Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316203622
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8316203622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu Ján Tkáč - FREOTEST, IČO: 33
262 527, Sedliská 310, zastúpeného JUDr. Jánom Uhlíkom, advokátom, Námestie slobody 1, Vranov
nad Topľou, proti žalovaným 1. J.. C. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, 2. C.. I. Š., nar. X.X.XXXX,
bytom ul. X. C. XXXX/X, D., zastúpeným JUDr. Richardom Korchom, Brestovská 193/102, Humenné,
o zaplatenie 4 243,20 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
15C/152/2016 - 129 zo dňa 02.03.2020, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v
plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Druhým výrokom priznal žalovaným v
1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny
úradník.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 631 a § 632 Občianskeho
zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania podanú žalobu zamietol
z dôvodu, že je voči žalovaným neopodstatnená. Predmetom sporu bolo zaplatenie ceny diela
spočívajúceho v dodaní a montáži klimatizačného zariadenia do bytu na ul. X. C.I. XXXX/X E. D..
Medzi stranami nebolo spornou skutočnosťou to, že dielo bolo dodané, ale to, medzi kým bola

uzatvorená zmluva o dielo. Žalobca tvrdil, že objednávateľom bol žalovaný v 1. rade a žalovaní sa
bránili, že k uzatvoreniu zmluvy došlo medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o. Keďže žalobca tvrdil,
že objednávateľmi boli fyzické osoby, na daný právny vzťah súd aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Žalobcavkonanínepreukázal,abymedzinímažalovanýmiv1.a2.radedošlokuzatvoreniu
ústnej zmluvy o dielo a keďže dielo nemalo byť zhotovené na počkanie, žalobca ako zhotoviteľ mal
vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky podľa hore citovaného ustanovenia
§ 632 OZ. Takéto potvrdenie v konaní predložené nebolo. Súd prvej inštancie neskúmal, či došlo k

uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o., lebo to nebolo predmetom konania.
Žalobca označil za žalovaných v 1. a 2. rade fyzické osoby a tvrdil, že so spoločnosťou T., s.r.o. nemá
nič spoločné. Teda jedinou skutočnosťou, ktorou žalobca preukazoval uzatvorenie ústnej zmluvy o dielo
so žalovanými ako fyzickými osobami, bolo jeho tvrdenie. Žalobca však má v konaní nielen povinnosťskutočnosti tvrdiť, ale ich aj preukázať. Inak sa dostane do stavu dôkaznej núdze. Dôkazné bremeno
ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa ocitol v dôkaznej núdzi a neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi ním a žalovanými ako fyzickými osobami.
Dokonca vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobca ani netvrdil, že s ňou uzatvoril akúkoľvek zmluvu.
Súd prvej inštancie poukázal na zmysle dôkazného bremena pričom citoval z uznesenia Najvyššieho
súdu SR 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010. Na skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno

nič nezmenilo ani vykonanie dôkazu po zrušujúcom uznesení krajského súdu a to výsluch svedka C.
C.. Ten vo svojej výpovedi len potvrdil, že žalobcovi poskytol výpomoc v montáži klimatizácie v byte
v Snine a že táto klimatizácia bola dodaná a bola plne funkčná. Táto skutočnosť ani nebola medzi
stranami sporu sporná. Svedok síce potvrdil, že v byte bol prítomný žalovaný v 1. rade, ale nemal
vedomosť o tom, medzi kým bola zmluva o dodávke a montáži klimatizačného zariadenia uzatvorená.
To, že žalovaný v 1. rade bol prítomný pri montáži klimatizácie neodporuje listinnému dôkazu a to

plnomocenstvu na zastupovanie spoločnosti T., s.r.o.. Naopak, všetky listinné dôkazy predložené v
konaní podporujú tvrdenia žalovaných o tom, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalobcom ako
dodávateľom a spoločnosťou T., s.r.o. ako objednávateľom. Súd tieto listinné dôkazy nemohol ignorovať
a musel ich vyhodnotiť v rámci celého dokazovania v jednotlivých súvislostiach. Z listinných dôkazov
vyplynulo, že byt do ktorého bola klimatizácia dodaná a namontovaná mala v čase montáže v nájme

spoločnosť T., s.r.o., lebo bola predložená nájomná zmluva z 1.9.2015. Konateľkou spoločnosti T., s.r.o.
je žalovaná v 2. rade, ktorá má spolu s dcérou v predmetnom byte bydlisko. Zároveň bolo preukázané
plnomocenstvo z 22.5.2015, na základe ktorého bol žalovaný v 1. rade splnomocnený na zastupovanie
spoločnosti T., s.r.o. v celom rozsahu. Preto za túto spoločnosť mohol objednať a teda uzatvoriť zmluvu
o dielo so žalobcom. Napokon samotný žalobca predložil do konania faktúru, ktorou vykonané práce a

dodávku diela fakturoval spoločnosti T., s.r.o. Bolo vyvrátené jeho tvrdenie o tom, že až po dlhej dobe
a urgenciách žalovaného v 1. rade, aby cenu diela uhradil, bola na jeho podnet vystavená faktúra. Z
predložených dôkazov bolo preukázané, že dielo bolo dodané v dňoch 29.9. až 30.9.2015 a faktúra bola
vystavená dňa 10.10.2015, teda bezprostredne po odovzdaní diela.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku ( ďalej CSP). keďže žaloba bola zamietnutá, žalovaní boli v konaní úspešní a preto im súd
prvej inštancie priznal vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň
súd prvej inštancie uviedol, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Považoval argumentáciu súdu prvej inštancie
za zmätočnú čo do odôvodnenia v bodoch 15, 16 a 17. Zo spisu zachytávajúceho priebeh dokazovania
je na prvý pohľad evidentné, že dokazovanie zo strany sudcu predchádzajúceho i súčasného nebol na
dostatočnej štandardnej úrovni. Okrem výsluchu svedka C. a to na pokyn odvolacieho súdu a predtým

výsluchu žalobcu na zistenie skutočnosti kde je pravda, čo je predikciou spravodlivého rozhodnutia
sudcovia neurobili žiadny zisťovací- preverovací úkon aj keď to žalujúca strana v prípisoch niekoľkokrát
žiadala. Do úvahy bral súd iba dôkazy predložené protistranou. To, že žalobca na základe zmluvy svoj
záväzok splnil, nespochybnila ani protistrana ani súd. Prvoinštančný súd rozhodol, že apriórne sa bude
zaoberať iba dôkazmi produkovanými zo strany žalovaných a síce ako uviedol žalobca vyššie nedávnym

splnomocnením vystaveným žalovanou v druhom rade žalovanému v prvom rade a nájomnou zmluvou
a to aj v podobe ako boli predložené právnym zástupcom žalovaných. Žalobca má podozrenie, že
oba tieto písomné vyhotovenia sú obyčajnými podvrhmi. Jeho podozrenie vyplýva z toho, že žalovaná
strana v reakcii na žalobu za dominantné považovala najprv vystavenú faktúru na úhradu za vykonané
dielo a generálnu plnú moc. Predložená generálna plná moc podľa názoru žalobcu by mala podstatný

význam pre rozhodnutie iba v tom prípade, keby obsahovala údaje, že bola pri uzatváraní zmluvy o dielo
predložená zhotoviteľovi pretože tak tomu nebolo, nemožno takúto písomnosť považovať za vierohodnú
a nespochybniteľnú listinu použitú ako podstatný dôkaz. Až dňa 22.08.2017 teda na šiestom či siedmom
pojednávaní v poradí bola predložená nájomná zmluva zo dňa 01.09.2015. Podľa názoru žalobcu ak
táto zmluva skutočne vznikla, tak by ju žalovaná strana určite predložila hneď na prvom pojednávaní.

Prvoinštančný súd na rozdiel od žalobcu tieto písomnosti kvalifikuje ako listinné dôkazy, ktoré boli
podstatné pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ ide o zmenenú nájomnú zmluvu žalobca žiadal prvoinštačný
súd preveriť jej vierohodnosť. Žiadal napríklad preveriť či na základe jej ustanovení sa platilo nájomné,
skrátka či plnenia na základe tejto zmluvy sú súčasťou daňového priznania za roky 2015 až 2017spoločnosťou T., s.r.o. so sídlom v J.. Bez skúmania- napriek žiadosti žalobcu či už vyššie uvedené
listinné dôkazy sú vierohodné, súd na základe nich rozhodol. To považuje žalobca za svojvoľné konanie
prvoinštančného súdu následkom čoho bolo aj arbitrárne rozhodnutie. Preto z dôvodu, že napadnutý

rozsudok nespĺňa požiadavku spravodlivého rozhodnutia a rozsudok už raz zrušený bol žalobca žiadal,
aby odvolací súd sám rozhodol a priznal žalobcovi aj trovy odvolacieho konania.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Uviedli, že súd prvej inštancie vykonal iba tie dôkazy,
ktoré navrhli strany sporu. Poukázal na znenie ust. § 185 CSP. Žalobca v priebehu konania na súde

prvej inštancie nenavrhol výsluch strán sporu, teda žalovaní v prvom a druhom rade ich nevypočutie
napádajú až v podanom odvolaní, kde ho nazýva zisťovacím, preverovacím úkonom, ktorý mal vykonať
súd. Je absolútne irelevantné koľkých pojednávaní sa žalovaní v 1. a 2. rade zúčastnili, nakoľko v
spore boli zastúpení. Civilný sporový poriadok upustil od potreby zúčastňovať sa konania stranám sporu
iba ak je to nevyhnutné. Samotná listina nájomná zmluva, ktorá je súčasťou súdneho spisu a o ktorú
súd prvej inštancie oprel odôvodnenie k odvolaniu napadnutého rozsudku bola súdu predložená až

vlastníkom bytu, ktorý tak konal na základe výzvy súdu. Je absolútne bez právneho významu špekulácia
žalobcu o tom, kedy by ju žalovaní mali súdu predložiť. bolo ich vecou ako a kedy budú používať
procesné prostriedky s rizikom úspechu či neúspechu v spore. Žalobca už vo svojom predchádzajúcom
odvolaní zavádzal súd, že mu bola predložená až na záverečnom pojednávaní. Toto tvrdenie bolo
hodnoverne vyvrátené zástupcom žalovaných, že mu tento dôkaz v dostatočnom časovom predstihu

zaslal čím si splnil svoju povinnosť a neporušil žalobcove práva vyjadriť sa k nej. Žalobca hodnoverne
nespochybnil pravosť splnomocnenia, ktoré žalovaní predložili ako dôkaz o tom, že žalovaný v 1.
rade bol splnomocnený na zastupovanie obchodnej spoločnosti T. s.r.o. Ak je žalobca presvedčený
o tom, že takýmto spôsobom uniesol bremeno tvrdenia zároveň dôkazné bremeno, mýli sa. Žalobca
nevyprodukoval žiaden dôkaz o tom, že súdu predložené splnomocnenie je podvrhom (nie je ani zrejmé

v akom zmysle) a teda neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a ním tvrdené skutočnosti sú len
domnienkou. Preto žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu vo vzťahu
k žalovaním v 1. a 2. rade na náhradu trov odvolacieho konania.

7. K vyjadreniu sa žalovaných k odvolaniu žalobcu sa vyjadril znova žalobca. Uviedol, že žalovaní

nesprávne interpretovali odvolanie. V ňom žalobca jednoznačne uviedol, že predmetná nájomná zmluva
ako aj generálna plná moc sú podľa jeho názoru obyčajnými podvrhmi a nie listinnými dôkazmi ako to
v svojom odôvodnení uvádza súd prvej inštancie. Predmetné písomnosti z hľadiska ich vierohodnosti
neboli súdom prvej inštancie preverené. Zároveň žalobca uviedol, že má pochybností či vôbec nájomná
zmluva vznikla. Pokiaľ ide o generálnu plnú moc žalobca ju nespochybnil iba poukázal na fakt, že

súd nemal preverené či túto plnú moc žalovaný v 1. rade predložil žalobcovi pri uzatváraní zmluvy o
dielo. Žalobca tvrdí, že mu predložená nikdy nebola. Ak súd na základe takto zisteného skutkového
stavu rozhodol podľa názoru žalobcu súdna moc bola zneužitá na schvaľovanie podvodného konania
žalovaných voči žalobcovi, ktorý si svoje povinnosti vyplývajúce zo zatvorenej zmluvy riadne splnil.
Žalovaní totiž firmu T. s.r.o., ktorá je nečinná zrejme takto využívajú pre svoje zámery. Vzhľadom na

uvedené nemožno podanie žalovaných považovať za vecné a prínosné pre zistenie skutkového stavu
v danej právnej veci.

8. Aj keď vyjadrenie žalobcu bolo zaslané žalovaným prostredníctvom ich právneho zástupcu na
vyjadrenie, ďalšie vyjadrenie do spisu predložené nebolo.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených z ust. § 379 a nasledujúcich CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a centrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuly a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.10.2021 a

zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t.
j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže,
aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP
oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a

to z úradnej moci. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom podľa odvolacieho súdu
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom
žiada dodať už len nasledovné.

11. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí

súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

12. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako

už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V
posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne
zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo
odôvodnil.Okolnostinamietanéžalobcomvodvolanínemajúzanásledokúvahuodvolaciehosúdu,ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

13. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

14. Odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca sa ocitol v dôkaznej núdzi a neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že zmluva o dielo bola
uzatváraná medzi ním a žalovanými v 1. a 2. rade ako fyzickými osobami. Skutočne všetky listinné

dôkazy predložené v konaní podporujú tvrdenia žalovaných o tom, že zmluva o dielo bola uzatváraná
medzi žalobcom ako dodávateľom a spoločnosťou T. s.r.o. ako objednávateľom. Súd prvej inštancie
skutočne tieto listinné dôkazy nemohol ignorovať a musel ich vyhodnotiť v rámci celého dokazovania v
jednotlivých súvislostiach. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nedostatok aktívnejvecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia
(žalobca) nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, ktoré v konaní neide; o nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti

(žalovaní), nie je nositeľom hmotnoprávnych povinností o ktorú v konaní ide. Aktívna aj pasívna vecná
legitimácia je skutočne imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma
vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta tak, ako to vyplýva zo
súdom prvej inštancie označeného rozsudku NS SR zo dňa 29.06.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009. Možno
prisvedčiť súdu prvej inštancie, že otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania

a nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vždy vedie k zamietnutiu žaloby.

15. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní sa riadne na pojednávaniach nezúčastňovali a súdom
vypočutí ani neboli. Obaja ani nenamietali svoje označenie ako účastníkov konania. Zároveň sa súd
prvej inštancie mal zaoberať iba dôkazmi, ktoré boli predložené zo strany žalovaných a to generálnym
splnomocnením vystaveným žalovanou v 2. rade žalovanému v 1. rade a nájomnou zmluvou. Žalobca

oba tieto písomné vyhotovenia označil ako obyčajné podvrhy. Predložená generálne plná moc podľa
názoru žalobcu by mala podstatný význam pri rozhodnutí iba v tom prípade, keby obsahovala údaj, že
bola pri uzatváraní zmluvy o dielo predlžená zhotoviteľovi. Pretože tak tomu nebolo, nemožno takúto
písomnosť podľa názoru žalobcu považovať za vierohodnú a nespochybniteľnú listinu použiteľnú ako
podstatný dôkaz. Až dňa 22.08.2017 teda na 6, alebo 7 pojednávaní v poradí bola predložená nájomná

zmluva zo dňa 01.09.2015. Podľa názoru žalobcu ak táto zmluva skutočne vznikla, tak by ju žalovaná
strana určite predložila hneď na prvom pojednávaní. Pokiaľ ide o zmenenú nájomnú zmluvu žalobca
mal žiadať prvoinštančný súd, preveriť jeho hodnovernosť. K tomu považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že podľa ust. § 185 CSP ods. 1 súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa ods.
2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto

registre alebo zoznamy naznačujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou;, iné dôkazy
bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 3 súd bez návrhu môže vykonať
dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné,
a na zistenie cudzieho práva.

16. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu uvádza, že po preskúmaní obsahu spisu nezistil,
žeby bol žalobca navrhoval dôkazy vo vzťahu k hodnovernosti tak splnomocnenia ako i nájomnej
zmluvy. Zároveň žalobca ani nenavrhoval zvlášť vypočuť žalovaných, pričom podľa novej právnej úpravy
tak ako bola citovaná vyššie súd môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu.
Proces dokazovania je v novej právnej úprave vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe

kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má teda iba obmedzenú dôkaznú iniciatívu
a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Súd vykoná dokazovanie len v prípade
ak došlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení. Tak tomu v danom prípade nebolo.

17. Žalobca namietal a to, že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, teda súd mal vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. K tomu odvolací súd uvádza, že vo vzťahu žalovaných k žalobcovi
vzhľadom na predmet sporu by sa mohol jednať o spotrebiteľský spor. Dôkazy v zmysle § 295 CSP
však možno vykonať iba tie, ktoré navrhol spotrebiteľ a nie dodávateľ ako sa mylne domnieva žalobca,
ktorý bol dodávateľom ako to uvádza vo svojom odvolaní. Čo sa týka výsluchu žalovaných odvolací súd

poukazuje na R21/2017 z ktorého vyplýva, že povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie
je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva
na spravodlivý proces ako sa mylne domnieva žalobca ako to uvádza v svojom odvolaní. Preto odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody žalobcu neboli naplnené.

18.Podľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na

podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu nespôsobilú už privodiť
úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.19. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania, preto dovolací súd postupom podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Úspešní žalovaní, ktorí si uplatňujú právo na náhradu trov odvolacieho konania majú
právo na ich náhradu od neúspešného žalobcu. Preto odvolací súd vyslovil, že priznáva žalovaným v 1.
a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške

náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením ( §262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.