Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 2, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 17C/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114212651
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. René Milták

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1114212651.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci navrhovateľky:

M. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. E. Č.. XXXX/XX, XXX XX J.-R., štátny občan SR, práv. zast.: JUDr. Lubomír
Müller, advokát, so sídlom v Prahe, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke 8 410,20 Eur a to v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku.
Súd vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného
súdneho poplatku 20,- Eur a z trov právneho zastúpenia 261,98 Eur a to v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom zo dňa 28.04.2014, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu toho istého dňa,
domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000,- Eur titulom škody, spôsobenej nezákonným
väznením jej neb. manžela J. J..

Svoj žalobný návrh odôvodnila tvrdením, podľa ktorého jej neb. manžel J. J. bol na základe rozsudku
VojenskéhoobvodovéhosúduPrešov,sp.zn.1T/39/61zodňa31.08.1961uznanýzavinnéhopretrestný
čin nenastúpenia služby v brannej moci (§ 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb.), za čo bol
odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov nepodmienečne.
Na základe uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 3Nt/16/2011-11 zo dňa 11.06.2012 bol vyššie
uvedený rozsudok právoplatne zrušený, pričom na základe uznesenia Okresného súdu Prešov, sp. zn.
6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 bolo trestné stíhanie J. J. zastavené, nakoľko žalovaný skutok nebol

trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.
J. J. považoval svoje väznenie za nezákonné, avšak do konca života nedosiahol zrušenie
odsudzujúceho rozsudku.
Podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. 17D/194/2008 zo dňa 24.04.2008 boli dedičmi po J. J. jeho
manželka M. J. a ich dve deti J. J. J.. a W. S., N.. J..
Navrhovateľka listom zo dňa 09.01.2013 požiadala odporcu o priznanie odškodnenia a zadosťučinenia,
vrátane nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur. Odporca čiastočne vyhovel navrhovateľke a to rozhodnutiami

zo dňa 19.06.2013 a zo dňa 20.01.2014, odmietol však priznať navrhovateľke náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 10 000,- Eur a to s poukazom na ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb.

II.Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej (§ 6, § 100
ods. 1 Obč. súd. por.) a to výsluchom účastníkov konania, a oboznámením sa s obsahom

písomných vyjadrení a listinných dôkazných prostriedkov, založených v súdnom spise ich prečítaním. Z
vykonaného dokazovania boli súdu preukázané tieto skutočnosti:
Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 17D/194/2008, Dnot 79/08 zo dňa 24.04.2008 (č.l. 3-4) vyplýva, že M.
J., N.. X., nar. XX.XX.XXXX ako dedič nadobudla časť majetkovej podstaty po poručiteľovi J. J., rod. J.,
nar. XX.XX.XXXX a zomrelom dňa XX.XX.XXXX s tým, že ďalšími dedičmi boli J. J. J.., Q.. XX.XX.XXXX

a W. S., Q.. XX.XX.XXXX (ďalej len ,,osvedčenie o dedičstve").

Z rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 (č.l. 5) vyplýva, že J. J. bol uznaný
vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Tr. zák., za
to, že dňa 18.05.1961 nenastúpil 28-dňové vojenské cvičenie u útvaru v Martine a neurobil tak ani do

24 hodín po uplynutí lehoty stanovenej v povolávacom rozkaze, zaslanom mu OVS Martin, odvolávajúc
sa na náboženské presvedčenie svedka Jehovovho, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 18
(osemnásť) mesiacov nepodmienečne.
Z oznámenia archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 19.11.2002 (č.l. 6) vyplýva, že J. J. bol vo
výkone trestu odňatia slobody v čase od 01.10.1961 do 17.08.1962, kedy bol podmienečne prepustený.

Z uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 3Nt/16/11-11 zo dňa 11.06.2012 (č.l. 7) vyplýva povolenie
obnovy konania v trestnej veci odsúdeného J. J., ktoré skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961 a to s prihliadnutím na ust. § 394 ods. 1,
ods. 4 Tr. por. pre analogiam, a s prihliadnutím na čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne týmto uznesením došlo k zrušeniu výroku o vine

a treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa
31.08.1961. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2012.
Z uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 (č.l. 8-9) vyplýva zastavenie
trestného stíhania voči neb. J. J., pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265
ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na

postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.11.2012.
Navrhovateľka listom zo dňa 02.01.2013 (č.l. 10) požiadala ministerstvo, v súvislosti so súdnou
rehabilitáciou jej manžela J. J., o priznanie odškodnenia, v rámci ktorého si uplatnila aj nárok na
nemajetkovú ujmu v sume 10 000,- Eur.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o odškodnení č.

19938/013-531/2 zo dňa 19.06.2013 (č.l. 11-12) priznalo navrhovateľke odškodnenie v diele 1/3, a
to s prihliadnutím na osvedčenie o dedičstve po neb. J. J., podľa ktorého boli dedičmi manželka M.
J. a deti J. J. J.. a W. S., rod. J.. Odškodnenie v sume 312,04 Eur sa však netýkalo nemajetkovej
ujmy 10 000,- Eur, nakoľko uvedenú položku nebolo podľa ministerstva možné
priznať (§ 23 zák. č. 119/1990 Zb). V poučení ministerstvo uviedlo, že ak M. J. nie je spokojná s jeho

stanoviskom, môže sa domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Z obsahu rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 19938/013-531/2 zo dňa
20.01.2014(č.l.13-14)vyplýva,ženavrhovateľkevsúvislostisprávnymzastupovanímJUDr.Lubomírom

Müllerom v konaní o odškodnenie, bola priznaná suma 845,64 Eur (§ 19 ods. 3 písm. b) zákona č.
119/1990 Zb.).
Navrhovateľka v žalobnom návrhu uviedla, že sa nedomáha náhrady nemateriálnej ujmy na základe
špeciálneho ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb., ale na základe výsledkov konania, ktoré sa
viedlo podľa všeobecných predpisov pre trestné konanie. Ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb.

predpokladá len demonštratívny výpočet položiek, preto podľa názoru navrhovateľky je nesprávne tvrdiť,
že uvedený zákon náhradu nemajetkovej ujmy vylučuje. Priznanie nemajetkovej ujmy umožňuje čl.
5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zásah do osobnosti J. J. a jeho
manželky M. J. spočíval v tom, že J. J. bol nespravodlivo vo výkone trestu 10 mesiacov a 17 dní,
pričom nemajetková ujma 10 000,- Eur predstavuje cca 31,- Eur za každý deň nezákonného väznenia.

Navrhovateľka bola manželovým väzením ťažko postihnutá, nakoľko ostala v uvedenom období sama
s malými deťmi celkom bez prostriedkov.
Odporca v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu dňa 12.06.2014 (č.l. 17-20) uviedol, že
nemateriálnu ujmu 10 000,- Eur považuje v zmysle zákona č. 119/1990 Zb., resp. v zmysle zákonač. 58/1969 Zb. za nenárokovateľnú. Odporca z tohto dôvodu nemohol konať nad rámec zákona a
obchádzať úmysel zákonodarcu. Ani čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 36 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, či čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie sú v tomto

prípade titulmi na priznanie nemajetkovej ujmy. J. J. bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu
nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1961, pričom vo výkone trestu bol do
17.08.1962, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov
Českej a Slovenskej federatívnej republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.03.1992. V
tejto súvislosti odporca poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. v. Slovensko

(sťažnosť č. 44912/98) zo dňa 28.09.2004, podľa ktorého Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú
povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor.

III.

1./ k otázke priznania nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii:

Z rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 (č.l. 5) vyplýva, že Michal J. bol
uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1
Tr. zák., za to, že dňa 18.05.1961 nenastúpil 28-dňové vojenské cvičenie u útvaru v Martine a neurobil
tak ani do 24 hodín po uplynutí lehoty stanovenej v povolávacom rozkaze, zaslanom mu
OVS Martin, odvolávajúc sa na náboženské presvedčenie svedka Jehovovho, za čo bol odsúdený k

trestu odňatia slobody na 18 (osemnásť) mesiacov nepodmienečne. Obžalovaný J. v čase odsúdenia
pochádzal z maloroľníckej rodiny a sám pracoval ako strojný zámočník v Stalinových závodoch
v Martine. Posudky k jeho osobe boli priaznivé, pretože pracovné povinnosti si plnil, javil sa ako skromný
a viedol usporiadaný rodinný život. Bol živiteľom dvoch maloletých detí, pričom dovtedy nebol trestaný.
Poľahčovalo mu priznanie, žiadna okolnosť mi nepriťažovala, závažnosť jeho skutku spočívala v tom,

že zánovite zotrvával na svojom rozhodnutí nesplniť si svoju najčestnejšiu občiansku povinnosť.
Z uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 (č.l. 8-9) vyplýva zastavenie
trestného stíhania voči neb. J. J., pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265
ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na
postúpenie veci.

Podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je
- zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných
dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné,
- umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania

zákonnosti na úseku trestného konania,
- odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie,
- zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie
a
- umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo

hrubo porušovali.
Podľa § 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, činy, ktoré smerovali k uplatneniu
práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v
nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-
slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom

a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
Podľa § 4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, prieskumné konanie podľa tretieho
oddielu možno konať vo veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo
odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny
alebo priestupky neuvedené v § 2, spáchané po 5. máji 1945, pre trestný čin nenastúpenia služby v

brannejmocipodľa§265a266,vyhýbaniasaslužobnejpovinnostipodľa§270,pretrestnýčinzbehnutia
podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275 ods. 2 písm. b) uvedeného
zákona,
Podľa § 23 ods. 3 prvej vety zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, odškodnenie v plnom rozsahu
sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo

piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol
odsúdený spod obžaloby.
Podľa § 20 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ak sa rozhodnutie vyhlásené v pôvodnom
konaní vyhlásilo podľa druhého oddielu za zrušené v celom rozsahu, alebo sa také rozhodnutie vprieskumnom konaní zrušilo a odsúdený bol spod obžaloby úplne oslobodený, zrušujú sa aj jeho
rozhodnutia odsudzujúce ho pre čin spáchaný počas výkonu trestu odňatia slobody odpykávaného
na podklade zrušeného rozhodnutia alebo počas výkonu väzby, ktorá také rozhodnutie predchádzala,

pokiaľ nejde o čin, ktorý mal za následok smrť, ťažkú ujmu na zdraví alebo škodu veľkého rozsahu.
Pod pojmom nemajetková ujma možno rozumieť zásah do osobného stavu človeka (napr. zdravie, česť,
dôstojnosť, cit), ľudovo povedané ide o psychickú ujmu. Túto nie je nikdy možné nahradiť ako majetkovú
škodu, avšak možno ju na základe zákona priznať vo forme odčinenia (napr. ospravedlnenie). Ak by
ospravedlnenienezabezpečiloskutočnéadostatočnéodčineniespôsobenejujmy,možnopoškodenému

priznať satisfakciu vo forme peňažnej kompenzácie, ktorú spravodlivo určí súd.
Je nesporné, že J. J. bol dňa 31.08.1961 na základe rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov
sp. zn. 1T/39/61 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa
§ 265 ods. 1 Tr. zák., pričom mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.
Je nesporné, že uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 bolo trestné
stíhanie voči neb. J. J., pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa §

265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. zastavené, pretože tento skutok nebol trestným činom a
nebol dôvod na postúpenie veci.
Je nesporné, že J. J. zomrel dňa XX.XX.XXXX, pričom na základe osvedčenia o dedičstve sa stali
dedičmi jeho majetkovej podstaty (vrátane nárokov na nemajetkovú ujmu) jeho manželka M. J. a deti
J. J. J.. G. W. S., rod. J..

Je nesporné, že po smrti poškodeného môže uplatňovať právo na odškodnenie jeho manžel a deti (§
26 zákona č. 119/1990 Zb.).

Je nesporné, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s nezákonným
odsúdením J. J. z roku 1961, priznalo jeho manželke M. J. odškodnenie v sume 312,04 Eur, a to s

poukazom na ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1991 Zb. o súdnej rehabilitácii.
Sporným ostalo, či navrhovateľka ako jeden z troch dedičov po J. J. mala nárok aj na odškodnenie z
dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy J. J. v súvislosti s jeho nezákonným odsúdením a výkonom trestu
odňatia slobody po dobu 10 mesiacov a 17 dní. Navrhovateľka si v tejto súvislosti uplatnila nemajetkovú
ujmu 10 000,- Eur, ktorú však Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky neuznalo, nakoľko podľa

názoru ministerstva, tento nárok nemožno s poukazom na ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.
priznať.
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na

zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6, 70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený

nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.
Pojem právna norma je základným pojmom teórie práva. Predstavuje základný prvok, štrukturálny

element celého právneho systému. Právna norma je všeobecne záväzné pravidlo správania, ktoré je
ustanovené alebo uznané štátom vo vopred právom určenej forme a ktorého zachovanie je vynútiteľné
štátnou mocou. Dichotomická právna norma sa skladá z dvoch častí:
1./ hypotéza (podmienka) - stanovuje podmienky, za ktorých sa má realizovať pravidlo správania
obsiahnuté v dispozícii. Podmienkou, s ktorou právna norma spája vznik, zmenu či zánik oprávnení a

povinností,
2./ dispozícia (následok) - obsahuje vlastné pravidlo správania, stanovuje komu a aké práva a právne
povinnosti vznikajú, ak nastanú podmienky uvedené v hypotéze. Dispozícia právnej normy môže byť
vyjadrená príkazom, zákazom alebo dovolením. Dovoľujúce vety však nie je možné porušiť.
Z každej právnej normy možno vyvodzovať práva, ale aj právne povinnosti, pretože sú v

korelačnom vzťahu, to znamená, že sa existenčne podmieňujú, navzájom si korešpondujú. Hypotéza aj
dispozícia môžu byť formulované taxatívne alebo demonštratívne. Taxatívne vymedzenie znamená, že
právna norma uvádza úplný, presný, konkrétny výpočet možností použitia hypotézy či dispozície právnejnormy. Demonštratívne vymedzenie právnej normy obsahuje neuzavretý výpočet použitia hypotézy či
dispozície právnej normy, pričom tento výpočet sa najčastejšie vyjadruje slovom ,,najmä".
Vychádzajúc z gramatického znenia ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona, uvedenú právnu normu možno

charakterizovať ako normu, ktorá obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých dispozícií (1./ právo
na náhradu za stratu na zárobku, 2./ právo na náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s
väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, 3./ právo na náhradu trov trestného
konania, 4./ právo na náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, 5./
právo na náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri

výkone trestu nápravného opatrenia). To znamená, že uvedenú právnu normu možno charakterizovať
ako právnu normu, ktorá obsahuje neuzavretý výpočet možností použitia hypotézy či dispozície právnej
normy. Keďže sa nejedná o taxatívnu právnu normu, súd sa v tejto časti konania nestotožnil s tvrdením
odporcu, že pod pojem odškodnenie v zmysle § 23 ods. 1 cit. nemožno zahrnúť nárok na nemajetkovú
ujmu. Podľa názoru súdu, samotný fakt existencie demonštratívnej právnej normy v ust. 23 ods. 1 cit.
zákona ešte samo osebe neznamená, že navrhovateľka má nárok na nemajetkovú ujmu 10 000,- Eur.

Uvedený nárok musí logicky vyplývať aj z iných právnych noriem, ktoré tento nárok podľa ust. § 23 ods.
1 cit. zákona len potvrdzujú.

2./ k otázke, či nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. možno posudzovať
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci:
Uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012, ktorým došlo k zastaveniu
trestného stíhania voči neb. J. J., pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods.
1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., nadobudlo právoplatnosť dňa 13.11.2012.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, v znení platnom a účinnom
ku dňu 13.11.2012 (kedy došlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania J. J.) pri uplatňovaní
nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, nárok treba uplatniť na súde v
lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho
na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas
predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov

táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.
Podľa § 28 v spojení s čl. VI zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012,
počnúc dňom 01.07.2004 došlo k zrušeniu zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012, v

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Spoukazomnaust.§24ods.1zák.č.119/1990Zb.sapriuplatňovanínárokovnanáhradunemajetkovej
ujmy v zmysle § 23 postupovalo podľa zákona č. 58/1969 Zb., avšak iba do 30.06.2004, nakoľko počnúc

01.07.2004 bol zákon č. 58/1969 Zb. nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z. Ďalšou skutočnosťou pre
posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol v tomto prípade dátum právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým bolo trestné stíhanie voči poškodenému zastavené (t.j. dňa 13.11.2012).
Od tohto dátumu totiž vzniklo dedičom poškodeného právo na uplatnenie nároku podľa § 23 ods. 1
zákona č. 119/1990 Zb., a to v rámci plynutia trojročnej prekluzívnej lehoty (§ 24 ods. 2 zák. č. 119/1990

Zb.).
Súd preto pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990
Zb. vychádzal z právnej úpravy, platnej a účinnej ku dňu 13.11.2012, čo sa prejavilo aj v tom, že
navrhovateľka a odporca už nemali postupovať pri uplatňovaní a posudzovaní nároku na
odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Zb., ale podľa zákona č. 514/2003 Z.z.3./ k otázke, či nárok na nemajetkovú ujmu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. možno posudzovať
podľa Ústavy Slovenskej republiky, resp. podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, či čl. 5
ods. 5 a čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

Podľa čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody sú neodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania
a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má
právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., platný a účinný

dňa 08.02.1991), každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.
Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb., platné dňa 15.05.1992 a účinné dňa 18.03.1992), každý
má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo

zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje
náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne,
bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sloboda prejavovať

náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného
poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol obeťou
zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Z odôvodnenia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. v. Slovensko
(sťažnosť č. 44912/98) zo dňa 28.09.2004 vyplýva, že právny predchodca Slovenska, v rámci prechodu
na demokratický systém vlády, prijal sériu rehabilitačných a reštitučných zákonov
s cieľom poskytnúť nápravu za niektoré krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom
komunistickom režime a ktoré neboli zlúčiteľné s princípmi demokratickej spoločnosti. Prijímanie

zákonov umožňujúcich rehabilitáciu, vydanie skonfiškovaného majetku alebo poskytnutie náhrady za
takýto majetok nevyhnutne vyvoláva komplexné posudzovanie veľkého počtu otázok morálnej, právnej,
politickej a ekonomickej povahy. V inej súvislosti Európsky súd rozhodol, že vnútroštátne orgány
zmluvných štátov majú široký priestor pre voľnú úvahu pri posudzovaní existencie problému verejného
záujmu,odôvodňujúcehourčitéopatreniaaprirealizáciisvojejekonomickejasociálnejpolitiky(pozriThe

Former King of Greece a ďalší v. Grécko (GC), č. 25701/94, ods. 87, ECHR 2000-XII). Podobný prístup
je a fortiori relevantný aj pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony prijímané vo vyššie uvedenom
kontexte, čo je aj prípad zákona o mimosúdnych rehabilitáciách z roku 1991. Súd najmä pripomína, že
Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť (je to možnosť) poskytnúť náhradu za krivdy
alebo škody spôsobené pred tým, ako ratifikovali Dohovor.

Z oznámenia archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 19.11.2002 (č.l. 6) vyplýva, že J. J. bol vo
výkone trestu odňatia slobody v čase od 01.10.1961 do 17.08.1962, kedy bol podmienečne prepustený.
Z uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 3Nt/16/11-11 zo dňa 11.06.2012 (č.l. 7) vyplýva povolenie
obnovy konania v trestnej veci odsúdeného J. J., ktoré skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961 a to s prihliadnutím na ust. § 394 ods.

1, ods. 4 Tr. por. pre analogiam, a s prihliadnutím na čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasne uvedeným uznesením
došlo k zrušeniu výroku o vine a treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961. K posudzovaniu dôvodov pre obnovu konania súd vodôvodnení uviedol, že rozhodnutím veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ,,ESĽS")
zo dňa 07.07.2011 vo veci U. vs Arménsko bolo konštatované porušenie článku 9 Dohovoru zo strany
Arménska, keď za odmietnutie výkonu vojenskej služby bol sťažovateľ odsúdený. Toto rozhodnutie bolo

z hľadiska výkladu čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
prelomovým, lebo dovtedajšia judikatúra ESĽS nepovažovala za rozporné s článkom 9 Dohovoru to, ak
bola osoba potrestaná za odmietnutie vykonania vojenskej služby.
Z uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 (č.l. 8-9) vyplýva zastavenie
trestného stíhania voči neb. J. J., pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265

ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že obvinený odmietol výkon vojenskej služby
z dôvodu svojho náboženského presvedčenia, pričom svojím konaním len uplatňoval svoje právo
na slobodu vyznania, garantované v čl. 32 v tom čase platnej a účinnej Ústavy Československej
socialistickej republiky č. 100/1960 Zb. Napriek tomu, že citovaná ústava deklarovala v čl. 32 ods. 1
slobodu vyznania, zároveň ju neprípustne obmedzila už v ods. 2 citovaného článku tým, keď každému

občanovi stanovila povinnosť konať vojenskú službu, pričom vtedajší právny poriadok neumožňoval
alternatívu k výkonu základnej vojenskej služby pre prípady, kedy by jej výkon viedol k popretiu
náboženského presvedčenia jednotlivca. Konajúci súd pochybil, pokiaľ toto absolútne prirodzené
právo obvineného na slobodu vyznania, ktoré bolo vyjadrené už v samotnej Ústave Československej
socialistickej republiky, nerešpektoval, a považoval konanie obvineného, spočívajúce v

odmietnutí konať vojenskú službu za trestné. V dôsledku tohto pochybenia konajúceho súdu došlo k
porušeniu čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR "Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd."

Listinazákladnýchprávaslobôdboladoslovenskéhoprávnehoporiadkuzačlenenázákonomč.23/1991
Z.z., teda viac ako po 20 rokoch od prijatia zákona č. 58/1969 Z.z. Ustanovenia tohto zákona sa
musia vykladať v súlade s platným znením ústavy, a podľa citovaného článku 7 ods. 5 aj v súlade s
ratifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Na túto potrebu
reflektovala aj právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá priamo upravila nároky poškodených osôb

aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Článok 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutiu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Občiansky zákonník neobsahuje zákonnú definíciu škody a
nepriamo ju definuje len tým, čo sa má nahradiť. Európske deliktné právo pritom definuje škodu ako
majetkovú aj nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Podľa výkladu zákonodarcu, účelom

práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami alebo
nesprávnym úradným postupom je poskytnúť oprávneným osobám ochranu (pozri rozsudok Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/643/2012 zo dňa 21.10.2014).
Hmotnoprávnym základom pre posúdenie opodstatnenosti nároku navrhovateľky na náhradu
nemajetkovej ujmy boli nasledujúce skutočnosti:

1. odsúdenie J. J. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961,
pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci, k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní
18 mesiacov, z náboženského presvedčenia (J. J. sa odvolal na náboženské presvedčenie svedka
Jehovovho),
2. vykonanie trestu odňatia slobody v období od 01.10.1961 do 17.08.1962, kedy bol J. J. podmienečne

prepustený, čo predstavuje 10 mesiacov a 17 dní,
3. prijatie zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii, v znením účinnom ku dňu 13.11.2012,
4. prijatie ústavného zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,
5. oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb., o dojednaní
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich,
6. prijatie Ústavy Slovenskej republiky, ústavným zákonom Slovenskej národnej rady č. 460/1992 Zb.,
7. zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znením

účinnom ku dňu 13.11.2012,
8. uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 3Nt/16/11-11 zo dňa 11.06.2012 (právoplatné dňa
11.06.2012), ktorým bola povolená obnova konania v trestnej veci odsúdeného J. J., ktoré skončilo
právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961 aktorým došlo súčasne k zrušeniu výroku o vine a treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961,
9. uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012 (právoplatné dňa 13.11.2012),

ktorýmdošlokzastaveniutrestnéhostíhaniavočineb.J.J.,pretrestnýčinnenastúpeniaslužbyvbrannej
moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., pretože tento skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
10. uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany dediča J. J. u príslušného subjektu,
postupom podľa zákona č. 119/1990 Z.z. v spojení so zákonom č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ ide o priznanie odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy, ako bolo zo strany súdu vyššie
uvedené, ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. obsahuje iba demonštratívny výpočet jednotlivých
nárokov, ktoré sú dôvodom na priznanie odškodnenia poškodenému subjektu. To, že ust. § 23 ods. 1 cit.
zákona výslovne neustanovuje možnosť priznať odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy ešte nemá
za následok, že poškodený si nemôže takúto ujmu aj uplatniť, či už v konaní pred ministerstvom, alebo
následne v súdnom konaní a to aj s prihliadnutím na znenie čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Preto skúmanie

opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nepovažoval súd za rozporné s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR.
Súd zistil, že navrhovateľka je na základe osvedčenia o dedičstve jedným z troch dedičov poškodeného,
na ktorú prešlo právo si uplatniť odškodnenie (§ 26 zák. č. 119/1990 Zb.), pričom uvedený nárok si
uplatnila v konaní pred súdom dňa 28.04.2014, teda v lehote troch rokov od právoplatnosti uznesenia,

na základe ktorého došlo k zastaveniu trestného stíhania voči Michalovi Matejovi (t.j. dňa 13.11.2012).
Ministerstvo na základe rozhodnutia o odškodnení zo dňa 19.06.2013, č. 19938/013-531/2 nárok
navrhovateľky na nemajetkovú ujmu 10 000,- Eur neakceptovalo.
Proces súdnej rehabilitácie voči poškodenému J. J. vo všeobecnosti začal po páde komunistického
režimu v novembri 1989, a následným pristúpením štátu k medzinárodným zmluvám o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, či prijatím Ústavy Slovenskej republiky.
Prijatím zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákonodarca umožnil tým občanom, ktorí boli z
určitého a preukázateľného dôvodu poškodení komunistickým režimom, aby sa za splnenia zákonných
podmienok domáhali priznania peňažnej satisfakcie (§ 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb.).
Poškodený J. J. tým občanom skutočne bol, keďže v roku 1961, počas komunistického režimu, bol

neprávom, v mene Československej socialistickej republiky odsúdený Vojenským obvodovým súdom
Prešov k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a to len preto, že štát odmietol
akceptovať je základné právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia, ktoré mu
garantovala v tom čase platná a účinná Ústava Československej socialistickej republiky č. 100/1960
Zb., vo svojom článku 32.

Z dokazovania vyplýva, že proces súdnej rehabilitácie J. J. nezačal v tomto súdnom konaní. V
podstate začal hneď po zmene komunistického režimu a po následnom prijatí príslušných právnych
predpisov,ktoréumožniličiužJ.J.alebojehopozostalýmpríbuznýmdomáhaťsazrušenianezákonného
rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1T/39/61 zo dňa 31.08.1961. Stalo sa tak
na základe uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 3Nt/16/11-11 zo dňa 11.06.2012 (právoplatného

dňa 11.06.2012) a na základe uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa 30.10.2012
(právoplatného dňa 13.11.2012).
Obidveuzneseniabolivydanévtrestnomkonaní,pričomvuzneseníč.k.3Nt/16/11-11zodňa11.06.2012
bolo súdom v odôvodnení konštatované, že z hľadiska výkladu čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, treba považovať odmietnutie výkonu vojenskej služby počas komunizmu za dôvod,

zakladajúci obnovu trestného konania a to aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 07.07.2011, vo veci U. vs Arménsko. V odôvodnení uznesenia č.k. 3Nt/16/11-11 zo dňa
11.06.2012 súd konštatoval, že J. J. odmietol výkon vojenskej služby z dôvodu svojho náboženského
presvedčenia, pričom svojím konaním len uplatňoval svoje právo na slobodu vyznania, garantované
v čl. 32 v tom čase platnej a účinnej Ústavy Československej socialistickej republiky č. 100/1960 Zb.

Napriek tomu, že citovaná ústava deklarovala v čl. 32 ods. 1 slobodu vyznania, zároveň ju neprípustne
obmedzilaužvods.2citovanéhočlánkutým,keďkaždémuobčanovistanovilapovinnosťkonaťvojenskú
službu, pričom vtedajší právny poriadok neumožňoval alternatívu k výkonu základnej vojenskej služby
pre prípady, kedy by jej výkon viedol k popretiu náboženského presvedčenia jednotlivca. Konajúci súd
pochybil, pokiaľ toto absolútne prirodzené právo obvineného na slobodu vyznania, ktoré bolo vyjadrené

už v samotnej Ústave Československej socialistickej republiky, nerešpektoval, a považoval
konanie obvineného, spočívajúce v odmietnutí konať vojenskú službu za trestné. V dôsledku tohto
pochybenia konajúceho súdu došlo k porušeniu čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.V tomto súdnom konaní bolo úlohou súdu sa vysporiadať s otázkou, či nezákonnosť odsúdenia J. J.
počas komunizmu, zakladá aj nárok na nemajetkovú satisfakciu.
Ako vyplýva z čl. 12 ods. 1 prvej vety Ústavy SR, základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Medzi základe práva, garantované nielen Ústavou SR
(čl. 24 ods. 1), ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 9 ods.
1), patrí právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, pričom sloboda vyznania
bola v čl. 32 ods. 1 garantovaná aj v Ústave Československej socialistickej republiky č. 100/1960 Zb.
Charakter základných ľudských práv a slobôd je nadčasový, pričom človeku patria bez ohľadu na rasu,

pôvod a farbu pleti a bez ohľadu na to, či žije v demokratickom alebo autoritatívnom štátnom zriadení.
Ak J. J. v roku 1961 odmietol službu v brannej moci, konal tak v rozpore s vtedy platnými právnymi
predpismi, za čo bol odsúdený na nepodmienečný trest. Podľa názoru súdu, nepodmienečný trest
odňatia slobody predstavuje vážny zásah do osobnosti každého človeka, o to viac, ak ide o človeka,
ktorý žije usporiadaným životom. V prípade J. J. šlo o človeka, ktorý nebol žiadny recidivista, šlo o
človeka, ktorý riadne pracoval, teda vytváral hodnoty pre spoločnosť, v ktorej žil, bol manželom a otcom

dvoch maloletých detí, teda bol hlavným živiteľom rodiny. V roku 2012 bolo právoplatnými uzneseniami
Okresného súdu Prešov konštatované, že kriminalizácia J.O. J. v roku 1961 bola nezákonná z dôvodu
popretia jeho slobody na náboženské vyznanie, resp. z dôvodu neumožnenia alternatívnej služby v
brannej moci.
Podľa názoru súdu, počnúc právoplatnosťou uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 6Tv/3/2012 zo dňa

30.10.2012, vzniklo dedičom J. J. právo, aby sa okrem nárokov výslovne uvedených v ust. § 23 ods.
1 zák. č. 119/1990 Zb. domáhali aj nároku, ktorý nie je výslovne uvedený v ust. § 23 ods. 1. a to aj s
poukazom na čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
v zmysle ktorých, každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.

Odporca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kopecký
v. Slovensko (sťažnosť č. 44912/98) zo dňa 28.09.2004, v ktorom bolo konštatované, že vnútroštátne
orgány zmluvných štátov majú široký priestor pre voľnú úvahu pri posudzovaní existencie problému
verejného záujmu, odôvodňujúceho určité opatrenia a pri realizácii svojej ekonomickej a
sociálnej politiky, a to pokiaľ ide o odškodnenie občanov za krivdy, ktoré boli voči ním spáchané zo strany

štátu počas nedemokratického režimu. Súd najmä pripomenul, že Dohovor neukladá zmluvným štátom
osobitnú povinnosť (je to možnosť) poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené pred tým, ako
ratifikovali Dohovor. Odporca ďalej poukázal aj na právny názor, vyslovený v rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, č.k. 8Co/85/2011-92, zo dňa 29.11.2011, podľa ktorého, zákon č. 119/1990 Zb. v ust. § 23
ods. 1 neumožňoval priznať poškodeným subjektom náhradu nemajetkovej ujmy.

Je síce pravdou, že právny predchodca Slovenskej republiky pristúpil k Dohovoru až po tom, ako došlo
k spáchaniu krivdy voči J. J., avšak priznanie nemajetkovej ujmy je podľa názoru Európskeho súdu
pre ľudské práva - možnosť (nie povinnosť) vnútroštátneho súdu, aby s prihliadnutím na ekonomickú
a sociálnu politiku daného štátu, túto voči poškodenému aj realizoval. Je notorietou, že Slovenská
republika v rámci eurozóny nepatrí medzi najbohatšie krajiny, teda je vo verejnom záujme, aby súdy pri

priznávaní odškodnenia občanom, ktorí sa stali obeťami nedemokratického režimu, postupovali opatrne
a obozretne a to tak, aby priznaná suma odškodnenia síce primeraným spôsobom kompenzovala zásah
do osobnosti poškodeného avšak bez toho, aby nedošlo k narušeniu hospodárskeho chodu Slovenskej
republiky, keďže štát musí poskytnúť peňažnú kompenzáciu z vlastných zdrojov, ktoré sú obmedzené.
Súd rešpektuje aj právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/85/2011-92,

zo dňa 29.11.2011, podľa ktorého, zákon č. 119/1990 Zb. v ust. § 23 ods. 1 neumožňuje priznať
poškodeným subjektom náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru tunajšieho súdu, zákon č. 119/1990
Zb. síce výslovne neumožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy, avšak ani ho výslovne nezakazuje.
Opodstatnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výška je v každom súdnom konaní iná.
Je nežiaduce, aby súd automaticky a mechanicky priznával nemajetkovú ujmu a to vo výške uplatnenej

poškodeným subjektom v žalobnom návrhu. Opodstatnenosť nároku na nemajetkovú ujmu musí byť
podrobená dôkladnému dokazovaniu a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na verejný
záujem.

IV. k otázke opodstatnenej výšky nemajetkovej ujmy:

Z obsahu žaloby vyplýva, že navrhovateľka si v súvislosti s nezákonným väznením jej manžela J. J.
uplatnila nemajetkovú ujmu 10 000,- Eur.
Z rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odškodnení č. 19938/013-531/2 zo dňa
19.06.2013vyplýva,ženavrhovateľkepriznalodškodnenievdiele1/3,atosprihliadnutímnaosvedčenieo dedičstve po neb. J. J., podľa ktorého boli dedičmi manželka M. J. G. D. J. J. J.. G. W. S., N.. J..
Odškodnenie v sume 312,04 Eur pozostávalo z troch položiek:
1./ náhrada za stratu na zárobku J. J. v sume 292,29 Eur (8 805,55 Sk) za dobu 10 mesiacov a 17 dní,

strávenú vo výkone trestu odňatia slobody (§ 23 ods. 1 písm. a) zák. č. 119/1990 Zb.),
2./ náhrada trov trestného konania v sume 2,21 Eur (66,66 Sk), podľa § 23 ods. 1 písm. c) zák. č.
119/1990 Zb.,
3./ náhrada trov výkonu trestu odňatia slobody v sume 17,54 Eur (528,33 Sk), podľa §
23 ods. 1 písm. c) zák. č. 119/1990 Zb.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- Eur, uvedenú náhradu ministerstvo spravodlivosti
navrhovateľke nepriznalo, nakoľko uvedenú položku s poukazom na gramatické znenie § 23 zák.
č. 119/1990 Zb. neakceptovalo. V poučení ministerstvo uviedlo, že ak M. J. nie je spokojná s jeho
stanoviskom, môže sa domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Z obsahu rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

19938/013-531/2 zo dňa 20.01.2014 (č.l. 13-14) vyplýva, že navrhovateľke v súvislosti s
právnym zastupovaním JUDr. Lubomírom Müllerom v konaní o odškodnenie, bola priznaná suma 845,64
Eur (§ 19 ods. 3 písm. b) zákona č. 119/1990 Zb.)
Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, v znení platnom a účinnom ku
dňu 13.11.2012 (kedy došlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania J. J.) pri uplatňovaní nárokov
podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012, v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012, výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012, v žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokuapriuplatnenínárokunasúdejepoškodenýpovinnýuviesťpožadovanú
výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetný

spor zasiahol do mimoriadne citlivej oblasti života J. J. - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v
spoločnosti, najmä v rodinnej a pracovnej oblasti. J. J. bol totiž v rozpore so skutočnosťou označený za
"páchateľa" protiprávnej činnosti, ktorá bola v tom čase všeobecne považovaná za protispoločenskú a
nemorálnu a ako taká bola spoločnosťou odsudzovaná (nesplnenie si najčestnejšej povinnosti - obrana
vlasti). Nemožno opomenúť, že dôsledky tohto nezákonného odsúdenia znášal nielen neb. J. J., ale aj

navrhovateľka (ako manželka J. J.) a ich dve v tom čase maloleté deti, ktoré po nástupe výkonu trestu
zo strany J. J. ostali nielen bez živiteľa rodiny, ale predovšetkým bez otca a manžela súčasne, čím
vtedajšia spoločnosť vystavila rodinu J. J. (ako základnú bunku spoločnosti) riziku rozpadu a ochladenia
rodinných vzťahov. Michal Matej nebol odsúdený na krátku dobu (napr. 1 mesiac), ale na relatívne
dlhú dobu (takmer 11 mesiacov). Nezákonná kriminalizácia osoby J. J. mala negatívny dopad aj z

hľadiska pracovného (bol vyňatý z pracovného procesu a z pracovného kolektívu), pričom ako vyplýva
z odôvodnenia vojenského rozsudku z roku 1961, J. J. bol svojím zamestnávateľom hodnotený kladne.

Doposiaľ bolo manželke J. J. poskytnuté finančné zadosťučinenie a to vo výške 312,04 Eur,
pozostávajúce z 1./ náhrady za stratu na zárobku J. J. v sume 292,29 Eur (8 805,55 Sk) za dobu 10

mesiacov a 17 dní, strávenú vo výkone trestu odňatia slobody (§ 23 ods. 1 písm. a) zák. č. 119/1990
Zb.), z 2./ náhrady trov trestného konania v sume 2,21 Eur (66,66 Sk), podľa § 23 ods. 1 písm.
c) zák. č. 119/1990 Zb., a z 3./ náhrady trov výkonu trestu odňatia slobody v sume 17,54 Eur (528,33
Sk), podľa § 23 ods. 1 písm. c) zák. č. 119/1990 Zb.Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, priznané navrhovateľke na základe rozhodnutia Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 19938/013-531/2 zo dňa 20.01.2014 v sume 845,64 Eur, tieto
nemožno chápať ako odškodnenie v zmysle § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb., nakoľko z rozhodnutia

vyplýva, že šlo o trovy navrhovateľky, ktoré jej boli priznané v súvislosti s právnym zastupovaním JUDr.
Lubomírom Müllerom, v konaní o odškodnenie (§ 19 ods. 3 písm. b) zákona č. 119/1990 Zb.).
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom ku dňu 13.11.2012,
výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
Priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2011,
predstavovala 786,- Eur, z toho 1/30 predstavuje sumu 26,20 Eur.
Z dokazovania vyplýva, že J. J. bol v nezákonnom výkone trestu odňatia slobody v období od 01.10.1961
do 17.08.1962, kedy bol z výkonu trestu podmienečne prepustený. Uvedené obdobie predstavuje 321
dní. Z dokazovania ďalej vyplýva, že nezákonnosť tohto väznenia bola súdom právoplatne konštatovaná

v roku 2012. Súd preto pri výpočte odškodnenia vychádzal z 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2011, ktorá predstavovala 26,20 Eur.
Na základe uvedeného súd priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie
Michala Mateja v období od 01.10.1961 do 17.08.1962, z dôvodu nenastúpenia služby v brannej moci,
(čo bolo v rozpore so základným právom J. J. na slobodu vyznania) v sume 8 410,20 Eur (321 dní x

26,20 Eur), pričom vo zvyšnej časti súd nárok navrhovateľky na nemajetkovú ujmu ako neopodstatnený
zamietol.
Súd považuje výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú
a neohrozujúcu chod hospodárstva Slovenskej republiky (§ 1 zák. č. 119/1990 Zb.).
Aj napriek vyhláseniu rozhodnutia súdu vo veci samej je v možnostiach odporcu, aby sa mimosúdne

dohodol s navrhovateľkou za podmienky späťvzatia žalobného návrhu po vyhlásení rozsudku
(§ 208 Obč. súd. por.).
V.

Podľa § 142 ods. 3 Obč. súd. por., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd

priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti.
Podľa § 150 ods. 1 Obč. súd. por., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania, súd postupoval v zmysle § 142 ods. 3 v spojení s ust. §
150 ods. 1 Obč. súd. por., pričom navrhovateľke ako úspešnému účastníkovi, priznal voči neúspešnému
odporcovi, náhradu trov konania, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku 20,- Eur a v trovách
právneho zastúpenia súvislosti s právnym zastupovaním JUDr. Lubomírem Müllerem.
Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, navrhovateľka si uplatnila náhradu v sume 1 527,23

Eur za tieto úkony právnej pomoci:
1./ prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 28.04.2014 (§ 13a
ods. 1 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.) .................................. 253,94 Eur,
2./ písomné podanie žaloby na súd dňa 28.04.2014 (§ 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.) ...................................................................................... 253,94 Eur,

3./ písomné podanie vyjadrenia na súd dňa 30.09.2014 (§ 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z.) ..................................................................................... 253,94 Eur,
4./ účasť na pojednávaní dňa 31.10.2014 (§ 13a ods. 1 písm. d) Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.) ..................................................................................................... 253,94 Eur,
5./ písomné podanie vyjadrenia na súd dňa 01.12.2014 (§ 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky MS SR č.

655/2004 Z.z.) ..................................................................................... 253,94 Eur,
6./ účasť na pojednávaní dňa 31.10.2014 (§ 13a ods. 1 písm. d) Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.) ..................................................................................................... 253,94 Eur,
7./ režijný paušál 5x á 8,04 Er + 1x á 8,39 Eur ......................................... 48,59 Eur,
-------------------------------------------------------------------------------------------------------

Spolu ...................................................................................................... 1 572,23 Eur

Po preskúmaní dôvodnosti a účelnosti trov právneho zastúpenia, súd priznal navrhovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 261,98 Eur, za jeden úkon právnej pomoci, spočívajúci v prevzatí apríprave zastúpenia JUDr. Lubomírem Müllerem vrátane prvej porady s klientom dňa 28.04.2014 v sume
253,94 Eur + režijný paušál 8,04 Eur.
Súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci,

spočívajúce v písomnom vyjadrení dňa 30.09.2014 a dňa 01.12.2014, nakoľko zo strany právneho
zástupcunavrhovateľkyšlooiniciatívneúkonybeztoho,abybolsúdom ktýmtoúkonomvyzvaný.
Bolo na zvážení navrhovateľky, či sa vyjadrí k súdnemu konaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomne alebo ústne na pojednávaní. Jej písomné stanoviská však neboli potrebné, preto
nemožno spravodlivo požadovať od odporcu, aby hradil trovy tohto úkonov.

S poukazom na ust. § 150 ods. 1 Obč. súd. por., súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia za jeden úkon, spočívajúci v podaní žaloby dňa 28.04.2014 a za dva úkony, spočívajúce v
účasti právneho zástupcu na pojednávaní dňa 31.10.2014 a dňa 02.02.2015. Vzhľadom na charakter
právneho zastúpenia a na zložitosť súdneho sporu sa súdu javilo nespravodlivé, aby zaviazal odporcu
na úhradu trov, za vyššie uvedené úkony. Výška odmeny v sume 261,98 Eur je vzhľadom na charakter
a rozsiahlosť žaloby (právny zástupca v podstate na dvoch stranách uviedol rovnaký skutkový a právny

stav ako v žiadosti zo dňa 02.01.2013 - č.l. 10) primeraná. Taktiež neuniklo pozornosti súdu, že
navrhovateľke už bola rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 19938/013-531/2
zo dňa 20.01.2014 priznaná suma za právne zastupovanie JUDr. Lubomírem Müllerem, v konaní o
odškodnenie v tejto veci, v sume 845,64 Eur. Aj táto okolnosť je podľa názoru súdu dôvodom, hodným
osobitného zreteľa, v súvislosti s ktorým súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia

za jeden úkon, spočívajúci v podaní žaloby dňa 28.04.2014 a za dva úkony, spočívajúce v účasti na
pojednávaní dňa 31.10.2014 a dňa 02.02.2015.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia Krajskému súdu v
Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.