Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 23, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118208043
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2118208043.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci navrhovateľky: H. D., narodená
XX.XX.XXXX, bytom X. XX, O. - T., zastúpená advokátkou: JUDr. Viera Caková, so sídlom Rázusova
6, Trnava, proti povinnému: L. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom X. XX, O. - T., t.č. bytom T.
R. X, O., zastúpený advokátom: JUDr. Gabriel Stanislavský, so sídlom Štefánikova 35, Trnava, o
určenie výživného na manželku, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
20Pc/16/2018-320 zo dňa 10.03.2021, v spojení s opravným uznesením č.k. 20Pc/16/2018-348 zo dňa
10.06.2021 a dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Pc/16/2018-328 zo dňa 07.04.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v
r d z u j e .

II. Navrhovateľke sa proti povinnému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. L. D., nar. XX.XX.XXXX uložil povinnosť
prispievaťnavrhovateľkeakomanželkevýživnýmvovýške1.000eurmesačnevždydo15.dňavmesiaci
vopred k rukám navrhovateľky, a to s účinnosťou od 02.10.2018, výrokom II. nedoplatok na zročnom

výživnom za obdobie od 02.10.2018 do 31.3.2021 v sume 18.307,50 eur L. D. povolil splácať v splátkach
vo výške 1.525,63 eur mesačne splatných spolu s bežným výživným s účinnosťou od právoplatnosti
rozhodnutia, výrokom III. L. D. uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 71 ods. 1 a 2, § 75 ods.
1 a 2, § 76 ods. 1, § 77 Zákona o rodine, § 44, § 52, § 55 Civilného mimosporového poriadku, § 232

ods. 3 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa
02.10.2018domáhalaurčeniavyživovacejpovinnostimanželavovýške1.500eurmesačnesúčinnosťou
od 02.10.2018 a náhrady trov konania. Navrhovateľka v konaní vzala návrh späť v časti bežného
výživného od podania návrhu vo výške 500 eur mesačne. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie preukázané, že účastníci konania sú manželia, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti. Obaja

manželia sú starobní dôchodcovia, navrhovateľka má ku dňu vyhlásenia rozhodnutia dôchodok vo
výške 443,10 eur mesačne a manžel má dôchodok vo výške 708,90 eur mesačne. Manželia vlastnia v
bezpodielovom spoluvlastníctve rodinný dom v O. - T. a rodinný dom - chalupu v W.. Rodinný dom užíva
manželka a dcéra účastníkov konania. Chalupu v W. užíva manžel. Manžel je jediným spoločníkoma konateľom spoločnosti C. - O., s.r.o. (ďalej len „Spoločnosť“), od 05.12.1997 do 30.04.2019 bol
zamestnancom Spoločnosti, pričom jeho priemerná čistá mzda v roku 2017 predstavovala sumu
887,50 eur mesačne a v roku 2018 sumu 845,60 eur mesačne. V roku 2019 mu Spoločnosť vyplatila

cestovné náhrady vo výške 9.054,93 eur, v súčasnosti nepoberá zo Spoločnosti žiaden príjem a už v
Spoločnostivykonávaibadozor.PodľadaňovéhopriznaniaSpoločnostizarok2018Spoločnosťdosiahla
výsledok hospodárenia 33.622,17 eur pred zdanením. Podľa účtovnej závierky Spoločnosti za rok 2019
Spoločnosť mala majetok v hodnote 1.345.963 eur, peniaze vo výške 164.731 eur, nerozdelený zisk
z minulých rokov 334.081 eur a výsledok hospodárenia po zdanení 259.064 eur. Spoločnosť vlastní 3

nehnuteľnosti (stavby) s pozemkami, z toho v jednom prípade ide o zámočnícku dielňu na T. ulici v O.,
rodinný dom na R. ulici v O., v ktorom býva manžel a ďalšiu, bližšie nešpecifikovanú nehnuteľnosť v
O.. Spoločnosť nevypláca zisk manželovi ako jedinému spoločníkovi, uviedol, že Spoločnosť šetrí na to,
aby mohla nadobúdať napr. nehnuteľnosti, na rozvoj Spoločnosti. Spoločnosť vlastní viacero luxusných
osobnýchmotorovýchvozidielzn.Mercedes-Benz,pričommanželuviedol,žejednoznichužívaonsám,
druhé užíva dcéra, ktorá na pojednávaní v 01/2020 uviedla, že s otcom už rok nie je v kontakte a ďalšie

užíva zamestnanec Spoločnosti - obchodný riaditeľ, pričom uvedené motorové vozidlo bolo zakúpené
v roku 2020 za cca 70.000 eur. Okrem luxusných motorových vozidiel je Spoločnosť vlastníkom resp.
držiteľom viacerých osobných aj nákladných motorových vozidiel. Manžel prispieva svojej vnučke 200
eur mesačne, v 08/2020 jej kúpil náušnice v ALO Diamonds za 1.007 eur. Okrem toho v 12/2019 mal
výdavky na šperky v Zlatokove spolu vo výške 850 eur. V 12/2019 mal výdavok v OZETA vo výške 344

eur, v 02/2020 vo výške 340 eur, v 02/2020 mal výdavok na parfumériu vo výške 120 eur, v 11/2020
výdavok na kožuch 760 eur. Každý rok chodí do kúpeľov, na čo uviedol výdavky 400 - 600 eur. V rokoch
2018 a 2019 bol na dovolenke na lodi v Grécku, v roku 2017 v Karibiku, pričom náklady na dovolenky
odmietol preukázať. V roku 2020 si kúpil letenky na Maledivy, kam napokon neleteli a peniaze im vrátili.
Priemerná výška mesačných debetných operácii na účtoch manžela za mesiace 12/2019 - 11/2020 je

1.971,30 eur. Platí náklady na rodinný dom, ktorý v súčasnosti užíva navrhovateľka, a to cca vo výške
389,75 eur. Navrhovateľka mala prístup k účtu so spoločnými prostriedkami, naposledy z účtu vyberala
v roku 2018 a v januári 2019 zistila, že už nemá kartu.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že životná úroveň manželov nie je

rovnaká. Obaja sú síce starobní dôchodcovia, hoci manžel má dôchodok cca o 300 eur vyšší, jeho
životná úroveň nezodpovedá skutočnosti, že žije zo starobného dôchodku, o čom sa manžel snažil
súd presvedčiť. Životná úroveň manžela je definovaná spôsobom jeho života a charakterom a výškou
jeho výdavkov o.i. aj luxusným motorovým vozidlom, ktoré užíva ako spoločník a konateľ spoločnosti.
V zásade by pri vyrovnaní životnej úrovne malo dôjsť k situácii, že ak jeden z manželov má dostatok

prostriedkov na to, aby mohol užívať luxusné motorové vozidlo, rovnaké právo by mal mať aj druhý
manžel. Súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosť, že manžel využíva dané motorové vozidlo
za účelom výkonu práce, avšak v súčasnosti už nevykonáva činnosť pre spoločnosť, pre manžela nie
je nevyhnutné používať luxusné motorové vozidlo na pracovné účely a toto používa najmä na účely
súkromné. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami manžela, že Spoločnosť a jej príjmy a majetok

nie je možné brať do úvahy pri určovaní výživného. Hoci je pravdivé tvrdenie manžela o tom, že majetok
Spoločnosti nie je majetkom spoločníka, majetok Spoločnosti však priamo úmerne vplýva na hodnotu
obchodnéhopodieluvovlastníctvespoločníka.ManželjejedinýmspoločníkomakonateľomSpoločnosti,
čo mu zaručuje jednak rozhodovacie právomoci o všetkých záležitostiach týkajúcich sa Spoločnosti, ako
aj 100 %-ný podiel na zisku Spoločnosti a jeho vyplatenie. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo,

že manžel pri výkone funkcie konateľa, ako aj jediného spoločníka Spoločnosti rozhodol o tom, že z
prostriedkov Spoločnosti sa kúpili 4 luxusné motorové vozidlá, pričom na jednom jazdí on sám, dve
užívajú jeho dcéra a vnučka a ďalšie užíva zamestnanec Spoločnosti - obchodný riaditeľ. Spoločnosť
má cca 20 zamestnancov a vlastní resp. je držiteľom 13 osobných motorových vozidiel. Z uvedeného sa
javí námietka navrhovateľky, že Spoločnosť vynakladá prostriedky nehospodárne, ako dôvodná. Manžel

tvrdí,žeSpoločnosťmádostatokprostriedkov,abyfinancovalaluxusnéautomobily,ktoréSpoločnosťpre
svoju činnosť nepotrebuje, naopak ale nemá dostatok prostriedkov na to, aby vyplatila zisk spoločníkovi,
z ktorého by tento mohol prispievať navrhovateľke na to, aby mohla mať rovnakú životnú úroveň, ako jej
manžel. Situáciu, keď spoločník Spoločnosti si odmieta vyplatiť podiel na zisku a zároveň Spoločnosť
vynakladá výdavky, ktoré sú nehospodárne a nesúvisia s podnikateľskou činnosťou Spoločnosti, súd

prvej inštancie posúdil, ako dobrovoľné vzdanie sa majetkového prospechu. Mzda, ktorú poberal manžel
zo Spoločnosti bola vecou jeho rozhodnutia, nešlo o jeho jediný príjem zo Spoločnosti a zároveň
aj po skončení pracovného pomeru manžela v Spoločnosti tento poberá zo Spoločnosti príjem, a
to minimálne vo forme nepeňažných plnení. Zároveň je životná úroveň manžela definovaná jehovýdavkami, najmä mimoriadnymi, ktoré nezodpovedajú životnej úrovni bežného starobného dôchodcu,
ktorú uvádzal manžel v konaní, a to napr. výdavkami na dovolenky, výlety, oblečenie, šperky, stravovanie
v reštauráciách a pod. Jeho životná úroveň je premietnutá aj do dovoleniek, pobyty v kúpeľoch,

krátkodobé pobyty resp. výlety. Hoci náklady na tieto výlety a pobyty nie je možné vyčísliť, definujú
životnú úroveň manžela. Mesačné debetné operácie manžela sú v priemere takmer 2.000 eur, pričom
v týchto výdavkoch manžela nie sú zahrnuté takmer žiadne nákupy potravín a zároveň v nich
nie sú nepeňažné plnenia, ktoré manžel poberá zo Spoločnosti. Súd prvej inštancie posudzoval aj
životnú úroveň navrhovateľky, ktorá vynakladá výdavky iba na spoločnú nehnuteľnosť a jej údržbu,

zvieratá, ktoré sú spoločné, základné životné potreby a príležitostné darčeky na sviatky pre rodinných
príslušníkov. Na to, aby vedela plniť tieto výdavky jej prispievajú jej deti.
Súd v konaní skúmal aj prípadný rozpor s dobrými mravmi, takýto rozpor sa však v konaní nepreukázal.
Obe deti účastníkov konania pri výsluchu uviedli, že dôvodom odchodu manžela zo spoločnej
domácnosti bola jeho dlhodobá nevera, že navrhovateľka žije skromne a že sa o manžela starala v čase
jeho choroby. Tvrdenia o údajnej krádeži syna v Spoločnosti manžel ničím nepodložil, údajnú krádež

na polícii neohlásil.
Súd prvej inštancie mal za to, že životná úroveň manželov nie je rovnaká, keď životná úroveň
navrhovateľky je výrazne nižšia, ako životná úroveň jej manžela a zároveň navrhovateľka je schopná
aj túto nižšiu životnú úroveň dosahovať, len za pomoci detí, hoci vzájomná vyživovacia povinnosť
medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí k rodičom. Rozhodujúcim faktorom pre určenie

výživného pre manželku totiž nie sú odôvodnené výdavky manželky, ale životná úroveň manželov,
ktorá má byť v zásade rovnaká. Súd prvej inštancie pre účely porovnania životnej úrovne manželov
zjednodušene vyčíslil náklady na životnú úroveň manžela vo výške 1.946 - 2.329 eur mesačne. Keďže
priemerné výdavky manžela vyplývajúce z výpisov z účtov manžela dosahujú takmer 2.000 eur mesačne
a v týchto výdavkoch nie sú zahrnuté náklady, ktoré znáša Spoločnosť, súd prvej inštancie predpokladal,

že skutočné náklady na životnú úroveň manžela sú podstatne vyššie. Súd prvej inštancie mal za to,
že ani po úhrade výživného zo strany manžela vo výške 1.000 eur mesačne a započítaní dôchodku
navrhovateľky vo výške 440 eur mesačne navrhovateľka nedosiahne životnú úroveň manžela. Súd je
však návrhom navrhovateľky viazaný. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za to, že
manžel je schopný platiť navrhovateľke výživné vo výške 1.000 eur mesačne, keď na pojednávaní sám

uviedol, že by jej požadované výživné plnil, keby sa nebál, že peniaze dá synovi.
Navrhovateľka si uplatňovala výživné odo dňa podania návrhu a počas konania si manžel plnil
vyživovaciu povinnosť k manželke iba čiastočne. Súd prvej inštancie zročné výživné vyčíslil tak, že od
uplatnenej a priznanej sumy bežného mesačného výživného vo výške 1.000 eur mesačne odpočítal
pravidelné plnenia manžela na domácnosť, a to vo výške 389,75 eur mesačne, t.j. 1.000 eur - 389,75

eur = 610,25 eur/mesačne x počet mesiacov od začatia konania do 31.03.2021, t.j. 30 mesiacov. Zročné
výživné tak predstavuje sumu 18.307,50 eur. Súd prvej inštancie nezohľadnil výbery manželky z účtu
v roku 2018, nakoľko nemal za preukázané, či navrhovateľka tieto prostriedky minula na svoju výživu
alebo na udržiavanie nehnuteľnosti patriacej do BSM. Súd prvej inštancie povolil manželovi plniť sumu
zročného výživného v 12 rovnakých splátkach, a to s ohľadom na dĺžku konania a výšku zročného

výživného, aby jednorazové plnenie nedostalo do platobnej neschopnosti samotného manžela.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 55 Civilného mimosporového poriadku a
navrhovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie povinný z dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku, doplnené podaním zo dňa 28.04.2021. Poukázal
na nesprávne posúdenie okolností majúcich vplyv na životnú úroveň účastníkov konania, ako i na
neobjektívne posúdenie životnej úrovne navrhovateľky a jej manžela. Taktiež namietal, že súd prvej
inštancie nebral do úvahy, že počas jeho pracovného vzťahu v Spoločnosti značnou mierou prispieval

finančne na chod spoločnej domácnosti, údržbu spoločných nehnuteľností, tvorbu spoločných úspor a
tým preukázateľne zabezpečoval manželke na dôchodku nadpriemernú životnú úroveň, ktorá bola a
je primeraná jej veku a zdravotnému stavu. Súd prvej inštancie tiež nezobral do úvahy, že manžel je
dôchodcom a že pracovný pomer v obchodnej spoločnosti ukončil pre svoj vek a zlý zdravotný stav.
Súd prvej inštancie preukázateľne nevychádzal z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého

pri určení výživného by mal súd prihliadať okrem možností a schopností účastníkov konania aj na
odôvodnené potreby navrhovateľky, ktorá je spolumajiteľkou viacerých nehnuteľností, ktoré v tržných
cenách predstavujú hodnotu 400.000 eur, má zabezpečené bývanie v rodinnom dome, pričom náklady
spojené s užívaním predmetných nehnuteľností znášal a stále znáša manžel a v prípade potreby simohla zo spoločného účtu hradiť pobyt na dovolenkách, rep. v kúpeľoch. Mal za to, že zásada rovnakej
životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú iba z ich zárobkov.
Pri posudzovaní životnej úrovne mal súd prvej inštancie vziať do úvahy predovšetkým úroveň výživy,

odievania, bývania, kultúry, vzdelania, uspokojovania životných potrieb, ktoré sú medzi účastníkmi
konania na rovnakej úrovni, pričom súd prvej inštancie sa zameral iba na finančný príjem manžela a
spôsob jeho dopravy pri zabezpečovaní plnenia úloh v jeho obchodnej spoločnosti, ktorej majetok je v
podstate aj majetkom navrhovateľky. Tento majetok nie je možné stotožňovať s majetkom spoločníka
obchodnej spoločnosti. Namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani ekonomickú stránku

súvisiacu s nakladaním finančnými prostriedkami Spoločnosti, keď opakovane vytýkal manželovi, ako
spoločníkovi obchodnej spoločnosti, že časť z finančných prostriedkov na účte spoločnosti nepoužil na
uspokojovanie potrieb manželky. V skutočnosti jediným príjmom manžela je jeho dôchodok vo výške
cca 700 eur, ktorý je len o 200 eur vyšší, ako dôchodok navrhovateľky. Použitie finančných prostriedkov
(na úhradu výživného pre navrhovateľku) z účtu spoločnosti vo výške stanovenej súdom v skutočnosti
predstavovalo sumu 4.826,63 eur mesačne na škodu obchodnej spoločnosti a nie sumu 2.504,21

eur mesačne, ktorú by manžel mal mesačne vybrať z účtu obchodnej spoločnosti a poslať k rukám
navrhovateľky. Manžel navrhovateľky bol a je ochotný prispievať na výživu svojej manželky sumou,
ktorá bude zohľadňovať výšku jeho dôchodku. Úhrada výživného pre navrhovateľku z účtu obchodnej
spoločnosti je v rozpore so zákonom a v neposlednom rade by neprimerane zasahovala do podnikania
obchodnej spoločnosti a jej majetku potrebného pre chod spoločnosti a jej ďalší rozvoj. Mal za to, že

navrhovateľka mala pred podaním predmetnej žaloby, ako i v súčasnej dobe má porovnateľnú (rovnakú)
životnú úroveň s ním, ako i s dôchodcami žijúcimi v Slovenskej republike, má zabezpečené bývanie v
rodinnom dome, má prístup k spoločnému účtu, na ktorý prispieval a stále prispieva manžel a v prípade
potreby má zabezpečenú i osobnú opateru zo strany manžela a ich spoločných detí.
Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, resp. aby žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.

7. K odvolaniu manžela sa vyjadrila navrhovateľka. Vo vyjadrení uviedla, že odvolanie manžela považuje
zanedôvodnévcelomrozsahuanavrhla,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieako
vecnesprávnypotvrdilanavrhovateľkepriznaltrovyodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Malazato,že

manžel nepochopil princíp vyživovacej povinnosti manžela a vychádza z nesprávneho právneho názoru.
Jednoznačne príjmom manžela je aj príjem zo spoločnosti C. -O., s.r.o., založenej počas manželstva,
v ktorej je 100% spoločník a konateľ, a v ktorej sám rozhoduje či si kúpi opakovane Mercedes, ktorý
nepotrebuje alebo si rozdelí zisk spoločnosti po skončení účtovného roku. Bolo preukázané, že zisky
Spoločnosti si užíval výlučne pre seba na dovolenky s priateľkami, nadštandardné autá a nákupy.

Podotkla, že manžel priznal svoje aktivity (dovolenky, kúpele, kiná, tanečnú, cestovanie, vykonávanie
činnosti pre spoločnosť bez nároku na mzdu a tiež, že predložil časť výpisov z osobných účtov,
daňové priznania, účtovné závierky, tým že potvrdil nerozdeľovanie zisku v spoločnosti a kúpu ďalšieho
osobného nadštandardného motorového vozidla za 70.000 eur. Pre túto vec nie je rozhodujúce či poberá
manžel príjem zo spoločnosti oficiálne alebo či sa ho vzdal a poberá benefity inými plneniami. Vyjadrenia

manžela počas dokazovania a tiež v odvolaní nie sú pravdivé a bol preukázaný opak. To, že účastníci
konania vlastnia nehnuteľnosť - dom v ktorom býva navrhovateľka, je po 46-tich rokoch manželstva
štandard a nie je pravda, že všetky náklady hradí manžel a to, že vlastnia v BSM druhú nehnuteľnosť,
nie je pre určenie vyživovacej povinnosti tak podstatné, ako to, čo všetko navyše užíva, čo všetko
si môže dovoliť a vôbec, ako žije manžel oproti možnostiam navrhovateľky. Tiež napr. nie je pravda,

že navrhovateľka má prístup k osobným účtom manžela. K účtu manžela v U. U., a.s. navrhovateľka
mala kartu, ktorú už nemá a o účte v K., a.s. sa dozvedela v tomto konaní. Manžel bol advokátkou
navrhovateľky vyzvaný listom zo dňa 02.10.2018 o výživné pre manželku, bolo opakovane navrhnuté
uzavretie zmieru na výživné vo výške 1.000 eur mesačne, manžel však akúkoľvek dohodu odmietal.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľka považovala za spravodlivé, keď jej súd prvej inštancie priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Pc/16/2018-328 zo dňa 07.04.2021 súd prvej inštancie zastavil konanie
v časti o zaplatenie bežného výživného vo výške 500 eur mesačne. Proti dopĺňaciemu rozsudku
odvolanie nebolo podané.

9. Opravným uznesením č.k. 20Pc/16/2018-348 zo dňa 10.06.2021 súd opravil dátum písomného
vyhotovenia rozsudku na 10. marca 2021. Proti opravnému uzneseniu odvolanie nebolo podané.10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom
- účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku
v spojení s § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez
viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného

mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby
zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel

k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 Civilného
sporového poriadku.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorým súd návrhu vyhovel a uložil manželovi povinnosť platiť výživné navrhovateľke vo výške 1.000
eur od 02.10.2018, určil nedoplatok na zročnom výživnom od 02.10.2018 do 31.03.2021 v sume
18.307,50eur,ktorýpovolilmanželovisplatiťvsplátkachvovýške1.525,63eurazávislývýrokonáhrade
trov konania. Základ odvolacej argumentácie povinného manžela spočíval v námietke nesprávneho
posúdenia okolností majúcich vplyv na životnú úroveň účastníkov konania ako i neobjektívne posúdenie

životnej úrovne navrhovateľky a povinného.

12. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

13. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť, ods. 2 vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza

vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

14. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie, ods. 2 výživné nemožno priznať ak by bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

15. Z citovaného ustanovenia § 71 Zákona o rodine vyplýva zákonná vyživovacia povinnosť medzi

manželmi vychádzajúca z požiadavky, že manželia majú mať rovnakú životnú úroveň, čo je odôvodnené
rovným postavením v právach a povinnostiach oboch manželov v manželstve. Ak si niektorý z
manželov túto vyživovaciu povinnosť dobrovoľne neplní, môže sa druhý z nich obrátiť na súd. Aktívne
legitimovaným na podanie žaloby je ten manžel, ktorého životná úroveň je nižšia ako životná úroveň
druhého manžela, resp. ak mu druhý manžel neprispieva na výživu tak, aby životná úroveň bola zásadne

rovnaká. Povinným je potom druhý manžel. V zmysle § 77 Zákona o rodine výživné na manžela možno
priznať iba odo dňa začatia súdneho konania, v danom prípade od doručenia žaloby prvoinštančného
súdu 02.10.2018. Pri určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi je súd potom povinný zisťovať
či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné
a majetkové pomery účastníkov, aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a

majetkové pomery povinného. Nestačí zistiť len výšku príjmov oprávneného a povinného manžela,
ale aj konkrétnu mieru ich potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom a
podobne. Zároveň je súd povinný zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť, prípadne aj osobnej
starostlivosti o deti.16. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenieuplatnenéhonárokuapretožeodvolacísúdvcelomrozsahuzdieľaiprávnezáverysúduprvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na

uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie a k odvolacím argumentom sa potom žiada dodať už len nasledovné:

17. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nezobral do úvahy preukázanú skutočnosť, že
navrhovateľke zabezpečoval nadpriemernú životnú úroveň, primeranú jej veku a zdravotnému stavu.

18. K uvedenému je potrebné pripomenúť zákonnú požiadavku o rovnakej životnej úrovne manželov
vychádzajúcu z ich rovného postavenia v manželstve. Z vykonaného dokazovania nevyplýva záver,
že v rozhodnom období manžel zabezpečoval navrhovateľke nadpriemernú životnú úroveň, účastníci
konania spolu nežili, navrhovateľka mala prístup k spoločnému účtu do začiatku roku 2019, k účtu potom

prístup nemala a manžel navrhovateľke neprispieval na výživu, hoci bol výrazný rozdiel v ich životnej
úrovni. Žiada sa tiež zdôrazniť, že odvolateľ ani uvedenú argumentáciu bližšie nerozvinul, keď neuviedol
ako zabezpečoval nadpriemernú životnú úroveň navrhovateľky v rozhodnom období. Životná úroveň
navrhovateľky sa porovnáva so životnou úrovňou manžela a nie so životnou úrovňou, ktorá by bola
všeobecne primeraná veku a zdravotnému stavu navrhovateľky.

19.Povinnýtiežnamietal,žesúdprvejinštancienesprávneneprihliadolnajehoosobnúsituáciu,nakoľko
je dôchodcom a pracovný pomer vo svojej spoločnosti ukončil pre svoj vek a zlý zdravotný stav.

20. V tejto súvislosti odvolací súd nevidel žiadne pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý totiž správne

zohľadnil, že ukončenie pracovného pomeru manžela v spoločnosti neznamená ukončenie jeho
podnikateľských aktivít, pretože manžel je naďalej jediný spoločník a konateľ spoločnosti C. -O., s.r.o.
Súčasná osobná situácia manžela spočívajúca v pozícii dôchodcu bez pracovného pomeru totiž nemala
výrazný vplyv na otázku jeho životnej úrovne.

21. Podľa odvolateľa súd neaplikoval správne § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pretože dostatočne
neprihliadol na odôvodnené potreby navrhovateľky, ktorá je spolumajiteľkou viacerých nehnuteľností,
má zabezpečené bývanie a mohla zo spoločného účtu hradiť pobyt na dovolenkách a v kúpeľoch.

22. Súd prvej inštancie vo veci skúmal odôvodené potreby navrhovateľky, vykonal v tomto smere

potrebné dokazovanie z ktorého vyplýva záver, že navrhovateľka má problém zo svojho dôchodku
408,90 eur vyžiť, bežné výdavky vyčíslila v podanom návrhu na sumu 602,50 eur, ktoré manžel
nerozporoval, navrhovateľka potrebuje finančnú pomoc na krytie svojich základných výdavkov, ktorú jej
poskytujú deti. Manžel nerozporoval ani to, že navrhovateľka je skromná, vždy sa starala o domácnosť
a nezapríčinila odchod manžela zo spoločnej domácnosti. Argumentácia spoluvlastníctvom viacerých

nehnuteľností navrhovateľkou je nenáležitá, pretože ide o nehnuteľnosti patriace do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, s ktorými manželka nemôže samostatne disponovať. Pokiaľ ide o bývanie
navrhovateľky v spoločnej nehnuteľnosti, je pravdou, že bežné náklady na energie a pod. hradí
manžel, vyššie výdavky spojené s užívaním nehnuteľnosti však manžel neplatí (tvrdenie o výmene
kotla financované navrhovateľkou), pričom plnenia manžela súd zohľadnil pri určení nedoplatku na

zročnom výživnom (bod 23. rozsudku). Tvrdenie odvolateľa o prístupu navrhovateľky k spoločnému účtu
a slobodnej možnosti financovať dovolenky a kúpeľnú liečbu však bolo obmedzené a skončilo v januári
2019.

23. Správne odvolateľ uvádza, že zásada rovnakej životnej úrovne manželov neznamená mechanickú

rovnosť vychádzajúcu iba zo zárobkov a treba zistiť aj konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce,
spôsobomživota,zdravotnýmstavomainýmizávažnýmiokolnosťami.Súdprvejinštancievšakuvedené
v plnej miere zohľadnil, pretože zistil, že životná úroveň účastníkov konania nie je rovnaká, prihliadol naspôsob života manželov, ich výdavky, ktoré skutočnosti podrobne uviedol v bode 14. - 22. rozsudku a
odvolací súd na uvedené závery odkazuje a nepovažuje za hospodárne ich opakovať.

24. Odvolateľ zastáva názor, že výživné je zjavne v rozpore s dobrými mravmi.

25. Rozpor s dobrými mravmi je obsiahnutý v § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Výživné nemožno priznať,
ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Priznanie
manželského výživného je závislé od toho, aby bolo v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade sa

skúma oprávnenie na priznanie výživného a nie povinnosť. Výživné nemožno priznať len v prípade,
ak existujú dôvody na strane oprávneného. Za dobré mravy je treba považovať súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré osvedčujú istú nemennosť a sú rešpektované rozhodujúcou časťou
spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Dobré mravy sú meradlom
hodnotenia konkrétnej situácie odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so
všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, či výkon

práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, úvaha súdu musí byť podložená konkrétnymi zisteniami
v konaní.

26. Súd prvej inštancie skúmal aj prípadný rozpor s dobrými mravmi, ktorý sa však v konaní nepreukázal.
Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 20., pričom

v odvolaní manžel v tomto smere ani nepolemizuje so závermi súdu prvej inštancie, preto odvolacia
argumentácia bola vyhodnotená ako nedôvodná.

27. Pri skúmaní životnej úrovne manžela, odvolateľ namieta závery súdu uvedené v bode 14.
odôvodnenia, konkrétne konštatovanie súdu, že životná úroveň manžela je definovaná spôsobom jeho

života a charakterom a výškou jeho výdavkov, o.i. aj luxusným motorovým vozidlom. Podľa odvolateľa
sa súd zameral výlučne na finančný majetok manžela a spôsob jeho dopravy pri zabezpečovaní plnenia
úloh jeho obchodnej spoločnosti, ktorej majetok je v podstate aj majetkom navrhovateľky.

28. Súd musí poznať životnú úroveň oboch manželov, aby dokázal zhodnotiť ich rozdielnosť, najmä ich

osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky. Miera životnej úrovne je objektívne zistiteľná rôznymi
dôkazmi a môže ju preukazovať aj výška mesačných nákladov, a to v súhrne, ale aj v jednotlivých
položkách, ktoré nie sú pre život nevyhnutné. O rovnakú životnú úroveň potom pôjde vtedy, ak budú
potreby každého z manželov dostupné rovnakou mierou.

29. Vychádzajúc z uvedeného potom možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne postupoval
pri zisťovaní životnej úrovne manželov a taktiež správne zistil a vyhodnotil ich rozdielnosť. Pokiaľ teda
súd zistil charakter a výšku výdavkov manžela, a týmto mal tiež určenú mieru jeho životnej úrovne
podľa názoru odvolacieho súdu v ničom nepochybil. Taktiež nebol žiaden opodstatnený dôvod vylúčiť
z posudzovania finančný majetok manžela. V konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľka mala

prospech z finančného majetku manžela v obchodnej spoločnosti.

30. Ďalšia odvolacia argumentácia manžela sa týkala jeho obchodnej spoločnosti, manžel trval na
tom, že majetok spoločnosti nie je možné stotožňovať s majetkom spoločníka obchodnej spoločnosti,
žiadal zohľadniť ekonomickú stránku súvisiacu s nakladaním s finančnými prostriedkami spoločnosti a to

predovšetkýmvsúvislostistým,žeurčenúvýškuvýživnéhobymaluhradiťzúčtuobchodnejspoločnosti.

31. Odvolací súd opakovane trvá na názore, že v osobe manžela ide o jediného spoločníka
spoločnosti C.-O., s.r.o., ktorý zjednodušene povedané výlučne rozhoduje o celej spoločnosti. Pokiaľ
spoločnosťmanželaekonomickydlhodoboprosperuje,zamestnávapribližne20osôb,spoločnosťvlastní

nehnuteľnosti a 13 motorových vozidiel z toho 4 luxusné motorové vozidlá, odvolací súd nezistil žiadne
pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý správne uvedené zohľadnil, nakoľko uvedená podnikateľská
činnosť manžela výrazne ovplyvňuje jeho životnú úroveň. Odvolací súd má za to, že ak by súd prvej
inštancie uvedené nezohľadnil, nepostupoval by správne. V danej veci bolo nepochybné, že miera
životnejúrovnemanželajedanáajjehopodnikateľskoučinnosťou.Odvolateľžiadalurčiťvýživnévýlučne

z dôchodku vo výške 700 eur, ktorý postup je však v rozpore s ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pretože
je potrebné prihliadnuť aj na majetkové pomery povinného, z čoho vychádzal aj súd prvej inštancie.32. Manžel k odvolaniu doložil tabuľku z ktorej vyplýva použitie finančných prostriedkov na úhradu
výživného pre navrhovateľku z účtu spoločnosti, pričom manžel poukazuje na to, že sumu ktorú
musí z účtu spoločnosti vybrať na tento účel je 4.826,63 eur a nie 2.504,21 eur. Odvolací súd k

uvedenému uvádza, že nie je rozhodujúce z akých zdrojov bude výživné navrhovateľke manželov
platené. Manžel stále vychádza z nesprávneho predpokladu, že na výšku určeného výživného nemá
vplyv jeho podnikateľská činnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní zistené pomery manžela
vedú k záveru, že je schopný určené výživné platiť.

33. Pokiaľ ide o doplnenie dôvodov odvolania povinného, k týmto sa odvolací súd nevyjadril, nakoľko
podanie bolo podané až po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 Civilného sporového
poriadku).

34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, opierajúc sa o výsledky vykonaného dokazovania, odvolací súd
dospel k záveru, že prvoinštančný súd o návrhu navrhovateľky na priznanie manželského výživného

rozhodol vecne správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok, včítane závislého a správneho výroku
o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku potvrdil.

35. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v zmysle § 55 Civilného mimosporového poriadku, s

použitím § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že navrhovateľka má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd zistil výnimku zo zásady uvedenej v § 52 Civilného mimosporového
poriadku (ktorý upravuje zásadu, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania). Súd zistil
dôvody oprávňujúce priznať uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľke, pretože je to
s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Okolnosti pre použitie materiálneho korektívu spravodlivej

náhrady trov konania spočívajú predovšetkým v tom, že navrhovateľka sa počas celého konania
snažila o zmierlivé riešenie veci, postoj povinného bol odmietavý, napriek jeho nadštandardnej životnej
úrovne, navrhovateľka je v konaní zastúpená advokátkou, teda znáša s tým spojené výdavky, pričom
jej právne zastupovanie splnilo svoj účel, nakoľko vzhľadom na predmet konania a postoj manžela,
navrhovateľka právne argumentovala, navrhovala vykonať potrebné dôkazy, k čomu bola potrebná

právna pomoc. Taktiež treba zohľadniť, že navrhovateľka je starobnou dôchodkyňou, žije výlučne z
dôchodku, disponibilný majetok nevlastní. Priznanie náhrady trov konania navrhovateľke vzhľadom
na uvedené okolnosti prípadu sa odvolaciemu súdu javilo ako spravodlivé riešenie tejto otázky. S
poukazom na uvedené odvolací súd priznal navrhovateľke proti povinnému uplatnený nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).