Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 23, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514206201
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8514206201.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu Q. G., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom B. Ľ. XX, právne zastúpeného JUDr. Slavomírom Firmentom, advokátom, AK, so sídlom ul.
17. novembra 14,Stará Ľubovňa proti žalovaným 1. Y. W., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. Ľ. XX a
2. P. W., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom B. Ľ. XX, obaja právne zastúpení Mgr. Petrom Lindemanom,
advokátom, so sídlom Mnoheľova 17, Poprad, v konaní o určenie nadobudnutia práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa
č.k. 5C/327/2014 - 332 zo dňa 27.09.2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2.
rade v plnom rozsahu s tým, že ich zaplatia spoločne a nerozdielne. O výške náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. Určil, že na nehnuteľnosti - pozemku parc. č. W.-S. XXX
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, v kat. úz. B. Ľ., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX,
vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ., viazne právo vecného bremena, spočívajúce

v práve prechodu a prejazdu, a to po celej jeho šírke a dĺžke v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu,
v prospech vlastníkov stavby rodinného domu so súp. č. XX, postavenej na pozemku parc. č. W.- S.
XXX v kat. úz. B. Ľ., zapísanej na liste vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného
úradu v U. Ľ., v prospech vlastníkov stavby hospodárska budova bez prideleného súp. č., postavenej na
pozemku par. č. W.-S. XXX/X a vlastníkov pozemkov parc. č. W.-S. XXX o výmere XX m2, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. W.-S. XXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a
nádvorie, parc. č. W.-S. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parc. č.

W.-S. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku záhrada, v kat. úz. Nová Ľubovňa, zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ. a v prospech vlastníka
stavby garáž, t. č. nezapísanej v katastri nehnuteľností, postavenej na pozemku s parc č. W.-S. XXX,
za účelom ich prístupu k uvádzaným nehnuteľnostiam.

II. Vyslovil, že žalovaní, ako súčasní vlastníci nehnuteľnosti a v prípade zmeny vlastníctva aj každý ďalší
vlastník nehnuteľnosti - pozemku parc. č. W.-S. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, v

kat. úz. B. Ľ., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu
v U. Ľ. s ú p o v i n n í strpieť výkon práva prechodu a prejazdu vlastníkov k stavbe rodinného domu
so súp. č. XX, postavenej na pozemku parc. č. W.-S. XXX v kat. úz. B. Ľ., zapísanej na liste vlastníctva
č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ., k stavbe hospodárska budova bezprideleného súp. č., postavenej na pozemku parc. č. W.-S. XXX/X a k pozemkom parc. č. W.-S. XXX
o výmere XX m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. W.-S. XXX o výmere XXX m2,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. W.-S. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku

zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. KN-C XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku záhrada, v kat.
úz. B. Ľ.Ň., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu
v U. Ľ. a k stavbe garáž, t. č. nezapísanej v katastri nehnuteľností, postavenej na pozemku s parc č.
W.-S. XXX.

III. Vyslovil, že žalobca má nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade na náhradu trov konania v rozsahu
100%, ktoré sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, §
134 ods. 1, 3, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.), podľa ust. § 114, § 115, §
116 ods. 1, 2, § 117 a § 118 Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.), a podľa ust. § 137 písm.

c/ Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovanie dospel k záveru, že žaloba
žalobcu je dôvodná. Z výpovede žalobcu , jeho právneho zástupcu a predložených listinných dôkazov
jednoznačne vyplýva, že už právny predchodcovia žalobcu využívali spornú parcelu č. W. XXX, k. ú.

B. Ľ. na prechod k nehnuteľnostiam vo svojom vlastníctve minimálne od 19. stor. roku 1910, právny
predchodca T. K. dedením. od r. XXXX, L. G. od r. XXXX, rodičia žalobcu od r. XXXX a počas doby
vyše 40 rokov nikto nenamietal neoprávnené užívania spornej nehnuteľnosti. Právo spoločného dvora
bolo v PKV zapísané už v roku 1865.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobca
ako vlastník stavby rodinného domu so súp. č. XX (pôvodne sa jednalo o dva domy s pôvodným súp. č.
55 a 56), postavenej na pozemku parc. č. KN-S. XXX v kat. úz. B. Ľ., zapísanej na liste vlastníctva č. XX,
vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ., a súčasne ako vlastník stavby hospodárska
budova bez prideleného súp. č., postavenej na pozemku parc. č. W.-S. XXX/X a pozemkov parc. č. W.-

S. XXX o výmere XX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. W.-S. XXX o výmere XXX
m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. W.-S. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria, parc. č. W.-S. XXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku záhrada, v kat.
úz. B. Ľ., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v
U. Ľ. a aj ako vlastník stavby garáž, t.č. nezapísanej v katastri nehnuteľností, postavenej na pozemku

s parc č. W.-S. XXX, vydržal právo vecného bremena in rem, spočívajúce v práve každého vlastníka
týchto nehnuteľností na prechod a prejazd po pozemku parc. č. W.-S. XXX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2, v kat. úz. B.Á. Ľ., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX, vedenom katastrálnym
odborom Okresného úradu v U. Ľ., a to po celej jeho šírke a dĺžke, v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú
hodinu, za účelom prístupu k nim.

Žalobca nadobudol rodinný dom so súp. č. XX spolu s drevárňou a hospodárskymi budovami,
nachádzajúcimi sa pôvodne na pozemku s parc. č. W.-S. XXX na základe zaopatrovacej a kúpnej zmluvy
zo dňa 30.12.1983 uzatvorenej formou notárskej zápisnice B. XXX/XX s pôvodnými vlastníkmi, jeho
právnymi predchodcami - rodičmi Q. G., nar. XX.XX.XXXX a Y. G., nar. XX.XX.XXXX. Touto zmluvou
nadobudol aj vlastnícke právo k pozemku zastavanému stavbou s mpč. XXX, záp. č. XXXX na LV č. XX

a vlastnícke právo k pozemkom s mpč. 105, 107, záp. č. XXX, stav v EN neidentický.
OtecžalobcuQ.G.,nar.XX.XX.XXXXnadobudol(akoprvývporadí)rodinnýdomsosúp.č.XX/pôvodné
súp. č. XX/ s pozemkami mpč. 105 a 107 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04. 1955 uzatvorenej s
vtedajším vlastníkom - jeho otcom L. G.. L. G. tento dom s pozemkami pôvodne nadobudol na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.1935 uzatvorenej s pôvodným vlastníkom K. W.; jednalo sa o nehnuteľnosti

zapísané v PKV XXX.
L. G. predtým než kúpil uvedený dom s pozemkami kúpil v dražbe dňa 30.04.1930 - tak ako to vyplýva
z PKV 60, záznam 39 písm. b/ a PKV 756, rad. č. 2, spoluvlastnícky podiel 1 na mpč. 104; v tom čase
druhou spoluvlastníčkou vo veľkosti podielu 1 na mpč. 104 bola právna predchodkyňa žalovaných T. X.
rod. L.. Rodičia žalobcu Q. G., nar. XX.XX.XXXX a Y. G., nar. XX.XX.XXXX nadobudli s odstupom času

aj rodinný dom s vtedajším súp. č. 59 /pôvodné súp. č. 55/ a podiel na pozemku s mpč. 106 zastavanom
rodinným domom, a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970 uzatvorenej formou notárskej
zápisnice N 195/70 s pôvodným vlastníkom T. K., nar. XX.XX.XXXX. Zmluvné strany v texte zmluvy,
konkrétne v č. I uviedli, že na uvedenej parcele „si vybudoval svoj rodinný domček, ktorý spokojne anerušene užíva asi 40 rokov“ . T. K. nadobudol podiel na dome so súp. č. 55 a podiel na pozemku mpč.
106 ako maloletý dedením v roku 1921 - tak ako to vyplýva z L. XX, záznam 6, pričom v roku 1924 bola
následne poznámka o jeho maloletosti z PKV záznamom 7 vymazaná.

5. Predložený dôkaz odpoveď Okresného úradu U. Ľ., katastr. Odboru /C./ č.l. 192/ na žiadosť
o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 03.08.2017 jednoznačne preukazuje skutočnosť, že
už v minulosti, min. od založenia pozemnoknižných vložiek (ďalej len „PKV“), t. j. už v 19. storočí
pozemok s parc. č. W.-S. XXX (pôvodne časť parcely mpč. 104), ktorý v súčasnosti je v bezpodielovom

spoluvlastníctve žalovaných, slúžil ako spoločný dvor nielen pre dom s vtedajším číslom domu 54 (v
súčasnosti dom žalovaných), ale aj pre domy s č. 55 a 56 (v súčasnosti jeden rodinný dom žalobcu), čo
nespochybniteľne vyplýva jednak z PKV 60, a tiež z PKV č. 59 a 61 (kópie PKV 59, PKV 60 a PKV 61,
konkrétne str. 2, str. 6 a str. 15 kópie z archívu predloženej so súdneho spisu). Rovnaký právny režim
spoločného dvora platil aj pre pozemok mpč. 106 - PKV 59, na ktorom bol postavený rodinný dom so
súp. č. 55 a pozemok mpč. 105 - PKV 61, na ktorom bol postavený rodinný dom so súp. č. 56.

Z tejto odpovede C. tiež vyplýva, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho dôvodu,
v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 s pôvodnými vlastníkmi do novozaloženej PKV č. 756; toto
sa teda udialo bez vedomia vlastníkov predmetných rodinných domov č. 54, 55 a 56, ktorí naďalej v
rovnakom rozsahu dobromyseľne využívali predmetné pozemky v časti spoločného dvora, t. j. napr.
cez nich chodili, jazdili povozmi ťahanými koňmi, atď. Toto spoločné užívanie nikto nespochybňoval a

každý rešpektoval ako prirodzenú vlastnosť pozemku, hoci sa jeho zápis v katastri pri prepisovaní údajov
bezdôvodne stratil.
K uvedenému opomenutiu došlo dňa 01.05.1930 pri prepisovaní, resp. prenášaní údajov z PKV 60
do PKV 756.
Od nepamäti (nie je možné v súčasnosti určiť odkedy presne), sa pozemok, resp. pozemky medzi

vyššie uvedenými rodinnými domami, ktoré sa nachádzali a aj dones nachádzajú vedľa seba, aktuálne
označené ako parc. W.-S. XXX a W.-S. XXX, využívali ako spoločný dvor, resp. ako prístupová cesta
k susediacim rodinným domom, k hospodárskym budovám a k iným pozemkom, ku ktorým vhodnejší
prístup z hlavnej cesty nebol a dodnes nie je; o tom neboli pochybnosti; pochybnosti začali s odstupom
času po priženení sa žalovaného v 1. rade do susedného domu so súp. č. 93 (pôvodný dom so súp.

č. 54), keď tento sa svojvoľne rozhodol tento stav nerešpektovať.
TotovyplývaajzďalšiehostanoviskaOÚSt.Ľ.z12.5.2015, kdesauvádza,ževk.ú.B.Ľ.bolotechnicko-
hospodárske mapovanie , na základe ktorého boli pôvodné parcely EN prečíslované a tie boli ďalej
vedené v katastri ako parcely registra C. Sporné nehnuteľnosti sú po THP mapovaní od roku 1986
evidované ako parcely reg. C XXX a XXX - spôsob využívania pozemkov - spoločný dvor.

Právni predchodcovia sporových strán spoločný dvor rešpektovali a navzájom si umožňovali prechod
cez dvor pešo i prejazd povozom (spočiatku), neskôr aj prejazd autami, príp. traktormi a to najmä preto,
že sa to tak užívalo od nepamäti a tiež preto, že iné riešenie prístupu k rodinným domom postaveným
oproti sebe a s malým vzájomným odstupom, nebolo.

6. Z vyššie uvedených údajov vyplýva, že T. X. rod. L., ktorá spoluvlastnícky podiel na mpč. XXX
kúpila v roku 1910, ako aj T. K., ktorý podiel na mpč. 106 zdedil v roku 1921 museli mať vedomosť o
tom, že k mpč. 104, podobne ako k mpč. 106 viazne právo spoločného dvora v prospech vlastníkov
domov so súp. č. XX, XX H. XX. Preto hoci o dohode právnych predchodcom sporných strán ohľadom
spoločného užívania, resp. spoločného dvora nie sú žiadne osobitné písomné doklady, vychádzajúc zo

stavu zápisov v pozemkovej knihe je nepochybné, že vlastníci rodinných domov č. XX, XX H. XX do
roku 1930 spoločný dvor a s ním spojené neobmedzené spoločné užívanie nielen reálne rešpektovali,
ale toto bolo aj zapísané v pozemkovej knihe, a teda uvádzaný právny predchodca T. K., nar. XXXX,
ktorý si svoj rodinný dom so súp. č. XX (nové č. d. 59) postavil cca v roku XXXX, musel byť „dohodnutý“
s vtedajšími vlastníkmi susedného domu so súp. č. XX pani T. X., rod. L. - starou mamou žalovanej v 2.

rade a jej manželom T. X. - starým otcom žalovanej v 2. rade, ktorý podľa jej vyjadrenia na pojednávaní
dňa 12.04.2016, postavil dom po požiari medzi rokom 1928 - 1932, pričom obe strany si museli byť
vedomé charakteru a úlohy pozemku s mpč. 104 ako aj právami a povinnosťami s tým spojenými,
keďže uvedený pozemok /spoločný dvor/ sa nachádzal medzi ich rodinnými domami. Pozemok s mpč.
104, v časti spoločného dvora, v tom čase bez problémov užívali, prechádzali po ňom, jazdili po ňom

koňmi s povozom, atď. Nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa takto dohodli,
no je nespochybniteľné, že takáto dohoda tu byť musela, keď právo spoločného dvora bolo vo vyššie
uvádzaných PKV zapísané už v r. 1865.7.Tedadobromyseľnýmužívanímspoločnéhodvora,kdejednýmzoprávneníjeajprechodaprejazdcez
spoločný dvor, min. od obdobia (cca 1930), kedy si právny predchodca žalobcu T. K. postavil nový dom,
resp. zrekonštruoval starý dom, a súčasne od tohto obdobia nebolo evidované právo spoločného dvora

na PKV 60 ani PKV 756, vydržal už tento právny predchodca vecné bremeno v podobe práva prechodu
a prejazdu po mpč. 104 (teraz W.-S. XXX) k svojim nehnuteľnostiam, a to najneskôr k 01.01.1961.

8. Všeobecný občiansky zákonník umožňoval vydržanie služobnosti. Vedľa služobností prichádzali
do úvahy reálne bremená. Predpokladom vydržania, či už riadneho alebo mimoriadneho, bola držba

práva. Držbou práva nebolo akékoľvek správanie, ktoré mohlo byť obsahom práva /v danom prípade
služobnosti/. Dôkazné bremeno o existencii skutočností zakladajúcich držbu spočívala na tom, kto
sa dovolával práv vzniknutých z držby, prezumpcia sa týkala poctivosti držby, nie jej existencie. V
Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb. sa od rozlišovania služobností a reálnych bremien upustilo.
Vytvorila sa jednotná inštitúcia vecných bremien. Tie boli prevzaté i platnou právnou úpravou.
Vydržanie je podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. jedným zo základných spôsobov vzniku

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Je prípustné iba vo vzťahu k oprávnenej držbe práva
zodpovedajúceho vecným bremenám. Vydržať bolo možno nielen právo vlastnícke, ale aj každé iné
právo, ktoré je spôsobilým predmetom držby, t.j. ktoré pripúšťajú trvalý a opätovný výkon v zmysle §
144. Inštitút vydržania bol v našom právnom poriadku zakotvený v zákone č. 141/1950 Zb., v znení jeho
neskorších právnych úprav až do prijatia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý bol účinný

od 1.4.1964. Nanovo bol zavedený zákonom č. 131/1982 Zb., ktorým bol s účinnosťou od 1.4.1983
novelizovaný Občiansky zákonník. Podmienky vydržania vlastníctva ale aj práv sú v obidvoch zákonoch
upravené v zásade rovnako.

9. Pokiaľ ide o právnu argumentáciu odôvodňujúcu vydržanie práva prechodu a prejazdu cez

pozemok s parc. č. W.-S. XXX žalobcom ako vlastníkom rodinného domu so súp. č. 94 najneskôr k
01.01.1961, keďže k právnemu titulu došlo za účinnosti uhorského obyčajového práva platného na
Slovensku do 31.12.1950, podľa ktorého právo služobnosti - terajšie právo zodpovedajúce vecnému
bremenu k nehnuteľnosti - nadobudol ten, kto po dobu 32 rokov mal nehnuteľnosť v pokojnej držbe
a vždy sa pri držbe predpokladalo, že je oprávnená, keď opak sa musel dokazovať a k vydržaniu

práva služobnosti by došlo po uplynutí 32 rokov od roku 1930, čo je rok 1962, avšak na Slovensku
od 1.1.1951 platil „stredný“ občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb., podľa ktorého k vydržaniu
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu došlo v zmysle jeho ustanovenia § 566 najneskôr uplynutím
10-ročnej lehoty počítanej od 1.1.1951, ak neuplynula skôr, je potrebné v danej právnej veci aplikovať
ustanovenia stredného občianskeho zákonníka.

10. Teda už T. K. ako vlastník domu so súp. č. XX predmetné právo ako dobromyseľný držiteľ vydržal a
jeho právni nástupcovia - rodičia žalobcu a následne samotný žalobca, ktorí toto právo následne taktiež
dobromyseľne realizovali, jednak ako vlastníci domu so súp. č. XX a neskôr aj domu so súp. č. XX, si
tak môžu započítať oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu.

Predmetné právo vydržali rodičia žalobcu aj ako vlastníci domu so súp. č. XX ktorí taktiež dobromyseľne
právo prechodu a prejazdu využívali (od kúpy v roku 1955), tak ako ho využíval aj ich právni predchodca
L. G., ktorý im rodinný dom s pozemkom, ním nadobudnutý v roku 1935, predal následne v roku 1955;
L. G. bol v čase predaja podielovým spoluvlastníkom mpč. 104, teda je nepochybné, že prístup cez
pozemok mpč. 104 nemohol byť vôbec sporný.

Hoci L. G. previedol dňa 05.04.1956 tento svoj podiel na pozemku mpč. XXX na druhého syna Š. G.
(brata Q. G. st.), ktorý si medzičasom v roku 1949 postavil na zadnej časti pozemku rodinný dom so súp.
č. 110, nič sa týmto však vo vzťahu k užívaniu spoločného dvora medzi domami XX, XX, XX nezmenilo
a bez akýchkoľvek sporov spoločný dvor a práva z neho vyplývajúce realizovali vlastníci týchto domov
bez zmien naďalej; vlastníkmi v tom čase boli T. X.Á. rod. L. - dom č. XX, T. K. - dom č. XX a Q. G.

st. s manž. - dom č. XX.
Je pravdou, že s odstupom času, zmluvou o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva zo dňa 14.02. 1973
došlo medzi Š. G. a H. X., ktorý sa stal po smrti jeho matky T. X. rod. L. vlastníkom domu so súp. č. 54 a
spoluvlastníkom pozemku mpč. XXX, k vyporiadaniu spoluvlastníctva tak, že zadnú časť - pozemok Q.
XXX o výmere 570 m2 nadobudol do výlučného vlastníctva Š. G. s manž. a prednú časť - pozemok Q.

XXX o tej istej výmere nadobudol H. X., ale uvedená zmluva však vôbec neriešila otázku bremien, príp.
iných ťarch viaznucich na nehnuteľnosti, napr. právo prechodu a prejazdu vlastníkov domov s pôvodným
súp. č. 55 a 56, neobsahovala žiadne ustanovenie o tom, že takéto ťarchy príp. bremená neexistujú ale
na druhej strane ani ustanovenie o ich existencii, a to napriek tomu, že obidve zmluvné strany o takomtopráve mali vedomosť a vedeli, že vlastníci týchto domov toto právo aj pravidelne bez sporov v tom čase
využívali a realizovali. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalovaných, že od obdobia kedy sa stal H.
X. výlučným vlastníkom pozemku Q. XXX sa „nielen fakticky ale aj právne nemohlo jednať vo vzťahu

k tomuto pozemku o spoločný dvor.“
Žalobca nikdy netvrdil, že cez pozemok sa v minulosti neprechádzalo aj zo zadnej strany, po pozemku
iných vlastníkov, to potvrdzujú aj svedkovia, a to dokonca aj vo vzťahu k tretím osobám, no zo žiadnej
výpovede nevyplýva, že by vlastníci domov č. XX a XX mali mať iba prístup zo zadnej strany, keďže oba
ich domy boli postavené hneď pri hlavnej ceste, do ktorých sa dostávali oni, ako aj ich predchodcovia,

cez prednú časť pozemku.
Vyššie popísané právo spoločného dvora, ktoré obsahuje aj právo prechodu a prejazdu platilo na celú
parcelu mpč. 104, t. j. spredu od hlavnej cesty až dozadu na zadnú účelovú cestu, a to jednak v
prospech vlastníka domu č. XX ako aj domu č. XX, čo priamo a preukázateľne neguje tvrdenia vyslovené
žalovanými.

11. Žalobca nemal pochybnosti o oprávnenosti držby práva prechodu a prejazdu ani pri nadobudnutí
nehnuteľností v roku 1983 a ani neskôr, keďže od roku 1986 /tak ako to potvrdil katastrálny odbor
Okresného úradu v U. Ľ. v liste zo dňa 12.05.2015 č. l. 195/ bol po prevzatí technicko-hospodárskeho
mapovania ako spôsob užívania pri parcelách W.-S. XXX a XXX ako spôsob užívania pozemkov
evidovaný - spoločný dvor, t. j. aj vo vzťahu k pozemku žalovaných a aj k pozemku žalobcu. Žalobca

sa dodnes tejto skutočnosti nebráni a aj po zápise geometrického plánu je na jeho pozemku s parc. č.
W.-S. XXX (pôvodne na W.-S. XXX) uvedený spôsob užívania spoločný dvor. Žalovaní však na základe
žiadosti o zápis zmeny spôsobu užívania pozemku W.-S. XXX dosiahli, že sa na ich pozemku spôsob
užívania zmenil na súčasný - dvor.
Nič to však nemení na skutočnosti, že od roku 1986 až do roku 2017 tam tento zápis bol a aj s poukazom

na túto skutočnosť nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k držbe práva
prechodu a prejazdu cez parcelu W.-S. XXX. Uvedenú skutočnosť nemôžu spochybniť ani tvrdenia
žalovaných o údajných sporoch a hádkach ohľadom prechodu a prejazdu cez prednú časť pozemku s
parc. č. W.-S. XXX medzi otcom žalobcu a otcom žalovanej v 2. rade.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaní a ani ich právni predchodcovia sa až do roku 2012 nijako

aktívne nebránili užívaniu pozemku na prechod a prejazd žalobcom a jeho právnymi predchodcami,
nepodali žiadnu žalobu ani nevyužili iný právny prostriedok na zamedzenie vstupu, prechodu a prejazdu
cez ich pozemok. Nevyužili napr. ani možnosť výstavby ohradenia pozemku v prednej časti, ktorým by
zabránili vstupu na pozemok, v prednej časti pozemku s parc. č. W.-S. XXX nikdy nebol plot a ani brána
a to až do času, kedy si bránu po vzájomnej dohode postavili žalobca spolu so žalovanými, cca v roku

2000, pričom si náklady na výstavbu delili rovným dielom, a to z dôvodu, aby im do spoločného dvora
nevchádzali kravy, príp. cudzí ľudia. Uvedené teda nesvedčí o sporoch ohľadom užívania medzi nimi,
min. v období keď spoločne postavili vstupnú bránu 10-15. rokov spätne.

12. Žalovaní ničím nespochybnili dobromyseľné realizovanie prechodu a prejazdu cez pozemok s W.-

S. XXX zo strany T. K. - právneho predchodcu, ktorý pozemok s terajším W.-S. XXX využíval bez
akýchkoľvek problémov na prechod a prejazd z prednej časti minimálne 40 rokov, čo vyplýva aj z kúpnej
zmluvy zo dňa 30.04.1970./č.l. 280/ Neobstojí ničím nepodložený argument o tom, že údajne z výpovede
jeho syna C. K. má vyplývať, že žalobca a jeho právni predchodcovia mali mať prístupovú cestu „zo
zadnej ulice a nie z prednej“, keďže to vôbec z jeho výpovede predloženej na ostatnom pojednávaní

nevyplýva. Tento len potvrdil, že sa po pozemku prechádzalo obojsmerne a že sa to umožňovalo aj
tretím osobám.
Je rozporné, ak sa žalovaní v niektorých svojich vyjadrenia nebránia oprávnenosti vecného bremena v
podobe práva žalobcu na prechod peši cez ich pozemok no prejazd autom zásadne odmietajú, trvajúc
na tom, že žalobca a jeho právni predchodcovia mali mať prístup iba zo zadnej časti pozemku.

13. Zo spomínaných zápisov v L. XX, XX H. XX možno určiť právny titul na začatie výkonu
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve
žalovaných, existencia ktorého znamená právny dôvod presvedčenia právnych predchodcov žalobcu
ako aj žalobcu samotného, že držba vecného bremena bola a je oprávnená a dobromyseľná. Právni

predchodcovia žalobcu vstúpili do užívania tohto práva v dobrej viere, že im patrí a nemali pochybnosti
o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu pokojne a nerušene od jeho
vzniku, vrátane žalobcu, ktorý užíval pokojne a nerušene sporné vecné bremeno od roku 1983 až do
roku 2012 v rovnakom rozsahu, po vyššie uvedenú dobu, keď v pochybnostiach sa predpokladá, žedržba je oprávnená a dobromyseľná a žalovaní dobromyseľnosť žalobcu, či jeho právnych predchodcov
nespochybnili.
To, že žalobca žil v presvedčení, že právo prechodu vykonáva v súlade so zákonom svedčí aj správanie

žalovaného, keď žalobca na parcele vyložil zámkovú dlažbu a spolu so žalovaným v 1. rade postavili
bránku. Žalobca dôvodí, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržal v zmysle ust. stredného
obč. zákonníka a súd dáva za pravdu v tom, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúťvýkonompráva,tedajehovydržaním.Musíísťodržbuoprávnenú,nepretržitú,počastrvania
10 rokov. V konaní nebolo preukázané, žeby žalobca nevykonával držbu oprávnene a bez existencie

dobrej viery. Žalobca tvrdí, že vjazd už jeho právni predchodcovia dobromyseľne využívali počas doby
vyše 40 rokov, sporná parcela bola vždy predtým vedená ako spoločný dvor.

14. Žalobca má pochopiteľne daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže žalovaní v
1.a2.radespochybňujeprávozodpovedajúcevecnémubremenunadobudnutévydržanímažalobcamá
ohrozený bezproblémový vstup na nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve. Tvrdenie žalovaných,

že žalobca má možnosť iného relevantného vstupu na svoje nehnuteľnosti v konaní preukázané nebolo.
Dôvody tvrdené žalobcom možno považovať za dôvody preukazujúce jeho naliehavý právny záujem
na podanej žalobe. Žalobca práve požadovaným určením dosiahne odstránenie neistoty v právnych
vzťahoch týkajúcich sa existencie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Súd prvej inštancie tu
poukázal na vykonanú ohliadku na mieste samom, kde mal jasne preukázané, že žalobca iný prístup k

svojim nehnuteľnostiam ako z hlavnej cesty po parcele W.- XXX nemá. Zo zadnej časti je po celej šírke
stodola a ploty zadných susedov.

15. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262
ods. 1, 2 CSP. Konštatoval, že rozhodol podľa pomeru úspechu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP, teda

že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pretože bol v konaní plne úspešný.

16. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalovaní. Právne odôvodnili svoje odvolanie podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. c/, f/ a h/ CSP. Namietali, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,
že súd si osvojil v plnom rozsahu argumentáciu a tvrdenia žalobcu, pričom tieto tvrdenia a skutkové

závery nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a tvrdené skutočnosti neboli preukázané
relevantnýmidôkazmi.Vtejtosúvislostipoukázaližalovanínabod35.odôvodneniarozsudku.Kzáverom
tam uvedeným žalovaní konštatovali, že nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a súd prvej
inštancie k týmto záverom dospel na základe ničím nepodložených domnienok a dohadov. Aký bol
presný stav a situácia v roku 1930 ohľadne nehnuteľností, t.j. pozemkov a stavieb na nich postavených,

ako boli tieto stavby umiestnené a ako sa k rôznym stavbám prechádzalo, k tomu neboli doložené
žiadne hodnoverné dôkazy. A o týchto veciach potom nie je možné dospieť k jednoznačným záverom,
ako ich prezentoval súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení. Súd prvej inštancie na viacerých
miestach v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza pojem „právo spoločného dvora“ a dokonca s
týmto právom bez bližšieho vysvetlenia spája „neobmedzené spoločné užívanie“ nehnuteľnosti. Podľa

názoru žalovaných z označenia spôsobu využitia nehnuteľnosti „spoločný dvor“ nemožno vyvodiť vznik
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, resp. také niečo ani nemôže byť titulom pre vstup do
oprávnenej držby takéhoto práva. Žalovaným nie je známe, že by právo spoločného dvora bolo v
minulosti súčasťou právnej úpravy v SR, respektíve že by ňou bolo nejakým spôsobom definované. K
problematike spoločných dvorov žalovaní vo svojich vyjadreniach viackrát uviedli, že spoločné dvory

vo vzťahu k pozemkom majú svoj pôvod v časoch, keď sa domy začali stavať pozdĺž ulice, rieky alebo
potoka a boli orientované smerom do ulice. Išlo o tzv. ulicový typ zástavby. Literatúra uvádza, že tento
spôsob výstavby sa zaviedol za vlády Márie Terézie. Domy sa radili vedľa seba, čím sa úzke pozemky
spájali a vytvárali spoločný dvor. Cez ten sa vchádzalo do viacerých domov. Z právneho hľadiska tak
vznikla situácia, v ktorej sa kombinovalo výlučné vlastníctvo (k domu) s podielovým spoluvlastníctvom

(k spoločnému dvoru). Uvedené znamená, že spoločný dvor znamenal, že takýto pozemok, bol v
podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb, najmä vlastníkov susedných domov a cez tento pozemok
sa vchádzalo do týchto domov. Takáto bola aj situácia v minulosti ohľadne pozemku žalovaných,
z ktorého časti neskôr vznikol terajší pozemok p. č. XXX, kedy tento pozemok bol v podielovom
spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Nikdy však nebol v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, resp.

jeho právnych predchodcov. Žalovaní tu poukazujú na to, že z predložených listín vyplýva, že pôvodná
parcela mpč. XXX bola v podielovom spoluvlastníctve T. X., starej mamy žalovanej v 2. rade v podiele
1/5, ktorý podiel získala kúpou dňa 22.04.1910. Tento spoluvlastnícky podiel získal dňa 16.11.1972
na základe dedenia D 300/72-15 H. X.. Dňa 14.02.1973 bola medzi H. X. a Š. G., ktorý bol druhýmpodielovým spoluvlastníkom parcely mpč. 104 v podiele 1 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.1956,
uskutočnená reálna deľba pozemku mpč. 104 na základe notárskej zápisnice B. XX/XX - B. XX/XX tak,
ževýlučnýmvlastníkomvjehoprednejčasti(parcelaW.-S.Č..XXX)sastalH.X.,otecžalovanejv2.rade

a v zadnej časti k parcele W.-S. XXX sa stal výlučným vlastníkom Š. G.. Ani v tejto zmluve sa neuvádza,
že by predmetné pozemky boli zaťažené vecným bremenom alebo iným právom v prospech tretích osôb.
Od roku 1973 sa tak právny predchodca žalovaných H. X. stal výlučným vlastníkom pozemku, ktorý
v súčasnej dobe predstavuje pozemok p. č. 838, a od tohto obdobia sa nielen fakticky ale aj právne
nemohlo jednať vo vzťahu k tomuto pozemku o spoločný dvor.

17. Ďalej žalovaní namietali odôvodnenie bodu 34 rozsudku, kde sa bližšie rozoberá listinný dôkaz
- Odpoveď Okresného úradu Stará Ľubovňa na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora.
Za nepresvedčivé a zmätočné považujú žalovaní právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kto a kedy vlastne vydržal právo vecného
bremena a v akom rozsahu. Súd prvej inštancie najprv uvádza, že je to T. K.Í., potom rodičia žalobcu

a nakoniec aj samotný žalobca, ktorý to mal podľa úvahy súdu dokonca vydržať podľa stredného
občianskeho zákonníka, teda podľa zákona č. 151/1950 Zb., (bod 42. rozsudku), ktorý platil na
území SR od 01.01.1951 do 31.03.1964. V tom čase však žalobca nemal žiadne vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam a pozemku, pretože tieto nadobudol od svojich právnych predchodcov až v roku 1983
na základe kúpnej a zaopatrovacej zmluvy.

XX. T. K. mal podľa súdu prvej inštancie dobromyseľným užívaním spoločného dvora, minimálne od roku
1930, keď si zrekonštruoval starý dom, vydržať právo vecného bremena v podobe prejazdu a prechodu
po mpč. 104 (teraz KN - C XXX), a to najneskôr k 01.01.1961, ako vyplýva z bodu 36. rozsudku. S
týmto záverom žalovaní nesúhlasia. Pôvodný dom T. K., ako to vyplýva z katastrálnych máp, bol užší,

ako je v súčasnej dobe stavba rodinného domu žalobcu, ktorý zrekonštruoval pôvodne dva rodinné
domy do jednej stavby. K prechodu pešo k svojmu domčeku teda T. K. vôbec nepotreboval chodiť po
pozemku žalovaných, resp. pozemku vo vlastníctve ich právnych predchodcov, nakoľko tento prechod
mal zabezpečený po pozemkoch teraz zapísaných ako parcely č. 840 a 839. Aj v súčasnej dobe má
žalobca prístup pešo k svojmu domu z veľkej časti po svojich pozemkoch č. XXX H. XXX. Či pán K. jazdil

po pozemku žalovaných nejakým povozom, k tomu neboli predložené v konaní žiadne dôkazy, ale ako
uviedli vo svojich výpovediach žalovaní, prejazd povozmi sa v minulosti umožňoval z obidvoch strán,
a to aj iným osobám, čo však nemôže zakladať oprávnenie na vstup do držby práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Zároveň žalovaní položili otázku, že ak by mal T. K. vydržať právo zodpovedajúce
vecnému bremenu v roku 1961, prečo v kúpnej zmluve z roku 1970, ktorou previedol svoje vlastníctvo na

právnych predchodcov žalobcu, nie je o tom vôbec žiadna zmienka, a prečo toto právo nebolo zapísané
do pozemnoknižnej vložky.

19. V bode 39 rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že predmetné právo (vecné bremeno) vydržali aj
rodičia žalobcu ako vlastníci domu č. 56. Súd prvej inštancie však bližšie neuvádza, akým spôsobom

rodičia žalobcu vstúpili do držby práva, kedy, aký bol obsah a rozsah tohto práva a kedy mala uplynúť
vydržacia doba. Čo sa týka prístupu týchto právnych predchodcov žalobcu k rodinnému domu a
pozemku, žalovaní mali za to, že všetky zmluvy jasne dokazujú, že prístup ku svojim pozemkom aj
rodinnému domu súpisné č. XX mali títo vlastníci predovšetkým zo zadnej ulice, a to už od roku 1930,
kedy žalobcov starý otec kúpil prvý pozemok na parcele mpč. XXX. Druhý pozemok kúpil v roku 1935

na PKV 183, a to stodolu, maštaľ a dom. Z kúpnopredajných zmlúv a zápisu v katastri jasne vyplýva,
že prístupovú cestu na svoje pozemky mali predovšetkým zo zadnej ulice a nie po parcele W.-S. XXX
z prednej ulice. Ak by malo platiť, že rodičia žalobcu vydržali právo vecného bremena, z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako a kedy toto svoje existujúce právo previedli na
žalobcu. Žalobca uvádzal ohľadne právnej skutočnosti, teda titulu, o ktorý opieral oprávnenú držbu rôzne

tvrdenia, ktoré však nie sú žiadnym spôsobom preukázané, a ktoré si dokonca aj vzájomne odporujú.

20. Najskôr uviedol, že sa dôvodne domnieva, že je v dobrej viere, že k pozemku žalovaných parc. č.
XXX mu patrí právo prechodu a prejazdu, žalobca vstúpil do tohto práva po odkúpení nehnuteľnosti v
roku 1983 a vykonával toto právo až do roku 2012, pričom rodičia žalobcu a ich právni predchodcovia

boli presvedčení, že majú právo prechádzať cez dotknutý pozemok, keďže to platilo od nepamäti.

21. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na to, že zo zaopatrovacej a kúpnej zmluvy zo dňa
30.12.1983, ktorú uzatvoril žalobca, ani z kúpnej zmluvy zo dňa 30.04.1970, ktorú uzatvorili jeho právnipredchodcovia nevyplýva žiadna zmienka o tom, že vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam má
alebo mal predchodca nejaké právo k susednému pozemku žalovaných p. č. XXX, resp. k pôvodnému
pozemku mpč. 104. Navyše, ak by malo spolu s prevodom vlastníctva podľa zaopatrovacej a kúpnej

zmluvy z roku 1983 dôjsť k prevodu práva vecného bremena z rodičov žalobcu na žalobcu, podľa vtedy
platnej právnej úpravy by sa tak muselo stať písomnou zmluvou.

22. Ak sa žalobca spoliehal iba na ústne oznámenie svojich rodičov o vecnom bremene, nemohol vstúpiť
do dobromyseľnej držby práva vecného bremena. Pokiaľ by totiž niekto vstúpil do držby práva vecného

bremena po 1. apríli 1964 na základe zmluvy, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúca sa o
ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu. Jedná sa o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný.

23. Žalobca si tiež odporuje v tvrdeniach, kedy vznikli rozpory ohľadne užívania nehnuteľností. Uvádza,
že to bolo od doby, čo sa tam prisťahoval žalovaný v 1./ rade (čo je rok 1977), potom, že to bolo niekedy

v roku 1992 a na inom mieste, že susedské spory sa začali až v roku 2012. Ako uviedli žalovaní vo
svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12.04.2016, spory ohľadne pozemkov a ich prechod boli už medzi
právnymi predchodcami sporových strán, teda ešte dávno pred rokom 1977.

24. Žalobca tiež uviedol, že pozemok parcela č. 838 sa používal ako spoločný dvor, resp. ako prístupová

cesta k susediacim rodinným domom, k hospodárskym budovám. Právni predchodcovia sporových strán
spoločný dvor rešpektovali a navzájom si umožňovali prechod cez dvor pešo i prejazd povozom. Ďalej
žalobca uvádza, že ešte starý otec žalobcu T. K. sa so starým otcom žalovanej v 2. rade H. W. vzájomne
dohodli o prechode a prejazde cez dvor. V podaní z 03.08.2017 žalobca ohľadom údajnej dohody
uvádza, že právny predchodca T. K. musel byť dohodnutý s vtedajšími vlastníkmi susedného domu pani

T. X. rod. L. (starou mamou žalovanej v 2. rade) a jej manželom T.Š. X., (starým otcom žalovanej 2.
rade), pričom obe strany si museli byť vedomé charakteru tohto pozemku a právami a povinnosťami s
tým spojenými.

25. Žalovaní s tvrdeniami o údajnej dohode nesúhlasia. Takáto dohoda nebola nikdy uzatvorená a tieto

tvrdenia o údajnej dohode sú zo strany žalobcu rozporné a ničím nepreukázané.

26.Zaopatrovacouzmluvouzr.1983sastalibezpodielovýmispoluvlastníkmipozemkup.č.292žalovaní.
Ani v tejto zmluve sa neuvádza, že by na prevádzaných nehnuteľnostiach viazlo vecné bremeno alebo
iné právo v prospech žalobcu respektíve jeho právneho predchodcu alebo tretích osôb.

27. Ani právni predchodcovia žalobcu v zmluve z roku 1956 nemajú žiadnu zmienku o tom, že
by predchodca mal mať nejaké právo prechodu cez susedný pozemok žalovaných, respektíve ich
právnych predchodcov, respektíve že je tam nejaké právo spoločného dvora. Vo vzťahu k vecnému
bremenu žalovaný poukázali na to, že z vykonaného dokazovania vôbec nie je zrejmé, ako súd prvej

inštancie dospel k tomu, že žalobca vydržal vecné bremeno v rozsahu, ktorý je Špecifikovaný vo výroku
rozhodnutia. Teda že vecné bremeno viazne nie len v prospech vlastníkov rodinného domu, ale aj
v prospech vlastníka ďalších nehnuteľností - pozemkov, hospodárskej budovy, či dokonca vlastníka
nelegálnej stavby garáže, ktorú žalobca bez stavebného povolenia postavil len pred niekoľkými rokmi,
a taktiež že vecné bremeno vydržal žalobca po celom pozemku žalovaných v celej jeho šírke a dĺžke, v

akúkoľvekdennúalebonočnúhodinu.Žalobcažiadnymspôsobomnepreukázal,žejedržiteľomvecného
bremena a vôbec nie v rozsahu, ako to určil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vzhľadom na
všetky uvedené okolnosti a vykonané dokazovanie mal žalobu žalobcu v plnom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť. Žalovaný k tomu, že žalobca uviedol, že k svojim nehnuteľnostiam nemá inú možnosť
prejazdu uviedli, že predmetom konania nebolo zriadenie vecného bremena podľa ust. § 151 ods. 3

Občianskeho zákonníka v prospech žalobcu, ale určenie existencie vecného bremena vydržaním, pre
ktoré konanie je právne irelevantné či a aký má prístup žalobca k svojej nehnuteľnosti. Preto navrhli,
aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové prejednanie, alebo aby rozsudok
zmenil tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne a priznal žalovaným náhradu trov konania,
ktorú si uplatnili.

28. K odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade sa vyjadril žalobca. Navrhol rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie zistil všetky potrebné skutkové okolnosti, tieto správne
vyhodnotil a vyvodil z nich správne skutkové i právne závery. Nepovažoval za účelné opakovanesa vyjadrovať k všetkým argumentom uvádzaným žalovanými v odvolaní, keďže v zásade všetky
skutočnosti žalovaní namietali už v priebehu konania a žalobca sa k výhradám už v priebehu konania
dostatočným spôsobom vyjadril. Ak žalovaní opakovane poukazujú na existenciu písomnej dohody

právnych predchodcov sporných strán ohľadom užívania spoločného dvora, ako podľa nich základného
problému vydržania, tak žalobca zdôraznil, že aj keď takáto písomná forma dohody sa nezachovala, z
dôkazov predložených žalobcom, konkrétne napríklad PKV XX, PKV XX a PKV 61, alebo z Odpovede
C. na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 03.08.2017 jednoznačne vyplýva, že
minimálne od založenia pozemno-knižných vložiek pozemok, parcela č. W.-S. XXX, pôvodne časť

parcely mpč. XXX, ktorý v súčasnosti je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných, slúžil ako
spoločný dvor nie len pre dom s vtedajším číslom domu XX, ktorý je v súčasnosti domom žalovaných,
ale aj pre domy č. XX a XX. Jedná sa v súčasnosti o jeden rodinný dom žalobcu. Rovnaký právny
režim spoločného dvora potom platil aj pre pozemok mpč. XXX - L. XX na ktorom bol postavený rodinný
dom, súpisné č. 55 a pozemok mpč. XXX - L. XX, na ktorom bol postavený rodinný dom súpisné č.
56. Z odpovede C. tiež vyplýva, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho dôvodu v

dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. XXX s pôvodnými vlastníkmi do novozaloženej L. Č.. XXX. Je tak
nepochybné, že dňa 01.05.1930 pri prepisovaní, respektíve prenášaní údajov z L. XX H. L. XXX došlo
k zmene zápisu bez vedomia vlastníkov predmetných rodinných domov č. XX, XX H. XX, ktorí naďalej
v rovnakom, rozsahu dobromyseľne využívali všetky spomínané pozemky v časti spoločného dvora, t.j.
napríklad cez nich chodili, jazdili povozmi ťahanými koňmi, atď. Je preto tiež potrebné dodať, že iná

možnosť s ohľadom na polohu rodinných domov, a ich umiestnenie parcely mpč. XXX ani nepripadala
do úvahy. Toto spoločné užívanie nikdy nikto vtedy ani neskôr nespochybňoval. Každý to rešpektoval
ako prirodzenú vlastnosť pozemku, hoci sa zápis spoločného dvora v katastri pri prepisovaní údajov vo
vzťahu k mpč. XXX bezdôvodne stratil. Hoci nie je možné presne určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov
sa na takomto užívaní pozemkov mpč. v minulosti dohodli je nepochybné, že takáto dohoda tu byť

musela, a to či už písomná alebo ústna, najmä s poukazom na zápis práva spoločného dvora vo vyššie
uvádzaných PKV už od roku 1865 a súčasne s ohľadom na polohu susediacich rodinných domov, t.j.
zohľadňujúc reálnu situáciu na tvary miesta. Nie sú to teda ničím nepodložené domnienky a dohady,
ako to uvádzajú žalovaní v odvolaní, ale naopak preukázaná skutočnosť, ktorú iba poslední majitelia
a to žalovaní v 1. a 2. rade odmietajú od určitého času rešpektovať. Dobrá viera žalobcu vychádza

práve z historických súvislostí a z tvrdení jeho rodičov ohľadom tohto práva, ktorí boli presvedčení, že
pozemok medzi domami im patrí v neobmedzenom rozsahu. V dobromyseľnosti žalobcu tento uviedol,
že nemal pochybnosti o oprávnenosti držby prechodu a prejazdu, ani pri nadobudnutí nehnuteľnosti
v roku 1983, ani neskôr, keďže od roku 1986, tak ako to potvrdil kataster bol po prevzatí technicko-
hospodárskeho mapovania ako spôsob užívania pri parcelách W. - S. XXX a XXX evidovaný - spoločný

dvor, t.j. aj vo vzťahu k pozemku žalovaných aj k pozemku žalobcu. Žalobca sa dodnes tejto skutočnosti
nebráni a aj po zápise geometrického plánu je na jeho pozemku parcela W. - S. XX, pôvodne W. - S.
XXX uvedený spôsob užívania spoločný dvor. Žalovaní však na základe žiadosti o zápis zmeny spôsobu
užívania pozemku W. - S. XXX dosiahli, že na ich pozemku spôsob užívania sa zmenil na súčasný -
dvor. Nič to však nemení na skutočnosti, že od roku 1986 až do roku 2017, v katastri nehnuteľností

bol evidovaný ako spôsob užívania pozemku W. - S. XXX spoločný dvor, a teda aj s poukazom na túto
skutočnosť nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu vo vzťahu k držbe, práva prechodu
a prejazdu cez parcelu W. - S. XXX. Uvedenú skutočnosť nemôžu spochybniť ani tvrdenia žalovaných
o údajných sporoch a hádkach ohľadom prechodu a prejazdu cez prednú časť pozemku z parcely
č. W. - S. XXX medzi otcom žalobcu a otcom žalovanej v 2. rade, ani absencia písomnej zmienky

o držbe práva, respektíve jeho prevode v medzičasom uskutočnených písomných právnych úkonoch.
Žalovaní a ani ich právny predchodcovia sa až do roku 2012 nijako aktívne nebránili užívaniu pozemku
na prechod a prejazd žalobcom a jeho právnymi predchodcami. Nepodali žiadnu žalobu ani nevyužili iný
právnyprostriedoknazamedzenievstupu,prechoduaprejazducezichpozemok.Nevyužilianinapríklad
možnosťvýstavbyohradeniapozemkuvprednejčasti,ktorýmbyzabránilivstupunapozemok.Vprednej

časti pozemku nikdy nebol ani plot, ani brána a to až do času, kedy si bránu po vzájomnej dohode
postavili žalobca spolu so žalovanými, pričom si náklady na výstavbu delili rovným dielom, a to z dôvodu,
aby im do dvora nevchádzali kravy, prípadne cudzí ľudia. Uvedené teda určite nesvedčí o sporoch
ohľadom užívania medzi nimi minimálne v období keď spoločne postavili vstupnú bránu a v období tomu
predchádzajúcom. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením žalovaných, že nemohol byť dobromyseľný, ak sa

spoliehal na ústne oznámenie od svojich rodičov. V tejto súvislosti poukázal žalobca na Nález Ústavného
súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, z ktorého okrem iného vyplýva, že pri ústavne
komfortnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pri tom nesplnilzákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi. Čo sa týka toho, že pôvodný dom mal byť užší žalobca uviedol, že pôvodný
dom bol skutočne užší, ale nepatrne bez reálneho vplyvu na užívanie pozemku zaťaženého právom

prechodu a prejazdu, pričom pokiaľ ide o špekuláciu žalovaných, že či potreboval alebo nepotreboval
chodiť T. K. po pozemku mpč. XXX, túto považuje žalobca za nadbytočnú. T. K., ako vlastník rodinného
domu súpisné č. 55, právo spoločného dvora, t.j. nie len právo prechodu, ale aj prejazdu podľa zápisu v
L. Č.. XX jednoznačne a preukázateľne mu patrilo od roku 1921, a nepochybne ho preto aj využíval, a
to či už ako maloletý alebo od roku 1924, ako plnoletý. S určitosťou však minimálne od roku 1930, keď

si postavil svoj rodinný dom, ako to tvrdí v kúpnej zmluve zo dňa 30.04.1970, ktorý odvtedy spokojne a
nerušene užíval asi 40 rokov. Predpokladom takéhoto užívania je jednoznačne voľný a nikým nerušený
prístup k domu a hospodárskym budovám, ktoré vlastnil a to najmä z hlavnej ulice, ktorá bola základnou
cestnou komunikáciou v minulosti, a zostala ňou až doposiaľ. T. K. pravidelne využíval sporný pozemok,
okrem prechodu pešo aj na prejazd povozom, čo v konečnom dôsledku nespochybňujú ani žalovaní.
Polemizujú nad tým, či oprávnenie na vstup do držby sa môže založiť v prípade ak je tento prejazd

umožňovanýajtretímosobám,atozobochstrán.Takétospochybňovaniepovažuježalobcaspoukazom
na uvedené za irelevantné. K ostatným argumentom poukázal žalobca na svoje vyjadrenia zo dňa
27.12.2017 a zo dňa 02.08.2019. Žalobca si uplatnil trovy odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným.

29. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade. S týmto vyjadrením nesúhlasili a trvali

na podanom odvolaní, pričom poukázali na tam uvedené dôvody. V liste Okresného úradu U.Á. Ľ. na
ktorý sa odvoláva žalobca sa okrem iného uvádza, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora malo dôjsť
v dôsledku chyby v roku 1930 pri prepisovaní mpč. XXX s pôvodnými vlastníkmi z pôvodnej PKV č.
XX do novozaloženej L. Č.. XXX. Na takýto záver však neboli predložené v súdnom konaní žiadne
dôkazy a teda jedná sa o domnienku, ktorá nie je predložená žiadnym relevantným dôkazom. Žalovaní

majú navyše za to, že v L. Č.. XXX nebol vyznačený spoločný dvor, nie z dôvodu opomenutia, ale
na základe zápisu L. Č.. XX pod X., kde je uvedený zápis, že na základe dražobnej kúpy sa zrušenie
spoluvlastníctvavymazávaanemovitosťpodA1rč.1saprenášadonovovytvorenejPKV756.Technický
zápis (spoločný dvor) pri technicko-hospodárskom mapovaní nie je právny zápis. Právnu hodnotu má
notárska zápisnica a vklad do katastra. Aj keď bol uvedený pri technicko-hospodárskom mapovaní

spoločný dvor, na parcele XXX nebol uvedený žalobca ako spoluvlastník. Parcela č. XXX nikdy nebola
vedená ako spoločný dvor. Keďže bol žalobca vlastníkom od roku 1983 reálne tam nebýval, a nemôže
sa dôveryhodne vyjadrovať k pomerom na dvore. Prisťahoval sa až v 80. rokoch, takže nemohol byť ani
dobromyseľný ani spokojne užívať so žalovanými, keď tam v skutočnosti vôbec nebol. Brána v prednej
časti pozemku nebola výsledkom dohody sporových strán, ale nutnosti, lebo v B. Ľ. vtom čase bolo

realizované pasenie kráv obecným pastierom a kravy vchádzali do dvora. Preto bolo nutné zamedziť ich
vstupu. Žalobca ani jeho právny predchodcovia neboli dobromyseľný, lebo hádky a spory o prechod a
prejazd boli už medzi rodičmi žalobcu a žalovanej, ako píše sám žalobca aj v 90. rokoch, teda po jeho
skutočnom nasťahovaní sa do domu č. 94, a všetci dobre vedeli, aké sú skutočné pomery, ich vlastnícke
práva, len ich nechceli akceptovať ako žalobca doteraz. Svoje majú oplotené a zastavané a prechod

chcú cez susedný pozemok. Je to pre nich pohodlnejší prístup. Vchod T. K. bol v minulosti užší, čo
potvrdil aj žalobca. Z uvedeného vyplýva, že T. K., vlastník využíval na prechod svoju parcelu a síce
okolo domu a nepotreboval chodiť po susednom pozemku. V kúpnej zmluve zo dňa 30.04.1970 sa nikde
nespomína kade T. K. chodil, a už vôbec nie, že využíval susedný pozemok. Preto žalovaní trvali na
zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie.

30. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

31. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez

nariadeniaodvolaciehopojednávania,podľaust.§385CSPacontrariostým,žemiestoačasvyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.09.2021 a zistil,
že odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade nie je dôvodné.

32. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný

ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom
konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. žeodvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods.

1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje
podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

33. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď

vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

34. Žalovaní v 1. a 2. rade uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c/, f/ a h/ CSP.
Preto odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje

rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

35. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri

rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

36. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky

uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.37. Z výsledkov vykonané dokazovania vyplýva, že žalobca je zapísaný ako vlastník stavby rodinného
domu so súp. č. XX postavenej na pozemku parc. č. W.-S. XXX v kat. úz. B. Ľ., zapísanej na liste

vlastníctva č. XX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ., a súčasne ako vlastník
stavby hospodárska budova bez prideleného súp. č., postavenej na pozemku parc. č. KN-C XXX/X
a pozemkov parc. č. W.-S. XXX o výmere XX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc.
č. W.-S. XXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. W.-S. XXX/
X o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. W.-S. XXX/X o výmere

XXX m2, druh pozemku záhrada, v kat. úz. B. Ľ., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom
katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ. a aj ako vlastník stavby garáž, t. č. nezapísanej v katastri
nehnuteľností, postavenej na pozemku s parc č. W.-S. XXX.

38. Žalovaní v 1. a 2. rade sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti pozemku parc. č. W.-S. XXX -
zastavaná plochy a nádvoria o výmere XXX m2, v kat. úz. B. Ľ., zapísanom na liste vlastníctve č. XXX,

vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu v U. Ľ..

39. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,

prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

40. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o dôkaz a to odpoveď Okresného úradu U. Ľ., katastrálny
odbor, na žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 03.08.2017. Z odpovede Okresného
úradu U. Ľ., odbor katastrálny vyplýva, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo bez právneho

dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. XXX s pôvodnými vlastníkmi do novozaloženej L. Č..
XXX. Toto sa teda udialo bez vedomia vlastníkov predmetných rodinných domov č. XX, XX H. XX, ktorí
naďalej v rovnakom rozsahu dobromyseľne využívali predmetné pozemky v časti spoločného dvora,
t.j. cez nich chodili, jazdili povozmi ťahanými koňmi, atď. Toto spoločné užívanie nikto nespochybňoval
a každý rešpektoval ako prirodzenú vlastnosť pozemku, hoci sa jeho zápis v katastri pri prepisovaní

údajov bezdôvodne stratil. K uvedenému opomenutiu došlo dňa 30.05.1930. Pravidlám formálnej logiky
preto zodpovedá názor súdu prvej inštancie, že od nepamäti, teda nie je možné v súčasnosti určiť od
kedy presne sa pozemky medzi rodinnými domami, ktoré sa nachádzajú tam až dodnes vedľa seba
aktuálne označené ako parcely W.-S. Č.. XXX a W.-S. Č.. XXX využívali ako spoločný dvor, respektíve
ako prístupová cesta k susediacim rodinným domom, hospodárskym budovám a k iným pozemkom ku

ktorým vhodnejší prístup z hlavnej cesty nebol a dodnes nie je. Logicky vyznieva i záver súdu prvej
inštancie, že pochybnosti začali s odstupom času po priženení sa žalovaného v 1. rade do susedného
domu súpisné č. XX, pôvodné súpisné č. XX, keď sa tento rozhodol existujúci stav nerešpektovať. Súd
prvej inštancie prihliadol aj na ďalšie stanovisko Okresného úradu U. Ľ. zo dňa 12.05.2012, z ktorého
vyplýva, že v katastrálnom území B. Ľ. bolo technicko-hospodárske mapovanie na základe ktorého boli

pôvodné parcely EN prečíslované a tie boli ďalej vedené v katastri ako parcely registra C. Sporné parcely
sú po THP mapovaní od roku 1986 evidované ako parcely registra C č. XXX H. XXX, spôsob využívania
pozemkov - spoločný dvor.

41. K odvolacej námietke žalovaných v 1. a 2. rade, že sa nemohlo po reálnej deľbe pozemkov jednať vo

vzťahu k pozemku č. XXX o spoločný dvor, odvolací súd uvádza, že táto nie je dôvodná. V konaní nebola
riešená otázka vlastníctva k uvedenej nehnuteľnosti, ale otázka či na uvedenej nehnuteľností viazne
právo vecného bremena. Zároveň k námietke žalovaných v 1. a 2. rade, že technicko-hospodárske
mapovanie, sa zaoberá iba otázkami technického charakteru a nejde o otázky právne, odvolací súdkonštatuje, že uvedené súd prvej inštancie použil iba podporne vo vzťahu k svojej argumentácií, čo
považuje odvolací súd za relevantné vo vzťahu k predmetu sporu.

42. Možno však súhlasiť s námietkou žalovaných v 1. a 2. rade, že súd prvej inštancie konštatuje
vydržanie vecného bremena T. K., najneskôr k 01.01.1961, s tým, že už T. K., ako vlastník rodinného
domu súpisné č. 55, predmetné právo ako dobromyseľný držiteľ vydržal a jeho právny nástupcovia
rodičia žalobcu a následne samotný žalobca, ktorý toto právo následne tiež dobromyseľne realizovali,
ako vlastníci domu súpisné č. XX, a neskôr aj domu so súpisným č. XX, a tak si môžu započítať

oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu. Súd prvej inštancie po tom v poradí vydržania pokračuje
ďalej, ako by chcel potvrdiť, že k vydržaniu skutočne došlo. Podľa názoru odvolacieho súdu je však
podstatné tvrdenie v bode 35 odôvodnenia súdu prvej inštancie, keď konštatuje, že nie je možné presne
určiť, ktorí konkrétni vlastníci domov sa dohodli na využívaní nehnuteľností parcely W. S. Č.. XXX,
ako spoločného dvora, keď toto právo spoločného dvora bolo v pozemno-knižnej vložke zapísané už
v roku 1865. Odvolací súd na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade nemal pochybnosti o pravdivosti

tvrdenia Okresného úradu U. Ľ., odbor katastrálny, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora došlo
bez právneho dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. 104 s pôvodnými vlastníkmi po novo
založenejPKVč.XXX.Žalovanínamietajú,žekuvedenejskutočnostinebolovykonanéinédokazovanie.
Z obsahu spisu však nevyplýva, že by sami uvedenú skutočnosť namietali, žiadali o vysvetlenie od
Okresného úradu U.Á. Ľ., odbor katastrálny, takéto súdu predložili, prípadne, žeby navrhli dokazovanie

k preukázaniu opaku skutočností, ktoré uviedol Okresný úrad U. Ľ., odbor katastrálny v odpovedi na
žiadosť o prešetrenie zápisu spoločného dvora zo dňa 03.08.2017. Odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, tak ako to uviedol v bode 42 odôvodnenia, že zo zápisov v PKV č. XX, XX
a XX možno určiť právny titul na začatie výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva
prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve žalovaných, existencia ktorého znamená právny dôvod

presvedčenia právnych predchodcov žalobcu ako aj žalobcu samotného, že držba vecného bremena
bola a je oprávnená a dobromyseľná. Právni predchodcovia žalobcu vstúpili do užívania tohto práva v
dobrej viere, že im patrí a nemali pochybnosti o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce
vecnému bremenu pokojne a nerušene od jeho vzniku, vrátane žalobcu, ktorý užíval pokojne a nerušene
sporné vecné bremeno od roku 1983 až do roku 2012 v rovnakom rozsahu, po vyššie uvedenú dobu, keď

v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a dobromyseľná a žalovaní dobromyseľnosť
žalobcu, či jeho právnych predchodcov nespochybnili.

43. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalobca žil v presvedčení, že právo prechodu vykonáva
v súlade so zákonom. Svedčí o tom aj správanie žalovaného, keď žalobca na parcele vyložil zámkovú

dlažbu a spolu so žalovaným v 1. rade postavili bránku. Žalobca dôvodí, že právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vydržal v zmysle ust. stredného obč. zákonníka a súd dáva za pravdu v tom, že právo
zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť výkonom práva, teda jeho vydržaním. Musí ísť
o držbu oprávnenú, nepretržitú, počas trvania 10 rokov. V konaní nebolo preukázané, žeby žalobca
nevykonával držbu oprávnene a bez existencie dobrej viery. Žalobca tvrdí, že vjazd už jeho právni

predchodcovia dobromyseľne využívali počas doby vyše 40 rokov, sporná parcela bola vždy predtým
vedená ako spoločný dvor.

44. K odvolacej námietke žalovaní v 1. a 2. rade, že pri prevodoch vecné bremeno zapísané nebolo, a
k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcom nedošlo podľa stredného Občianskeho zákonníka, odvolací

súd uvádza, že tak ako bolo konštatované vyššie k výmazu vecného bremena došlo na základe
pochybenia pozemkovej knihy ešte v roku 1930. Túto skutočnosť nemožno pripísať v neprospech
žalobcu. Zároveň aj keď súd prvej inštancie uvádza stredný Občiansky zákonník zrejme i v súvislosti
s právnymi predchodcami žalobcu jednoznačne sa zaoberá podmienkami uvedenými v ust. § 134
Občianskehozákonníkaúčinnéhood01.01.1992,ktorýajvbode22odôvodneniacituje.Najneskôrvtedy

so započítaním vydržacej doby svojich právnych predchodcov z dôvodu, že vecné bremeno chybou
pozemkovej knihy zapísané nebolo, došlo k vydržaniu tohto žalobcom, tak ako to správne zistil súd prvej
inštancie.

45. K odvolacej námietke žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobca má možnosť iného relevantného

vstupu na svoje nehnuteľnosti, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie a na vykonanú
obhliadku na mieste samom. Súd prvej inštancie mal jasne za preukázané, že žalobca iný prístup k
svojim nehnuteľnostiam, ako z hlavnej cesty po parcele W. S. - XXX nemá. Zo zadnej časti je po celej
šírke stodola a ploty zadných susedov.46. K ďalšej námietke žalovaných v 1. a 2. rade, že sa nemohlo jednať o dobromyseľný vstup do
držby zo strany žalobcu, pretože pokiaľ by vstúpil do držby práva vecného bremena po 01.04.1964

na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, pretože držba práva vecného bremena opierajúce sa o ústnu zmluvu nemôže
viesť k vydržaniu, malo by sa jednať o právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný, odvolací súd znova
poukazuje na závery súdu prvej inštancie s ktorými sa stotožňuje, že nie je možné presne určiť, ktorí
konkrétni vlastníci domov sa dohodli na vecnom bremene, ale je skutočne nespochybniteľné, že takáto

dohoda musela byť uzavretá, pretože právo spoločného dvora bolo v pozemno-knižnej vložke zapísané
už v roku 1865. Preto možno dôvodne predpokladať, že zmluva bola uzatvorená zákonné tak, aby
zodpovedala podmienkam na zápis v pozemkovej knihe. To, že k zrušeniu zápisu spoločného dvora
došlo bez právneho dôvodu v dôsledku chyby pri prepisovaní mpč. XXX s pôvodnými vlastníkmi do
novo založenej pozemno-knižnej vložky č. XXX, bolo dôvodom, že existenciu vecného bremena bolo
potrebné deklarovať súdnym rozhodnutím, aby bolo zapísateľné v katastri nehnuteľností.

47. Preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody žalovaných v 1. a 2. rade nie sú naplnené.

48.Podľakonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďna
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Ďalšia argumentácia žalovaného nie je spôsobilá privodiť úspech

odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

49. Preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvod,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. CSP. Úspešnému žalobcovi patrí náhrada trov odvolacieho konania vo vzťahu k neúspešným
žalovaným v 1. a 2. rade v plnom rozsahu, s tým, že ich zaplatia spoločne a nerozdielne. Zároveň
odvolací súd konštatoval, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Toto konštatovanie platí i vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania,

pretože uvedené súd prvej inštancie opomenul vo výroku svojho rozhodnutia uviesť.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.