Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 22, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319200985
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8319200985.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: M. N. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpený JUDr. Annou Drugdovou - advokátkou, Námestie
slobody 25, 066 01 Humenné proti žalovanej: E.. N. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXXX/XA,
XXX XX L., právne zastúpená JUDr. Júliusom Bučekom - advokátom, Štefánikova 18, 066 01 Humenné,
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č. k. 21C/10/2019 - 221 zo dňa 16.09.2020 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanej povinnosť v lehote 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku sa verejne ospravedlniť žalobcovi a to zverejnením ospravedlnenia v
periodiku E. noviny, ktoré budú uverejnené na rovnakej strane ako pôvodný článok rovnakým písmom a
totobude zverejnenévdvochvydaniachtýchtonovínnasledujúcichposebe,pričomtextospravedlnenia
bude nasledovný: Týmto sa verejne ospravedlňujem pánovi M.. N. E. za nepravdivé informácie, ktoré

som uviedla v článku uverejnenom v týchto novinách dňa 08.10.2018 pod názvom: Ide E. o L. alebo len
o svoju rodinu? Nie je pravdou, že by M.. N. E., otec M.. E. E., D., uzavrel nájomnú zmluvu na prenájom
garáže na D. ul. v L. na základe svojvoľného konania vtedajšieho riaditeľa V. L.. Pravdou je, že nájomnú
zmluvu uzavrel ako výsledok verejnej obchodnej súťaže, ktorú vyhlásila V. v L. a teda nájomná zmluva
bola výsledkom zákonného procesu verejnej obchodnej súťaže pod kontrolou mesta. Rovnako nie je
pravdou, že by M.. N. E. odmietol ako jediný garáž vypratať a odovzdať V. v L.. Pravdou je, že túto
po uplynutí výpovednej lehoty riadne odovzdal V. a ešte dňa 01.10.2018. Za uvedené tvrdenia, ktoré

sa nezakladali na pravde a ktoré zasiahli dobré meno M.. N. E., sa ospravedlňujem. Druhým výrokom
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol III. výrokom tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti proti žalovanej, a to uloženia
jej povinnosti v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku sa verejne ospravedlniť žalobcovi
zverejnením ospravedlnenia v periodiku E. noviny za podmienok, ktoré v petite špecifikoval, a o ktorom

nároku súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. Zároveň sa domáhal aj priznania nemajetkovej ujmy vo
výške 500 eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná zverejnila v E. novinách, ročník O., číslo XX zo dňa
08.10.2018, na strane X článok, ktorý zverejnila v rámci predvolebnej kampane v komunálnych voľbách
v roku 2018, v ktorých za primátora mesta L. a poslanca D. zastupiteľstva mesta L. kandidoval aj synžalobcu M.. E. E., D.. V článku zverejnila nepravdivé údaje a dotkla sa aj osoby žalobcu nepravdivými
tvrdeniami, čím zasiahla do jeho osobnostných práv. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť tvrdiac, že
žiadnym spôsobom nezasiahla do osobnostných práv žalobcu, uviedla len pravdivé informácie, ktoré

mala ako zamestnankyňa mestského úradu k dispozícií. Žalobca je len dôchodca, teda nemá nárok na
žiadnu ochranu osobnosti. Cieľom jej článku bolo informovať verejnosť o konaní M.. E. E. - syna žalobcu,
ako kandidáta na primátora mesta L..

3. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 3 ods. 1; 5 ods. 1; § 11; § 13 ods.

1 - 3; § 19b ods. 2, 3 z. č. 40/1964 Zb; článku 19 ods. 2 Ústavy SR; článku 8 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobôd zo dňa 04.11.1950 konštatoval, že právnym predpokladom
poskytnutia ochrany dobrej povesti fyzickej osobe je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti a
skutočnosť,žetakýtozásahjeobjektívnespôsobilýujmunadobrejpovestivyvolať. Doprávanaochranu
pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti fyzickej osoby možno zasiahnuť jednak nepravdivými
skutkovými tvrdeniami, ale tiež neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé

skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch
prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter, t.j. tvrdenie musí byť objektívne schopné
zasiahnuť do dobrej povesti fyzickej osoby. Zásah musí znamenať zmenu súčasného stavu k horšiemu,
tzn. zmenu dobrej povesti k horšej. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti
fyzickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu

aj previnenie pôvodcu. Medzi prostriedky súdnej ochrany proti takémuto zásahu patrí aj návrh, aby
súd priznal postihnutému okrem ospravedlnenia a zdržania sa ďalších zásahov, aj primerané finančné
zadosťučinenie.

4. Prvoinštančný súd zistil z E. novín z roč. O., č. XX z 08.10.2018 na str. X., že je tam uvedený článok

s názvom: „Ide E. o L. alebo len o svoju rodinu?“, pod ktorým bola podpísaná E.. N. W., vedúca odboru
organizačnej a vnútornej prevádzky mestského úradu. V článku je uvedené, že žalobca ako nájomca
po zmluvnej dohode s riaditeľkou V., ktorá nehospodárne nakladala s majetkom, uzatvoril nájomnú
zmluvu na garáž na D. ulici v L. za 25 eur. Po obhliadke garáže dal nový riaditeľ V. výpoveď všetkým
štyrom nájomcom a žalobca sa ako jediný odmietol vysťahovať z uvedenej garáže, hoci dal podnet

pre nevyhovujúce podmienky. Následne v článku píše žalovaná o synovi žalobcu, ktorý kandiduje za
primátora mesta L..

5. Z nájomnej zmluvy z 02.07.2012 uzavretej medzi prenajímateľom V., D. XX, L., zastúpenou D. I.,
riaditeľom školy a nájomcom M.. N. E. z L. vyplýva, že V. mu prenajala garáž na LV XXXX vo vlastníctve

D. L. a v správe V. na dobu neurčitú s mesačným predpisom 24,92 eur.

6. Mestská rada v L. prijala uznesenie XXX/XXXX zo dňa 01.06.2012, kde vybrala ako kandidáta na
nájom garáže M.. N. E. s najvýhodnejším návrhom a mesto súhlasí s uzavretím nájomnej zmluvy na
túto garáž. V. ako prenajímateľ dala výpoveď žalobcovi z nájomnej zmluvy z dôvodu havarijného stavu

objektu a žiadala ho o vypratanie garáže do 10.08.2018. Po stanovisku žalobcu ako nájomcu k tejto
výpovedi zo dňa 09.07.2018 V. ako prenajímateľ dala 16.07.2018 opätovnú výpoveď žalobcovi ako
nájomcovi z nájomnej zmluvy na garáž z 02.07.2012 z dôvodu havarijného stavu objektu, vypratanie
garáže žiadala do 30.09.2018, a to v zmysle nájomnej zmluvy. Výpovedná lehota je jeden mesiac pre
obe zmluvné strany a začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca po doručení písomnej výpovede

druhejzmluvnejstrane.Dňa01.10.2018V.potvrdilaodovzdanieaprevzatiekľúčovodM..N.E.-žalobcu.

7. Prvoinštančný súd vyhodnotil, že žalobe je potrebné čiastočne vyhovieť a čiastočne ju zamietnuť.
Konkrétne boli preukázané tvrdenia žalobcu v žalobe, že v článku žalovaná zverejnila nepravdivé
tvrdenia ohľadom skutkového stavu. Ide o nepravdivé tvrdenia, že nájom garáže si dojednal žalobca

od bývalej riaditeľky V. pani E.. V konaní bolo preukázané výpoveďami a doloženými listinami, že
uzavretiu nájomnej zmluvy predchádzala verejná obchodná súťaž vyhlásená V.-kou ako správcom
majetku mesta, kde mestská rada uznesením schválila najvýhodnejšiu ponuku a to žalobcu M.. N. E..
Následne bola uzavretá nájomná zmluva. Preto takéto tvrdenie je nepravdivé. Zároveň je nepravdivé
ďalšie tvrdenie, že žalobca odmietal po výpovedi zo strany V. uvedenú garáž vypratať, z doložených

listinných dôkazov aj z výpovedí je zrejmé, že V. dala výpoveď z dôvodu havarijného stavu garáží
všetkým štyrom nájomcom, pričom určila vypratanie garáže bez ohľadu na výpovednú dobu podľa
zákona, resp. zmluvy do 10.08.2018. Potom ako k tomu žalobca zaujal stanovisko svojím listom zo
16.07.2018, V. dala opravenú, resp. druhú výpoveď z nájmu garáže žalobcovi z 27.08.2018, kde užv súlade so zmluvou žiadala vypratať garáž do 30.09.2018. Z výpovedí strán konania a doložených
listinnýchdôkazov,predovšetkýmpotvrdeniaoodovzdaníkľúčovjezrejmé,že30.09.2018žalobcagaráž
vypratal, avšak keďže sa jednalo o nedeľu a v V. nikto nebol, kľúče odovzdal na druhý deň ráno o 7.00

hod. 01.10.2018, teda garáž vypratal v zákonom stanovenej lehote a v súlade so zmluvou.

8. V ďalšom vyhodnotil, že predmetný článok bol naformulovaný tak, aby všetci čitatelia dospeli k záveru,
že rodina E., na čele so žalobcom a s jeho synom E. E., nehospodárne nakladajú s majetkom mesta,
resp. v rozpore so zákonom, neoprávnene získali výhodný nájom na garáž v správe V., majetku mesta L.

a potom nedodržujú zákony a zmluvu, pretože žalobca odmietal túto garáž vypratať v dohodnutej, resp.
zákonnej lehote. V konaní však bolo preukázané, že prenajatiu garáže predchádzala riadna verejná
obchodná súťaž vyhlásená V., kde najvýhodnejšia ponuka bola práve ponuka žalobcu, a tak bola
uzavretá zmluva o nájme, avšak nie s pani E., ale s iným riaditeľom, čo je tiež nepravdivé tvrdenie. V
konaní bolo tiež preukázané, že žalobca vypratal predmetnú garáž v súlade so zákonom, nájomnou
zmluvou a súdnou praxou v týchto veciach, a to do 30.09.2018 a kľúče odovzdal nasledujúci pracovný

deň 01.10.2010. Garáž teda vypratal v súlade s právom - zákonom a nájomnou zmluvou.

9. Z kontextu článku bolo zrejmým, že v uvedenom období prebiehala v meste L. volebná kampaň na
komunálne voľby, pričom syn žalobcu E. E. kandidoval na funkciu primátora mesta L. a za poslanca
mestského zastupiteľstva a bol teda protikandidátom doterajšej primátorky mesta L. G.. G. J.. Žalovaná

v tom čase pracovala pre primátorku mesta G. J. a bola dočasne poverená vedením odboru všeobecnej
a vnútornej správy na D. úrade v L.. Pôsobila aj vo volebnom výbore tejto kandidátky na primátora mesta
L.. Cieľom tohto článku bolo očierniť rodinu E. na čele so žalobcom a jeho synom ako kandidátom E.
E.. Článok bol formulovaný v tejto tendencii.

10. Bolo súdom prvej inštancie zdôraznené, že v danom prípade bral do úvahy aj skutočnosť, že
žalovaná sama uviedla, že ako zamestnankyňa mesta L. mala k dispozícii všetky listiny a informácie o
meste L., vrátane majetkových práv a z nich vychádzala pri písaní tohto článku. Tieto tvrdenia žalovanej
si odporujú, pretože ak by sa naozaj držala všetkých listín, ktoré malo mesto L. k dispozícii, nemohla
by napísať, že nájomnú zmluvu si dohodol žalobca s riaditeľkou E., pretože tá v tom čase ani nebola

riaditeľkou, riaditeľom bola iná osoba, nemohla by teda napísať, že išlo o dohodu medzi žalobcom
a riaditeľkou V., ale musela by napísať, že uzavretiu nájomnej zmluvy predchádzala riadna verejná
obchodná súťaž a kandidátov, úspešných nájomcov, vybrala mestská rada svojím uznesením, čo však
v tomto článku absentuje a to aj napriek tvrdeniam žalovanej, že mala k dispozícii všetky údaje. Okrem
toho rovnako uviedla, že žalobca ako nájomca odmietal v rozpore so zákonom a zmluvou vypratať túto

garáž, avšak pokiaľ mala k dispozícii všetky listinné dôkazy, tak takúto informáciu by do článku dať
nemohla. Z toho usúdil, že cieľom článku bolo poškodiť dobrú povesť žalobcu a jeho rodiny.

11. Súd prvej inštancie zhodnotil, že žalobca bol dostatočne v uvedenom článku identifikovaný aj bez
uvedenia svojho celého mena, priezviska a titulu, pretože jeho syn je známy tak, ako tvrdí aj žalovaná

vo svojom vyjadrení k žalobe, kde uvádza, že jeden čas bol jej priamym nadriadeným, v meste L. sa
všeobecne vedelo a vie, že kandidoval na funkciu primátora mesta L. v r. 2018 proti vtedajšej primátorke
G. J. a rovnako za poslanca mestského zastupiteľstva, za ktorého sa aj dostal.

12. Z dokazovania tak vyhodnotil, že bolo preukázané, že skutočne ide o nepravdivé údaje, ktoré sú

dostatočne spôsobilé poškodiť dobrú povesť žalobcu, pričom v predmetnom spore o ochranu osobnosti
nie je potrebné preukázať poškodenie dobrého mena, ale stačí spôsobilosť konania poškodiť dobré
meno, čo sa aj stalo. Žalovaná zneužila svoje postavenie na mestskom úrade a aj napriek tomu, že
mala k dispozícii všetky listinné dôkazy, uviedla nepravdivý skutkový stav v snahe očierniť žalobcu a
jeho rodinu, čo sa aj stalo.

13. Skutočnosť, že žalobca je cca 5 rokov v dôchodku a nevykonáva aktívnu verejnú činnosť, nebráni
v jeho práve v zmysle Občianskeho zákonníka a vyššie uvedených ustanovení OZ podať takúto žalobu
na ochranu osobnosti. Právo na ochranu svojej osobnosti má aj každý dôchodca. Práve naopak, ak by
žalobca vykonával okrem toho aj verejnú funkciu, musel by zniesť väčšiu mieru kritiky, resp. väčšiu mieru

zásahov do svojich osobnostných práv ako obyčajný dôchodca, čo je jeho prípad. Je teda zrejmé, že
takéto nepravdivé tvrdenia v článku, ktorý bol publikovaný pre širokú verejnosť v meste L. v mestskom
periodiku E. noviny, vnímal a musel vnímať ako vážny zásah do ochrany svojej dobrej povesti, cti,
dobrého mena a rodiny. O to viac, že predtým vykonával cca 10 rokov funkciu verejného úradníka naD. úrade v L. na stavebnom odbore, viedol tisícky stavebných konaní so stavebníkmi, účastníkmi a
dotknutými osobami a jeho meno je všeobecne známe. Z lekárskej správy je zrejmé, že žalobca má
kardiologickú diagnózu, avšak nie je predmetom tohto súdneho konania zisťovať, či je to v príčinnej

súvislosti s týmto zásahom do jeho dobrej povesti. Žalovaná ako pisateľka článku naznačuje v tomto
článku, že žalobca a jeho rodina porušujú vedome zákony, obchádzajú zákony, a to aj napriek tomu, že
nič také preukázané nebolo. Ide o zrejmý zásah do ochrany dobrej povesti fyzickej osoby.

14. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti ospravedlnenia, a to

tým spôsobom, akým došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu, t.j. aby žalovaná zverejnila v E. novinách
článok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

15. Súd prvej inštancie, čo sa týka zvyšku žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy finančným
zadosťučinením vo výške 500 eur žalobu zamietol tvrdiac, že žalobca nepreukázal, že ospravedlnenie
nebude dostatočne vhodné, dostačujúce, primerané a satisfakčné. Podľa názoru súdu vzhľadom na

zásah do dobrej povesti, jeho intenzitu a hodnotu postačuje ospravedlnenie zverejnené v E. novinách.
Nárok na peňažnú satisfakciu preto žalobcovi nepriznal.

16. Výrok o trovách konania odôvodnil § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca bol v časti žaloby úspešný o
ochranu, o ospravedlnenie alebo satisfakciu za zásah do dobrej povesti a v časti neúspešný o náhradu

nemajetkovej ujmy finančným zadosťučinením, teda jeho úspech vyhodnotil pol na pol, preto žiadnej zo
strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

17. Proti uvedenému rozsudku, a to jeho výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
a výroku III., ktorým žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, v zákonom stanovenej

lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňoval podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP tvrdiac, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil svoj nesúhlas so záverom súdu
prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že ospravedlnenie nebude dostatočne vhodné, dostačujúce
primerané a satisfakčné vzhľadom na zásah do dobrej povesti, jeho intenzitu a hodnotu postačuje

ospravedlnenie zverejnené v E. novinách. Uviedol, že je nesporným, že zverejneným článkom žalovaná
zasiahla do jeho osobnostných práv, informácie, ktoré tam uviedla získala nezákonné a išlo o nepravdivé
informácie, ktoré hrubým spôsobom zasiahli dobré meno a povesť žalobcu. To, ako uvedené nepravdy
sa dotkli žalobcu v jeho subjektívnom vnímaní okolnosti opísal vo svojej výpovedi a toto jeho subjektívne
vnímanie malo pôvod v správaní a v reakciách okolia na tento článok. O existencii článku by ani

nevedel, ak by ho cudzí ľudia o jeho obsahu nekonfrontovali a nepýtali sa, či je to pravda. Súdom bolo
správne ustálené, že žalobca dlhé roky pôsobil v meste L. na pozícií verejného úradníka a prichádzal do
kontaktu s množstvom obyvateľov mesta L., od ktorých vyžadoval postup v správnom konaní v zmysle
zákona a celý život si zakladal na tom, že koná v súlade so zákonom a bez osobných privilégií. O to
viac sa ho v dôchodkovom veku dotklo, že jeho meno aj celý predošlý život boli vystavené možnosti

pochybovania o jeho úmysloch, konaní a bezúhonnosti. Aj keď je žalobca dôchodca, má právo na
zvýšenú ochranu svojej dobrej povesti a dobrého mena oproti osobám verejne činným a práve preto sa
nemohol aktívne voči týmto obvineniam a tvrdeniam brániť verejne inak ako žalobou na súde. Tým, že
súd mu nepriznal finančné zadosťučinenie v peniazoch, neprihliadol na funkciu, ktorú má toto finančné
zadosťučinenie plniť voči žalovanej, lebo táto nepocíti vo svojej majetkovej sfére žiaden postih za

svoje protiprávne konanie voči nemu, a to napriek tomu, že zverejnila v článku informácie s jediným
cieľom dehonestovať a poškodiť dobré meno žalobcu a jeho syna. Poukázal aj na to, že od uverejnenia
uvedeného článku až do uverejnenia ospravedlnenia prešlo viac ako 2 roky, na čo mal súd prihliadať
aj pri finančnom zadosťučinení. Finančné zadosťučinenie nepožadoval v neprimeranej výške, žiadal
ho v úplne minimálnej výške vychádzajúc z toho, že článok bol uverejnený v lokálnych novinách a nie

v celoslovenských, čo však neznamená, že si ho neprečítali práve ľudia, ktorí ho aj osobne poznajú.
Finančné zadosťučinenie malo aspoň symbolicky odškodniť žalobcu za pošpinenie jeho mena verejne
a v očiach spoluobčanov. Bolo nesprávnym zamietnuť žalobu na finančné zadosťučinenie, lebo bolo
preukázané, že protiprávny stav vyvolaný uverejnený článkom, nielenže reálne mohol, ale aj reálne
zasiaholdoosobnostnýchprávžalobcu,tentoprotiprávnystavstáletrváapožadovanávýškafinančného

zadosťučinenia bola primeraná okolnostiam prípadu.

18. Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolateľ uviedol, že mu súd ich nepriznal z dôvodu, že mal
byť úspešný len v polovici, keďže jeho nárok na finančné zadosťučinenie bol zamietnutý. S uvedenýmnázorom nesúhlasil poukazujúc na to, že žalobca bol úspešný čo do základu žaloby, keď súd prvej
inštancie vyhovel žalobe o verejné ospravedlnenie sa zo strany žalovanej. To, že mu nebolo priznané
finančné zadosťučinenie závisí výlučne od úvahy súdu, preto to nespôsobilo pomer neúspechu žalobcu

v konaní v rozsahu 50 % oproti úspechu žalovanej v rozsahu 50 %. Treba ho preto považovať za
plne procesne úspešného, lebo mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia
uplatneného v druhom rade závisela od úvahy súdu. Mala mu preto byť priznaná náhrada trov konania
voči žalovanej v rozsahu 100 %, pritom jeho prípadný neúspech v priznaní finančného zadosťučinenia
v peniazoch sa mal prejaviť pri určovaní výšky trov, ktorá by v samostatnom uznesení o výške trov bola

priznaná z tarifnej hodnoty 1.000 eur a nie 2.000 eur (§ 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách,
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

19. Navrhol preto rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu právo na náhradu
trov konania alebo rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná tak, že sa nestotožňuje so skutočnosťami uvedenými v
ňom, odvolanie považuje za klamlivé, nezakladajúce sa na pravde a v celom rozsahu sa stotožňuje s
rozhodnutím súdu, ktoré považuje za vecne správne a dostatočne odôvodnené. Podľa nej napadnutý
rozsudok spĺňa všetky základné požiadavky kladené zákonom na jeho odôvodnenie v zmysle § 220 z.

č. 160/2015 Z.z. CSP. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je,
že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu
postačujúce. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere,
ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť tvrdenia, dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobcovi). Vyslovila svoj súhlas s názorom

súdu, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal svoj nárok na peňažnú satisfakciu voči
žalobkyni.

21. Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku o trovách konania poukázala na § 255 ods. 1, 2 CSP, v zmysle
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci a v prípade, ak mala

strana vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súhlasila so záverom,
že žalobca bol v konaní úspešný len čiastočne, nakoľko v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
konajúci súd žalobu zamietol. Navrhla preto odvolanie zamietnuť ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správne potvrdiť. Uplatnila si trovy odvolacieho
konania.

22. Strany sporu doručili súdu svoje dupliky k replikám protistrany, v ktorých zotrvali na svojich v konaní
prezentovaných názoroch a podaniach.

23. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 28.10.2021 a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu odvolací súd považoval za nedôvodné čo sa týka veci samej. Dôvodným bolo odvolanie podané
proti III. výroku o trovách konania.

24. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ
domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen

vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok
odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS/78/05).

25. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb., ďalej len OZ).26. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 1, 2 OZ).

27. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života (článok
19 ods. 1, 2 Ústavy SR).

28. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do merita veci na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne
právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplynul vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. V priebehu odvolacieho konania neboli stranami sporu predostreté žiadne také relevantné
argumenty, teda také argumenty, majúce súvis s prejednávanou vecou, ktoré by boli takej povahy, že
by mohli priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

29. Možno konštatovať, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú
odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám ich právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu
a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi ešte neznamená, že došlo
k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Prvoinštančný súd postupoval v

súlade so záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán konania na súdnu
ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP čo do merita veci plne
stotožňuje.

30. Aj podľa názoru odvolacieho súdu konaním žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do práv
žalobcu na ochranu jeho osobnosti tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu,
jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý nepriaznivo zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej
osoby. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych

následkov zásahu proti tomuto chránenému objektu, ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo aspoň ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka (pozri rozsudok NS SR
zo 07.mája 2002, sp. zn. 28Cdo/662/2002).

31. V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka a vychádzajúc z ustálenej judikatúry treba za neoprávnený

zásah považovať každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo
vykonané ústne, písomne alebo inak, pokiaľ sa dá z neho vyvodiť zmysel a význam. Ani skutočnosť, či
pôvodca zásahu si bol alebo nebol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritom žiaden význam.
Podľa zásad uznávaných súdnou praxou názor, či neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej
cti a vážnosti v spoločnosti v konkrétnej veci je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto práva,

má význam aj z hľadiska posúdenia takých okolností, akými si prostredie, v ktorom došlo k zásahu,
objekt a subjekt zásahu, ako aj obsah zásahu, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach. Objektívna
spôsobilosť narušiť alebo ohroziť právo chránené ust. § 11 OZ tiež znamená, že sa nevyžaduje aj
vyvolanienásledkov,atedaanipovinnosťžalobcuichpreukázať.Tátopovinnosťmuvznikáibavprípade
uplatnenia zadosťučinenia v peniazoch, čo v prejednávanej veci žalobca nepreukázal. Odvolací súd

rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že konaním žalovanej bolo zasiahnuté do práv žalobcu
chránených tak Občianskym zákonníkom, ako aj Ústavou SR.

32. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby
a rozmanitosť životných situácii, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych

foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje
len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti. Prvým znakom
je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení alebo len
ohrození osobnosti fyzickej osoby. Pôjde oň vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby jev konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené
chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pritom nie je významná subjektívna stránka (t.j. ako určitá fyzická
osoba subjektívne vníma určité konanie a jeho dôsledok). Znakom objektívnej spôsobilosti zasiahnuť

do chránených osobnostných práv je to, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej
situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u
spoluobčanov, a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Keďže
ide o objektívny princíp, nevyžaduje sa na strane pôvodcu zásahu existencia úmyslu či už priameho
alebo nepriameho, alebo nedbanlivosti či už vedomej, alebo nevedomej. Druhým znakom je to, že musí

ísť o neoprávnený zásah. Ide o zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom a môže k nemu dôjsť
ústne, písomne alebo aj inak, ale musí byť vždy v rozpore so zákonom spočívajúcim v tom, že ten,
kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov
výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. Tretím a posledným znakom je príčinná súvislosť medzi
neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej
fyzickú a morálnu integritu a medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň

ohrozenie chránených osobnostných práv. Teda tak, ako to už bolo vyššie uvedené, predpokladom
úspešnosti uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu
a jednak to, že tento bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach.
Tieto náležitosti musia byť splnené, aby oprávnený sa mohol domáhať svojej ochrany a povinný znášal
sankcie uložené súdom. Zásadnou otázkou je preto posúdiť kto je subjektom ochrany a kto je subjektom

zásahu. Je logické, že spornosť v otázkach nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie
príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosťou požadovanej
formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie prípadnej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, primeranosť výšky zadosťučinenia a pod., môžu byť riešené len medzi subjektmi,
ktorých sa táto spornosť týka, teda medzi tým, do práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil

konania zasahujúce do chránených práv. Na podporu výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka,
týkajúcich sa ochrany osobnosti treba upriamiť pozornosť najmä na článok 14 a nasl. Ústavy SR, ktorá
garantuje základné ľudské práva a slobody. Osobitné postavenie nadobúda aj Dohovor o ochrane
ľudských práv a slobôd dojednaný v Ríme 04. novembra 1950, uverejnený ako oznámenie pod č.
209/1992 Zb., keď pri rozhodovaní je treba rešpektovať ustanovenia uvedeného Dohovoru. Kľúčovou

otázkou je správny výklad článku 10 Dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na
sloboduprejavu.Ods.2tohtočlánkusloboduprejavuobmedzujetým,ževýkonprávanasloboduprejavu
zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť.

33. Je nutné odvolacím súdom zdôrazniť, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými

skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o
určitej osobe. Ak sú v kritike k charakterizácii určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera
expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému
konaniu kritizovaného a vyplýva z nej úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces),
ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby

v zmysle § 11 OZ.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má rovnako, ako aj súd prvej inštancie za to, že v konaní
bolo preukázané splnenie zákonných podmienok na poskytnutie ochrany osobnostných práv žalobcu, a
to tak, ako o nich rozhodol súd prvej inštancie. Bola uložená žalovanej povinnosť sa verejne ospravedlniť

žalobcovi tak, ako to bolo špecifikované vo výroku I. napadnutého rozsudku, ktorý v zmysle ust. § 367
ods. 2 CSP nadobudol právoplatnosť, keďže proti nemu nebolo podané odvolanie.

35. K odvolaniu žalobcu čo do výroku II. rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu o priznanie nemajetkovej
ujmy žiadanej vo výške 500 eur je treba uviesť, že ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli splnené

zákonné podmienky na to, aby táto žiadaná nemajetková ujma bola žalobcovi priznaná. Ani podľa
názoru odvolacieho súdu totiž nebolo preukázané, aby u žalobcu bolo zasiahnuté do jeho osobnostných
práv konaním žalovanej tak, aby došlo k zníženiu jeho dôstojnosti v spoločnosti alebo zníženiu jeho
vážnostivspoločnosti,atovobochprípadochvznačnejmiere.Priznanienemajetkovejujmyvpeniazoch
vyžaduje,abyvkonaníbolipreukázanéajnegatívnenásledkydanéhozásahu.Nestačítedaibamožnosť

takýchto následkov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade postačuje morálne
zadosťučinenie vo forme písomného ospravedlnenia tak, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie. Totiž
pod pojmom zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere možno rozumieť takú
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v osobnostnej sfére fyzickej osoby a ktorú táto fyzická osoba vzhľadomna povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a
prežíva ako závažnú (viď rozsudok NS ČR z 27.10.2003, sp. zn. 30Cdo/2005/2003).

36. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom
prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť ju na základe poznania
a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe

výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (viď rozsudok NS SR sp. zn.
4Cdo/15/03 a uznesenie Ústavného súdu SR z 15.12.2009, sp. zn. II. ÚS/418/09).

37. K uvedenému odvolací súd už len poznamenáva, že v konaní neboli ani navrhnuté, ani vykonané
žiadne dôkazy preukazujúce splnenie podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca
teda nepreukázal, aby bolo konaním žalovanej v zásadnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť

v spoločnosti, rodine a pod. Neboli preto splnené podmienky na to, aby žalobcovi bola priznaná aj
nemajetková ujma.

38. Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. §
220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd musí dbať na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
jednoznačne vyplýva, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v prejednávanej veci spĺňa
predpoklady uvedené v ust. § 220 CSP.

39. Čo sa týka výroku o trovách konania, je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil jeho úspech, resp. neúspech. Žalobca bol čo do základu nároku úspešný, lebo
bolo preukázané, že žalovaná neoprávnene zasiahla do jeho osobnostných práv. Je preto potrebné
žalobcu považovať čo do základu jeho nároku za úspešnú stranu sporu podľa § 255 ods. 1 CSP. Čo sa
týka nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 ods. 3 OZ, táto je závislá od úvahy súdu, preto

nie je možné ju posudzovať ako úspech, resp. neúspech v spore pri rozhodovaní o trovách konania (viď
napr. nález ÚS SR z 23.01.2014, sp. zn. IVÚS/599/2013-60).

40.Výrokonárokunanáhradutrovkonaniapritommusíbyťformulovanýtak,ževňommusíbyťuvedené
nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že

o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto
formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda
aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (viď uznesenie
NS SR z 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/222/2016).

41. Z vyššie uvedených dôvodov preto bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdené.

42. Výrok o trovách konania označený III. bol odvolacím súdom postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c)

CSP zrušený, lebo bolo súdom prvej inštancie toto rozhodnutie nesprávne. Postupom podľa § 391 ods.
2 CSP bola v rozsahu zrušenia vec súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

43. Úlohou súdu prvej inštancie bude rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 262 ods.
1 CSP v súlade s vyššie uvedeným názorom, a to nielen o trovách prvoinštančného konania, ale aj o

trovách odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).