Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 11, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 5T/83/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109010609
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Golian PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1109010609.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, samosudcom JUDr. Jánom Golianom PhD., na hlavnom pojednávaní dňa 11.

06. 2018 v Bratislave, v trestnej veci obžalovaného Q. A., stíhaného pre trestný čin ohovárania podľa §
206 ods. 1, ods. 2 Tr. Zák. účinného do 31. 12. 2005 takto

r o z h o d o l :

Q. A., nar. XX. XX. XXXX
trvale bytom Bratislava, X. X

sa podľa § 285 písm. b) Tr. por.

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 30. 06. 2009 č. k. 1 Pv 873/03 - 09,
pre skutok právne kvalifikovaný trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:

21. 03. 2000 ako redaktor denníka Z. Č. vystupujúci pod skratkou “sk” v denníku Z. Č. publikoval na

strane2.článokpodnázvom“PredĺžiaF.pobytnaveľvyslanectve?”,vktoromboliopakovaneuverejnené
nepravdivé informácie o tom, že 13. 08. 1988 vo viedenskom obchodnom dome Lauscha došlo k
odcudzeniu tovaru L.. L.. F.., manželkou pracovníka čs. veľvyslanectva D.. V.. F.., pričom prípadom sa
zaoberala viedenská polícia a na základe uvedeného incidentu vtedajší obchodný radca dal návrh na
odvolanie D.. V.. F.. zo zahraničnej služby, kde federálne ministerstvo D.. V.. F.. personifikovaný ako
obchodný radca Veľvyslanectva SR vo Viedni V. F., ktorého manželka L. mala opletačky s rakúskou
políciou v súvislosti s krádežou v obchodnom dome a tieto nepravdivé informácie boli uverejnené i
napriek tomu , že bol obvinený informovaný o nepravdivosti týchto informácií v telefonickom rozhovore

s D.. V. F. ešte 09. decembra 1997 a tohot istého dňa uvedený denník aj faxom a následne písomne
poškodenou , teda ešte pred ich prvým uverejnením v denníku Z. Č. dňa 10. 12. 1997, a tieto nepravdivé
informácie boli spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť poškodenej P.. L. F. najmä v jej zamestnaní,
pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa30.06.2009podalnaOkresnýsúdBratislavaIprokurátorokresnejprokuratúryBratislavaIobžalobu
vedenú pod č. k. 1 Pv 873/03 - 73 na obvineného Q. A., ktorou mu kládol za vinu spáchanie trestný čin
ohovárania podľa § 206 ods. 1, ods. 2 Tr. Zák. účinného do 31. 12. 2005 na tam uvedenom skutkovom

základe. Pôvodný samosudca Okresného súdu Bratislava I po preskúmaní obžaloby vydal vo veci
trestný rozkaz, ktorým uznal obžalovaného za vinného zo spáchania žalovaného prečinu a vymeral
mu trest odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní
osemnásť mesiacov. Proti predmetnému trestnému rozkazu podal v zákonnej lehote obžalovaný odpor.Následne súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie, ktoré bolo zopakované od počiatku po odchode
pôvodného samosudcu do starobného dôchodku. Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie a to
výsluchom obžalovaného Q. A., výsluchom poškodenej L. F., výsluchom svedkov V. F., P. Š. a T. P.,

prečítaním svedeckých výpovedí V. F. (č.l. 59) a E. Ž. (č.l. 71), prečítaním listinných dôkazov podľa §
269 Tr. por. a to žaloba na ochranu osobnosti (č.l. 76), preklad riaditešstva Spolkovej polície Viedeň zo
dňa 13. 08. 1988 (č.l. 95), vyjadrenie textilného domu Lauscha (č. l. 100), vyjadrenie advokáta L.. X.
(č.l. 104), článok denníka Z. Č. zo dňa 10. 12. 1997 (č.l. 109), článok denníka Z. Č. zo dňa 21. 03. 2000
(č.l. 110), rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17Ct/7/2003 - 307 (č.l 328), rozsudok Krajského

súdu Bratislava sp. zn. 8Co/127/2012 - 360 (č.l 343)

ObžalovanýQ.A.nahlavnompojednávanípozákonnompoučenípodľa§257ods.1omožnostivykonať
jedno z vyhlásení predpokladaným príslušným ustanovením Trestného poriadku, vykonal vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1, písm. a) Tr. por., teda, že sa cíti nevinný zo skutku, ktorý sa mu kladie obžalobou za
vinu. V rámci svojho výsluchu uviedol, že sa pridržiava svojej výpovede z prípravného konania. K veci

bližšie uviedol, že pri príprave článku, ktorý vyšiel v roku 2000 čerpal primárne z článku, ktorý už bol
publikovaný niekedy v roku 1997, ktorého bol spoluautorom. Tento článok napísal spolu s kolegom P. Š..
Zároveň obžalovaný uviedol, že v roku 1997 sa proti článku nikto neohradil. Následne keď sa dozvedel o
niekoľkorokovneskôr,žemanželovipoškodenejkončífunkčnéobdobienaVeľvyslanectveSRvoViedni,
napísal obdobný článok avšak už samostatne. Obžalovaný uviedol, že má za to, že všetky skutočnosti v

článkusúpravdivéamyslísi,ževerejnosťmáprávobyťotakýchtoskutočnostiachinformovaná.Včlánku
podľa svojho vyjadrenia uviedol, že manžel poškodenej pôsobí na Veľvyslanectve SR vo Viedni a že jeho
manželka mala opletačky s políciou v Rakúsku a to z dôvodu krádeže v obchodnom centre. Obžalovaný
tiež uviedol, že sa svoju novinársku prax publikoval 3000 - 4000 článkov a nikdy mu nebolo preukázané,
že by nejaký článok bol napísaný tendenčne. Na následné otázky prokurátora obžalovaný uviedol,

že s pôvodným materiálom prišiel jeho kolega v roku 1997, ktorým bol P. Š.. Na otázku samosudcu
obžalovaný uviedol, že publikovanie akéhokoľvek článku podlieha schváleniu pričom každý článok je
najskôr nahraný do interného systému a následne šéfredaktor a zástupcovia šéfredaktora rozhodnú o
publikovaní či nepublikovaní takéhoto článku.

Svedkyňa - poškodená L. F. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení vypovedala, že zverejnením
článku v roku 2000 sa jednalo o opakované uvedenie nepravdivých informácií zo strany obžalovaného
a denníka Z. Č.. Poškodená uviedla, že v roku 1997 kontaktovali tento denník a jeho šéfredaktora
a k veci zaujali stanovisko a písomne zaslala uvedenému denníku stanovisko, že tieto informácie
sú nepravdivé a že sa žiadnej krádeže v rakúsku nedopustila. V roku 2000 volal jeden deň pred

zverejnením článku obžalovaný na Veľvyslanectvo SR vo Viedni, kde bola zamestnaná ako zmluvná sila.
Poškodená okamžite telefonovala naspäť pričom telefónny prístroj spustila na hlasitý odposluch pričom
pri tomto telefonickom rozhovore boli prítomní manžel poškodenej, D.. U. a D.. Q., ktorí predmetný
rozhovor počuli. V tomto rozhovore s obžalovaným mu uviedli, že všetky informácie sú nepravdivé a
tieto skutočnosti už denníku Z. Č. objasnili v roku 1997 čo si obžalovaný môže overiť. Podľa vyjadrenia

poškodenej však obžalovaný nejavil záujem o predmetné informácie a článok na druhý deň aj naozaj
vyšiel. Poškodená uviedla, že pre ňu bolo publikácia článku šokom po čom si vybavila udalosti z roku
1988, kedy bola nepravdivo označená zamestnankyňou obchodného domu Lauscha, ale poškodená
sa ničoho nedopustila. Celá situácia sa následne vysvetlila a poškodená disponuje listom, kde je
uvedené, že sa ničoho nedopustila. V roku 1995 keď mal byť manžel poškodenej opätovne pracovať

na Veľvyslanectve SR vo Viedni ako obchodný radca a tieto informácie boli opätovne preverované a
rakúska strana na podklade všetkých doložených podkladov a informácií prijala manžela poškodenej
ako diplomata a poškodenej bol vystavený diplomatický pas. Poškodená ďalej uviedla, že obžalovaný
jej spolu s manželom nenechal v podstate žiadny priestor na vyjadrenie a po návrate z misie vo Viedni
bola konfrontovaná s nepríjemnými otázkami, či je ona osobou, ktorá mala kradnúť vo Viedni. Na otázku

prokurátora sa poškodená podrobne vyjadrila k incidentu z roku 1988, pričom uviedla, že sa jednalo o
nedorozumenie čo nakoniec uznal aj majiteľ obchodného domu a trestné oznámenie stiahol.

Svedok V. F. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení vypovedal, že pracoval na Veľvyslanectve
SR vo Viedni T. V. obchodného H. pričom mal diplomatický status, rovnako tak aj členovia jeho rodiny.

K obžalovanému uviedol, že tento už v roku 1997 písal ako spoluautor článok o tom, že poškodená
sa mala dopustiť krádeže. Svedok na to hneď kontaktoval šéfredaktora denníka pána I., že uvedené
informácie sa nezakladajú na pravde a že sa jedná o hanlivý článok. Rovnako svedok uviedol, že
upozornili šéfredaktora, že v prípade, že sa publikovanie týchto informácií malo opakovať budú spolu smanželkou hájiť svoje práva súdnou cestou. O tejto situácii tiež svedok informoval aj štátneho tajomníka
Ministerstva zahraničných vecí SR a personálny odbor Ministerstva hospodárstva SR, kde mu bolo
potvrdené, že všetky dokumenty ohľadom predmetnej udalosti evidujú v príslušnom spisovom materiály

týkajúcom sa svedka a poškodenej. Následne v roku 2000 mal svedka kontaktovať obžalovaný priamo
na ambasádu do Viedne, kde uviedol, že píše o svedkovi článok. Pri tomto rozhovore nebol svedok
sám, ale boli prítomní pracovníci obchodného oddelenia ako aj samotná poškodená. Podľa vyjadrenia
svedka obžalovaný neoznámil o čom pripravuje článok, avšak svedok ho upozornil, aby si riadne všetky
informácie, ktoré hodlá zverejniť preveril. Svedok si tiež nepamätal, že by mal obžalovaný záujem

poskytnúť poškodenej či svedkovi priestor na vyjadrenie. Svedok tiež poukázal, že v čase publikovania
článku mal certifikovaný najvyšší stupeň bezpečnostnej previerky a rovnako bol do služby v zahraničí
prijatý na základe tzv. “agreementu” čo nie je nárokovateľný dokument a je možné tento dokument
odmietnuť pre diplomata vydať bez udania akéhokoľvek dôvodu. Svedok mal za to, že obžalovaný musel
mať vedomosť o tom, že by svedkovi nebolo umožnené vycestovať do služby pre SR v zahraničí kde
bol prijatý, keby existovali relevantné pochybnosti o svedkovej dôveryhodnosti. Svedok sa vyjadril aj k

následkom publikovaného článku, kedy bol ohľadom zverejnených nepravdivých informácií dotazovaný
svojimi známymi pričom to spolu s poškodenou museli neustále vysvetľovať, že sa nejedná o pravdu
čo nebolo vôbec príjemné. Svedok tiež uviedol, že ohľadom týchto informácií boli tiež dotazované aj ich
deti, čo tiež nebolo vôbec príjemné. Z hľadiska domáhanej sa právnej ochrany svedok poukázal aj na
civilnú žalobu, ktorú podali na predmetný denník.

Svedok P. Š. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení vypovedal, že si pamätá na článok o
nejakom pánovi, ktorý mal byť vymenovaný na funkciu pričom jeho manželka mala mať v zahraničí
spor. Z uvedenou témou podľa svedka prišiel obžalovaný pričom ho táto zaujala a rozhodli sa ju
spoločne preveriť, pričom obžalovaný konal po vlastnej línii a svedok po svojej. K veci ešte uviedol,

že pôvodná informácia bola, že problémy so zákonom mala mať vtedajšia poradkyňa premiéra pani F.
čo sa však ukázalo ako nepravdivá informácia. Svedok uviedol, že na podklade odpovede Ministerstva
zahraničných vecí SR pripravili článok, keďže z odpovede tejto inštitúcie vyplynulo, že iná osoba ako
pani F. bola vo Viedni riešená. Z hľadiska delenia článku obžalovaný pripravil informácie o podozrení z
Viedne a svedok sa venoval vyjadreniu Ministerstva zahraničných vecí SR. Svedok následne uviedol,

že si nie je vedomý, že by sa niekto domáhal opravy alebo by podával trestné oznámenie v súvislosti
s týmto článkom.

Svedok T. P. na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení vypovedala, že obžalovaný pracoval pre
denník Z. Č. na základe pracovnej zmluvy. Následne sa vyjadrila, že každý napísaný článok pred svojou

publikáciou podliehal schváleniu zo strany nadriadeného redaktora a to na porade pričom publikovanie
článku následne podliehalo schváleniu vedúceho vydania. Svedkyňa tiež uviedla, že každý redaktor mal
vedomosť o publikovaní článku v konkrétny deň a to tak, že obdržal informáciu o zaradení konkrétneho
článku do vydania denníka.

Prečítaním výpovede svedka V. F. (č.l. 59) podľa § 263 ods. 1 Tr. por. súd zistil, že svedok nastúpil v
roku 2002 na pozíciu šéfredaktora denníka Z. Č. a v čase skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu
pracoval v Českej republike a ku skutku sa vyjadriť nevedel.

Prečítaním výpovede svedka E. I. (č.l. 71) podľa § 263 ods. 1 Tr. por. súd zistil, že svedok si na

skutočnosti publikovania článkov v roku 1997 a v roku 2000 nepamätá, aj keď v danom čase v denníku
Z. Č. pôsobil.

Vykonaním listinného dôkazu prekladom o hlásenia Riaditeľstva spolkovej polície Viedeň (č.l. 95) bolo
zistené, že sa jedná o úradný záznam o priebehu zásahu dňa 13.08. 1988, kedy bola zadržaná a

následne prepustená poškodená pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže.

Vykonaním listinného dôkazu prekladom vyhlásenia textilného domu Lauscha (č.l.100) bolo zistené, že
dňa 23. 12. 1988 predmetná obchodná spoločnosť odvolala súhlas na trestné stíhanie poškodenej pre
spáchania údajného trestného činu krádeže v prevádzke tohto obchodného domu.

Vykonaním listinného dôkazu prekladom prehlásenia advokáta L.. A. X. (č.l. 104) bolo zistené, že
predmetný advokát prehlásil, že udalosť zo dňa 13. 08. 1988 bola omylom a poškodená sa nedopustila
v prevádzke obchodného domu Lauscha žiadnej krádeže.Vykonaním listinného dôkazu kópia novinového článku z 10. 12. 1997 (č.l. 109) bolo zistené, že denník
Z. Č. po prvý krát publikoval o predmetnom incidente informáciu práve v daný deň, pričom predmetný

článok obsahuje aj reakciu manžela poškodenej. Ako autori článku sú uvedení “(P., sk)”.

Vykonaním listinného dôkazu novinového článok z 21. 03. 2000 (rub č.l. 110) bolo zistené, že denník
Z. Č. opätovne dňa 21. 03. 2000 publikuje informácie o udalostiach zo dňa 13. 08. 1988 a konania
poškodenej, pričom daný článok konštatuje, že sa poškodená dopustila v rakúsku krádeže.

Vykonaním listinného dôkazu rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17Ct/7/2003 (č.l. 328) bolo
zistené, súd zaviazal vydavateľa denníka Z. Č. zaslať poškodenej ospravedlňujúci dopis, v ktorom mal
vydavateľ denníka Z. Č. uviesť, že bol publikovaný nepravdivý údaj o krádeži v rakúsku, ktorej sa mala
dopustiť poškodená pričom v uvedenom dopise je aj prehlásenie o zanedbaní povinnosti poskytovať
verejnosti pravdivé informácie.

Vykonaním listinného dôkazu rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/127/2012 - 360 (č.l. 343)
súd zistil, že Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
17Ct/7/2003 v časti, v ktorej bol vydavateľ denníka Z. Č. povinný zaslať poškodenej ospravedlňujúci
dopis, v ktorom mal vydavateľ denníka Z. Č. uviesť, že bol publikovaný nepravdivý údaj o krádeži v

rakúsku, ktorej sa mala dopustiť poškodená pričom v uvedenom dopise je aj prehlásenie o zanedbaní
povinnosti poskytovať verejnosti pravdivé informácie.

Podľa § 206 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Tr. zák. kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý
značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho

rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo
peňažným trestom.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel samosudca okresného súdu k nasledovným
záverom. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I kládol obžalobou č.k. 1 Pv 873/03 - 73

obžalovanému za vinu spáchanie prečinu ohovárania podľa § 206 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.
12. 2005, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe tam uvedenom. Súd vykonaným dokazovaním
zistil, že je nesporné, že obžalovaný je autorom článku, ktorý bol publikovaný v denníku Z. Č. dňa 21. 03.
2000.Uvedenúskutočnosťvzásadedosvedčilsámobžalovaný,ktorýpodrobnevypovedalopublikovaní
článku v roku 1997 ako aj sporného článku dňa 21. 03. 2000. Súd teda zameral svoju pozornosť, či je

možné uvedené publikovanie článku subsumovať pod konanie, ktoré je kladené obžalovanému za vinu,
teda trestný čin ohovárania podľa § 206 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku.

Zhľadiskanaplneniapredmetnejskutkovejpodstatysúdnajskôrzameralsvojupozornosťnaskutočnosť,
či je možné publikovanie článku v periodickej tlači, ktorý obsahuje nepravdivé údaje, považovať za

oznámenie postihované podľa § 206 Tr. zák. Pre naplnenie predmetnej skutkovej podstaty ohovárania
musia byť naplnené podmienky nepravdivosti oznámených informácií, spôsobilosť týchto informácií
značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní, narušiť jeho
rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, pričom sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje
úmyselné zavinenie.

Z hľadiska pravdivosti/nepravdivosti oznámených informácií ťaží dôkazné bremeno obžalovaného,
ktorý musí preukázať, že informácie, ktoré oznámil/zverejnil sú pravdivé. V tomto kontexte obžalovaný
neuniesol dôkazné bremeno. Aj keď je možné konštatovať, že k “nejakému” incidentu v inkriminovaný
deň - teda 13. 08. 1988 došlo, z následného procesu rakúskymi justičnými orgánmi je zrejmé, že trestné

stíhanie bolo zastavené pričom obchodný dom, v ktorom malo dôjsť ku krádeži sa vyjadril, že sa jednalo
o nedorozumenie. Ak teda obžalovaný v článku uviedol, že došlo k odcudzeniu tovaru poškodenou,
zverejnil tým nepravdivú informáciu, nakoľko konštatovanie, že sa niekto dopustil krádeže je možné
vyvodiť výlučne na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu (či už správneho, alebosúdu), ktorým je uznaná vina za spáchaný skutok. Obžalovaný pri článku neuviedol, že poškodená
bola podozrivá zo spáchania skutku, ale uviedol, že sa krádeže dopustila čo je možné považovať
za nepravdivú informáciu, nakoľko pre takéto konštatovanie absentovalo príslušné rozhodnutie, na

podkladektoréhobybolomožnévyvodiťzáveroskutočnosti,žesaniektodopustilprotiprávnehokonania
- v tomto prípade krádeže.

Pri posudzovaní spôsobilosti ohroziť osobu z hľadiska jeho vážnosti najmä poškodiť ho v zamestnaní
a v rodinných vzťahoch, súd v prvom rade konštatuje, že takýto následok nemusí primárne nastať. Pri

trestnom čine ohovárania ide o tzv. ohrozovací delikt, teda determinovaný následok je spôsobený už
samotným ohrozením chráneného záujmu čo je v tomto prípade vážnosť jednotlivca, jeho povesť v
rodine a zamestnaní. Preukázanie následku je podstatné z hľadiska výroku o náhrade škody (v tomto
prípade ak by poškodená preukázala, ako advokátka stratu klientely spôsobujúcu majetkovú ujmu,
bolo by možné uvažovať aj o výroku o náhrade škody, ak by bola škoda riadne v zmysle Tr. por.
uplatnená) avšak nie vo výroku o vine/nevine obžalovaného. Súd teda zameral svoju pozornosť, či je

možné konštatovania, ktoré boli prezentované vo zverejnenom článku považovať za také, ktoré by mali
spôsobilosť ohroziť osobu poškodenej z hľadiska jeho vážnosti najmä poškodiť ho v zamestnaní a v
rodinných vzťahoch. V tomto smere súd považuje za dôležité, že článok konštatuje, že sa poškodená
dopustila krádeže (použitý výraz je, že odcudzila tovar čo je z hľadiska právneho významu synonymom).
Novinový článok teda konštatuje, že poškodená spáchala úmyselné konanie smerujúce k porušeniu

zákonom chráneného záujmu vlastníckeho práva osoby. Súd však uzatvára, že takéto konštatovanie je
spôsobilý vyniesť iba príslušný orgán a to výrokom o vine. V opačnom prípade platí zásada prezumpcie
neviny, teda nie je možné konštatovať, že by sa poškodená dopustila takéhoto deliktu tak ako to
konštatuje zverejnený článok.

Súd nespochybňuje, že poškodená bola účastná spornej situácie v obchodnom dome Lauscha, avšak
konanie ktoré nasledovalo neviedlo k záveru príslušného orgánu, ktorý by konštatoval, že poškodená
je vinnou zo spáchania deliktu, ktorý je možné považovať za odcudzenie. Ak teda novinový článok
konštatuje, že poškodená odcudzila tovar jedná sa o nepravdivé tvrdenie. S ohľadom na skutočnosť, že
článok konštatuje, že sa poškodená dopustila protiprávneho konania, je publikovanie takejto informácie

spôsobilé poškodiť fyzickú osobu na vážnosti v rodine či zamestnaní, ak je takéto tvrdenie nepravdivé.
V tomto prípade obžalovaný nepreukázal, že by poškodená odcudzila tovar, teda súd na základe
vykonaného dokazovania vyvodil záver, že došlo k publikovaniu nepravdivej informácie, ktorá je naviac
pre osobu poškodenej spôsobilá privodiť jej ujmu v zamestnaní a v rodinných vzťahoch.

Po ustálení skutočností ohľadom pravdivosti/nepravdivosti zverejnených informácií a ich spôsobilosť
privodiť ujmu poškodenej, súd zameral svoju pozornosť, či to bola osoba obžalovaného, ktorá oznámila
predmetné nepravdivé informácie a to spôsobom, ktorý predpokladá Tr. zák. z hľadiska vyvodenia
zodpovednosti voči osobe, ktorá sa mala dopustiť spáchania žalovaného trestného činu. Po vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní je možné jednoznačne vyvodiť záver, že osoba obžalovaného nie

je osobou, ktorá oznámila nepravdivý údaj o poškodenej, ale touto osobou je vydavateľ predmetného
denníka Z. Č.. Táto skutočnosť vyplýva z vykonaného dokazovania. kedy šéfredaktorka denníka Z. Č.
jednoznačne vypovedala, že novinár iba pripravil článok, ale o jeho zaradení do konkrétneho vydania
denníka nerozhodoval. Takéto zverejnenie podliehalo schváleniu šéfredaktora. Uvedené skutočnosti
(ktoré, uviedol aj obžalovaný) boli osvedčené práve takouto osobou. Teda zverejnením akéhokoľvek

článku prebral vydavateľ denníka prípadnú zodpovednosť za zverejnený obsah. Ako to vyplýva aj z
vykonaného dokazovania v samotnom výtlačku vydania denníka Z. Č. zo dňa 21. 03. 2000 je zrejmé, že
vydavateľom bol v čase vydania osoba - Vydavateľstvo časopisov a novín, spol. s r.o., šéfredaktorkou
svedkyňa T. P. a vedúcimi vydania F. A., F. B., M. B.. Teda obžalovaný preukázateľne nemal vplyv
na vydanie či nevydanie predmetného článku a teda nemohol byť logicky ani osobou, ktorá oznámila

nepravdivé informácie nakoľko touto osobou bola v relevantnom čase právnická osoba V. Č. T. Z., Q..
Q. J..H.. ako vydavateľ denníka Z. Č..

Teda napriek skutočnosti, že obžalovaný pripravil zjavne nepravdivý článok vykonal tak v rámci
svojho pracovného pomeru k svojmu zamestnávateľovi, čo opätovne vyplynulo z dokazovania, kedy

obžalovaný preukázateľne pôsobil na základe pracovnej zmluvy. Porušenie povinnosti z hľadiska osoby
obžalovaného nepresahuje normy pracovného práva pričom zverejnením pripraveného textu prevzalo
na seba zodpovednosť vydavateľstvo denníka, v ktorom bol článok publikovaný. Na tom nič nemení ani
skutočnosť,žeobžalovanýkonalvrozporesnovinárskouetikou,akoajzákladnýmimorálnymizásadami,avšak toto konštatovanie nie je spôsobilé privodiť trestnú zodpovednosť obžalovaného a ani inej fyzickej
osoby pracujúcej na základe pracovnej zmluvy s vydavateľom konkrétneho denníka.

Uvedený záver súdu je v plnej miere osvedčený aj vykonanými listinnými dôkazmi a to okrem
spomínaného samotného výtlačku denníka, najmä rozsudkami Okresného súdu Bratislava I a Krajského
súdu v Bratislave, kedy bol vydavateľ denníka Z. Č. právoplatne zaviazaný sa ospravedlniť poškodenej
ako aj jej manželovi a to v textom, ktorý je súčasťou výrokovej vety predmetných rozsudkov. Poškodená
tak preukázateľne bola úspešná v rámci konanie o žalobe na ochranu osobnosti a vzťah, ktorý vznikol

publikovaním článku, nemá trestnoprávnu rovinu, ale rovinu občianskoprávnu a to z hľadiska ochrany
osobnosti tak ako to predpokladá ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka.

Zodpovednosť obžalovaného zostáva v rovine pracovnoprávnej voči svojmu zamestnávateľovi a je
len výlučne na ňom, či sa túto zodpovednosť voči svojmu zamestnancovi rozhodne uplatniť a vyvodiť
ju alebo nie. Z hľadiska postihnutia oznámenia nepravdivých informácií právnickou osobou, v čase

spáchania skutku a v zásade ani v súčasnej dobe (podľa zákona č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti
právnických osôb) nie je konanie právnickej osoby, ktorou je naplnená skutková podstata trestného činu
(v súčasnosti prečinu) ohovárania, trestným činom. Teda konanie právnickej osoby nie je pri naplnení
všetkých znakov skutkovej podstaty ohovárania postihnuteľné Trestným zákonom a to bez ohľadu na
následok, ktorý takéto konanie spôsobí.

Z uvedeného pohľadu súd mohol prijať v zásade jediný možné záver. Publikovaním článku v
denníku Z. Č. dňa 21. 03. 2000 o poškodenej a jej manželovi, došlo k zverejneniu nepravdivých
informácií, tieto informácie boli spôsobilé privodiť poškodenej zákonom determinovanú ujmu, avšak boli
oznámené osobou, ktorej status vylučuje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči osobe, ktorá

nesie zodpovednosť za oznámenie týchto informácií. Súd teda prijal záver podľa § 285 písm. b) Tr.
por. - teda skutok nie je trestným činom, ale publikovaním predmetných informácií došlo k porušeniu
občianskoprávnych vzťahov z hľadiska ochrany osobnosti tak ako to predpokladá § 11 Občianskeho
zákonníka k tomu súd naviac udáva, že predmetná zodpovednosť aj skutočne bola vyvodená a to
právoplatným rozhodnutím súdu, kedy v civilnom konaní prijal v zásade rovnaké závery aj Okresný súd

Bratislava I aj Krajský súd v Bratislave a vydavateľ denníka Z. Č. bol na základe právoplatného rozsudku
povinný sa poškodenej listom ospravedlniť, čím bola jednoznačne a preukázateľne naplnená právna
ochrana práv a záujmov poškodenej.

Na základe vyššie uvedených okolností Okresný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozsudku a obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 30. 06. 2009 č.
k. 1 Pv 873/03 - 09, pre skutok právne kvalifikovaný trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005 oslobodil pretože skutok nie je trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia cestou Okresného súdu

Bratislava I na Krajský súd v Bratislave.

rozsudok môže odvolaním napadnúť
a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom

súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v
obžalobe,
c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
uvedeným v § 183 ods. 1, Trestného poriadku.