Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119206838
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5119206838.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Nory Tomkovej, v spore žalobcu: Y. L., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, XXX XX Q. V. R., zastúpený Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku
1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., IČO: 31 335
004, so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným
právom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14Csp/50/2019-56 zo dňa 20.
februára 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že
nehnuteľnosť - stavba - rodinný dom súp.č. XX, ležiaci na parcele CKN č. 259, nachádzajúci sa v kat.úz.
N., evidovaný Správou katastra Žilina na LV č. XXXX, nie je zaťažená záložným právom v prospech
Prvá stavebná sporiteľňa a.s., IČO: 31 355 004, Bajkalská 30, Bratislava. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalobca má povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.
Nárok žalobcu posudzoval podľa § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1, 2, 3,

§ 151c ods. 1 až 3, § 151h ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 1 ods. 1, 3 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

2. Nárok žalobcu posudzoval podľa § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1, 2, 3,
§ 151c ods. 1 až 3, § 151 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 1 ods. 1, 3 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané (naviac v konaní ani nebolo sporné), že v čase podpisu
záložnej zmluvy dňa 04.12.2013 bola Ing. R. K., vlastníčkou nehnuteľností, na ktorých sa malo zriadiť
záložné právo. V konaní nebolo sporné, že žalobca mal záujem nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré sa
stali predmetom záložného práva, od p. K. a kúpnu cenu financovať prostredníctvom stavebného úveru.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v čase uzavretia záložnej zmluvy bol vyhotovený návrh zmluvy
o úvere č. 3095961 2 02 medzi Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľom a Y. L. ako dlžníkom,
ktorá bola uzavretá dňa 4.12.2013, teda spoločne so záložnou zmluvou a zmluvy boli uzatváranéné

spoločne v jeden deň. Podpis záložcu ani dlžníka nebol sporný. Žalobca v čase uzavretia zmlúv o úvere
a záložnej zmluvy nebol vlastníkom zálohu, záloh mal nadobudnúť kúpou od záložcu a záložné právo
slúžilo na zabezpečenie úveru na kúpu nehnuteľností - zálohu. Súd prvej inštancie teda nezistil jediný
dôvod, prečo by mal byť žalobca účastníkom záložnej zmluvy a prečo by mu mala byť predložená napodpis. Dokonca nebolo podstatné, či dlžník mal vedomosť o zriadení záložného práva na zabezpečenie
jeho pohľadávky, aj keď podľa názoru súdu bola absencia vedomosti u dlžníka vylúčená vzhľadom
na podpis žiadosti o poskytnutie úveru spolu so záložcom (Žiadosť o úver so záložným právom na

nehnuteľnosť alebo hnuteľným zabezpečením 18.11.2013). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca
hoci nebol účastníkom záložnej zmluvy, na základe záložnej zmluvy bola zabezpečená pohľadávka
veriteľa voči dlžníkovi - žalobcovi zo zmluvy o úvere, ktorá mala vzniknúť poskytnutím úveru podľa zák. č.
310/1992 Zb.. Zákon nepredpokladá súhlas dlžníka so zabezpečením jeho pohľadávky a zabezpečenie
pohľadávky nepodmieňuje ani vedomosťou dlžníka o takomto zabezpečení. Napriek tomu súd prevej

inštancie poukázal na rozpornosť tvrdení žalobcu o tom, že o obsahu záložnej zmluvy nemal žiadnu
vedomosť a faktom, že záložnú zmluvu priložil k žalobe. Nadobudnutím zaťaženej nehnuteľnosti, ktorá
bola zaťažená záložným právom zabezpečujúcim úver na kúpnu cenu nehnuteľnosti, vstúpil do práv
a povinností záložcu (§ 151h ods. 1 Obč. zák. pri prevode alebo prechode zálohu pôsobí záložné
právo voči nadobúdateľovi zálohu, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje, že záložca môže
záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom alebo ak tento zákon alebo osobitný

zákon neustanovuje inak) a prevzal všetky jeho práva a povinnosti. Obsahom záložnej zmluvy nebola
dohoda o tom, že záložca by mohol previesť záloh bez zaťaženia. Nadobudnutím zálohu teda dlžník
splynul so záložcom a zjednotilo sa jeho postavenie ako záložného dlžníka. (§ 151h ods. 2 Obč.
zák. na nadobúdateľa zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, prechádzajú účinnosťou prevodu
alebo prechodu všetky práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva. Nadobúdateľ

zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, je povinný strpieť výkon záložného práva a vzťahujú sa na
neho práva a povinnosti záložcu.). Žalobcovi mal záložnú zmluvu pri prevode nehnuteľnosti odovzdať
práve záložca. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal žiadne nekalé
obchodné praktiky žalovaného ani neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by mohli mať vplyv na plnenie
povinností žalobcu ako dlžníka. Súd prvej inštancie obe zmluvy, či zmluvu o úvere alebo záložnú

zmluvu považoval za dostatočne zrozumiteľné a určité. Ak ich obsahu žalobca neporozumel, mohol o
pomocpožiadaťodbornespôsobilúosobu,abymujednotlivéustanoveniavysvetlila,prípadneinúprávnu
pomoc. Nanajvýš, omyl dlžníka vo výklade zmluvy by bolo možné považovať za omyl či už podstatný,
nepodstatný alebo omyl v pohnútke, avšak žalobca ani nevysvetlil, v čom by mohol omyl spočívať. Ak
žalobcaakodlžníkvôbecnerozumelzmluveaznejvyplývajúcimpovinnostiam,nemalzmluvuuzatvárať,

pretože nebolo preukázané, že by na jeho strane nebola spôsobilosť na právne úkony alebo táto bola
obmedzená. Na ustanovenia Zmluvy o úvere č. 3095961 2 02 zo dňa 4.12.2013 sa nemôžu vzťahovať
ust.zákonač.129/2010Z.z.atedaaniúpravaospotrebiteľskýchúveroch.Naviac,anizákonč.250/2007
Z.z. ani Občiansky zákonník nevylučujú možnosť zabezpečenia pohľadávky zriadením záložného práva.
K právnej úprave a aplikácii práva, resp. aplikácii kódexového práva súd prvej inštancie musel poukázať

na skutočnosť, že úver ako právny inštitút a záväzkový vzťah je upravený výhradne v ust. § 497 až §
507 Obchodného zákonníka. Zákon č. 129/2010 Z.z. a ust. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách predstavujú špeciálny zákon, resp. ustanovenia zákonného predpisu k ust. § 497 až § 507
Obchodného zákonníka. Teda použijú sa len na vzťahy neupravené ust. §497 až § 507 Obchodného
zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto ani nebol možný postup, že by podľa ust. § 566

ods. 2 Obč. zák. sa splátka započítavala najskôr na úhradu istiny a až následne na úhradu úrokov.
Uvedené by znemožňovalo anuitné úročenie a popieralo by dôvodnosť existencie anuitnej tabuľky ako
aj prípadného členia splátky na úrok a istinu, pretože by sa najprv splácala len istina a následne až
príslušenstvo pohľadávky, čo by bolo v úplnom rozpore so zákonnou úpravou úveru. Pri úvere sa hradí
splátka v dohodnutej výške ktorá pozostáva z časti istiny a úroku splatného do splatnosti splátky. V

prípade jednoduchého úročenia by naviac musela existovať dohoda o splácaní úroku, pretože tento
by sa stal splatným úhradou poslednej časti istiny, nakoľko po úhrade istiny nie je dôvod splácať v
splátkach úrok. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobca namietal, že najskôr musel
splácať medziúver a až následne úver, treba poukázať na ust. druhej časti zák. č. 310/1992 Z.z., kde
poskytnutie stavebného úver je podmienené nasporením určitej sumy, pred splnením tejto podmienky

môže poskytnúť prostriedky len za určitých podmienok (§ 8 ods. 5 zák. č. 310/1992 Zb. ). Práve takýto
úver označuje žalovaný za medziúver, nakoľko splnením podmienok sa nasporením určitej sumy jedná
o stavebný úver (prestáva sa jednať o výnimku). Súd prvej inštancie musel poukázať na skutočnosť, že
ani neplatnosť zmluvy o úvere by nespôsobovalo neexistenciu záložného práva, pretože podľa obsahu
záložnej zmluvy sa záloh vzťahuje aj na zabezpečenie prípadného nároku z bezdôvodného obohatenia

v prípade neplatnosti zmluvy. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že mu neboli dané k dispozícii
Všeobecné obchodné podmienky, o týchto sa pojednávalo v ust. § 11.1. čl. XI Záverečné ustanovenia a
tvoria prílohu zmluvy (spolu so sadzobníkom poplatkov). Tieto taktiež tvoria súčasť predloženej zmluvy,
ktorá bola priložená k žalobe (spolu s Tarifou spoplatnenia pre fyzické osoby). Súd prvej inštancie tedanerozumel tvrdeniam žalobcu, ktoré sú rozporné s ním predloženými dôkazmi. Súd prvej inštancie preto
ani zo skutkových tvrdení žalobcu ani predložených dôkazných prostriedkov nezistil, že by záložné
právo vo vzťahu k domu s.č. 40 ležiacom na parcele č. 259 k.ú. N. zaniklo, prípadne nevzniklo a

teda nehnuteľnosť nezaťažovalo. Zánik záložného práva žalobca netvrdil a nepreukazoval a jeho
skutkové tvrdenia vôbec nepreukazovalo na možnosť zániku záložného práva či jeho neexistencie. Súd
prvej inštancie ex offo nezistil žiadne dôvody absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, pretože táto bola
uzavretá v predpísanej písomnej forme, bol povolený vklad záložného práva, obsahuje všetky podstatné
náležitosti, teda záloh, zabezpečovanú pohľadávky, záložcu a veriteľa. Preto aj prípadné čiastočné

neplatnosti zmluvných dojednaní, ak by ich bolo možné oddeliť od obsahu zmluvy, by nespôsobovali
jej neplatnosť. Dokonca ani prípadná neplatnosť úverovej zmluvy by neznamenala neplatnosť záložnej
zmluvy. Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 225 ods. 1 CSP s prihliadnutím na pomer úspechu vo veci, kde
žalovaný bol úspešný v plnom rozsahu a preto súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

4. V zákonnej lehote podal proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie žalobca. Žalobca namietal,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne aplikoval ustanovenie
Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa, zákona o bankách a katastrálneho zákona
a následne vec nesprávne právne posúdil. V rozhodnutí nebolo uvedené, z akého dôvodu súd

žalobu zamietol, iba formalistickým spôsobom uviedol zákonné ustanovenia Obchodného zákonníka,
Občianskeho zákonníka v časti záložného práva, a zákona o spotrebiteľských úveroch Z odôvodnenia
rozsudku nebolo zrejmé akým postupom súd dospel k právnemu názoru o zamietnutí žaloby žalobcu, ak
sa nezaoberal právnou otázkou vzniku platného právneho úkonu vo vzťahu k záložnej zmluve, z ktorej
by mali vyplývať povinnosti žalobcovi a absentuje právny názor súdu k dôkazom predložených žalobcom

a žalovaným. Podľa odvolateľa zo spisu je zrejmé čoho sa žalobca domáhal, podložil svoj žalobný
návrh všetkými dostupnými dôkazmi, ktorými preukázal, že jeho právo spotrebiteľa bolo porušené.
Pokiaľ medzi stranami sporu nevznikla - nikdy okrem zmluvy o úvere iná zmluva, nie je možné začať
výkon záložného práva, práve z dôvodu, že žalobca sa s podmienkami záložnej zmluvy nemohol nikdy
oboznámiť. Žalobca nemá právne vzdelanie, a preto sa svojim žalobným návrhom domáhal určenie

skutočnosti, či je existencia možnosti výkonu záložného práva na nehnuteľnosť daná. Podľa žalobcu
iba súd môže rozhodovať o tom, či tu právo je alebo nie je. Zmluvy, ktoré sú predmetom konania
boli podriadené obchodnej právnej norme, čo uvádzalo žalobcu od počiatku zmluvného vzťahu do
omylu. Je nesporné, že otázkou spotrebiteľských zmlúv sa neustále zákon zaoberal novelizáciami v
právnom poriadku a každá zmluva bez výnimky je zmluvou spotrebiteľskou pokiaľ je na jednej strane

záväzkového vzťahu spotrebiteľ fyzická osoba a na druhej dodávateľ právnická osoba. Podľa žalobcu
pojem spotrebiteľská zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. Za spotrebiteľské zmluvy v
širšom zmysle možno považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú
úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle predstavujú osobitný

typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to, podľa akého
právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných
podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. V tomto prípade išlo
o nepomenovanú zmluvu čo sa týka úveru, pretože išlo o zmluvu o stavebnom úvere a medziúvere
(tento však nie je definovaný v našom právnom poriadku). Konanie žalovaného je preto možné hodnotiť

ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca je presvedčený, že v jeho prípade bolo porušené
právo na spravodlivý súdny proces, a tým porušený princíp právnej istoty, kde žalovaný ako inštitúcia /
veriteľ poskytujúci dlhodobo úvery na bývanie, ale aj spotrebiteľské úvery (vyplýva to z ORSR), môže v
prípade spotrebiteľa podsunúť na podpis akúkoľvek zmluvu a na jej podklade dražiť nehnuteľnosť bez
preskúmania správnosti vyčísleného zostatku, či platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy dojednanej

v rozpore so samotnými podmienkami poskytovateľa alebo dokonca s porušením odbornej starostlivosti,
neskúmania bonity, či samotného zavádzania pred súdom v datovaní všetkých sporných zmlúv v jeden
deň. Podľa odvolateľa, ak súd od počiatku považoval žalobný návrh žalobcu za nedôvodný, mal ho
vyzvať na späťvzatie žaloby. Takýmto spôsobom však žalobca nadobudol dojem, že súd vôbec nemal
záujemsajehonávrhomzaoberať,čovyplývaajzpostupusúduvprípadenariadeniapojednávaniaane/

skúmania navrhovaných dôkazov zo strany žalobcu, ktorý k svojmu žalobnému návrhu nemohol priložiť
všetky potrebné dôkazy na zistenie skutkového stavu, preto sám zo svojej iniciatívy navštívil Katastrálny
úrad, ktorý mu vyhotovil opisy záložnej zmluvy, ktorou žalobca do podania návrhu nedisponoval. Na
pojednávaní však bol súdom žalobca atakovaný, že ak dokázal predložiť súdu kópiu záložnej zmluvy, takju čítal a vedel aké mu z tejto zmluvy vyplývajú povinnosti. Upozornil na skutočnosť, že súd má za úlohu
skúmať dôkazy, skutkový stav, a konanie strán sporu, všetko však na základe riadnych a relevantných
dôkazov, nie na základe domnienok. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolateľ žiada, aby

odvolacísúdrozhodoltak,žezrušujerozsudoksúduprvejinštancieavecmuvraciananovéprejednanie.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalobcu v rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP.

6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z

uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

8. Neobstojí námietka žalobcu, ktorý namietal, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný, keďže súd
prvej inštancie dostatočne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán a tým znemožnil, aby strana uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že obsah práva

na spravodlivý proces je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom,
právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na

riadneodôvodnenierozhodnutia).Medzijehozložkymožnozaradiťpredovšetkýmprávonavyporiadanie
sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení
uviesť, ktoré skutočnosti boli dokazovaním alebo iným zákonom predpísaným spôsobom podľa jeho

názoru preukázané a ktoré nie, prípadne tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri
každej jednotlivej preukázanej i nepreukázanej skutočnosti musí stručne uviesť, ako k tomuto záveru
dospel, teda z akých dôkazov podľa jeho názoru záver vyplýva a ako tieto dôkazy hodnotil, a to najmä
vtedy, ak išlo o dôkazy protichodné a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie
dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä

rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci a uviesť ho tak, aby jeho závery v
rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Posúdením po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal a ako ho prípadne využil a výklad o tom, aké majú strany
konania na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania

práva a povinnosti a ako bola ktorá vec rozhodnutá. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je
preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej,
resp. keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nichv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Podľa Ústavného súdu SR, ktorý vo viacerých
rozhodnutiach judikoval, že súčasťou obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa krajského súdu,
napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej
praxe, pričom je preskúmateľný a riadne odôvodnený. V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by

mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možnosť uzavrieť, že tento uplatnený dôvod nie je daný.

9. Pokiaľ ide o uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, tento dôvod naplnený nebol. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa

príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácií práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a

použite správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal a ako ho prípade
využil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola pre to vec rozhodnutá. Súd

prvej inštancie použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich
i správne aplikoval, t. j. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne
závery. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie mimoriadne dôsledne a vyčerpávajúco preskúmal
všetky rozhodujúce okolnosti, pričom rozhodnutie spĺňa všetky zákonné atribúty. Zároveň možno
konštatovať, že sa zapodieval prítomnosťou zmluvných náležitostí, ktoré sú relevantnými právnymi

normamikvalifikovanéakopodstatnéabezktorýchbynemohlodôjsťkplatnémuvznikuprávnehoúkonu.
Rovnako dôsledne sa zaoberal špecifickou otázkou údajne neprijateľných zmluvných podmienok a ich
možného dopadu na platnosť zmlúv ako celku. Podľa krajského súdu závery vyslovené súdom prvej
inštancie sú zrozumiteľné, ale skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie
spočívajúcou v tom, že ani prípadná prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok by nespôsobovala

nimi presadzovanú úplnú neplatnosť uzavretých zmlúv, v žiadnom prípade nerobí napadnutý rozsudok
arbitrárnym alebo nepreskúmateľným. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ani zo
skutkových tvrdení žalobcu a ani z predložených dôkazných prostriedkov nezistil, že by záložné právo
vo vzťahu k domu súp. č. XX, ležiacom na parc. č. 259 k.ú. N. zaniklo, prípadne nevzniklo, a teda
nehnuteľnosť nezaťažovalo. Aj podľa odvolacieho súdu zánik záložného práva žalobca netvrdil a ani

nepreukazoval, pričom jeho skutkové tvrdenia vôbec nepreukazovali možnosť zániku záložného práva
či jeho neexistencie.

10. Ďalšie argumenty žalobcu v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na
podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov saprvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
žalobcu boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Odvolací súd potvrdil tiež výrok o nároku na náhradu trov konania, ktorý nebol napadnutý odvolacími
námietkami žalobcu a vykazuje vecnú správnosť.

13. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 s poukazom na

ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešnou stranou sporu, preto mu patrí voči
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)