Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 19, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315206871
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2315206871.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: V. I., nar. X. Q. XXXX, trvalo bytom
Y. XXX, prechodne bytom S. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ladislav Bohuniczký, Korzo Bélu
Bartóka 5119/14F, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 42293537, proti žalovanej: M. I., rod. A., nar. X Z.
XXXX, trvalo bytom Y. XXX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Helena Buzgóová, Alžbetínske nám. 2, 929
01 Dunajská Streda, IČO: 45014671, o zaplatenie 24.700 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo 7. mája 2020 č. k. 15C/242/2015-413, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanej priznal právo na náhradu
trov konania v plnej výške. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 136 ods. 1 a 2, § 137
ods. 1, § 139 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len „O. z.“); § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); a poukazom na rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 28.8.2008 sp. zn. 16Co/152/2008.

Vecne dôvodil, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.3.2015 žiadal, aby súd
zaviazal žalovanú k zaplateniu mu sumy 2.100 eur titulom bezdôvodného obohatenia a k náhrade trov
predmetného konania. V žalobe dôvodil, že žalovaná je jeho bývalá manželka, pričom ich manželstvo
bolo rozvedené rozhodnutím súdu prvej inštancie č. k. 13P/110/2012-56 z 21.11.2012 (právoplatné dňa
6.2.2013). Zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov doposiaľ vyporiadané nebolo. Do tohto
spoluvlastníctva patrí nehnuteľnosť - záhrada vo výmere 574 m2 na parc. č. 2365/13, evidovaná na
LV č. XXXX. Okrem uvedeného žalobca je so žalovanou podielovým spoluvlastníkom (veľkosť podielu

každého je 1/2) nehnuteľností - rodinný dom s.č. XXX nachádzajúci sa na parc. č. 2349 a na parc. č.
2365/17, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 460 m2 a zastavané plochy a nádvoria vo výmere
129 m2, evidovaných na LV č. XXX. Po rozvode žalobca ostal bývať so žalovanou v spoločnom dome,
avšak dochádzalo medzi nimi k častým konfliktom (aj fyzické útoky žalovanej), riešeným aj políciou. V
decembri 2013 sa žalobca zamestnal v zahraničí, pričom jedným z dôvodov bolo aj to, že žalovaná
mu zabraňovala v užívaní rodinného domu (napr. nepustila ho do kúpeľne, do jeho izby), preto musel
často nocovať u svojich známych, alebo rodiny. Do rodinného domu sa vrátil 10.2.2014, žalovaná ho

však dnu nevpustila. Žalobca zavolal aj políciu, avšak žalovaná dvere neotvorila ani polícii. Do domu
sa žalobca dostal až po vykopnutí dvier, pričom zistil, že jeho osobné veci už v dome nie sú. Konanie
žalovanejboloposúdenéakopriestupokprotiobčianskemuspolužitiu.Vzhľadomnauvedenésažalobca
ubytoval v Rakúsku. Koncom marca 2014 sa mu podarilo získať nájom obecného bytu v obci S.. Zmluvuo nájme mal žalobca uzatvorenú s obcou na dobu určitú, výška nájomného bola stanovená sumou 195
eur mesačne a výška preddavkov za služby spojené s užívaním bytu sumou 20 eur mesačne. Vyššie
uvedené nehnuteľnosti žalovaná užíva naďalej spolu s ich dvoma synmi a jej matkou. Doporučeným

listom z 5.9.2014 sa žalobca obrátil na žalovanú s výzvou, že vzhľadom na to, že od decembra 2013 mu
bezdôvodne zabraňuje v dome bývať, zabraňuje do domu akýkoľvek prístup, aby mu platila nájomné vo
výške 300 eur mesačne. Prvé nájomné žiadal zaplatiť do 30.9.2014. V liste zdôraznil, že do rodinného
domu sa už nepokúša dostať a užívať ho, pretože sa chce vyhnúť akémukoľvek násiliu a incidentom.
Nájomné určil primerane vzhľadom na charakter a rozlohu rodinného domu, ako aj s prihliadnutím na

nájomné, ktoré sa obvykle v Y. za podobné nehnuteľnosti platí. Žalovaná na uvedenú výzvu nereagovala
žiadnym spôsobom.
Žalovaná žalobu žiadala v celom rozsahu zamietnuť, uviedla, že bola nútená dosiahnuť aby sa žalobca
z nehnuteľnosti vysťahoval, pretože ohrozoval život a zdravie nielen jej a jej matky, ale aj ich spoločných
detí.Jehobývanievnehnuteľnostiboloneudržateľné,nehnuteľnosťpoškodzovalasprávalsanevhodne.
Za účelom preukázania žalobcovho správania sa voči nej a deťom navrhla vyžiadať si stanovisko

kolízneho opatrovníka,od polícieúdajopočtejejzásahovprezlésprávaniesažalobcunanehnuteľnosti
s predložením zoznamu svedkov, ktorí jej boli nútení pomáhať voči vyčíňaniu žalobcu. Žalovaná
skutočnosť, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti nepopiera, ale jeho správanie
sa počas rozvodového konania a po rozvode manželstva bolo tak zlé, že zotrvanie v nehnuteľnosti
bolo neudržateľné. Keďže polícia nemohla žalovanú chrániť 24 hodín denne, táto bola nútená požiadať

žalobcu, aby sa odsťahoval. Nie je ochotná zaplatiť nárokovanú sumu, pretože tento stav zavinil žalobca
svojím zlým správaním. Žalovaná súdu predložila opis jej návrhu na vrátenie daru, ktorý podala na súde
prvej inštancie a opis jej stanoviska týkajúceho sa tvrdení žalobcu. V návrhu na vrátenie daru žalovaná
uviedla, že žalobcovi darovala polovicu z vyššie uvedených nehnuteľností, avšak z dôvodu neskoršieho
správania sa žalobcu (fyzické násilie, urážanie, nezáujem o rodinu) žiada o vrátenie daru. Vrátenie

daru, resp. určenie vlastníckeho práva je vedené pod sp. zn. 26C/267/2014, ktoré bolo už medzičasom
právoplatne ukončené.
V podaní doručenom súdu dňa 4.4.2017 žalobca žiadal rozšírenie žaloby - aby súd žalovanú zaviazal
na úhradu sumy 10.700 eur. Uvedená suma pritom zahŕňala obvyklé nájomné za užívanie jeho podielu
nehnuteľností vedených na LV č. XXX od 1.4.2015 do 31.3.2017, čo je 9.300 eur a nájomné za

neoprávnené užívanie žalobcovho podielu na nehnuteľnostiach vedených na LV č. XXXX od 7.2.2016
(deň nasledujúci po dni, kedy bolo vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo zo zákona) do 31.3.2017,
čo je 1.400 eur. O predmetnom podaní súd rozhodol uznesením č. k. 15C/242/2015-74 z 19.4.2017,
pričomnáslednesúdpripúšťalzmenužalobytak,akojuvsvojichpodaniachpostupnerozširovalžalobca,
poslednýkrát bola rozšírená, a to na sumu bezdôvodného obohatenia požadovaného vo výške 24.700

eur, posledné rozšírenie bolo súdom pripustené uznesením na pojednávaní konanom dňa 27.2.2020.
V záverečnej reči žalovaná uviedla, že je nesporná skutočnosť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam (rodinný dom s.č. XXX stojaci na parc. č. 2349 a na parc. č. 2365/17
evidovanej na liste vlastníctva č. XXX ako aj pozemok parc. č. 2349 - zastavaná plocha a nádvorie
vo výmere 460 m2, parc. č. 2365/17 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 129 m2) darovacou

zmluvou, ktorá nadobudla právnu účinnosť dňa 16.10.2006. Rovnako nie je sporná skutočnosť, že
žalobca sa stal bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností (pozemok parc. č. 2365/13 - záhrady
vo výmere 574 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX). Nakoľko medzi stranami sporu došlo
k rozvodu ako aj k zákonnému vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva, toho času je už len
podielovým spoluvlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností. Žalobu žiadala zamietnuť z dôvodu

hrubého porušovania dobrých mravov. Poukázala na to, ako strany sporu pracovali v zahraničí, počas
čoho sa o ich spoločné deti starala matka žalovanej a žalobca po tom ako nadobudol podiely na
nehnuteľnostiach nejavil o ne ani o rodinu záujem. Úver, ktorý si strany vzali na zveľadenie nehnuteľnosti
bol z väčšej časti použitý na záľuby žalobcu (pohostinstvá, automaty). Správanie žalobcu sa po rozvode
zhoršilo, fyzické útoky a výtržnosti boli riešené aj políciou, jeho správania malo dopad na psychiku detí,

ktorémaliztohovšetkéhotraumu,čímsazaoberalaajškola,kolíznyopatrovníkanakoniecajpsychiater.
Napokon mu žalovaná prikázala vysťahovať sa z nehnuteľnosti, čo aj žalobca urobil. Popritom rozbíjal
nábytok a všetko sklenené v dome a matku žalovanej nespočetne krát sácal a nadával jej. Keď sa
žalobca z nehnuteľnosti vysťahoval, deti sa upokojili, v škole mali dobrý prospech, dobré správanie a sú
vynikajúci futbalisti. Ich živobytie zabezpečuje žalovaná spolu s matkou a za pomoci jej sestier, pretože

od rozvodu manželstva žalobca na výživnom dlhuje už viac ako 7.200 eur. Poukázala na ustanovenie
§ 3 ods. 1 O.z., ktoré jednoznačne ustanovuje, že ak vlastník zneužíva svoje práva proti záujmom
ďalších užívateľov a vlastníkov nehnuteľnosti je potrebné poskytnúť ochranu osobám, ktoré týmto
zneužívaním trpia. Žalobca tvrdo zneužíval svoje právo vlastníka nielen tým, že bez akejkoľvek finančnejpomoci obýval nehnuteľnosť, ale na tejto nehnuteľnosti sa správal tak, že ubližoval vlastným deťom,
bývalej manželke a ďalšej osobe, ktorá na nehnuteľnosti bývala. S cieľom ochrany zdravia detí nemohla
žalovaná tolerovať takéto správanie sa. Žalobca sa nepodieľal na údržbe nehnuteľnosti, na úhrade réžie

nehnuteľnosti,dokoncanehnuteľnosťpoškodzovalúmyselne.Vnociprichádzaldomovtak,ževykopával
dvere, vykrikoval, vyháňal ich a vyhrážal sa im. Žalovaná rozhodne popiera, že by sa bola na úkor
žalobcu bez právneho dôvodu obohatila. Za trvania manželstva sa strany sporu dohodli tak, že žalobca
bude uhrádzať úver čerpaný na zhodnotenie nehnuteľnosti a bude prispievať na živobytie všetkých
štyroch. Po tom ako žalobca prestal platiť úver a bol kontaktovaný žalovanou aby sa daná situácia

vyriešila, tak žalobca žalovanej povedal, že má na stôl zložiť 30.000 eur, na jeho vyrovnanie, inak budú
žalovaná s deťmi a jej matkou bezdomovci. Žalovaná t.č. uhrádza úver, uhrádza živobytie dvoch detí a
réžiu nehnuteľnosti, jej údržbu ako aj všetky povinné náklady týkajúce sa nehnuteľnosti spolu s matkou.
Pracujedennetakmer20hodín,abytovšetkofinančnezvládalaaneuznávažiadnymajetkovýprospech,
ktorý by mala získať neoprávnene. Žalobca, ktorý svojím bezohľadným a nezodpovedným spôsobom
neplnil v úverovej zmluve podpísaný záväzok, na nehnuteľnosti býval a existoval zadarmo, neplní

si súdom stanovenú povinnosť o výživnom, si dovolí pri porušení všetkých slušných medziľudských
vzťahov sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keď sám spôsobil takúto závažnú situáciu. V
žiadnom prípade žalovaná nie je ochotná žalobcovi zaplatiť nárokovanú sumu, pretože ona sa na nikoho
úkor neobohatila. Celá nehnuteľnosť má hodnotu 48.900 eur, sama žalovaná zaplatila na úver viac ako
21.000 eur a žalobca na výživnom dlhuje 7.200 eur.

V záverečnej reči žalobca poukázal na dôvody podania žaloby, a síce neoprávnené užívanie podielu na
spoločných nehnuteľnostiach žalovanou, jej konanie zabraňujúce žalobcovi dostať sa do nehnuteľnosti,
z ktorej žalobcu ako sama v jednej zo svojich výpovedí pred políciou uviedla, vyhodila. Žalobca v
priamej úmere ako žalovaná neoprávnene a bez akejkoľvek náhrady užívala jeho podiel na spoločných
nehnuteľnostiach rozširoval podanú žalobu. Žalobca za roky 2013, 2014, 2015 riadne platil daň z

nehnuteľnosti, daň za komunálny odpad a dokonca aj daň za psa. Tvrdenia matky a sestry žalovanej,
uvedené v ich výpovediach, žalovaný považuje za nepravdivé. Žalovaná žalobcu vykreslila ako veľmi
zlého človeka, ktorý sa nestaral o rodinu, o deti, bol násilník, opilec, gambler, riadne nepracoval a
nakoniec po rozvode prestal platiť úver, ktorý si strany sporu vzali na zhodnotenie nehnuteľnosti, neplatí
výživné a psychicky zničil aj svoje deti. Tieto tvrdenia však žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala,

a teda neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení. Žalovaná žiadnym spôsobom nenamietala výšku
požadovaného plnenia, ani existenciu bezdôvodného obohatenia. Vzájomné vzťahy medzi žalobcom a
žalobkyňou boli v rokoch 2012-2014 vzájomne konfliktné, avšak nikto zo strán sporu nebol označený
za obvineného z priestupku, resp. za páchateľa trestného činu, čo vyplýva aj z predložených listinných
dôkazov. Žalobca spoločný úver prestal splácať až po rozvode, tak sa so žalovanou dohodli, že v rámci

vyporiadania BSM, ona prevezme spoločné nehnuteľnosti aj zostatok úveru a vzájomným zápočtom sa
následne dohodnú na vyrovnaní. Sama žalovaná predložila písomný doklad uznanie a dohoda o úhrade
záväzkov formou splátkového kalendára s I. a.s., ktorý právny úkon uzavrela s I. a.s. (veriteľom) dňa
15.1.2014. Uznaný záväzok sa zaviazala vrátiť prostredníctvom mesačných splátok, pričom žalobca
bol a aj doposiaľ je ochotný túto skutočnosť uznať a pri vyporiadaní spoločného majetku v prospech

žalovanej započítať. Žalovaná však vôbec nemá záujem ani vôľu vyriešiť a vyporiadať spoločný majetok,
vrátane úveru, o čom svedčí aj konanie na súde, v rámci ktorého sa domáhala určiť, že je výlučnou
vlastníčkou spoločných nehnuteľností (sp. zn. 26C/267/2014). Žiadny návrh dohody nepredložila a o
dohodu sa už ďalej ani nepokúsila. Naopak, doslova žalobcu zo spoločných nehnuteľností vyhodila
bez akéhokoľvek, čo i len hnuteľného majetku. Súčasne aj so svojou matkou, výrazne manipulovala

aj spoločné deti, viedla ich proti žalobcovi, zabraňovala mu stretnúť sa s nimi tak, aby sa mu úplne
odcudzili. Je pravdou, že výživné na deti žalobca neplatil v stanovenej výške, plnil však vždy ako mohol.
Žalovaná rieši výživné v iných konaniach. Trestný rozkaz Okresného súdu Galanta č. k. 9T 6/2018-95 z
22.2.2018 nie je právoplatný. Žalovaný ho napadol dňa 14.3.2018 odporom. Dlh na výživnom žalovaná
vymáha v exekučnom konaní. Žalovaná tvrdí, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keby súd podanej

žalobe vyhovel. Je potrebné uviesť, že vždy treba prihliadať na to, ako sa správa účastník právneho
vzťahu, ktorý sa dovoláva dobrých mravov. Prednosť má tiež vždy silnejšie právo pred slabším právom.
Nie je bezvýznamné, že každý je zodpovedný za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti. Ten, kto sa
dobrýchmravovdovoláva,sámnemôžekonaťvrozporesdobrýmimravmi,aksámneprejavilsnahu,aby
sa právo nemohlo zneužiť. Dispozičné vlastnícke právo možno len výnimočne obmedzovať zákonom.

Každé obmedzenie musí rešpektovať zásadu, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Aplikácia ustanovenia § 3 O.z. v predmetnej veci nie je dôvodná. Žalovaná
nielenže nepreukázala v tomto konaní porušovanie dobrých mravov zo strany žalobcu (tvrdeniami,
ktoré vôbec neosvedčila), ale sama dobré mravy porušila. Porušila aj žalobcovo právo, obmedzila ho,nerešpektovala, že jej a žalobcovo vlastnícke právo k spoločnej nehnuteľnosti majú rovnaký obsah a
ochranu. Ako to sama pomenovala „vyhodila ho z domu“, aj ona vyvolávala konflikty, sama ho fyzicky
napádala a spôsobila aj menšie zranenia. Neprejavila žiadnu mieru tolerancie, bez dostatočnej miery

predvídavosti z následkov, ktoré môžu nastať jej násilným a nezákonným obmedzením žalobcovho
vlastníckeho práva. Žalobca si musel prenajať malý byt a platiť nájomné, ktoré financie mohol radšej
poskytnúťdeťomakovýživné.Namiestoprávnehoriešeniaokorektnévyporiadaniespoločnéhomajetku,
rozhodla sa emocionálne, že žalobcovi nič nedá, oddelí ho od detí ich nevhodnou manipuláciou s
vykresľovaním jeho osoby v nanajvýš negatívnom svetle. Násilné a protiprávne obmedzenie žalobcovho

vlastníckeho práva zo strany žalovanej nebolo nevyhnutné. Spoločné problémy žalovaná mohla a aj
naviacmalariešiťiným-zákonnýmakorektnýmspôsobom.Majetkovýmprospechomzískanýmužívaním
cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase
na užívanie veci s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla zakladá právo užívania
ohľadom na jeho rozsah a spôsob. V žalobcovom prípade majetkový prospech a jeho výška bola
určená porovnaním s obvyklou výškou nájomného, ktoré by musela žalovaná zaplatiť za normálnych

okolností za užívanie veci, podľa nájomnej zmluvy. Podľa ustálenej súdnej praxe o plnení bez právneho
dôvodu ide aj v prípade, keď podielový spoluvlastník užíva bez právneho dôvodu (bez dohody s druhým
spoluvlastníkom, alebo bez rozhodnutia súdu) spoločnú vec bez toho, aby sa s druhým spoluvlastníkom
dohodol,prípadneuzavrelzmluvuonájme.Vopačnomprípadeužívavecbezodplatne,nemusívynaložiť
prostriedky, ktoré by za iných okolností vynaložiť musel. To platí v danej veci aj pre žalovanú, preto sa

o tieto finančné prostriedky obohatila na úkor žalovaného. Užívanie cudzieho majetku bez právneho
dôvoduspovinnosťouvydaťbezdôvodnéobohateniepredstavujevšeobecnépoňatieprávnehoprincípu,
ktorý je potrebné aplikovať na vopred bližšie neurčené prípady. Pri posudzovaní veci je potrebné vždy
vychádzať zo všeobecnejšieho poňatia vlastníckeho práva, ako práva, ktoré môže byť obmedzené, len
so súhlasom vlastníka, inak len na základe zákona. Obrana žalovanej smerujúca k tomu, že žalobca

počas vzájomného spolužitia ako aj po rozvode manželstva neustále porušoval dobré mravy je účelová,
pretože podľa jeho názoru sa ten, kto sám porušuje dobré mravy nemôže ochrany dobrých mravov
dovolávať. Poukázal taktiež na svoju situáciu, keď zostal sám a bez domova a nemohol nehnuteľnosť
ktorej je spoluvlastníkom z viny žalovanej užívať, čím došlo k porušeniu jeho základného vlastníckeho
práva. Žalovaná nemala záujem o zmierlivé riešenie veci a žalobca bol naopak nútený domáhať sa

ochrany svojho práva prostredníctvom súdu, čo vylučuje, že by z jeho strany išlo o šikanózny výkon
práva. Žalobca zastáva názor, že práve žalovaná so svojou matkou voči nemu neustále smerovali
fyzické a psychické provokácie, pričom poukázal na lekársku správa z 23.4.2013, podľa ktorej mal byť
žalovanou poškriabaný a mal krvácať. Svedecké výpovede matky a syna žalovanej žalobca považuje
za účelové a nedôveryhodné, zaujaté v prospech žalovanej a ňou taktiež ovplyvnené a to z dôvodu,

že obaja svedkovia s ňou žijú v spoločnej domácnosti. Tvrdenia opisujúce žalobcu v negatívnom svetle
ako alkoholika a gemblera nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Svedeckú výpoveď svedka V. I. z
pojednávania dňa 27.2.2020 žalobca považuje za tendenčnú a nedôveryhodnú z dôvodu, že svedok si
mal pamätať to, čo sa odohralo, keď mal 9 rokov, avšak nepamätal si, čo povedal na adresu žalobcu -
svojho otca, hoci aj v negatívnom svetle pred orgánom sociálno-právnej ochrany mládeže čo sa malo

stať keď mal 10 alebo 11 rokov. Žalobca ďalej uviedol, že sa so svedkom nestýkal z dôvodu, že mu to
neumožňovala sama žalovaná.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci, podľa ktorého strany sporu sú
spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý v pomere jednej polovice k celku. Po nezhodách strán sporu
žalobca na požiadanie žalovanej spoločné nehnuteľnosti vo februári roku 2014 opustil a tieto od

uvedeného obdobia fyzicky neužíva. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná spolu s
maloletýmideťmistránsporuasosvojoumatkouužívavcelostinehnuteľnosti,pričomtietonehnuteľnosti
sú v spoluvlastníctve strán sporu, tento stav pretrváva od februára 2014, táto skutočnosť nebola medzi
stranami sporu spornou. Mal teda za preukázané, že žalovaná ako spoluvlastníčka užíva nehnuteľnosti
v celosti, teda aj spoluvlastnícky podiel žalobcu a keďže žalobca je skutočne vylúčený z užívania veci,

ktorej spoluvlastníkom nesporne je, patrilo by mu právo požadovať po tom, čo sa neúspešne pokúsil
o dohodu so žalovanou, vyplatenie náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu od žalovanej,
výška tejto náhrady by sa pritom rovnala obvyklej cene za nájom obdobných nehnuteľností v danej
lokalite. Takéto právo by žalobcovi nesporne prislúchalo, avšak súd musel v konaní vyhodnotiť aj obranu
žalovanej v rámci ktorej poukazovala na porušovania dobrých mravov zo strany žalobcu a musel taktiež

prihliadnuť na širšie súvislosti prejednávaného sporu. Po vyhodnotení aj konania a správania sa žalobcu
dospel súd k názoru, že konanie žalobcu nie je konaním súladným s kritériami dobrých mravov a v
jeho prípade ide o šikanózny výkon práva postihujúci nielen žalovanú, ale aj ich spoločné maloleté
deti. Žalobca pri podaní svojej žaloby zohľadňuje iba svoje práva bez prihliadnutia na tú skutočnosť,že nehnuteľnosť spolu so žalovanou užívajú aj ich spoločné maloleté deti. Podľa názoru súdu nie je
morálne požadovať na jednej strane od žalovanej vyplatenie náhrady za užívanie celej nehnuteľnosti
a na druhej strane dlhodobo neplatiť súdom určené výživné. Skutočnosť, že žalovaný má značnú

zaostalosť na výživnom vo výške niekoľkých tisícov eur žalovaný pred súdom nespochybnil. Podľa
názoru súdu je základnou povinnosťou každého z rodičov podieľať na uspokojovaní potrieb svojich
maloletých detí. Postup žalobcu, ktorý na jednej strane svoje povinnosti voči maloletým deťom dlhodobo
ignoruje a na druhej strane požaduje od ich matky vyplatenie nemalej finančnej čiastky môže spôsobiť
iba to, že uspokojovanie potrieb maloletých detí, ktorým poskytuje osobnú starostlivosť matka, bude

ohrozené. V konaní bolo taktiež preukázané, že žalobca sa po rozvode so žalovanou nesprával v súlade
s dobrými mravmi. Táto skutočnosť nevyplýva len zo svedeckých výpovedí svedkýň J., I. a A., ale
hlavne z vyjadrenia Obvodného oddelenia Policajného Zboru Trstice z 18.10.2015, z ktorého vyplynul
pre súd jednoznačný záver, že po zistení stanovísk príslušníkov OO PZ, ktorí zasahovali pri konfliktoch
sporových strán bolo potrebné skonštatovať, že primárnou príčinou konfliktov medzi sporovými stranami
bolo agresívne správanie sa žalobcu voči žalovanej a ostatným členom rodiny. Podstatnou a dôležitou

svedeckou výpoveďou hoci táto bola žalobcom spochybňovaná ako tendenčná a zaujatá v prospech
žalovanej, je výpoveď ich syna V. I., ktorý emotívnym spôsobom jednoznačne uviedol, že bol svedkom
správania sa žalobcu, ktoré je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a ktoré sa prejavovalo tak, že
žalobca žalovanú fyzicky napadol a taktiež svojim konaním narúšal pokojné rodinné spolužitie, kedy
malo dochádzať k rozbíjaniu zariadenia. Súd túto svedeckú výpoveď aj napriek výhradám žalobcu

vyhodnotil ako dôveryhodnú, nakoľko svedok dôveryhodným spôsobom opísal konflikty v rodine. To,
že tieto konflikty zanechali v svedkovi hlboké stopy je zrejmé aj z jeho emotívneho prejavu, pričom
je potrebné uviesť, že súd zastáva názor, podľa ktorého je fyzická prítomnosť dieťaťa pri situácii keď
otec napadne jeho matku skutočnosťou, ktorá v tomto dieťati zanechá hlbšiu pamäťovú stopu než
to, čo toto dieťa aj keď v neskoršom období uviedlo pred orgánom sociálno-právnej ochrany detí a

mládeže. Takáto skutočnosť preto podľa súdu nie je spôsobilá nabúrať dôveru vo vierohodnosť takéhoto
svedka pričom je potrebné taktiež dať do pozornosti žalobcu, že ak by jeho správanie voči synovi aj po
rozvode manželstva bolo iné, zrejme by svedok najmä čo sa týka svedeckej výpovede, v ktorej opisoval
plnenie si vyživovacej povinnosti voči nemu a vzájomných kontaktov vyznelo inak. Čo sa týka vyjadrení
svedkov navrhnutých žalobcom títo hodnotia osobu žalobcu, avšak ani jeden z týchto svedkov nebol

osobne prítomný pri konfliktoch sporových strán a disponoval iba sprostredkovanými informáciami od
žalobcu. O negatívnom vplyve správania sa žalobcu taktiež svedčia aj závery pedopsychiatričky, ktorá
vyšetrovala jedno z maloletých detí sporových strán (z lekárskej správa MUDr. F. K. - pedopsychiatričky
so sídlom v Dunajskej Strede súd zistil, že v dôsledku situácie v rodine a hlavne v dôsledku správania sa
žalobcu boli u maloletého H. N. diagnostikované pocity sklamania a strach zo žalobcu. Maloletý taktiež

prežíval obavy o bezpečie matky, seba a celej rodiny. Objavili sa u neho aj vegetatívne prejavy úzkosti.
Osobnosť maloletého bola vyhodnotená ako detská, traumatizovaná agresívnymi prejavmi žalobcu voči
rodine. Pedopsychiatrička v rámci liečby odporučila aj obmedzenie styku maloletého s otcom. Závery
vyslovené ošetrujúcim lekárom maloletého neboli žalobcom v konaní spochybnené). Z uvedených
dôkazov taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie vyplynul záver, že žalobca sa počas spoločného

užívania nehnuteľností po rozvode so žalovanou správal voči žalovanej a ich maloletým deťom v rozpore
s dobrými mravmi a obmedzoval žalovanú a ich maloleté deti v pokojnom užívaní nehnuteľnosti, teda
výkonom svojich práv obmedzoval vo výkone práv iných. Ďalším aspektom v konaní žalobcu, ktorý
je v rozpore s dobrými mravmi je aj to, že žalobca aj napriek tomu, že vedel o existencii spoločného
záväzku voči banke a existencii záložného práva k spoločným nehnuteľnostiam prestal bez dohody so

žalovanou uhrádzať poskytnutý úver a spôsobil situáciu, že reálne hrozil výkon záložného práva, ktorý by
postihol aj jeho spoluvlastnícky podiel. Túto hrozbu musela odvracať výhradne žalovaná formou uznania
dlhu a uzavretím dohody o splátkach s bankou. Súd preto musel konštatovať, že žalobkyňa sama bez
spolupôsobenia žalobcu vykonala platby a úkony smerujúce k tomu, že aj spoluvlastnícky podiel žalobcu
nebol predmetom výkonu záložného práva. V konaní resp. nekonaní žalobcu tu podľa názoru súdu

je opäť badať postoj, že žalobca akcentuje iba výkon svojich práv bez toho aby tomu zodpovedalo aj
plnenie si povinností. Keď žalobca tvrdí, že ako spoluvlastník nehnuteľností má právo na ich užívanie
má podľa názoru súdu aj povinnosť o tieto nehnuteľnosti sa starať.
V prejednávanom spore boli zo strany žalovanej vznesené námietky a popreté vyčíslenie nároku
žalobcom,pričomžalobcanatakýtopostupsporovejstranyžiadnymspôsobomnereagovalanepredložil

súdu dôkazné prostriedky za účelom vyvrátenia pochýb a popretia výšky svojho nároku. Keďže žalobca
takýmto spôsobom nereagoval, privodil si riziko straty sporu aj v dôsledku neunesenia dôkazného
bremena v časti výšky ním uplatneného nároku, pretože tento keďže bol popretý protistranou, nemohol
súd považovať za nepochybne zistený.Súd taktiež vyhodnotil výkon práva realizovaný žalobcom prostredníctvom iniciovania prejednávaného
sporu za šikanózny a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca do dnešného dňa nepodal žalobu
o vyporiadanie spoluvlastníctva a to dokonca ani po právoplatnom ukončení sporu o vrátenie daru, ba

práve naopak, zotrváva v právnom stave a svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že postupne
rozširuje výšku svojho nároku voči žalovanej. Z uvedeného teda dospel súd k názoru, že sám žalobca aj
keď neužíva nehnuteľnosť, ktorej je spoluvlastníkom a jeho úsilie by malo smerovať k odstráneniu tohto
stavu, svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že sa domáha náhrady voči žalovanej.
Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobe nie je možné vyhovieť,

pretože žalobca nevykonáva a nevykonával svoje práva v súlade s dobrými mravmi.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 CSP, vecne plným
úspechom žalovanej v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu a priznaním mu náhrady trov konania. Uviedol odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v súlade
s uznesením odvolacieho súdu z 24.6.2019, dôkazy nevyhodnotil správne, ani v ich vzájomnej súvislosti
auplatnenýnárokžalobcuneposúdildostatočneapresvedčivo,nedalodpoveďnarelevantnéargumenty
žalobcu ani sa s jeho tvrdeniami a dôkazmi riadne nevysporiadal. Dokazovanie bolo v porovnaní s
pôvodným konaním doplnené v podstate iba svedeckou výpoveďou syna strán sporu, ktorú žalobca

považuje za zaujatú, tendenčnú a v prospech žalovanej. Tohto svedka žalovaná navrhla až po tom,
čo odvolací súd vrátil vec na súd prvej inštancie a preto vypočutie svedka považuje za porušenie
zásady koncentrácie podľa § 153 CSP, keďže tento dôkaz mohla žalovaná navrhnúť už oveľa skôr v
priebehukonania,atedapodľajehonázoruideoúčelovýnávrh(tútonámietkuuplatnilužnapojednávaní
26.11.2019). Súd prvej inštancie v plnej miere akceptoval výpoveď svedka a jej obsah považoval za

pravdivý, pričom s námietkami žalobcu k nemu sa nezaoberal. Nie je pravdou tvrdenie svedka, že
ho žalobca mal kontaktovať iba raz, žalobca sa aspoň cez riaditeľku školy a triednu učiteľku snažil
získať informácie o prospechu svojho syna pravidelne, keďže žalovaná mu styk so synmi zakazovala,
o čom svedčí aj úradný záznam Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny - oddelenie sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately v Dunajskej Strede zo dňa 12.9.2017, podľa ktorého žalobca uviedol, že

žalovaná mu styk s deťmi neumožňuje, a tak mu úrad odporučil, aby podal návrh na výkon rozhodnutia.
K vyjadreniu syna, že mu žalobca platí výživné vo výške 100 eur mesačne, uviedol žalobca, že nejde o
zameškané výživné, ale pravidelné výživné v zmysle rozsudku súdu a neplatí ho od septembra, ale už
od mája 2019. Dovtedy platil podľa svojich možností a schopností. Zameškané výživné žalobca splatil
už v celosti ku dňu 30.10.2019 k rukám žalovanej, keď peniaze získal z titulu dedenia. Uskutočnenú

platbu poštovým poukazom oznámil žalovanej, aj súdnemu exekútorovi konajúcemu vo veci, peniaze
sa mu z pošty nevrátili, čiže žalovaná ich prevzala, napriek tomu súdny exekútor doteraz nedal príkaz
na výmaz exekučného záložného práva z katastra nehnuteľností, zriadeného na nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom tohto súdneho konania. Konajúci súdny exekútor je v rodinnom pomere žalovanej ako
bratranec-sesternica. Žalobcovi nie je známe, prečo syn o úplnom splatení výživného nemá vedomosť,

synovi platí pravidelné výživné napriek tomu, že už je schopný sám sa živiť, nakoľko už pracuje a
má pravidelný príjem. Tieto skutočnosti preukazujú, že žalobca nekoná v rozpore s dobrými mravmi;
zameškané výživné splatil akonáhle získal väčšiu peňažnú sumu a platí synovi výživné, aj keby v
zmysle zákona o rodine už nemusel. Konajúci súd ignoroval vyjadrenie a dôkaz žalobcu - ústrižok
poštového poukazu o zaplatení sumy 868 eur + 7.000 eur z titulu zameškaného výživného z 23.9.2019

a z 30.10.2019. Túto skutočnosť uznala aj žalovaná na pojednávaní dňa 26.11.2019, kedy uviedla, že
„žalobca celkovo uhradil 7.800 eur“.
Obsah rozsudku súdu prvej inštancie je takmer totožný so svojím pôvodným rozsudkom, v merite
veci sa od pôvodného názoru a odôvodnenia neodklonil, a tak nepostupoval v intenciách uznesenia
odvolacieho súdu. Ani nový rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom, predovšetkým v časti o

údajnom porušovaní dobrých mravov zo strany žalobcu. Po vrátení veci z odvolacieho súdu nezistil nové
skutočnosti, svoje závery podľa žalobcu neodôvodnil presvedčivo, dostatočne a úplne a ani ich nemohol,
nakoľko žalobca dobré mravy spôsobom opísaným v rozsudku neporušil.
Ďalej vytkol súdu, že sa nezaoberal právoplatným rozsudkom OS Galanta sp. zn. 26C/267/2014 v
spojení s uznesením KS v Trnave sp. zn. 9Co/60/2018 a jeho právnym záverom, na ktorý žalobca

poukazoval,kdesúdtaktiežposudzovalavyhodnocovalkonaniežalobcuvovzťahukžalovanejačlenom
jej rodiny v súvislosti s dobrými mravmi.
Žalobca spochybňuje vyjadrenie OO PZ Trstice z 18.10.2015, na ktoré sa súd prvej inštancie odvoláva a
považuje ho za relevantný dôkaz, zobral ho ako fakt napriek tomu, že súd v konaní sp. zn. 26C/267/2014skúmajúc ten istý skutkový stav medzi stranami na základe vykonaných dôkazov ustálil, že zdrojom
konfliktov medzi stranami v sledovanom období boli obe strany - vinu nemožno priznať iba jednej z
nich („vzťahy vzájomne konfliktné“). Žalobca nebol uznaný za vinného z priestupku ani trestného činu.

Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani lekárskou správou zo dňa 23.4.2013 (fyzický útok žalovanej na
žalobcu). Je predsa nelogický úsudok OO PZ o tom, že výlučným pôvodcom konfliktov mal byť žalobca,
keďže prijalo najmenej 8 oznámení, na základe ktorých boli na adrese bydliska strán sporu preverovať
situáciu, z čoho 6 následne prejednal Okresný úrad Galanta s tým, že obvineným z priestupku bol 3x
žalobca a rovnako 3x žalovaná, tzn. na základe týchto skutočností OO PZ nemohol objektívne dospieť k

uvedenému záveru, preto ho žalobca považuje za tendenčné. V rozhodnutí súdu prvej inštancie naďalej
absentuje argumentácia vo vzťahu k zásadným námietkam žalobcu, ako aj vzhľadom na absenciu
komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti).
Konajúci súd si neosvojil vyjadrenie žalobcu, že sa so žalovanou chcel dohodnúť na vyporiadaní BSM,
ktorá však žiadnu ochotu nepreukázala napriek pôvodnému prísľubu, pričom spoločné nehnuteľnosti
spolu so záväzkami z úveru mali pripadnúť žalovanej. Súd prvej inštancie sa zaoberal a prijal iba

vyjadrenia žalovanej a ňou navrhnutých svedkov (ktorí sú zaujatí v jej prospech), na druhej strane sa
vôbec nezaoberal vyjadreniami a dôkazmi predloženými žalobcom.
Žalobca bol zo spoločnej nehnuteľnosti doslovne vyhodený a nie požiadaný o odchod, ako to konajúci
súd v rozsudku uviedol nepresne: namiesto „Po nezhodách strán sporu žalobca na požiadanie žalovanej
spoločné nehnuteľnosti vo februári roku 2014 opustil“ mal uviesť pojmy zodpovedajúce skutočnosti:

žalovaná žalobcu vyhodila (vyjadrenie žalovanej na polícii je v spise založené - č. l. 194: „Po rozvode s
nami býval ešte asi rok do konca roka 2013. Vtedy som ho vyhodila.“). Keby nebolo jeho pomáhajúcich
známych a rodiny, žalobca by zostal bez akéhokoľvek zabezpečeného bývania - mal so sebou iba
osobné veci vo dvoch igelitových taškách. Žalobca predtým sám podal návrh na rozvod manželstva - z
dôvodu nevery žalovanej, t. j. nepodala ho žalovaná z dôvodov na strane žalobcu.

Osobné veci žalobcu žalovaná zo spoločného domu následne odstránila, čo objektívne nemožno
považovať za konanie v súlade s právom alebo s dobrými mravmi. Žalobca dodáva, že žalovaná doteraz
nezaplatila žalobcovi náhradu trov právoplatného konania sp. zn. 26C/267/2014 napriek viacerým
písomným výzvam, pričom dňom právoplatnosti uvedeného rozsudku je 25.1.2019.
Žalobca odmieta obvinenia žalovanej, že by bol alkoholik, gambler, ktoré môžu naplniť obsah

ohovárania. Potvrdili to aj svedkovia navrhnutí žalobcom (Y. Q. a D. N.), čo konajúci súd absolútne
ignoroval. Žalobca odmieta aj tvrdenie žalovanej, že by spoločný úver strán bol minutý na záľuby žalobcu
(pohostinstvá, automaty).
Čo sa týka svedeckej výpovede matky žalovanej, ktorú súd prvej inštancie považoval za smerodajnú,
žalobca ju oproti tomu považuje za zaujatú v prospech žalovanej, tvrdenia vôbec neboli podložené.

Ďalej ju považuje za zmätočnú, napríklad čo sa týka uvedenia dátumu výmeny zámky na vchodových
dverách spoločného domu, pretože ju žalovaná spolu so svedkyňou vymenili svojvoľne na zabránenie
následnému vstupu žalobcu, a nie z dôvodu, že by žalobca tieto dvere rozbil. Keby bol žalobca agresívny
voči svedkyni, ako tvrdila, tak by istotne bola privolala políciu aj ona, čo sa však nestalo. Svedkyňa,
rovnako ako žalovaná uvádzali, že žalobca spoločné nehnuteľnosti od nich nadobudol darom a napriek

tomu sa mal správať nevhodne, avšak v konaní sp. zn. 26C/267/2014 súd právoplatne rozhodol, že
žalovaná žalobcovi predmetné nehnuteľnosti nedarovala (darovanie bolo označené iba formálne), ale
žalobca ich získal za peniaze, t. j. kúpou. Svedkyňa, keď bola vypočutá druhý krát v štádiu konania, keď
bola vec vrátená na súd prvej inštancie, neuviedla nové skutočnosti, čo potvrdil aj súd v napadnutom
rozsudku.

Žalovaná nepredložila žiadny relevantný dôkaz, ktorým by žalobcom uplatnený nárok mohla spochybniť.
Nerozporovala ani dôvodnosť obsahu žaloby, ani výšku žiadanej peňažnej sumy (neposkytla ani
protinávrh), výlučne sa bránila údajným porušovaním dobrých mravov zo strany žalobcu. Žalovaná proti
uplatnenému peňažnému nároku žalobcu námietky prvýkrát vzniesla až na poslednom pojednávaní dňa
27.2.2020 po 5 rokoch trvania súdneho sporu, avšak bez akýchkoľvek konkrétností: neuviedla ani, akú

sumu nájomného za predmetné nehnuteľnosti by považovala za primeranú. Ak by tak učinila, a ktorá
suma by nekorešpondovala s názorom žalobcu, žalobca by istotne ako dôkaz navrhol napr. znalecký
posudok, v súlade so zásadou koncentrácie konania.V zmysle § 149 a 150 CSP žalobca ako prostriedok
procesného útoku uplatnil skutkové tvrdenie v sume bezdôvodného obohatenia, pričom popieranie tohto
skutkového tvrdenia žalovanou podľa § 151 ods. 2 CSP je potrebné považovať za neúčinné z dôvodu, že

neuviedla vlastné tvrdenia - postup a záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 35 rozsudku teda nie je
správny a je arbitrárny, hodnotu bezdôvodného obohatenia mal mať za zistenú na základe uplatneného
nároku žalobcu, keďže žalovaná inú sumu neuviedla. Konajúci súd v rozsudku ale konštatuje (bod 29):
„Keďže žalobca je skutočne vylúčený z užívania veci, ktorej spoluvlastníkom nesporne je, patrilo bymu právo požadovať po tom, čo sa neúspešne pokúsil o dohodu so žalovanou, vyplatenie náhrady
za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu od žalovanej. Výška tejto náhrady by sa pritom rovnala
obvyklej cene za nájom obdobných nehnuteľností v danej lokalite.“ Oproti tomu v bode 35 rozsudku súd

uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti výšky uplatneného nároku, súd ho nemohol
považovať za nepochybne zistený. Toto konštatovanie však v pôvodnom rozsudku uvedené nebolo,
pretože ani nemohlo byť s poukazom na to, že žalovaná právny základ a výšku uplatneného nároku
vôbec nerozporovala. Účinne v tomto smere nekonala ani v štádiu konania po vrátení veci na súd prvej
inštancie. Z tohto dôvodu žalobca uvedený záver súdu nepovažuje za správny a presvedčivý.

Súd prvej inštancie nesprávne, neobjektívne a jednostranne vyžaduje od žalobcu, aby podal návrh
na súd na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pričom žalovanej túto „povinnosť“ nepriznáva.
Navyše, samotný žalobca bol iniciátorom dohody o vyporiadanie spoločného majetku. Žalobca
poznamenáva, že žalovaná sa obrátila na súd v spore o určenie vlastníckeho práva spoločných
nehnuteľností proti žalobcovi so zámerom získať výlučné vlastnícke právo (vrátením daru - bez
protiplnenia, napriek tomu, že žalobca vlastnícke právo nadobudol kúpou), po tom, čo sa na ňu žalobca

s návrhom na vyporiadanie obrátil, avšak neúspešne. Žalobca poukazuje na pravidlo, že ten, kto sa
dobrýchmravovdovoláva,sámnemôžekonaťvrozporesdobrýmimravmi,aksámneprejavilsnahu,aby
sa právo nemohlo zneužiť. Dispozičné vlastnícke právo možno len výnimočne obmedzovať zákonom.
Každé obmedzenie musí rešpektovať zásadu, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Aplikácia ustanovenia § 3 O.z. v predmetnej veci nie je dôvodná. Žalovaná

nielenže nepreukázala v tomto konaní porušovanie dobrých mravov zo strany žalobcu (tvrdeniami,
ktoré vôbec neosvedčila), ale sama dobré mravy porušila. Porušila aj žalobcovo právo, obmedzila ho,
nerešpektovala, že jej a žalobcovo vlastnícke právo k spoločnej nehnuteľnosti majú rovnaký obsah a
ochranu. Neprejavila žiadnu mieru tolerancie, bez dostatočnej miery predvídavosti z následkov, ktoré
môžu nastať jej násilným a nezákonným obmedzením vlastníckeho práva žalobcu. Z vyššie uvedených

dôvodov v prípade žalobcu sa dá usúdiť, že nejde voči žalovanej o šikanózny výkon práva.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na

prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

treba navzdory námietkam odvolateľa považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie
v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie

dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Podľa § 137 ods. 1 O.z. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.Charakteristická črta podielového spoluvlastníctva, podľa ktorej práva a povinnosti k spoločnej
veci zodpovedajú veľkosti ich podielov, sa premieta aj do užívania spoločnej veci. Spoluvlastník,
ktorý neužíva spoločnú vec má právo na náhradu za to, že ju neužíval vôbec, alebo v rozsahu

zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu a ten spoluvlastník, ktorý užíva vec nad rámec
spoluvlastníckeho podielu, v prípade, že absentuje dohoda spoluvlastníkov, zodpovedá z titulu
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 O. z. tomu, na úkor koho toto obohatenie získal (záver
Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 471/2005 a poznámky).
Pojemhospodáreniesospoločnouvecouzahŕňaajužívaniespoločnejvecijejspoluvlastníkmi(rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2528/1998, R 31/2000.
Podľa § 139 ods. 2 a 3 O.z.: (2) O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd; (3) Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu
prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.
Zo znenia ust. § 139 ods. 2 a 3 O.z. vyplýva, že zákon vo vzťahu k rozhodovaniu o hospodárení so

spoločnou vecou rozlišuje bežné hospodárenie a hospodárenie, ktoré má za následok dôležitú zmenu
spoločnej veci. Pod hospodárením so spoločnou vecou v zmysle ods. 2 sa rozumie bežné hospodárenie
ako je napríklad údržba veci, jej oprava, úprava s cieľom zachovať jej účelné využitie. Nakoľko pre
výkon práv a povinností spoluvlastníkov je rozhodujúca výška (podiel) spoluvlastníckeho podielu, výška
podielu je rozhodujúca aj pre hospodárenie so spoločnou vecou, okrem ak sa zmluvné strany o

hospodárení nedohodnú inak. V prípade, ak nedôjde k dohode týkajúcej sa bežného hospodárenia s
vecou, pre konečný záver je síce rozhodujúca zhoda väčšiny spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti
podielov, avšak vtedy, ak sa nedosiahne väčšina, na návrh niektorého zo spoluvlastníkov rozhodne súd.
Zákon nemá lehotu na podanie takéhoto návrhu. Preto platí všeobecná trojročná lehota na podanie
návrhu na súd, pričom začiatok tejto lehoty je daný rozhodnutím, ktorým došlo k rovnosti hlasovania

spoluvlastníkov. V každom prípade, a to bez zreteľa na to, o hospodárenie akého charakteru ide,
zákon prioritne predpokladá uzavretie dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou.
Dohoda spoluvlastníkov môže byť uzavretá aj neformálne, dokonca aj konkludentne, za predpokladu,
že prejav zmluvných strán je nesporný. Samotný obsah dohody so spoluvlastníkom môže spočívať
v dohode, podľa ktorej si spoluvlastníci rozdelia užívanie na jednotlivo vyčlenené časti spoločnej

veci, alebo že vec budú užívať striedavo, prípadne že vec bude užívať iba jeden (alebo niektorý zo
spoluvlastníkov). Zmluvné strany môžu dohodnúť, že užívanie bude bezodplatné, a to bez zreteľa
na výšku spoluvlastníckeho podielu. Súčasťou dohody môže byť aj náhrada za užívanie presahujúce
spoluvlastnícky podiel.
Existenciu dohody nemožno vyvodzovať z faktického, hoci dlhodobého, stavu užívania veci, s ktorým

nesúhlasili všetci spoluvlastníci. V takýchto prípadoch je potrebné vždy konkrétne posúdiť, či dlhšie
trvajúci spôsob užívania je výsledkom dohody spoluvlastníkov alebo sa vyvinul fakticky bez toho, aby
takáto dohoda existovala.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/1645/2013 záver o užívaní
veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu a s tým spojená povinnosť poskytnutia náhrady v plnom

rozsahu „nadužívania“ spoluvlastníckeho podielu druhého spoluvlastníka predpokladá, že niektorý zo
spoluvlastníkov užíva spoločnú vec výlučne sám, či už fyzickým faktickým užívaním alebo bránením v
užívaní druhému spoluvlastníkovi. Ak však niektorý zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec iba sčasti,
pri určení rozsahu prípadného „nadužívania“ spoločnej veci je nutné posúdiť kvalitu častí používaných
jednotlivými spoluvlastníkmi.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 1795/2011 hospodárením so
spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 O.z. sa rozumie tiež užívanie nehnuteľností. Každý spoluvlastník
má právo užívať spoločnú vec v miere zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu (§ 137 ods. 1
O.z.) a ak existujúce pomery neumožňujú niektorému spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, patrí
mu za to zodpovedajúca náhrada (§ 458 ods. 1 obč. zák.) ako kompenzácia bezdôvodného obohatenia.

Právo na peňažnú náhradu nevzniká iba vtedy, ak bola medzi spoluvlastníkmi uzavretá dohoda o
bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti.
PodľarozhodnutiaNSČRsp.zn.28Cdo2021/2010:Podielovémuspoluvlastníkovi,ktorýužívaspoločnú
vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, vzniká bezdôvodné obohatenie (§ 451 O.z.), za ktoré
musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo

nemôže byť vrátené. Pre určenie rozsahu obohatenia, ktoré má byť vydané, je potom rozhodujúci stav
v okamihu, keď sa nadobudlo alebo kedy sa prijaté plnenie stalo bezdôvodným obohatením. Výška
náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník, majúc zapovinnosť majetkový prospech vydať. V prípade užívania nehnuteľnosti bez právneho dôvodu sa výška
prospechu spravidla meria s obvyklou hladinou nájomného v danom mieste a čase.
Ustanovenie § 137 ods. 1 O.z. upravuje vnútorné vzťahy spoluvlastníkov vymedzujúc rozsah, v akom

sa podieľajú na výkone vlastníckych oprávnení k spoločnej veci. Nedotýka sa tretích osôb, ktoré nie
sú spoluvlastníkmi a teda nie sú ani nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho
vzťahu. Právne vzťahy spoluvlastníkov voči tretím osobám sa riadia ustanovením § 139 ods. 1 O.z., v
zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní spoluvlastníci
spoločne a nerozdielne. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 O.z.. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom

rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože

v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010
z 27.10.2010)

Ak okolnosti konkrétneho prípadu neumožňujú niektorému z podielových spoluvlastníkov užívať
spoločnúvecvrozsahu,ktorýzodpovedáveľkostijehospoluvlastníckehopodielu,mátentospoluvlastník
nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Analogicky podielovému spoluvlastníkovi, ktorý
užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu bez poskytnutia náhrady za takéto
„nadužívanie“, vzniká bezdôvodné obohatenie, za ktoré musí ostatným spoluvlastníkom poskytnúť

peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vrátené. Pre určenie rozsahu
obohatenia je potom rozhodujúci stav v okamihu, keď sa nadobudlo, alebo kedy sa prijaté plnenie
stalo bezdôvodným obohatením. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením
bez právneho dôvodu účastník, majúci povinnosť vydať majetkový prospech. V prípade užívania
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu sa výška prospechu spravidla určí na základe obvyklej výšky

nájomného v danom mieste a čase. Uvedené závery platia, samozrejme, len za predpokladu, že
z dohody spoluvlastníkov nevyplýva niečo iné, napríklad, že za užívanie nad rámec zodpovedajúci
spoluvlastníckemu podielu nebudú nič hradiť. Prax pripustila uzatvorenie takej dohody, podľa ktorej
jeden zo spoluvlastníkov bude hradiť náklady do spoločnej veci (domu) a druhý spoluvlastník mu umožní
ako náhradu za vynaloženie týchto nákladov v nehnuteľnosti bývať. (Veľké komentáre, Občiansky

zákonník I, str. 979, Nakladatelství C.H.Beck)
Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania správne ustálil skutkový stav veci, podľa ktorého strany
sporu sú spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností (špecifikovaných v tentokrát napadnutom rozsudku,
zapísaných na LV č. XXX a LV č. XXXX pre k. ú. Y.), každý v pomere jednej polovice k celku, pričom
po ich nezhodách žalobca na požiadanie žalovanej dotknuté spoločné nehnuteľnosti vo februári 2014

opustil a tieto od uvedeného obdobia fyzicky neužíva, tieto užíva v celosti žalovaná spolu s maloletými
deťmi strán sporu (V., nar. XX.X.XXXX a H., nar. X.X.XXXX) a so svojou matkou (H. A.), pričom tento
stav pretrváva od februára 2014, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu spornou. Odvolací súd
len na spresnenie dopĺňa, že parc.č. 2365/13 - záhrada o výmere 574 m2, zapísaná na LV č. XXXX
pre k. ú. Y., bola v bezpodielovom spoluvlastníctve strán sporu (v tom čase manželov) od roku 2007

do 5.2.2013, ktoré BSM zaniklo právoplatnosťou rozvodu strán (6.2.2013), a následne od 6.2.2013 v
síce zaniknutom avšak nevyporiadanom BSM až do 6.2.2016 (do vyporiadania BSM uplynutím doby,
§ 149 ods. 4 O.z.), odkedy je v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, pričom podiel každej strany
je 1 vzhľadom k celku.
Pokiaľ žalobca/odvolateľ v odvolaní namietal, že zo spoločných nehnuteľností bol vyhodený a nie

požiadaný o odchod, čo mala žalovaná uviesť na polícii (vyjadrenie žalovanej na polícii v spise na č.l.
194) a čo mal súd prvej inštancie správne uviesť v rozsudku, odvolací súd k tejto námietke uvádza:
Žalovaná v jej prvom vyjadrení zo 4.9.2015 uviedla, že pre zlé správanie sa žalobcu počas rozvodového
konania a po rozvode bolo jeho zotrvanie na nehnuteľnosti neudržateľné a keďže polícia ich nemohlaochraňovať 24 hodín denne, bola nútená požiadať žalobcu, aby sa odsťahoval; právna zástupkyňa
žalovanej na pojednávaní dňa 20.4.2017 uviedla, že nakoľko príslušníci PZ žalovanej uviedli, že ju
nemôžu ochraňovať 24 hodín, požiadala žalovaná žalobcu aby nehnuteľnosti opustil a odsťahoval

sa z nich, keďže to nebol ochotný urobiť, musela ho žalovaná z nehnuteľnosti vykázať; v podaní z
2.5.2017 žalovaná uviedla, že keďže ich deti mali zo správania žalobcu zdravotné problémy a traumy
tak ho požiadala, aby opustil nehnuteľnosť a nech sa odsťahuje; do zápisnice o jej výsluchu ako
svedka-poškodeného na OR PZ v Galante dňa 27.10.2017 žalovaná, na otázku obhajkyne obvineného
žalobcu odkedy s ňou žalobca nebýva a prečo, uviedla, že po rozvode s nimi býval ešte asi rok do

konca roka 2013, vtedy ho vyhodila; svedkyňa H. A. na pojednávaní dňa 10.5.2018 na otázku právnej
zástupkyne žalobcu uviedla, že keď požiadali žalobcu aby opustil spoločnú domácnosť, odišiel sám
s dvomi policajtmi, predtým však všetko rozmlátil, keď odchádzal povedal, že ide do hotela, aby to
zaplatili. Slovo vyhodiť má viacero významov (1. hodením, prudkým pohybom dostať von al. do výšky,
2. energicky prinútiť na odchod z nejakého miesta, 3. uviesť do hry, 4. minúť) a hoci ho obe strany
použili, s poukazom na jeho význam a na skutočnosť, že ani žalobca netvrdil, že by ho žalovaná fyzicky

prinútila k odchodu, súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca na požiadanie žalovanej spoločné
nehnuteľnosti vo februári 2014 opustil. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti uviedol, že predtým podal návrh
na rozvod manželstva z dôvodu nevery žalovanej a nepodala ho žalovaná z dôvodov na strane žalobcu,
odvolací súd k tomu uvádza, že žalobca k žalobe priložil rozvodový rozsudok (bez jeho druhej strany), z
ktorého vyplýva iba to, že návrh na rozvod podal žalobca, že z jeho výsluchu bolo zistené, že manželstvo

neplní svoj účel a manželia žijú oddelene od decembra 2011, odkedy spolu nekomunikujú, odcudzili sa
a nemienia manželské spolužitie obnoviť, za hlavnú príčinu rozvratu manželstva boli ustálené povahové
nezhody. Naviac ako už bolo vyššie uvedené dôvod, pre ktorý žalobca ako spoluvlastník spoločné
nehnuteľnosti neužíva, nie je právne významný.
Súd prvej inštancie tiež správne uzavrel, že žalovaná ako spoluvlastníčka užíva dotknuté nehnuteľnosti

v celosti, teda aj spoluvlastnícky podiel žalobcu a keďže žalobca je skutočne vylúčený z užívania
dotknutých nehnuteľností, ktorých spoluvlastníkom nesporne je, patrilo by mu právo požadovať po tom,
čo sa neúspešne pokúsil o dohodu so žalovanou, vyplatenie náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho
podielu od žalovanej, výška tejto náhrady by sa pritom rovnala obvyklej cene za nájom obdobných
nehnuteľností v danej lokalite. Takéto právo by žalobcovi nesporne prislúchalo, avšak súd prvej inštancie

v konaní správne vyhodnotil obranu žalovanej, ktorá poukazovala na porušovanie dobrých mravov zo
strany žalobcu a taktiež prihliadol na širšie súvislosti prejednávaného sporu.
Podľa § 3 ods. 1 O.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria
základfundamentálnehohodnotovéhoporiadku(porov.uznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
z 24.2.2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19).
Výkon práv v súlade s dobrými mravmi predstavuje princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje
zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatňovanie pravidiel slušnosti. Pojem „dobré

mravy“ nemožno vykladať iba ako súbor mravných pravidiel užívaných ako korektívy či doplňujúci
obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcom rozhodovať praeter
legemalebodokoncacontralegem,pokiaľideoreprobáciukonanípriečiacichsadobrýmmravom.Dobré
mravy v tomto poňatí teda sú súhrnom etických, všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad. Takto
vykonaný výklad pojmu „dobré mravy“ vo svojom súhrne presahuje aj Listinu základných práv a slobôd.

Výkon žiadneho práva nesmie byť pláštikom zakrývajúcim nemravnosť.(por. IV. ÚZ 1735/2007 (ÚS ČR))
Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1567/2004: Šikanovaním je taký výkon práva, ktorého jediným
cieľom je poškodiť iného. Konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, platný Občiansky
zákonník výslovne nepostihuje; takéto konanie je však v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.), a
preto mu možno za podmienok uvedených v tomto ustanovení odoprieť ochranu. To, či ide o konanie

v rozpore s dobrými mravmi je právnou otázkou, ktorej posúdenie vyplýva zo zistených skutkových
okolností.
Ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. zakazuje taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami
demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Vo
vzájomnom vzťahu subjektov občianskeho práva uvedené znamená, že v prípade dobrých mravov ide o

elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, všetko vo vhodnej miere
a únosnosti. S poukazom na § 3 O.z. je možné odoprieť ochranu aj takému výkonu práva, ktorý sa ocitne
v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to, že s prihliadnutím na okolnosti spočívajúce v osobe alebo
pomeroch účastníka, ktoré svojou závažnosťou mimoriadny ohľad vyžadujú, je dôvod na nepriznanieuplatňovaného nároku. Je však nevyhnutné dbať o to, aby ten, kto sa dobrých mravov dovoláva, sám
nekonal v rozpore s dobrými mravmi (R 39/1986).
Súd prvej inštancie po vyhodnotení konania a správania sa žalobcu dospel k záveru, že konanie

žalobcu nie je konaním súladným s kritériami dobrých mravov a v jeho prípade ide o šikanózny výkon
práva postihujúci nielen žalovanú, ale aj ich spoločné maloleté deti, s ktorým záverom sa odvolací súd
stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebol syn H.
ešte plnoletý, syn V. nadobudol plnoletosť 27.5.2019 (teda s výnimkou posledného roku bol v rozhodnom
období, za ktoré bol nárok uplatnený maloletý), v čase rozhodovania odvolacieho súdu už sú obaja

plnoletí.
Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca pri podaní svojej žaloby zohľadňoval iba svoje práva bez
prihliadnutia na tú skutočnosť, že nehnuteľnosť spolu so žalovanou užívajú aj ich spoločné maloleté
deti. Bol názoru, že nie je morálne požadovať na jednej strane od žalovanej vyplatenie náhrady za
užívanie celej nehnuteľnosti a na druhej strane dlhodobo neplatiť súdom určené výživné. Skutočnosť,
že žalovaný má značnú zaostalosť na výživnom vo výške niekoľkých tisícov eur žalovaný pred súdom

nespochybnil. Je základnou povinnosťou každého z rodičov podieľať na uspokojovaní potrieb svojich
maloletých detí. Postup žalobcu, ktorý na jednej strane svoje povinnosti voči maloletým deťom dlhodobo
ignoruje a na druhej strane požaduje od ich matky vyplatenie nemalej finančnej čiastky môže spôsobiť
iba to, že uspokojovanie potrieb maloletých detí, ktorým poskytuje osobnú starostlivosť matka bude
ohrozené. V konaní mal taktiež za preukázané, že žalobca sa po rozvode so žalovanou nesprával

v súlade s dobrými mravmi. Táto skutočnosť nevyplýva len zo svedeckých výpovedí svedkýň J., I. a
A., ale hlavne z vyjadrenia Obvodného oddelenia Policajného Zboru Trstice z 18.10.2015, z ktorého
vyplynul jednoznačný záver, že po zistení stanovísk príslušníkov OO PZ, ktorí zasahovali pri konfliktoch
sporových strán bolo potrebné skonštatovať, že primárnou príčinou konfliktov medzi sporovými stranami
bolo agresívne správanie sa žalobcu voči žalovanej a ostatným členom rodiny. Za podstatnú a dôležitú

svedeckú výpoveď (hoci táto bola žalobcom spochybňovaná ako tendenčná a zaujatá v prospech
žalovanej) považoval výpoveď syna strán V. I., ktorý emotívnym spôsobom jednoznačne uviedol, že bol
svedkom správania sa žalobcu, ktoré je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a ktoré sa prejavovalo
tak, že žalobca žalovanú fyzicky napadol a taktiež svojim konaním narúšal pokojné rodinné spolužitie,
kedy malo dochádzať k rozbíjaniu zariadenia. Túto svedeckú výpoveď aj napriek výhradám žalobcu

vyhodnotil ako dôveryhodnú, nakoľko svedok dôveryhodným spôsobom opísal konflikty v rodine, ktoré
konflikty zanechali v svedkovi hlboké stopy, čo bolo zrejmé aj z jeho emotívneho prejavu, pričom súd
zastáva názor, podľa ktorého je fyzická prítomnosť dieťaťa pri situácii keď otec napadne jeho matku
skutočnosťou, ktorá v tomto dieťati zanechá hlbšiu pamäťovú stopu než to, čo toto dieťa aj keď v
neskoršom období uviedlo pred orgánom sociálno-právnej ochrany detí a mládeže. Takáto skutočnosť

preto podľa súdu nie je spôsobilá nabúrať dôveru vo vierohodnosť takéhoto svedka. Čo sa týka vyjadrení
svedkov navrhnutých žalobcom títo hodnotili osobu žalobcu, avšak ani jeden z týchto svedkov nebol
osobne prítomný pri konfliktoch sporových strán a disponoval iba sprostredkovanými informáciami
od žalobcu. O negatívnom vplyve správania sa žalobcu taktiež svedčia aj závery pedopsychiatričky,
ktorá vyšetrovala jedno z maloletých detí sporových strán, keď z lekárskej správy MUDr. F. K. -

pedopsychiatričky so sídlom v Dunajskej Strede zistil, že v dôsledku situácie v rodine a hlavne v
dôsledku správania sa žalobcu boli u maloletého H. I. diagnostikované pocity sklamania a strach zo
žalobcu, maloletý taktiež prežíval obavy o bezpečie matky, seba a celej rodiny, objavili sa u neho
aj vegetatívne prejavy úzkosti, osobnosť maloletého bola vyhodnotená ako detská, traumatizovaná
agresívnymi prejavmi žalobcu voči rodine, pedopsychiatrička v rámci liečby odporučila aj obmedzenie

styku maloletého s otcom, závery vyslovené ošetrujúcim lekárom maloletého neboli žalobcom v konaní
spochybnené.Zuvedenýchdôkazovtaktiežpodľanázorusúduprvejinštancievyplynulzáver,žežalobca
sa počas spoločného užívania nehnuteľností po rozvode so žalovanou správal voči žalovanej a ich
maloletým deťom v rozpore s dobrými mravmi a obmedzoval žalovanú a ich maloleté deti v pokojnom
užívaní nehnuteľnosti, teda výkonom svojich práv obmedzoval vo výkone práv iných. Za ďalší aspekt

v konaní žalobcu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi ustálil súd prvej inštancie aj to, že žalobca aj
napriek tomu, že vedel o existencii spoločného záväzku strán voči banke a existencii záložného práva
k spoločným nehnuteľnostiam, prestal bez dohody so žalovanou uhrádzať poskytnutý úver a spôsobil
situáciu, že reálne hrozil výkon záložného práva, ktorý by postihol aj jeho spoluvlastnícky podiel, ktorú
hrozbu musela odvracať výhradne žalovaná formou uznania dlhu a uzavretím dohody o splátkach s

bankou.Súdpretokonštatoval,žežalobkyňasamabezspolupôsobeniažalobcuvykonalaplatbyaúkony
smerujúce k tomu, že aj spoluvlastnícky podiel žalobcu nebol predmetom výkonu záložného práva.
V konaní resp. nekonaní žalobcu tu podľa názoru súdu bol opäť badať postoj, že žalobca akcentuje
iba výkon svojich práv bez toho aby tomu zodpovedalo aj plnenie si povinností. Keď žalobca tvrdí,že ako spoluvlastník nehnuteľností má právo na ich užívanie má podľa názoru súdu aj povinnosť
o tieto nehnuteľnosti sa starať. V prejednávanom spore boli zo strany žalovanej vznesené námietky
a popreté vyčíslenie nároku žalobcom, pričom žalobca na takýto postup sporovej strany žiadnym

spôsobom nereagoval a nepredložil súdu dôkazné prostriedky za účelom vyvrátenia pochýb a popretia
výšky svojho nároku. Keďže žalobca takýmto spôsobom nereagoval, privodil si riziko straty sporu aj v
dôsledku neunesenia dôkazného bremena v časti výšky ním uplatneného nároku, pretože tento keďže
bol popretý protistranou, nemohol súd považovať za nepochybne zistený. Taktiež vyhodnotil výkon práva
realizovaný žalobcom prostredníctvom iniciovania prejednávaného sporu za šikanózny a to aj vzhľadom

na tú skutočnosť, že žalobca do dnešného dňa nepodal žalobu o vyporiadanie spoluvlastníctva, a to
dokonca ani po právoplatnom ukončení sporu o vrátenie daru, ba práve naopak, zotrváva v právnom
stave a svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že postupne rozširuje výšku svojho nároku voči
žalovanej, žalobca aj keď neužíva nehnuteľnosti ktorých je spoluvlastníkom a jeho úsilie by malo
smerovať k odstráneniu tohto stavu, svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že sa domáha náhrady
voči žalovanej.

So všetkými uvedeným závermi, na základe ktorých dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobe
nie je možné vyhovieť, pretože žalobca nevykonáva a nevykonával svoje práva v súlade s dobrými
mravmi a z jeho strany ide o šikanózny výkon práva sa odvolací súd stotožnil. Odvolateľova námietka
o nedôvodnosti aplikácie ust. § 3 O.z. v predmetnej veci tak nebola dôvodnou, rovnako ani námietky
že žalovaná nepreukázala porušovanie dobrých mravov zo strany žalobcu, že sama dobré mravy

porušila a že nejde voči nej o šikanózny výkon práva. Pokiaľ odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že od
neho na rozdiel od žalovanej vyžaduje aby podal návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
odvolací súd k tomu uvádza, že súd to po žalobcovi nežiadal, iba skonštatoval, že výkon jeho práva je
šikanózny aj vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca do dnešného dňa nepodal žalobu o vyporiadanie
spoluvlastníctva a to dokonca ani po právoplatnom ukončení sporu o vrátenie daru, ba práve naopak,

zotrváva v právnom stave a svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že postupne rozširuje výšku
svojho nároku voči žalovanej. Z uvedeného teda dospel súd prvej inštancie k názoru, že sám žalobca aj
keď neužíva nehnuteľnosť ktorej je spoluvlastníkom a jeho úsilie by malo smerovať k odstráneniu tohto
stavu, svoje práva spoluvlastníka realizuje iba tak, že sa domáha náhrady voči žalovanej. S uvedenými
závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

Odvolateľ označil výpoveď svedka V. I. za zaujatú, tendenčnú a v prospech žalovanej, tohto svedka
žalovaná navrhla až po tom, čo odvolací súd vrátil vec na súd prvej inštancie a preto vypočutie svedka
považuje odvolateľ za porušenie zásady koncentrácie podľa § 153 CSP, keďže tento dôkaz mohla
žalovaná navrhnúť už oveľa skôr v priebehu konania, a teda podľa jeho názoru ide o účelový návrh
(túto námietku uplatnil už na pojednávaní 26.11.2019), súd prvej inštancie sa s námietkami žalobcu

k nemu nezaoberal. Nie je pravdou tvrdenie svedka, že ho žalobca mal kontaktovať iba raz, keďže
žalobca sa aspoň cez riaditeľku školy a triednu učiteľku snažil získať informácie o prospechu svojho
syna pravidelne, keďže žalovaná mu styk so synmi zakazovala, o čom svedčí aj úradný záznam Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny - oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v Dunajskej
Strede zo dňa 12.9.2017, podľa ktorého žalobca uviedol, že žalovaná mu styk s deťmi neumožňuje, a

tak mu úrad odporučil, aby podal návrh na výkon rozhodnutia. K vyjadreniu syna, že mu žalobca platí
výživné vo výške 100 eur mesačne, uviedol žalobca, že nejde o zameškané výživné, ale pravidelné
výživné v zmysle rozsudku súdu a neplatí ho od septembra, ale už od mája 2019. Dovtedy platil podľa
svojich možností a schopností. Zameškané výživné žalobca splatil už v celosti ku dňu 30.10.2019 k
rukám žalovanej, keď peniaze získal z titulu dedenia. Uskutočnenú platbu poštovým poukazom oznámil

žalovanej, aj súdnemu exekútorovi konajúcemu vo veci, peniaze sa mu z pošty nevrátili, čiže žalovaná
ich prevzala, napriek tomu súdny exekútor doteraz nedal príkaz na výmaz exekučného záložného práva
z katastra nehnuteľností, zriadeného na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania.
Konajúci súdny exekútor je v rodinnom pomere žalovanej ako bratranec-sesternica. Žalobcovi nie je
známe, prečo syn o úplnom splatení výživného nemá vedomosť, synovi platí pravidelné výživné napriek

tomu, že už je schopný sám sa živiť, nakoľko už pracuje a má pravidelný príjem. Tieto skutočnosti
preukazujú, že žalobca nekoná v rozpore s dobrými mravmi; zameškané výživné splatil akonáhle získal
väčšiu peňažnú sumu a platí synovi výživné, aj keby v zmysle zákona o rodine už nemusel. Konajúci súd
ignoroval vyjadrenie a dôkaz žalobcu - ústrižok poštového poukazu o zaplatení sumy 868 eur + 7.000
eur z titulu zameškaného výživného z 23.9.2019 a z 30.10.2019. Túto skutočnosť uznala aj žalovaná na

pojednávaní dňa 26.11.2019, kedy uviedla, že „žalobca celkovo uhradil 7.800 eur“.
Odvolací súd k týmto námietkam uvádza, že súd prvej inštancie sa námietkami žalobcu proti výpovedi
svedkaV.I.(akoužbolovyššieodvolacímsúdomuvedené)zaoberal(v32.bodeodôvodnenia).Tvrdenie
odvolateľa, že sa aspoň cez riaditeľku školy a triednu učiteľku snažil získať informácie o prospechusvojho syna pravidelne, keďže žalovaná mu styk so synmi zakazovala, nie je v rozpore s tvrdením
svedka, že jeho osobne mal žalobca kontaktovať iba raz. Úradný záznam z 12.9.2017 zasa svedčí iba
o tom aké tvrdenia predniesol žalobca na ÚPSVaR Dunajská Streda, nejde o tvrdenia daného úradu (že

žalovaná žalobcovi styk s deťmi zakazovala). Iba na základe jeho tvrdení (úradom žiadnym spôsobom
neposudzovaných) mu odporučili podanie návrhu na výkon rozhodnutia, čo je všeobecné odporúčanie
pre každého oprávneného, ktorý tvrdí, že povinný neplní exekučným titulom mu uloženú povinnosť.
Nie je zrejmé prečo odvolateľ vytýka práve svedkovi ne/konanie súdneho exekútora, skutočnosť, že
svedok nemá vedomosť o úplnom splatení zameškaného výživného žalovanej a skutočnosť, že žalobca

svedkovi platí výživné (aj keď podľa názoru žalobcu mu už táto povinnosť zanikla). Pokiaľ žalovaná
potvrdila (a nesporovala) tvrdenie žalobcu o zaplatení zameškaného výživného, táto skutočnosť bola
nesporná a nebolo potrebné sa zaoberať ústrižkami o zaplatení (v sporovom konaní súd nevykonáva
dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán). Tiež nie je zrejmé, prečo by za konanie
súladné s dobrými mravmi malo byť považované oneskorené zaplatenie zameškaného/zročného
výživného hneď po získaní väčšej sumy peňazí žalobcom, odvolací súd je názoru, že pokiaľ by bolo

plnené súdom stanovené výživné na mal. deti zo strany žalobcu riadne a včas, nevznikol by na výživnom
žiaden nedoplatok. Doplatenie nedoplatku na výživnom bolo povinnosťou žalobcu, ktorú napokon splnil,
čo však nič nemení na tom, že dlhé roky dlžil žalovanej vysokú sumu na výživnom pre mal. deti. Vo
vzťahu k námietke odvolateľa o porušení sudcovskej koncentrácie výpoveďou svedka V. I., odvolací súd
poukazuje na ust. § 470 ods. 2 vety druhej CSP, podľa ktorého ak sa tento zákon použije na konania

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii
konania, ak by boli v neprospech strany. Nakoľko konanie v predmetnom spore začalo 30.3.2015 (t.
j. pred účinnosťou CSP), nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii,
nakoľko by boli v neprospech žalovanej.

Odvolateľ namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal právoplatným rozsudkom OS Galanta sp. zn.
26C/267/2014 v spojení s uznesením KS v Trnave sp. zn. 9Co/60/2018 a jeho právnym záverom, na
ktorý žalobca poukazoval, kde súd taktiež posudzoval a vyhodnocoval konanie žalobcu vo vzťahu k
žalovanej a členom jej rodiny v súvislosti s dobrými mravmi. Odvolateľ spochybnil aj vyjadrenie OO PZ
Trstice z 18.10.2015, na ktoré sa súd prvej inštancie odvoláva a považuje ho za relevantný dôkaz, zobral

ho ako fakt napriek tomu, že súd v konaní sp. zn. 26C/267/2014 skúmajúc ten istý skutkový stav medzi
stranami na základe vykonaných dôkazov ustálil, že zdrojom konfliktov medzi stranami v sledovanom
období boli obe strany - vinu nemožno priznať iba jednej z nich („vzťahy vzájomne konfliktné“). Žalobca
nebol uznaný za vinného z priestupku ani trestného činu. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal
ani lekárskou správou zo dňa 23.4.2013 (fyzický útok žalovanej na žalobcu). Považoval za nelogický

úsudok OO PZ o tom, že výlučným pôvodcom konfliktov mal byť žalobca, keďže prijalo najmenej 8
oznámení, na základe ktorých boli na adrese bydliska strán sporu preverovať situáciu, z čoho 6 následne
prejednal Okresný úrad Galanta s tým, že obvineným z priestupku bol 3x žalobca a rovnako 3x žalovaná,
tzn. na základe týchto skutočností OO PZ nemohol objektívne dospieť k uvedenému záveru, preto ho
žalobca považuje za tendenčné.

Odvolací súd uvádza, že rozsudku Okresného súdu Galanta zo 4.10.2017 č. k. 26C/267/2014-141
vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby v uvedenej veci (o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti)
bola absolútna neplatnosť darovacej zmluvy z 29.9.2006 a vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby sa
súd prvej inštancie len okrajovo zaoberal hmotnoprávnymi predpokladmi pre vrátenie daru a dospel
k záveru, že v tomto smere žalobkyňa M. I. neuniesla dôkazné bremeno a teda nepreukázala, že

sa žalovaný V. I. ako obdarovaný správa k nej alebo členom jej rodiny tak, že tým hrubo porušuje
dobré mravy, mal za preukázané že vzájomné vzťahy strán sporu boli najmä v období rokov 2012 až
2014 veľmi konfliktné, avšak vzájomne konfliktné, t. z. žiadna zo strán sporu nebola výlučným alebo
prevažným iniciátorom konfliktov, žiadna zo strán napriek opakovaným priestupkovým oznámeniam
nebola právoplatne označená ako páchateľ priestupku príp. uznaná vinnou zo spáchania trestného činu,

pričom oznamovateľom bola aj žalobkyňa aj žalovaný. Z výpovede svedkov navrhnutých žalobkyňou,
prevažne v rodinnom vzťahu s ňou, vyplynulo že zodpovedným za konflikty bol žalovaný, z výpovede
svedkov navrhnutých žalovaným naopak vyplynulo, že osoba žalovaného rozhodne nie je agresívnej
povahy, je nekonfliktný, nepoužíva alkohol ani neholduje hazardu, len mali vedomosť o konfliktnom
spolužití strán sporu. Z lekárskej správy vyplynulo že maloletý Krištof ako spoločné dieťa strán sporu

mal v roku 2014 strach a pocity sklamania z otca, v dôsledku čoho bolo doporučené obmedzenie styku s
otcom, ktorá skutočnosť však sama osebe správanie sa žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi
nepreukazuje. Z rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18.12.2018 č. k. 9Co/60/2018-172 (ktorým bolprvoinštančný rozsudok potvrdený) vyplýva, že odvolací súd neposudzoval a nevyhodnocoval konanie
V. I. vo vzťahu k M. I. a členom jej rodiny v súvislosti s dobrými mravmi, touto otázkou sa nezaoberal.
Odvolací súd je názoru, že sa v žalobcom označenej veci prvoinštačný súd zaoberal otázkou či sa V.

I. ako obdarovaný správa k M. I. alebo členom jej rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy, len
okrajovo, konštatujúc neunesenie dôkazného bremena M. I. a vzájomnú konfliktnosť strán sporu, a to
za výrazne inej dôkaznej situácie ako v predmetnej veci (žalobca neuviedol ani z odôvodnenia rozsudku
nevyplýva, že by dokazovanie v inej veci bolo vykonané napr. aj vyjadrením OO PZ Trstice z 18.10.2015)
a odvolací súd sa v inej veci touto otázkou nezaoberal vôbec, čo bolo zjavným dôvodom, pre ktorý sa

súd prvej inštancie v predmetnej veci uvedeným rozhodnutím nezaoberal a nepovažoval jeho závery
za relevantné pre rozhodnutie v predmetnej veci, s ktorým postupom sa odvolací súd stotožnil. Pokiaľ
odvolateľ namietal, že mu žalovaná doteraz nezaplatila náhradu trov právoplatne skončeného konania
26C/267/2014, napriek jeho výzvam, pričom deň právoplatnosti rozsudku je 25.1.2019, odvolací súd
konštatuje, že ide o novotu, na ktorú nemohol prihliadnuť s poukazom na § 366 CSP, podľa ktorého
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; pričom tieto dôvody odvolateľ netvrdil
ani sa z obsahu spisu nepodávajú, túto námietku mohol uplatniť už pred súdom prvej inštancie. Súd

prvej inštancie v predmetnej veci netvrdil, že bol žalobca uznaný za vinného z priestupku alebo trestného
činu. Pokiaľ ide o lekárske správy z 23.4.2013, z týchto vyplýva iba to, že žalobca uviedol, že bol o
9,35 hod inzultovaný bývalou manželkou po hádke a lekár konštatoval 3 škrabance, na ktoré doporučil
kamilkové obklady a vypísal správu pre políciu, z ktorej vyplýva, že ide o ľahký úraz, nevyžadujúci PN,
čo podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho nebolo možné považovať za dôkaz o fyzickom útoku

žalovanej na žalobcu, správy potvrdzujú iba ľahký úraz žalobcu a uvádzajú vyjadrenie žalobcu. Pokiaľ
žalobca tvrdil tendenčnosť a nelogickosť úsudku OO PZ len z dôvodu, že 6 x prejednal Okresný úrad
Galanta priestupky s tým, že obvineným z priestupku bol 3x žalobca a rovnako 3x žalovaná, z ktorého
dôvodu OO PZ nemohol objektívne dospieť k záveru, že výlučným pôvodcom konfliktov mal byť žalobca,
odvolací jeho názor nezdieľa, nakoľko polícia v správe/odpovedi z 18.10.2015 uviedla, že jej príslušníci

boli na adrese Y. XXX preverovať oznámenie najmenej 8 krát, služobné zákroky boli riešené v niektorých
prípadoch pohovorom na mieste alebo podaním oznámení stranami, ktoré oznámenia boli po vyšetrení
uzavreté zaslaním spisového materiálu na priestupkové oddelenie Okresného úradu Galanta, avšak bez
ohľadu na to, kto podal oznámenie a ako to nakoniec v priestupkovom konaní dopadlo, problematické
situácie svojim správaním vyprovokoval žalobca voči žalovanej ako aj voči svojej rodine, tieto rodinné

nepokoje trvali približne do začiatku roku 2014, kedy sa menovaný z adresy odsťahoval. Žalobca v
odvolaní neuviedol ako skončili jednotlivé priestupkové konania, hoci podstatným je či bol niekto uznaný
vinným z priestupku a nie či bol obvinený.
Rovnako nedôvodnou bola aj námietka žalobcu, že súd ignoroval výpovede svedkov Q. a N., nakoľko
podstatný obsah ich výpovedí je v 9. a 10. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku a súd prvej

inštancie neprišiel k záverom, že by bol žalobca alkoholik, gambler ani že spoločný úver minul na
pohostinstvá a automaty.
Pokiaľ odvolateľ namietal, že svedecká výpoveď svedkyne A. je zaujatá a zmätočná a jej tvrdenia
nepodložené, a to z dôvodu nesprávneho uvedenia dátumu a dôvodu výmeny zámku, odvolací súd
uvádza že svedkyňa A. na pojednávaní dňa 10.5.2018 na otázky právneho zástupcu žalobcu uviedla,

že museli zámky na dverách vymeniť, pretože žalobca rozbil vchodové dvere, zámky boli vymenené
ešte predtým než odišiel s policajtami, opravila že k výmene zámkov došlo až na druhý deň potom, čo
žalobca odišiel, konkrétny dátum vôbec neuviedla. Odvolací súd je názoru, že zo skutočnosti (tvrdenej
svedkyňou a potvrdenej aj žalobcom), že žalobca vykopol dvere, logicky vyplýva aj potreba výmeny
zámku na dverách. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že svedkyňa (i žalovaná) tvrdila, že žalobca

spoločné nehnuteľnosti nadobudol darom a napriek tomu sa mal správať nevhodne, hoci v konaní
vedenom pod sp. zn. 26C/267/2014 súd právoplatne rozhodol, že žalovaná žalobcovi nehnuteľnosti
nedarovala, ale ich získal kúpou, odvolací súd uvádza, že nemožno svedkyni ako laikovi vyčítať jej
zaujatosť a zmätočnosť jej výpovede z dôvodu, že prevod nehnuteľností označila ako dar a nie kúpu,
keď samotný žalobca uzavrel ohľadom prevodu nehnuteľností ako obdarovaný dňa 29.9.2006 zmluvu

označenú ako Darovacia zmluva, ktorou mu žalovaná darovala podiel 1 na nehnuteľnostiach, ktorej
vklad bol povolený pod č. V 3472/06 dňa 16.10.2006, a ktorá bola až neskôr v uvedenom konaní bola
označená za absolútne neplatnú.Odvolateľ tiež namietal, že žalovaná nepredložila žiadny relevantný dôkaz, ktorým by žalobcom
uplatnený nárok mohla spochybniť, nerozporovala ani dôvodnosť obsahu žaloby, ani výšku žiadanej
peňažnej sumy (neposkytla ani protinávrh), výlučne sa bránila údajným porušovaním dobrých mravov

zo strany žalobcu. Proti uplatnenému peňažnému nároku žalobcu námietky prvýkrát vzniesla až na
poslednom pojednávaní dňa 27.2.2020 po 5 rokoch trvania súdneho sporu, avšak bez akýchkoľvek
konkrétností, neuviedla ani, akú sumu nájomného za predmetné nehnuteľnosti by považovala za
primeranú. Ak by tak učinila a suma by nekorešpondovala s názorom žalobcu, žalobca by ako dôkaz
navrhol napr. znalecký posudok, v súlade so zásadou koncentrácie konania. V zmysle § 149 a 150 CSP

žalobca ako prostriedok procesného útoku uplatnil skutkové tvrdenie v sume bezdôvodného obohatenia,
pričom popieranie tohto skutkového tvrdenia žalovanou podľa § 151 ods. 2 CSP je potrebné považovať
za neúčinné z dôvodu, že neuviedla vlastné tvrdenia - postup a záver súdu prvej inštancie uvedený
v bode 35 rozsudku teda nie je správny a je arbitrárny, hodnotu bezdôvodného obohatenia mal mať
za zistenú na základe uplatneného nároku žalobcu, keďže žalovaná inú sumu neuviedla. Konajúci
súd v rozsudku ale konštatuje (bod 29): „Keďže žalobca je skutočne vylúčený z užívania veci, ktorej

spoluvlastníkom nesporne je, patrilo by mu právo požadovať po tom, čo sa neúspešne pokúsil o dohodu
so žalovanou, vyplatenie náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu od žalovanej. Výška tejto
náhrady by sa pritom rovnala obvyklej cene za nájom obdobných nehnuteľností v danej lokalite.“ Oproti
tomu v bode 35 rozsudku súd uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti výšky uplatneného
nároku (odvolateľ vynechal časť vety „pretože tento keďže bol popretý protistranou“), súd ho nemohol

považovať za nepochybne zistený. Toto konštatovanie však v pôvodnom rozsudku uvedené nebolo,
pretože ani nemohlo byť s poukazom na to, že žalovaná právny základ a výšku uplatneného nároku
vôbec nerozporovala. Účinne v tomto smere nekonala ani v štádiu konania po vrátení veci na súd prvej
inštancie. Z tohto dôvodu žalobca uvedený záver súdu nepovažuje za správny a presvedčivý.
Odvolací súd k ostatnej námietke uvádza nasledovné: Základ nároku žalovaná rozporovala s poukazom

na § 3 ods. 1 O.z. už v jej prvom vyjadrení (zo 4.9.2015) v predmetnej veci, uviedla, že žaloba
žalobcu sa hlboko prieči dobrým mravom. Na pojednávaní 27.2.2020 v zastúpení právnou zástupkyňou
uviedla, že nárok uplatnený žalobcom neuznáva čo do právneho základu z dôvodov, ktoré doteraz
pred súdom uviedla, tento nárok neuznáva ani čo do uplatnenej výšky, pretože žalobca si výšku
bezdôvodného obohatenia 400 eur mesačne stanovil svojvoľne a nepredložil v doterajšom priebehu

sporu znalecký posudok, ktorým by jednoznačným spôsobom preukázal obvyklú výšku nájmu v obci,
kde sa nehnuteľnosť nachádza. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné je povinnosťou súdu vyhodnotiť
ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Identifikácia, či je skutkové tvrdenie strany sporné
alebo nesporné sa vykoná podľa toho či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté
skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Skutkové tvrdenie je nesporné, ak protistrana nepoprela

vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo, ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie
(žalovaným) skutkových tvrdení žalobcu je prostriedok procesnej ochrany. Popretie skutkových tvrdení
protistrany podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania. Za podmienok uvedených v § 151
ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Popretie skutkových tvrdení musí
byť substancované (tvrdenia podstatné a rozhodujúce). Ak strana sporu neunesie bremeno popretia

skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové
tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Bez
predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je popretie účinné iba
vtedy ak strana iné skutočnosti nevie uviesť preto, že ich nepozná. Má sa však za to, že každý
pozná predmet svojho konania (to, čo urobil) a predmet svojho vnímania (to, čo videl alebo počul).

Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach,
ak sú tieto predmetom jej vlastného konania alebo vnímania inak; je popretie skutkového tvrdenia
protistrany neúčinné. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo skutkové tvrdenie žalobcu ohľadom výšky
uplatneného nároku účinne popreté žalovanou (ktorá ho výslovne poprela), a teda sporné, žalovaná síce
nepredložila iné skutkové tvrdenie o predmetnej skutkovej okolnosti, avšak preto že ho nevie uviesť,

preto že ho nepozná, nejde o predmet jej konania ani predmet jej vnímania. Preto bol správnym záver
súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli zo strany žalovanej vznesené námietky a popreté
vyčíslenie nároku žalobcom, pričom žalobca na takýto postup sporovej strany žiadnym spôsobom
nereagoval a nepredložil súdu dôkazné prostriedky za účelom vyvrátenia pochýb a popretia výšky
svojho nároku. Keďže žalobca takýmto spôsobom nereagoval, privodil si riziko straty sporu aj v dôsledku

neunesenia dôkazného bremena v časti výšky ním uplatneného nároku, pretože túto keďže bola popretá
protistranou, nemohol súd považovať za nepochybne zistenú. Odvolací súd tiež dodáva, že ako už
bolo vyššie uvedené nebol daný základ nároku, keďže súd dospel k záveru, že konanie žalobcu nie
je konaním súladným s kritériami dobrých mravov, je v rozpore s dobrými mravmi a v jeho prípadeide o šikanózny výkon práva, a tiež znovu poukazuje na ust. § 470 ods. 2 vety druhej CSP, podľa
ktorého ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových

tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Nakoľko konanie v
predmetnom spore začalo 30.3.2015 (t. j. pred účinnosťou CSP), nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o sudcovskej koncentrácii, nakoľko by boli v neprospech žalovanej. V 29. bode odôvodnenia
sa súd prvej inštancie vyjadroval k otázke danosti (základu) nároku s tým, že v prípade jeho danosti sa
jeho výška (rozumej podľa zaužívanej súdnej praxe a judikatúry) odvodzuje od obvyklej ceny za nájom

obdobných nehnuteľností v danej lokalite a v 35. bode odôvodnenia vyhodnocoval účinnosť popretia
skutkových tvrdení protistrany a unesenie dôkazného bremena v časti výšky žalobcom uplatneného
nároku. Nedôvodnými tak boli námietky o nesprávnosti postupu a nepresvedčivosti a arbitrárnosti
záverov súdu prvej inštancie uvedených v bode 35 rozsudku.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade

s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust.
§ 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil,
odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti
takému uplatneniu. Nedôvodnou tak bola námietka o nepostupovaní v súlade s uznesením odvolacieho

súdu - nesprávnom vyhodnotení dôkazov (absencii komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti) súdom prvej inštancie.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Nedôvodnou tak bola s poukazom na všetko vyššie uvedené i námietka odvolateľa o nedostatočnom
a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a nedostatočnom

vysporiadaní sa s argumentáciou žalobcu a ním navrhnutými dôkazmi.
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov,kuktorýmdospelsúdprvejinštancieavecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku,pretoodvolanie
žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (vrátane odvolacími dôvodmi nespochybnenej časti
o náhrade trov prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.6. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalobca), keď nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)