Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Sunday, December 12, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/18/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115224403
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115224403.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: G. R., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v A. na ul. A. č. XX, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo
Svidníku na ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, proti žalovaným: 1. Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so
sídlom v Bratislave na ul. Bajkalskej č. 30, IČO: 31 335 004 a 2. EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave na ul. Pajštúnskej č. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o., so
sídlom v Bratislave na ul. Pajštúnskej č. 5, IČO: 53 255 739, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 27.10.2020, č. k. 13C 387/2015-201,

takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok tak, že žalovanému v 1. rade sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.818,95 eur
a žalovanému v 2. rade sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade a v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a

žalovaným v 1. rade náhradu trov stranám nepriznal. Žalovanému v 2. rade priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade bola
dňa 25.11.2004 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. V tejto zmluve
je uvedené oprávnenie veriteľa v prípade vymedzeného omeškania dlžníka od zmluvy odstúpiť s tým,
že odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa, splatiť pohľadávku veriteľa

vrátane jej príslušenstva, pričom odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.

3. V danom prípade skutkový stav vymedzený skutkovými tvrdeniami strán sporu sporný nebol a
rozhodujúce tak bolo len tento skutkový stav právne posúdiť. Sporné, resp. rozhodné v tomto spore teda
bolo najmä právne posúdenie odstúpenia od zmluvy a účinkov tohto odstúpenia na vzájomné plnenia
poskytnuté na jej podklade.

4. V danom prípade žalobkyňa svoje právo odvodzuje od poskytnutých plnení a odstúpenia veriteľa od
zmluvy s tým, že na základe zmluvy si strany poskytli plnenie a má za to, že po odstúpení od zmluvy
by si ho zmluvné strany, resp. po postúpení pohľadávok ich nástupcovia, mali vrátiť s poukazom naust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od
začiatku a strany by si mali vrátiť všetko čo podľa nej plnili. Rozhodujúce tak bolo posúdenie odstúpenia
od zmluvy a jeho účinkov. Odstúpenie od zmluvy je pritom veľmi vážnym zásahom do existencie

zmluvných vzťahov, zásadným spôsobom zasahuje do právnej istoty zmluvných strán a narúša zásadu
ochrany nadobudnutých práv, čo je pre súkromnoprávne vzťahy nepochybne nežiadúci jav, a preto
k jednostrannému odstúpeniu od zmluvy môže dôjsť len za splnenia určitých presne vymedzených
podmienok a musí sa posudzovať celkom striktne. Odstúpenie od zmluvy o úvere zo strany veriteľa
pre omeškanie dlžníka po poskytnutí peňažných prostriedkov je pritom pre dlžníka vo všeobecnosti

nepochybne nevýhodné, lebo v takom prípade musí ihneď a v podstate naraz vrátiť jednorazovo všetky
finančné prostriedky a ak nedôjde k okamžitej úhrade dlhu, od toho momentu je zároveň následne
povinný platiť z celej dlžnej sumy aj zákonné úroky z omeškania, keďže veriteľ, okrem výnimiek, nie je
povinný ponúknuť spotrebiteľovi plnenie v primeraných splátkach, pričom ani právo veriteľa na náhradu
škody spôsobenej omeškaním dlžníka, v rozsahu v ktorom nie je krytá úrokmi z omeškania, nie je
dotknuté (§ 519 OZ).

5. Predpoklady odstúpenia od zmluvy sú v ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymedzené tak, že
od zmluvy môže účastník odstúpiť len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté. V prípade omeškania dlžníka má pritom podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
veriteľ právo od zmluvy odstúpiť len vtedy, ak dlžník svoj dlh neplnil riadne a včas a svoj omeškaný

dlh nesplnil ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ustanovene § 48 ods. 1
Občianskeho zákonníka síce vo všeobecnosti umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na oprávnení
veriteľa odstúpiť od zmluvy aj z iných dôvodov, prípadne za iných podmienok, v spotrebiteľskom vzťahu
je však táto možnosť výrazne obmedzená ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa totiž nemôžu odchýliť od tohto zákona v

neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Preto akákoľvek dohoda o možnosti veriteľa
odstúpiť od zmluvy aj z iných dôvodov než ako je to v Občianskom zákonníku zakotvené, vzhľadom
na následky tohto jednostranného úkonu, bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalobkyne
zhoršuje.

6. Ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky upravovali právo veriteľa na odstúpenie od zmluvy
odlišne, pre spotrebiteľa menej priaznivo od občianskoprávnej úpravy, takéto dojednanie je neplatné
pre jeho rozpor s ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže
ust. § 54 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a

Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ust. § 39 Občianskeho zákonníka
a pôsobiacu bez ďalšieho, priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak
bolo pritom odstúpenie od zmluvy realizované podľa neplatného zmluvného dojednania, bolo neplatné
a zákon s ním nespája žiadne účinky zrušenia zmluvy. Keďže žiadna zo strán netvrdila iné ukončenie
zmluvy, zmluva aj naďalej platila a strany si na jej základe mali aj naďalej plniť a platiť v nej dojednané

zmluvné plnenia vrátane úrokov. K bezdôvodnému obohateniu z dôvodu žalobkyňou pertraktovaného
odstúpenia od zmluvy, ktorým žalobu odôvodňovala, na strane žalovaného v prvom rade nedošlo a ak
pohľadávka zo zmluvy v čase jej postúpenia žalovanému v druhom rade nebola uhradená celkom, k
vzniku bezdôvodného obohatenia nemohlo dôjsť ani u žalovaného v 2. rade, ktorému žalobkyňa plnila
dlh na základe uznania dlhu.

7. Okrem toho, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 1. rade bol by už
premlčaný.

8. Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčuje za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

9. Vedomosť žalobkyne o tom, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného v prvom
rade sa zmluva od začiatku zrušuje, vyplýva z ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré určuje

takéto účinky odstúpenia od zmluvy a z ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom
uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Uvedené ustanovenia boli pritom platné a účinné už včase odstúpenia od zmluvy a na ich základe teda platí, že žalobkyňa o tom vedela odo dňa uverejnenia
ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka v Zbierke zákonov a teda už v čase odstúpenia
od zmluvy. Pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o ďalších skutočnostiach (o relevantných skutkových

okolnostiach pre podanie žaloby, teda o skutku z porušenia práva), pre ich posúdenie je rozhodujúca
jednak ich identifikácia a zároveň aj ustálenie momentu, kedy sa o nich žalobkyňa dozvedela. Pojmy
„relevantné skutkové okolnosti“ resp. „skutok z porušenia práva“, ktoré použil odvolací súd, nemajú svoju
legálnu definíciu, a preto súd prvej inštancie pri ich identifikácii a výklade vychádzal z ich obvyklého
gramatického výkladu. Podľa Slovníka slovenského jazyka pojem „skutok“ znamená niečo vykonané,

uskutočnené, resp. skutočnosť, fakt; „skutkový“ znamená skutočný, faktický a „skutková podstata“
znamenásúhrnskutočností,ktorýjepredpokladomurčitéhoprávnehonásledku.Vedomosťoužalobkyne
o skutkových okolnostiach relevantných pre podanie žaloby tak potom podľa toho treba rozumieť
vedomosť žalobkyne o skutočných, faktických okolnostiach (skutočnostiach, faktoch) potrebných pre
podanie žaloby a vedomosťou žalobkyne „o skutku z porušenia práva“ treba rozumieť jej vedomosť
o skutočnosti, fakte porušenia práva, teda vedomosť o skutočnostiach (skutkových okolnostiach)

svedčiacich o tom, že právo bolo porušené. Na základe toho teda možno uzavrieť, že žalobkyňa sa
dozvedela (získala vedomosť) o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, resp. „o
skutku z porušenia práva“ vtedy (momentom), keď získava vedomosť o všetkých skutočných, faktických
okolnostiach (skutočnostiach, faktoch) potrebných pre podanie žaloby, resp. keď získala vedomosť
o skutočnosti, fakte porušenia práva, teda vedomosť o skutočnostiach (skutkových okolnostiach)

svedčiacich o tom, že právo bolo porušené. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vydanom vo
veci 8Cdo 163/2018 zdôraznil, že pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“, teda nie posúdenie jeho právnej
kvalifikácie.

10. Žalobkyňa svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovala zo svojich plnení na
základe zmluvy a skutočnosti, že žalovaný v 1. rade od zmluvy odstúpil, na základe čoho sa zmluva
podľa nej v zmysle ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka zrušila od začiatku a strany si mali vrátiť
majetkový prospech získaný plneniami na jej základe, ktorých právny dôvod zrušením zmluvy odpadol,
ako aj majetkový prospech získaný na základe plnení bez právneho dôvodu, na ktoré po zrušení zmluvy

už právny dôvod nebol. Pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z tohto pohľadu tak bola
rozhodujúca skutočnosť existencie realizovaných platieb a odstúpenia od zmluvy, a to bez ohľadu na to,
či tieto platby súvisiace so zmluvou boli realizované pred jej zrušením alebo po jej zrušení a na ktoré tak
žalovaný v 1. rade od toho momentu už nemal nárok. Rozhodujúce teda boli skutkové okolnosti týkajúce
sa existencie uskutočnených plnení a odstúpenia o zmluvy.

11. V danom prípade žalobkyňa všetky tieto rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné
vyvodiť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, mala k dispozícii a žalobu
mohla podať od toho času, keď jej bolo oznámené odstúpenie od zmluvy a vedela čo a komu plnila,
a keďže odstúpenie od zmluvy jej bolo oznámené listom zo dňa 4.10.2010 a poslednou z týchto

skutočností bola jej posledná platba žalovanému v 1. rade, pričom žalobkyňa o tejto platbe vedela od jej
uskutočnenia dňa 2.7.2013, od nasledujúceho dňa jej začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia
doba na uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba voči žalovanému v 1. rade
však bola podaná viac ako 2 roky po tom, a preto takto uvažovaný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému v 1. rade by bol už premlčaný a vzhľadom na vznesenú námietku by ho

nebolo možné žalobkyni priznať.

12. Čo sa týka 10 -ročnej objektívnej premlčacej doby, žalobkyňa žiadny úmysel žalovaných bezdôvodne
sa na jej úkor obohatiť v konaní netvrdila a ani zo žiadnych skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo
nevyplýva, aby sa žalovaný v 1. rade odstúpením od zmluvy a prijatím plnení, na ktoré mal mať podľa

zmluvy právo, chcel na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť, resp. že by vedel o tom, že odstúpením
od zmluvy stráca právo na prijaté plnenia a ďalšie platby (vrátane úrokov a poplatkov), a pri ich prijatí
tak bol uzrozumený s tým, že mu nepatria. Svedčí o tom napokon aj to, že ak by si žalovaný v 1. rade
mal byť vedomý toho, že odstúpením od zmluvy stráca právo na prijaté plnenia a ďalšie platby, vrátane
úrokov a poplatkov, bol by zrejme radšej za obdobným účelom využil dojednanú možnosť zosplatnenia

celej pohľadávky. Konanie žalovaného v 1. rade nesvedčí o tom, že by úmyselne chcel prijímať plnenia
od žalobkyne bez právneho dôvodu, resp. vedel o žalobkyňou teraz tvrdenej neoprávnenosti ich prijatia
a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený. V tejto súvislosti sa poukázalo na ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci 1Cdo 238/2017, na ktorúpoukázal aj v ďalších rozhodnutiach vydaných pod sp. zn. 7Cdo 227/2019 a 4Cdo 219/2019 uviedol, že
samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov
v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných

prípadoch, samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu.
Žalobca musí preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, má žalovaný úmysel získať majetkový
prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného, musí byť aplikovaná všeobecná
trojročná objektívna lehota.

13. Väčšina eventuálneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovaná z plnenia
uhradeného žalovanému v 1. rade už viac ako tri roky pred podaním žaloby, bola nepochybne uplatnená
aj po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust.
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

14. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.

15. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby jej žalobe bolo vyhovené. Ako dôvod uviedla, že v prejednávanej veci ide v poradí o
druhý rozsudok prvoinštančného súdu, keď rozsudkom zo dňa 18.6.2019 bola žaloba zamietnutá. Čo
sa týka odstúpenia od zmluvy, tentokrát vytvoril súd prvej inštancie konštrukciu o neplatnosti odstúpenia

od zmluvy, ktorá sa môže zdať správnou, ale správnou nie je, nakoľko súd prvej inštancie vykladá
ustanovenia, ktoré majú slúžiť v prospech spotrebiteľa v jeho neprospech, aj keď tvrdí, že tak robí v
prospech spotrebiteľa. Ak by súd prvej inštancie bral do úvahy celé znenie ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, tak by musel zistiť, že z uzákonenia nemožnosti odchýlenia sa v neprospech spotrebiteľa
logicky vyplýva a contrario, zákonná možnosť odchýliť sa od zmluvných podmienok od zákona v

prospech spotrebiteľa. Nemali by byť preto žiadne pochybnosti o tom, že odstúpenie od zmluvy v
nadväznosti na dôvod uplatnenia bezdôvodného obohatenia je v prospech spotrebiteľa.

16. Čo sa týka premlčania, tak v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej 10-ročnej
premlčacej dobe, v tejto súvislosti sa poukázalo na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove zo

dňa 16.3.2020 vydané vo veci 7Co 112/2019. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto začala
plynúť 10.9.2015, kedy sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, ako na to poukázala na pojednávaní konanom dňa 18.6.2019.

17. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, táto začala plynúť od zaplatenia splátok po zaplatení istiny.

Z úveru čerpaného vo výške 13.161,38 eur do odstúpenia od zmluvy, žalobkyňa zaplatila sumu 6.002,10
eur. Po odstúpení od zmluvy celkovo zaplatila čiastku 11.990 eur. Platby nad istinu sú vo výške 4.830,72
eur. V žalobe v dôsledku výpočtovej chyby bola uvedená len suma 4.818,95 eur, pričom na tejto nižšej
sume 4.818,95 eur zotrváva. Všetky údaje o platbách žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade
vo výške 300 eur sú obsiahnuté vo výpise z účtu odstúpeného úveru a v liste žalovaného v 2. rade z

19.3.2015, ktoré boli opätovne predložené do spisu.

18. U žalovaného v 2. rade prvoinštančný súd opiera zamietnutie žaloby aj o tú skutočnosť, že voči nemu
plnila na základe uznania dlhu. Formulár dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo je ustálené rozhodovacou praxou súdov všetkých

stupňov už približne 10 rokov. Všetky odvolacie súdu Slovenskej republiky v minulosti už dešifrovali
nekalú obchodnú praktiku a neprijateľnú zmluvnú podmienku žalovaného v 2. rade pri uzatváraní
formulárovej dohody.

19. Čo sa týka inštitútu premlčania, v tejto súvislosti sa poukázalo na vývoj posudzovania premlčania

v spotrebiteľskom práve v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Z dostupnej literatúry
nielenže vyplýva absolútna neprípustnosť objektivizácie začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby, ale naopak, začína sa presadzovať subjektivizácia objektívnej premlčacej doby, a to tak vo
vzťahu k bezdôvodnému obohateniu majúcemu základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, ako aj k
bezdôvodnému obohateniu majúcemu svoj základ v absencii obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej

úverovej zmluvy. V tejto súvislosti sa poukázalo na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených
veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15 z 21.12.2016, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-679/18 z 5.3.2020, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-698/18 a
C-699/18 z 9.7.2020 a návrhy generálneho prokurátora vo veci C-485/19 z 3.9.2020.20. Žalovaný v 1. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

21. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobkyne je opodstatnené.

22. V prejednávanom spore Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere medzi žalovaným

v 1. rade ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola uzatvorená dňa 25.11.2004. Hoci táto zmluva
nemala charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, išlo nepochybne o zmluvu spotrebiteľskú. Je to zrejmé
z ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú

vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Zmluva uzatvorená so žalobkyňou túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek
pochybností i ustanovenia majúce charakter všeobecných obchodných podmienok, ktoré spotrebiteľ
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

23. Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č.150/2004 Z .z s účinnosťou od 1.4.2004
zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bola
prebratá i Smernica Rady č.93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách čo je
zrejme z ustanovenia § 879g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1.4.2004
v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti

Občianskehozákonníkaazmluvupodľa§55Občianskehozákonníka,tátookolnosťnevylučujeaplikáciu
ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných
spotrebiteľských zmluvách, napr. v úverových zmluvách. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia
zmluvy právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani právnu úpravu neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vôbec neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej

úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu
špeciálneho. Ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným
zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva.

24. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom
sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.
Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri
úverovýchzmluváchjepotrebnévychádzaťzustanovení§53a54Občianskehozákonníkaupravujúcich
analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica

Rady č.93/13/EHS a nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

25. Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch,
a to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného

zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej
strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Tento právny predpis v ustanovení § 351 ods. 1
umožňuje, aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu,
trvať aj po ukončení zmluvy. Pri úverovej zmluve ust. § 506 Obchodného zákonníka umožňovalo
veriteľovi odstúpiť od zmluvy, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej

splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace a požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy s úrokmi. Na rozdiel
od uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ust. § 48 ods. 2 v zásade spája jej
zrušenie,atosúčinkamiodzačiatku.ZákonnáúpravaodstúpeniaodzmluvyvObčianskomzákonníkuje
teda pre žalobkyňu výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalobkyňa vzdať nemohla. Aj keď ust. § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než

od jej začiatku, pri spotrebiteľskom vzťahu táto možnosť je výrazne obmedzená ust. § 54 Občianskeho
zákonníka. Podľa tohto ustanovenia zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Akákoľvek dohodaposúvajúca moment zrušenia zmluvy na iný termín než od začiatku, vzhľadom na následky tohto
jednostranného úkonu, bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalobkyne zhoršuje.

26. Spotrebiteľské zmluvy v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. S takýmito neprijateľnými podmienkami sa spája sankcia neplatnosti. Občiansky zákonník,
ako to vyplýva z ust. § 53, nepostihuje neplatnosťou spotrebiteľskú zmluvu ako celok, ale len tie
jej ustanovenia, ktoré obsahujú neprijateľné podmienky. Uprednostňuje sa teda čiastočná neplatnosť

právneho úkonu upravená v ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno
oddeliť od ostatného obsahu.

27. Oddeliteľnosť takejto časti dojednania priamo vyplýva z ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Toto

ustanovenie zakazuje v neprospech spotrebiteľa odchýliť sa od ustanovení Občianskeho zákonníka, a
to aj vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy. Ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky upravovali
následky odstúpenia odlišne od občianskoprávnej úpravy, takéto dojednanie je neplatné pre jeho rozpor
s ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Odlišné dojednanie
odstúpenia od zmluvy v porovnaní s občianskoprávnou úpravou priamo vyplýva z článku VII. Zmluvy o

mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (č.l. 4 - 10 spisu). Keďže ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka),
išlo o neplatnosť absolútnu, vyplývajúcu z ust. § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho
priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

28. Ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka sleduje vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho
následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý by na spotrebiteľa dopadal podľa Občianskeho
zákonníka.DojednanieprávalebopovinnostíodchýlneodúpravyvyplývajúcejzObčianskehozákonníka
predstavuje neprijateľnú podmienku a spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto podmienky bez toho, aby
touto neplatnosťou bol postihnutý celý právny úkon, v danom prípade odstúpenie od zmluvy.

29. Navyše platnosť odstúpenia od zmluvy nespochybňovala ani jedna zo sporových strán. Sporným
bolo len to, či odstúpenie od zmluvy sa má posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, alebo
podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

30. Ako už bolo skôr konštatované zákonným dôsledkom odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v
súlade s ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jej zrušenie od začiatku, čím sa zároveň zrušujú
i ustanovenia zmluvy upravujúce úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky. Účinným
odstúpenímodzmluvynastupujerežimbezdôvodnéhoobohateniaupravenývust.§451anasledujúcich
Občianskeho zákonníka.

31. V súvislosti s právnym posudzovaním uplatňovaného nároku je potrebné poukázať na uznesenie
ÚstavnéhosúduSRzodňa19.6.2013sp.zn.I.ÚS402/2013,ktorýsazaoberalsťažnosťouprávevoveci
právneho posúdenia odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a považoval ho za ústavne
konformný, a preto sťažnosť odmietol.

32. Okrem vyššie uvedeného v čase odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného v prvom rade,
realizovaného listom zo dňa 4.10.2010 (č. l. 15 spisu), platilo ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

33. Zároveň novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015 vydaného vo veci3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2015 vydaného
vo veci 8MCdo 13/2014.

34. Nesprávnymi sú tiež úvahy prvoinštančného súdu týkajúce sa prípadného premlčania žalobou
uplatneného nároku.

35. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná

premlčacia doba, a to subjektívna (§ 107 ods.1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je
dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa
jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

36. Začiatok subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.

37. Slová „keď sa oprávnený dozvie“, je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí

nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nie
je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla o tom vedieť alebo že by sa o tom mohla
dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.

38. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa o možnosti odstúpenia od zmluvy zo strany

žalovaného v 1. rade vedomosť mala. Samotná vedomosť o tejto skutočnosti sama o sebe neznamená
aj skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Na to, aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel
o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany
žalovaného v 1. rade sa zmluva o úvere od začiatku zrušuje a zároveň dochádza i k zrušeniu ustanovení
zmluvy upravujúcich úrok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania a poplatky. Zo Zmluvy o mimoriadnom

medziúvere a stavebnom úvere táto vedomosť nevyplýva. Práve naopak, odstúpenie od zmluvy je
formulované v rozpore s ust. § 48 Občianskeho zákonníka, ktoré spája s odstúpením od zmluvy jej
zrušenie od začiatku. Žalobkyňa v čase úhrady poslednej splátky dňa 2.7.2013 nemala vedomosť o tom,
že žalovanému v 1. rade a následne žalovanému v 2. rade poskytuje i plnenia, na ktoré týmto stranám
sporu nárok nevznikol.

39. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa dozvedela od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, pričom k tomuto tvrdeniu bolo predložené aj prehlásenie Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 10.9.2015. O pravdivosti tohto tvrdenia nemá žiadne pochybnosti
ani odvolací súd.

40. Žalovaný v prvom rade ako banka má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. V čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských zmluvách úprava neumožňujúca, aby sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou odchýlili od ustanovení Občianskeho zákonníka

v neprospech spotrebiteľa. Táto zákonom vyžadovaná požiadavka, týkajúca sa dojednania možnosti
odstúpeniaodzmluvyvoformulárovejzmluveomimoriadnommedziúvereastavebnomúvere,dodržaná
nebola. Žalovaný v prvom rade sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť
ani poukazom na zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľskych právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný v prvom rade
ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovania úverov
v rozpore so zákonom prijíma i plnenia, na ktoré v dôsledku odstúpenia od zmluvy nárok nevznikol, jeho
konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením
bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi

ťažko uveriť, aby žalovaný v prvom rade a následne po postúpení pohľadávky aj žalovaný v druhom
rade, nemali vedomosť o tom, čo môžu spôsobiť prijatím plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru zo
zrušenej zmluvy a pre prípad, že sa tak stane, že s tým neboli uzrozumení.41. Čo sa týka prvoinštančným súdom uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vydaného vo veci 3Cdo 169/2017, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2020 vydaný vo veci III. ÚS 43/2020, ktorým Ústavný súd Slovenskej

republiky zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 169/2017 a vec vrátil na
ďalšie konanie. Konštatoval pritom porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a Základných slobôd. V tomto Náleze Ústavný súd SR
skonštatoval,žerozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Cdo67/2011asp.zn.5Cdo

121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby
odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
(uplatnenie zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takého stavu je moment,
keď reálne dôjde k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí
skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia.

42. Pri subjektívnej premlčacej dobe aj judikatúra Ústavného súdu SR sa prikláňa ku skutočnej, teda
nielenpredpokladanejvedomostioprávnenejosobyovšetkýchskutkovýchokolnostiachodôvodňujúcich
záver, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kto toto bezdôvodné obohatenie získal.
Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 5.12.2018 č.k. I. ÚS 430/2018-17 bez akýchkoľvek pochybností
podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa vo veci 22Co 53/2017 Krajského súdu v Prešove,

ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti, sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela
od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa
8.8.2016. Vo veci 22Co 53/2017 Krajský súd v Prešove uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od momentu konzultácie a poučenia daného
žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa a takéto úvahy odvolacieho súdu považoval

za ústavne konformné aj Ústavný súd SR, nakoľko sťažnosť podanú v tejto veci odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.

43. Zásadné stanovisko k plynutiu premlčacej lehoty vyslovil Súdny dvor Európskej únie vo svojom
rozsudku z 22.4.2021 vo veci C-485/19. Podľa tohto rozsudku, zásada efektivity sa má vykladať v tom

zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o
vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok
v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

Smernice Rady 87/102/EHS sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa keď
došlo k bezdôvodnému obohateniu.

44. Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v
prípade neexistencie pravidiel únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého

členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa
žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré
upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nevedú k praktickému
znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom únie (zásada efektivity).

45. Pokiaľ ide konkrétne o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné
ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva únie, sa musí skúmať
s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na

jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je v prípade potreby potrebné zohľadniť zásady,
ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napr. ochrana práva na obranu, zásada
právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania.

46. Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám

podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce
zo Smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne
platí pre procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach.47. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či vnútroštátne pravidlo premlčania, aké
je uvedené v bode 51 tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom toto
preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej uplatnenia,

vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia.

48. V prvom rade, pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na
uplatnenie práv, ktoré im vyplývajúcu z práva únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo
o sebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne

nesťažuje výkon práv priznaných osobitne Smernicami 93/13 a 2008/48.

49. Súdny dvor EÚ už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom únie.

50. Konkrétnejšie Súdny dvor EÚ už rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice

93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej
podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepremlčuje a zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto
určenia, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.

51. V druhom rade pokiaľ ide o stanovenú dĺžku skúmanej premlčacej lehoty, ktorá je v tomto prípade 3
roky, Súdny dvor EÚ rozhodol, že pokiaľ je táto lehota stanovená a vopred známa, zdá sa, že lehota v
takomto rozsahu je v zásade dostatočná na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať
účinný prostriedok nápravy, takže táto dĺžka sama o sebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity.

52. Pokiaľ však ide v treťom rade o stanovený začiatok plynutia skúmanej premlčacej lehoty, za okolností
o aké ide vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ sa počas stanovenej
lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo únie, v dôsledku čoho by sa ocitol v situácii, že
by tieto práva nemohol uplatniť.

53. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a to najmä v rámci jeho prvej otázky totiž vyplýva,
že trojročná lehota stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je sám schopný
posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe predmetnej zmluvnej
podmienky.

54. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebitelia
nachádzajú voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach vyplývajúcich zo
Smernice 93/13 alebo zo Smernice 2008/48, prípadne že nepoznajú ich rozsah.

55. Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 71 až 73 svojich návrhov, zmluvy o
úvere, akou je zmluva, o akú ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a
preto, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia lehota, akákoľvek platba
uskutočnená dlžníkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vylúčiť, že prinajmenšom pre časť

uskutočnených platieb môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť
zmluvy, takže takýto režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať
sa vrátenia platieb uskutočnených na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenými
smernicami.

56.Pretojepotrebnédospieťkzáveru,žeprocesnépodmienky,oakéidevovecisamej,tým,ževyžadujú
odspotrebiteľa,abypodalžalobuvlehotedo3rokovoddátumu,keďdošlokbezdôvodnémuobohateniu,
pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu
nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva Smernica 93/13 alebo Smernica 2008/48, a teda že
tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity.

57. Okrem toho ako uviedol generálny advokát v bodoch 87 a 89 svojich návrhov, úmysel predajcu
alebo dodávateľa, ktorý využil zmluvnú podmienku považovanú za nekalú, nemá vo vzťahu k právam
spotrebiteľov vyplývajúcim z ustanovení Smernice 93/13 žiadny význam, a to isté platí aj pokiaľ ideo článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48. Preto spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich
práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného
predajcu alebo dodávateľa. Z toho vyplýva, že možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu lehotu pod

podmienkou, že spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže vyvrátiť konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto
rozsudku.

58. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie, je neprípustné od spotrebiteľa vyžadovať, aby v prípade dlhodobých úverových vzťahov podal
žalobu v lehote troch rokov od momentu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu sa veriteľa postupnými
platbami spotrebiteľa v priebehu dlhšie trvajúceho časového obdobia.

59. Žalobkyňa, ako to vyplýva z výpisu z účtu (č.l. 17 až 22 spisu), čerpala úver v celkovej výške
13.161,38 eur. Spolu uhradila sumu 17.992,10 eur, teda čiastku o 4.830,72 eur vyššiu než na

akú žalovanému v 1. rade ako poskytovateľovi úveru vznikol nárok. Z tejto čiastky predstavujúcej
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného v 1. rade získanej plnením z právneho dôvodu, ktorý v
dôsledku odstúpenia od zmluvy odpadol (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), si žalobkyňa uplatnila
len sumu 4.818,95 eur a teda tejto strane sporu nebolo možno priznať viac, než čo sama požadovala.

60. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, tomuto žalobkyňa uhradila tri platby vo výške po 100 eur, ktoré
boli zrealizované v dňoch 13.10.2014, 11.12.2014 a 12.1.2015.

61. Čo sa týka Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 22.9.2014 (č.l. 41 a
42 spisu), táto pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v 2. rade vo výške

300 eur je právne bezvýznamná. Ako to vyplýva z jej obsahu, ako právny dôvod uznania je uvedená
Zmluvazodňa25.11.2004.Tátozmluva,akoužboloskôrkonštatované,savdôsledkuodstúpeniaodnej
zrušila od začiatku, v dôsledku čoho právny dôvod plnenia opierajúci sa o Zmluvu dodatočne odpadol.

62. Uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka ako jednostranný právny úkon dlžníka

adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento
právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu,
musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška
pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.

63. V dohode z 22.9.2014 ako právny dôvod uznania je uvedený jedine záväzok zo zrušenej zmluvy
a nie záväzok z bezdôvodného obohatenia. Neuvedenie dôvodu, resp. uvedenie nesprávneho dôvodu
spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

64. Vo vzťahu k Dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 22.9.2014 je

potrebné dodať, že túto pripravil na predtlačenom formulári samotný žalovaný v 2. rade, pričom bola to
táto strana sporu, ktorá do dohody uviedla záväzok opierajúci sa o v tom čase už neexistujúcu zrušenú
zmluvu.

65. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, v čase uzatvorenia Dohody o uznaní záväzku a úhrade

pohľadávky v splátkach na strane žalobkyne žiaden dlh ani z titulu bezdôvodného obohatenia nebol.
Žalobkyňa totiž už pred postúpením pohľadávky žalovanému v 2. rade uhradila pôvodnému veriteľovi,
teda žalovanému v 1. rade podstatne vyššiu čiastku než na akú žalovanému v 1. rade vznikol zákonný
nárok. Nie žalobkyňa, ale žalovaní v 1. a 2. rade sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatili. Z tohto
dôvodu je preto žalobkyňou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.818,95

eur voči žalovanému v 1. rade a vo výške 300 eur voči žalovanému v 2. rade opodstatnený.

66. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 388 C.s.p. rozsudok
zmenil a žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.818,95 eur a žalovanému v
2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur.

67. Zároveň žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s ust. § 255ods. 1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 1 a ods.
2 C.s.p.).

68. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).