Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 15, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/73/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320011289
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2320011289.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného X. T., nar. XX.XX.XXXX
v T., pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.11.2021 v

Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného X. T., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 1T/123/2020-198 zo dňa
30.06.2021 bol obžalovaný X. T., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom obec O., t.č. vo výkone väzby v
ÚVV a ÚVTOS Leopoldov uznaný vinným zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa §

194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, ods. 3
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe,

že

dňa 20.08.2020 v čase asi o 16:00 hod v obci O., bez súhlasu svojej matky O. T., nar. XX.XX.XXXX,
majiteľky rodinného domu súp. č. XXX, potom, čo poškodil pletivo na uzamknutej bráničke v zadnej časti
dvora, vošiel cez vzniknutú dieru v oplotení na pozemok rodinného domu, vošiel do neuzamknutej šopy,
ktorá sa nachádza za týmto rodinným domom, kde následne zaspal až do zadržania vyšetrovateľom
Policajného zboru.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 194 ods. 3, § 38 ods. 5 Trestného zákona,
trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Zároveň podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 198-202.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd po zrušení a vrátení veci tunajším odvolacím súdom uznesením
č.k. 3To/37/2021-185 zo dňa 25.05.2021 nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul
obžalovaného, ktorý sa ku skutku priznal, svoje konanie oľutoval. Okresný súd následne zohľadniac
všetky doposiaľ vykonané dôkazy zároveň viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, dospel k

záveru, že obžalovaný v inkriminovanom čase bez súhlasu svojej matky (poškodenej) ako majiteľky
rodinného domu po tom, čo poškodil pletivo na uzamknutej bráničke v zadnej časti dvora, vošiel cezvzniknutú dieru v oplotení na pozemok rodinného domu poškodenej. Následne vošiel do šopy na
pozemku rodinného domu, kde zotrval až do príchodu polície. Takýmto konaním zasiahol do práva
poškodenej na nedotknuteľnosť obydlia. Obranu obžalovaného o nevedomosti zrušenia trvalého pobytu

okresný súd vyhodnotil ako účelovú, pretože z výpovede poškodenej bolo preukázané, že obžalovaný
mal v inkriminovanom čase vedomosť o zrušení trvalého pobytu na uvedenej adrese a rovnako
mal vedomosť o zákaze poškodenej obžalovanému na vstup do jej obydlia. Okresný súd dodal, že
obžalovaný sa skutku dopustil v čase, kedy už nedisponoval právom užívania predmetnej nehnuteľnosti.
Do dvora poškodenej vošiel po narušení pletiva v spodnej časti bráničky, ktorá sa nachádzala na konci

záhrady, čo bolo preukázané výpoveďou poškodenej ako aj zo zápisnice o obhliadke miesta činu. Z
uvedeného je zrejmé, že obžalovaný spáchal trestný čin vlámaním, vnikol do uzatvoreného priestoru
nedovoleným prekonaním uzamknutia alebo prekonaním inej zabezpečovacej prekážky použitím sily
alebo ľsťou. Okrem uvedeného mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný sa skutku dopustil
voči svojej matke (chránenej osobe), ktorá je zároveň osobou vyššieho veku (v čase spáchania skutku
poškodená dovŕšila 82 rokov svojho veku), a to v priamom úmysle. Pokiaľ ide o uloženie trestu, pri

úvahách o výške trestu okresný súd prihliadol na § 34 Trestného zákona, pričom zistil, že obžalovaný
bol doposiaľ dvakrát súdne trestaný, v oboch prípadoch pre rovnaký trestný čin, naposledy rozsudkom
Okresného súdu Galanta sp. zn. 29T/214/2015 zo dňa 18.04.2016, ktorým bol obžalovanému uložený
trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Z miesta bydliska je negatívne hodnotený,

v minulosti pod vplyvom alkoholu psychicky týral svoju matku (poškodenú). Vo výkone väzby bolo
správanie obžalovaného na požadovanej úrovni. Pri ukladaní trestu okresný súd postupoval podľa § 38
ods. 5 Trestného zákona, a trest ukladal vo zvýšenej trestnej sadzbe 5 rokov a 6 mesiacov až 8 rokov,
pričom dospel k záveru, že obžalovanému je potrebné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody,
v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov, t.j. na samej spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, so zaradením na

výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Takto uložený
trest je podľa názoru okresného súdu primeraným trestom z hľadiska individuálnej ako aj generálnej
prevencie. Zároveň s poukazom na závery znaleckého dokazovania uložil obžalovanému podľa § 73
ods. 2 písm. d) Trestného zákona ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie
obžalovaný, a to výlučne čo do výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu
na č.l. 212.

V odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie skutkových zistení a s tým spojenú nesprávnu

právnu kvalifikáciu skutku. Z vykonaného dokazovania nebolo ustálené, či obžalovaný vnikol do
uzavretého priestoru nedovoleným prekonaním uzamknutia alebo prekonaním inej zabezpečovacej
prekážky použitím sily alebo ľsťou. Priznanie sa obžalovaného v tom rozsahu, že skutočne vnikol na
pozemok poškodenej ako aj do šopy, v ktorej následne zaspal neodôvodňuje kvalifikáciu skutku ako
zločinu podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona. Plot, cez ktorý sa dostal na pozemok poškodenej bol

poškodený, na prekonanie oplotenia nevynaložil nijakú aktivitu, ale len prešiel cez poškodené oplotenie
dvora patriaceho poškodenej. Obžalovaný sa ku skutku priznal, nie však v rozsahu právnej kvalifikácie
kladenej mu za vinu, popiera nielen spáchanie činu vlámaním ale aj úmysel spáchať čin voči chránenej
osobe. Zároveň poukazuje na vôľu začleniť sa do spoločnosti a zdržania sa užívania alkoholických
nápojov, čo ho primárne viedlo k spáchaniu trestného činu. S poukazom na odvolaciu argumentáciu

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1, písm. b), písm. c) Trestného poriadku
zrušil a podľa § 322 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol a obžalovanému uložil primeraný trest.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 16.11.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného, jeho obhajcov ako aj náhradného obhajcu, na ktorom oboznámil

prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom z Registra trestov na
obžalovaného, ako aj podstatným obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila poškodená,
na čo senát odvolacieho súdu rozhodol tak, že verejné zasadnutie vykoná v neprítomnosti poškodenej,
keď na takýto postup boli splnené podmienky. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla v zmysle § 319
Trestného poriadku odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Napadnutý rozsudok považuje

za správny a zákonný. Obhajca obžalovaného ako aj náhradný obhajca sa pridržali dôvodov podaného
odvolania. Obžalovaný dodal, že na pozemok poškodenej nešiel s úmyslom prespať tam, ale prevziať si
osobné veci. Rovnako jeho úmyslom nebolo stretnúť sa s poškodenou, žiadnu prekážku neprekonával.
V ďalšom sa pridržal dôvodov podaného odvolania.Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje sa primeraný, zákonný a
spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim

z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a
odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne
ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

Vzhľadom na vykonané dokazovanie a tiež priznanie sa obžalovaného k spáchaniu skutku na podklade
obžaloby (s výhradou právnej kvalifikácie, k čomu sa odvolací súd vyjadrí v odôvodnení nižšie) bolo

nad akékoľvek pochybnosti preukázané, že v inkriminovaný deň obžalovaný pod vplyvom alkoholu
neoprávnene vnikol do obydlia poškodenej - na uzavretý oplotený pozemok svojej matky ako výlučnej
vlastníčky rodinného domu súp. č. 236 v obci Abrahám, priľahlého pozemku a šopy, ktorá je súčasťou
obydlia poškodenej. Následne v šope zaspal a zotrval až do príchodu polície. Obžalovaný najmenej
dva dni pred skutkom vedel, že mu poškodená zrušila trvalý pobyt v rodinnom dome, pričom už pred

týmto úkonom poškodenej dala obžalovanému výslovný zákaz vstupovať do jej obydlia, čím ho vylúčila
z užívacieho práva k uvedenej nehnuteľnosti. Poškodená tak bola jedinou oprávnenou vlastníčkou a
zároveň užívateľkou uvedených nehnuteľností, a teda len poškodená mala a v súčasnosti má právo na
nedotknuteľnosť obydlia (čl. 21 Ústavy SR) a ochranu pred neoprávneným vstupom do svojho obydlia
bez jej súhlasu a zásahom do tohto práva.

O neoprávnené vniknutie do obydlia iného ide aj v prípade, že oprávnený užívateľ síce sám neprejavil
formálne nesúhlas s konaním páchateľa, ale z konkrétnych okolností bolo možné vyvodiť tento nesúhlas.
Nesúhlas poškodenej jasne vyplýva zo samotného konania poškodenej, odobratia kľúčov od obydlia
obžalovanému, faktické bránenie (vytláčanie obžalovaného z dverí rodinného domu poškodenou),

privolanie policajnej hliadky v momente, kedy poškodená zistila, že sa do jej obydlia opätovne dostal
obžalovaný, zotrvanie poškodenej na trestnom stíhaní obžalovaného a ďalšie. Z uvedeného dôvodu je
v tomto smere irelevantné, že poškodená obžalovanému zrušila trvalý pobyt k uvedenej nehnuteľnosti,
pretože z trvalého pobytu ako úkonu čisto evidenčného charakteru obžalovanému právo na užívanie
nehnuteľnosti nevzniklo (z trvalého pobytu totižto nevznikajú žiadne práva ani povinnosti viažuce sa

k nehnuteľnosti). Rozhodujúcim je teda to, kto konkrétne obydlie v čase činu reálne užíva (má v ňom
svoju domácnosť a súkromie) a nie právny vzťah k takémuto priestoru (porovnaj R 51/1973). Za právne
významný v tomto prípade nebol moment zrušenia trvalého pobytu obžalovaného, ale oznámenie
poškodenej o tom, že si neželá, aby obžalovaný vstupoval do jej obydlia, k čomu došlo podľa udania
poškodenej ešte predtým, ako bol obžalovanému zrušený trvalý pobyt v predmetnej nehnuteľnosti, a

to prinajmenšom po prepustení z výkonu trestu predchádzajúceho trestu. Formálne zrušenie trvalého
pobytu malo k prejavenej vôli poškodenej, ktorá si neželala, aby obžalovaný vstupoval do jej obydlia
doplňujúci a podporný význam.Objektom trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona je domová
sloboda, pričom chránená je domová sloboda ako vlastníka, tak aj užívateľa domu, bytu alebo iných
priestorov slúžiacich na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť

obydliauzavreté(obydlie).Ochranasavzťahujenatiepriestory,ktoréužívateľdržínabývanie,t.j.kdemá
svoju domácnosť a svoje súkromie, vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacim. Týmto ustanovením
je chránený akýkoľvek oprávnený užívateľ domu (nie len vlastník), bytu alebo iných priestorov slúžiacich
na bývanie, a to proti komukoľvek, kto právo oprávneného bez jeho privolenia narúša (porovnaj R
51/1973).

Za neoprávnené vniknutie do obydlia iného v zmysle § 194 ods. 1 Trestného zákona treba považovať
každý nežiadúci, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnený vstup do obydlia,
ktorým sa prakticky zasahuje do domovej slobody iného (R 11/1997).

V tomto prípade sa však obžalovaný dopustil spáchania skutku závažnejším spôsobom konania, a to

vlámaním (§ 194 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona v spojení s § 138 písm. e/ Trestného zákona), a tiež
voči chránenej osobe (§ 194 ods. 3 písm. a/ Trestného zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. c/, písm.
e/ Trestného zákona), čo sa obžalovaný snažil prostredníctvom odvolacích námietok spochybniť.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, ktorou popiera spáchanie skutku vlámaním tým, že na pozemok

poškodenej vstúpil cez poškodené pletivo, nemožno s uvedeným súhlasiť. Pozemok poškodenej bol
zabezpečený pletivom ako aj niekoľkými vstupnými bránami, pričom obžalovaný na pozemok vnikol
práve prekonaním prekážky - oplotenia, tým, že pletivo fyzicky narušil, vytvoril v ňom taký otvor, cez
ktorý sa mohol dostať na pozemok. Rovnako sa už predtým opakovane dostal do obydlia poškodenej
prekonaním uzamknutej bránky (uvoľnením klinčeka). Poškodená uviedla, že pletivo ostalo poškodené

práve po tom, ako obžalovaný opätovne vnikol na pozemok, čo vyplýva z fotodokumentácie, na
ktorej je celkom zreteľne vidno poškodenie spodnej časti oplotenia susediaceho s bránkou, pri ktorom
bol odstavený bicykel obžalovaného. Poškodená okrem uvedeného tiež uviedla, že pletivo síce bolo
poškodené aj pred časom spáchania skutku, na čo poukazoval aj obžalovaný, avšak po jeho poškodení
bolo pletivo opravené spojovacím lankom, ktoré obžalovaný pri vstupe na pozemok pri tomto skutku

narušil. Použitie sily pri kvalifikačnom znaku vlámania musí smerovať proti zabezpečovacej prekážke
(jej fyzickej integrite), nejde tu o silu ako púhu fyzikálnu veličinu, ktorú ľudské telo vynakladá pri
svojom pohybe (napríklad pri prelezení plota), ale silu ktorou prekážku prekoná. (porovnaj stanovisko
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 93/2013 zo dňa 09.12.2014) V tomto prípade
obžalovaný vynaložil silu na prekonanie oplotenia jeho fyzickým narušením (zmenou jeho vlastnosti a

určenia), čím naplnil kvalifikačný znak vlámania.

K námietke o absencií úmyslu obžalovaného spáchať trestný čin voči chránenej osobe (blízka osoba
a osoba vyššieho veku), odvolací súd dodáva, že kvalifikačný znak spáchania trestného činu voči
chránenej osobe musí vykazovať tak objektívnu, ako aj subjektívnu súvislosť so statusom chránenej

osoby. V tomto prípade boli naplnené obidve zložky, pretože pri posudzovaní subjektívnej zložky mala
významvedomosťobžalovanéhootom,žejehomatkajeosobouvovyššomveku,oslabenoumožnosťou
brániť sa, ovplyvnenou predchádzajúcim protiprávnym konaním (rôznych foriem citového vydierania
a nátlaku obžalovaného), a teda schopnosť poškodenej ako matky obžalovaného vzdorovať konaniu
obžalovaného bola znížená, čo pravdepodobne predpokladal aj obžalovaný, keďže sa uvedeného

trestného činu dopúšťal opakovane. Práve uvedené skutočnosti boli v tomto prípade motivujúcim
faktorom, ktorý viedol obžalovaného k spáchaniu skutku. Objektívna súvislosť bola daná narušením
práva poškodenej na nedotknuteľnosť jej obydlia, pretože objektom tohto trestného činu je sloboda
poškodenej nerušene užívať predmetnú nehnuteľnosť, ktoré je jej obydlím pred kýmkoľvek, kto do jej
práva neoprávnene zasahuje. Objektom tohto trestného činu nie je ochrana nehnuteľnosti (t.j. zásah

do majetku poškodenej) ako sa obžalovaný nesprávne domnieva. Objektívna súvislosť v tomto prípade
je spätá s právom poškodenej na nedotknuteľnosť obydlia, ako jej osobnostného práva (tzv. statusové
právo), viažuce sa výlučne a bezpodmienečne na osobu poškodenej. Bez právneho významu ostáva
to, či obžalovaný poškodenú na pozemku v inkriminovaný deň videl, alebo nie. Rovnako je tak nutné aj
túto námietku obžalovaného vyhodnotiť ako nedôvodnú.

Vzhľadomnasprávneustálenýskutkovýstav,astýmspojenúsprávnuprávnukvalifikáciuskutku,možno
uzavrieť, že obžalovaný sa dopustil spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona, ods. 3 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona. Trestná sadzba pre
uvedený zločin v zmysle § 194 ods. 3 Trestného zákona (3-8 rokov), po úprave dolnej hranice trestnej
sadzby v zmysle § 38 ods. 5 Trestného zákona o jednu polovicu v dôsledku opakovaného spáchania

zločinu a zároveň za absencie zistenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, predstavuje 5 rokov a
6 mesiacov až 8 rokov.

Majúc na zreteli zásady pre ukladanie trestu, ako aj účel trestu vyplývajúci z § 34 ods. 1 Trestného
zákona, zohľadňujúc zjavne nepriaznivú prognózu nápravy obžalovaného, z dôvodu recidívy k páchaniu

druhovo rovnakej trestnej činnosti (trestného činu v zmysle § 194 Trestného zákona) v prejednávanej
veci nebolo možné uvažovať nad iným, ako nepodmienečným trestom odňatia slobody. Obžalovaný sa
aj napriek predchádzajúcim odsúdeniam dopustil spáchania toho istého trestného činu, kritický postoj
k protiprávnemu konaniu nezaujal, rovnako neupustil od požívania alkoholických nápojov, pod vplyvom
ktorých k trestnej činnosti dochádzalo. Obžalovaný mal nielen v dôsledku predchádzajúcich odsúdení,
ale celkom jednoznačne aj z prejavu vôle poškodenej ako svojej matky vedomosť o zákaze vstupovať do

jej obydlia, k predmetnej nehnuteľnosti nemal vlastnícke, ale ani užívacie právo. Spáchaniu tohto skutku
(a rovnako tak skutkov, za ktoré už bol odsúdený v trestnej veci vedenej Okresným súdom Galanta
sp. zn. 1T/74/15 a sp. zn. 29T/214/2015) predchádzalo rovnako dlhodobé neprimerané správanie sa
obžalovaného voči svojej matke, obžalovaný sa zrejme spoliehal na „zľutovanie“ poškodenej, k čomu
však nedošlo. Obžalovaný bol v mieste svojho niekdajšieho bydliska hodnotený negatívne, príslušné

úrady mali poznatky o spôsobe života obžalovaného, závislosti od užívania alkoholu, neprimeraného
správania sa voči svojej matke. V danom prípade tak nebolo možné uvažovať nad iným, ako
nepodmienečným trestom odňatia slobody, pričom trest odňatia slobody na samej spodnej hranici
zvýšenej trestnej sadzby považuje odvolací súd za spravodlivý a zákonný.

Rovnako správne okresný súd rozhodol o uložení ochranného liečenia protialkoholického podľa § 73
ods. 2 písm. d) Trestného zákona, keďže závislosť obžalovaného bola konštatovaná znalkyňou MUDr.
Monikou Gregorovou. Konanie obžalovaného malo priamo súvislosť so závislosťou (na pozemok vnikol
pod vplyvom alkoholu, záhaľčivý spôsob života bol rovnako ovplyvnený požívaním alkoholu), pričom
sám obžalovaný prejavil snahu liečiť sa zo závislosti.

Úplne na záver si odvolací súd neodpustí na adresu obžalovaného uviesť, že svojim terajším a
predchádzajúcim konaním sa „vypracoval“ na špeciálneho recidivistu vo vzťahu k zločinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
e) Trestného zákona, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a niekoľko rokov znepríjemňoval život svojej

matke. Namiesto tohto, aby sa zo svojho konania poučil a snažil sa o nápravu, jeho snahou bolo počas
celého konania dosiahnuť pre seba len a len miernejší trest. V tejto súvislosti odvolací súd uzatvára, že
vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného (zásada zákazu reformatio in
peius) nemohol odvolací súd pristúpiť k sprísneniu trestu, ktorý by spravodlivejšie vystihol jeho dlhodobé
nevhodné správanie sa k svojej vlastnej matke a jeho celkový postoj k trestnej činnosti.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného

poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.