Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/387/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115224403
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8115224403.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: G. R., D.. XX.XX.XXXX,

N. A. XX, XXX XX A., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovaným: 1. Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335
004, a 2. EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného
spoločnosťouRemediumLegal,s.r.o.,advokátskakancelária,Pajštúnska5,85102Bratislava,ovydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

Žalovaný v 2. rade m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 23.9.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti
žalovaného v 1. rade vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 4.818,95 Eur a povinnosti
žalovaného v 2. rade vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 300,- Eur a nahradiť jej trovy

konania.

2.1. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že so žalovaným v 1. rade dňa 25.11.2004 uzavrela zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej aj len skrátene „zmluva“). Predmetom zmluvy o
poskytnutí mimoriadneho medziúveru č. XXXXXXX X XX bol úver vo výške 400.000,- Sk (13.277,57
Eur) a stavebný úver č. XXXXXXX X XX vo výške cca 260.000,- Sk (8.630,42 Eur). Predmetná zmluva
bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. OBZ, avšak v danom prípade jednoznačne ide o zmluvu svojim

charakterom spotrebiteľskú, keďže na jednej strane ju uzavrel žalobca v 1. rade ako dodávateľ, ktorý
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a ona,
ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

2.2. Žalobkyňa uviedla, že na základe zmluvy jej bol poskytnutý medziúver vo výške 13.277,57 Eur,
avšak podľa výpisu z účtu odstúpeného medziúveru vyplýva, že jej v skutočnosti boli vyplatené

finančné prostriedky vo výške 13.161,38 Eur. Dodala, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou
a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky napr. v čl. II. - poplatok za spracovanie medziúveru -
3.000,- Sk (99,58 Eur), poplatky za upomienky, na ktoré boli poukazované jej úhrady, ktoré doposiaľna predmetný úver uhradila, a že pri príprave zmluvných podmienok žalovaný v 1. rade postupoval v
rozpore s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

2.3. Žalobkyňa napokon tvrdila, že žalovaný v 1. rade jej listom zo dna 4.10.2010 oznámil odstúpenie
od zmluvy a listom zo dňa 9.3.2014 postúpenie pohľadávky na žalovaného v 2. rade, a že žalovaný v
2. rade jej na základe jej žiadosti zaslal výpis z účtu odstúpeného medziúveru, z ktorého vyplýva, že
žalovaný v 1. rade jej poskytol finančné prostriedky vo výške 13.161,38 Eur a ona žalovanému v 1.
rade uhradila 17.980,33 Eur, a žalovanému v 2. rade po postúpení pohľadávky uhradila sumu 300,- Eur.

Poukázala na to, že dňa 4.10.2010 žalovaný v 1. rade odstúpil od zmluvy a zároveň požiadal o okamžité
vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, a že podľa § 48 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje a účastníci sú povinní vrátiť všetko, čo podľa tejto zmluvy dostali s tým, že momentom
odstúpenia zanikajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a medzi účastníkmi zaniknutého
zmluvného vzťahu nastupuje režim bezdôvodného obohatenia. Uzavrela, že žalovaný v 1. rade sa na
jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 4.818,95 Eur, ktorú prijal bez právneho dôvodu, a musí vydať,

a že po postúpení pohľadávky na žalovaného v 2. rade tomuto uhradila 3 splátky po 100,- Eur, teda
aj žalovaný v 2. rade sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 300,- Eur, ktorú prijal bez právneho
dôvodu, a ktorú musí vydať.

3. Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaní v 1. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že

žalobkyňa v dôsledku aplikácie nepríslušných právnych predpisov na právny vzťah založený zmluvou
a v dôsledku nesprávneho posúdenia účinkov odstúpenia od zmluvy dospela k nesprávnemu záveru.
Právny vzťah založený zmluvou žalobkyňa posudzovala výlučne podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“), a to i napriek skutočnosti, že sa jedná o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym
obchodom a na ktorú sa tak v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) z.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej

len „OBZ“) majú vzťahovať príslušné ustanovenia OBZ. Nevylučuje, že na predmetný právny vzťah sa
majú od 1.1.2008 aplikovať aj príslušné ustanovenia § 52 a nasl. OZ, vznik právneho vzťahu, ako aj
nároky z neho vzniknuté pred 1.1.2008, sa však (s poukazom na § 789j OZ) posudzujú podľa doterajších
právnych predpisov, a skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) sú
začlenené práve do OZ automaticky neznamená, že sa na všetky právne vzťahy, účastníkom ktorých je

spotrebiteľ a dodávateľ, majú aplikovať výlučne ustanovenia OZ. Nakoľko inštitút odstúpenia od zmluvy
upravuje OBZ komplexne (§ 344 a nasl. OBZ), nevidí dôvod, prečo by sa mali aplikovať ustanovenia
OZ o odstúpení od zmluvy a do úvahy neprichádza subsidiárne použitie OZ. Účinky odstúpenia od
zmluvy, a teda zánik zmluvy nastáva ex nunc, nie od počiatku, ako je to v prípade občianskoprávnej
úpravy. Poukázal na pretrvávajúce práva a povinnosti po odstúpení od zmluvy podľa § 351 OBZ s tým,

že odstúpením od zmluvy nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť, a že právo
požadovať vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi zakotvuje priamo ustanovenie § 506 OBZ, podľa ktorého
ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri
mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Nesúhlasil tiež s tým, že postupoval pri príprave zmluvných podmienok v rozpore s ust. § 52 ods. 2 a §
54 ods. 1 OZ preto, že tieto ustanovenia nebolo možné aplikovať vzhľadom na definíciu spotrebiteľských
zmlúv v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy (ktorá nezahŕňala zmluvu o úvere). Uviedol, že zmluva
bola uzavretá dňa 25.11.2004 a je vylúčené požadovať od žalovaného, aby v čase podpisovania zmluvy
predvídal právnu úpravu pro futuro.

4. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu nemôže
dôjsť v prípadoch, ak mal nárok veriteľa právnu opodstatnenosť. Aj on poukázal na to, že v období do
31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, a že zmluva o úvere bola upravená

len OBZ a zákonom o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že (až) novelou účinnou ku dňu 1.1.2008 sa
ustanovenie § 52 OZ zmenilo tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Aj on (rovnako ako žalovaný v 1. rade) k tomu ďalej
poukázal na ust. § 879j OZ s tým, že v zmysle uvedeného prechodného ustanovenia pokiaľ zmluva
vznikla pred dňom 1.1.2008, nie je možné posudzovať jej vznik a nároky z nej podľa ust. § 52 až 54 OZ, a

v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) OBZ sa spravuje ustanoveniami OBZ. Na základe uvedeného odstúpenie
ako aj nároky z odstúpenia od zmluvy je potrebné posudzovať výlučne podľa OBZ. Poukázal tiež na to,
že za účelom mimosúdneho vymáhania uzatvorili žalovaný v 2. rade a žalobkyňa dňa 22.9.2014 dohodu
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, na základe ktorej žalobkyňa uznala pohľadávkuvoči žalovanému v 2. rade vo výške 4.820,- Eur a zaviazala sa ju uhradiť v mesačných splátkach vo
výške 100,- Eur s tým, že podľa dohody k dnešnému dňu splatila žalobkyňa žalovanému v 2. rade len
sumu vo výške 300,- Eur.

5. Žalobkyňa zastúpená advokátom (viď aj § 291 ods. 3 CSP) sa následne k doručeným vyjadreniam
žalovaných písomne nevyjadrila, hoci ju na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods.
3 CSP vyzval s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.

6. Žalovaný v 1. rade neskôr v písomnom vyjadrení zo dňa 17.6.2019 (doručenom strane žalobkyne
súdom krátkou cestou na pojednávaní) ešte poukázal na to, že v zmysle čl. VII. bod 7. zmluvy o úvere
bol medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutý okamih zrušenia zmluvy pri odstúpení, a to ex
nunc okamihom doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy. Uviedol, že žalobkyňa a spoludlžník so
žalovaným v 1. rade si dohodli možnosť od zmluvy o úvere odstúpiť v bode 1. článku VII. zmluvy o úvere
v súlade s § 48 ods. 1 OZ, a že si súčasne výslovne dojednali okamih zániku zmluvy o úvere v čl. VII. Bod

7.,atodňomdoručeniaoznámeniadruhejzmluvnejstrane,ažezmluvatakzaniklasúčinkamiexnuncaž
20.10.2010, kedy prejav vôle žalovaného v 1. rade o odstúpení od zmluvy bol doručený do sféry dlžníčky
aj spoludlžníka s tým, že ku dňu 20.10.2010 predstavovala výška dlžnej pohľadávky zo zmluvy o úvere
sumu 13.495,01 Eur. Dodal, že následne po účinnosti odstúpenia od zmluvy o úvere do dňa postúpenia
v prospech pohľadávky prijal úhrady v celkovej výške 11.990,- Eur, a nakoľko úhrady nepostačovali

na pokrytie dlžnej pohľadávky vyčíslenej ku dňu odstúpenia od zmluvy, považuje žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia za nedôvodnú. Vzniesol tiež námietku premlčania s tým, že eviduje posledný
vklad v prospech pohľadávky zo zmluvy zo dňa 2.7.2013 a to vo výške 80,- Eur, žalobkyňa tak mala k
tomuto dňu vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a nakoľko žaloba
bola podaná po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby od poslednej prijatej úhrady, považuje tak

prípadný nárok žalobkyne na vrátenie posledného vykonaného vkladu a zároveň každého predošlého
vkladu za premlčaný. Poukázal tiež na to, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná
premlčacia lehota subjektívna dvojročná a objektívna trojročná, a že nárok v časti vkladov 2.118,95 Eur
vykonaných viac ako 3 roky pred podaním žaloby je zároveň premlčaný aj z dôvodu uplynutia 3-ročnej
objektívnej premlčacej doby.

7. Strana žalobkyne po výzve súdu na pojednávaní (na vyjadrenie k poslednému písomnému podaniu
žalovaného v 1. rade) skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade uvedené v tomto jeho písomnom
podaní, okrem nesúhlasu s právnym posúdením začiatku plynutia premlčacej doby, nijako nepoprela a
nenamietala, a žiadne ďalšie skutočnosti neuviedla.

8.1. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/387/2015-92 zo dňa 18.6.2019 tak, že žalobu zamietol.
Vychádzal zo zistenia, že v článku VII. bod 4. zmluvy je uvedené oprávnenie veriteľa v prípade
vymedzeného omeškania dlžníka od zmluvy odstúpiť s tým, že podľa článku VII. bod 5. tejto zmluvy je
uvedené, že odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku

veriteľa vrátane jej príslušenstva, a podľa článku VII. bod 6. tejto zmluvy odstúpením od tejto zmluvy
nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Súd
poukázal na potrebu posudzovania na základe akého právneho dôvodu (zákonom ustanoveného alebo
účastníkmi dohodnutého) k odstúpeniu od zmluvy malo dôjsť s tým, že ak by totiž na odstúpenie od
zmluvy nebol (zákonom ustanovený alebo účastníkmi dohodnutý) dôvod, tak je toto odstúpenie neplatné

(argumentum a contrario podľa § 48 ods. 1 OZ), a strany by si na jej základe mali aj naďalej plniť, a
naopak, ak k odstúpeniu od zmluvy riadne došlo, treba ho posudzovať podľa ustanovenia toho zákona
(alebo dohody účastníkov) podľa ktorých bolo realizované.

8.2. V súvislosti s aplikáciou ust. § 48 ods. 2 OZ, na ktorý sa žalobkyňa odvolávala, súd ďalej poukázal

na to, že (podľa druhej časti pravidla zakotveného v tomto ustanovení) ňou uplatňovaný režim účinkov
odstúpenia od zmluvy (jej zrušenie od začiatku) nastáva, len ak nie je právnym predpisom ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté inak, a na skutočnosť, že v tomto prípade bolo odstúpenie od zmluvy medzi
jej účastníkmi v čl. VII. bod 7. zmluvy o úvere dohodnuté inak (a to tak, že odstúpením od zmluvy zmluva
zaniká dňom doručenia tohto oznámenia druhej zmluvnej strane - t.j. nezrušuje sa, a už vôbec nie

spätne, od začiatku), čo by malo mať vplyv na posúdenie dovtedy poskytnutých plnení a vzniknutých
práv a povinností (poskytnutých a vzniknutých na základe zmluvy), ktorých právny dôvod (tak) spätne
(od začiatku) nezanikol. Súd dodal, že uvedené bolo pritom zvýraznené aj tým, že podľa čl. VII. bod 6.
tejto zmluvy bolo medzi jej stranami výslovne dohodnuté, že odstúpením od tejto zmluvy nezaniká aniprávo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Na základe toho
potom súd uzavrel, že keďže suma s úrokmi, ktorú žalobkyňa vrátila, musí byť logicky vyššia než tá,
ktorá jej bola poskytnutá, a podľa nespochybnených tvrdení žalovaného v 1. rade ku dňu odstúpenia od

zmluvy (20.10.2010) predstavovala výška dlžnej pohľadávky zo zmluvy o úvere sumu 13.495,01 Eur,
čo je viac ako žalobkyňa v súvislosti s touto zmluvou celkovo zaplatila, k bezdôvodnému obohateniu
žalovaných na jej úkor z toho dôvodu nedošlo, a žalobkyňa na vydanie rozdielu právo nemá.

8.3. Pre úplnosť súd dodal, že ak by sme aj predsa len uvažovali o bezdôvodnom obohatení, bolo by

premlčané, a to s poukazom na uplynutie dvojročnej premlčacej doby podľa ust. § 107 ods. 1 OZ odo
dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil
(zaňho zodpovedá). V súvislosti so začiatkom plynutia tejto premlčacej doby súd odkázal na ustálenú
rozhodovaciu prax NS SR (podľa ktorej „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a
o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne

vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že
sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ... „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená,
že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné
vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“, viď rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011,
3 Cdo/169/2017, a 8 Cdo/163/2018) a uzavrel, že v danom prípade žalobkyňa všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť, že (podľa jej interpretácie) došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, mala k dispozícii (poznala) a žalobu mohla podať od toho času,

keď jej bolo oznámené odstúpenie od zmluvy a vedela čo a komu plnila s tým, že keďže platba resp.
vklad v prospech pohľadávky zo zmluvy žalovanému v 1. rade, ako jej plnenie, z ktorého teoreticky
mohlo vzniknúť jeho bezdôvodné obohatenie, bolo uskutočnené naposledy dňa 2.7.2013, o odstúpení
od zmluvy vedela žalobkyňa už predtým a žaloba bola podaná viac ako 2 roky po tom, takto uvažovaný
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak by tu aj bol) by bol už premlčaný a nebolo by ho možné

žalobkyni priznať.

8.4. V súvislosti s námietkou premlčania súd napokon ešte poukázal aj na to, že väčšina eventuálneho
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvodzovaná z plnenia uhradeného žalovanému v 1.
rade už viac ako 3 roky pred podaním žaloby, bola podľa názoru súdu uplatnená dokonca vlastne

už aj po uplynutí 3 ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa §
107 ods. 2 OZ (po tom čo k nemu došlo), a v súvislosti s prípadnými úvahami o 10 ročnej objektívnej
premlčacej dobe (pri eventuálnom úmyselnom bezdôvodnom obohatení), aj keď jej predpoklady
(úmyselné bezdôvodné obohatenie) žalobkyňou tvrdené neboli, a ani najavo nevyšli, a ďalšie skutkové
tvrdenia žalobkyne v tomto smere (ako prostriedky procesného útoku) po vyhlásení rozsudku už

prípustné nie sú (viď § 217, § 296 CSP a novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP), súd
odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého:
„... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových
subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v
obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového

subjektu (veriteľa).“

8.5. Za nedôvodný pritom napokon súd považoval aj nárok voči žalovanému v 2. rade. Vychádzal z
toho, že aj vo vzťahu k nemu platí, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy, ktorá zanikla dňom doručenia
oznámenia o odstúpení žalobkyni, a nezrušila sa od začiatku (a odstúpenie sa tak nedotklo práv a

povinností, ktoré na jej základe vznikli a existovali k tomuto dňu, a ktoré prešli na žalovaného v 2. rade
ako postupníka), nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu ani zo strany žalovaného v 2. rade, keďže
žalovanému v 2. rade bola postúpená pohľadávka zo zmluvy o úvere, ktorá (podľa stavu pohľadávky
zo zmluvy ku dňu odstúpenia od nej vo výške 13.495,01 Eur a výšky plnenia pôvodnému veriteľovi po
odstúpení vo výške 11.990,- Eur) ešte nebola vysporiadaná, a žalobkyňa mu navyše plnila na základe

dohody o uznaní dlhu, a teda aj z tohto pohľadu nie bez právneho dôvodu, ale na základe uznania dlhu
(viď aj § 558 OZ, podľa ktorého sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval), a preto súd žalobu zamietol
aj voči nemu.9.1. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie (z dôvodu podľa nej nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom), na základe ktorého Krajský súd v Prešove
(viazaný odvolacími dôvodmi) uznesením č.k. 7Co/112/2019 - 158 zo dňa 27.2.2020 napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu
(pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia) s tým, že vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné
hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9.2. Odvolací súd uviedol, že hoci zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa
25.11.2004 nemala charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. zákona č. 258/2001 Z. z.
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, išlo nepochybne o zmluvu spotrebiteľskú, a to podľa ust.
§ 23 a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase otvorenia zmluvy, podľa
ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Dodal,
že aj keď Občiansky zákonník účinný od 01.04.2004 v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské
označil len odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55
OZ, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ustanovení § 53 a § 54 OZ pri posudzovaní neprijateľných
podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, napr. v úverových zmluvách, keďže Obchodný

zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani právnu
úpravu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách vôbec neobsahoval, a ustanovenie §
1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené
podľa predpisov občianskeho práva. Odvolací súd uzavrel, že v tejto súvislosti je právne významné
ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú

osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie, a že vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej
právnej úpravy neprijateľných podmienok pri úverových zmluvách je potrebné vychádzať z ustanovení
§ 53 a 54 OZ upravujúcich analogický prípad.

9.3. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, táto bola
obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku s
tým, že podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká,
keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej
strane, no tento právny predpis v ustanovení § 351 ods. 1 umožňuje, aby určité ustanovenia mohli

podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu, trvať aj po ukončení zmluvy. Na rozdiel
od uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ust. § 48 ods. 2 v zásade spája jej
zrušenie,atosúčinkamiodzačiatku.ZákonnáúpravaodstúpeniaodzmluvyvObčianskomzákonníkuje
podľa odvolacieho súdu teda pre žalobkyňu výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalobkyňa vzdať
nemohla, a dodal, že aj keď ust. § 48 ods. 1 OZ umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom

zrušení zmluvy než od jej začiatku, pri spotrebiteľskom vzťahu táto možnosť je výrazne obmedzená ust.
§ 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa názoru odvolacieho súdu akákoľvek dohoda posúvajúca moment zrušenia zmluvy na iný termín

než od začiatku, vzhľadom na následky tohto jednostranného úkonu, bez akýchkoľvek pochybností
zmluvné postavenie žalobkyne zhoršuje. Na základe toho odvolací súd uzavrel, že ak zmluva alebo
všeobecné obchodné podmienky upravovali následky odstúpenia odlišne od občianskoprávnej úpravy,
takéto dojednanie je neplatné pre jeho rozpor s ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy. Keďže ust. § 54 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady

relatívnej neplatnosti (§ 40 a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ust. §
39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho, priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať
z úradnej povinnosti. Zákonným dôsledkom odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v súlade s ust. §
48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jej zrušenie od začiatku, čím sa zároveň zrušujú i ustanovenia
zmluvy upravujúce úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky. Účinným odstúpením od

zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia upravený v ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka.9.4. Odvolací súd zároveň dodal, že v čase odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného v prvom rade,
realizovaného listom zo dňa 04.10.2010 (č. l. 15 spisu), platilo ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

9.5. Vo vzťahu k prípadnému premlčaniu žalobou uplatneného nároku odvolací súdu uviedol, že

začiatok subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila s tým, že slová „keď sa
oprávnený dozvie“, je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť
o skutočnostiach uvedených v ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nie je možné len predpokladať,
žeby oprávnená osoba mohla o tom vedieť alebo žeby sa o tom mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť,
ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. V prejednávanej veci je podľa odvolacieho súdu nepochybné,

že žalobkyňa o možnosti odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného v prvom rade vedomosť mala.
Samotná vedomosť o tejto skutočnosti sama o sebe neznamená aj skutočnú vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia. Na to, aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení,
musel by skutočne vedieť, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného v prvom rade sa
zmluva o úvere od začiatku zrušuje a zároveň dochádza i k zrušeniu ustanovení zmluvy upravujúcich

úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky. Zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere táto vedomosť nevyplýva. Práve naopak, odstúpenie od zmluvy je formulované v
rozporesust.§48Občianskehozákonníka,ktoréspájasodstúpenímodzmluvyjejzrušenieodzačiatku.
Podľa odvolacieho súdu z odôvodnenia rozhodnutia sa nedalo zistiť ako súd prvej inštancie dospel k
záveru o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, v dôsledku čoho bolo rozhodnutie v tomto

smere nepreskúmateľné.

9.6. Na záver (vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe) odvolací súd uviedol, že žalovaný v
prvom rade ako banka má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho
povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, a

že v čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských zmluvách úprava neumožňujúca, aby sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou odchýlili od ustanovení Občianskeho zákonníka
v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd ďalej uviedol, že táto zákonom vyžadovaná požiadavka,
týkajúca sa dojednania možnosti odstúpenia od zmluvy vo formulárovej zmluve o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere, dodržaná nebola s tým, že žalovaný v prvom rade sa svojej

zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na zásadu „ignorantia iuris
non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne.
Odvolací súd vyslovil, že ak žalovaný v prvom rade ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom
trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovania úverov v rozpore so zákonom prijíma i plnenia, na
ktoré v dôsledku odstúpenia od zmluvy nárok nevznikol, jeho konanie podľa odvolacieho súdu nemožno

hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho
dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť,
aby žalovaný v prvom rade a následne po postúpení pohľadávky aj žalovaný v druhom rade, nemali
vedomosťotom,čomôžuspôsobiťprijatímplnenínadrámecposkytnutejistinyúveruzozrušenejzmluvy
a pre prípad, že sa tak stane, že sa tým neboli uzrozumení.

9.7. Úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne sa zaoberať uplatneným nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia, pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vychádzať z desaťročnej
objektívnej premlčacej doby a nanovo posúdiť dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu od momentu,
kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o

skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, t. j. o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného
obohatenia.Podľanázoruodvolaciehosúdumusíísťoskutočnúaniepredpokladanúvedomosťoskutku
z porušenia práva zakladajúceho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

10. Aj na opätovné prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný v 1. rade

nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním v jeho neprítomnosti, a preto súd
vec v zmysle ust. § 180 CSP prejednal v jeho neprítomnosti.11. Súd sa opätovne oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany,
ktoré strany sporu uplatnili počas konania do vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku - viď § 291
ods. 3 CSP, ako aj odborný komentár (podľa ktorého: „Pri ďalšom postupe súdu prvej inštancie po

zrušení rozhodnutia treba dbať na princípy koncentrácie konania. Pokiaľ bola v predchádzajúcom
konaní uplatnená sudcovská koncentrácia konania, je predkladanie nových prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany obmedzené s výnimkou tých, ktoré boli úspešne uplatnené v odvolacom
konaní.“ in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1309), vykonal dokazovanie všetkými

predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto
ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe včas predložených zhodných (resp.
nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných
dôkazov si osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich
podaniach a prednesoch uviedli strany pred odvolaním (viď body 2. až 6. tohto odôvodnenia), keďže
nimi prednesené skutkové tvrdenia nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich

pravdivosti (viď primerane § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný nebol.

12. Z predloženého písomného vyhotovenia zmluvy okrem toho vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že
v článku VII. bod 4. zmluvy je uvedené, že veriteľ môže od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere odstúpiť a požadovať bezodkladné vrátenie mimoriadneho medziúveru a stavebného

úveru v prípadoch uvedených v bode XIX. Všeobecných podmienok, ako aj v prípade, že dlžník je v
omeškaní s dvomi pravidelnými mesačnými vkladmi na zmluvu o stavebnom sporení po dobu dlhšiu
ako dva mesiace.

13. Z odstúpenia od zmluvy listom žalovaného v prvom rade (ako jeho jednostranného adresného

právneho úkonu) zo dňa 4.10.2010 (č.l. 15 spisu) pritom vyplýva, že od zmluvy odstupoval podľa čl. VI. a
VII. Úverovej zmluvy ako aj v zmysle Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby
čl. XIX. ods. 2. a 3., a zároveň požadoval okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov.

14. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd opätovne osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné

než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami do vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku
konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP)
zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

15. Súd tiež pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho

(akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia §
132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré
odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť
podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť
žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo

žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje
začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa §
132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Uvedené súd zdôrazňuje najmä v súvislosti s absenciou tvrdení o

úmyselnom bezdôvodnom obohatení.

16. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

17. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.18. V súvislosti s eventuálnym dodatočným dopĺňaním či zmenou skutkových tvrdení (ako podkladu
žaloby a zisťovania skutkového stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je

i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, táto je možná len so
súhlasom súdu (viď § 139 a § 142 CSP), podľa ust. § 296 veta prvá CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo
označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr (teda len) do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej (v zmysle ust. § 291 ods. 3 CSP, ak je, tak ako v tomto prípade, zastúpený
advokátom, ani to nie), a že podľa § 217 veta prvá CSP je pre rozsudok rozhodujúci (procesný) stav

v čase jeho vyhlásenia.

19. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu
tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v
zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať
za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza

z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo

skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov alebo ktoré vyšli najavo) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať,
že iné skutočnosti než tie ktorými žalobca odôvodnil svoju žalobu (z ktorých by eventuálne bolo
možné vyvodzovať obdobné právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní
vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje

a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a
na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215
ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností
právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať
súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

20. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú

procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesnéhobremena.Aktedasúdprocesnústranu„pristihne“priporušenípovinnostitvrdenia,jevrámci
tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v
komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto
prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové
tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a
nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní
legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému
musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto

svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti.“ (in: tamtiež, s. 670).

21. V danom prípade skutkový stav vymedzený skutkovými tvrdeniami strán sporu sporný nebol, a

rozhodujúce tak bolo len tento skutkový stav (v rozsahu v akom ho strany riadne a včas tvrdili s
prihliadnutím na to čo vyšlo najavo) právne posúdiť. Sporné, resp. rozhodné v tomto spore teda bolo
najmä právne posúdenie odstúpenia od zmluvy (v rozsahu tých tvrdení, ktoré o ňom a o zmluve stranysporu súdu riadne a včas uviedli), a účinkov tohto odstúpenia na vzájomné plnenia poskytnuté na jej
podklade.

22. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase odstúpenia od zmluvy zo
strany žalovaného v prvom rade (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Podľa § 48 ods. 1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

24. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani
v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť.

25. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

26. V danom prípade žalobkyňa svoje právo odvodzuje od poskytnutých plnení a odstúpenia veriteľa

od zmluvy s tým, že na základe zmluvy si strany poskytli plnenie a má za to, že po odstúpení od
zmluvy by si ho zmluvné strany (resp. po postúpení pohľadávok ich nástupcovia) mali vrátiť s poukazom
na to, že podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku a strany by si
mali vrátiť všetko čo podľa nej plnili. Rozhodujúce tak bolo posúdenie odstúpenia od zmluvy a jeho
účinkov. Odstúpenie od zmluvy (jej zrušenie) je pritom veľmi vážnym zásahom do existencie (nie len

úpravy) zmluvných vzťahov, zásadným spôsobom zasahuje do právnej istoty zmluvných strán a narúša
zásadu ochrany nadobudnutých práv, čo je pre súkromnoprávne vzťahy nepochybne nežiadúci jav, a
preto k jednostrannému odstúpeniu od zmluvy môže dôjsť len za splnenia určitých presne vymedzených
podmienok, a musí sa posudzovať celkom striktne. Odstúpenie od zmluvy o úvere zo strany veriteľa
pre omeškanie dlžníka po poskytnutí peňažných prostriedkov je pritom pre dlžníka vo všeobecnosti

nepochybne nevýhodné, lebo v takom prípade musí ihneď a v podstate naraz (v porovnaní s obvykle
postupnou alebo odloženou splatnosťou poskytnutých peňažných prostriedkov podľa zmluvy) vrátiť
jednorazovo všetky finančné prostriedky, a ak nedôjde k okamžitej úhrade dlhu od toho momentu je
zároveň následne povinný platiť z celej dlžnej sumy aj zákonné úroky z omeškania, keďže veriteľ, okrem
výnimiek (porovnaj § 53b ods. 2 OZ), nie je povinný ponúknuť spotrebiteľovi plnenie v primeraných

splátkach, pričom ani právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním dlžníka (v rozsahu v
ktorom nie je krytá úrokmi z omeškania) nie je dotknuté (§ 519 OZ).

27. Predpoklady odstúpenia od zmluvy sú v ust. § 48 ods. 1 OZ vymedzené tak, že od zmluvy môže
účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

V prípade omeškania dlžníka má pritom podľa § 517 ods. 2 OZ veriteľ právo od zmluvy odstúpiť len
vtedy (konkrétnym jednostranným adresným právnym úkonom z určitého, zrozumiteľného a dovoleného
dôvodu, ktorý musí byť v tomto úkone aj špecifikovaný - k tomu porovnaj aj ustálenú rozhodovaciu prax
(R 62/2017) najvyšších súdnych autorít publikovanú v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR
7/2017 (rozsudok NS SR z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016), podľa ktorej (bod 43. rozsudku)

„je nevyhnutné, aby zmluvná strana, ktorá chce prejaviť vôľu smerujúcu k zániku záväzku odstúpením,
jednoznačne vymedzila dôvod, pre ktorý od zmluvy odstupuje s vymedzením konkrétnej zmluvnej
povinnosti, ktorá bola druhou stranou určitým konaním alebo nekonaním porušená. Iba ak sú splnené
tieto požiadavky, nastanú predpokladané účinky odstúpenia od zmluvy v podobe zániku zmluvného
záväzku. S ohľadom na sankčný charakter inštitútu odstúpenia je nevyhnutné, aby druhej zmluvnej

strane bol známy dôvod odstúpenia. Údaj o dôvode odstúpenia je imanentnou súčasťou každého
jednostranného odstúpenia od právneho úkonu; bez uvedenia tohto údaja nie je možné pokladať
jednostranné odstúpenie od právneho úkonu za perfektné a nemôže mať za následok sledované
právne účinky (viď napr. rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky z 20. septembra 2011, sp. zn.
21Cdo/4986/2010 a z

31. januára 2012 sp. zn. 30Cdo/1233/2011), ak dlžník svoj dlh neplnil riadne a včas, a svoj omeškaný dlh
nesplnil ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ustanovene § 48 ods. 1 OZ síce
(vo všeobecnosti) umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na oprávnení veriteľa odstúpiť od zmluvy
aj z iných dôvodov (prípadne za iných podmienok), v spotrebiteľskom vzťahu je však táto možnosť(podobne ako to odvolací súd uviedol vo vzťahu k možnosti dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než od
jej začiatku) výrazne obmedzená ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa totiž nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa názoru súdu preto akákoľvek dohoda o možnosti
veriteľa odstúpiť od zmluvy aj z iných dôvodov než ako je to v Občianskom zákonníku zakotvené,
vzhľadom na následky tohto jednostranného úkonu, bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie
žalobkyne zhoršuje.

28. Na základe toho súd dospel k záveru, že ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky
upravovali právo veriteľa na odstúpenie od zmluvy (pre omeškanie dlžníka) odlišne (pre spotrebiteľa
menej priaznivo) od občianskoprávnej úpravy, takéto dojednanie je neplatné pre jeho rozpor s ust. §
54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže ust. § 54 Občianskeho
zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40 a Občianskeho zákonníka),

išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ust. § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho,
priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak bolo pritom odstúpenie od
zmluvy realizované podľa neplatného zmluvného dojednania, bolo neplatné a zákon s ním nespája
žiadne účinky zrušenia zmluvy. A keďže žiadna zo strán netvrdila iné ukončenie zmluvy, zmluva aj
naďalej platila a strany si na jej základe mali aj naďalej plniť (a platiť v nej dojednané zmluvné plnenia

vrátane úrokov), a s poukazom na to mal súd za to, že k bezdôvodnému obohateniu (z dôvodu
žalobkyňou pertraktovaného odstúpenia od zmluvy, ktorým žalobu odôvodňovala) na strane žalovaného
v prvom rade nedošlo, a pokiaľ nebola pohľadávka zo zmluvy v čase jej postúpenia žalovanému v
druhom rade uhradená celkom a žalobkyňa, tak ako to vyplýva z predložených príloh, bola v tom čase
v omeškaní s úhradami úveru vo výške presahujúcimi 300,- Eur a tieto uhradila po postúpení tejto

pohľadávky žalovanému v druhom rade, voči ktorému navyše svoj dlh plnila na základe uznania dlhu,
nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia ani u žalovaného v druhom rade, a preto súd žalobu
v celom rozsahu zamietol.

29. Už len pre úplnosť, aj keď to z vyššie uvedených dôvodov už nebolo podstatné, má súd za to, že

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 1. rade pertraktovaný žalobkyňou, ak
by tu aj bol, by bol už premlčaný.

30. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor

obohatil (zaňho zodpovedá).

31. Odvolací súd vyslovil, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených
v ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a že na to, aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel o
bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany

žalovaného v prvom rade sa zmluva o úvere od začiatku zrušuje a zároveň dochádza i k zrušeniu
ustanovení zmluvy upravujúcich úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky, s tým, že
zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere táto vedomosť nevyplýva a nedalo sa
zistiť ako súd prvej inštancie dospel k záveru o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, v
dôsledku čoho bolo rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné. Úlohou súdu prvej inštancie bolo

nanovo posúdiť dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o
relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku
z porušenia práva, t. j. o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia s tým, že podľa
názoru odvolacieho súdu musí ísť o skutočnú a nie predpokladanú vedomosť o skutku z porušenia práva
zakladajúceho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

32. Podľa týchto záverov rozhodujúce teda bolo posúdiť, (ad 1) od kedy žalobkyňa skutočne vedela, že v
dôsledkuodstúpeniaodzmluvyzostranyžalovanéhovprvomradesazmluva(podľatýchustanovení,na
ktoré sa odvoláva) od začiatku zrušuje (a zároveň dochádza i k zrušeniu ustanovení zmluvy upravujúcich
úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky), a (ad 2) kedy sa dozvedela o relevantných

skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, teda „o skutku z porušenia práva“. Pokiaľ ide o vedomosť
žalobkyne o prvej skutočnosti (teda o tom, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného
v prvom rade sa zmluva od začiatku zrušuje a zároveň dochádza i k zrušeniu ustanovení zmluvy
upravujúcich úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky), tak táto vyplýva z ustanovenia§ 48 ods. 2 OZ, ktoré určuje takéto účinky odstúpenia od zmluvy, a z ust. § 2 zák. č. 1/1993 Z.z. o
Zbierke zákonov Slovenskej republiky (v znení platnom v čase odstúpenia od zmluvy), podľa ktorého
o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo

známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych
predpisov je nevyvrátiteľná. Uvedené ustanovenia boli pritom platné a účinné už v čase odstúpenia
o zmluvy, a na ich základe teda platí (ust. § 2 zák. č. 1/1993 Z.z. je kogentné a nemožno ho nijako
modifikovať), že žalobkyňa o tom vedela odo dňa uverejnenia § 48 ods. 2 OZ v Zbierke zákonov,
a teda už v čase odstúpenia od zmluvy. Pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o ďalších skutočnostiach

(o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, teda o skutku z porušenia práva), pre
ich posúdenie je rozhodujúca jednak ich identifikácia, a zároveň aj ustálenie momentu kedy sa o
nich (relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, resp. o skutku z porušenia práva)
žalobkyňa dozvedela. Pojmy „relevantné skutkové okolnosti“ resp. „skutok z porušenia práva“, ktoré
použil odvolací súd, nemajú svoju legálnu definíciu, a preto súd prvej inštancie pri ich identifikácii a
výklade vychádzal z ich obvyklého gramatického výkladu. Podľa Slovníka slovenského jazyka pojem

„skutok“znamenániečo(vykonané,uskutočnené),resp.skutočnosť,fakt;„skutkový“znamenáskutočný,
faktický, a „skutková podstata“ znamená súhrn skutočností, ktorý je predpokladom určitého právneho
následku.Vedomosťoužalobkyneoskutkovýchokolnostiachrelevantnýchprepodaniežalobytakpotom
podľa toho treba rozumieť vedomosť žalobkyne o skutočných, faktických okolnostiach (skutočnostiach,
faktoch) potrebných pre podanie žaloby, a vedomosťou žalobkyne „o skutku z porušenia práva“

treba rozumieť jej vedomosť o skutočnosti, fakte porušenia práva, teda vedomosť o skutočnostiach
(skutkových okolnostiach) svedčiacich o tom, že právo bolo porušené (zakladajúcich nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia). Na základe toho teda možno uzavrieť, že žalobkyňa sa dozvedela (získala
vedomosť) o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, resp. „o skutku z porušenia
práva“ vtedy (momentom), keď získava vedomosť o (všetkých) skutočných, faktických okolnostiach

(skutočnostiach, faktoch) potrebných pre podanie žaloby, resp. keď (okrem vedomosti o tom, že v
dôsledku odstúpenia od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje - ktorú v zmysle ust. § 48 ods. 2 OZ
v spojení s ust. § 2 zák. č. 1/1991 Z.z. už nevyvrátiteľne má) získala vedomosť o skutočnosti, fakte
porušeniapráva,tedavedomosťoskutočnostiach(skutkovýchokolnostiach)svedčiacichotom,žeprávo
bolo porušené (zakladajúcich nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia). „Ustanovenie § 107 ods. 1

OZ nemá touto vedomosťou na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých
možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (Ro NS ČR z 15.6.2010, sp. zn. 21 Cdo 3433
a 21 Cdo 3434/2008).“ (Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok Všeobecná časť. Veľký komentár, 3.
aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2017, s. 908). Tento výklad pritom úplne jasne vyplýva
aj ustálenej rozhodovacej praxe NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej „Oprávnený sa

dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ...
„to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových

okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých
skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj
napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a 8 Cdo/163/2018). Ako vyplýva

z týchto rozhodnutí NS SR, dotýkajúcich sa premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
dokonca práve priamo u spotrebiteľov (3 Cdo/169/2017, 8 Cdo/163/2018), tieto závery sa vzťahujú aj na
spotrebiteľské spory. Najvyšší súd SR (v rozhodnutí 8 Cdo/163/2018) zdôraznil, že: „Pre záver dozvedieť
sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie
„skutkového stavu“ (pozn. dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).“

33. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové okolnosti tohto prípade, keďže z odôvodnenia predchádzajúceho
rozhodnutia sa podľa názoru odvolacieho súdu nedalo zistiť ako súd prvej inštancie dospel k
záveru o uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a rozhodnutie bolo z uvedeného dôvodu
nepreskúmateľné, súd toto odôvodnenie dopĺňa.

34. V danom prípade žalobkyňa svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovala zo
svojich plnení na základe zmluvy a skutočnosti, že žalovaný v 1. rade od zmluvy odstúpil, na základe
čoho sa zmluva podľa nej v zmysle ust. § 48 ods. 1 OZ zrušila od začiatku a strany si mali vrátiťmajetkový prospech získaný plneniami jej základe, ktorých právny dôvod zrušením zmluvy odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný na základe neskorších plnení bez právneho dôvodu (na ktoré po zrušení
zmluvy už právny dôvod nebol). Pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z tohto pohľadu

tak bola rozhodujúca skutočnosť existencie realizovaných platieb (plnení) a odstúpenia od zmluvy, a to
bez ohľadu na to, či tieto platby (plnenia) súvisiace so zmluvou boli realizované pred jej zrušením (z
právneho dôvodu, ktorý odstúpením od zmluvy dodatočne odpadol), alebo po jej zrušení (z právneho
dôvodu,ktorývčaseplneniaužnebol),anaktorétakžalovanýv1.radeodtohomomentu(odstúpeniaod
zmluvy)užnemalnárok.Rozhodujúcetedaboliskutkovéokolnostitýkajúcesaexistencieuskutočnených

plnení a odstúpenia o zmluvy.

35. V danom prípade pritom žalobkyňa všetky tieto rozhodujúce skutkové okolnosti (o odstúpení od
zmluvy a realizovaných platbách), z ktorých bolo možné vyvodiť, že (podľa jej interpretácie) došlo k
bezdôvodnému obohateniu (na strane žalovaného v 1. rade) a kto sa na jej úkor obohatil, mala k
dispozícii (poznala) a žalobu mohla podať od toho času, keď jej bolo oznámené odstúpenie od zmluvy

a vedela čo a komu plnila, a keďže odstúpenie od zmluvy jej bolo oznámené listom zo dňa 4.10.2010
a poslednou z týchto skutočností bola jej posledná platba žalovanému v 1. rade (ako plnenie, z ktorého
mohlo vzniknúť bezdôvodne obohatenia žalovaného v 1. rade naposledy) a žalobkyňa o tejto platbe
vedela(akjusamarealizovala)odjejuskutočneniadňa2.7.2013,odnasledujúcehodňajejzačalaplynúť
subjektívna dvojročná premlčacia na uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba

voči žalovanému v 1. rade však bola podaná viac ako 2 roky po tom, a preto takto uvažovaný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 1. rade (ak by tu aj bol) by bol už premlčaný, a
vzhľadom na vznesenú námietku by ho nebolo možné žalobkyni priznať.

36. A napokon, pokiaľ ide o pokyn odvolacieho súdu, aby súd pri posudzovaní vznesenej námietky

premlčania vychádzal z desaťročnej objektívnej premlčacej doby (s tým, že je skutočne veľmi ťažko
uveriť, aby žalovaný v prvom rade a následne po postúpení pohľadávky aj žalovaný v druhom rade,
nemali vedomosť o tom, čo môžu spôsobiť prijatím plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru zo zrušenej
zmluvy a pre prípad, že sa tak stane, že s tým neboli uzrozumení), tento bol, vzhľadom na to, že súd
žalobu zamietol už z vecných dôvodov, bez významu. Napriek tomu však súd, v súvislosti s námietkou

premlčania, pre úplnosť uvádza, že z možnosti desaťročnej objektívnej premlčacej doby vychádzal už v
predchádzajúcom rozsudku, avšak dôvody na jej aplikáciu nezistil.

37. Žalobkyňa totiž žiadny úmysel žalovaných bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť v konaní netvrdila (a
teda ani nepreukázala), a podľa názoru súdu ani zo žiadnych skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo

(nad rámec jej tvrdení) nevyplýva, že by sa žalovaný v 1. rade odstúpením od zmluvy a prijatím plnení,
na ktoré mal mať podľa zmluvy právo, chcel na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť, resp. že by vedel
o tom, že odstúpením od zmluvy stráca právo na prijaté plnenia a ďalšie platby (vrátane úrokov a
poplatkov), a pri ich prijatí tak bol uzrozumený s tým, že mu nepatria (a teda že sa bezdôvodne obohatí).
Svedčí o tom napokon aj to, že ak by si žalovaný v 1. rade mal byť vedomý toho, že odstúpením od

zmluvy (ktoré v nej bolo koncipované dokonca výslovne v prospech zachovania jeho práv) stráca právo
na prijaté plnenia a ďalšie platby (vrátane úrokov a poplatkov), bol by zrejme radšej (za obdobným
účelom) využil radšej dojednanú možnosť zosplatnenia celej pohľadávky (tak, aby sa mu tieto práva
zachovali).Jednoduchojehokonanie(vrátanedojednaniazachovaniajehoprávpriodstúpeníodzmluvy)
nesvedčí o tom, že by úmyselne chcel prijímať plnenia od žalobkyne bez právneho dôvodu, resp. vedel

o žalobkyňou teraz tvrdenej neoprávnenosti ich prijatia (že na nich nemá právo), a pre prípad, že sa
tak stane, bol s tým uzrozumený. Pokiaľ ide o úvahy o tom, že „je skutočne veľmi ťažko uveriť, že by
žalovaný (vzhľadom na svoje postavenie či odbornosť) nemal vedomosť o tom čo môže spôsobiť prijatím
plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru zo zrušenej zmluvy, a pre prípad, že sa tak stane, že s tým
nebol uzrozumený“, súd poukazuje na to, že tieto sú postavené na len predpokladoch, čo daný subjekt

(vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery) vedieť mohol a mal, na ktorých je však založená iba
nedbanlivosť (viď § 16 písm. b) Trestného zákona), a nie úmysel, pri ktorom musí tvrdené a preukázané
(nie len predpokladaná možnosť), že subjekt následok (v našom prípade bezdôvodné obohatenie,
teda získanie plnenia bez právneho dôvodu) chcel dosiahnuť (priamy úmysel), resp. vedel, že svojim
konaním takýto následok (bezdôvodné obohatenie) môže spôsobiť (teda nestačí že o tom vedieť mohol

a mal), a pre prípad že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). V tejto súvislosti súd
napokon poukazuje aj na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), ktorý
vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 (na ktorú poukázal už aj v ďalších rozhodnutiach
sp. zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019) uviedol, že: „... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) oprofesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže
bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). ... Žalobca musí preukázať,

že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívna lehota.“

38. Na základe toho (v súvislosti s prípadnými úvahami o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe) mal

súd za to (už len pre úplnosť a možno nadbytočne, keďže žiadne skutočnosti o eventuálnom úmyselnom
bezdôvodnomobohatenížalobkyňouvkonanítvrdenénebolianevyšlinajavo,aďalšieskutkovétvrdenia
žalobkynevtomtosmere-akoprostriedkyprocesnéhoútoku-povyhlásenírozsudkuužprípustnéneboli
- viď § 217, § 296 CSP a novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP), že väčšina eventuálneho nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvodzovaná z plnenia uhradeného žalovanému v 1. rade už
viac ako 3 roky pred podaním žaloby, bola nepochybne uplatnená dokonca vlastne už aj po uplynutí 3

ročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ (po
tom čo k nemu malo dôjsť).

39. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40.Žiadnedôvody,prektorébybolomožnéúspešnémužalovanémuv2.radejemuvzniknutétrovytohto

konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,
aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky
k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie resp. obranu v ňom,
a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp.

trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jej procesného
neúspechu v konaní. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP súd
prvého stupňa zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí
Ústavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa
aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné ustanovenie, ktorého

použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný alebo mestský súd
rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek zdôvodňovať. Dôvodom
je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo všeobecného pravidla,
a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami povedané, povinnosť
odôvodnenia nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by nastala až v prípade, že

by došlo k jeho aplikácii.“

36. Žalovaný v 2. rade bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyni priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (zahŕňajúcich aj trovy predchádzajúceho odvolacieho konania) v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

41. Obdobný nárok na náhradu trov konania by mal mať aj žalovaný v 1. rade. Aj tento bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd aj jemu v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu
(s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať mu podľa §
255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP

rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník).
Keďže však žalovanému v 1. rade v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešná žalobkyňa vo vzťahu k nemu na náhradu trov
konania nemá právo, súd náhradu trov konania vo vzťahu medzi nimi stranám nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.