Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 23, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816209216
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8816209216.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobkyne: D.., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX P. XX, zastúpnej: Vojčík & Partners, s.r.o, Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO: 36866563,
proti žalovanej: D. - T. Y., E. I., XXX XX, P., S.: XXXXXXXX, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 5C 223/2016-321 zo dňa 13.10.2020
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
zaplatenia sumy 25.740,- Eur s príslušenstvom titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a zaviazal
žalobkyňu na náhradu trov konania žalovanej s poukazom na úspech žalovanej vo veci.

2. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil skutkový stav v tomto znení:

„Dňa XX. XX. XXXX v čase okolo XX.XX hod. došlo na ulici E. X. k dopravnej nehode, pri ktorej narazilo

osobné motorové vozidlo do žalobkyne ako poškodenej, ktorá prechádzala vozovku po vyznačenom
prechode pre chodcov pričom pri zrážke utrpela otras mozgu I. stupňa, pomliaždenie pravého bedrového
kĺbu, pomliaždenie pravého lakťa a tržnú ranu záhlavia. V dôsledku dopravnej nehody bolo voči vodičovi
motorového vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu začaté trestné stíhanie, ktoré bolo podmienečne
zastavené. Z uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania je zrejmé, že dopravná nehoda
sastalaazadopravnúnehoduzodpovedávodičmotorovéhovozidla,ktorébolovčasedopravnejnehody
poistené u žalovanej. V dôsledku dopravnej nehody sa žalobkyňa stala invalidnou s mierou poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť XX%. Dňa XX. XX. XXXX preto žalobkyňa prostredníctvom
splnomocnenca - B. N. spoločnosti s.r.o., uplatnila voči žalovanej nárok vo výške 24.170,- eur titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s jej poškodením pri dopravnej nehode dňa XX. XX.
XXXX. Prílohou bol lekársky posudok vystavený dňa XX. XX. XXXX R.. R. K. - primárom oddelenia
úrazovej chirurgie s J. V. Y., a.s., ktorý u poškodenej hodnotil vážne duševné poruchy položkou XXX
v rozsahu XXXX bodov spolu s navýšením hodnotenia na XXXX bodov. Žalovaná namietala takýto
lekársky posudok ako neakceptovateľný tak po formálnej ako aj obsahovej stránke pre preukázanie

nároku žalobkyne, z dôvodu že R.. R. K. nebol posudzujúcim lekárom žalobkyne, o čom adresáta
uplatnenia nároku informovala listom zo dňa XX. XX. XXXX. Dňa XX. XX. XXXX bol na žiadosť
žalobkyne vypracovaný lekársky posudok, ktorý vypracoval R.. Y. L., Y. Predmetný posudok ohodnotil
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne položkou č. XXX prílohy č. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. onáhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ZoNZB). Lekárskym posudkom
bolo poškodenie zdravia žalobkyne pre účely určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia ohodnotené na XXXX bodov. Zároveň došlo k zvýšeniu bodového hodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia podľa § 10 ods. 6 ZoNZB o XXX bodov. Celková výška bodového hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia po jeho navýšení predstavuje XXXX bodov. Žalobkyňa si teda dňa
XX. XX. XXXX prostredníctvom splnomocnenca, spoločnosti B. N. spoločnosť, s.r.o. opäť uplatnila svoj
nárok na náhradu škody voči žalovanému, k uplatneniu ktorého zároveň priložila lekársky posudok
R.. Y. L.. Keďže žalovanej nebolo zrejmé na základe akých skutočností posudzujúci lekár dospel k

celkovémupočtubodov,pretosizadovážilaznaleckýposudokznalkynezodboruzdravotníctva,odvetvie
psychiatria R.. E. R. zo dňa XX. XX. XXXX. Z tohto odborného znaleckého posudku vyplýva, že
žalobkyňa trpí organickou depresívnou poruchou po V.: F XX.X. a pacientka netrpí posttraumatickou
stresovou poruchou. Keďže žalovaná nevyplatila žalobkyni požadovanú sumu, táto dňa XX. XX. XXXX
podala na súd žalobu, ktorou sa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 25.740,- eur spolu s 5,05 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 24.150,- eur od 26. 06. 2015 až do zaplatenia. Keďže žalobkyňa

namietala znalecký posudok R.. R., preto znalkyňa vypracovala doplnok, kde svoj záver zopakovala.

Žalobkyňa má subjektívne zdravotné ťažkosti, ktoré sa začali po havárií. Má strach z prechádzania
cez prechod pre chodcov, mala otras mozgu, máva závraty, hučanie v ušiach, bolesť krčnej chrbtice.
Strach pretrváva doteraz, stále je napätá. Je uzavretá, nevie hovoriť o problémoch radšej bude ticho.

Chodievala k psychológovi aj k psychiatrovi. Ku psychológovi už nechodieva, ale chodieva stále na
psychiatrickú ambulanciu zhruba každé tri mesiace. Momentálne berie A. podľa toho aké má ťažkosti.
P. tabletky na tlak, Y. na krčnú chrbticu, berie P., keď cíti tŕpnutie, berie magnézium. Taktiež berie D. na
cholesterol a anopyrin na riedenie krvi. Čo sa týka chrbtice, je to podľa stavu dorziflex, aulin, flektor.

Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý vyhotovila Z. - znalecká organizácia psychiatrická spol.
s.r.o. vyplýva, že žalobkyňa netrpí a v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorej bola účastníčkou nikdy
netrpela na žiadnu „vážnu“ duševnú poruchu. Netrpí a v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorej bola
účastníčkou, nikdy netrpela na poruchu s názvom Y. stresová porucha. V príčinnej súvislosti s dopravnou
nehodou, ktorú žalobkyňa utrpela dňa XX. XX. XXXX u nej nedošlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia

z psychiatrického hľadiska. Keďže z psychiatrického hľadiska žalobkyňa netrpí ani nikdy netrpela na
posttraumatickú stresovú poruchu a porucha na ktorú trpí v súčasnosti nie je duševnou poruchou vážnou
a keďže zákon č. 437/2004 Z.z. vyžaduje pre odškodnenie spoločenského uplatnenia v položkách XXX,
XXX, XXX, aby bola prítomná „vážna“ duševná porucha, tak z toho dôvodu žalobkyňa nemá nárok
na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia z psychiatrického hľadiska, pretože jej duševná

porucha nie je vážna a ani sa nedá preukázať príčinná súvislosť s úrazom pri dopravnej nehode.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 4 ods. 1, § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení, § 444 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 písm. a/, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1,
2, § 7 Zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,

pričom dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala danosť svojho nároku voči žalovanej. Súd prvej
inštancie dospel z vykonaného dokazovania k záveru, že lekársky posudok, ktorý predložila žalobkyňa
v konaní bol vyvrátený dvoma znaleckými posudkami, podľa ktorých žalobkyňa netrpí vážnou duševnou
poruchouvzniknutoupôsobenímotrasnýchzážitkovaleboinýchnepriaznivýchpsychologickýchčiniteľov
a tiesnivých situácií. Žalobkyňa odôvodňovala svoj nárok lekárskym posudkom a bodovým ohodnotením

R.. Y. L., ktorý určil bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške XXXX bodov
podľa položky XXX z prílohy č.1 zákona, kedy predpokladom je vážna duševná porucha. V rozpore s
týmito závermi bol súkromný znalecký posudok a jeho doplnenie R.. E. R. ako aj znalecký posudok
znaleckej organizácie Z. - znalecká psychiatrická organizácia spol. s r.o., pričom na pribratí do konania
tejto znaleckej organizácií sa zhodli obe strany, a preto bola súdom prvej inštancie ustanovená v konaní

na vypracovanie znaleckého posudku. Z týchto posudkov bolo zrejmé, že žalobkyňa z psychiatrického
hľadiska netrpí a ani netrpela posttraumatickou stresovou poruchou a poruchou, ktorú trpí nemožno
označiť ako poruchu vážnu, nakoľko nespĺňa kritéria platnej medzinárodnej klasifikácie chorôb. Súd
prvej inštancie mal skutkový stav ustálený do tej miery, že zamietol návrh na doplnenie dokazovania
výsluchom ošetrujúceho lekára žalobkyne R.. V. ako aj návrh na pripojenie ďalších lekárskych správ.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, ktorá namietla
odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ a b/ CSP. Žalobkyňa poukázala na
skutočnosť, že v dôsledku dopravnej nehody sa stala invalidnou s mierou poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť o XX% a trpí depresívnou poruchou a posttraumatickou stresovou poruchou po
autohavárií. V tomto smere má vypracovaný posudok R.. Y. L., pričom sťaženia spoločenského
uplatnenia je obodované počtom XXXX bodov. Žalobkyňa namietla už v priebehu konania znalecký
posudok predložený žalovanou, ktorý bol vypracovaný R.. R. s tým, že tento je procesne nepoužiteľný,
nakoľko v tomto posudku znalkyňa uviedla, že žalobkyňa netrpí posttraumatickou stresovou poruchou,

nakoľko táto nebola dokumentovaná v správach psychiatrov, nedošlo k zmene jej terapie a nedošlo
k vynútenej hospitalizácií. Tieto tvrdenia znalkyne sú kontradiktórne a nepresvedčivé, nakoľko zo
znaleckého posudku, ktorý znalkyňa mala k dispozícií je zrejmé, že posttraumatická stresová porucha
bola dokumentovaná v správach psychiatra. Tieto vyjadrenia znalkyne R.. R. nemôžu byť správne
vzhľadom na skutočnosť, že znalkyňa žalobkyňu nevyšetrila osobne a konštatovanie znalkyne, že
žalobkyňa netrpí posttraumatickou stresovou poruchou je nepodložené. Z tohto dôvodu znalecký

posudok R.. R. je nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nemohol byť použitý ako dôkaz
v konaní pred súdom prvej inštancie. S touto otázkou sa však súd prvej inštancie nevyporiadal a
považoval znalecký posudok R.. R. za prípustný. Na druhej strane sa súd prvej inštancie nevyporiadal
so závermi lekárskeho posudku R.. L., ktorý svedčí v prospech žalobkyne, čím došlo k porušeniu
jej procesných práv do tej miery, že bolo porušené právo na spravodlivý proces. Rovnako tak je

neprípustný znalecký posudok organizácie Z., nakoľko znalec rovnakú argumentáciu ako v tomto konaní
uviedol aj v iných znaleckých posudkoch, z čoho je zrejmé, že znalec nevychádzal z individuálneho
posúdenia okolnosti, ale svoje závery len skopíroval z iných konaní. Ani s touto námietkou sa súd prvej
inštancie nevyporiadal. Rovnako tak znalecká organizácia sa nevyporiadala s vysvetlením skutočnosti,
žeošetrujúcilekáržalobkynediagnózuposttraumatickástresováporuchauvádzalvosvojichzáznamoch

v psychiatrických vyšetreniach žalobkyne. Napriek tomu, že znalecká organizácia len prevzala závery
svojho predošlého znaleckého posudku súd prvej inštancie nevykonal výsluch ošetrujúceho lekára
žalobkyne a tento návrh zamietol. Rovnako tak súd prvej inštancie neprihliadol ani na lekársky posudok,
ktorý bol podkladom pre vyčíslenie sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom svoje závery nijako
neodôvodnil. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal ani s ďalšími dôkazmi, ktoré svedčia v prospech

žalobkyne, a to posudok o invalidite, na základe ktorého jej bol sociálnou poisťovňou priznaný invalidný
dôchodok. V tomto posudku je zrejmé, že invalidita jej bola uznaná v dôsledku psychických porúch v
dôsledku dopravnej nehody. Rovnako tak súd prvej inštancie sa nevyporiadal ani s ďalšími lekárskymi
správami, ktoré žalobkyňa predložila do spisu. Týmto spôsobom súd prvej inštancie porušil zásadu
voľného hodnotenia dôkazov, kedy žiaden dôkaz ani znalecký posudok nemá zákonom predpísanú

dôkaznú silu a vyhodnotenie dôkazov je plne v kompetencii súdu. Súd prvej inštancie preto dospel k
nesprávnezistenémuskutkovémustavuajehozáverysúvrozporesdiagnózou,ktorústanovilošetrujúci
psychiater. V súvislosti s rozhodovacou praxou súdov je v rozpore záver znalca, ktorý uvádza, že
posttraumatická stresová porucha nemôže vzniknúť v dôsledku dopravnej nehody, pričom celkovo súd
vec nesprávne aj právne posúdil.

6. Zároveň žalobkyňa namietla rozhodnutie súdu o trovách konania s poukazom na to, že je invalidnou
dôchodkyňou, poberá len minimálnu mzdu, a preto by priznanie trov konania v prospech žalobcu pre ňu
predstavovalo neprimeranú finančnú záťaž. Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala, aby stranám sporu aj
v prípade jej neúspechu nebola náhrada trov konania priznaná.

7. Žalovaná vo svojej replike k podanému odvolaniu žalobkyne uviedla, že z obsahu spisu je
preukázateľná skutočnosť, že žalobkyni nebolo znemožnené realizovanie jej procesných práv a právo
na spravodlivý proces mali zo strany konajúceho súdu zabezpečené obe strany. Prejednávaná vec nie
je ani po skutkovej ani po právnej stránke zložitá, pričom súd zistil dostatočne skutkový stav a rozhodol

tak, že jeho rozhodnutie je po formálnej ako aj po obsahovej stránke logické a preskúmateľné. Navrhla
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

8. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods.1 písm. b CSP/ odvolací súd
uvádza, že táto námietky nebola zo spisu zistená.

15. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno

zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu

práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces.

16. Namietané pochybenie podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP nebolo v odvolaní konkretizované tým, aké
závery použiteľné v prospech odvolateľky by mali vyplynúť z predložených lekárskych správ či výsluchu
jej ošetrujúceho lekára. Táto skutočnosť je relevantnou pre posúdenie takého návrhu, preto nevykonanie
dôkazu súdom prvej inštancie nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Túto odvolacie

námietku preto odvolací súd považoval za nedôvodnú.

17. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak tedasúd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal
v rámci svojej právomoci.

18.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných
zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.

Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj
oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o
tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie

tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti

druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov

nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu.

19. Je dôvodné predpokladať , že ošetrujúci lekár by trval na svojich záveroch, ktoré však boli

popreté znaleckými posudkami, preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď v súlade s princípom
hospodárnosti konania zamietol návrh doplniť dokazovanie výsluch ošetrujúceho lekára. Tomuto záveru
nasvedčuje aj fakt, že žalobkyňa už pred nehodou bola liečená ambulantným psychiatrom, čo podporuje
záver súdu, že jej psychické problémy nie sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.21. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

22. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako
to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť,

že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou námietkou bolo,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávne vyhodnotenej zásada voľného hodnotenia
dôkazov.

24. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). ( z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)

25. Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva akým spôsobom sa súd vyporiadal s dôvodmi, na ktoré
opätovne odvolateľka v odvolacom konaní poukazuje. Odvolací súd na tieto v poukazuje a s týmito sa

plne stotožňuje. (§ 387 ods.2 CSP) Naviac udáva, že dva znalecké posudky, ktoré vylúčili vážnu duševnú
poruchu žalobkyne v spojení s faktom , že už pred nehodou mala liečené zdravotné problémy súvisiace
s jej psychikou jednoznačne podporujú závery súdu prvej inštancie.

26. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musísúčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie
uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a

dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

27. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na
základe diagnózy položky z prílohy č. X časť II. a IV XXX ako vážna duševná porucha vzniknutá
pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií.
Je nepochybné, že zodpovedanie otázky, či žalobkyňa trpí vážnou duševnou poruchou je otázkou

odbornou, na ktorú sú nutné odborné znalosti, preto správne postupoval súd prvej inštancie, ktorý na
odstránenie rozporov medzi predloženými dôkazmi pribral do konania znalca z príslušného odboru,
ktorý sa vo svojom znaleckom posudku vyporiadal s posúdením tejto otázky, pričom dospel k záveru, že
u poškodenej je prítomná úzkostne depresívna porucha, ktorá jej bola diagnostikovaná ambulantnými
psychiatrami s tým však, že u žalobkyne nie sú prítomné príznaky vážnej duševnej poruchy. Znalec

vo svojom posudku v bode X.X.X uvádza, že dopravnú nehodu, ktorú žalobkyňa prežila nie je možné
považovať za katastrofickú udalosť, že u nej nie sú prítomné typické telesné príznaky, teda nie sú
popísané prehnané úľakové reakcie a takisto nepopisuje dotieravé myšlienky, ktoré by sa mali objavovať
kedykoľvek a nevzniklo trvalé narušenie osobnosti. Znalec teda uzavrel, že duševná porucha, ktorá
bolo skonštatovaná u žalobkyne a pre ktorú je liečená nie je vážnou duševnou poruchou a už pred

úrazom mala cievnu mozgovú príhodu, pričom príčinnú súvislosť medzi úzkostne depresívnou poruchou
a úrazom pri dopravnej nehode nie je možné preukázať. Zároveň znalecká organizácia súhlasila so
záverom vyšetrení R.. L., že u žalobkyne sa jedná o depresívnu poruchu, no nie o posttraumatickú
stresovú poruchu. Znalecká organizácia uviedla, že závery R.. L. neboli správne.

28. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie má za to, že vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že u žalobkyne došlo k vážnej duševnej poruche v súvislosti s dopravnou
nehodou, čo je základným predpokladom pre priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolacie
námietky žalobkyne sú vo vzťahu k meritu prejednávanej veci irelevantné, nakoľko nepochybne
rozhodujúcim dôkazom, ktorý vyčerpávajúco zhodnotil odbornú problematiku, je znalecký posudok

odbornej organizácie, ktorá bola pribratá do konania, preto možno na základe tohto dôkazu považovať
skutkový stav ustálený do tej miery, že je na základe tohto skutkového stavu možné vo veci rozhodnúť
bez nariadenia doplnenia dokazovania vo forme výsluchu ošetrujúceho lekára, či doplnenia ďalších
listinných dôkazov.

29. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

30. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.31.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnúúvahusúdu.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(pozriktomunapr.uzneseniaNajvyššiehosúdu

SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.

32. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

33. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch
strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či
nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

34. V prejednávanej veci žalovaný je úspešnou stranou sporu. Odvolací súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane. Zo spisu vyplýva, že
žalobkyňa poberá ako invalidný dôchodok ako aj mzdu, hoci na úrovni minima, preto je zrejmé že
má pravidelný príjem . Žalobkyňa výšku svojich príjmov a výdavkov okrem všeobecných tvrdení

nedokladovala, a tieto tvrdenia sú nedostatočné na preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Aj pri zohľadnení uplatnených trov žalovaného vo výške 91, 50 € ( č.l. 319) spisu je zrejmé, že niet
dôvodu aplikovať § 257 CSP. Strana, ktorá iniciuje súdny spor si musí byť vedomá rizika znášania trov
v prípade neúspechu, hlavne pokiaľ je právne zastúpená.

35. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách konania ako vecne správny.

36.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§255ods.1C.s.p.vspojení
s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho
konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy

odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi
nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).