Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/76/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619200870
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5619200870.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akoodvolacísúd,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej
a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov: 1/
D. E., nar. XX.XX.XXXX, 2/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom A. E., C. XXX, proti žalovanému:
Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Námestie slobody č. 6, IČO: 30 416 094, za účasti intervenienta na strane žalovaného -

Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, Štúrova 1989/41, IČO: 00 315 524, v zastúpení
právne - HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Žilina, Prielohy 1012/1C, IČO: 47
249 722, o náhradu škody vo výške 208 024,80 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcov
a na základe odvolania intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 11C/6/2019-269 zo dňa 06.02.2020, takto

r o z h o d o l :

Z a s t a v u j e konanie o odvolaní intervenienta na strane žalovaného.

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e v celom rozsahu a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvejinštancie(ďalejajakookresnýsúd)zamietolžalobu,ktorousažalobcovia1/,2/dňa25.03.2019
domáhali voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 208 024,80 eur s príslušenstvom titulom náhrady

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nesprávnymi rozhodnutiami (výrok I.). Prvotne súd
konštatoval, že z hľadiska procesnej ekonómie sa zaoberal otázkou danosti samotného základu nároku,
preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania v
rámci rozhodovania o základe nároku dospel k záveru, že právo žalobcov premlčané nie je. Pokiaľ ide
o podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, mal okresný súd zato, že neboli splnené. Žalobcovia
neponúkli také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázal vznik nároku na náhradu škody.

2. Súd dôvodí ďalej, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Túto zákonnú podmienku spĺňa len jedno z označených rozhodnutí,
a to rozhodnutie Mesta Liptovský Mikuláš č. ÚRaSP 2015/01895-013Šar zo dňa 29.01.2016, ktorým
stavebný orgán vydal dodatočné povolenie na zrealizované zmeny stavby „relaxačno-športové centrum

- Pavlač“. V predmetnej veci bolo dôkaznou povinnosťou žalobcov preukázať, že v dôsledku vydania
tohtorozhodnutiavstavebnomkonanídošlokuvznikutvrdenejškody.Zoskutkovýchtvrdenížalobcovije
podľa súdu zrejmé, že nesúhlasia so zmenou stavby, ktorá susedí s ich nehnuteľnosťami. Bolo v konaní
nesporné, že samotná stavba radového apartmánového domu pred vykonaním stavebných úprav bez
povolenia bola zrealizovaná na základe právoplatného stavebného povolenia, pričom existenciu tejto
nehnuteľnosti spolu s nehnuteľnosťami žalobcov, ktorí tiež poskytujú obdobné služby, pripúšťa územný

plán Mesta Liptovský Mikuláš. Je všeobecne známe, že ide o rekreačnú oblasť s množstvom zariadení
určených pre cestovný ruch. Pokiaľ žalobcov obťažuje správanie sa hostí, vyvolané aj zrealizovanýmizmenami na stavbe oproti schválenej projektovej dokumentácii, pôvodcom vzniku potencionálnej škody
nie je stavebný orgán, ale skôr stavebník, ktorý bez povolenia štátneho orgánu vykoná zmeny na
stavbe. Tým nie je daná ani príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o dodatočnom povolení stavby a

tvrdenou škodou. Pokiaľ sú žalobcovia rušení v pokojnom užívaní svojich nehnuteľností správaním sa
hostí v susednej nehnuteľnosti, ide skôr o susedský spor, za ktorý nemôže zodpovedať štát. Pokiaľ
ide o časť uplatneného nároku na náhradu tzv. skutočnej škody vo výške 2 024,80 eur, žalobcovia
nepreukázali, že by ku dňu vyhlásenia rozsudku túto sumu vynaložili. Navyše, ide o trovy, ktoré im
vznikli v správnom konaní a žalobcom nič nebránilo, aby si ich náhradu uplatnili v stavebnom konaní.

Zároveň nebolo preukázané, že v nadväznosti na nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup,došlokznehodnoteniunehnuteľnostížalobcovo196000,-eur.Pokiaľstavebníkbezstavebného
povolenia svojvoľne zmenil stavbu tým spôsobom, že, ako to tvrdia žalobcovia, prekročil stanovený
index zastavanej plochy a nedodržal odstupy od stavieb, možná škoda žalobcom nevznikla následným
konaním stavebného orgánu podľa § 88a zák.č. 50/1976 Zb., ale práve stavebnou činnosťou stavebníka
bez povolenia. V súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy okresný súd konštatoval, že

žalobcovia sú povinní preukázať, že konaním štátneho orgánu došlo k takým následkom, ktoré by
mohli zasiahnuť do ich osobnostných práv, čo neučinili. Naopak, z ich podaní jednoznačne vyplýva, že
svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzujú nie z konania stavebného orgánu, ale stavebníka
a hostí v jeho nehnuteľnosti, ktorá susedí s rodinným domom a apartmánovým domom žalobcov. V
prejednávanej veci, aj pokiaľ by bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a nesprávneho

úradného postupu, žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť s takýmto postupom stavebného úradu
a vznikom nemajetkovej ujmy. Napokon, okresný súd dopĺňa, že pokiaľ mal nesprávny úradný postup
spočívať aj v tom, že správny orgán vydal rozhodnutie o dodatočnom povolení zmeny stavby, vydanie
akéhokoľvek rozhodnutia v stavebnom konaní samo o sebe nie je nesprávnym úradným postupom, aj
keď bolo takéto rozhodnutie neskôr zrušené. Ďalej uviedol, že žalobcovi nepreukázali, že by došlo k

takým nesprávnym úradným postupom, ako sú uvedené na tretej strane žaloby. V súhrne okresný súd
uzavrel, že nebol daný základ uplatňovaného nároku, preto medzitýmnym rozsudkom žalobu zamietol.
Žalobcovia nepreukázali nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, bezprostredne vedúci
k vzniku uplatnenej škody. Možno chápať pohnútky žalobcov smerujúce k podaniu žaloby, avšak
pôvodcom vzniku potencionálnej škody nie je v danom prípade štát.

3. O trovách konania okresný súd rozhodoval tak, že žalovanému a intervenientovi ich náhradu nepriznal
(výrok II.). Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu aplikoval ust. § 257 CSP a žalovanému ako
úspešnej strane sporu, ako aj intervenientovi na strane žalovaného nepriznal náhradu trov konania.
Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach, že samotná dĺžka prebiehajúceho stavebného

konania, počas ktorého žalobcovia aktívne poukazovali na nedostatky svojvoľnej výstavby zo strany
stavebníka, je neprimeraná, čo je spôsobené aj nedôsledným postupom pri rozhodovaní o prvých dvoch
dodatočných povoleniach zmeny stavby, ktoré boli v odvolacom konaní zrušené pre zmätočnosť a
nepreskúmateľnosť,Konaniepredĺžilo,keďstavebnýorgánnáslednekonalbezžalobcovakoúčastníkov
konania, ktorí dvakrát zvrátili svojím odvolaním predchádzajúce rozhodnutia. Aj keď v konaní nebola

preukázanápríčinnásúvislosťmedziuvedenýmpostupomstavebnéhoorgánuavznikomškody,okresný
súd naň prihliadol pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré takto považuje za spravodlivé. Spor bol
nepochybne podľa názoru okresného súdu vyvolaný i frustráciou žalobcov z postupu stavebného
orgánu, ktorý bezpochyby mal možnosť, aby zabránil tomu, aby stavebné konanie, vyvolané svojvoľnou
výstavbou, trvalo 9 rokov.

4. Voči rozsudku okresného súdu sa odvolali v zákonom stanovenej lehote žalobcovia a intervenient na
strane žalovaného.

5. Žalobcovia sa domáhali odvolaním zrušenia napadnutého rozsudku a žiadali vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prioritnej argumentácii vytýkali okresnému súdu, že
nezohľadnil niektoré ich podania, ani sa k nim nevyjadril, nezaoberal sa s ich argumentáciou ohľadom
poklesu ceny ich nehnuteľností a nerealizovania jej odpredaja. Ďalej uviedli, že sa súd nevysporiadal
s ich „návrhom na zrušenie prípustnosti intervenienta“, nakoľko pre jeho prípustnosť absentoval jeho
právny záujem.

6. Pokiaľ súd v bode 15 odôvodnenie uvádza „ právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo
porušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Túto zákonnú podmienku spĺňa lenjedno z označených rozhodnutí a to rozhodnutie mesta Liptovský Mikuláš č. ÚR a SP 2015/01895-013
Šar zo dňa 29.1.2016, ktorým stavebný orgán vydal dodatočné povolenie na zrealizované zmeny stavby
„ Relaxačno-športové centrum - Pavlač „- je potrebné podľa odvolateľov k uvedenému odôvodneniu

uviesť, že tú istú námietku predstavil vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.9.2019 aj intervenient
na ktorú oni podali odpoveď vo svojom vyjadrení zo dňa 3.1.2020 - súdom v napadnutom rozsudku
bezdôvodne neakceptované. V predmetnom vyjadrení uviedli, že „ Rozhodnutím ministra dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 92/2017 zo dňa 28.9.2017 bolo potvrdené
rozhodnutie ministerstva č. 15968/2017/SV/38815 zo dňa 25.5.2017, toto rozhodnutie ministerstva

„ podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie OÚ Žilina č. OÚ -ZA- OVBP2-2016/021764/PAV
zo dňa 28.4.2016 mení tak, že protestu prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č.Kd 36/16/5500-2 zo
dňa 2.3.2016 vyhovuje a právoplatné rozhodnutie stavebného úradu mesta Liptovský Mikuláš č. ÚR a
SP 2013/02218-03 Šu zo dňa 25.4.2013 zrušuje. Z uvedeného je podľa odvolateľov nesporné, že aj
právoplatné rozhodnutie stavebného úradu mesta Liptovský Mikuláš č. ÚR a SP 2013/02218-03 Šu
zo dňa 25.4. 2013 podmienku práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím spĺňa.

Navyše argumentácia súdu v predmetnej otázke - že „ Sama o sebe skutočnosť, že žalobcovia boli
účastníci stavebného konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ako aj to, že sa
v tomto konaní bránili rôznou formou, nepostačuje na spoľahlivý záver o naplnení predpokladov pre
vznik nároku na náhradu škody, „- je podľa názoru odvolateľov v protiklade s argumentáciou súdu na
strane 12 rozsudku - v ktorom súd má za to, že sama o sebe dĺžka prebiehajúceho konania, počas

ktorého žalobcovia aktívne poukazovali na nedostatky svojvoľnej výstavby zo strany stavebníka, je
neprimeraná...“ Tento protiklad je zdôraznený o to viac, že v zmysle ust. § 9 ods. 1 Z.č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci „ Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v

konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb „. Je tak nesporné, že uvedené v namietaných konaniach napĺňa ustanovenia cit. zákona.

7. V súvislosti so záverom okresného súdu o zodpovednosti stavebníka odvolatelia poukázali na
odmietnutie ich trestného oznámenia, podaného súvislosti s podozrením so spáchania trestného činu

neoprávneného uskutočňovania stavby, a to z dôvodu, že chyba nenastala u stavebníka, vylučuje
zavinenie stavebníka a oprávňuje žalobcu žiadať náhradu škody od žalovaného. V prípade riadneho
okamžitého zásahu stavebného úradu proti nelegálnej prístavbe by nedošlo k jej výstavbe a nebola by
daná príčinná súvislosť.

8. Pokiaľ ide o čiastkový nárok na náhradu škody vo výške 2 024,80 eur, ide o ich záväzok voči
konzultantovi, ktorý sú povinní po čase uhradiť. Na preukázanie návštev konzultanta sú k dispozícii
svedkovia a vypracované dokumenty. V správnom konaní úspešní neboli, preto by im nemohla byť
priznaná trov, úspešní boli až v konečných rozhodnutiach.

9. Odvolatelia sa ohradili voči záveru okresného súdu, že škoda nevznikla následným konaním
stavebného orgánu, ale stavebnou činnosťou stavebníka bez povolenia. Zdôraznili, že práve „konaním
stavebného úradu - rozhodnutie Mesta Liptovský Mikuláš č. ÚRaSP 2013/02218-03Šu zo dňa
25.04.2013“, ktoré bolo zrušené, si stavebník podstatne nezákonne rozšíril prístavbu. Ak by neboli oni/
žalobcovia vylúčení z konania ako účastníci, odvolací orgán by označené rozhodnutie zrušil a prístavba

by sa v takom tvare nikdy nepostavila. Ďalšou vecou je konanie stavebníka v zmysle rozhodnutia
stavebnéhoúraduMestaLiptovskýMikulášč.ÚRaSP2015/01895-013Šarzodňa29.01.2016,poktorom
staval bez povolenia, čo však neospravedlňuje stavebný úrad, ktorý bol na všetky nelegálne práce
upozornený.

10. Obdobne, ako pri majetkovej škode, tak aj pri nemajetkovej ujme, okresný súd nesprávne
„determinoval“ jej spôsobenie na stavebníka a hostí v jeho nehnuteľnosti. Záver okresného súdu o
nepreukázaní tvrdení ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy je predčasný a v ktorej súvislosti odvolatelia
poukázali na ich tvrdenia v žalobe a vyjadrení zo dňa 03.01.2020. Zdôrazňujú ďalej, že nárok si
uplatnili nie voči stavebníkovi a jeho hosťom, ale ich žaloba smerovala voči žalovanému v dôsledku

nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej správy. Petit a meritum
žalobného návrhu netkvie v tom, že im hostia a turisti narúšajú pokojný život a podstatne znižujú komfort
bývania a hodnotu ich domu, ale v tom, že stavebný úrad ( štát ) túto stavbu, ktorej povolenie bolo
zrušené, bez akýchkoľvek problémov povolil, pričom vedel, že povolením poruší ako verejný záujem( index zastavanosti ) aj právom chránený záujem majiteľov susednej nehnuteľnosti, toto konanie bolo
plne vedome čo absolútne preukazuje skutočnosť, že majiteľov susedných nehnuteľností neprizval
ako účastníkov konania do stavebného konania, aby sa správoplatnilo zrušené rozhodnutie. V danom

prípade stavebný úrad vydal dve vyššie označené rozhodnutia, ktoré boli po štyroch, resp. dvoch rokoch
zrušené, pričom počas tohto obdobia stavebník postavil nelegálnu prístavbu, ktorá podstatne zhoršila
podmienky bývania v ich rodinnom dome a v apartmáne, čím sa značne zhoršilo bývanie ako takej
nehnuteľnosti žalobcov a znížila sa jej hodnota. Bez vybudovania nelegálnej a obmedzujúcej výstavby
by nedošlo k škodám. Príčina škody je vo vybudovaní nelegálnej prístavby a následkom je podstatné

zníženie hodnoty nehnuteľností žalobcov (majetková škoda) a podstatné zníženie komfortu bývania
(nemajetková ujma). Sú názoru, že sú splnené obe podmienky zodpovednosti za škodu stanovené
zákonom, nezákonné úradne rozhodnutie, nesprávny úradný postup ( zrušené rozhodnutia, prieťahy v
konaní a iné ) a príčinná súvislosť - bez vybudovania nelegálnej prístavby, by nedošlo k obmedzeniu
bývania a zníženia hodnoty susednej budovy. Vzťah príčiny a následku konania stavebného úradu/
štátu je podľa názoru odvolateľov nespochybniteľný. Súčasne sú presvedčení, že neakceptovaním ich

návrhov a dôkazov ( ich opomenutia pri vykonávaní dôkazov ) došlo zo strany súdu k porušeniu zásady
kontradiktórnosti a nestrannosti súdneho konania.

11. Intervenient na strane žalovaného sa odvolal čo do výroku o náhrade trov konania, v uvedenom
dotknutom výroku sa domáhal zmeny rozsudku tak, že odvolací súd prizná žalovanému a jemu,

intervenientovi na jeho strane nárok na náhradu trov konania voči žalobcom. Bol názoru, že neúmerná
dĺžka správneho konania a zrušenie rozhodnutí v ňom vydaných nemôžu predstavovať prípad hodný
osobitného zreteľa. Nakoľko žalobcami podaná žaloba bola nedôvodná, musia niesť zodpovednosť za
výsledok sporu a aj trovy s tým spojené žalobcovia. Priebeh, ako aj prípadné pochybenia v správnom
konaní, nemôžu mať vplyv na posúdenie otázky náhrady trov konania. Ustanovenie § 257 CSP

možno aplikovať len v naozaj výnimočných prípadoch, ak existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa.
Rozhodovacia prax opakovane potvrdila, že je nutné vychádzať z konkrétnych okolností prejednávanej
veci, prihliadať na postoj a postup strán v konaní, posúdiť majetkové pomery oboch strán a sledovať
predovšetkým odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, hoc pri aplikácii ust. § 257 zohráva úlohu
i vyhodnotenie skutočnosti, kto spor spôsobil, je súčasne konštatované, že nie každá príčina vzniku

sporu predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP, resp. bývalého § 150 OSP
(rozhodnutie NS SR 4Ncdo 2/2008). Samotný priebeh a dĺžka, či príp. vady správneho konania, nie
sú prípadom hodným osobitného zreteľa, od ktorého by mohlo byť odvodené zbavenie zodpovednosti
žalobcov za vyvolaný spor a jeho výsledok. Taký záver nie je ani vecný, ani právne podložený a nemá
oporu v doterajšej interpretácii a aplikácii ust. § 257 CSP, resp. predchádzajúcej právnej úpravy.

12. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal potvrdenie
rozsudku. Odvolanie žalobcov označil za vnútorne nekonzistentné, neobsahujúce právne relevantné
dôvody, ktoré by mohli byť označené ako vady rozhodnutia, či konania, tvoriace podklad pre zrušenie
napadnutého rozsudku. V odvolaní sa v značnej miere len opakujú argumenty produkované žalobcami v

konaní pred okresným súdom a vyjadrujú nespokojnosť s rozhodnutím vo veci. Odvolanie je na mnohých
miestach nelogické, špekulatívne účelové a nemá oporu v priebehu konania a vykonanom dokazovaní.
Žalobcovia sa snažia v kritických miestach modifikovať svoju pôvodnú žalobnú argumentáciu, aby
navodili dojem nesprávnosti vydaného rozsudku. Súd nerozhoduje o pripustení intervenienta v konaní
rozsudkom. Okresný súd na pojednávaní uznesením rozhodol o prípustnosti intervenienta a poučil o

opravnom prostriedku (odkaz na zápisnicu z pojednávania). V písomných vyjadreniach intervenient
jednoznačne zadefinoval, z akého dôvodu mal záujem na výsledku konania a síce, že pre prípad,
že by žalovaný spor prehral a musel žalobcom poskytnúť finančné plnenie, mohol by si ho od neho
následne regresne uplatňovať. Podľa intervenienta rušenie užívaním susednej stavby neprimeraným
alebo obťažujúcim spôsobom nepochybne má pôvod v inej činnosti, než tej, ktorá náleží stavebnému

úradu a táto nastáva bez ohľadu na fakt, či je susedná stavba povolená v súlade so zákonom alebo
nie. Ak tvrdia žalobcovia, že nebyť stavby, nebolo by ani rušenia, ju nutné brať do úvahy, že pavlač,
s ktorou je rušenie spojené, bola stavebníkom stavby realizovaná dodatočne ako zmena stavby, bez
vopred udeleného stavebného povolenia. Rovnako nemôže obstáť žaloba ani vo vzťahu k údajnému
znehodnoteniu stavby. I v tomto smere platí, že ak nejaké znehodnotenie nastalo (v konaní nebolo

ani nijako preukázané), potom má také znehodnotenie opäť pôvod v činnosti stavebníka susednej
stavby, ktorý svoju stavbu v priebehu jej realizácie menil, upravoval. Stavebný úrad v stavebnom konaní
rozhodoval o dodatočnom povolení stavby a reagoval na zmeny vyvolané stavebníkom susednej stavby
a na spôsob, akým stavbu realizoval. Primárny problematický stav, a teda priamu príčinu príp. škody, čiujmy na strane žalobcov, nevyvolal stavebný úrad, ale stavebník susednej stavby, ktorý stavbu realizoval
bez príslušných povolení a dodatočne menil. Stavebný úrad bol v tejto súvislosti následne podľa zákona
nútený konať o dodatočnom povolení stavby. Situácia by bola iná, ak by stavebný úrad povolil stavbu,

ktorú povoliť nemal a stavebník susednej stavby by na jej podklade postupoval. O takýto prípad sa
ale nejedná. Žalovaný nemôže zodpovedať za škody, ktoré majú pôvod v zriadení a prevádzkovaní
stavby susediacej so stavbou žalobcov. Za také škody, nielen z pohľadu práv, ale aj elementárnej logiky,
musí zodpovedať vlastník, resp. prevádzkovateľ susednej stavby. V danom prípade nejde o presúvanie
zodpovednosti na stavebníka, ako to tvrdia žalobcovia, ale o nevyhnutné konštatovanie, že protiprávny

stav vyvolal stavebník, nie stavebný úrad, ktorý bol už len konfrontovaný s výsledkami jeho činnosti
a ním navrhovaných realizovaných zmien. Žalobcovia sa už počas konania pred okresným súdom
snažili navodiť dojem, že stavebný úrad postupoval vedome a zámerne v rozpore so zákonom stavbu
stavebníka povolil na škodu žalobcov a preto by mal znášať akékoľvek a všetky následky realizácie
stavby. Tento koncept sa žalobcom však nijako nepodarilo preukázať. Pokiaľ ide o odmietnutie trestného
oznámenia žalobcov, orgány činné v trestnom konaní posudzujú, či došlo k spáchaniu trestného činu,

argument o odmietnutí trestného oznámenia ako podklad pre uplatňovanie nároku na náhradu škody
vočižalovanémujebezakejkoľvekprávnejrelevancie.Nemožnotvrdiť,žeaknebolspáchanýtrestnýčin,
pretožesanezistilozavineniepáchateľa,ideautomatickyoskutočnosťopodstatňujúcunároknanáhradu
škody od štátu. Konštatovaním o nedostatku zavinenia vo vzťahu trestného činu nie je nevylúčená
občianskoprávna zodpovednosť u stavebníka za ním spôsobené škody. Žalobcovia zrejme vychádzajú

z toho, že ak orgány činné v trestnom konaní vyslovili záver, že stavebník nespáchal trestný čin z dôvodu
nedostatkuzavinenia,situáciuzavinilstavebnýúrad.Ideojasnenesprávnukonštrukciu,nemajúcuoporu
nielen v právnom poriadku, ale ani logike veci. Orgány činné trestnom konaní neskúmajú a ani nemôžu
skúmať občianskoprávne zodpovednostné vzťahy a pokiaľ vyslovia určitý záver, vyjadrujú sa výlučne
v trestnoprávnej rovine veci. Aby bolo možné uvažovať o nesprávnom úradnom postupe, neprimeraná

dĺžka konania, muselo by existovať súdne rozhodnutie, ktoré by nečinnosť konštatovalo. Civilný sporový
súd nie je oprávnený hodnotiť dĺžku správneho konania, táto náleží výlučne do správneho súdnictva. Ak
žalobcovia tvrdia, že stavebný úrad bol nečinný, mali sa voči takej nečinnosti brániť podaním správnej
žaloby. Bez toho, aby sa preukázala prípadná nečinnosť, nemožno tvrdiť, že súd mal na nesprávny
úradný postup prihliadať a vôbec o ňom rozhodovať. Samotná neobvyklá dĺžka správneho konania ešte

neznamená, že správny orgán v ňom bol nečinný. Rovnako tak nie je zrejmé, ako by neprimeraná
dĺžka konania mala odôvodniť žalobcami uplatňované nároky, majúce pôvod v činnosti tretieho subjektu,
stavebníka susediacej stavby. Súd správne zhodnotil žalobu aj v časti uplatňovaného nároku na sumu
2 024,80 eur, ktoré mali predstavovať náklady žalobcov na nimi tvrdené konzultácie a zastupovanie.
Žalobcovia reálne zaplatenie nielen nepreukázali, ale v žalobe ani netvrdili. Napokon, okresný súd

správne uviedol, že sa jednalo o trovy správnych konaní, s ktorými je nutné sa vysporiadať v súlade so
Správnym poriadkom, podľa ktorého platí, že trovy znášajú účastníci konania zo svojho. Na tom nemení
nič ani fakt, že žalobcovia v niektorých konaniach ako účastníci nevystupovali, hoc tvrdia, že v týchto
konaniach účastníkmi mali byť.

13. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiada potvrdenie rozsudku s odkazom na jeho
odôvodnenie. Konštatoval, že žalobcovia neuviedli v odvolaní žiadne nové alebo iné skutočnosti okrem
tých, ktoré boli opakovane uvádzané nimi v konaní pred súdom prvého stupňa. V odvolaní žalobcovia
poukazujú opätovne na svoje doterajšie vyjadrenia, ktoré sa v podstatnej miere týkajú výšky nároku na
náhradu škody, o ktorej okresný súd nerozhodoval, preto ich námietky sú nepodstatné.

14. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu intervenienta na strane
žalovaného v podstate sčasti zopakovali svoju odvolaciu, resp. predchádzajúcu argumentáciu.
Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcov v
podstate sčasti zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu.

15. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k poradí poslednému vyjadreniu intervenienta na strane
žalovaného v podstate sčasti zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu.

16. Intervenient na strane žalovaného podaním, došlým súdu dňa 26.02.2020, vzal svoje odvolanie

(čo do výroku o trovách konania) späť. V ďalšom štádiu odvolacieho konania zostali sporové strany a
intervenient na strane žalovaného nečinní.17. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“) vec preskúmal
podľa § 379 a § 380 ods. 1 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudok okresného súdu zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. b.) c ) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vrátil vec na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Zároveň konanie o odvolaní intervenienta na strane žalovaného zastavil v zmysle §
369 ods. 3 CSP.

18. Prioritne krajský súd sa vyjadruje k otázke intervencie na strane žalovaného. O prípustnosti
intervencie rozhodol okresný súd uznesením na pojednávaní dňa 21.1.2020 a podľa názoru odvolacieho

súdu prípustnosť intervenienta na strane žalovaného do sporu je daná jeho právnym záujmom na
výsledku sporu. Intervenient sa odvolal čo do výroku o náhrade trov konania, odvolanie ale zobral späť
- z tohto dôvodu odvolací súd postupujúc podľa § 369 ods. 3 CSP konanie o jeho odvolaní zastavil.

19. Za účelom posúdenia odvolacích dôvodov žalobcov krajský súd v potrebnom rozsahu sa oboznámil
s priebehom konania pred okresným súdom, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia napadnutého

odvolaním. Žiada sa dodať, že odvolacia prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotno-
právnu ako aj procesno-právnu oblasť, to znamená, že zákonnosť rozhodovania treba hodnotiť nielen z
pohľadu práva hmotného, ale tiež treba hodnotiť aj zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie
vychádza. Pritom na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené.

20. Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej ( § 212 ods. 1 CSP). Rozsudkom sa rozhoduje o celej
prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej
základe alebo dôvodu ( § 212 ods. 2 CSP ). V prípade, ak súd rozhoduje len o časti prejednávanej veci,
ide o čiastočný rozsudok. Ak súd rozhoduje o základe uplatnenej prejednávanej veci ide o medzitýmny

rozsudok ( viď ust. § 214 CSP ).

21. V písomnom odôvodnení rozhodnutia v bode 13 okresný súd uviedol, že „ z hľadiska procesnej
ekonómie ďalšieho postupu v civilnom konaní sa prioritne musel vyporiadať s otázkou samotného vzniku

škody ako aj s námietkou premlčania a preto s prihliadnutím na predmet konania rozhodol v súlade s
ust. § 214 ods. 1 CSP „ medzitýmnym rozsudkom „ o základe uplatneného nároku na náhradu škody,
nakoľko ak by tento nebol na základe dosiaľ vykonaného dokazovania daný, bolo by nehospodárne
a v rozpore so zásadou rýchlosti konania konať aj o výške uplatneného nároku „. Zamietnutie žaloby
„ medzitýmnym rozsudkom „ pretože nie je daný základ uplatňovaného nároku dôvodí okresný súd i v

bode 19 písomného odôvodnenia rozhodnutia.

22. Je potrebné zdôrazniť, že o účelnom rozhodnutí formou medzitýmneho rozsudku v zmysle ust. §
214 ods. 1 CSP je možné hovoriť len v prípade, ak sa jedná o „ kladný medzitýmny rozsudok „ teda
rozsudok, ktorého výrokom bude najskôr určené, že základ uplatneného nároku je daný, následne

po právoplatnosti takého rozsudku ( medzitýmneho ) rozhodne súd konečným rozsudkom o výške/
rozsahu nároku. Ak súd dospeje k záveru, že v konaní základ nároku nie je daný a prichádzal by v
úvahu záporný medzitýmny rozsudok, musí rozhodnúť v merite veci konečným / meritórnym rozsudkom.
Okresný súd hoc v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že rozhodoval medzitýmnym rozsudkom, tento
spôsob rozhodovania nevyplýva ani zo záhlavia ani z výrokovej vety rozhodnutia a ak by aj rozhodoval

medzitýmnym rozsudkom - ním žalobu v merite veci ako celok nie je možné, aby zamietol. Vzhľadom na
nejasné odôvodnenie formy rozhodovania okresným súdom, odvolací súd hodnotiac komplexný obsah
odôvodnenia rozhodnutia, jeho výrokové vety ustálil, že v súdenom prípade rozhodol okresný súd o
celom predmete konania, keď žalobu žalobcov zamietol a uzavrel aj otázku náhrady trov celého konania
strán sporu. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd v rámci ďalšieho odvolacieho prieskumu sa zameral

na podstatné otázky vecno-právneho charakteru. Konštatuje, že sa s nimi okresný súd nezaoberal
dôsledne, v dôvodoch rozhodnutia absentujú skutkové zistenia „ v otázke ustálenia tzv. skutkového deja
„ čo je nutné bezpodmienečne poznať pri komplexnom posúdení žalobou uplatneného nároku / nárokov,
preto možno súhlasiť v danom štádiu rozhodovania s argumentáciou žalobcov, že o ich nároku/nárokov
okresný súd predčasne rozhodol a v dôsledku predčasného rozhodnutia prijal nesprávny právny názor.

23. V súdenej veci je nesporné, že žalobcovia voči žalovanej uplatňujú náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánu štátnej
moci podľa právneho režimu špeciálnej právnej normy Z.č. 514/ 2003 Z.z. o zodpovednosti štátu zaškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na účely predmetnej právnej normy podľa § 2 písm. a) výkon
verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených
záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Žalobcovia tvrdia v žalobe, že

im orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci - nesprávnymi rozhodnutiami/ aj nezákonnými
a nesprávnym úradným postupom bola spôsobená škoda. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a písm. d)
Z.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom. Nezákonné rozhodnutie uvedený právny predpis normuje v § 5 a uplatnenie práva

na náhradu škody, priznania práva na túto náhradu vymedzuje v ust. § 6.

24. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu ( bez ohľadu na zavinenie )
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Právna úprava osobitne neupravuje či

nezákonnosť rozhodnutia musí byť vyslovene konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo
jeho odôvodnení ) avšak podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie
zrušil, prípadne zmenil, z dôvodov uvedených v rozhodnutí možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať
jedine z dôvodu jeho rozpornosti s platnými právnymi predpismi. Treba súhlasiť argumentáciou súdu
a argumentáciou žalovanej strany, že v prípade nároku na náhradu škody právna úprava vyžaduje

kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu, tými sú : existencia
nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, resp. existencia nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci, existencia škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Žalobca je tou stranou sporu, kto
musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovanej strany za škodu, to znamená,

musí preukázať, že existuje nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. neprávny úradný postup
orgánu verejnej moci, existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou.

25. V súdenej veci žalobcovia nesporne preukázali existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu

verejnej moci čo konštatoval i okresný súd v prípade rozhodnutia mesta Liptovský Mikuláš č. ÚR
a SP 2015/01895-013 Šar zo dňa 29.1.2016, ktorým stavebný orgán vydal dodatočné povolenie na
zrealizované zmeny stavby „ Relaxačno-športové centrum - Pavlač „ avšak podľa názoru odvolacieho
súdu zatiaľ nebolo možné vylúčiť nezákonnosť rozhodnutia ani v prípade rozhodnutia Mesta Liptovský
Mikuláš č. ÚRaSP 2013/02218-03 Šu zo dňa 25.4.2013 - podľa tvrdení žalobcov si stavebník práve

v dôsledku rozhodnutia a konaním stavebného úradu - ktoré rozhodnutie bolo zrušené, si podstatne
nezákonne rozšíril prístavbu a ak by neboli oni/ žalobcovia vylúčení z konania ako účastníci, odvolací
orgán by označené rozhodnutie zrušil a prístavba by sa v takom tvare nikdy nepostavila. Okresný
súd hoc vykonal dokazovanie predmetnými listinnými dôkazmi, skutkové zistenia z nich plynúce nie
sú úplné, pretože bolo nutné v rovine individuálnej ustáliť a aj vyargumentovať, ktoré konkrétne

práva žalobcov boli nezákonnými rozhodnutiami porušené, či ide o porušenie tých práv, ktoré majú
charakter zásahu do právom chránených práv a záujmov žalobcov ako fyzických osôb, - teda výsledok
konaní vo vzťahu k právam žalobcov. Už tu odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovia žalobu smerujú voči
štátu, ktorého orgán nezákonné rozhodnutie/rozhodnutia vydal, nezákonnosť rozhodnutí a nesprávnosť
úradného postupu nestačí posudzovať ( a aj ospravedlniť ) iba z pohľadu „ konania stavebníka „ ale

je nutné sa dôsledne zamerať aký bol konkrétny výsledok týchto konaní v bezprostrednej väzbe na
ochranu práv žalobcov o ktoré sa v predmetných konaniach uchádzali a aj výsledok prieskumu ktoré
práva žalobcov v priebehu konaní boli porušené. Okresný súd konštatuje aj existenciu nesprávneho
úradného postupu štátu ( čo zohľadňoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov), bolo ale
nevyhnutné vymedziť rozhodné obdobie v ktorom nesprávny úradný postup mal nastať, v čom spočíval

avrovineindividuálnejvovzťahukužalobcomposúdiť,či nesprávnyúradnýpostupvrozhodnomobdobí
zasiahol žalobcov v ich právach a právom chránených záujmoch a vyvolal dôsledok žalobcami tvrdený.

26. Žalobcovia uplatnili predmetnou žalobou aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 Z.č.
514/2003 Z.z. Podľa predmetného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. 7 Cdo 204/2018 uviedol, že súd pri
aplikácii ust. § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. „ v každom jednotlivom prípade sám vymedzujehypotézuprávnejnormyzoširokéhookruhuskutkovýchokolnostíjedinečnej,nezameniteľnejačastotiež
neopakovateľnej povahy“. Podľa názoru odvolacieho súdu aj pri právnom posúdení nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy bude zásadný výsledok konaní v ktorých nezákonné rozhodnutie/a boli vydané,

povaha nesprávneho úradného postupu v rozhodnom období vo vzťahu ku žalobcom pri hodnotení
zásahu do ich práv.

27. Na základe súhrnu uvádzaných úvah a súvislostí odvolací súd uzatvára, že až po zodpovedaní
týchto otázok bude možné uzavrieť ( ne ) splnenie všetkých podmienok zodpovednosti a nadväzne

opodstatnenosť/ neopodstatnenosť žaloby.

28. Z týchto dôvodov rozsudok okresného súdu nebolo možné ani potvrdiť, ani zmeniť, ale ho odvolací
súd postupujúc podľa § 389 ods. 1 písm. b),c) Civilného sporového poriadku zrušil a podľa § 391 ods. 1
CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom štádiu rozhodovania
okresný súd sa bude riadiť aj horeuvedenými pripomienkami odvolacieho súdu a v novom rozhodnutí

rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané
včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.