Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 25, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/199/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7620200160
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7620200160.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Oľgy Mičietovej, v spore žalobkyne T. U.X., Q.. XX.X.XXXX, J., D.
XXX/XX, právne zast. JUDr. Michalom Michalovčíkom, advokátom, Košice, Pri jazdiarni 1, IČO: 42 230
691, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o žalobe na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000,- eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku 11C/1/2020 - 72 z 11.6.2020 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III.

II. O d m i e t a odvolanie vo vzťahu k výroku II.

III. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
primeranéfinančnézadosťučinenievovýške750,-euratodotrochdníododňaprávoplatnostirozsudku,
II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti
žalovanému, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2.1.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia
sumy 1.000,- eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia a plnej náhrady trov konania z dôvodu,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.5Er/550/2007 úspešne sa
domáhala ochrany svojich spotrebiteľských práv, najmä pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj vo vzťahu pred samotným vymožením plnenia zo Zmluvy o úvere z
02.08.2006 a Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves z 25.09.2017, sp. zn. 5Er/550/2007-37, v
spojení s potvrdzujúcim Uznesením Krajského súdu Košice z 29.11.2018, sp. zn. 17CoE/60/2018, ktoré

nadobudli právoplatnosť 01.02.2019, bolo súdom rozhodnuté o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o
zastavení exekúcie.
2.2.Žalovaný vo svojom vyjadrení z 4.2.2020 konštatoval, že § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia,
avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané
finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka,
ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je

nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Za spornú
považoval aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia.
2.3.Súd po vykonaní dokazovania a zistenia skutkového stavu rozhodol § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa.2.4.Konštatoval, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1.000,- eur, vzhľadom k úspešnému uplatneniu svojho spotrebiteľského práva
vo vzťahu k žalovanému. Žalobkyňa argumentovala, že jej v dôsledku nekalého konania žalovaného

vznikla nemajetková ujma a to najmä psychická trauma vzniknutá v dôsledku stresu spojeného s
vedenou exekúciou, sústavným neoprávneným zvyšovaním záväzku zo strany žalovaného, blokáciou
majetku, bytu, rodinných prídavkov a tým znižovania jej životnej úrovne pomerne dlhé časové obdobie
a to počas obdobia siedmych rokov. Poukázala na závažnosť a rozsah jeho porušených práv, charakter
konania a správania sa žalovaného, atakovania jej osoby i jej príbuzných, ako i skutočnosť, že žalovaný

sa takto správal k veľkému počtu spotrebiteľov.
2.5.Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd preukázané splnenie podmienok predpokladaných
§ 3 ods. 5 poslednej vety z. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorej právo na primerané
zadosťučinenie vznikne spotrebiteľovi vtedy, keď si tento porušenie práva resp. povinnosti ustanovené
zákonom úspešne uplatní na súde. Na súde v rámci exekúcie vedenej proti žalobkyni bol úspešne
(právoplatne) uplatnený jej nárok, na základe ktorého bola uznesením tunajšieho súdu sp. zn.

5Er/550/2007-37 z 25.09.2017 exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Predmetné rozhodnutie
bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17CoE/60/2018 z 29.11.2018 a
nadobudlo právoplatnosť 01.02.2019. Žalobkyňa tak preukázala porušenie svojho práva spotrebiteľa
v exekučnom konaní, čím jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Je pravdou, že
rozsudkom tunajšieho súdu 8Csp/401/2017-62 z 3.5.2018 súd rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky i o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 142,71
eur, rozhodnutie však nie je právoplatné. Vyššie uvedené rozhodnutia súd považuje v danej veci za
satisfakciu vo vzťahu k žalobkyni, avšak iba za satisfakciu čiastočnú. Zo strany žalovaného došlo totiž k
takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo samé o sebe spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi
spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky. Vzhľadom na konštatované porušenie práva žalobkyne

v súdnom konaní v ktorom sa tohto rozhodnutia domohol súd uvádza, že finančné zadosťučinenie má
okrem satisfakčnej funkcie ešte aj funkciu sankčnú, lebo porušiteľovi práva, t.j. žalovanému spôsobuje
i finančnú ujmu nielen ujmu morálnu a je považovaný za nástroj odstránenia ujmy nemateriálnej
povahy a nie náhrady za spôsobenú materiálnu škodu. Žalobkyňou uplatnený nárok teda súd považoval
za dôvodný, ale nie do plnej ním uplatnenej výšky. Pri rozhodovaní o výške zadosťučinenia okrem

psychickej ujmy žalobcu spôsobenej nekalým konaním žalovaného trvajúcim dlhé obdobie, zohľadnil na
strane žalobcu však i fakt, že napriek zlej skúsenosti s nebankovými subjektmi, poznajúc ich úžernícke
praktiky, tento opakovane nezodpovedne vstupoval do takýchto úverových vzťahov, čo konštatoval
priamo vo svojej výpovedi a čo súd zistil i v rámci šetrení v príslušných registrov tunajšieho súdu (C, Csp,
Er). Samotný žalobkyňa potvrdila, že s žalovaným vstúpila do zmluvného vzťahu dvakrát, tri úverové

zmluvy uzavrela so spoločnosťou Proficredit, jednu so spoločnosťou Profident. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti bol súd toho názoru, že nárok žalobkyne je dôvodný, ale keďže pri rozhodovaní zohľadnil i
ľahkomyseľný postoj samotnej žalobkyne k uzatváraniu úverových zmlúv, priznal jej nárok na primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 750,- eur, ktorý považoval za adekvátny a v prevyšujúcej časti
uplatneného finančného zadosťučinenia a to čo do jednej štvrtiny (250,- eur), tak žalobu ako nedôvodnú

zamietol.
2.6.O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1,2, § 262 ods.1 CSP.
2.7.O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok 4 ods.2 základných princípov CSP,
ako aj § 255 CSP, tak že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % (zo súdom priznanej
sumy 750,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady finančného zadosťučinenia záviselo od úvahy súdu.

Žalobkyňu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo potrebné ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a
vznik ujmy žalobcu (nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 170/99 a tiež na komentár k Civilnému sporovému
poriadku(ŠtevčekM.,FicováS.,BaricováJ.,MesiarkinováS.,BajánkováJ.,TomašovičM.,akol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, s. 926).

3.1.Žalovaný napadol rozsudok včas podaným odvolaním z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h)
CSP v celom rozsahu.
3.2.Poukázal na to, že žalobkyňa v postavení dlžníka uzatvorila 2.8.2006 so žalovaným v postavení
veriteľazmluvuoúvereč.7280663,nazákladektorejposkytolžalovanýžalobkynisumuvovýške995,82

eur, ktorú sa zaviazala vrátiť späť spolu s celkovými nákladmi spojenými so spotrebiteľským úverom
vo výške 1 951,80 eur. Žalobkyňa sa touto žalobou domáhala ochrany svojich spotrebiteľských práv,
najmä pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj vo vzťahupred samotným vymožením plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom bola v postavení
spotrebiteľa úspešná.
3.3.Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves z 25.9.2017, sp. zn. 5Er/550/2007-37, v spojení s

potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Košice z 29.11.2018, sp. zn. 17CoE/60/2018, ktoré nadobudli
právoplatnosť 1.2.2019, bolo súdom rozhodnuté o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekúcie.
3.4.Poukázal na § 3 ods.5 z.č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uzavrel, že predmetné
ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia,

avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané
finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka,
ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je
nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen

deklaráciu porušení.
3.5.Tvrdí, že súd je povinný na skutkový prípad aplikovať § 13 ods.3 OZ, v zmysle ktorého výšku náhrady
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odmieta
vyjadrenia žalobkyne, ktoré majú evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobkyni nemajetkovú
ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania žiada dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych,

európskych predpisov.
3.6.V ďalšej časti odvolania poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z
11.5.2005 a to ods. 7, ods. 8 smernice.
3.7.Má za to, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne je za účelom zabezpečenia spravodlivosti potrebné
prihliadať na osobitné okolnosti prípadu. Požiadal príslušný súd, aby pri posudzovaní žalobkyňou

uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovaného a pri
rozhodovaní vzal do úvahy, že konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia
napriek tomu, že sama konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne.
3.8.Citoval z rozsudku Krajského súdu v Žiline 9Co/343/2013 a tvrdí, že súčasná línia posudzovania
priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa

postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity.
3.9.S poukazom na čl. 5 CSP uviedol, že priznávajúce primerané finančné zadosťučinenie je potrebné
interpretovať s prihliadnutím na účel zákona a všeobecné princípy súkromného práva. Finančné
zadosťučinenie prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné napraviť
inak. Porušenie práve by nebolo možné napraviť inak v prípade, ak by právo žalobkyne na vydanie

bezdôvodného obohatenia bolo premlčané.
3.10.“Má za to, že ochrana spotrebiteľa bola dovŕšená vydaním rozsudku Okresného súdu v Prešove.
Uvedenýmpostupomspolusúdposkytolžalobkynidostatočnúsúdnuochranu.Žalovanémuniejezrejmé
na základe akých skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške až
335 eur“.

3.11.Má za to, že opätovné sankcionovanie žalovaného vzhľadom na predchádzajúce konanie by bolo
neprimerane prísne. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú hodnotu nemajetkovej
ujmy no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie
žalobkyni požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy len v tých prípadoch, keď
porušeniu práva už nie je možné napraviť inak. Toto však daný prípad nepredstavuje. § 3 ods.5

ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného
zadosťučinenia sú nasledujúce:
-porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoS a osobitnými predpismi,
-úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti,
-primeranosť zadosťučinenia,

-zodpovedná osoba,
-nemajetková ujma.
3.12.Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené
kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky
súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť" umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné

problémy. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobkyňa) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa
so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného právav podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako
je to v prípade náhrady škody. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a
jeho cieľom nie je kompenzovať žalobkyni, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,

ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobkyni a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od
opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred
diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč
existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na spotrebiteľa.

3.13.V danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia
ani z toho dôvodu, že žalovaný v novovzniknutých spotrebiteľských vzťahoch už niekoľko rokov
konštatovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku nepoužíva. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne
spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia, t. j. navrátenia do predošlého stavu.
V danom prípade bolo žalobkyni priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je
čo kompenzovať.

3.14.Žalovaný považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobkyni (vo výške 700 eur) za poskytujúce
ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobkyne. Takéto priznanie nie je možné považovať
za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o duplicitné uplatňovanie a
priznanie sumy finančného zadosťučinenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii
všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá

stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne
odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla, a poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/652/2001, z 18.09.2002).
3.15.Žalobkyňa nijakým spôsobom nešpecifikovala v čom spočívala nemajetková ujma odôvodňujúca
zadosťučinenie vo výške 1000 eur, nie je teda zrejmé aká ujma jej bola spôsobená. Priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške 700 eur by nezodpovedalo všeobecným zásadám občianskeho práva, a
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 30Cdo/1747/2014 a 32Cdo/139/2008 z
29.4.2008.
3.16.Priznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniakaždémusubjektu,t.j.ajsubjektusprávajúcemu
sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak,

takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý
dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby
sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Práve existencia štrnástich uzatvorených zmlúv medzi žalobkyňou
a žalovaným predstavuje vyššie uvedený prípad. Takéto priznanie finančného zadosťučinenie nie je
možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide o duplicitné uplatnenie

a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii
všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá
stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne
odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí
môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava

súladná s právnym poriadkom a v neposlednom rade aj so Smernicou a právnou úpravou Európskej
únie.
3.17.Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd podľa § 391 ods. 1 CSP v platnom znení
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu
trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov odvolacieho konania.

4.1.K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že žalovaný popiera a spochybňuje
dôvodnosťnároku,hociuznáva,že§3ods.5ZoSpriznávaspotrebiteľoviprávodomáhaťsaprimeraného
finančného zadosťučinenia, podľa jeho názoru toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne.
4.2.Vychádzajúc z § 363 CSP, podstatnou náležitosťou odvolania je uvedenie odvolacieho dôvodu. Je

pritom logické, že odvolací dôvod musí byť nielen formulovaný, ale musí sa týkať toho nároku, ktorý bol
predmetom konania na súde. 4.3.V konkrétnom prípade bol predmetom konania nárok žalobkyne na
primerané finančné zadosťučinenie, žalovaný však odvolanie formuluje všeobecne, vágne a neurčito, a
miestami akoby bol predmetom konania nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia pre bezúročnosťa
bezpoplatkovosť úveru alebo žaloba o určenie úveru za bezúročný a bezpoplatkový.

4.4.Žalobkyňa považuje odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny.
4.5.Predovšetkým poukázala na tú skutočnosť, že žalobkyňa na úver poskytnutý žalovaným vo výške 1
132,51 eur, zaplatila sumu vo výške 4 054,10 eur, teda o 2 921,59 eur viac, pričom žalovaný neustále
od žalobkyne ako dlžníčky požadoval zaplatiť ďalších minimálne 608,58 eur. V tomto prípade, ak by sažalobkyňanedomáhalasvojhonárokunasúde,ajnaexekučnomsúde,žalobkynihrozilaujmaminimálne
vo výške 3 530,17 eur, ktorú však ani nemožno považovať za konečnú sumu, keďže žalovaný ako
veriteľ neustále účtoval rôzne sankčné poplatky spojené s omeškaním žalobkyne ako dlžníčky. Takéto

konanie žalovaného je podľa názoru žalobkyne možné označiť ako minimálne „nekalé", bez akýchkoľvek
„mantinelov" v rámci podnikania so spotrebiteľskými úvermi.
4.6.Právo na primerané finančné zadosťučinenie je dané bez toho, aby porušenie spotrebiteľských
práv alebo povinností voči spotrebiteľovi spôsobovalo na strane spotrebiteľa akúkoľvek ujmu, nakoľko
postačuje už samotná spôsobilosť ujmu spôsobiť, teda postačuje samotná spôsobilosť porušenia práv

alebo povinností viesť k ujme. Poukázala rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23.10.2019, sp. zn.
9Co/274/2019, a taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Najvyššieho súdu SR z 31.1.2019 6Cdo/127/2017).
4.7.Stotožnila sa aj s konečným vyhodnotením nároku na primerané finančné zadosťučinenie jeho
výšky. Považuje za rozumné a spravodlivé. Primerané finančné zadosťučinenie môže tvoriť náhrada za
prípadnú morálnu ujmu, náhrada konkrétnych výdavkov spojených s reparáciou daného stavu a určitá
satisfakcia za stav, ktorý musel spotrebiteľ trpieť, pričom účelom a zmyslom citovaného zákonného

ustanovenia je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a bol v tomto konaní
úspešný.
4.8.Má za to, že súd za to, že súd vec správne právne posúdil, pričom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vychádzal zo správnych úvah, čo podľa jej názoru je v súlade s riadnym odôvodnením

rozhodnutia v súlade s právom strany sporu na spravodlivé súdne konanie.
4.9.Záverom opätovne zdôraznila, že nie je namieste, aby žalovaný opakovane poukazoval na
ľahostajnosť konania na strane žalobkyne ako spotrebiteľky ešte v kontraktačnom procese, keďže tak
ako uviedla vyššie, existujú tisíce rozhodnutí všetkých inštancií týkajúcich sa konkrétneho subjektu
žalovaného a jeho konania k spotrebiteľom. Príkladmo poukázala na rozsudok Krajského súdu v

Prešove z 8.12.2011, sp. zn. 16Co/71/2011. Pokiaľ žalovaný apeluje na ľahkovážnosť žalobkyne ako
spotrebiteľky v kontraktačnom procese, tak týmto sa žalovaný nemôže žiadnym spôsobom vyviniť spod
zodpovednosti žalovaného ako zodpovedného dodávateľa, pričom v tomt prípade je obzvlášť potrebné
aplikovať princíp ochrany spotrebiteľa, ktorý prevyšuje nad ustupujúcim princípom neznalosť zákona
neospravedlňuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16.1.2013 sp. zn. 6MCdo/9/2012).

4.10.Na základe vyššie uvedeného žiada, aby odvolací súd, odvolanie žalovaného odmietol, lebo aby
rozsudok potvrdil ako vecne správny a zároveň žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

5.Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že neuznáva nárok žalobkyne čo do dôvodu a výšky.

Poukázal opakovane na duplicitu požadovaných peňažných plní zo strany žalobkyne a uviedol,
že žalobkyni nič nebránilo podať návrh na doplnenie žaloby o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia už v predošlom konaní. Konanie žalobkyne formou žaloby na nepriznanie finančného
zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam. Žalobkyňa sa mohla brániť primerane aj iným spôsobom
než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Tvrdí, že domáhanie žalobkyne

nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti a nebolo by vhodné ju priznať a nebola náležitým
odôvodnená.

6.Žalobkyňa vo svojom vyjadrení opakovane poukázala na tvrdenia ňou už uvedené ako aj na judikatúry
Najvyššieho súdu SR. K výške nároku uviedla, že má za to, že tento je plne dôvodný, reflektuje správne

na zistený skutkový stav, má tiež sankčný, preventívny a satisfakčný charakter a považuje rozsudok za
vecne správny.

7.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote,
preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na
čom nič nemení ani podané odvolanie.

8.Prvoinštančný súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.9.1.Odvolateľ má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva v nedostatočne zistenom
skutkovom stave, ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne,

t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
9.2.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

9.3.Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd dostatočne zistil skutkový stav prejednávanej, preto
uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

10.1.Odvolateľ namieta, že napadnutý rozsudok súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
10.2.Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11.Podľa § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, proti
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ
proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi
domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj
vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým

súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen„kolektívnezáujmyspotrebiteľov“).
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12.1.V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o citované ustanovenie,
ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde
úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.
12.2.Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie
predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti
privodiť spotrebiteľovi ujmu.
12.3.Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie,

preto súdy nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez
právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, lebo postačuje iba možnosť vzniku takejto
ujmy.12.4 Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako

inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku
sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").

13.Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie

o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

14.1.Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadošťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní
porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej

obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
Odvolací súd má za to, že žalobca úspešne uplatnil svoju obranu proti dodávateľovi v konaní
5Er/550/2007-37 z 25.09.2017, v ktorom bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, pričom
rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17CoE/60/2018 z
29.11.2018 a nadobudlo právoplatnosť 01.02.2019. Žalobkyňa tak preukázala porušenie svojho práva

spotrebiteľa v exekučnom konaní, čím jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
14.2.Je pravdou, že rozsudkom tunajšieho súdu 8Csp/401/2017-62 z 3.5.2018 súd rozhodol o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky i o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie
vo výške 1 142,71 eur, čo predstavuje sumu, ktorou sa žalovaný na úkor žalobkyne obohatil, na rozdiel
od neho finančné zadosťučinenie má okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu sankčnú a je považovaný za

spôsob odstránenia ujmy nemateriálnej povahy a nie náhrady za spôsobenú materiálnu škodu.

15.1.Žalovaný v odvolaní namieta, že žalobkyňa konala neobozretne a za toto jej ľahkovážne konanie
nemôže niesť následky on.
15.2.K uvedenému odvolací súd uvádza, že práve zamietnutie žaloby v časti 250,- eur spočívalo

v tom, že súd správne vyhodnotil a zohľadnil postoj žalobkyne ako ľahkomyseľný a krátil finančné
zadosťučinenie o zamietnutú čiastku 250 eur.

16.Závery rozhodnutia prvoinštančného, ale aj odvolacieho súdu sú v súlade s početnou rozhodovacou
praxou: rozsudok NS SR z 14.9.2016, sp. zn. 6Cdo 389/2015, rozsudok Najvyššieho súdu SR z

30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, Krajského súdu Žilina sp.zn. 6Co/99/2018 z 27.6.2018, 6Co/22/2018
z 28.3.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/473/2016 z 31.5.2017, Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 11Co/56/2016 z 2.5.2017, 19Co/169/2016 z 11.4.2017, stanovisko ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 229/2017-15 zo 4.4.2017, v ktorom ústavný súd zaujal totožné závery ako súd prvej inštancie
v napádanom rozhodnutí, s ktorými sa aj odvolací súd mutantis mutandis v plnom rozsahu stotožňuje

a poukazuje na nich.

17.Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

18.Odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku II., ktorým bol nárok žalobkyne zamietnutý,

lebo v tejto časti bol žalovaný úspešný, preto nebol subjektívne procesne legitimovanou osobou na
podanie odvolania podľa § 359 - § 361 CSP.

19.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

21.1.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

21.2.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.22.Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto žalobkyni bola priznaná proti žalovanému plná
náhrada trov odvolacieho konania.

23.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane preddiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).