Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/199/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109245857
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109245857.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: A.. F. C., bytom C. H. č. XX, N. E., proti odporcovi:
Slovenská Q. - Z. N. K., Pribinova č. 2, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.643 eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 14. apríla 2014, č.k.
8C/318/2009 - 257, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ
proti odporcovi domáhal zaplatenia náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., vo výške 1.643 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 12.10.2009 až do zaplatenia, ktorá mu
mala vzniknúť tým, že jeho nadriadený nevydal personálny rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru

na základe jeho žiadosti zo dňa 24.10.2008, ktorou žiadal o uvoľnenie ku dňu 01.04.2009, avšak
na základe jeho inej (tretej) žiadosti zo dňa 27.10.2008, kde uviedol dátum uvoľnenia 31.12.2008, v
dôsledku čoho mu nebol vyplatený služobný plat; a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal
zo zistenia, že navrhovateľ bol v služobnom pomere v štátnej službe príslušníka Policajného zboru
od 08.10.1976.; od októbra 2008 služobne zaradený ako major na Okresnom riaditeľstve PZ v F.,
Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality, vysunuté

pracovisko N. E., vo funkcii vyšetrovateľa; pričom dňa 14.10.2008 bol zástupcom riaditeľa Okresného
riaditeľstva PZ v F., a súčasne riaditeľom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Z.. A.. F. C.,
spracovaný; a dňa 16.10.2008 faxom odoslaný na Krajské riaditeľstvo PZ v C. C. (personálny a mzdový
odbor); návrh na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2
zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý schvaľuje a o ktorom rozhoduje riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v C.
C.. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ následne dňa 24.10.2008 záznamom, spolu s vyplneným;

a riadne ním podpísaným; príslušným tlačivom zo dňa 27.10.2008, s uvedením dátumu skončenia
služobného pomeru k 31.12.2008, požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, a preto jeho prepustenie
zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. bolo bezpredmetné
a nebolo zrealizované; a k skončeniu jeho služobného pomeru došlo na základe jeho žiadosti na
predpísanom tlačive zo dňa 27.10.2008, personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ
v F. č. 1106/2008, zo dňa 29.10.2008, o uvoľnení zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka

PZ, dňom 31.12.2008, ktoré rozhodnutie navrhovateľ napadol odvolaním, avšak rozhodnutím Krajského
riaditeľstva PZ v C. C.P. zo dňa 17.12.2008, č. KRP-81-8/PK-2008, bolo toto odvolanie zamietnuté
a napadnutý personálny rozkaz bol potvrdený, keď nadriadený orgán v postupe prvostupňového orgánu
pri rozhodovaní o uvoľnení navrhovateľa zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka
PZ podľa § 191 ods. 1 zákona nezistil právne vady ani nedostatky, a služobný pomer navrhovateľa
preto skončil dňom 31.12.2008. Vykonaným dokazovaním mal tiež preukázané, že dňa 30.12.2008

doručil navrhovateľ Ministerstvu vnútra SR podnet na preskúmanie prvostupňového personálneho
rozkazu mimo odvolacieho konania, avšak listom zo dňa 18.03.2009 mu minister vnútra SR oznámil,že napadnutý personálny rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom, a preto jeho podnet ako nedôvodný
zamietol. Dňa 09.06.2009 doručil navrhovateľ odporcovi žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., vo výške 1.643 eur; z dôvodu nezákonného rozhodnutia

a súčasne i nesprávneho úradného postupu vo veci skončenia jeho služobného pomeru uvoľnením;
ktorej žiadosti odporca nevyhovel z dôvodu, že zo strany riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v F. nedošlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia ani k nesprávnemu úradnému postupu, a neboli preto splnené
základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom
uvedenú skutočnosť navrhovateľovi oznámil listom zo dňa 30.06.2009. Na základe takto ustáleného

skutkového stavu posúdil vec podľa ustanovení § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,3,
§ 9 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 1 ods. 1,2, § 2 ods. 4, § 189, § 191 ods. 1,2, 3, 7, 8 a § 192 ods.
2 zák. č. 73/1998 Z.z., o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície; a dospel k záveru,
že navrhovateľ v tejto veci nie je aktívne legitimovaným subjektom na uplatnenie nároku na základe
zákona č. 514/2003 Z.z., a zároveň odporca nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko základným

predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je skutočnosť, že škoda
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci,
avšak v predmetnej veci zo strany odporcu o takého rozhodnutie ani postup nejde, keď medzi účastníkmi
nejde o verejnoprávny, ale osobitný právny vzťah, ktorý má charakter štátnej služby vykonávanej v
služobnom pomere podľa zákona č. 73/1998 Z.z., v ktorom odporca nemá postavenie orgánu verenej

moci a jeho činnosť, konanie a následne z neho vyplývajúce rozhodnutie pri uvoľnení navrhovateľa zo
služobného pomeru nie je výkonom verejnej moci. S poukazom na uvedené závery návrh zamietol bez
toho, aby sa zaoberal skúmaním zákonných podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, ktoré
by vyhodnocoval iba v prípade, ak by navrhovateľ i odporca boli v danej veci legitimovanými subjektmi.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov konania

nepriznal, keďže náhradu trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho
zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení.

Nestotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého právny vzťah medzi ním a
odporcom nemá verejnoprávny charakter a v súvislosti so skončením jeho služobného pomeru
odporca nevystupoval voči nemu ako orgán verejnej moci, nakoľko pojem verejná moc je nadradený
pojmom výkonná moc, štátna správa a verejná správa, a zahŕňa v sebe aj právny vzťah štátnej služby
vykonávanej v služobnom pomere podľa zák. č. 73/1998 Z.z., i rozhodnutia vo veci služobného

pomeru. Poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej
republiky zo dňa 09.06.1992, sp.zn. I. ÚS 191/92, podľa ktorého je verejnou mocou taká moc, ktorá
priamo alebo sprostredkovane autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie
sú v rovnoprávnom postavení k orgánu, ktorý rozhoduje, pričom obsah rozhodnutia nezávisí od vôle
daného subjektu. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa nemal jeho návrh z tohto dôvodu zamietnuť,

ale poskytnúť ochranu ním uplatnenému právu na náhradu škody, keďže on i odporca sú v danej veci
legitimovaným subjektom. Náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého

v danom prípade v súvislosti s ukončením služobného pomeru navrhovateľa, ktorého existencia je
založená na súhlasnom stanovisku oboch strán, nevystupoval ako orgán verejnej moci, a preto v danej
veci absentuje vecná legitimácia na strane oboch účastníkov konania. Poukázal zároveň na to, že
navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia ani nesprávny úradný postup,
ktoré by mohli zakladať splnenie predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti za škodu, ktorej náhrady

sa podaným návrhom navrhovateľ domáhal.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach uplatnených dôvodov
odvolania, ktorými je viazaný (ust. § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust.
§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáha náhrady škody podľa zák. č. 514/2003
Z.z. na tom skutkovom základe, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu jeho
nadriadeného, ktorý nevydal personálny rozkaz o uvoľnení zo služobného pomeru na základe jehožiadosti zo dňa 24.10.2008 ku dňu 01.04.2009, avšak o jeho uvoľnení zo služobného pomeru rozhodol
personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v F. č. XXXX/XXXX, zo dňa 29.10.2008, a to
ku dňu 31.12.2008, mu vznikla škoda na nevyplatenom služobnom plate, výsluhovom dôchodku a

ďalších s tým súvisiacich nárokoch.

Súd prvého stupňa správne na dokazovaním ustálený skutkový stav veci aplikoval ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z.z, a zákona č. 73/1998 Z.z., avšak nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru,
že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom nemá verejnoprávny charakter, a preto, keďže

odporca, resp. nadriadený navrhovateľa; vo vzťahu k navrhovateľovi nevystupoval ako orgán verejnej
moci, nemohlo v dôsledku jeho rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu dôjsť k vzniku
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Charakteristickým znakom občianskoprávnych vzťahov je predovšetkým rovnaké (rovnocenné)
postavenie ich subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov právneho vzťahu nemôže jednostranným

úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti
druhého subjektu. Na druhej strane, verejnoprávne vzťahy sú založené na princípe nadriadenosti
a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie) a je pre ne typické, že jeden zo subjektov (orgán
verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a
presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych

aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a
chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka.

Služobný pomer príslušníka policajného zboru upravuje zákon č. 73/1998 Z.z., o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 3 citovaného zákona, v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného
pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len
"nadriadený"), ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, služobný pomer vzniká dňom určeným v rozhodnutí
nadriadeného o prijatí občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží
služobnú prísahu.

Podľa § 191 ods. 1 citovaného zákona, policajt musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to
požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému,
inak je neplatná.

Podľa § 191 ods. 8 citovaného zákona, rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi

nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie zo
služobného pomeru.

Ustanovenia§231anasl.citovanéhozákonaosobitneupravujúkonanievoveciachslužobnéhopomeru,
a to vrátane kompetencií oprávnených orgánov, podmienok začatia konania, okruhu účastníkov konania,

postupuoprávnenéhoorgánuvkonaní,náležitostírozhodnutiaatiežriadnychimimoriadnychopravných
prostriedkov.

Z vyššie citovaných ustanovení tak nepochybne vyplýva, že pre služobný pomer (právny vzťah) medzi
príslušníkom policajného zboru a štátom (§ ods. 4 cit. zák.) je charakteristické, že vzniká a rovnako

aj zaniká mocenským aktom príslušného orgánu policajného zboru - rozhodnutím; označovaným ako
personálny rozkaz; pričom po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od napr. pracovného pomeru,
ktorý je; naopak; pomerom súkromnoprávnym, počas ktorého účastníci majú rovnaké postavenie.
(porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 271/2009, rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 22.08.2012, sp.zn. 2Sžo/50/2011, Nález Ústavného súdu SR z 24.04.2013, sp.zn. I. ÚS

540/2012)

Z citovaných ustanovení tiež vyplýva, že k vzniku a zániku služobného pomeru príslušníka policajného
zboru nedochádza na základe obojstranne zhodného prejavu vôle; ako je to typické pre súkromnoprávnevzťahy, vrátane vzťahov pracovnoprávnych; avšak až na základe rozhodnutia oprávneného orgánu
policajného zboru, vydaného v konaní podľa ustanovení § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z.;
obsahujúcich komplexnú právnu úpravu priebehu takéhoto konania, vrátane opravných prostriedkov a

možnosti napadnúť takéto rozhodnutie na súde (§ 248 cit. zákona).

Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Sžo/264/2009, v ktorom tento zaujal právny názor v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona
č. 73/1998 Z.z. , že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, je svojou povahou inštitútom

verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou,
ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú
dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom
súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej
úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru
a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba

implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené
na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické
jednostrannérozhodovaniezamestnávateľskéhosubjektuoprávach apovinnostiachpríslušníkov.

Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter

zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do
organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o
modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného
práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.

Rovnako z dôvodovej správy k § 1 a § 2 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že právny vzťah policajta k
štátu je založený ako verejnoprávny vzťah.

Odvolací súd preto na základe vyššie uvedeného dospel k právnemu záveru, že právny vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom (služobný pomer navrhovateľa) je potrebné považovať za osobitný

verejnoprávny vzťah, v rámci ktorého rozhodnutie oprávneného orgánu policajného zboru o skončení
služobného pomeru; a postup s tým súvisiaci; je rozhodnutím a postupom orgánu verejnej moci, v
dôsledku ktorého môže byť policajtovi spôsobená škoda, za ktorú štát zodpovedá podľa zákona č.
514/2003 Z.z.

Súd prvého stupňa tak svoj záver o nedostatku vecnej legitimácie navrhovateľa i odporcu;
ktorá skutočnosť bola jediným dôvodom zamietnutia podaného návrhu; založil na nesprávnom právnom
posúdení veci, v dôsledku čoho sa už vecnou opodstatnenosťou podaného návrhu z hľadiska naplnenia
ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nezaoberal, a
preto predčasné právne závery súdu prvého stupňa nemožno považovať za správne. Rozhodnutie vo

veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové
rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych
záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho
súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich
skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi nezaoberal.

Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, pričom však dôsledné rešpektovanie ústavného princípu dvojinštančnosti konania
možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a

vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude vo vyššie
naznačenom smere dôsledne zaoberať splnením všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu uplatnenú navrhovateľom vo výške 1.643 eur s príslušenstvom.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224

ods. 3 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.