Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/735/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213205644
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7213205644.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci navrhovateľov: 1/ C. F., bytom J.
XX, O., nar. X.X.XXXX, 2/ E. F., bytom J. XX, O., nar. X.X.XXXX, obaja navrhovatelia zastúpení JUDr.
Rudolfom Žiklom, advokátom so sídlom Tichá 18, Košice, proti odporcom: 1/ P. A., bytom Q. XX, O., nar.
XX.XX.XXXX,2/mal.U.A.,bytomQ.XX,O.,nar.XX.X.XXXX,zastúpenýzákonnýmizástupcamimatkou
- P. A. a otcom - U. A., obaja bytom Q. XX, O., obaja odporcovia zastúpení JUDr. Petrom Jonášom,
advokátom so sídlom M.R. Štefánika 2393/29, Trebišov, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 31. marca 2014 č. k. 28C/41/2013-154

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetomkonaniajenávrhnaurčenie,ženavrhovateliav1.av2.radesúvlastníkmispoluvlastníckeho
podielu o veľkosti 4/10-iny k celku (každý z nich) a že navrhovatelia v 1. a v 2. rade sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 2/10-iny k celku na nehnuteľnostiach evidovaných
v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. O. ako pozemky parcely registra „C“ parc. č. 5897 -

zastavané plochy a nádvoria s výmerou 168 m2, parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou
266 m2, parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 162 m2 a parc. č. XXXX - ovocné
sady s výmerou 409 m2 a stavby domov č. súpis XXX na parc. č. XXXX a č. súpis. XXX na parc. č.
XXXX (ďalej tiež len „nehnuteľnosti“).

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd“) návrh na začatie konania zamietol.

V ďalšom výroku súd navrhovateľom v 1. a v 2. rade uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy konania
v sume 2.292,79 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcov JUDr.
Petra Jonáša, advokáta, s tým, že plnením jedného z navrhovateľov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
plniť druhému z navrhovateľov.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd poukázal na Darovaciu zmluvu z 30. apríla 1996 (č.l. 6 spisu),
z ktorej zistil, že ňou navrhovatelia prejavili vôľu darovať odporkyni v 1. rade zo spoluvlastníckeho

podielu patriaceho do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/10-iny k celku na nehnuteľnostiach, navrhovateľka v 2. rade vôľu darovať odporkyni v 1. rade
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 4/10-iny k celku na nehnuteľnostiach, patriaci do jej výlučného
vlastníctva (časť II zmluvy) a odporkyňa v 1. rade vôľu takto darované spoluvlastnícke podiely nanehnuteľnostiach spolu o veľkosti 5/10-ín k celku od navrhovateľov prijať (časť III zmluvy). V darovacej
zmluve navrhovatelia a odporkyňa v 1. rade odplatu za prevod vlastníckeho práva k spoluvlastníckym
podielom na nehnuteľnostiach, neupravili. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd s použitím

ust. § 120 ods. 3 O.s.p. skutkovo osvojil, že odporkyňa v 1. rade spoločne so svojim manželom U.
A. st. (v tom čase ešte neboli manželia) vyrovnali za navrhovateľov zostatok peňažného záväzku voči
veriteľovi - Slovenská sporiteľňa, a.s. V tejto súvislosti súd z potvrdení o vklade v hotovosti Slovenskej
sporiteľne a.s. (č.l. 88 spisu) zistil, že dňa 3.5.1996 došlo v prospech účtu navrhovateľa v 1. rade na
vyrovnanie záväzku z pôžičky (s poznámkou „uplne vyr. poz“) k zaplateniu peňažnej sumy spolu 17.400,-

Sk. Z úplného listu vlastníctva č. XXX pre kat. úz. O. (č.l. 143 spisu) súd zistil, že do roku 1996 bolo
v katastri nehnuteľností vo vzťahu k nehnuteľnostiam evidované obmedzenie prevodu vlastníctva na
zabezpečenie pohľadávok bývalej Slovenskej štátnej sporiteľne š.p. (jej právnym nástupcom sa stala
Slovenská sporiteľňa, a.s.). Dňa 19.2.1997 uzavreli odporkyňa v 1. rade a navrhovateľka v 2. rade
dohodu o prevode členských práv a povinností (č.l. 86 spisu), ktorou odporkyňa v 1. rade previedla na
navrhovateľku v 2. rade členské práva a povinnosti v bytovom družstve, s ktorými bol spojený nájom bytu

č. 50 na F. XX v O.. V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že k prevodu členských práv
a povinností v bytovom družstve z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku v 2. rade došlo bezodplatne.
Dôvod neplatnosti Darovacej zmluvy zo dňa 30.4.1996 navrhovatelia skutkovo vymedzili tvrdením o
odplatnosti prevodu.

Súd nemal v konaní za bezpečne preukázanú skutočnosť, na ktorej navrhovatelia skutkovo založili
svoj nárok, pričom na nich vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti viazlo i dôkazné bremeno, že
odporkyňa v 1. rade dohodou s navrhovateľmi prevzala právnu povinnosť poskytnúť navrhovateľom
za darovanie nehnuteľností protiplnenie v podobe bezodplatného prevodu členských práv a povinností
v bytovom družstve, s ktorými bol spojený nájom bytu č. 50 na F. XX v O. a tiež vo forme splnenia

záväzku navrhovateľov zo zmluvy o pôžičke voči veriteľovi Slovenská sporiteľňa, a.s. Vo svojich
úvahách vedúcich k tomuto skutkovému záveru súd vyšiel predovšetkým z vnútornej rozpornosti
tvrdení samotných navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne odplatnosti darovania sa pohybovali v
spektre od kategorického tvrdenia o tom, že odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar
protihodnotu (previesť členské práva a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku), až po diametrálne odlišné

tvrdenia, že byt (členský podiel v bytovom družstve) v súvislosti s darovaním nehnuteľností vôbec
nebol predmetom pozornosti účastníkov a že splatenie pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná
odporkyňa v 1. rade, pričom k darovaniu nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne v 1.
rade. Vzhľadom na vnútornú rozpornosť tvrdení navrhovateľov, za situácie keď odporcovia v konaní
odplatnosť prevodu nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali, súd nemohol bez preukázania

tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich pravdivosti bez ďalšieho vychádzať. Navrhovatelia v konaní
preukazovali skutočnosť odplatnosti prevodu nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade len poukazom na
tvrdenia odporkyne v 1. rade a U. A. st. v iných konaniach. Ostatné z navrhovateľmi predložených
listinných dôkazov vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti nemali výpovednú hodnotu a navrhovatelia
iné dôkazy vykonať v konaní nenavrhovali. Podľa úvahy súdu ani tvrdenie odporkyne v 1. rade v inom

konaní „aj to darovanie nebolo celkom zadarmo. Ja som za navrhovateľov vyplatila pôžičku, ktorá ešte
viazla na nehnuteľnosti, pretože inak by mi ju nemohli podarovať. Ďalej som darovala pre navrhovateľku
v 2. rade aj členský podiel z družstevného 2-izbového bytu na F. ulici č. XX. Išlo o môj družstevný
byt, kde sme bývali do roku 1996“, a ani tvrdenie U. A. st. v inom konaní „za dar J. XX-X a pozemok
sme dali protiplnenie byt na F. XX, teda moja manželka, plus sme zaplatili zvyšné dlžoby, ktoré ešte

boli nezaplatené asi 20.000,- Sk. Zaplatili sme to za pána F. a Pani F.“, napriek použitým výrazovým
prostriedkom, zvlášť slovným spojeniam „darovanie nebolo celkom zadarmo“ a „sme dali protiplnenie“
nemajú výpovednú hodnotu vo vzťahu k spornej skutočnosti, či k darovaniu nehnuteľností navrhovateľmi
došlo oproti prevzatiu právnej povinnosti odporkyňou v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za prevod
vlastníctva k nehnuteľnostiam inú hodnotu. Ani tvrdenie odporkyne v 1. rade a ani tvrdenie U. A. st.

totiž vo svojom obsahu nevyjadrujú priamu vecnú súvislosť a obligačnú podmienenosť ich plnenia s
darovaním nehnuteľností, v tomto zmysle predovšetkým, aby sa na odplate za prevod nehnuteľností
navrhovatelia s odporkyňou v 1. rade pri uzavretí darovacej zmluvy dohodli. Súd tiež poznamenal, že
na nehnuteľnostiach pred ich darovaním odporkyni viazlo zabezpečovacie obmedzenie prevodu (§ 58
a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991), ktoré darovaniu nehnuteľností bez

súhlasu veriteľa objektívne bránilo, čo len korešponduje z neskoršími vyjadreniami navrhovateľov, že
pôvodne mali vôľu nehnuteľnosti darovať a že s iniciatívou zaplatiť za navrhovateľov pôžičku prišla
sama odporkyňa v 1. rade, ako aj s tvrdeniami odporcov, že vyrovnanie pôžičky a následný výmaz
obmedzenia prevodu v katastri nehnuteľností boli predpokladom pre možnosť darovania. V procesehodnotenia dôkazov súd vychádzal z existencie blízkeho vzťahu účastníkov (navrhovateľka v 2. rade
je matkou odporkyne v 1. rade, navrhovateľ v 1. rade je manželom navrhovateľky a nevlastným otcom
odporkyne v 1. rade, odporkyňa v 1. rade je matkou odporcu v 2. rade), ktorý bol v čase, kedy

došlo k darovaniu nehnuteľností odporkyni v 1. rade navrhovateľmi, podľa zhodných tvrdení účastníkov
dobrý a bezproblémový. Nepochybne typickým znakom právnych vzťahov, do ktorých takéto blízke
osoby, ktorých vzťahy nie sú narušené, vstupujú (zvlášť rodičia a deti) je neformálnosť, opakovanosť
a predovšetkým i bezodplatnosť, preto len sama skutočnosť, že i odporkyňa v 1. rade poskytla
navrhovateľom vo väčšej či menšej časovej súvislosti s darovaním bezodplatne nejaké plnenie, sama o

sebe bez ďalšieho neznamená, že sa jednalo o odplatu za prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ
preukázateľne takéto plnenie nepredstavovalo plnenie právnej povinnosti poskytnúť za dar odplatu.

Súd poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1 a ods. 2, § 38 ods. 1 a ods. 2, § 39, § 40 ods.
1 a ods. 3 veta pred bodkočiarkou a ust. § 46 ods. 1 a ods. 2, ďalej ust. § 40a, § 41, § 49a, § 132, §
628 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 80 písm. c) zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a uviedol, že pred posúdením hmotnoprávnej
opodstatnenosti uplatneného nároku sa súd zaoberal procesnou prípustnosťou určovacieho návrhu
navrhovateľov, pričom v tejto otázke dospel k záveru, že existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení v danom prípade splnená bola vo vzťahu k nároku uplatnenému voči odporcovi
v 2. rade. V danom prípade je v katastri nehnuteľností na LV č.XXX pre kat. úz. O. ako vlastník

spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach evidovaný tiež odporca v 2. rade, ktorý stav podľa
tvrdenia navrhovateľov nezodpovedá skutočnosti. Nakoľko rozhodnutie súdu, ktorým by súd deklaroval
len vlastnícke právo navrhovateľov k nehnuteľnostiam, predstavuje jediný prostriedok, akým je možné
dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, a tým zosúladenie stavu právneho so stavom
skutočným, je tým nepochybne daný naliehavý právny záujem navrhovateľov na požadovanom určení.

Naproti tomu, naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa posúdenia súdu v danom prípade
nebol daný vo vzťahu k odporkyni v 1. rade, ktorá v katastri nehnuteľnosti nie je evidovaná ako vlastníčka
nehnuteľností a preto záväznosť určenia vlastníckeho práva i voči jej osobe, je pre účely zosúladenia
právneho stavu so skutočným stavom v katastri nehnuteľnosti, nadbytočná. Napriek záveru o procesnej
prípustnosti určovacieho návrhu navrhovateľov voči odporcovi v 2. rade, súd návrhu nevyhovel pre

rozpor uplatneného nároku s hmotným právom. Súd zdôraznil, že navrhovatelia sa domáhali určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s odôvodnením, že k darovaniu spoluvlastníckych podielov
odporkyni v 1. rade došlo neplatne a že pre neplatnosť nadobúdacieho titulu vo vzťahu k odporkyni v
1. rade je neplatný i následný prevod vlastníckeho práva na odporcu v 2. rade. Dôvodom neplatnosti
Darovacej zmluvy zo dňa 30.4.1996 mala byť pritom navrhovateľmi tvrdená odplatnosť prevodu. Súd sa

preto obmedzil na predbežné vyriešenie otázky tvrdenej neplatnosti darovacej zmluvy a neposudzoval
vlastnícke právo navrhovateľov z pohľadu i iných skutočností (okrem iného tiež z pohľadu prípadného
zrušenia darovacej zmluvy, o ktorom sa zmieňujú navrhovatelia v konaní 17C/148/2011). V konaní
navrhovatelia totiž netvrdili, že by ich vlastnícke právo vyplývalo zo zrušenia darovacej zmluvy postupom
podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka a skutkové zdôvodnenie nároku, spočívajúce na neplatnosti

darovacej zmluvy riešenie i tejto otázky nepredpokladalo a presahovalo rámec skutkového vymedzenia
nároku.

Ďalej súd v odôvodnení argumentuje tým, že pojmovými znakmi darovacej zmluvy sú bezodplatnosť a
dobrovoľnosť, pričom o bezodplatnosti je možné hovoriť vtedy, keď obdarovaný nemá právnu povinnosť

poskytnúť za dar protihodnotu. V danom prípade súd nemal za preukázanú existenciu právnej povinnosti
odporkyne v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za dar protihodnotu. Sami navrhovatelia v konečnom
dôsledku v konaní tvrdili, že ich vôľou bolo darovať s tým, že sama odporkyňa v 1. rade iniciatívne
prejavila vôľu v tejto súvislosti za navrhovateľov vyrovnať pozdĺžnosť. Za týchto okolností, i keď malo
byť plnenie (vyrovnanie pôžičky), poskytnuté v časovej súvislosti s darovaním, nie je možné považovať

ho za odplatu, pretože nepredstavovalo zmluvnú podmienku pre uzavretie darovacej zmluvy, a teda
nemalo charakter právnej povinnosti. Jednalo sa o faktický úkon odporkyne v 1. rade, nemajúci k
darovaniu priamy vzťah. Podľa posúdenia súdu voľou účastníkov nebolo ani vymeniť spoluvlastnícke
podiely na nehnuteľnostiach za členské práva a povinnosti v bytovom družstve. Predovšetkým sami
účastníci zhodne vylúčili, aby otázka prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve bola

riešená v rámci rokovaní o uzavretí darovacej zmluvy; zhodne účastníci prezentovali i účel prevodu
členských práv na navrhovateľku v 2. rade, ktorým bolo vyváženie darovania spoluvlastníckeho podielu
na nehnuteľnostiach odporkyni v 1. rade vo vzťahu k druhej dcére navrhovateľky v 2. rade, z čoho podľa
posúdenia súdu nepochybne vyplýva, že ani prevodom členských práv a povinností v bytovom družstvena navrhovateľku v 2. rade odporkyňa v 1. rade neplnila právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu za
dar. Súd pre úplnosť poznamenal, že zmluvnými stranami sledované ekonomické ciele predstavujú
z právneho hľadiska len vnútornú pohnútku, na ktorú, pokiaľ v právnom úkone nie je prejavená,

nemožno prihliadať. Rozhodujúcim z hľadiska posúdenia súladu vôle s jej prejavom je, že napriek
sledovanému ekonomickému cieľu účastníci uzavreli písomnú darovaciu zmluvu, v ktorej sa slobodne,
vážne, zrozumiteľne a určito dohodli na všetkých podstatných náležitostiach, vrátane bezodplatnosti.
Takto prejavenú vôľu v zmluve o prevode nehnuteľností, podľa názoru súdu je potrebné považovať
za zodpovedajúcu skutočnej vôli účastníkov a ako takú za platnú. Každá iná dohoda neuskutočnená

v písomnej forme, je dohodou neplatnou, vzhľadom na to, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí
byť uzavretá v písomnej forme (por. rozsudok NS SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1Cdo 191/2009).
Darovacia zmluva zo dňa 30.4.1996 spĺňa podľa posúdenia súdu všetky zákonné predpoklady, preto
uzavrel, že táto zmluva je platným právnym úkonom, následkom ktorého odporkyňa v 1. rade nadobudla
a navrhovatelia stratili vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/2
k celku. Za tohto stavu súd návrh navrhovateľov zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu uvedenej v ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a priznal
odporcom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.910,66 Eur (bez DPH) a po zvýšení o 20% DPH
v sume 2.292,79 Eur.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a ich žalobe vyhovel. V odvolaní uviedli, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. V
odvolaní poukázali v prvom rade na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým na výpoveď p. U.
A. st., ktorú učinil pred priestupkovými orgánmi po náležitom poučení o trestnosti krivej výpovede, kde

uviedol,žezákonnízástupcoviaodporcuv2.radezadarposkytliprotiplnenie,asícevyplatilivpeňažnom
ústave za žalobcov finančnú pôžičku, ktorá na sporných nehnuteľnostiach viazla vo výške 17.500,- Sk.
Jednalo sa teda o značnú finančnú sumu. Ďalej za dar poskytli byt na ulici F. č. XX v O., ako aj investície
do dokončenia podkrovia nového rodinného domu na ul. J.. XX v O.. V podobnom duchu sa nieslo aj
vyjadrenie p. A. v konaní 17C 148/2011 (č.l. 76 spisu), kde menovaná uviedla, že darovanie nebolo

zadarmo, že za darovanie vyplatila pôžičku, ktorá na nehnuteľnostiach viazla, lebo inak by jej ju darcovia
nemohli darovať, darovala členský podiel k družstevnému bytu v O. na ul. F. XX a poskytla investície
do spoločného rodinného domu. Ak teda protistrana poskytla za dar protiplnenia majetkovej povahy,
nemohlo ísť o regulárne darovanie, nakoľko podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je bezodplatnosť.
Podľa názoru žalobcov nie je možné ponechať bez povšimnutia ani tvrdenie odporkyne v 1. rade, že

darovanienebolocelkomzadarmo.Výpoveďodporkynev1.radesúdomprvéhostupňaneboloskúmané
a vyhodnotené.

Ďalej žalobcovia v odvolaní argumentujú tým, že darovanie s príkazom nie je darovaním, nakoľko
obdarovaný sa zaväzuje pre darcu niečo urobiť, čo darcovi prinesie úžitok vyjadriteľný v peniazoch.

Pani A. ešte pred darovaním sa zaviazala vyplatiť za žalobcov pôžičku voči banke v sume 17.500,-
Sk, nakoľko inak by darovanie nebolo možné s poukazom na záložné práva banky, ktoré na sporných
nehnuteľnostiach viazli. Opisovaný stav jednoznačne osvedčuje darovanie s príkazom, a síce, aby
obdarovanázadarcovnajprvdlhvyrovnala,nakoľkoinakkdarovaniunemohlodôjsť.Navyše,vtomčase
žalobcovia nemali financie na vyplatenie dlhu banke, situáciu potrebovali riešiť, takže im vyhovovalo,

že dlh za nich zaplatí p. A.. Z nárokov banky, ktoré vyplývali zo záložného práva, ako aj z príkazu
darcov, možno jednoznačne odvodiť povinnosť obdarovanej poskytnúť za dar protihodnotu, lebo inak by
k darovaniu nedošlo. Táto skutočnosť súdom nebola riadne skúmaná.

Podľa názoru žalobcov je namieste aj otázka zásadného významu, že ak sa A. nezaviazala poskytnúť

za dar protiplnenie, ako to uvádza súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, prečo potom tak vysoké
protiplnenie poskytla? Rozsudok súdu prvého stupňa na túto otázku nedáva logickú odpoveď.

Právnyzástupcažalobcovvodvolaníuviedol,žezasvojejdlhoročnejadvokátskejpraxesaeštenestretol
s prípadom, aby niekto poskytol len tak bezdôvodne, nezištne a z lásky k blížnemu svojmu majetkové

hodnoty v tak vysokej sume bez toho, aby nezískal adekvátne protiplnenie.

Ďalej žalobcovia v odvolaní poukazujú na to, že súd nepovažoval za potrebné skúmať a ustáliť
mechanizmus tichých dohôd, ktoré tzv. darovaniu medzi účastníkmi predchádzali. Keďže manželia F.mali naliehavú potrebu vyriešiť svoj dlh voči banke, pričom financie na zaplatenie nemali, žiadali ich
od svojich detí. Financie v tom čase mala a bola ich ochotná poskytnúť len p. A., za získanie výhody
poskytnutia tzv. daru. Čiže v danom prípade išlo o účelovú tichú dohodu medzi manželmi F. a p. A.

(v tom čase P.). Účastné strany darovacej zmluvy sa teda vôbec nesprávali ako darca a obdarovaný,
pretože za štandardnej situácie darca za dar majetkové protiplnenie nepožaduje a ani ho neprijíma
a obdarovaný za dar žiadne protiplnenie neposkytuje (§ 628 ods. 1 OZ). Stav dokazovania v danom
prípade je v generálnom rozpore s vyššie opisovaným stavom. Dokazovanie nasvedčuje v danom
prípade existencii odplatného záväzkovo právneho vzťahu. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj fakt, že

zákonní zástupcovia odporcu v 2. rade sa dlhodobo nedomáhali vrátenia poskytnutých majetkových
protiplnení za darované nehnuteľnosti (napr. z dôvodu bezdôvodného obohatenia žalobcov) a to práve
z dôvodu, že boli uzrozumení s tým, že plnenia poskytli ako odplatu za darované nehnuteľnosti. Preto
žalobcovia tvrdia, že darovacia zmluva z 30.4.1996 nemá podstatné náležitosti darovacej zmluvy, ale
má prvky zmluvy kúpnej, zámennej, prípadne zmiešanej. Uvedené skutočnosti súdom neboli riadne
vyhodnotené.

Žalobcovia v odvolaní ďalej namietajú, že súd prvého stupňa sa vôbec prejudiciálne nevysporiadal s
otázkou platnosti darovacích zmlúv, t.j. darovacej zmluvy z 30.4.1996 a darovacej zmluvy z 21.9.2011,
ktorá bola uzatvorená medzi odporcom v 2. rade a P. A.. Druhá uvedená zmluva je neplatná z dôvodu,
že nikto nemôže na iného previezť viac práv, než má sám. Ani túto skutočnosť súd riadne nevyhodnotil.

S poukazom na absolútnu neplatnosť vyššie opisovaných darovacích zmlúv žalobcovia tvrdia, že sú aj
naďalej vlastníkmi sporných nehnuteľností. Dôvodnosť podania určovacej žaloby aj voči odporkyni v 1.
rade navrhovatelia odôvodňujú tým, že podľa ustálenej súdnej praxe navrhovatelia sú povinní vedieť
svoje vlastnícke právo odvodiť a keďže táto osoba neplatne scudzila ich vlastnícke právo na základe
darovacej zmluvy z 21.9.2011, je daná aj jej vecná legitimácia v konaní. Súdom bola aj táto skutočnosť

nesprávne vyhodnotená.

Navrhovatelia napádajú aj výrok rozsudku o trovách konania. Tvrdia, že u nich je dôvodná aplikácia
§ 150 O.s.p. s poukazom na ich sociálne, zdravotné a iné pomery, obaja sú dôchodcovia. Starobný
dôchodok je ich jediný príjem. Obaja sú veľmi vážne chorí, navrhovateľ je onkologický pacient, trpí na

cukrovku a vysoký krvný tlak. Navrhovateľ mal infarkt, bol operovaný na srdce, má dva bipasy, je pod
stálou lekárskou kontrolou. Odporca v 2. rade sa v spornom dome o nič nestará, dom ani pozemok
neudržiava, neopravuje, neplatí dane, neplatí inkaso a pod. Ťarcha v tomto smere je na navrhovateľoch.
So zákonnými zástupcami odporcu v 2. rade majú dlhoročné spory a nezhody, ktoré riešia súdy, polícia
a priestupkové orgány. Zákonní zástupcovia odporcu v 2. rade sa o nich vôbec nezaujímajú a dlhé roky

sa o nich vôbec nestarajú.

Na margo celej veci navrhovatelia uvádzajú, že darcovia by obdarovanej nikdy dar neposkytli, ak by v
čase darovania táto nebola slobodná a ak by sa nechcela osamostatniť. Navrhujú, aby si súd pripojil iné
súdne spisy (neuvádzajú spisové značky, pod ktorými sa konanie vedie, ani na ktorom súde, poznámka

odvolacieho súdu), ktoré s vecou súvisia, kde bolo vypočutých nezávisle 7 svedkov, ktorí nárok
navrhovateľov potvrdili. Vzťahy medzi navrhovateľmi a zákonnými zástupcami odporcu v 2. rade boli a
sú veľmi zlé. Odporkyňa v 1. rade investovala len do podkrovia nového domu a navrhovateľom dodnes
nie je zrejmé, ako sa do predmetu daru dostal aj starý dom s pozemkom, keď vôľa darcov bola darovať
len jednu polovicu nového domu? Navrhovateľ dochoval svojich rodičov v sporných nehnuteľnostiach,

usporiadal im riadny pohreb a zo starého domu vyplatil aj svojich súrodencov. Náklady na údržbu
starého domu znášajú výlučne navrhovatelia, z čoho je zrejmé, že odporcovia sa ako spoluvlastníci
nikdy nesprávali a ani nesprávajú. Všetky opravy starého domu boli realizované bez pomoci odporcov a
za podpory iných rodinných príslušníkov. K odvolaniu priložili informatívne náklady za posledné tri roky,
na ktorých sa vôbec odporcovia nepodieľali. Neplatia poistky za nehnuteľnosti, dane, inkaso, poplatky,

opravy a pod. Okrem účtovných dokladov navrhovatelia k odvolaniu priložili aj fotodokumentáciu.

K odvolaniu navrhovateľov podali písomné vyjadrenie odporcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých výrokoch potvrdil ako vecne správny.

Vo vyjadrení odporcovia uviedli, že dlhosiahle odvolanie navrhovateľov v podstate stále dookola opakuje
skutočnosť, že sporná darovacia zmluva by mala byť neplatná od začiatku, pretože týmto právnym
úkonom sa mal obchádzať zákon, keďže malo ísť o odplatný právny úkon. Navrhovatelia však doteraz
žiadnutakútoskutočnosťnepreukázali,basamipotvrdiliskutočnosti,žeišloouzavretieriadnejdarovacejzmluvy. Odporcovia poukazujú aj na výpoveď navrhovateľa v 1. rade pred súdom dňa 17.2.2014, ako
aj navrhovateľa v 2. rade. Samotní navrhovatelia potvrdili, že vlastne nedošlo k žiadnym podmienkam
darovacej zmluvy, a naopak k darovaniu došlo preto, aby sa odporcovia nasťahovali k ním, aby nezostali

sami na starobu v dome. Toto bolo zmyslom darovania. Odporcovia v odvolaní uvádzajú, že nemali
žiaden dôvod vedome obchádzať zákon, pretože keby boli chceli uzavrieť kúpnu zmluvu, uzavreli by
takúto zmluvu. Na veci by to nič nemenilo, avšak v skutočnosti išlo o darovanie. To, že sa vyplatil zvyšok
pôžičky, ktorá viazla na spornej nehnuteľnosti, nemožno považovať za odplatu, pretože v pomere k
hodnote daru ide o malú sumu a pokiaľ by táto pôžička nebola vyplatená, nemohlo dôjsť k prevodu

nehnuteľnosti. Poukazujú aj na to, že si chceli usporiadať svoje bývanie a potrebovali investovať značné
finančné prostriedky, vytvoriť si samostatný byt v podkroví, preto bolo nutné usporiadať vlastnícke
pomery k spornej nehnuteľnosti. Preto sa zvyšok úveru musel vyplatiť ešte pred uzavretím darovacej
zmluvy a nebol nijako dohodnutý ako podmienka darovania, resp. ako odplata za darovanie, pretože
hodnota pozemku s dvoma rodinnými domami bola omnoho vyššia, než hodnota zvyšku pôžičky.

Čo sa týka prevodu členských práv a povinností v SBD IV, došlo k prevodu členských práv a povinností
z odporkyne v 1. rade na navrhovateľov až rok po uzavretí spornej darovacej zmluvy. Ak by to bola
podmienka dohodnutá pri darovaní, nič nebránilo tomu, aby tento prevod bol uskutočnený zároveň
s darovaním spornej nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade. Za správny považujú záver súdu v otázke
zisťovania existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na požadovanom určení podľa § 80

písm. c) O.s.p. Ďalej odporcovia vo vyjadrení uvádzajú, že v konaní poukázali na množstvo právnych
sporov, ktoré sú medzi účastníkmi a tieto spisy prvostupňový súd aj pripojil a oboznámil. Tak z návrhu
navrhovateľov, ako ani z podaného odvolania, nie je zrejmý naliehavý právny záujem. Naopak žiadajú
určiť vlastnícke právo k podielom nehnuteľností, ktoré darovali v r. 1996, čiže pred 18-timi rokmi. Ak
doteraz za 18 rokov nemali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, po takomto čase

určite tento naliehavý právny záujem nemajú.

Čo sa týka náhrady trov konania, zastávajú názor, že v danom prípade niet dôvodu pre aplikáciu
ust. § 150 O.s.p. Uviedli, že doposiaľ v žiadnom súdnom spore nežiadali náhradu trov konania od
navrhovateľovvzhľadomktomu,žeišloomatkuodporkynev1.radeajejotčima,avšakdospelikzáveru,

že takýmto spôsobom ľahko môžu navrhovatelia podávať žaloby na súd neobmedzene, keďže nemusia
hradiť žiadne trovy, a preto, aby im otvorili oči a aby v budúcnosti sa už nesúdili, v tomto konaní žiadali
a žiadajú náhradu trov konania v zmysle zákona.

K vyjadreniu odporcov k odvolaniu navrhovateľov podali ďalšie vyjadrenie navrhovatelia, a to v podaní

zo 7.9.2014, ktoré však nie je podávané prostredníctvom ich právneho zástupcu, ale samotnými
navrhovateľmi. Vo vyjadrení opätovne poukazujú na výsledky vykonaného dokazovania a opakujú
argumentáciu z odvolania proti rozsudku.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podali navrhovatelia v

zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Po preskúmaní rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
navrhovateľov je čiastočne dôvodné, a to pokiaľ ide o výrok o trovách konania.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 30. septembra 2015 o 9,45 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Z odvolania žalobcov možno vyvodiť odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 132 - 135 O.s.p., a to

vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie

omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval.

Pokiaľ ide o odvolanie vo veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne

správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Dôvody napadnutého rozsudku sú veľmi podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací
súd s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo

že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a
nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Odvolacie argumenty navrhovateľov, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery
a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše, odvolací súd poukazuje

na obsah odvolania, v ktorom navrhovatelia pod bodom 3/ na strane 9 uvádzajú, že „vôľa darcov bola
darovať len 1 nového domu“, preto navrhovateľom dodnes nie je zrejmé, ako sa do predmetu daru dostal
aj starý dom s pozemkom. Aj toto, zjavne nové, tvrdenie navrhovateľov svedčí o ich úmysle darovať
sporné nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade (hoci uvedeným tvrdením navrhovatelia fakticky nenapádajú
platnosť celej darovacej zmluvy, a vzhľadom na toto tvrdenie by neplatnosť darovacej zmluvy mal

spôsobiť nedostatok vôle navrhovateľov darovať nehnuteľnosti v takom rozsahu ako sú uvedené v
darovacej zmluve, a nie odplatnosť darovania). Vyššie uvedené len potvrdzuje správnosť úvah a záverov
súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných navrhovateľov, ktorých
vyjadrenia ohľadne odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre od kategorického tvrdenia o tom, že
odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar protihodnotu (previesť členské práva a povinnosti a

zaplatiť za nich pôžičku), až po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský podiel v bytovom družstve)
v súvislosti s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom pozornosti účastníkov a že splatenie
pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa v 1. rade, pričom k darovaniu nehnuteľností by
došlo i bez tohto plnenia odporkyne v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú rozpornosť tvrdení navrhovateľov
počas celého konania, vrátane odvolacieho, a za situácie keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu

nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali, tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací súd, nemohol
bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich pravdivosti bez ďalšieho vychádzať.

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov má priamu
spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom povinnosť označiť dôkazy sa

vzťahujenavšetkytvrdenia,ktorésauviedlivžalobeavovyjadreníodporcu.Cieľomdôkaznejpovinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania,
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú

povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledokkonania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej
súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného

bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za

preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na žalobcovi. Je
potrebné zdôrazniť, že iné než navrhnuté dôkazy súd vykonáva iba výnimočne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku o veci samej potvrdil ako vecne správny v súlade s
ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Pokiaľ ide o výrok rozsudku o trovách konania, odvolací súd zistil v postupe súdu prvého stupňa
pochybenie, v dôsledku ktorého je jeho rozhodnutie nesprávne, prinajmenšom predčasné.

Podľa ustálenej súdnej praxe aj v prípade, ak sú dané predpoklady pre použitie § 142 ods. 1 O.s.p. na

rozhodnutie o trovách konania podľa všeobecných zásad náhrady trov konania, súd nemusí náhradu
trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech priznať, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza
do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade
trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Výnimočnosť veci môže

spočívať v okolnostiach prípadu, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov, v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť
trovy konania, pričom je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery
účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov
hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli

účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj v konaní, najmä tiež okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril
(§ 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008).

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a všeobecnú

zásadu náhrady trov konania (zásada úspechu, resp. zodpovednosti za výsledok), avšak nevzal do
úvahy predpoklady pre možnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad z dôvodov, na ktoré
navrhovatelia poukazujú v odvolaní. Súd neprihliadol v súlade so zásadami ustálenej súdnej praxe na
okolnosti, za ktorých navrhovatelia uplatnili nárok na súde, povahu sporu a postoj účastníkov v konaní,
ako aj nepriaznivé osobné a majetkové pomery navrhovateľov. So zreteľom na uvedené, pokiaľ súd

prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania v danej procesnej situácii neskúmal, či nie sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce v prejednávanej veci nepriznanie náhrady trov konania
inak úspešným odporcom (celkom alebo sčasti), a priznal odporcom náhradu trov konania podľa § 142
ods. 1 O.s.p., rozhodol tak o trovách konania predčasne, a tým aj nesprávne.

Z uvedeného dôvodu prichádzalo do úvahy iba zrušenie rozsudku v napadnutom výroku o trovách
konania a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou posúdiť,
či z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a
vyporiadať sa pritom so skutočnosťami, na ktoré navrhovatelia poukazujú v odvolaní. Súd prvého stupňa
opätovne rozhodne o trovách konania podľa všeobecných ustanovení len ak urobí záver, že v danom

prípade nie sú dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.