Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 18, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/83/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010369
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2118010369.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného V. L., nar. XX.XX.XXXX
v J., pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní
okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 1T/12/2018-982 zo
dňa 03.10.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.10.2021 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

I/

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý rozsudok vo výroku
o vine v bode II/, ktorým bol obžalovaný spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa
07.02.2018 sp. zn. 4 Pv 127/15/2207-97 oslobodený pre skutok v bode 3/ obžaloby, ako aj celý výrok
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Výrok v bode I/, 1/ a 2/ o vine, ako i výrok o náhrade škody zostáva nedotknutý.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec s a v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znova prejednal a rozhodol.

II/

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného V. L., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 1T/12/2018-982 zo dňa 03.10.2019 bol
obžalovaný V. L., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom O. Z. XXXX/X, P., v bode I/, 1, 2 obžaloby uznaný

vinným zo spáchania prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona v súbehu
s prečinom neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218
ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

1/ dňa 1. júla 2014 v čase približne o 09:30 hod. v P. na Ulici O. Z. viedol kolesový kĺbový nakladač
UNK 320 smerom z dvora rodinného domu číslo XXXX/X k otvorenej vstupnej bráne do dvora takým
spôsobom, že pracovný stroj úmyselne nasmeroval na osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz
striebornej farby, evidenčného čísla HC715BN, ktoré bolo zaparkované v ľavej časti vstupnej brány,
pred motorovým vozidlom položil lyžicu nakladača na zem a touto nabral motorové vozidlo v časti

pod prednou nápravou, následne lyžicu nadvihol do výšky asi 30 až 40 cm a takto motorové vozidlo
Mercedes Benz zatáčajúc vľavo tlačil pred sebou niekoľko metrov do priestoru križovatky, kde motorovévozidlo spustil z lyžice a tam ho ponechal, s kolesovým kĺbovým nakladačom potom nacúval naspäť
do dvora rodinného domu, čím spôsobil na motorovom vozidle Mercedes Benz poškodenia deformáciu
predného nárazníka v pravej časti, rozbitie pravého predného hmlového svetla, deformáciu pravého

predného blatníka, poškodenie čelného skla vpravo, pravého predného kolesa, a tak majiteľovi vozidla
H. L. spôsobil škodu vo výške 1.780,34 €,

2/ dňa 4. júla 2016 v čase približne od 10:30 hod. do 11:00 hod. v P. na Ulici O. Z. číslo XXXX/X využil
situáciu, keď jeho matka Y. L., nar. XX.XX.XXXX, vyšla z domu na ulicu, aby si prevzala dôchodok od

poštárky, pričom zatvoril a zvaril vstupnú bránu do dvora rodinného domu, a tak Y. L. znemožnil návrat
do domu, zároveň ju na výzvy odmietol vpustiť do vnútra rodinného domu a bránil jej v bývaní a užívaní
bytu č. X na X. poschodí rodinného domu, a to napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo
dňa 14.01.2016 sp. zn. 11C/96/2015, právoplatným dňa 20.02.2016, bola Y. L. povinná vypratať tento
byt do 30 dní až po zabezpečení náhradného bytu, dovtedy tak mohla byt užívať, pričom náhradný byt
poškodenej nezabezpečil.

Za tieto skutky okresný súd uložil obžalovanému podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím
na § 37 písm. h) Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného
zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona
v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému výkon trestu odňatia

slobody podmienečne odložil a uložil probačný dohľad v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného
zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní troch rokov. Zároveň podľa § 51 ods. 2 Trestného
zákona v spojení s § 51 ods. 4 písm. c), písm. e) Trestného zákona obžalovanému uložil primerané
povinnosti spočívajúce v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, a osobne alebo verejne
sa ospravedlniť poškodeným H. L. a Y. L..

O náhrade škody vo vzťahu ku skutkom v bode I/, 1,2 okresný súd rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného
poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému H. L., nar. XX.XX.XXXX v X., trvale
bytom P., K. XXX/XX, škodu vo výške 1.780,34 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zároveň napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovaného V. L., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom
O. Z. XXXX/X, P. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry
Trnava zo dňa 07.02.2018, sp. zn. 4Pv 127/15 pre skutok v bode II/ rozsudku právne kvalifikovaný ako
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť tak, že

dňa 4. júla 2016 v čase približne o 19:30 hod. v P. na Ulici O. Z. pred rodinným domom číslo 3862/7
fyzicky napadol svojho brata H. L. a jeho manželku H. L. tým spôsobom, že najskôr rukou udrel H. L.
po jej ruke, v ktorej držala mobilný telefón a ten v dôsledku toho spadol na zem, následne drevenou
baseballovou palicou udrel H. L. dvakrát do oblasti hlavy, keď pristúpil H. L. manželke na pomoc, aby

ju chránil pred útokom, pri vzájomnom zápasení obvinený odsotil H. L. a H. L., ktorí následkom toho
spadli na zem do hliny, kde baseballovou palicou opakovane udieral H. L. a H. L. po nohách, rukách a
hornej časti tela - trupu, potom ako sa H. L. podarilo zmocniť baseballovej palice, tak obvinený zobral
do rúk dve tehly, jednou tehlou udrel H. L. do vrchnej časti hlavy a druhú tehlu hodil H. L. do oblasti
hrudníka, čím spôsobil H. L. zranenia: pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy s príznakmi vegetatívnej

symptomatológie, tržne zmliaždenú ranu v čelovo-vlasovom prechode hviezdicového tvaru asi 3 x 2
cm veľkú zasahujúcu do podkožného tkaniva, pomliaždenie a podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie
mäkkých tkanív pravého ramena a pravého predlaktia s odreninami kože, pomliaždenie mäkkých tkanív
pravého predkolenia s odreninou kože a zlomeninu v oblasti hlavice - krčka pravej členkovej kosti, ktoré
si vyžiadali celkovú dobu liečenia a obmedzení v obvyklom spôsobe života v trvaní od 04.07.2016 do

17.08.2016, práceneschopnosť v trvaní minimálne 2 mesiace, a H. L. spôsobil zranenia: pomliaždenie
mäkkých tkanív pravého predlaktia s odreninou kože, pomliaždenie mäkkých tkanív pravého stehna nad
kolenom s odreninou kože a natiahnutie - pomliaždenie svalstva ľavého lýtka v oblasti vnútornej strany,
ktoré si vyžiadali dobu liečenia, práceneschopnosť a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní
1 týždeň,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.O náhrade škody vo vzťahu ku skutku v bode II/ okresný súd rozhodol podľa § 288 ods. 3 Trestného
poriadku tak, že poškodených Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava
1; Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava - mestská časť Petržalka, Panónska cesta

2, IČO: 35937874, so svojimi uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 982-992.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodených

H. L., Y. L. a H. L., svedkov Mgr. J. K. a Ing. Y. R., prečítaním výpovedí splnomocnených zástupcov
poškodených poisťovní, H. R., K. L., V. O., H. K., prečítaním znaleckých posudkov znalcov PhDr.
Martina Chylíka, prečítaním odborného vyjadrenia znaleckej organizácie JHS, s.r.o., ako aj ďalšími
listinnými dôkazy a, zvukovými a obrazovo-zvukovými nahrávky. Vo vzťahu k výpovedi obžalovaného
konštatoval, že jeho obrana bola nepravdivá a rovnako tak výpovede poškodených H. L. a Y. L.,
ktoré sa v opise skutkov rozchádzali. Okresný súd si preto pre posúdenie vierohodnosti výpovedi

zadovážil všetky priestupkové spisy obžalovaného ako aj poškodených, z ktorých zistil, že vzájomné
vzťahy zainteresovaných osôb boli dlhodobo naštrbené. Pokiaľ ide o skutok 1/, okresný súd vychádzal
predovšetkým z kamerového záznamu, z ktorého bol jednoznačne zrejmý úmysel obžalovaného
poškodiťmotorovévozidlosvojhobrata-poškodenéhoH.L..Okresnýsúdneuverilobraneobžalovaného
o použití nakladača na burinu, a ani tomu, že chcel pred motorovým vozidlom zastaviť a počkať, až

kým mu poškodený H. L. neuvoľní cestu. Z kamerového záznamu nebolo vidno, že by sa obžalovaný
snažil zabrániť zrážke, práve naopak, viditeľným bolo, že chcel do vozidla poškodeného naraziť, keď
nakladač priamo na toto vozidlo aj nasmeroval, manévroval s lyžicou, aby ho podobral a následne ho
odtlačil. Obhajoba obžalovaného bola vyvrátená aj znalcom Ing. Vojtechov Svetlíkom, ktorý potvrdil,
že obžalovaný na nakladači pridal plyn, k odtlačeniu vozidla nemohlo dôjsť tak, že by obžalovaný len

posúval lyžicu nakladača. O úmysle obžalovaného poškodiť vozidlo poškodeného svedčí aj to, že z
miesta ušiel, poškodenému sa ani neospravedlnil. Pokiaľ ide o skutok 2/, obžalovaný sa zo spáchania
skutku usvedčil sám, keď vypovedal o tom, že mal vedomosť o rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 14.01.2016 sp. zn. 11C/96/2015 a poškodenej Y. L. napriek tomu prístup do jej bytu svojím
aktívnym konaním zamedzil (zatvoril a zvaril vstupnú bránu do dvora rodinného domu, zároveň ju

na výzvy odmietol vpustiť do vnútra rodinného domu a bránil jej v bývaní a užívaní bytu), aj napriek
tomu, že poškodenej nezabezpečil náhradný byt. Poškodená mala povinnosť vypratať nehnuteľnosť
do 30 dní po zabezpečení náhradného bývania, k čomu až do rozhodnutia okresného súdu nedošlo.
Poškodená tak bola v rozhodnom čase oprávnenou osobou z titulu užívania bytu, zároveň v byte bývala
so súhlasom vlastníka Mgr. J. K.. Vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval, že obžalovaný

poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu (skutok 1/) a oprávnenej osobe
neoprávnene bránil v užívaní domu (skutok 2/), a preto ho okresný súd uznal vinným zo spáchania
prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu ku skutku 1/ a
prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods.
1 Trestného zákona vo vzťahu ku skutku 2/. Obžalovaný v prípade oboch skutkov konal v priamom

úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd u obžalovaného
zistil, že je otcom 2 plnoletých detí, z miesta trvalého bydliska nie je bližšie hodnotený. V minulosti
bol už 2 krát súdne trestaný, odsúdenia má zahladené, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
V evidencii priestupkov má záznamy o spáchaní viacerých priestupkov na úseku cestnej premávky.
Od 07.03.2016 je zamestnancom spol. Dopravný podnik Bratislava, a.s., kde je hodnotený kladne,

je tiež poberateľom invalidného dôchodku. Vzhľadom na spáchanie dvoch prečinov dvoma skutkami
bolo potrebné obžalovanému ukladať úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona. Okresný
súd u obžalovaného zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona,
pričom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, v dôsledku čoho dospel k záveru, že obžalovanému je
potrebné uložiť úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, t.j. na spodnej hranici trestnej sadzby

ustanovenej v § 218 ods. 1 Trestného zákona, pri zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby podľa §
38 ods. 4 Trestného zákona s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní tri roky za
súčasnéhouloženiaprobačnéhodohľadunadjehosprávanímvskúšobnejdobe.Vdanejveciakosúčasť
dohľadu okresný súd uložil obžalovanému aj primerané povinnosti spočívajúce v príkaze nahradiť v
skúšobnej dobe spôsobenú škodu a osobne alebo verejne sa ospravedlniť poškodeným H. L. a Y. L..

Pokiaľ ide o náhradu škody, v prípade skutku 1/ si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody
poškodený H. L. titulom poškodenia jeho motorového vozidla vo výške 1.780,34 eur, preto okresný súd
obžalovanému podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť poškodenému H. L.
škodu vo výške 1.780,34 eur do 15 dní od rozsudku. Pokiaľ ide o skutok 3/ okresný súd mal vzhľadomna vykonané dokazovanie za to, že v konaní nebolo bez najmenších pochybností preukázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Jedinými dôkazmi o vine obžalovaného v prípade skutku 3/
boli výpovede všetkých poškodených, ktoré však okresný súd vyhodnotil ako čiastočne nevieryhodné,

pričom ich výpovede boli oslabené ďalšími dôkazmi. Nebolo teda možné jednoznačne ustáliť aký bol
skutočný priebeh skutku (kto koho napadol ako prvý a kto komu spôsobil zranenia).Vyslovenie viny
iba na základe nahrávky z mobilného telefónu poškodenej H. L. bolo pre okresný súd nedostatočné.
Z nahrávky mobilného telefónu bolo preukázané, že poškodená H. L. aktívne útočila na obžalovaného
baseballovou pálkou. Nielen poškodení, ale aj obžalovaný mali po bitke zranenia a s tým spojenú

práceneschopnosť. Vo vzťahu ku skutku v bode 3/ sa vyskytla dôkazná núdza, preto okresný súd
obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
oslobodil. Z dôvodu oslobodenia obžalovaného spod obžaloby boli preto poškodené subjekty - Sociálna
poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so svojimi riadne a včas uplatnenými nárokmi na
náhradu škody odkázané na civilný proces. Na hlavnom pojednávaní si uplatnili nároky na náhradu
škody ešte aj poškodené Y. L. a H. L., okresný súd však o ich nárokoch nerozhodoval, pretože si tieto

nároky neuplatnili riadne a včas (do skončenia vyšetrovania).

Proti tomuto rozsudku podal bezprostredne po jeho vyhlásení odvolanie okresný prokurátor, a to čo do
výroku II./ o vine v oslobodzujúcej časti ako aj výroku o treste v bode I./, a tiež obžalovaný so svojim
obhajcom, a to čo do výroku I. Odvolania písomne odôvodnili v rozsahu č.l. 995-998 a č.l. 1013-1022.

Okresný prokurátor v odvolaní namieta, že okresný súd aj napriek riadne objasneným skutkovým
okolnostiam, nevyhodnotil zadovážené dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomnom súhrne ako to
predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Napadnutý rozsudok v oslobodzujúcom
výroku II. považuje za nezákonný, nedôvodný a vecne nesprávny. Vina obžalovaného v skutku 3/

bola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná súhrnom priamych ako aj nepriamych
dôkazov. Výpovede poškodených v spojení s kamerovým záznamom potvrdili, že v kritickom čase
došlo medzi poškodenými a obžalovaným k napadnutiu, pri ktorom utrpeli poškodení viaceré zranenia
objektivizované znaleckým posudkom znalca MUDr. Mariána Pamulu. Zároveň boli zistené aj zranenia
na tele obžalovaného, ktoré mohli mať súvis so stíhaným skutkom. Z výpovedí poškodených v spojení

s videonahrávkou bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný vystupoval s motorového vozidla s
baseballovou palicou, pričom išiel k motorovému vozidlu poškodených a hovoril niečo v zmysle „poj poj,
obušek, poj, debile“, poškodený zase „tak, tak vyhráža sa“, pričom obžalovaný ešte dodal „len to filmuj“.
Poškodení sa obžalovanému nevyhrážali, ani naňho fyzicky neútočili. Obžalovaný ako prvý zaútočil na
poškodenú H. L. tým, že ju udrel po rukách, v ktorom momente jej spadol mobilný telefón na zem, čo

priznalajsámobžalovaný.Obžalovanýprišielzapoškodenýmisprinesenímsinebezpečnéhopredmetu,
čím bol pripravený na fyzický kontakt, a teda tento sa nesnažil nijako odvrátiť. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že iniciátorom konfliktu bol práve obžalovaný. Prítomnosť teleskopického obušku o
ktorom vypovedal obžalovaný nebola na mieste skutku zistená, pričom obaja poškodení ako aj očitá
svedkyňa poprela, že by poškodení mali obušok. Následne obušok nebol zaistený, nebol nájdený na

mieste spáchania skutku a tiež nebol dodatočne vydaný. Verzia obžalovaného o ďalšom priebehu
útoku, úderom obuškom do hlavy, údermi baseballovou palicou do hlavy, vytlačenie poškodených, ostala
osamotená, nebola potvrdená žiadnym dôkazom. Táto verzia bola v konaní spochybnená obsahovo
súladnými výpoveďami poškodených, ktorí uviedli, že po prvotnom údere obžalovaného na poškodenú
nasledovali ďalšie údery na poškodenú, pričom poškodení sa obžalovanému snažili zobrať baseballovú

palicu, obžalovaný bol však silnejší, odsotil ich, pričom počas bitky sa obžalovaný opakovane vyjadril,
že ich pozabíja. Počas toho, ako ležali poškodení na zemi ich obžalovaný udieral baseballovou palicou,
poškodenej sa podarilo vytrhnúť mu z ruky palicu, na čo sa obžalovaný vrátil do rozvodovej skrine, kde si
vzal dve tehly, udrel poškodenú do temena hlavy, pričom tá začala krvácať. Druhú tehlu obžalovanú hodil
poškodenému do hrude. Poškodení popreli, že by voči obžalovanému použili bejzbalovú palicu alebo

teleskopický obušok, ktorý ani nemali. Nevylúčili, že popri tom všetkom mohli obžalovaného buchnúť,
resp. mohol sa aj sám udrieť baseballovou palicou, resp. pri bránení sa. Výpovede poškodených
verifikovala aj svedkyňa - poškodená Y. L., ktorá skutok videla a ktorá rovnako vyvrátila, že by mali
poškodení obušok. Svedkyňa videla, ako obžalovaný vystúpil z vozidla, začal poškodenú H. L. biť,
tá spadla na zem, obžalovaný udrel aj syna H.. Ďalej videla aj to, ako obžalovaný zobral do rúk

dve tehly, jednou trafil poškodenú do hlavy a druhou trafil poškodeného do hrude. Vierohodnosť
výpovedí poškodených bola podporená aj znaleckými posudkami. Znalec MUDr. Marián Pamula potvrdil
mechanizmus zranení poškodených v zhode s tým, ako ich opisovali poškodení (v zhode s priebehom
skutku a údermi obžalovaného). U poškodených neboli zaznamenané sklony k účelovému spracovaniuudalostí. Rovnako výpoveď svedkyne Y. L. znalec vyhodnotil ako vysoko vierohodnú, neboli u nej
zistené sklony ku konfabuláciam. Obžalovaným uvádzaný priebeh skutku nezodpovedá zraneniam
poškodených a objektívnym záverom znaleckého skúmania. Okresný súd nemal dôvod spochybniť

a odmietnuť výpovede poškodených a svedkyne ako celku. Z videonahrávky v čase kedy už mal
obžalovaný tehly v ruke je zrejmé, že poškodená H. L. držala v ruke baseballovu palicu s cieľom odvrátiť
útok obžalovaného. Takáto činnosť poškodenej v rámci nutnej obrany mohla spôsobiť u obžalovaného
zranenia. Okresný prokurátor má za to, že v prejednávanej veci bolo možné spoľahlivo učiniť záver o
vine obžalovaného v skutku 3/. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1

písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku II. o vine obžalovaného a zároveň aj
vo výroku o treste v bode I. a postupom podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému
súdu na nové rozhodnutie.

Obžalovaný v podanom odvolaní predložil odvolaciemu súdu rôzne výňatky z judikatúry všeobecných
súdov SR, ktoré tvorili gro jeho odvolania. Vo všeobecnej rovine namieta porušenie práva na spravodlivý

proces, porušenie zásady kontradiktórnosti konania ako aj zásady rovnosti strán v konaní, nedostatočne
zistený skutkový stav, nedostatočne vykonané dokazovanie, absenciu riadneho odôvodnenia. Má za
to, že aj naďalej pretrvávajú pochybnosti o vine obžalovaného, prokurátor tak neuniesol dôkazné
bremeno. V konaní neboli produkované žiadne relevantné dôkazy o vine obžalovaného. Vo vzťahu
ku skutku 1/ nebolo preukázané úmyselné zavinenie obžalovaného, poukazujúc na závery znalca Ing.

Vojtecha Stehlíka na hlavnom pojednávaní o tom, že v inkriminovanom momente mohlo dôjsť k zníženiu
účinnosti bŕzd. Poukazuje na závery odborného vyjadrenia č. 14/2019 podľa ktorého obžalovaný
nemohol nakladačom obísť stojace vozidlo, na objasnenie okolnosti by musel byť vykonaný pokus
(k čomu nedošlo), znalec nevylúčil možnosť odtlačenia vozidla nakladačom bez pridávania plynu,
brzdy nakladača mali malý brzdný účinok, nebolo možné preveriť stav prevodovky, nakladač bol

neovládateľný. Odborné vyjadrenie vychádza z neúplných podkladov, nevysvetľuje všetky okolnosti
ku ktorým mal znalec zaujať stanovisko, chýba komplexný prístup so znalosťou všetkých okolností,
Odborné vyjadrenie je rozporuplné, neúplné a neurčité. Okresný súd sa pri dokazovaní zaoberal iba
predpokladmi a zjednodušenými výkladmi priebehu udalostí, napriek tomu že z odborného vyjadrenia
sa nedá jednoznačne vylúčiť porucha riadenia nakladača. Závažné pochybnosti o technickom stave

nakladača vytvárajú základ pre posúdenie vierohodnosti obhajoby obžalovaného. V deň skutku 1/
obžalovaný po stresujúcich udalostiach pochopiteľne ďalej nemyslel na burinu za plotom, k čomu dodal,
že vlastníci bežne vykonávajú údržbu okolia svojich nehnuteľnosti. V prípade, ak sa nakladač blíži k
bráne, v ktorej stojí vozidlo, je to dostatočný signál na to, aby vodič vozidla výjazd z brány uvoľnil.
Obžalovaný predpokladal, že poškodenému je to zrejmé. Výpoveď poškodeného potvrdzuje obhajobu

obžalovaného, pretože poškodený sám uviedol, že nezaznamenal, že by nakladač náhle zastavil. V
ďalšom namieta procesný postup okresného súdu, kedy pribratím znalca Ing. Vojtecha Svetlíka porušil
zásadu kontradiktórnosti konania. Spôsob jazdy obžalovaného s nakladačom vylučuje jeho úmyselné
zavinenie, pretože išiel s nakladačom po ľavej strane, k čomu poukázal na závery znalca, ktorý uviedol,
že tým, že obžalovaný zatočil doľava spôsobil menšie poškodenie, ako keby išiel s vozidlom rovno. V

závere sa domáha uplatnenia princípu tzv. ultima ratio, pretože poškodení si môžu svoj nárok uplatniť
v civilnom konaní. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alternatívne aby ho odvolací súd spod obžaloby v
bode I/ podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 19.10.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu, a tiež poškodených H. L. a H. L.. Verejného
zasadnutia sa nezúčastnili splnomocnení zástupcovia poškodených, na čo senát odvolacieho súdu
rozhodol tak, že verejné zasadnutie vykoná v ich neprítomnosti. Odvolací súd na verejnom zasadnutí
oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného, odvolaním

okresného prokurátora, odpisom z Registra trestov na obžalovaného, a tiež podstatným obsahom spisu.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla v zmysle § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného
zamietnuť ako nedôvodné a zároveň vyhovieť odvolaniu okresného prokurátora. Obhajca obžalovaného
navrhol vyhovieť odvolaniu obžalovaného a odvolanie okresného prokurátora zamietnuť ako nedôvodné
podľa § 319 Trestného poriadku. Poškodení sa k veci nevyjadrili, obžalovaný vyhlásil, že k veci nemá

čo uviesť.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúmazákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.

1 Trestného poriadku.

Odvolací súd pokiaľ ide o skutky v bode I/ 1, 2 konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého
zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých
základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného

okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o
ktoréskutočnostisvojetvrdeniaoprelaakýmiúvahamisaspravoval.Pokiaľideoodôvodnenierozsudku,
tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd
sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací
súd uvádza nasledovné:

Vzhľadom na dostatočné a náležite vykonané dokazovanie okresným súdom vo vzťahu ku skutkom v
bode I/, vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi vo vzájomnom súhrne (t.j. s dôkazmi svedčiacimi tak
v prospech, ako aj neprospech obžalovaného), tiež obhajobou obžalovaného prezentovanou už počas
prvostupňového konania, ako aj riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd odkazuje na
správnosť skutkových ako aj právnych záverov okresného súdu, bez potreby ich ďalšieho opakovania.

Odvolací súd poukazuje na to, že v dvojstupňovom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto
považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby
na tieto len stručne poukázal. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára
2018).

V dôsledku vyššie uvedeného sa odvolací súd sústredí len na odvolacie námietky obžalovaného, pričom
v odvolaní obžalovaný neuviedol žiadne nové, a ani relevantné skutočnosti, spôsobilé privodiť iný záver,
ako záver o vine.

Ako prvé, odvolací súd vo vzťahu k všeobecným námietkam obžalovaného o porušení práva na
spravodlivý proces, porušení zásady kontradiktórnosti a rovnosti strán, nesprávnom právnom posúdení,
nedostatočne vykonanom dokazovaní a ďalšie, poukazuje na to, že obžalovaný tieto údajné pochybenia
nijako bližšie nezdôvodnil. Odkázal len na početnú judikatúru všeobecných súdov SR, ktorú odvolací
súd pozná (v zmysle zásady iura novit curia, tzn. súd pozná právo), bez súvislostí s prejednávanou

vecou. Odvolací súd sa potom s uvedenými námietkami nevysporiadal, pretože nemá vedomosť v čom
podľa obžalovaného tieto pochybenia malo spočívať, zároveň tiež nie je povinnosťou súdu nahrádzať
procesnú aktivitu strany nahrádzaním, či domýšľaním si podstaty odvolacích dôvodov.

Pokiaľ ide o skutok 1/ na akékoľvek pochybnosti bolo preukázané, že obžalovaný konal úmyselne, s

cieľom odtlačiť vozidlo poškodeného zaparkované pred bránou nehnuteľnosti patriacej obžalovanému.
Obžalovaný sa bránil tým, že išiel naložiť burinu, nakladač zostal počas jazdy nefunkčný, v dôsledku
čoho narazil do vozidla poškodeného. Takáto obrana obžalovaného nemôže obstáť, v tomto prípade
nešlo o žiadny nevyhnutný manéver s nefunkčným nakladačom, ale o cielený zámer poškodiť vozidlo
poškodeného. Obžalovaného usvedčuje v prvom rade kamerový záznam, z ktorého vyplýva, že

až do času nárazu do vozidla poškodeného sa obžalovaný počas jazdy ani raz nezastavil, rýchle
a opakovane menil smer (čo svedčí o funkčnosti stroja), stroj riadil jednou rukou čo nasvedčuje
jeho ľahkej a bezproblémovej obsluhe. Po náraze do vozidla poškodeného nakladacia lyžica začala
klesať a obžalovaný intenzívne tlačí na pedál akcelerátora (výrazne pridáva plyn), a posunul vozidlo
poškodeného do križovatky. Následne opätovne riadiac stroj jednou rukou zaradil spiatočku, vycúval

a stroj zaparkoval do dvora. Z kamerového záznamu je celkom zreteľné, že išlo o plynulú cielene
smerovanú jazdu, bez akejkoľvek snahy vozidlo zastaviť, aj napriek tomu, že tak urobiť mohol. Priebeh
skutkového deja zachytený kamerovým systémom jednoznačne potvrdil úmyselné poškodenie vozidla
poškodeného.

O priebehu skutku vypovedali poškodený H. L. ako aj Y. L., ktorí zhodne potvrdili, že obžalovaný
išiel cielene za vozidlom poškodeného, počas jazdy takmer zrazil poškodeného, boli očitými svedkami
udalosti. Po tom, ako obžalovaný odtlačil vozidlo, vrátil sa s nakladačom späť na pôvodné miesto,
čo vylučuje jeho obranu o tom, že nárazu zabrániť nemohol. Obžalovaný v odvolaní poukazuje nazávery odborného vyjadrenia znalca č. 14/2019, ktoré si len selektívne a vo svoj prospech vykladá,
avšak znalec nepotvrdil nefunkčnosť nakladača. Potvrdil funkčné riadenie, to, že v danom prípade
nebolo možné analyzovať poruchu na riadení, rovnako nebolo možné opakovane skúmať technický

stav pokusom, pretože obžalovaný po skutku vozidlo predal. Znalec zároveň uviedol, že pokiaľ by mal
nakladač poškodené brzdy tak, ako uviedol obžalovaný, tak by spomaľovanie, resp. zmena jazdy bola
možné len inou technikou jazdy, a to prepínaním voliča prevodovky, čo však nebol tento prípad.

Odvolací súd obranu obžalovaného neprijal, pokiaľ ako tvrdil bol nakladač poškodený, nie je zrejmé,

prečo mal v úmysle manipulovať s ním, a to práve nakladať a upraviť burinu na pozemku, ktorý ani nebol
jeho, na neviditeľnom mieste (za betónovým plotom), navyše v oblasti priemyselnej zóny, kde je zvýšený
pohyb nákladných strojov a ťažkých vozidiel. Navyše, poškodená Y. L. uviedla, že obžalovaný nikdy
burinu neopracovával nakladačom, ktorý je mimo iného určený ma prevoz a presun ťažkých hornín.
Pokiaľ ako tvrdí obžalovaný mal v úmysle ísť obhospodarovať cudzí pozemok, nie je zrejmé, prečo
riadne nepožiadal poškodeného o preparkovanie jeho vozidla, čím by mu bol uvoľnil prechod.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou obžalovaný namieta pribratie znalca Ing. Vojtecha Svetlíka do konania,
čo označil ako neprimeranú aktivitu zo strany súdu a tiež porušenie princípu kontradiktórnosti konania,
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 11 Trestného poriadku, podľa ktorého môže súd
vykonať na hlavnom pojednávaní aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Týmto ustanovením je daná legitimita

súdu vstupovať do procesnú dokazovania, nebyť len nezávislým pozorovateľom súdneho konania. Je
pravdou, že iniciatíva súdu pri vykonávaní má svoje hranice a tie končia tam, kde začínajú hranice
spravodlivého procesu a hranice rovnosti strán v konaní pred súdom a kontradiktórneho procesu.
Pribratím znalca Ing. Vojtecha Svetlíka nedošlo k žiadnemu porušeniu procesných predpisov, a už vôbec
nie práva obžalovaného na spravodlivý proces. Okresný súd tento postup riadne odôvodnil (potrebou

zodpovedania odborných otázok o priebehu nehodového deja vo vzťahu ku skutku 1/), pričom na
potrebuskúmaniafunkčnostinakladačaupozorňovalpráveobžalovaný.Stakýmtoprocesnýmpostupom
súhlasili všetky procesné strany, a to prokurátor, obžalovaný ako aj poškodený (na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 09.04.2016). Procesné strany boli zároveň okresným súdom vyzvané na predloženie
otázok znalcovi, čo opäť obžalovaný ako aj okresný prokurátor využil. Snahu o spochybnenie takéhoto

správneho postupu okresného súdu odvolací súd hodnotí opäť ako účelovú, ničím nepodloženú snahu
zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Vo vzťahu ku skutku 1/ je nutné konštatovať, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky znaky
skutkovej podstaty prečinu poškodzovania cudzej veci v zmysle § 245 ods. 1 Trestného zákona,

čím poškodenému spôsobil škodu vo výške 1.780,34- eur, riadne preukázanú odborným vyjadrením
znaleckej organizácie JHS, s.r.o., č. 546/2015.

Pokiaľ ide o skutok 2/, obžalovaný v odvolaní nenamietal voči záverom okresného súdu, preto
by v zásade postačoval odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Na podporu správnosti

odvolací súd v stručnosti poukazuje na to, že obžalovaný svoje konanie nepoprel, sám sa priznal k
úmyselnému zavareniu dverí bránky tak, aby sa poškodená Y. L. nemohla vrátiť späť do domu. Z
vykonaného dokazovania (výpovede samotného obžalovaného ako aj svedka - poškodeného) vyplýva,
že obžalovaný poškodenú do domu nevpustil, nestalo sa tak ani po príchode poškodeného a policajnej
hliadky, ale až keď poškodený H. L. prepílil bránu a spolu s hliadkou naliehali na obžalovaného.

Obžalovaný umožnil poškodenej vziať si z domu len občiansky preukaz, osobné veci poškodenej zostali
v dome obžalovaného (kde sú aj v súčasnosti). Odvolací súd neuveril obžalovanému, ktorý tvrdil, že
chcel poškodenú len postrašiť, pretože pokiaľ by tak bolo, celkom zrejme by nepristúpil k takému kroku
akým bolo zavarenie brány a následné odmietanie poškodenej prístupu do nehnuteľnosti aj po príchode
poškodeného H. L. a tiež policajnej hliadky. Obžalovaný vytvoril poškodenej takú prekážku, pre ktorú aj

napriek nároku nemohla užívať predmetnú nehnuteľnosť, čím naplnil objektívnu stránku trestného činu
v zmysle § 218 ods. 1 Trestného zákona.

Trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru možno spáchať
iba vtedy, pokiaľ osobe, ktorej páchateľ bráni v užívaní bytu, nezaniklo právo užívať tento byt, napríklad

aj trvalým opustením spoločnej domácnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Za trvalé opustenie
domácnosti možno považovať také konanie, keď osoba oprávnená užívať nehnuteľnosť túto opustí,
pričom sa možno domnievať, že tak učinil s úmyslom nevrátiť sa a neobnoviť svoje užívacie právo.Poškodená síce nebola vlastníčkou nehnuteľnosti, v ktorej spolu s obžalovaným žila, užívacie právo
jej však vzniklo nielen súhlasom vlastníka (obžalovaného) užívať nehnuteľnosť, ale aj súdnym
rozhodnutím (rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 11C/96/2015 zo dňa 20.02.2016). Toto

rozhodnutie deklarovalo užívacie právo poškodenej as tým spojenú ochranu obydlia, a to až dovtedy,
kým jej obžalovaným nebude zabezpečený náhradný byt. Užívacie právo poškodenej k predmetnej
nehnuteľnosti nezaniklo, v čase spáchania skutku naďalej trvalo, preto bola oprávnenou osobou z
užívacieho práva.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že poškodená je matkou obžalovaného, obžalovaný
nadobudol predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva práve zo zdrojov a pričinením poškodenej, ktorá v
dobrej viere dúfala v navrátenie nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. Počínanie obžalovaného, kedy
svoju v tom čase 76 ročnú chorú matku takpovediac vyštval z domu, ktorý užívala (a ktorý vlastnil
obžalovaný len vďaka poškodenej), vo vysokých letných teplotách poškodenú ponechal pred zavarenou
bránou domu, bez akejkoľvek pomoci, neochotný matke umožniť vziať si čo i len lieky, nemožno nazvať

inak ako konanie v príkrom rozpore nielen s dobrými mravmi, ale predovšetkým priečiace sa etike
príbuzenských vzťahov.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku obžalovaného, ktorou sa domáha uplatnenia princípu
ultima ratio, poukazom na možnosť poškodených obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd v civilnom konaní.

Princíp ultima ratio predstavuje zásadu subsidiarity represie, čo znamená, že prostriedky trestného
práva sa majú použiť až ako krajný prostriedok štátu na ochranu určitým, trestným zákonom taxatívne
vymedzeným spoločenským vzťahom, v prípade že prostriedky iných právnych odvetví sú neúčinné
na ochranu takýchto vzťahov. Najvyšší súd už opakovane vyslovil, že tento princíp možno uplatniť
len prostredníctvom tzv. materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch

(porovnaj judikát R 96/2014). Je pravdou, že oba skutky v bode 1/ boli prečinmi, na druhej strane všetky
okolnosti spáchania skutkov (priamy úmysel, konanie voči svojej matke, rozpor s dobrými mravmi),
osobné pomery obžalovaného (zjavné sklony k neprimeranému správaniu sa nielen voči členom rodiny),
jeho postoj k spáchaniu trestnej činnosti, absolútne vylučujú, aby sa obžalovaný vyhol trestnej represii.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom niet žiadnej polemiky o tom, že obžalovaný sa skutku v bode 2/
dopustil tak, ako je uvedené v obžalobe, jeho vina bola jednoznačne preukázaná, čo nakoniec sám
potvrdil svojou výpoveďou.

Iná situácia nastala, pokiaľ ide o skutok 3/ obžaloby (bod II./ rozsudku), keď odvolací súd zistil, že

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo trpí takými vadami a nedostatkami, na ktoré
odvolací súd musel prihliadať práve preto, že tieto pochybenia by odôvodňovali podanie dovolania v
zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo

napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku, ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Pokiaľ ide o proces dokazovania, okresný súd aj v rozsahu bodu II./ (t.j. skutok 3/) rozsudku vykonal
náležité a dostatočné dokazovanie, voči ktorému odvolací súd nemá zásadné výhrady. Avšak v
protiklade so názorom okresného súdu má odvolací súd za to, že rozsah takto vykonaného dokazovania
postačoval na ustálenie priebehu skutku, vyvodenie záveru o tom, či ku spáchaniu skutku došlo tak,

ako je uvedené v obžalobe, preto záver okresného súdu o dôkaznej núdzi a následné oslobodenie
obžalovaného v tomto rozsahu nebol správnym.

Okresný súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože
nemal za preukázané, že sa skutok stal tak, ako je uvedené v obžalobe. S týmto záverom však nemožno

súhlasiť, podľa názoru odvolacieho súdu bolo v konaní zabezpečených dostatok dôkazov, z ktorých bolo
možné bezpečne ustáliť nielen začiatok a priebeh skutku, ale aj to, kto fyzicky zaútočil ako prvý a či sa
obžalovaný dopustil skutku tak, ako je v obžalobe.Všetci traja poškodení vypovedali tak, že ešte pred bitkou obžalovaný sťažoval prístup k
nehnuteľnosťamirôznymimanévramisosvojimautom(prenasledovaním,blokovaním,narážanímdoich
vozidla). Poškodení sa dostavili k nehnuteľnosti, aby zdokumentovali poškodený elektromer, poškodená

H. L. si poškodenie elektromera fotila, a to po odporúčaní pracovníka elektrárni ako aj usmernenia
polície. Obžalovaný sa dostavil na miesto, údajne začal búchať na vozidlo poškodeného, na čo ho začala
poškodená natáčať na mobilný telefón, čo obžalovaného vyprovokovalo a zaútočil na poškodenú ako
prvý, údermi do ruky. Takýto priebeh opísali nielen poškodení, ale aj sám obžalovaný, ktorý uviedol, že
kamerovanie na mobilný telefón uňho „vyvolalo emócie“ na čo poškodenú udrel do rúk, tej následne

vypadol telefón, ktorý priebeh ďalšieho incidentu naďalej snímal. Všetci traja poškodení vypovedali
tak, že obžalovaný už pri vystupovaní z vozidla mal so sebou baseballovu palicu, ktorou následne
začal udierať poškodených. Z kamerového záznamu je síce zrejmé, že obžalovaný kričí niečo ako
„obušok, obušok...“, to však nijako nepreukazuje, že by poškodený H. L. skutočne obušok mal, a tým
na obžalovaného zaútočil. Žiadny obušok v trestnom konaní nebol zabezpečený, vydaný, ani zaistený,
poškodenýuviedol,ženikdyobušoknevlastnil.Verziuobžalovanéhootom,ženaňhozaútočilpoškodený

nepreukazuje okrem jeho výpovede žiaden dôkaz. Pokiaľ poškodený zaútočil na obžalovaného, javí
sa, že po prvýkrát sa tak stalo aby bránil poškodenú, na ktorú ako prvý zaútočil práve obžalovaný.
Ďalší priebeh skutku opisujú opätovne zhodne poškodení, a to tak, že obžalovaný ich (v dôsledku
fyzickej prevahy) vytlačil, obaja poškodení spadli vedľa kopy hliny, kde ich obžalovaný opakovane
udieral baseballovou palicou. Obžalovaný na poškodených útočil zo stoja, bol teda v útočnej a silnejšej

pozícií oproti poškodeným ležiacim na zemi, keď poškodený H. L. sa navyše nemohol zo zeme kvôli
zdravotným ťažkostiam (invalidný dôchodca, v čase skutku mal zavedený vývod v tele) zodvihnúť. Len
duchaprítomným konaním poškodenej sa jej podarilo vytrhnúť obžalovanému baseballovu palicu z ruky,
táto sa snažila útokom obžalovaného brániť, pričom nevylúčila, že aj obžalovaný mohol od poškodených
v obrane utŕžiť rany. Po tom, ako sa poškodenej podarilo vytrhnúť obžalovanému palicu z ruky, si tento

vzal dve tehly, pričom jednou udrel poškodenú H. L. do hlavy, čím jej spôsobil tržnú ranu, v dôsledku čoho
začala krvácať. Druhú tehlu hodil do hrudníka poškodeného H. L., ktorému rovnako spôsobil zranenia.

Z dokazovania vyplynulo, že obaja poškodení pri útoku utrpeli početné zranenia, poškodená bola
práceneschopná takmer tri mesiace, poškodený dva týždne. Je nespochybniteľné, že zranenia utrpel aj

obžalovaný, avšak oproti zraneniam poškodených išlo o nepatrné a menej viditeľné zranenia, čo rovnako
nasvedčuje tomu, že aktivita obžalovaného nespočívala v obrane, ale v hrubom trvajúcom útoku. Zo
znaleckéhoposudkuznalcaMUDr.MariánaPamuluvyplýva,žekzraneniampoškodenýchdošlotak,ako
opisovali poškodení, a teda v dôsledku bitky od obžalovaného. Mechanizmus zranení teda zodpovedal
a korešpondoval útokom obžalovaného, čo jednoznačne nasvedčovalo tomu, že ku skutku došlo, a

obžalovaný sa voči poškodeným dopustil konania, ktorým im spôsobil ujmu na zdraví. Obžalovaný sa
počas celého konania snažil presvedčiť súd o tom, že obeťou útoku bol on, on sa len bránil, poprel útoky
baseballovou palicou, poprel aj útok tehlami. Túto obranu možno jednoznačne vyhodnotiť ako účelovú a
nepravdivú, a to v prvom rade s poukazom na rozsah zranení poškodených v porovnaní so zraneniami a
fyzickou prevahou obžalovaného. Pokiaľ by bol obeťou útoku poškodených práve obžalovaný, v takom

prípade by poškodení nemohli utrpieť taký rozsah zranení aký utrpeli. Z kamerového záznamu je vidno,
že v momente, kedy mal obžalovaný v rukách tehly bol v stoji nad poškodenými, ktorí boli na zemi, a
teda on opäť v útočnej pozícií a poškodení v pozícií obrannej. Je teda úplne nelogické, že si išiel zobrať
tehly, aby si ubránil útok od poškodenej, ktorá bola v oslabenej pozícií. Obžalovaný tehly použil proti
poškodeným, nebránil sa s nimi, ani ich neodhodil späť na zem. Ďalšou skutočnosťou oslabujúcu obranu

obžalovaného je, prečo pokiaľ tvrdil, že bol obeťou neprivolal políciu, ale po bitke (kedy uvidiac krvácanie
z hlavy poškodenej si zrejme uvedomil závažnosť svojho konania) si sadol do svojho vozidla. Boli to
poškodení, ktorí išiel bezprostredne po skutku na políciu a následne na lekárske ošetrenie. Obranu
obžalovaného tak vyvracajú nielen svedecké výpovede poškodených, ale aj znalecký posudok znalca
MUDr. Mariána Pamulu a tiež kamerový záznam.

Možno konštatovať, že všetci traja poškodení (H. L., H. L. a Y. L.) boli priamymi účastníkmi incidentu,
incident bezprostredne vnímali a ich výpovede boli až na malé odchýlky totožné, zapadali do seba,
udalosti z inkriminovaného dňa opisovali v podstate zhodne. Malými odchýlkami vo výpovediach
nemožno urobiť ich výpovede nevieryhodnými en bloc. O vierohodnosti výpovede poškodených svedčí

aj znalecký posudok znalca PhDr. Martina Chylíka č. 6/2016, podľa ktorého u žiadneho z poškodených
nezistil sklony k domýšľavosti, alibistickému spracovaniu udalostí, účelovému spracovaniu a podaniu
údajov, výpovede poškodených vykazovali vysoký stupeň vierohodnosti.Naproti tomu o vierohodnosti výpovede obžalovaného možno mať závažné pochybnosti, pretože ako
je uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia vyššie, už pri výpovedi ku skutkom 1/ a 2/ preukázateľne
fabuloval a nevypovedal pravdu, jeho obrana bola jednoznačne vyvrátená. V tomto ohľade, a na

posúdenie vierohodnosti výpovede a jeho osobnosti ako takej možno zohľadniť aj jeho trestnú a
priestupkovú minulosť, ako aj konanie ktorého sa dopustil v skutkoch 1/ a 2/ obžaloby. Z uvedeného
je zrejmé, že obžalovanému násilné, hrubé a neprimerané správanie nie je cudzie (bol priestupkovo
postihnutý za fyzický útok na ženu v nákupnom centre, dopustil sa doslova bezohľadného konania voči
vlastnej matke, fyzického útoku na poškodených, mierenie zbraňou na rodinného príslušníka).

Obraz a motív ku konaniu obžalovaného dotvárajú udalosti z rána inkriminovaného dňa, keď v ranných
hodinách spáchal skutok 2/ obžaloby voči svojej matke. Poškodený H. L. v dôsledku vyhodenia
matky z domácnosti vypol obžalovanému elektrinu, v dôsledku čoho obžalovaný opäť úmyselne
poškodil elektromer (zrejme z pomsty). Toto konanie potom zrejme popudila obžalovaného k ďalšiemu
útoku, tentoraz už na poškodených H. a H. L.. Možno pokojne vysloviť, že útok obžalovaného na

poškodených začal už pri príchode k nehnuteľnosti, kedy im vytváral úmyselné prekážky už počas
jazdy k nehnuteľnosti. Fyzické napadnutie priamo pred nehnuteľnosťou bolo len pokračovaním jeho
protiprávneho konania.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností potom odvolací súd musí konštatovať, že pokiaľ okresný súd

obžalovaného na podklade takto zisteného skutkového stavu a všetkých doposiaľ získaných dôkazov
obžalovaného spod obžaloby oslobodil, tento postup bol predčasný a nesprávny. Takýto nesprávny
postup potom zakladal odvolací dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, pretože
porušenie ustanovenia Trestného zákona spočíva (okrem iných vád) aj v takom postupe súdu, keď bol
obžalovaný spod obžaloby oslobodený, hoci mal byť odsúdený (Š. H. a kol., Trestný poriadok, stručný

komentár, 2006, str. 786, k písm. d/).

Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami potom odvolaciemu súdu neostalo iné ako konštatovať, že
konanie okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku vykazovalo také vady a
nedostatky, pre ktoré musel odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku napadnutý

rozsudok v bode II./ v celom rozsahu zrušiť a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátiť súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol.

V ďalšom konaní bude povinnosťou okresného súdu opätovne vo veci konať, a to v intenciách
vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, pričom pokiaľ v konaní vyvstane potreba doplniť, resp.

zopakovať dokazovanie, učiní tak. Po opätovnom komplexnom vyhodnotení skutočností uvedených
vyššie, opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie riadne, presvedčivo a náležite odôvodní. V ďalšom
konaní bude okresný súd postupovať rešpektujúc povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 327 ods. 1
Trestného poriadku, teda viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyplýva aj z ust. § 2 ods.
4 Zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého „Za podmienok ustanovených osobitnými predpismi

je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa.“
Len takýmto postupom bude zachované právo účastníka využiť prípadne možnosť podania riadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a tiež naplnený princíp spravodlivého
súdneho procesu. Odvolací súd nie je povolaný na nahrádzanie činnosti súdu prvého stupňa, a to zvlášť
pokiaľ ide o proces dokazovania, pričom v konaní o riadnom opravnom prostriedku náprava chýb v

konštatovanom rozsahu ani logicky nie je možná.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento nebol odvolaním osobitne napadnutý, preto sa jeho
správnosťou odvolací súd nezaoberal.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného pokiaľ ide o
námietky voči výroku I./ (skutky 1/ a 2/) podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Vo vzťahu k výroku II./ (skutok 3/) odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods.
3 Trestného poriadku v spojení s § 322 ods. 1 Trestného poriadku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil

okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Vzhľadom na zrušenie rozsudku
vo výroku II./ bolo nutné pristúpiť aj k zrušeniu celého výroku o treste, keďže tieto výroky na seba
nadväzovali.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku
v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.