Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2019

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 10C/7/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201061
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenko Švárny

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2019:7712201061.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudcom JUDr. Zdenkom Švárnym, v právnej veci žalobkyne V. X., nar.

XX.X.XXXX, bytom F. XX, Q., zastúpenej JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom AK Košice, Alžbetina
3, proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2, 812 85
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 4.075,75 EUR z titulu náhrady škody spôsobenej
nezákonným trestným stíhaním, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 50.000,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným trestným stíhaním, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobkyni p r i z n á v a 100% náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 24.1.2012 sa žalobkyňa domáhala náhrady škody vo výške
54.075,75 € spôsobenej orgánom verejnej moci Slovenskej republiky pri výkone verejnej moci v zmysle
ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nasl., s poukazom na to, že žalobkyňa bola zadržaná
a umiestnená do cely predbežného zadržania od 14. do 15.12.2005 a vzhľadom na oslobodenie
navrhovateľky spod obžaloby má za to, že aj zadržanie a umiestnenie do cely predbežného zadržania

bolo nezákonné. Poukázala na to, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., pričom navrhovateľke bola spôsobená škoda majetková, ktorá spočíva v
nákladoch, ktoré vynaložila na svoju obranu a nemajetková ujma spočívajúca v znížení spoločenského
statusu navrhovateľky ako aj škoda spôsobená nezákonným zadržaním.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť, pričom namietal pasívnu

legitimáciu žalovaného s poukazom na to, že v tomto prípade je pasívne legitimovanou generálna
prokuratúra.

3. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav :

4. Z rozsudku tunajšieho súdu č.k. 10C 7/2012 - 68 zo dňa 14.1.2014 súd zistil, že súd žalobu
zamietol, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Svoje odôvodnenie založil na tom,

že nie sú splnené podmienky na rozhodnutie vo veci, nakoľko žalovaná strana Ministerstvo vnútra aj
keď má spôsobilosť na právne úkony je orgánom verejnej moci, pričom právnu subjektivitu v tomto
prípade, ako aj pasívnu legitimáciu a aj zodpovednosť za škodu má štát. Vzhľadom na to, že právnyzástupca žalobkyne neodstránil procesné pochybenie, v danom prípade súd žalobu zamietol v dôsledku
nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane žalovaného.

5. Z uznesenia krajského súdu č.k. 2Co 417/2014 - 82 zo dňa 4.5.2015 súd zistil, že krajský súd zrušil
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie založil na skutočnosti,
že úlohou všeobecných súdov je interpretácia a aplikácia práva, pričom spravodlivosť vyžaduje, aby bol
každý prípad posúdený pred súdom, pričom referenčným kritériom je súhrn všetkých okolnosti prípadu,
preto pri prejednaní veci je potrebné uprednostňovať také interpretačné metódy, namiesto doslovných

výkladov,ktoréumožňujúspravodlivúúpravuprávaapovinnostimedziúčastníkmiakosubjektmiriešenia
právneho vzťahu. Prehnane formalistický prístup totiž vedie k sofistikovanému odôvodňovaniu zrejmej
nespravodlivosti, čo predstavuje popretie základnej úlohy sudcu v každej ním posudzovanej kauze.
Preto aj v tomto prípade krajský súd prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich
argumentov s prihliadnutím na špecifiká danej kauzy a nie ich mechanickú aplikáciu. Ako vyplýva
z rozhodnutia súdu prvého stupňa tento neposudzoval vec z pohľadu opodstatnenosti žaloby po

hmotnoprávnej stránke, ale zamietol žalobu len na základe toho, že žalovaný nie je žalobcom označený
v plnom rozsahu v zmysle § 3 zák. č. 514/2003, pričom je nepochybné a vyplýva to už zo žaloby z bodu
IV. na strane 3, že žalobkyňa cituje § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 a konštatuje, že štát zodpovedá za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

6. Už len z tejto skutočnosti mohol súd prvého stupňa širším výkladom vyvodiť záver, že žalovaným
je Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti a nie držať sa striktne toho, čo je v žalobe na prvej
strane uvedené.

7. Okrem toho síce ide o formálne označenie Slovenskej republiky ako žalobcu, keďže Slovenská

republika nikdy nemôže vystupovať ako samostatný subjekt bez toho, aby nenasledoval orgán,
alebo organizácia, alebo iný subjekt. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pokiaľ zamietol
žalobu, náležitým spôsobom sa nevysporiadal s predmetom žaloby a argumentačne nevysvetlil prečo
Ministerstvo vnútra ako orgán zastupujúci Slovenskú republiku v zmysle § 4 zák. č. 514/2003 nemôže
zodpovedať za škodu bez toho, aby pred označením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky chýbalo

označenie Slovenská republika.

8. Za tejto situácie, keďže v dôsledku nesprávneho postupu súdu prvého stupňa bola žalobkyni odňatá
možnosť konať pred súdom vo veci náhrady škody, je tu daný dôvod na zrušenie veci podľa § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p., keďže pri širšom výklade žaloby možno mať za to, že žalobca už pri podaní žaloby

označil ako žalovaného Slovenskú republiku, Ministerstvo vnútra SR s poukazom na § 3 ods. 1, 2 zák. č.
514/2003, a preto bude povinnosťou súdu prvého stupňa s takto označeným účastníkom konať vo veci.

9. Súd vo veci vykonal ďalšie dokazovanie. Právny zástupca žalobkyne podaním zo dňa 9.10.2015
upravil žalovaný subjekt tak, že ho určil, že subjektom je Slovenská republika, Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky.

10. Z rozsudku tunajšieho súdu č.k. 10C 7/2012 - 136 zo dňa 30.3.2017 súd zistil, že uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.075,75 € titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným trestným
stíhaním a sumu 50.000,-€ titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním do

troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal úplnú náhradu trov konania. Rozhodol tak o
návrhu žalobkyne, ktorá sa od žalovanej domáhala náhrady škody vo výške 54.075,75 € v zmysle ust.
§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na to, že bola zadržaná a umiestnená do cely
predbežného zadržania od 14.12.2005 do 15.12.2005 a vzhľadom na jej oslobodenie spod obžaloby
má za to, že aj jej zadržanie a umiestnenie do cely predbežného zadržania bolo nezákonné. Dôvodila,

že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z., pričom jej bola spôsobená škoda majetková, spočívajúca v nákladoch vynaložených na obranu
v trestnom konaní a nemajetková ujma spočívajúca v znížení jej spoločenského statusu ako aj škoda
spôsobená nezákonným zadržaním.

11. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že svojím prvším rozsudkom vo veci sp.
zn. 10C 7/2012-68 zo 14.1.2014 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania. Toto svoje rozhodnutie založil na tom, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie vo veci,pretože (pôvodne) žalovaná strana Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, aj keď má spôsobilosť na
právne úkony, nemá v prejednávanej veci pasívnu legitimáciu a zodpovednosť za škodu má niesť štát.
Po odvolaní sa žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2Co 417/2014-82 zo 4.5.2015

zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, vytýkajúc mu, že neposudzoval vec z pohľadu opodstatnenosti žaloby po
hmotnoprávnej stránke, ale žalobu zamietol len na základe toho, že žalovaná nebola označená v plnom
rozsahu v zmysle ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom je nepochybné, a vyplýva to aj zo žaloby, že
žalobkyňa cituje ust. § 3 ods. 1, 2 uvedeného zákona a konštatuje, že štát zodpovedá za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Už len z tejto skutočnosti mohol súd
prvej inštancie širším výkladom vyvodiť záver, že žalovanou je Slovenská republika, ktorá nikdy nemôže
vystupovať ako samostatný subjekt bez označenia orgánu, ktorý má za ňu konať. Pri širšom výklade
preto možno mať za to, že žalobkyňa už pri podaní žaloby označila ako žalovanú Slovenskú republiku,
Ministerstvo vnútra SR s poukazom na § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a uložil súdu prvej inštancie
s takto označeným účastníkom konať vo veci. Následne žalobkyňa podaním z 9.10.2015 uviedla, že

žalovanou je Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR.

12. Po vykonaní dokazovania súd vec právne posudzoval podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 2,
3, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3, § 27b ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., účinného do 31.12.2008. Dospel k záveru, že v konaní bolo jednoznačne preukázané a

nepoprela to ani samotná žalovaná, že 14.12.2005 bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra,
úradu inšpekčnej služby PZ začaté voči žalobkyni trestné stíhanie a vznesené proti nej obvinenie
pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona a že
následne personálnym rozkazom Ministra vnútra SR bola prepustená zo služobného pomeru príslušníka

policajného zboru. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T XXX/XXXX-XXXX z 1.2.2010
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach XTo XX/XXXX-XXXX z 23.10.2010 bola žalobkyňa
oslobodená spod obžaloby vznesenej prokurátorom Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov pre skutok
kvalifikovanýakotrestnýčinzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľaapretrestnýčinprijímaniaúplatku
a inej náležitej výhody, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Uznesenie o

vznesení obvinenia zo 14.12.2005 bolo preto rozhodnutím nezákonným, preto žalobkyni vznikol nárok
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to nárok na náhradu trov v trestnom konaní a na
náhradu nemajetkovej ujmy.

13. Súd ďalej argumentoval, že podľa ustálenej judikatúry štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú

začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu.
Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach týkajúcich sa náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa cit. zákona zásadne právo

na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia (R 35/1991). Takéto právo má aj vtedy, ak v
súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil
náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/1994). Na týchto právnych záveroch zotrváva súdna prax
aj po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia orgánu

štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom
zákonnosti vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 4 M Cdo/15/2009 - uznesenie občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR
zo 6.12.2010 navrhnuté na uverejnenie v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR,
podľa ktorého aj keď jedným zo základným predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonnýmrozhodnutímvzmysle§6ods.1vetaprvázákonač.514/2003Z.z.jezrušeniealebozmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok
na náhradu škody v prípade zastavenia trestného stíhania. Judikatúra dospela k záveru, že ide o

špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri
ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uzneseniao vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby.

14. Súd ďalej uviedol, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru. Urobil záver, že v danom prípade došlo ku škode žalobkyne v
trestnom konaní. Vychádzajúc z § 10 ods.1, § 199 ods.1 veta 2-6 , § 206 ods.1 , § 230 ods.1 , 2 a
§ 231 písm. a/ Trestného poriadku, mal za zrejmé, že na úseku trestného konania vykonávali svoju

pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj prokurátor, že vo veci náhrady škody spôsobenej
v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci ako orgán konajúci v mene štátu prichádza
do úvahy Ministerstva vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto
orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce na ktorom z nich
bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ak žiadosť bola podaná na
oboch uvedených orgánoch je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý (§ 4 ods.1 písm.

l zákona č. 514/2003 Z.z.). V prejednávanej veci žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zák.
č. 514/2003 Z.z.) podala žalobkyňa na Ministerstve vnútra SR, v dôsledku čoho sa toto stalo orgánom
verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Mal za zrejmé, že oslobodením spod obžaloby
Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov pre skutky ako sú uvedené v bode 4, pretože nebolo dokázané,
že sa stali skutky, pre ktoré bola obžalovaná stíhaná (viď rozsudok Okresného súdu Michalovce 8T XXX/

XXXX-XXXX v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach XTo XX/XXXX-XXXX) bolo preukázané,
že uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. 12.2005 bolo rozhodnutím nezákonným, a na tomto podklade
vznikol žalobkyni nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Konštatoval, že v zmysle
§ 18 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008 vznikol žalobkyni nárok na náhradu
trov v trestnom konaní, v ktorom bola zastúpená advokátom s tým, že z faktúry, ktorá je súčasťou

súdneho spisu, je zrejmé vyúčtovanie odmeny advokáta vo výške 4.075,75 €, o ktorých nemal žiadne
pochybnosti, a preto žalobkyni túto sumu ako náhradu škody priznal. Vychádzajúc z § 17 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008 poukázal na to, že už pred novelou zákona č. 514/2003 Z.z.,
účinnou od 1.1.2009, súdna prax zohľadňovala kritériá, ktoré boli v § 17 touto novelou doplnené a
to tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä a/ na

osobu poškodenú, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti za ktorých k nim došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Súd konštatoval, že žalobkyňa pred vznesením obvinenia zo dňa 14.12.2005 viedla riadny život a bola
bezúhonnouosobou.Nebolosporným,žepodkladomprevydaniepersonálnehorozkazuministravnútra,

ktorým bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru bol skutok, pre ktorý bolo proti žalobkyni
vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatkov a
inej nenáležitej výhody, a že po nútenom odchode už nemohla v uvedenej oblasti v policajnom zbore
pracovať, pretože aj keď ju následne na základe rozkazu ministra vnútra z 8.5.2013 prijali do policajného
zboru, v dôsledku šikany zo strany nadriadených ako aj z dôvodu, že bola pridelená na pracovisko, ktoré

bolo najvzdialenejšie od miesta jej trvalého bydliska (86 km) bola nútená požiadať následne o predčasný
odchod do dôchodku. Vedenie trestného stíhania proti nej malo za následok jednak stratu zamestnania
a následne sťaženie jej spoločenského uplatnenia, dlhé obdobie si nemohla nájsť prácu a zhoršil sa jej
zdravotný stav (rok od vznesenia obvinenia bola PN). Po vyhodnotení svedeckých výpovedí súd uzavrel,
že trestným stíhaním žalobkyne utrpela jej povesť jednak v mieste bydliska ale aj v predchádzajúcom

profesionálnom živote, a to aj na základe mediálnych výstupov vtedajšieho ministra vnútra. Trestné
stíhanie vážne a negatívne zasiahlo nielen do súkromného života samotnej žalobkyne ale do života celej
jej rodiny, nezákonným trestným stíhaním prišla o stály príjem a zabezpečenie rodiny, čo nepochybne
zanechalo stopy v partnerskom vzťahu a v rodine ako takej, v dôsledku trestného stíhania začala mať
aj zdravotné problémy, utrpela duševnú traumu a okrem iných zdravotných problémov do súčasnej

doby užíva antidepresíva, v dôsledku trestného stíhania prestala žiť spoločenským životom, s nikým sa
nestýka, cíti sa spoločensky vyradená, má za to, že každý na ňu pozerá, ako by niekoho zavraždila.
Súd mal za nepochybné, že vedené trestné stíhanie žalobkyne narušilo vzájomné vzťahy nielen medzi
manželmi ale aj rodičmi a deťmi a okolím, čo malo najmä u detí vplyv na ich duševné zdravie a psychický
vývoj. Došlo aj k zásahu do spoločenského uplatnenia žalobkyne, pretože dlhú dobu si nemohla nájsť

prácu, a aj keď ju museli opätovne prijať k polícii, z dôvodov už vyššie uvedených musela odísť a
zamestnanie si našla až ako opatrovateľka v Rakúsku.15. Súd mal za preukázané, že nezákonné trestné stíhanie a kriminalizácia zasiahli do majetkovej sféry
žalobkyne, nakoľko stratou zamestnania došlo k zníženiu, ba priam až k znemožneniu jej možností
majetkovo zabezpečiť seba a svoju rodinu, došlo aj k zásahu do jej osobnostnej sféry, nakoľko vážne

bola narušená jej povesť bezúhonného človeka, prišla o prácu, a keďže počas takmer celého svojho
profesijného života pracovala v Policajnom zbore SR je predpoklad, že ak by nedošlo k jej trestnému
stíhaniu, naďalej by ostala príslušníčkou policajného zboru. Mal za zrejmé, že k vedeniu trestného
stíhaniaprotiosobežalobkyne,atedakzásahudojejprávnemuselodôjsť,nakoľkorozsudokOkresného
súdu Michalovce 8T XXX/XXXX v spojení s rozsudkom krajského súdu XTo XX/XXXX je dôkazom toho,

že skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie voči nej, sa nestal.

16. Konštatoval, že pri výške nemajetkovej náhrady vychádzal z voľnej úvahy, avšak z hľadísk, ktoré sú
v súčasnosti uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Mal za to, že výška náhrady nemajetkovej
ujmy je primeraná ujme, ktorú utrpela žalobkyňa nezákonným rozhodnutím. V danom prípade zohľadnil
rozhodovaciu činnosť súdov v porovnateľných veciach, ktorých spisové značky uviedol. Súd poukazujúc

na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci 14Co 85/2013 z 26.3.2013 argumentoval, že vo
veciach ochrany osobnosti sú žalobcom priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších
sumách (napr. niektorým politikom ako aj bývalému predsedovi Najvyššieho súdu SR), hoci zásahy do
ich osobnostných práv nemali zďaleka také dôsledky, aké malo nezákonné trestné stíhanie žalobkyne.

17. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni úplnú náhradu trov konania,
pretože bola v konaní úspešná.

18. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie vyslovenom v bode 16 jeho odôvodnenia,

v ktorom súd riešiac otázku označenia žalovanej vyslovil, že z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa
si uplatňovala nárok na náhradu škody od štátu, aj keď v skutočnosti označila žalovaného iba ako
organizačnú zložku štátu (Ministerstvo vnútra SR, ďalej len „MV SR“), ktorá za štát iba koná, a nakoľko
v priebehu konania žalobkyňa sama odstránila nedostatok žaloby a označila za žalovanú Slovenskú
republiku, zastúpenú MV SR, poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 22/03

zo 6.4.2004 nešlo o označenie nového účastníka konania ale o odstránenie vady konania v označení
žalovanej, čím bola vyriešená otázka pasívnej legitimácie. Žalovaná v súvislosti s týmto vyslovila, že
je potrebné rozlišovať pasívnu legitimáciu štátu na jednej strane a pasívnu legitimáciu MV SR na
strane druhej ako dvoch rôznych subjektov, ktorých postavenie pred súdom a najmä aktívna či pasívna
legitimácia v súdnom konaní sa líšia a nie je možné ich zamieňať. Určenie právneho subjektu, ktorý je v

danom prípade nositeľom hmotného práva má zásadný význam z hľadiska určenia pasívnej legitimácie.
Pasívna legitimácia účastníka konania je jednou z prvoradých procesných podmienok, ktorej splnenie
skúma súd ex offo v každom štádiu konania. Poukázala na to, že žalobkyňa v žalobe označila ako
žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, že o tomto označení nevznikali pochybnosti, preto
žaloba netrpela vadou, resp. nedostatkom, ktorý by odôvodňoval postup podľa § 43 O.s.p. (§ 128 CSP),

preto nemohlo ísť o upresnenie žalovanej strany, ale súd mal vyhodnotiť podanie žalobkyne z 9.10.2015
ako návrh na zámenu účastníka konania, teda súd postupoval procesne nesprávne. Vyslovila názor, že
ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa odstránila nedostatok v označení žalovanej podaním z
9.10.2015, teda ak súd konal so štátom, odlišným nositeľom procesnej spôsobilosti ako má Ministerstvo
vnútra SR, bude nárok žalobkyne voči štátu premlčaný. Ďalej uviedla, že súd nesprávne posúdil otázku

orgánukonajúcehovmeneštátu,keďženaposúdenieneaplikovalceléznenie§4ods.1písm.b/zákona
č. 514/2003 Z.z. pri priznaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
príslušnosť MV SR v tejto právnej veci nie je daná, nakoľko prokurátor zamietol sťažnosť žalobkyne a
podal na ňu obžalobu. Ak by súd vychádzal z úplného znenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003
Z.z. orgánom oprávneným konať v mene štátu by bola Generálna prokuratúra SR, pričom neobstojí

ani argument súdu prvej inštancie, podľa ktorého ustálil orgán štátu konajúceho za štát na základe
toho, na ktorom orgáne si žalobkyňa uplatnila nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie skôr. Napokon
žalovaná namietala výšku nemajetkovej ujmy priznanú žalobkyni na základe voľnej úvahy súdu. Dala
do pozornosti, že aj keď súd vychádzal z voľnej úvahy, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp.úvahu svojvoľnú. Vyjadrila názor, že súd sa nevysporiadal so znením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z., a teda že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, t.j.

zákona č. 215/2006 Z.z.

19. Z uznesenia krajského súdu č.k. 11Co 270/2017 - 170 zo dňa 15.8.2018 súd zistil,že Krajský súd v
Košiciach zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

20.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP),prejednalodvolaniežalovanejakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

21. Žalovaná vymedzením odvolacích dôvodov proti napadnutému rozhodnutiu učinila predmetom
odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie súdu z hľadiska
rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

22. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23.Súdprvejinštanciesavodôvodnenísvojhopreskúmavanéhorozhodnutiaanilenokrajovonevyjadril,
resp.vôbecsanezaoberal snámietkoupremlčaniavznesenoužalovanouatonapriektomu,žezdôvodu

hospodárnosti pri uplatnení námietky premlčania sa súd musí prednostne zaoberať jej dôvodnosťou.
Za situácie, keď súd prvej inštancie nevyhodnotil vznesenú námietku premlčania (ani sa vôbec touto
otázkou nezaoberal) je jeho právny záver o povinnosti žalovanej plniť žalobkyni nepreskúmateľný,
predčasný a jeho odôvodnenie v tomto smere nepostačujúce a odvolacia námietka žalovanej je
dôvodná.

24. Dôvodná je aj odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa orgánu, ktorý má za štát konať v
prejednávanej veci.

25. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014, podľa právnej vety ktorého: „Ak v trestnom konaní, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods.
1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

Na prípadnú zmenu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“.
Odvolací súd dopĺňa, že na tom nič nemení skutočnosť, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 24.1.2012 žalobkyňa podala na Ministerstve vnútra SR, ktoré
ju aj prerokovalo so záporným výsledkom pre žiadateľku dňa 14.9.2011.

26. Treba zdôrazniť, že v podobných súdnych konaniach (o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z.) je súd povinný z úradnej povinnosti zabezpečiť a postarať sa o to, aby za štát konal pred súdom
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je
oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

27. Odvolací súd poukazuje aj na to, že ust. § 4 ods. 1 je procesnoprávnym predpisom, ktorý
sa na konanie aplikuje počnúc jeho účinnosťou. Novela citovaného zákona, účinná od 1. januára
2013, neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novely na konania začaté pred jej
účinnosťou, preto je súd povinný aplikovať ustanovenia novely aj na konania začaté pred účinnosťounovely. Ministerstvo vnútra by bolo oprávneným orgánom, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť
obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu. V danom prípade
vydal uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľ policajného zboru, prokurátor však sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. S poukazom na uvedené
dospel odvolací súd k záveru, že orgánom, ktorý je oprávnený konať za štát, je Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky.

28. Ako vyplýva z vyššie uvedeného súd prvej inštancie vec už raz rozsudkom 10C 7/2012-68 zo

14.1.2014 zamietol.

29. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už
raz odvolacím súdom zrušené, vec bola zrušená a vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie a b/ odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

30.Vprejednávanejveciodvolacísúdzdôrazňuje,žesúdprvejinštanciesavosvojomskoršomrozsudku
nezaoberal meritom veci, žalobu zamietol len z dôvodov uvedených v bode 3 tohto odôvodnenia.
Po zrušení tohto jeho rozsudku odvolacím súdom (v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len O.s.p.) z dôvodov uvedených v bode 24, súd riadiac sa právnym názorom
odvolacieho súdu pokiaľ ide o označenie žalovanej strany (len táto skutočnosť bola predmetom

preskúmavania odvolacieho súdu), zaoberal sa samotným meritom veci až v následnom konaní a
vyhodnotil ho a odôvodnil až vo svojom druhom rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním. Z uvedeného
vyplýva, že v prejednávanej veci zrušením rozsudku súdu prvej inštancie nejde o neprimeraný procesný
exces zo strany odvolacieho súdu, ktorý by porušoval princíp spravodlivého procesu.

31. Rozsudok súdu prvej inštancie je z dôvodov vyššie uvedených nepreskúmateľný, predčasný, preto
ho odvolací súd zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
v ktorom bude jeho úlohou odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania ako aj vysporiadať sa so
všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami a relevantnou argumentáciou odvolateľky a opätovne o
žalobe rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie súd v súlade s § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní tak, aby

bolo zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné aj pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, pretože skutočnosti zistené doterajším dokazovaním, z ktorých vychádzal a na ktoré poukazoval
súd, dostatočne nezdôvodňujú priznanú výšku nemajetkovej ujmy.

32. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania.

33. Po zrušujúcom uznesení krajského súdu súd v zmysle vysloveného právneho názoru začal konať
vo veci s Generálnou prokuratúrou, ktorú odvolací súd označil, že je oprávnená konať za štát.

34. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 11.3.2019 (na č.l. 196 - 201) súd zistil, že navrhli žalobu v celom

rozsahu zamietnuť, opätovne vzniesli námietku premlčania, pretože z predchádzajúcich rozhodnutí
vyplýva, že žalovaná odstránila nedostatok podanej žaloby - nesprávne označenie žalovaného
subjektu, podaním zo dňa 9.10.2015 označením žalovaného ako Slovenská republika zastúpená
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené majú za to, že nárok žalobkyne voči
štátu je premlčaný. Ďalej poukázala na rozhodnutia Okresných súdov Bratislava I. zo dňa 15.10.2015

8C 10/2013, rozsudku 19C 180/2013 a ďalších rozhodnutí okresných súdov Bratislava I., kde poukázali
na to, že nemôžu považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné len z dôvodu, že obvinený
nebol právoplatne odsúdený. Civilné súdy majú zakaždým v konaniach o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. skúmať či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v
trestnom poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní. Rovnako poukázali na uznesenie NS SR zo

dňa 20.3.2012 sp.zn. 7Cdo 27/2011 z ktorého vyplýva, že na to, aby bolo rozhodnutie označené za
nezákonné, musí byť na to určeným procesným postupom zrušené. Ďalej uviedli, že v zmysle trestného
poriadku policajný orgán resp. vyšetrovateľ nemal a ani nemá v prípade, ak je na podklade trestného
oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodený záver, že
trestný čin spáchala určitá osoba inú možnosť, iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia, pokiaľ

sa nechce sám vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 327 Trestného zákona. Rovnako žalovaná napáda požadovanú náhradu
škody a nemajetkovú ujmu. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, je potrebné uviesť, že táto má byť
určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý mal spôsobiť nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sféredotknutej osoby. Majú za to, že žalobkyňa doposiaľ nepreukázala existenciu následkov takej intenzity,
ktorá by zakladala jej právo na priznanie peňažnej náhrady v uvedenej výške. V tomto prípade je žiaduce
posúdiťnegatívnyprejavporušeniapráva vosobnejsférežalobkyne,ajsprihliadnutímnatúskutočnosť,

ženemajetkováujmaneslúžinanavráteniedopôvodnéhostavu čiakoprostriedoknaobohateniesa,ale
predovšetkým ide o prostriedok spravodlivej nápravy. Poukázali na rozhodnutie NS SR 3Cdo 201/2007
a 4Cdo 171/2005, v ktorom Najvyšší súd konštatuje, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch
predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Uplatnenie voľnej úvahy sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu vymykajúcou sa akejkoľvek

kontrole. Nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému
obohateniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s
odškodňovanímzásahovdoinýchzákladnýchprávzaručenýchÚstavouSRmohliniektoréujmynainých
základných právach bagatelizovať. Rovnako, čo sa týka preukázania a zdokladovania trov obhajoby
v sume 4.075,75€ uviedli, že na oboch faktúrach, ktoré nie sú identické a vzťahujú sa na úhradu trov
v tom istom trestnom konaní, je uvedený len podpis a pečiatka dodávateľa a na uvedených faktúrach

chýba podpis navrhovateľky a dátum prevzatia faktúry navrhovateľkou, ktorá si uplatňuje náhradu trov
obhajoby, čím navrhovateľka nijakým spôsobom nepreukázala , či došlo k úhrade predmetných súm,
ktoré si žalobkyňa uplatňuje. Z uvedených dôvodov žiadali žalobu zamietnuť.

35.Zvyjadreniažalobkyne/č.l.204/súdzistil,žežalobkyňasivtrestnomkonaníuplatnilavšetkyzákonné

prostriedky,ktorémalakdispozíciiavtedajšouVojenskouprokuratúroubolizamietnuté.Domnievasa,že
vznesené obvinenie bolo absolútne predčasné, boli splnené podmienky nanajvýš na začatie trestného
stíhania vo veci. V oslobodzujúcom rozsudku sa odrazili všetky pôvodné námietky obhajoby proti
vzneseniu obvinenia. Ani v ďalšom priebehu dokazovania sa nepotvrdili skutočnosti kladené žalobkyni
za vinu, preto nemôže súhlasiť s tvrdením, že prokurátor nemal inú možnosť, iba podať obžalobu.

Mal zákonnú možnosť zastaviť trestné konanie. Neurobil tak, a vystavil žalobkyňu niekoľkoročným
útrapám ďalšieho trestného konania. V dôsledku toho stratila žalobkyňa prácu, rezort vnútra ju aj
po oslobodzujúcom rozsudku šikanoval, až kým nebola nútená odísť. Ďalej uviedla, že v tom čase
videla v postupe MV SR politické dôvody vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka, o čom svedčí aj
nebývalá medializácia tohto prípadu. Pre tieto politické dôvody trpela radová členka PZ spolu s ďalšími

kolegami, prišla o zamestnanie, o povesť v malom meste a samozrejme to malo vplyv aj na jej rodinu
a zdravie. Nesúhlasila s tvrdením, že doposiaľ nepreukázala existenciu následkov takej intenzity, ktorá
by zakladala jej právo na peňažnú náhradu. Pokiaľ ide o otázku pôvodného označenia žalovaného a
naň nadväzujúcu námietku premlčania, poukázala na predošlé rozhodnutia aj odvolacieho súdu. Z toho
dôvodu navrhla žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

36. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 8.4.2019 v záverečnej reči uviedol, že trvajú v celom
rozsahu na podanom návrhu. Čo sa týka námietky premlčania uviedol, že nárok bol uplatnený včas, v
lehotách, tak ako bolo vo vtedajšom zákone uvedené, pokiaľ išlo o úpravu žalovaného, išlo o úpravu, ale
nie o novú žalobu, takže túto námietku považuje za nesprávnu a preto navrhuje, aby súd priznal nárok

tak, ako si ho žalobkyňa uplatňuje. Čo sa týka trov uviedol, že v pripojenom spise v prílohe je možné si
preskúmať trovy konania, čo vyplýva z faktúry aj z podkladov v trestnom spise. Takže v tomto ohľade
nie sú pochybnosti. A pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, tak si myslí, že je primeraná vzhľadom na
charakter veci.

37. Zástupkyňa žalovaného v záverečnej reči uviedla, že v celom rozsahu sa pridržiava vyjadrenia k
žalobe. Žiadajú v celom rozsahu žalobu zamietnuť. Opakovane poukázala na rozhodnutia NS 3Cdo
21/2007, podľa ktorého o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, keď zasahujúcim
je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Rovnako poukázala aj na uznesenie
NS SR 1Cdo 64/2008, rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci 4MCdo 20/2009, kde vysvetlili pojem

nezákonnérozhodnutietakto:„zistenienezákonnostijevecoukonkrétneho posúdeniaokolnostíprípadu
a zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom“. Z toho je možné uzavrieť, že nezákonné rozhodnutie sa musí posudzovať so zreteľom na
konkrétny prípad. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy poukázala aj na názor vyslovený v rozsudku
OS Košice I. 35C 86/2016 zo dňa 6.11.2018, v ktorom konštatuje, že je potrebné uviesť, že náhrada

nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku vedenia trestného konania je zásadne vylúčená t.z., že je
možná iba výnimočne tak, ako to má na mysli ust. § 17 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Nemožno v
prípade, že neskončí trestné konanie odsúdeným priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, len pre rozdiel
v subjektívnom prežívaní trestného stíhania. Mimoriadny význam má v tomto smere prezumpcia nevinya najmä jej náležité vnímanie. Trestné stíhanie pociťuje každá osoba určitým individuálnym spôsobom,
avšak nepriaznivé následky rozhodnutia vo vznesení obvinenia je potrebné preukázať podľa kritérií
ustanovených v § 17 ods. 3 zákona, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy je možné iba výnimočne.

Žiadala z toho dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

38. Podľa zákona § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003, účinného do 31. 12. 2008, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

39. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu
spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru.

40. Podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s
účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.

41. Podľa ods. 3, cit.ustanovenia, ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré
sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

42. Podľa § 6 ods. 1 cit.zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

43. Podľa ods. 2 citovaného §, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

44. Podľa ods. 3, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu

na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo
zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie
vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy,
ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

45. Podľa ods. 4, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej
moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou
uplatnenia nároku na náhradu škody.

46. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, účinného do 31.12.2008, nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

47. Podľa ods. 2, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne
ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú
zachované.

48. Podľa § 17 ods. 1 cit.zákona, účinného do 31.12. 2008, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.49. Podľa ods. 2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

50. Podľa § 18 ods. 1 cit.zákona, účinného do 31.12.2008, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

51. Podľa ods. 2, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym
úradným postupom.

52.Podľaods.3,súčasťoutrovkonaniasúajtrovyprávnehozastúpeniavovýškeustanovenejosobitným
predpisom. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

53. Súd sa v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu zaoberal aj námietkou premlčania

vznesenou najprv Ministerstvo vnútra SR a následne, keď súd začal konať s Generálnou prokuratúrou
v zmysle uznesenia krajského súdu sp.zn. 11Co270/2017 táto opätovne vzniesla námietku premlčania.
Súd sa s touto námietkou vysporiadal tak, že má za to, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody
včas, a teda nedošlo k premlčaniu nároku. Je nepochybné a vyplýva to aj zo žaloby z bodu IV. na str.
3, že žalobkyňa cituje § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/ 2003 Z.z. a konštatuje, že štát zodpovedá za škodu,

ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Námietke žalovaného, že úprava
žalovaného podaná žalobkyňou dňa 9.10.2015, že ide o zámenu účastníkov konania a teda nesprávne
označenie žalovaného uvádza, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, pretože v tomto došlo len k úprave
žalovaného v rámci vedenia konania a z toho dôvodu na námietku premlčania neprihliadol.

54. Z rozsudku tunajšieho súdu č.k. 8T XXX/XXXX - 1090 zo dňa 1.2.2010 v spojení s rozsudkom
krajského súdu XTo XX/XXXX-XXXX zo dňa 23.10.2010 súd zistil, že podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku, § 285 písm. a/ Trestného poriadku, obžalovanú V. X. oslobodil spod obžaloby prokurátor
Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 1.1.2006 a

trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1.1.2006, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť, pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal, pre ktorý
je obžalovaná stíhaná.

55. Vykonaným dokazovaním, výsluchom žalobkyne, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi

a s pripojeným spisom tunajšieho súdu 8T XXX/XXXX, súd mal za to, že v konaní bolo jednoznačne
preukázané a nepoprel to ani samotný žalovaný, že dňa 14.12.2005 bolo uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra, úradu inšpekčnej služby PZ začaté voči žalobkyni trestné stíhanie a vznesenie
obvineniapretrestnýčinzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľapodľa§158ods.1písm.a)Trestného
zákona a prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona. Následne

na základe personálneho rozkazu Ministra vnútra SR bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že predmetné uznesenie o
vznesení obvinenia ako aj postup vyšetrovateľa Inšpekcie MV SR v trestnom konaní vedenom voči
žalobkyni boli odôvodnené a zákonné, pričom túto skutočnosť potvrdzuje aj stanovisko organizačného
a kontrolného odboru Generálnej prokuratúry SR sp.zn. XV/5Spr 18/11-4 zo dňa 18.4.2011.

56. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym
orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). Rozhodovanie súdov

podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené
alebo ten kto bol oslobodený spod obžaloby má podľa § 1-4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo
na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia (R35/1991). Na to nadviazal záver, že ten proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splneníďalších zákonných podkladov podľa § 1-4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy ak v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom vynaložil náklady na trovy nutnej

obhajoby (R70/1994). Na podstate týchto právnych záverov ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom
škôdvzniknutýchzaúčinnostizákonač.58/1969Zb.zotrvávasúdnapraxajpoprijatízákonač.514/2003
Z.z.
57. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie) ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska či pri rozhodovaní

porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.
58. Podľa § 27 b, ods. 1, zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.
12. 2008.

59. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu. (§ 18 ods.1 z. 514/2003 Z.z.). I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods.1 veta prvá z. 514/2003 Z.z. je zrušenie
alebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškodatrebamaťnazreteli,žezmyslom
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu
sp.zn. 4MCdo/15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo 6.12.2010

navrhnuté na uverejnenie v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR). Zákon č.
514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade zastavenia trestného stíhania.
Judikatúradospelakzáveru,žeideošpecifickyprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatím
a vedením trestného stíhania pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej a to
z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia,
ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v
tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania ale na samotný výsledok trestného stíhania.

60. V danom prípade došlo ku škode žalobkyne v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní
sú prokurátor a policajt (§10 ods.1 trestného poriadku). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
aj vyšetrovateľ PZ. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi
najneskôr do 48 hodín ( §199 ods.1 veta 2-6 trestného poriadku). Ak je po začatí trestného stíhania

dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba policajt bez zmeškania vydá
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (§206 ods.1 trestného
poriadku). Po skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby
alebo na iné rozhodnutie. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v
prípravnom konal vykonáva prokurátor (§ 230 ods.1 trestného poriadku). Opatreniami uvedenými v §

230 ods. 2 trestného poriadku vykonáva prokurátor dozor na zákonnosti prípravného konania, s tým,
že iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu ( § 231 pís. a) trestného poriadku).

61. Vychádzajúc z uznesenia Krajského súdu v Košiciach je zrejmé, že na úseku trestného konania
vykonávali svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody

spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene
štátu prichádza do úvahy Generálna prokuratúra SR.

62. V zmysle § 18 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008 vznikol žalobkyni nárok
na náhradu trov v trestnom konaní . Z trestného spisu tunajšieho súdu XT XXX/XXXX. je zrejmé, že

žalobkyňa bola v konaní zastúpená advokátom s tým, že z faktúry, ktorá je súčasťou súdneho spisu je
zrejmé vyúčtovanie odmeny advokáta vo výške 4.075,75 EUR o ktorých súd nemal žiadne pochybnosti
a preto žalobkyni túto sumu ako náhradu škody priznal v zmysle výroku tohto rozsudku.63. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008, v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

64. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy súdna prax už pred novelou zák. č. 514/2003 Z.z. účinnou od
1.1.2009 zohľadňovala kritériá, ktoré boli v § 17 touto novelou doplnené a to tak, že výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a/ osobu poškodenú, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

65. V konaní súd má za preukázané, že žalobkyňa pred vznesením obvinenia zo dňa 14.12.2005

viedla riadny život a bola bezúhonnou osobou. V konaní nebolo sporné, že podkladom pre vydanie
personálneho rozkazu ministra vnútra, ktorým bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru bol
skutok, pre ktorý bolo žalobkyni vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa a prijímania úplatkov a inej náležitej výhody a po nútenom odchode z ministerstva vnútra už
nemohla v uvedenej oblasti v policajnom zbore pracovať. Aj keď ju následne na základe rozkazu ministra

vnútra zo dňa 8.5.2013 prijali do policajného zboru, žalobkyňa následne požiadala o predčasný odchod
do dôchodku v dôsledku šikany zo strany nadriadených, ako aj z toho dôvodu, že bola pridelená
na pracovisko, ktoré bolo najvzdialenejšie od miesta trvalého bydliska takmer 86 kilometrov. Vedenie
trestného stíhania proti žalobkyni malo za následok jednak stratu zamestnania a následne sťaženie jej
spoločenského uplatnenia, keďže si dlho nemohla nájsť prácu, prakticky rok od vznesenia obvinenia

bola na maródke, zhoršil sa jej zdravotný stav.

66.ZvýpovedesvedkovatozvýpovedemanželaakoajzvýpovedesvedkaX.G.súdmázapreukázané,
že trestným stíhaním žalobkyne utrpela aj jej samotná povesť, v mieste jej bydliska a tiež aj povesť v
predchádzajúcom profesionálnom živote a to aj na základe mediálnych výstupov vtedajšieho ministra

vnútra. Trestné stíhanie žalobkyne vážne a negatívne zasiahlo aj do jej súkromného života, do života
celej rodiny, nakoľko je nezanedbateľná tá skutočnosť, že nezákonným trestným stíhaním prišla o stály
príjem a zabezpečenie rodiny, čo nepochybne muselo zanechať stopy v partnerskom vzťahu a v rodine
ako takej. Žalobkyňa v dôsledku trestného stíhania začala mať zdravotné problémy. Do súčasnej doby
užíva antidepresíva, má problémy s krčnou chrbticou, gynekologické problémy a následne podstúpila

operáciu, pričom schudla viac ako 20 kíl. V dôsledku trestného stíhania vôbec prestala žiť spoločenským
životom. S nikým sa nestýka. Cíti sa spoločensky vyradená, lebo má za to,že každý na ňu pozerá ako
by niekoho zavraždila.

67. Vychádzajúc zo skôr uvedeného je zrejmé, že trestné stíhanie žalobkyne a dôsledky s tým súvisiace

(strata zamestnania a finančnej istoty) vážne zasiahli do života každého člena jej rodiny a spôsobilo je
duševnú traumu, ktorá trvá dlhšiu dobu, pretože aj v súčasnej dobe používa antidepresíva, zhoršil sa jej
zdravotný stav. Súd nemal pochybnosti, že vedené trestné stíhanie žalobkyne narušilo vzájomné vzťahy
medzi manželmi, rodičmi a deťmi ako aj okolím, čo malo najmä u detí vplyv na ich duševné zdravie a
psychický vývoj. V konaní má súd za preukázané, že vedené trestné konanie proti žalobkyni malo vplyv

aj na jej spoločenské uplatnenie, pretože si dlhú dobu nemohla nájsť prácu, aj keď ju opätovne prijali k
polícii, následne odtiaľ dobrovoľne odišla a musela sa zamestnať mimo územia regiónu a teraz chodí
opatrovať ľudí do Rakúska, takže aj z tohto hľadiska prežíva traumu, že musí odchádzať od rodiny na
dva týždne v mesiaci.

68. Na základe uvedených skutočností súd má za preukázané, že nezákonné trestné stíhanie žalobkyne
a jej kriminalizácia zasiahla do jej majetkovej sféry, nakoľko stratou zamestnania došlo k zníženiu, ba
priam až k znemožneniu jej možností majetkovo zabezpečiť seba a svoju rodinu. Došlo aj k zásahu do
jej osobnostnej sféry, nakoľko bola vážne narušená jej povesť bezúhonného človeka, prišla o prácu,
a keďže počas takmer celého svojho profesionálneho života pracovala v policajnom zbore SR je

predpoklad, že ak by nedošlo k trestnému stíhaniu, naďalej by ostala príslušníkom policajného zboru.69. Je zrejmé, že k vedeniu trestného stíhania proti osobe žalobkyne a teda aj k zásahu do jej práv
nemuselo dôjsť, nakoľko rozsudok tunajšieho súdu č.k. XT XXX/XXXX v spojení s rozsudkom krajského
súduXToXX/XXXX jedôkazomtoho,žeskutok,prektorýbolovedenétrestnéstíhanievočinejsanestal.

70. Pri výške nemajetkovej náhrady súd vychádzal z voľnej úvahy, avšak z hľadísk, ktoré sú v súčasnosti
uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd mal za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je
primeraná ujme, ktorú utrpela žalobkyňa nezákonným rozhodnutím. V danom prípade súd vychádzal
z rozhodovacej činnosti súdov v porovnateľných veciach (napr. 6Cdo175/2011 na OS Topoľčany, 6C

164/2008 Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co 85/2013 zo dňa 26.3.2013). Súd rovnako ako Krajský
súd v Bratislave vo skôr uvedenej veci poukazuje na to, že vo veciach ochrany osobnosti sú žalobcom
priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších sumách (napr. niektorým politikom ako aj
bývalému predsedovi NS SR), hoci zásahy do ich osobnostných práv nemali zďaleka také dôsledky, aké
malo nezákonné trestné stíhanie žalobkyne). Na základe uvedeného súdu dospel k záveru, že návrh
žalobkyne bol dôvodný a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

71. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 tak, že priznal žalobkyni úplnú náhradu trov
konania, nakoľko v konaní bola úspešná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.