poukázal na rozdiel v zákone, kde sa hovorí o tom, na konanie ktorý subjekt pred súdom
je kompetentný pri zastupovaní štátu, pričom Slovenský vodohospodársky podnik je štátny podnik,
právnická osoba, ktorá vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť
vyplývajúcu z týchto vzťahov. Podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov a naopak.

Podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa ods. 1 v konaní pred súdom a orgánmi
verejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach ako vlastnícke právo štátu, ak
vlastnícke právo štátu je sporné. Z toho dôvodu je zrejmé, že žalobca nesprávne uviedol, že Slovenský
vodohospodársky podnik, štátny podnik je zástupcom Slovenskej republiky v tomto konaní. Žalobca
žaluje Slovenskú republiku o určitý záväzok a zo zákona o štátnom podniku vyplýva, že v mene štátu
koná len v prípade vlastníckeho práva k hnuteľným, nehnuteľným veciam. V danom prípade však nešlo o

takýto prípad. Zdôraznil, že pokiaľ ide o vodný tok N., ide o vodohospodársky významný vodný tok a ide
o prirodzený, neupravený vodný tok. Tieto pozemky tvorili koryto vodného toku už pred účinnosťou z. č.
138/1973 Zb. (ďalej len „Vodný zákon“), a teda koryto prírodného neupraveného vodného toku je ex lege
majetkom štátu. Ako uviedol prvostupňový súd v rozsudku, základnou spornou otázkou medzi stranami
sporu, ktorú musel riešiť bola otázka vlastníctva, teda či je žalobca alebo nie je spoluvlastníkom týchto

parciel, ktoré nadobudol od vtedajších vlastníkov. Žalovaný sa nestotožňuje so závermi súdu, že vodným
tokom sa už chápe iba vodný prúd, a teda vlastníctvo vodného prúdu, ktoré je štátne, je oddelené od
vlastníctva parcely, po ktorej vodný prúd tečie. Žalovaný má za to, že súd vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a vlastníctvo vodných tokov, ako aj korýt vodných tokov je jednoznačne dané
v prospech žalovaného. Poukázal na čl. 10 ods. 1 Ústavy SR, § 31 ods. 1, 2 Vodného zákona, vrátane

§ 31 ods. 3 tohto zákona. Na potvrdenie svojho tvrdenia pripojil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžo/38/2007 z 10.01.2008 vo vzťahu ku korytu rieky, ktorý sa nachádza na pozemku, ktorý prešiel zo
zákona do vlastníctva štátu dňom účinnosti tohto zákona, pričom za pozemky tvoriace prirodzené toky
nepatrila náhrada, v ostatných prípadoch patrila náhrada obdobne ako pri vyvlastnení pozemkov. Súd
prvejinštancienesprávnevyvodilajzáverypodľa§39ods.2z.č.184/2002Z.z.,zktoréhouzavrel,ženie

je parcela korytom vodného toku. Pokiaľ citoval § 120 ods. 2 OZ, ten sa vzťahoval na vodné prúdy toku,
ktoré opustili svoje koryto a zasiahli by do pozemku, ktorý je v súkromnom vlastníctve. V tomto prípade
by súkromný vlastník pozemku si nemohol nárokovať na vodný tok tečúci po jeho pozemku, nakoľko to
vyplýva z ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie tak reflektuje na čl. 4 Ústavy SR, podľa
ktorého okrem iného podzemné vody a vodné toky môžu byť len vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Ďalej je potrebné vychádzať z § 48 vodného zákona, kde žalovaný je správcom pozemkov korýt, ktoré
sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, teda ich nevlastní. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Sžp/1/2012, ktorý sa zaoberal vlastníctvom vodných tokov a koryta vodného toku, kde
je záver jednoznačný, že kto je vlastníkom vodného toku, ktorého súčasťou je i koryto rieky, môže
tým byť len výlučne štát. Podľa názoru žalovaného z čl. 4 Ústavy SR a § 43 ods. 1 Vodného zákona

jednoznačne vyplýva, že Slovenská republika je vlastníkom vodného toku, ktorého súčasťou je i koryto
rieky. Potom zápis v katastri nehnuteľnosti, ktorý nevystihuje túto skutočnosť nezodpovedá reálnemu
stavu a má len evidenčný charakter. Otázka dobromyseľnosti v takomto prípade je irelevantná a ak
existuje zápis na fyzické osoby, ide o nedôveryhodný údaj. Namietal, že správca vodného toku nemôže
byť tým, kto má vydať bezdôvodné obohatenie, pretože svoje povinnosti vykonáva z povinností, ktoré

vyplývajú z právnej úpravy a tieto aj musí vykonávať, pritom neboli splnené podmienky pre vydanie
bezdôvodného obohatenia. Slovenský vodohospodársky podnik žiadnym spôsobom nezasahoval a
nevyužíval predmetné pozemky a zabezpečuje len protipovodňové opatrenia a riadnu funkciu vodného
toku. Vykonáva teda správu v medziach zákona. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp.
zn. 5Co/286/2018, ktorý vystihuje skutkovo zhodný prípad, kde žalobcovia uplatňovali nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia a neboli úspešní. Výkonom zákonných práv a plnení zo strany žalovaného
nemôže dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s touto povinnosťou žiaden majetkový
prospech žalovanému nevznikol. Z tohto dôvodu namieta aktívnu legitimáciu žalobcu, keďže tento
nepredložil žiadne skutkové tvrdenia, z ktorého by možno bolo vyvodiť, že žalovaný v žalovanom období
užíval bez právneho dôvodu sporné pozemky takým spôsobom, že mu vznikol majetkový prospech.

Okrem toho zdôrazňuje, že štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu. Zo strany konajúceho súdu,
ako aj žalobcu zjavne dochádza k zamieňaniu, resp. nerozlišovaniu pojmov správa vodných tokov a
správa majetku štátu, čoho výsledkom je neudržateľný záver, že vodné toky by sa mali dokonca tvoriť
obchodný majetok štátneho podniku. Žalovaný nemôže niesť viac zodpovednosti, ako to vyplýva priamozo zákona. Pokiaľ ide o dobré mravy, tu je potrebné vychádzať z toho, že žalobca od začiatku vedel, o
aké nehnuteľnosti ide. Už v samotných zmluvách o postúpení pohľadávky v čl. 1 ods. 3 sa uvádza, že
ide o pozemky, ktoré sú v súčasnosti využívané ako koryto rieky, čo je dôkazom toho, že žalobca si bol

vedomý nadobudnutia pozemkov na tento účel slúžiacich. Rovnako nemožno súhlasiť ani so záverom
súdu prvej inštancie, že 20 % z ceny stanovenej znaleckým posudkom podľa úvahy súdu je. Úvaha musí
mať vždy podklad v zistených skutočnostiach a posudzovať tieto súvislosti s určitými kvantitatívnymi
znakmi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/53/2017. Z
toho dôvodu žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť a priznať aj nárok na

náhradu trov konania.

6. K odvolaniu žalovaného vyjadril sa žalobca, ktorý uviedol, že označenie žalovaného opravil v
opravnom uznesení súd prvej inštancie a išlo o chybu v písaní. Počas celej doby žalovaný nenamietal
jeho označenie v konaní. Žalobca trvá na tom, že podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý
spravuje podľa ods. 1 § 6 z. č. 111/1990 Zb. pred súdom a orgány verejnej správy, čiže ide o súdny

spor týkajúci sa vodného toku. Vlastníctvo preukázal a nehnuteľnosť nadobudol ho v dobrej viere od
pôvodného vlastníka. Pokiaľ išlo o citovanie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Sžp/1/2012, išlo o
úplne odlišnú skutkovú vec, kde bola postavená malá vodná elektráreň. Žalovaný mal veci už dávno
dať do poriadku, a keďže nie sú v poriadku, stalo sa, že právny predchodca žalobcov nadobudol
tieto nehnuteľnosti v dedičskom konaní a aj v rámci ROEP. To, že sa mala stať Slovenská republika

vlastníčkou týchto pozemkov, je len neurčité tvrdenie nepreukázané v tomto konaní zo strany žalovanej.
Žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Poukázal na to, že vyzval žalovanú na vyporiadanie
veci, že žalovaná v mnohých prípadoch má uzavreté či už nájomné zmluvy alebo kúpne zmluvy
týkajúce sa obdobných pozemkov, čo vyplýva z centrálneho registra zmlúv. Rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline nemôže byť záväzné v tomto konaní, keďže neobsahuje ani žiaden vlastný právny názor

odvolacieho súdu. Naviac porovnal upravený vodný tok v rozhodnutí, teda M. potok a rieku N. v meste
Q. z dôvodu jej celoročnosti, hydroenergetického potenciálnu, poplatkov za vypúšťanie odpadových
vôd a protipovodňových opatrení. Z hospodárenia žalovaného vyplýva, že tento nehospodári len s
prostriedkami zo štátneho rozpočtu, čo tvorí len 26 % z celkových príjmov, ale väčšiu časť. Preto je
treba rozlišovať, že vlastníctvo vodného toku patrí žalovanému a vlastníctvo pozemku patrí žalobcovi.

Z výročnej správy vyplýva, že nielen štátny rozpočet, ale aj príjmy z hydroenergetického potenciálu,
poplatkov za vypúšťanie vody, ale aj poplatkov za povrchovú vodu je súčasťou rozpočtu žalovaného,
teda má rôzne druhy príjmov. Trvá na tom, že je potrebné ako vecne správny rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, podľa ust. § 34 po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu v zákonom stanovenej lehote preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
zmysle zásad ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (a contrario § 385 ods. 1
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Súd prvej inštancie na základe zistených
skutočností zistil skutkový stav dospel k nesprávnemu právnemu záveru.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že od 06.07.2018 je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 z celku
na pozemku registra EKN parcela č. XXXX/XXX o výmere 1 792 m2 - ostatné plochy nachádzajúcom
sa v k. ú. Q., obec Q., okres Q., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX pod M.. Predchádzajúcim
vlastníkom uvedeného spoluvlastníckeho podielu bola N. R. nar. XX.XX.XXXX.

Žalobca je od 06.07.2018 vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti X/XX z celku na pozemku
registra EKN parcela č. XXXX/XXX o výmere 1 792 m2 - ostatné plochy nachádzajúcom sa v k. ú.
Q., obec Q., okres Q., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX pod M Predchádzajúcim vlastníkom
uvedeného spoluvlastníckeho podielu bola X. W. nar. XX.XX.XXXX.
Žalobca je od 04.07.2018 vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti X/XX z celku na pozemku

registra EKN parc. č. XXXX/XXX o výmere 1 792 m2 - ostatné plochy nachádzajúcom sa v k.ú. Q., obec
Q., okres Q., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX pod M Predchádzajúcim vlastníkom uvedeného
spoluvlastníckeho podielu bola C. M., nar. XX.XX.XXXX.
Žalobca je od 13.06.2018 vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti X/X z celku na pozemku
registra EKN parc. č. XXXX/X o výmere 3 955 m2 - ostatné plochy nachádzajúcom sa v k. ú. Q., obec

Q., okres Q., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX pod M Predchádzajúcim vlastníkom uvedeného
spoluvlastníckeho podielu bola A. W., nar. XX.XX.XXXX.
Žalobca je od 13.06.2018 vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti X/X z celku na pozemku
registra EKN parc. č. XXXX/XXX o výmere 111 m2 - orná pôda nachádzajúcom sa v k. ú. Q., obecQ., okres Q., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX pod M Predchádzajúcim vlastníkom uvedeného
spoluvlastníckeho podielu bola A. W., nar. XX.XX.XXXX.

9. Výška všeobecnej hodnoty nájmu bola určená posudkami č. XX, XX/XXXX, vypracované znalkyňou
E.. N. F., zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ktorý vedie Ministerstvo
spravodlivosti SR pre odvetvie odhad hodnoty nehnuteľnosti, a to nasledovne:
za parcelu EKN č. XXXX/XXX v k.ú. Q. v období
- od 01.09.2015 do 31.08.2016 vo výške 2 962,18 €/rok za celú parcelu,

- od 01.09.2016 do 31.08.2017 vo výške 2 935,30 €/rok za celú parcelu,
- od 01.09.2017 do 31.08.2018 vo výške 2 880,70 €/rok za celú parcelu.
za parcely EKN č. XXXX/X a EKN č. XXXX/XXX v období
- od 01.09.2015 do 31.08.2016 vo výške 5 411,85 €/rok za celé obe parcely,
- od 01.09.2016 do 31.08.2017 vo výške 5 358,99 €/rok za celé obe parcely,
- od 01.09.2017 do 31.08.2018 vo výške 5 131,29 €/rok za celé obe parcely.

Zmluvami o postúpení pohľadávok uzavretými s predchádzajúcimi spoluvlastníkmi spoluvlastníckych
podielov boli na žalobcu postúpené pohľadávky týchto bývalých spoluvlastníkov z bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním ich spoluvlastníckeho podielu žalovaným za obdobie od 13.09.2015
do nadobudnutia vlastníctva spoluvlastníckych podielov žalovaným. V závere žaloby žalobca podľa
znaleckých posudkov vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia pripadajúcu na jeho podiel XX/XX pri

parcele EKN č. XXXX/XXX za obdobie od 13.09.2015 do 31.08.2018, rovnako za svoj spoluvlastnícky
podiel v rozsahu 1 z celku za parcelu EKN č. XXXX/X za rovnaké obdobie a rovnako aj za svoj
spoluvlastnícky podiel 3 za parcelu O. č. XXXX/XXX za rovnaké obdobie v celkovej výške 12.748,61 eur.
10. Žalobca nadobudol postúpené pohľadávky od bývalých spoluvlastníkov zmluvami z júna 2018.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd 1. inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k rozporuplným záverom. V úvode rozhodnutia
poukázal na právnu úpravu- z.č. 138/1973 Zb. a potrebu vyriešiť otázku vlastníctva k pozemku, po

ktorom vodný tok preteká. Uviedol, že ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.4.1975 bolo nastolené, že
pozemky tvoriace prirodzené koryto rieky, prešlo do vlastníctva štátu, teda je zrejme, že najneskôr k
1.4.1975bolpozemokzoštátnenýPoprijatínovéhozákonaovodách,z.č.184/2002Z.z.nebolidotknuté
doterajšie vlastnícke vzťahy k pozemkom.

14. Následne súd 1. inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu na tom skutkovom závere, že zmenou
zákona o vodách, došlo k zmene v chápaní vodného toku, kedy vlastníctvo vodného prúdu je nesporne
vlastníctvom štátu, ale pozemok, po ktorom vodný prúd tečie, môže a nemusí byť vo vlastníctve štátu.
Strany sporu boli pasívne, nebolo možné určiť či došlo k zoštátneniu celého pozemku, alebo jej časti.
Vychádzal tak z tvrdenia žalobcu, že je vlastníkom pozemku a tak základ nároku je daný. Výšku

uplatneného nároku znížil na primeranú hodnotu prihliadnúc na všetky okolnosti.

15. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej legitimácie v spore, z dôvodu vlastníctva štátu k
prirodzenému toku rieky N. a neexistencie bezdôvodného obohatenia na jeho strane.

16. Z pohľadu odvolacieho súdu je záver o dôvodnosti nároku žalobcu predčasný. V predmetne sporu
je potrebné vyriešiť pasívnu legitimáciu žalovaného, z pohľadu doteraz nespochybneného faktu, že
ide o prirodzený tok rieky, vychádzať z ustanovení z.č. 138/1973 Zb., a zobrať do úvahy prechodné
ustanovenia z.č. 184/2004 Z.z, na ktoré súd 1. inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal. Následneposúdiť nárok žalobcu v tom zmysle, či mu vznikol nárok na náhradu voči štátu. ( Tu odvolací súd zastáva
ten názor, že žalovaný je správne označený po vydaní opravného uznesenia ).

17. Odvolací súd má vedomosť o existencii rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v iných
právnych veciach ( napr. 22Co/74/2017, 4Co/177/2018), kde však ako žalovaný vystupoval Slovenský
vodohospodársky podník, š.p., išlo o umelo vytvorené koryto rieky, žalovaný ani nepopieral základ
nároku vlastníkov pozemkov, namietal len výšku požadovanej náhrady. Tieto právne veci však podľa
názoru odvolacieho súdu sú odlišné tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.

18. Odvolací súd postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm b) CSP zrušil rozhodnutie súdu 1. inštancie
a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd 1. inštancie bude postupovať v zmysle vyššie uvedených dôvodov
odvolacieho súdu. V novom rozhodnutí bude rozhodovať podľa ust. § 396 ods. 3 CSP a rozhodne aj
o trovách odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).